Starmoon komentáře u knih

"Život jednej osoby nie je politickým ani všeobecným vyjadrením o tom, aké by mali byť všetky životy. Iné životy by mali mať možnosť existovať popri našom vlastnom bez akéhokoľvek ohrozenia alebo odsudzovania."

Súhlasím. Do istej miery. A nielen s touto autorkinou myšlienkou. V jej diele som ich našla viacero takých, ktoré ma oslovili, zaujali, inšpirovali.

Vo všeobecnosti ma však táto kniha sklamala. V anotácii sľubovaná otvorenosť bola skôr fňukanie a sťažovanie sa, originalita sa pomerne skoro vyčerpala a humor sa vôbec nedostavil. Celkovo to nebolo ani tak avizované uvažovanie o tom, čo "žena získa a stratí, keď sa stane matkou" (kým sa ňou autorka nestane, bude len večnou teoretičkou), skôr mi táto kniha pripadala ako taký autorkin "coming out" a jeho prácne obhajovanie.

Nemám problém s tým, že autorka má iný svetonázor a hodnoty ako ja. Tie dve hviezdičky sú u mňa za to, že hoci sa rozprávačka snažila tváriť ako hľadačka pravdy, celá jej výpoveď sa mi zdala plná sebaklamov a egoizmu, s ktorým by som možno nemala až taký problém, ak by sa nemaskoval za šľachetnejšie veci. Asi ako keď niektoré slečny nechcú byť mamami, lebo im vraj na srdci leží blaho planéty... Zatiaľ čo však plienky a spol. sú pre nich passé, ich smartfóny, dovolenky, kvantum oblečenia a pod. už nie. Možno trochu vágny príklad, ale asi chápete, kam tým smerujem.

Nemyslím si, že autorka musí byť matkou, dokonca si cynická časť môjho ja myslí, že by nemala byť matkou (na základe toho, ako sa odprezentovala), ale tiež si nemyslím, že musela napísať toľko depresívnych strán, aby vyjadrila to, čo sa dá povedať jedinou vetou: "Jednoducho mamou nechcem byť."

5 03.09.2023

"Jedna zvláštnosť rodičovstva je, že ľudia od vás očakávajú, že budete prežívať radosť.
No nie je to najväčšie šťastie v živote? spýta sa ma raz sused pri kočíkovaní Oony.
Najväčšie šťastie? No... Neviem. Možno?
Prirodzene, že toto nepoviem nahlas. Myslím si to. Derie sa mi toho na jazyk až-až. Ani predtým som nebol šťastný. Nemusím s tým začínať. Neprenášajte svoje nerealistické očakávania na mňa. Budem dobrý otec. Slušný otec. Podľa viacerých hrnčekov budem americký otec č.1. Lenže slušnú prácu odviedol aj môj otec a neprežíval šťastie.
Nechápte ma zle. Som šťastný, ale zároveň som trochu osamelý, pretože moja manželka a dcéra sa navzájom zbožňujú, a možno som ešte osamelejší, lebo okrem toho, že som osamelý, nesmiem hovoriť, že som osamelý. Musím hovoriť, že som najšťastnejší muž na svete."

Prvá polovica knihy vo mne opakovane vyvolávala potrebu usmievať sa popod nos, dokonca aj pár skutočných sálv smiechu. Fakt. Zbožňujem knihy, pri ktorých sa nahlas smejem, už z len princípu by som im dávala päť hviezdičiek.

Postupne však bol autorov humor stále viac v štýle smiech cez slzy. Alebo, jeho slovami, "komédia je tragédia plus čas". No a tá tragédia tam bola aj s odstupom času ľahko odčitateľná.

Viem si predstaviť, prečo sa ho ľudia pýtajú, či sa nebojí, že si raz túto knihu prečíta jeho dcéra. Ak by som však jeho dcérou bola ja, zrejme by som cítila aj vďačnosť. Za to, že to môj otec napriek všetkých svojim pocitom a zdravotným či psychickým problémom dal. Lebo láska nie je (len) o pocitoch, ale o rozhodnutí. Milovať, keď cítite v bruchu motýle a svet je pre vás gombička, je ľahké. Milovať, keď sa cítite ako... nuž, ako Mike Birbiglia, a keď svet vnímate ako... nuž, opäť ako Mike... Skrátka, milovať vtedy, to je fakt láska. Ale o takej láske sa väčšinou romány nepíšu, lebo taká láska ako láska nemusí vyzerať; a aj preto som rada, že autobiografický román "Jedna stačí" vznikol a vyšiel. Lebo podľa mňa všetci rodičia si zaslúžia vedieť, že aj iní rodičia sa občas (a niektorí aj často) boja, váhajú, plačú, no a tiež cítia a zažívajú kdečo, čo sa na instagramové príspevky a vianočné rodinné foto zväčša nedostane.

1 02.09.2023

Kniha v štýle Agathy Christie... Slabšej Agathy Christie. Trochu nudná detektívna a trochu naivná romantická linka, prílišná doslovnosť, nepodarené pokusy o humor, zbytočná opisnosť, ktorá dej oberala o dynamiku... No a k tomu postavy, ktoré boli príliš literárne, na čele s hlavnou hrdinkou Jane, ktorá toľkokrát otvárala ústa či mala rumenec, až som sa autorky v duchu pýtala, z akej harlekýnky to vytiahla. Ale vcelku to bolo milé, pohodové čítanie, pri ktorom treba zohľadniť, že šlo o debut, a ktovie, možno ďalšie diely budú už trochu zrelšie.

1 02.09.2023

Život v Amerike je pre mňa z kategórie snov, ktoré si vlastne ani nechcem splniť, len ich snívať. Nuž a na také zasnívanie sa bola táto knižka viac než vhodná; hlavne však na dôverný, pútavý a neprvoplánový pohľad českej novinárky, ktorá dokázala svoje americké zážitky podať objektívne i subjektívne zároveň (všetka česť) a ešte aj mnohé skutočnosti vhodne komparovať s našskými pomermi.

Páčilo sa mi tiež to, že každá (mimochodom, tak akurát dlhá) kapitola obsahovala i dvojstranu fotigrafického materiálu a zaujímavosti na margináliach. Jediná moja výčitka by smerovala k menšiemu písmu a väzbe, z ktorej ľahko vypadávajú strany, ani to ma však neobralo o skvelý zážitok.

Ďakujem autorke za tento skvelý počin; a keby sa v budúcnosti rozhodla vydať denník hoc z Tramtárie, rada si ho prečítam.

5 29.08.2023

Niekedy padne dobre povzbudiť sa zbierkou svedectiev, kde Boh koná a zachraňuje životy, zdravie, vzťahy, rodiny... No a presne takouto zbierkou daná knižka je. Reálie sú síce americké, radosti a starosti aktérov jednotlivých príbehov však univerzálne, čo z tejto publikácie robí celkom milé čítanie s espritom nádeje.

1 19.08.2023

Zaujímavosti, kuriozity aj celkom známe veci, ktorým však atraktivitu a exkluzívnosť prepožičali pútavé titulky a perexy. Brožúra ako stvorená pre tých, čo majú radi Bratislavu a chcú sa dozvedieť čo-to o jej histórii v popularizačnej podobe, a to stručne a jasne.

1 19.08.2023

Autorka píše tak sugestívne, že som v priebehu čítania temer zabudla, že vôbec, ale fakt vôbec nie som typ "slnko, voda, pláž", a omámená predkladaným príbehom i jeho atmosférou som si predstavovala, aké super by bolo mať dom(ček) v Malibu s možnosťou len tak si hocikedy zasurfovať... Zhodou náhod (?) sa mi do rúk nedávno dostal aj komix Vo vlnách, čiastočne aj o dejinách surfingu, tak sa mi informácie z neho pekne spájali aj s týmto románom.

Je však pravda to, čo bolo zmienené aj v niektorých iných komentároch; dej nepôsobí veľmi vierohodne, postavy už dupľom. Údajná rodinná dráma sa tak chvíľkami podobala viac na melodrámu a neprimäla ma viac sa stotožniť s postavami, držať im palce, niečo voči nim cítiť... Zrejme na nich a ich príbeh veľmi rýchlo zabudnem, hoci som v svete týchto súrodencov pobudla celkom rada.

Za mňa 3,5.

2 19.08.2023

Mám pocit, že ženy (?), ktoré píšu po internetoch komentáre k tejto knihe, vôbec nemajú nadhľad, zmysel pre humor... a deti. Keď však tieto tri komodity vlastníte, Laurie a jej spolumamy a spoluautorky si nemôžete nezamilovať. Jasné, že to nie je výchovná príručka (iba žeby bola, hm :-D), to je ekvivalent psychológa, antidepresív, skvelého sitcomu v štýle "to nevymyslíš, to je materstvo" a naj kamky dokopy. Aktuálne asi za euro. No nekúp to.

A áno, jasné, že občas to už autorky prestrelili. Hormóny, nedostatok spánku a ušľachtilý cieľ rozosmiať iné otrasné matky ich však v mojich očiach rehabilitujú.

12.08.2023

Ruženec a.k.a. bojová hra? O.k.

Pre mňa je to však viac ako o nápade (mimochodom, ten je trochu hardcore aj na tínedžerov, myslím si). Pre mňa je to o krásnych úvahách. Niektoré boli pomyselnou "fackou", iné niečím ako spovedným zrkadlom, ďalšie pohladením, ešte ďalšie výstižným pomenovaním toho, čo sama cítim a vnímam, len som pre to nemala slová. Kvôli tým úvahám si kniha získala moje nadšenie a päť hviezdičiek; a veľmi rada ju niekedy a niektorým odporučím i darujem.

1 31.07.2023

Jej, to bolo super!

Najprv som si myslela, že to bude román o žabo-myších mamičkovských vojnách (poznáte to; vyjdete zo základnej, strednej či dokonca vysokej školy a dúfate, že máte pokoj so všetkým tým dievčenským skupinkovaním, intrigovaním a rafinovaným akože kamarátením... No a potom prvýkrát vstúpite so svojím potomkom na detské ihrisko či škôlkarskú pôdu a zistíte, že ste sa mýlili. Oj, veľmi ste sa mýlili.). A áno, ono to bol do istej miery román o súčasnom rodičovstve a rôznych (aj nesympatických) polohách "mamičkovania", ale zároveň bol aj čímsi viac. Omnoho viac.

Trúfla by som si povedať, že kniha prekročila hranice svojho žánru a pre mňa osobne sa stala aj čímsi ako spoločenským a psychologickým románom umne dokumentujúcim dnešný svet (ok, hlavné hrdinky žijú v iných reáliách ako my, najmä čo sa životného štandardu týka, ich myšlienkové pochody, vzťahy či obavy by však pokojne mohli byť tie naše).

A ten humor... Asi som ešte nikdy (!) nečítala vtipnejší triler.

A tá Madeline... Liane Moriarty, veľmi ťa prosím, napíš o nej aspoň ešte jeden román!

A... "Ak mali rodičia deti, ktoré dobre spali, predpokladali, že je to vďaka tomu, lebo sú dobrí rodičia, nie, že majú šťastie. Dodržiavali isté pravidlá a tie pravidlá zaberali. Celeste zrejme tie pravidlá nedodržiava. Ale nikdy nemohla dokázať, že to tak nie je. Zomrú v posteli celí pyšní na seba." :)

6 31.07.2023

"Jediné, čo dokáže človeka naozaj vydesiť, sú veci, ktorým je ochotný veriť."

Súhlasím s autorom; a možno práve preto sa mi Chlad nezdal až taký ohromný, mrazivý ani desivý (nie žeby som nejako extra dôverovala pochvalným reklamným slovám na obálke od tria známych autorov, no aj tak som čakala niečo ohromnejšie, mrazivejšie a desivejšie, než sa mi napokon dostalo). Jednoducho, tie mysteriózne a duchárske vsuvky sa mi zdali skôr úsmevné, čo v rámci hororu asi nie je celkom optimálne; podobne prvky katastrofického románu zas predvídateľné a klišé (a to som v tomto žánri temer "nepolíbená").

Napriek tomu sa mi však Chlad zvláštnym spôsobom páčil. Zrejme vďaka hlavným postavám, ktoré autor vytvoril, či sa už bavíme o "správňackom" šerifovi Stevovi Ellsworthovi, jeho synovi Aaronovi, ktorý sa nám najprv predstaví ako typický zlý chlapec, postupne si však prejde vývojom, alebo o svojskom Mickovi Flemingovi, ktorý si v deji tiež vyskúša viacero polôh. No a tiež to prostredie priehrad(y), vytopeného mesta, vodných tunelov... Bolo cítiť, že autor si o daných veciach čo-to naštudoval, aj že okolo priehrady žil.

Takže ako čitateľka som napokon spokojná, hoci chvíľami som mala pocit nevyužitého potenciálu.

3 31.07.2023

Iné Slovensko je iná kniha, akú som čakala. Možno bolo vydanie z roku 2005 prepracovanejšie, neviem, ale to, ktoré sa dostalo ku mne (1999), to bol v podstate len súbor fotiek bez komentárov, uvedenia do kontextu, bez všetkého. Zámer? Možno. Ale aspoň nejaké elementárne "kedy a kde", azda aj náznak "čo", by si to ku každej snímke priam pýtalo. Predsa len šlo (alebo malo ísť, myslím si) o reportážne fotografie, nie? Všeobecné záverečné slovo (skôr oslavujúce autora než objasňujúce tento konkrétny výber) mi veľmi nestačilo. Fotky teda sugestívne a pôsobivé, zrejme by však lepšie vynikli na nejakej výstave ako v tejto knihe.

1 16.07.2023

Sú autori, ktorí vidia svet čiernobielo; Bán ho očividne vidí len čierno :-). Jeho Slovensko je drsné, skorumpované, bezprávne, absurdné, s rovnými a rovnejšími, so zlými a ešte horšími, s postavami a postavičkami, ktoré pôsobia, ako by patrili buď do väznice alebo do psychologickej či psychiatrickej ambulancie. Rada som sa s jeho pohľadom zoznámila, pre vyváženie mi tu však chýbala aj tá druhá strana; optimistickejšia, príjemnejšia, vľúdnejšia. Lebo aj taká je. Mimochodom, ako rodenú Zemplínčanku ma chvíľami bavilo a chvíľami štvalo Bánove videnie/vykreslenie Východu ako "divokého Východu". Byť Západniarkou či dokonca Češkou, asi by som sa napríklad do takých Michaloviec bála ísť obdobne ako do krajín tretieho sveta. Bánovi to však nevyčítam, má právo na svoj pohľad (a hlavne má relevantné argumenty pre svoj pohľad). Viac mi však prekážalo, že vážne kauzy (napríklad tú s poľnohospodármi alebo s ubitým Rómom) "prerieďuje" hlúpôstkami typu Jánošík či exot v Sečovciach. Ak už chcel pranierovať slovenskú temnotu, tak prosím naplno, nech to má dosah, nech to má efekt. Úvahy a kuriozity inokedy, inde.

3 11.07.2023

Čo potrebuje každá mama? Kvantum rád (najmä tých nevyžiadaných)? Zdrbanie od každej náhodnej tetky, ktorá si myslí, že keď niečo ona robila pred päťdesiatimi rokmi, je to to najsprávnejšie? Rozumy od slobodných kamarátok, ktoré si myslia, že raz budú dobré mamy, a tak si oprávňujú mudrovať, akoby už boli dobré mamy? Milión psychologických príučiek, ktorých závery si často odporujú?

Nie, každá mama potrebuje namiesto "mala by si" počuť "aj ja".

Jednoducho, každá mama potrebuje Kristínu Tormovú. Brutálne úprimnú, vtipnú, približujúcu materstvo (a v tomto prípade tehotenstvo, pôrod či šestonedelie) bez filtrov a stereotypov.

Kristína, ďakujem, že ješ veľa Mila keksov a čipsov, že si aj poplačeš, že priznávaš kaky a prdy, že o tom všetkom píšeš. A že o tom píšeš tak, že som sa niekoľkokrát skoro prekotila od smiechu. Naozaj vďaka.

1 11.07.2023

Teória je pekná, ako to však už býva, pretaviť ju do praxe je ťažšie. Nielen samo osebe, ale aj preto, lebo mnohé autorkine tipy a odporúčania sa mi nezdajú veľmi praktické či aspoň fungujúce na každé dieťa. Ak by som však knihu čítala ako bezdetná, veľmi ľahko z nej nadobudnem ilúziu, že materstvo/rodičovstvo je vlastne malina, a že keď ho niektorí úplne nezvládajú, tak len preto, lebo nemali k dispozícii takú úžasnú knihu. Za text by to u mňa boli tri hviezdičky, tú štvrtú dávam za pekné a prehľadné spracovanie, kvantum ilustrácií a celkový dizajn.

PS: Láskavý sprievodca? Neviem, až toľko láskavosti som zase v knihe nenašla, skôr je to podľa mňa kniha zo sekcie tých, ktoré v citlivejšom čitateľovi vzbudia dojem, že ak na svoje deti niekedy zvýši hlas alebo s nimi nebude komunikovať jediným kvázi správnym spôsobom, zničí im detstvo i život. Možno to však píšem len pod vplyvom hormónov a dezilúzií z tohto typu výchovných príučiek.

1 11.07.2023

V poslednom období som čítala viacero skvelých detektívok a thrillerov; Študentka však medzi nimi vedie. Možno trošku predvídateľné, možno trošku klišé, ale zároveň aj napínavé, dobre vystavané a vygradované dielo, kde sa dôraz kladie skôr na psychológiu než na "krváky", čo ja osobne kvitujem. Páčilo sa mi, že žiadna postava nebola čiernobiela; každú by som dokázala v niektorých chvíľach objať a úprimne jej povedať "chápem ťa"; zároveň by si každá v niektorých chvíľach zaslúžila pomyselnú facku (či skôr súcitné varovanie "nerob to; toto nedopadne dobre ani pre teba, ani pre iných"). Možno to bolo prostredím, možno postavami, možno spôsobom rozprávania, možno všetkým dokopy, každopádne som si Študentku veľmi užila a bola by som rada, ak by autorská spolupráca tohto dua pokračovala i naďalej.

3 11.07.2023

Táto kniha vyvolala mediálny ošiaľ; aspoň teda v kontexte toho, ako sa v tuzemsku bežne (ne)píše o knihách. Iste, to by samo osebe pre mňa ešte nebolo dobrou reklamou, ale každopádne to kumulovalo moju zvedavosť (Naozaj je kniha taká kontroverzná, že ju treba stredoškolákom čítať iba s psychologickou podporou, alebo im ju inak radšej zakázať? Čo všetko vlastne tá Nicol prežila? Je kniha naozaj taká silná a dobrá, alebo sa skrátka istá novinárka z Denníka N, mimochodom, tiež účastníčka daných literárnych súťaží a Nicolina známa, jednoducho rozhodla spraviť dávnej kamarátke dobrú reklamu, a tým odštartovala všetko ostatné?).

A teda, ako to všetko vnímam po prečítaní?

Ako čitateľka som spokojná; úderné, krátke vety i odseky, žiaden balast, surrealistické obrazy a metafory, ktoré, možno trochu paradoxne, zachytili to, čo sa Terezke stalo, ešte reálnejším spôsobom... Medzi riadkami ľahko odčítateľná kauzalita. Pokus o ponor nielen do cítenia, myslenia a žitia obete, ale aj toho, kto ju z nej spravil. Možno by som uvítala ešte aj tretiu optiku; konkrétne by ma zaujímal pohľad dcéry, ktorej otec má milenku v skoro detskom veku. Pohľad dcéry, ktorá sa s tým musí vyrovnať (mimochodom, nebol by to aj dobrý námet na nejaké samostatné dielo?).

Tínedžerka schovaná v mojom vnútri Nicol ("Terezku") vlastne trochu chápe. Mladosť je často chúlostivé obdobie a človek (najmä zranený a zraniteľný, čo je skoro každý pubertiak) by pre prijatie a lásku (alebo aspoň pre ich vidinu) spravil všetko možné aj nemožné. A ak to navyše škrípe doma i v škole, tak dupľom. Tiež som si prechádzala ako tínedžerka kdečím, a pri čítaní mi nedalo nerozmýšľať, ako by som sa sama zachovala, keby vtedy do môjho života vstúpil muž, ktorý by všetky kruté, zraňujúce či nevyslovené slová môjho okolia vyvážil dávkou uznania, rešpektu, komplimentov. Muž, ktorý by surovosť a ľahostajnosť blízkych vyvážil záujmom, obdivom, ilúziou osudovej lásky, navyše s prímesou tajomna a dobrodružstva. Veď netúži po tom (skoro) každá násťročná? A čo keby mal ten muž 50? Varovalo by ma to, odradilo? Alebo by som sa, podobne ako Terezka z danej novely, jednoducho nechala zviesť všetkou tou zdanlivo príjemnou zmenou, a ešte by som si navyše myslela, že v skutočnosti som ho zviedla ja? Že viem, čo robím? Že som dosť dospelá na vážne rozhodnutia, vyznania, intímnosti?

Dospelá žena a matka, ktorou som aktuálne, sa bála čítať túto knihu, lebo čo ak sa po jej (do)čítaní budem báť, že raz sa takouto Terezkou stane aj moja dcéra? Prekvapivo som však strach nemala. Pokojne do mňa hoďte kameňom, ale pripadalo mi to, že aj zneužitá a zmanipulovaná Terezka mala možnosť voľby. Samozrejme, tým nechcem uberať vinu jej učiteľovi a už vôbec nie preniesť ju na Terezine plecia. Ale predsa len som vnímala (hádam ma za to nikto neukameňuje), že iné dievča v rovnakej situácii by sa možno zachovalo inak. Zľaklo by sa, stiahlo. Zverilo kamarátke. Počúvalo varujúci hlas v svojom vnútri či okolí. Nehralo by sa s ohňom. Opäť zdôrazňujem, neviním obeť a nezbavujem viny vinníka. Len uvažujem (ba som presvedčená), že tento príbeh (na rozdiel od znásilnenia či obťažovania, napríklad) mohol mať aj iný priebeh a koniec. A to je práve dôvod, prečo neviem dať piatu hviezdičku. Iste, je to veľmi subjektívne, neprofesionálne, ale skrátka mi tu chýbal nejaký "mea culpa" moment (ak už nie od trinásťročnej Terezky, tak aspoň od tej osemnásťročnej, ktorá sa nechá preťahovať všetkým s penisom a, v súlade s dnešnou dobou, občas aj s vagínou) a toto svoje na prvý pohľad kruté konštatovanie si dovolím vyjadriť jedine preto, že som si v živote (vrátane toho detského a dievčenského) prešla tiež kdečím ťažkým, a predsa sa mi nezdá správne obhajovať si každé svoje chybné rozhodnutie rolou obete. A ako matka by som nebola rada, ak by si v nejaké potenciálne raz odniesli moje deti z tejto knihy práve takýto dojem, čo, nazdávam sa, tak trochu hrozí.

4 11.07.2023

V živote je to tragédia, v umení už, žiaľ, klišé: on sa zaľúbi, ona však ochorie, aj tak to však spolu skúsia a napriek postupujúcej rakovine čelia ako dvojica nevyhnutnému... Dungov komix Vo vlnách má však oproti asi najznámejšiemu dielu, ktoré čerpá z onoho vzorca (Nicholas Sparks: Nezabudnuteľná cesta) tú "výhodu", že daný príbeh si autor odžil na vlastnej koži (čím mi pripomína iné dielo, film z roku 2020 Kým si so mnou), ťažko mu teda vytýkať gýčovosť (iba keby sme pripustili, že aj naše životné príbehy sú vlastne do istej miery často gýč). Ešte viac sa od vĺn gýčovosti Dungo odráža formou, ktorú si pre vyrozprávanie svojho a Kristininho príbehu zvolil, a teda, že ho popretkával aj príbehmi dvoch známych surferov a dejín surfingu celkovo. Práve tieto časti ma bavili viac, pripúšťam však, že napokon som si aj ja poplakala práve pri tej sentimentálnejšej linke...

Komiks, ktorý sa dá napriek svojej domnelej hrúbke prečítať na posedenie, a ktorý sa napriek trochu obohranému námetu nedotkne asi len najväčšieho cynika.

1 10.07.2023

Nemyslím si, že by mi týchto 20 rozhovorov pomohlo pochopiť súčasné Rusko. Ale pomohlo mi pochopiť, prečo ho nemôžem pochopiť.

Alebo inak; veľmi hodnotná, dobre zostavená publikácia, v ktorej svoj priestor dostali ľudia rôznych názorových prúdov, generácií, profesií. Ako celok pôsobila vyvážene, rôznorodo a zvlášť oceňujem fakt, že autori prejavili fundovanosť, profesionálnosť a aj dôveru voči svojmu čitateľstvu, ktoré nepodceňujú a ktorému nič nepodsúvajú. Jednoducho, skvelé prevedenie dobrého nápadu.

PS: Nepochybujem, že kniha bude mať v budúcnosti svoj veľký význam aj pre historikov.

10.07.2023

Vizuálne krásna kniha, ktorá by obstála aj ako darček. Ani s obsahom to nie je márne, ak človek vie, čo môže očakávať, a teda popularizačne ladené medailóny tridsiatich dvoch zaujímavých aristokratiek (áno, názov Princezné je trochu zavadzajúci), pričom niektoré k svojmu titulu prišli vydajom, iné sa už s modrou krvou narodili. Z publikácie cítiť, že autorka je novinárkou; pútavé titulky, členenie textu atraktívnymi medzititulkami, cit pre zaujímavé detaily či kuriozity, citlivá práca s textom, štylistikou. Jednotlivé "príbehy" sa čítajú veľmi ľahko a dobre, keďže z nich však cítiť pomerne veľkú mieru subjektivity až bulvárnosti (nemyslím to pejoratívne), do odbornej práce by som z knihy určite necitovala. Nevraviac o tom, ako ma zaskočil pomerne stručný (vzhľadom na záber knihy) zoznam použitých zdrojov. Až sa mi chvíľami cynicky zdalo, že autorka skrátka pútavou formou prerozprávala články z wikipédie (ospravedlňujem sa, ak jej krivdím). Celkovo je však kniha naozaj zaujímavým kúskom pre všetkých milovníkov histórie (najmä tej z konca 19. a začiatku 20. storočia) alebo pre tých, čo si chcú rozšíriť obzory.

3 29.06.2023