Ivan Kučera
komentáře u částí děl
Jedna z najnezáživnejších poviedok od Kinga. Stephenovi sci-fi nikdy nešli. Je pravdou, že Jsem brána sa o sci-fi len obtiera, ale proste je to bieda.
Nie som si istý, či by som Jabloň s čistým svedomím označil za hororovú poviedku (ale asi áno...). No rozhodne ide o pútavo odrozprávaný mysteriózny, skvelý príbeh. Zo začiatku vyzerá roztopašne, ale postupne si uvedomíte, že máte na rukách čoraz viac zimomriavok. A že hádam radšej ani nechcete vedieť, ako sa to skončí. Lebo dobre určite nie.
Nezaujímavá poviedka o konci sveta na jednej pláži. Akoby vytrhnutá z kontextu. Nepoznáme začiatok a vlastne ani koniec. Ale paradoxne možno aj práve to má za následok, že to má mrazivú atmosféru.
Nie je to len odporné. Je to skvelé. To, že je to odporné, je len vedľajší (a pravdupovediac pre samotný dej neveľmi dôležitý) aspekt. Má to najmä pôsobivú, zimomriavkovú atmosféru prastarej fabriky, pod ktorej suterénom sa nachádza ešte jeden suterén (suterén pod suterénom, wow!), o ktorom nikto nevie. A v ňom... Film sa prekvapivo tiež vyjadril, ale z pochopiteľných, časových (proste aby bol dlhší, nakoľko šlo o celovečerák a nie o kraťas) dôvodov musel do deja zakomponovať veci, ktoré v poviedke neboli (deratizér, románik). O 4 roky neskôr James Herbert napísal horor so za všetko hovoriacim názvom Krysy, u ktorého sa neviete zbaviť dojmu, že je to pokračovanie práve Stephenovej poviedky.
Zvláštne je, že hoc bol King odjakživa vášnivým fanúšikom starých žánrových spisovateľov, akými boli Lovecraft alebo Poe, Lovecrafta som z jeho tvorby temer nikdy necítil. Jednou z minima výnimiek je lovecraftovské Prekliatie Jeruzalemské. Opisy prastarej, opustenej (?) dediny v zovretí lesov, v ktorých sídli temnota, to je skutočne celý HPL. Po stránke atmosféry fakt super. Bohužiaľ, postavy nezáživné a okultné a iné veci šli mimo mňa. Ale ktovie, možnože šlo o zámer, keďže si nalejme čistého červeného vína, ani u HPL postavy neboli na programe dňa a väčšinou vyzerali len ako bezduché figúrky na šachovnici. Nezachránila to ani (inak moja obľúbená) denníková forma podania príbehu. Napriek tomu Prekliatie Jeruzalemské nepochybne predstavuje ľahký nadpriemer. Akurát proste trochu monotónny a neoriginálny. Preto opatrné 3*. Ale s jemným nábehom na štvrtú.
Laird Barron miluje jazyk. Je to veľký literát. Je radosť čítať jeho dialógy. Mnohí spisovatelia píšu dialógy ako debili. Laird Barron píše skvelé dialógy. Dole klobúk. Jeho poviedka Mysterium Tremendum má okrem čudného, ale chytľavého názvu, k dispozícii aj pomerne dlhý a vcelku zbytočný úvod. Toto mi na poviedkach obecne vadí - že im dlho trvá, kým sa začnú, že namiesto dravého úvodu, ktorý ide priamo k veci, zbytočne okecávajú a ponúkajú scény, ktoré s hlavným dejom zas až tak nesúvisia (čo si čitateľ po dočítaní uvedomí, čitateľ nie je blbec, hoci samozrejme existujú výnimky). Ako celok ide každopádne o úžasnú hororovú poviedku, ktorá ku koncu začne strašiť, desiť a intenzívne znepokojovať o to viac, o čo menej na to zo začiatku vyzerala.
Najúchylnejší komiks, aký som kedy čítal. Vyzerá to ako jedna veľká sranda, ale v skutočnosti je to desivé, nechutné, obludné, hrozné a príšerné. A keď už si myslíte, že vás nič neprekvapí a že to jemne upadlo do stagnácie, príde Džundži Itó s niečím, čo vás šľahne o stenu. Snáď len pasáž z cirkusu by som ohodnotil ako nudnú (hoci pre dej zbytočnú ani nie, nakoľko ukazuje, ako by sa rôzni ľudia vysporiadali so šialenou situáciou, ktorá nastala všade okolo nich).
Musím dať 5 *. Rozbieha sa to síce trošku pomalšie, ale ku koncu už je to natoľko mrazivé, že v izbe nestíhate kúriť, taká veľká je vám zima. Kto má panickú hrôzu zo stiesnených priestorov, nech to radšej ani nečíta.
Zbožňujem takéto záležitosti, parádna a pekne wtf vec. Občas ak je vec moc wtf, je to zle. Ale tu je to dobre.
Ďalšia z vydarených lesných hororových poviedok Lairda Barrona. Veľmi svižne, zručne, chytľavo, profesionálne, rázne a pritom s láskou k jazyku napísaná vec.
Laird ma dostal. Bol som pekne nasra... hnevaný, že je v hororovej zbierke tuctová americká gangsterka a ono sa to v druhej polovici nečakane preklopilo v prvotriedny horor. Napriek tomu, že ma to značne potešilo, to výsledok napokon zas až tak o veľa nevylepšilo. Tej gangsterky je tam na môj vkus proste príliš. Trochu mi to pripadalo tak, že Laird Braron túžil napísať drsnú "filmovú" gangsterku a potom mu docvaklo, že by ju možno pre istotu radšej mal preklopiť do hororu.
Skvelý nápad, skvelé ženy, skvelé prostredie temného jazera, ale ku koncu som sa v tom trochu začal strácať. Vôbec mi nevadil úplný záver, mám podobné "neurčité" konce vlastne celkom rád. No zdalo sa mi, že tomu chýba finále.
Toto je proste Laird Barron. V temných a hlbokých lesoch nečaká nič pekné nielen na jeho postavy, ale ani na vás, čitateľov. Budete nervózni, budete znepokojení a možno sa vám v inkriminovanú noc bude blbo zaspávať. To je samozrejme skvelé odporúčanie pre každého správneho hororového fanúšika.
S drevorubačmi si nezahrávajte! Ale v tom strašnom lese odnepamäti žilo niečo temné, oproti čomu zrazu vyzerajú ako banda hysterických, ufňukaných školáčikov, ktorým mama ráno do školy zabudla zabaliť desiatu. Neskutočná pecka. Určite jedna z najlepších hororových poviedok, akú som kedy čítal. Bravúrny text s fantastickou atmosférou. Začiatok 20. storočia, hlboké lesy so znepokojivou aurou (o minulosti nehovoriac) a v nich skupina ničnetušiacich drevorubačov. Pot, drsné vtipy, sekery, tajuplná hudba znejúca z hlbín hory, alkohol, povery a absurdné rozprávky, ktoré však možno majú základ v realite. Lovia vysokú a zrazu je všetko inak. Zaznie volanie o pomoc a už sú v problémoch, z ktorých bude sakra ťažké dostať sa. Ak vôbec. Skvelé, vynikajúce, perfektné. Niektorých možno zaskočí smer, akým sa dej uberá, no pri ďalších čítaniach musím uznať, že je to proste nečakané, originálne a robí to poviedku nezabudnuteľnou. Pretože áno, Muži z Porlocku sú jednou z "tých" poviedok, ku ktorým sa budete radi vracať a každým ďalším čítaním vám bude pripadať lepšia a lepšia. A lepšia. Ale áno, trochu som sa strácal v postavách a miestami (ale naozaj len miestami) by to potrebovalo skrátiť, aby zostala fakt len atmosféricko-dejová lesná esencia. Veľmi rád by som si pozrel kvalitnú filmovú adaptáciu.
Najhoršia resp. jediná zlá poviedka zo zbierky Hleď, prázdnota. Je neuveriteľne dlhá, strašne dlho sa rozbieha a nikdy sa jej to nepodarí a iba sa rozbieha celý čas a potom je koniec a vy si poviete vďakabohu. Spočiatku to trochu pripomína Geraldovu hru a potom sa to síce vyberie o dosť iným smerom, ale stále to má jednu spoločnú vec - je tam plno strašne zbytočných vecí. Možno by to obstálo v románe (ten by ale bol tým pádom veľmi nudný), ale určite to neobstojí v poviedke, ktorá má ísť k veci. A táto ide všade, len nie tam. Ako-takú atmosféru mali aspoň scény s Mikeom, ale aj toho nakoniec ohrozovalo niečo úplne iné, než som čakal a zostal som sklamaný. Aj z toho. Ako ostatne z celej tejto poviedky.
Nemôžem dať nižšie hodnotenie, proste sa mi Fracassiho štýl a prístup k žánru páči.
"To není nenávist," zašeptala. "Já pohrdám tvou slabostí." Krátka, úderná, výborná vec. Odohráva sa počas pohrebu starej ženy, vďaka ktorému prenikáme hlboko do vzťahu medzi ňou a jej dospievajúcou vnučkou. A stávame sa svedkami vecí strašných... a ešte príšernejších. Umne vystavaný text s perfektnou atmosférou. Veru tak, z temných lesov ešte nič dobré neprišlo.
Ďalšia skvelá poviedka z Fracassiho zbierky Hleď, prázdnota. Ako tie pred ňou, aj Zloděj koní je veľmi zvláštny, ale zároveň veľmi pôsobivý. Áno, je dosť dlhý a obsahuje zbytočné veci, ktoré by v poviedke byť nemali, ale to obsahoval aj Oltář a zdá sa, že je to proste autorov poznávací znak, jeho typický rukopis. Má chytľavý, zaujímavý štýl.
Učili ma, že do poviedky nepatrí nič, čo nesúvisí s hlavným dejom. Ale Philipa Fracassiho zjavne učili úplne iní ľudia, ktorí pravdepodobne mali presne opačný názor. Inak si príliš nedokážem vysvetliť spôsob, akým je - inak skvelý - Oltár napísaný. Je v ňom totiž plno vecí, ktoré s príbehom v podstate nesúvisia a ktoré by mali miesto v románe, možno aj v novele... ale v poviedke? V poviedke asi nie. Počas čítania som si presne toto vravel, ale upokojoval som sa tým, že sa zrejme mýlim a autor na konci určite príde s vysvetlením, že prečo do deja zakomponoval veci zdanlivo neveľmi súvisiace s ústrednou zápletkou. A... neprišiel. Je to dosť dlhá poviedka, v ktorej sa detailne venuje mnohým postavám a sú tam rôzne dejové odbočky (pokus o znásilnenie napríklad), ktoré na konci vyšumia do prázdna. Napriek tomu to má skvelú atmosféru a feeling, Fracassi má veľmi zaujímavý typ písania a verejné bazény sa v jeho poňatí ukazujú byť jedinečným prostredím pre horor (ktorý to naplno začne pripomínať až na konci, ale o to silnejšie vizuálne momenty potom spisovateľ strúha jeden vedľa druhého a je divné, že sa doteraz nenašlo viac autorov, ktorí by toto atraktívne prostredie použili ako kulisu pre horor).
Jediná poviedka z Mainstreamu, ktorá ma nebavila. Stále mi unikala pomedzi prsty, nedokázal som jej prísť na chuť, začítať sa do nej, ponoriť sa do nej. Obsahovala zaujímavé miesta, ktoré dokazovali Miroslavov výnimočný talent, ale proste mi nesadla.