Starmoon komentáře u knih

Krásny úvod, od obrátenia však klasická kresťanská agitka, akurát v trochu menej prvoplánovom štýle ako keby namiesto knihy napísala svedectvo do nejakého kresťanského časopisu. Chápem, že pre mnohých (či väčšinu) je práve jeho príbeh, jeho cesta, jeho viera tá kľúčová, hodná pozornosti a divákov, čitateľov, poslucháčov... Len som sa pri čítaní chvíľami cítila ako keď mi nejaká kamarátka nadšene hovorí o tom, ako stretla toho pravého, aké je to iné, jedinečné, úžasné, ako ona a vlastne ani nikto iný niečo také ešte nezažil... A ja, roky šťastne vydatá žena, môžem len mlčať, usmievať sa a myslieť si svoje. Možno pre autorku je vlastná skúsenosť hodná knihy, ale takých príbehov sú státisíce, ten jej pre mňa osobne nemal žiadnu väčšiu pridanú hodnotu, dokonca, ak by som chcela byť veľmi cynická, našla Boha presne vtedy a presne takého, akého potrebovala. Alebo inak, topiaci sa aj slamky chytá. Rada by som si niekedy prečítala svedectvo od človeka, ktorý bol so svojím životom spokojný a just nechal Boha, aby mu ho prevrátil naruby... Takto je to pre mňa len tisíc a prvý príbeh v štýle "chýbala mi skutočná láska, tak som uverila v Lásku".

Pre mňa zatiaľ asi najmenej uveriteľná a najmenej realistická mcfaddenovka, ale napätie by sa opäť dalo krájať. Autorka vie veľmi dobre pracovať s atmosférou, náznakmi, prekvapeniami v texte.

Čo je pravda, čo lož, komu sa dá veriť, dá sa dôverovať aspoň rozprávačke? To sa človek pýta pri čítaní trilerov často, ale Freida dokáže dať ešte aj tomu nový rozmer.

A ako to už má vo zvyku, posledné eso si nechala na úplne poslednú stranu. Fajn, opäť ma dostala. A už teraz sa teším na ďalšie jej knihy.

Veľmi, veľmi vtipné. Ten prípad, keď sa tešíte zo suchého i sarkastického humoru možno viac, než zo samotného vysetrovania. K tomu skvelý dej, super postavy, výborná atmosféra... Možno som už na takého christiovské rozprávky príliš veľká, aby som si ich naozaj vychutnala, ale aj tak platí všetko vyššie napísané.

Túto knihu do každej rodiny! Aj do tej bez detí. Aj nám dospelým má totiž veľa čo povedať...

Jedna z tých kníh, ktoré mi Najstaršiemu nevadí čítať stále dokola. Obom nám veľa dáva, oboch nás veľa učí. A to veľmi láskavo a zrozumiteľne.

Vďaka za ňu.

Kniha o "posadnutosti. O úsudku zastrenom zášťou. O tom, čo sa stane, keď vidíme zlobu, ale nedokážeme vidieť pravdu."

Vyzerá to ako jasný prípad... Ale jasné, že nie je. Chvíľami som si vravela, že či tých skoro 500 strán nie je pre takú zápletku priveľa... Ale jasné, že nebolo.

A potom mikropríbehy v pozadí. Napríklad Gamache, ktorého by som chcela za šéfa, kolegu, suseda, bárskoho. Vyslovene ideálny chlap, človek. Niekedy možno až príliš. Nič proti správňakom, škoda len, že taký ako Armand sú skôr v knihách ako v realite; no a potom v knihách pôsobia až príliš dokonalo. Príliš nereálne.

Napríklad obyvatelia idylických Troch borovíc. Najmä Clara. A jej dilema, či hejteri a kritici majú pravdu. A ak áno, či je to dôvod sama zaprieť svoje dielo.

A nezabudnime na načrtnutie sveta, v ktorom sociálne siete chcú hrať prím a internetoví anonymi zamiešať kartami v realite. Možno si domýšľam, ale podľa mňa bola celá táto linka autorkiným pokusom vyrovnať sa s niečím osobným. Jej otázka; a zároveň tak trochu odpoveď.

Jednoducho, dobrá detektívka to bola. Detektívka s presahom. Aj pre tých, čo tento žáner obchádzajú.

A že štylisticky knihe niet čo vytknúť, to hádam ani nemusím dodať. AI, uč sa. Možno remeslo zvládneš tak dobre ako Pennyová, ale to niečo veľmi ľudské a veľmi osobné do textov vpašovať nikdy nebudeš vedieť. Vďaka za to, že autorka áno.

Opäť pobyt v (Freidinom) svete, kde neviete, komu možno veriť a čo presne sa vlastne stalo. Aby bol efekt ešte dramatickejší, hlavnou hrdinkou i rozprávačkou je dôverčivá a naivná Brooke, ktorej príroda nenadelila do vienka veľa obozretnosti ani pudu sebazáchovy, ale aký by to bol psychotriler, kebyže áno, však? ;-)

Riešenia mi v priebehu čítania napadali ako na bežiacom páse, rovnako pribúdali mŕtvoly (kam sa hrabú filmové vyvražďovačky z 90. rokov ;-)), no a hoci to do seba nakoniec pekne zapadlo (a jedna z mojich verzií mala blízko k pravde, hurá :-D), predsa len boli niektoré veci pritiahnuté za vlasy a byť vrahom, naplánujem to lepšie a menej komplikovane, čo by sa veľmi ľahko dalo (ale opäť, o čom by bol potom tento psychotriler :-)).

Ale pár vecí bolo už naozaj tak prekombinovaných a nerealistických zároveň (pozri diskusiu), že piata hviezdička byť za mňa jednoducho nemôže.

A epilóg... Poviem to tak, že autorka pomaly vykráda samu seba (kto čítal Nehodu, ten pochopí). Ale bol peknou bodkou za príbehom a... Áno, úplne posledná veta je krásnym dôkazom, že jablko nepadá ďaleko od stromu (a ani o tom nemusí vedieť).

Podobne ako autor, aj ja obdivujem prvých polárnikov. To, čo zvládli a ako to zvládli...

Doba sa však zmenila, no a keď sa dnes niekto rozhodne terigať 47 dní pešky v extrémnych podmienkach niekde, kde by bol lietdlom za 4 hodiny, je to predsa len iné. Povedzme, že veľký krok pre človeka, no malý pre ľudstvo. Tým nevravím, že dobrodruhovia typu Navrátil nemajú nárok prekonávať svoje limity či rekordy, ale predsa to má pre mňa skôr nádych určitej drahej zábavky pre ľudí so špičkovou kondičkou, nie niečo, čo by som skutočne obdivovala. Síce chápem, že v tomto prípade cesta je cieľ a zážitok z južného pólu je iný, keď sa naň dáte priviesť za pár hodín na pár hodín a iný, keď si to poctivo odmakáte ako trojčlenná výprava v texte, ale aj tak.

Ale čo autorovi uznávam, je, že zápisky z jeho expedície (a exhibície ;-)) boli pomerne pútavé a chvíľkami aj vtipné. Žiaľ, aj plné duplicitných informácií (neviem, či má autor problémy s pamäťou alebo predpokladá, že ich majú čitatelia, no keď som si v tomto pomerne krátkom texte prečítala niektoré fun facty na troch rôznych miestach, jednoducho to bolo otravné), preto vlastne aj tie štyri hviezdičky.

PS: Krátko po dočítaní knihy mi chytrý telefón podsunul článok o tom, že v rokoch 2023 a 2024 navštívilo Antarktídu vyše 120 000 turistov a tieto čísla majú do roku 2033 narásť na dvojnásobok, čo pre daný región môže byť ekologická hrozba, preto vydavateľstvo Fodor’s, známe svojimi cestovateľskými sprievodcami, odporúča v svojom rebríčku miest sveta, ktorým by sa cestovatelia mali vyhnúť v záujme zachovania ich pôvodného rázu, Antarktídu hneď na prvom mieste. Chápem, že výletné lode sú niečo iné ako Navrátil a jeho partia na lyžiach a saniach, ale aj tak si kladiem otázku (nielen v súvislosti s touto knihou), prečo je cestovanie pre mnohých bôžikom dnešnej doby, prečo tak obdivujeme ľudí, ktorí majú v pase čo najviac pečiatok a prečo samoúčelné výpravy do sveta vrátane tých jeho častí, ktoré chceme ako ľudstvo chrániť (napríklad aj autor od istej rovnobežky mohol kakať iba do vreca, nielen tak voľne), považujeme za veľkú frajerinu hodnú obdivu, rozhovorov do médií, vlastných cestopisov atď..

Moje bezdetné ja by sa vás celkom vážne spýtalo, čo/kto je Avengers. No a vidíte, dnes je Spiderman v rôznych svojich podobách súčasťou nášho šatníka, bytových doplnkov, hračiek... Holt, imaginárny člen rodiny. A viete čo? Mňa ten červeno-modrý mužík v danom komixe fakt bavil. Tým myslím fakt úprimne, nie v štýle "wau, miláčik, to je pekná kresbička/básnička/bársčo...". A bavil ma aj synov úprimný smiech, jeho radosť. Pre deti milé, vtipné a primerane dobrodružné, pre dospelých... Vlastne tiež. Plus nejaké podprahové presahy k tomu. Sledovať filmy ani animovaný seriál so Spidermanom sa nateraz určite nechystám (náš fanúšik má našťastie aj otca), ale ako privátna vstupenka do sveta superhrdinov to pre mňa bolo fajn.

Asi nie som jediná mama, ktorá už niekedy fakt netuší, ako ešte zabaviť deti. A keď nápady dochádzajú aj AI, možno dobre padne kniha od reálnej lokálnej matky, ktorá vo vizuálne príťažlivej podobe hodnej svojej predajnej ceny ponúka rôzne vychytávky pre rôzne situácie od bežných dní doma cez aktivity podľa sviatkov až po cestovanie bez nervov.

Možno vďaka autorke budete mať konečne funkčný harmonogram, možno väčší poriadok a prehľad v byte (aj keď u nás to aj po uprataní vyzerá vždy najneskôr do 30 minút znova ako po nájazde Húnov), možno vás naučí skôr a lepšie odplienkovať...

Je to skrátka taký praktický a prehľadný všemix okorenený aj preslovmi a tipmi rôznych známych matiek z radov influenceriek a celebrít (napríklad od Adely si do života aj jedálnička beriem heslo "žĺtko, rybí olej a kefír").

Odporúčam však nepodľahnúť ilúzii, že tých cca 200 tipov a trikov bude stačiť na to, aby svet matky bol zrazu gombička, byt ako zo škatuľky a deti šťastné až naveky (alebo hoci len dosť dlho ;-)).

PS: Čo má autorka s tým slovom "hacky"? Prečo ho pchala všade, kde mohla? Má naňho nejakú úchylku či čo?

Fakt tlieskam tomu, kto vytvoril anotáciu k slovenskému vydaniu. Vyspoileroval v nej doslova polovicu deja. Ak teda ešte máte možnosť, vyhnite sa jej oblúkom: stačí vedieť, že je to knižka o únose malých dvojičiek.

K deju toľko, že bol napínavý, ľahko čitateľný, dobre zapletený, ale nie prekombinovaný. Žiaľ, autorka sa nevyhla americkému pátosu typickému pre daný žáner (v televízii o každom detaile v pátraní referujú div nie v hodinových blokoch, únosca si pustí rádio vždy presne vo chvíli, keď hlásia najnovšie detaily prípadu, unesené dvojičky sú na všetkých titulkách a každý v krajine vrátane náhodných predavačiek, upratovačiek a vrátnikov pozná ich tváre a každý detail ich príbehu...).

Tentokrát autorka stavila aj na kopec šťastných náhod (skôr mám v tomto žánri rada, ak sa veci posúvajú vďaka šedým mozgovým bunkám) a navyše je tu aj úplne nereálne a ezotericky pôsobiaca telepatická linka.

Aj s výhradami je to však fajn oddychové čítanie.

Možno by profesionálni literárni kritici nespadli z jednoduchých rýmov na zadok, ale mne (a hlavne mojim deťom) sa tie básničky páčili. Viem si predstaviť, že nejaká pani učiteľka ich zaradí do vianočnej besiedky, pre ktorú sú ako stvorené. Tiež sa mi páčili krásne ilustrácie a celková pohoda, ktorá z knižky dýchala. Keďže slovenská abeceda je pomerne dlhá, do tejto zbierky sa dostali nielen prvoplánové vianočné motívy, ale aj také, kde už autorka musela zapojiť lepšie fantáziu. Podľa mňa veľmi krásna vianočná knižka pre deti (a pre deti v dospelých).

Anselm Grün je pre mňa synonymum múdreho, pokojného starca, ktorý vie ľahkým perom písať o ťažkých témach; a pri čítaní jeho kníh vždy rada uverím, že aj ťažkými chvíľkami sa dá preplávať s ľahkosťou.

O to viac ma mrzí, že na svojom autorskom konte (inak dosť úctyhodnom, keďže napísal stovky kníh) má aj túto síce pekne ilustrovanú, ale inak nijako objavnú knižku pre deti.

Chápem, že biblický príbeh o narodení Ježiša a udalostiach krátko predtým a krátko potom je dosť stručný, no a ked človek nechce fabulovať, veľa možností, ako ho vyrozprávať deťom, vlastne ani nemá. Toto však bola nuda bez pridanej hodnoty, žiadne nové informácie, žiadne prístupnejšie podanie, žiaden špeciálny jazyk či štýl, nič. Nechcem Anselmovi krivdiť ale fakt mi to pripadalo, akoby celú knižku zbúchal na jedno polhodinové posedenie.

Aspoň ilustrátor sa snažil, ale na záchranu dojmu to určite nestačí.

Nenáročné, nie dlhé vianočné čítanie. Dej je chvíľkami nerealisticky preexponovaný (napr. stratí sa chlapec v nákupnom centre a v televízii o každom detaile v pátraní referujú div nie v hodinových blokoch, matka je pozvaná do veľkých šou, zlodej si pustí rádio vždy presne vo chvíli, keď hlásia najnovšie detaily prípadu...). Kto čaká detektívku v pravom slova zmysle, asi bude sklamaný. Skôr treba rátať s jednoduchým, mierne napínavým príbehom, ktorý (nech mi autorka aj jej Boh odpustí) chvíľkami pripomínal kresťanskú agitku. A to píšem ako kresťanka (dokonca taká, ktorá sa tiež občas obracia na svätého Antona ;-)).

Taká krátka kniha... A predsa mi chvíľkami pripadala nekonečná. Príbeh bol klišé a záver príliš idylický. Niekto možno povie, že vianočný čas znesie aj podobné sentimenty, osobne by som však aj od sviatočnej oddychovky (zvlášť takej, pod ktorú sa podpísala Mary Higgins Clark) čakala viac, omnoho viac. Ako nenáročný televízny film by to však možno fungovalo.

Opäť skvelá trilerová jazda. Síce mi bolo pomerne skoro jasné, kto bude nakoniec za toho najväčšieho hajzla, ale to len preto, že už mám v žánri čo-to načítané a ak chce byť autorka originálna a šokovať, veľa možností ako na to nemá. Ale že je to Freida, hoci som odhalila vinníka, v absolútnom závere bum, ešte jedno prekvapko. A opäť logické, opäť super (teda v čitateľskej, nie morálnej rovine, aj keď... Kto vlastne vie).

Nie každého čakajú šťastné a veselé... A sú aj takí, ktorí sa Vianoc na poslednú chvíľu ani nedožijú. Ešteže je v službe Oto Hanzel, ktorý v priebehu jedného Štedrého dňa dostane (a vyrieši!) hneď tri prípady. Tie síce nie sú herculovskými intelektuálnymi hádankami, zato poriadne smrdia slovenskou realitou, čo kvitujem. Okrem nálože realisticky pôsobiacich postáv, vrážd a postupov vyšetrovania čakajte aj kopec (či skôr už kopce) irónie, sarkazmu a čierneho humoru (takúto nádielku stále rada beriem ;-)) a aj nejaký ten náznak romantiky (na dánovský spôsob, samozrejme).

Len to večné (hoci humorom odľahčené) skučanie o chudákoch vyšetrovateľoch či všeobecne policajtoch v práci bolo trošku... ako to len slušne vyjadriť... skrátka, cez sviatky slúžia v tuzemsku aj tisícky ľudí z iných odborov (zdravotníci, hasiči, hoteliéri, čašníci...), čiže fňukat iba nad sebou je z môjho pohľadu trochu úzkoprsé.

Juj, toto dielo sa vykúpalo v nostalgii... Našťastie. Veľmi mu tento nostalgický tón pristane. K tohtoročným Dušičkám som si nemohla vybrať lepšie dielo.

Názov, anotacia ani obálka ma na to nepripravili, ale... Veď to bola plnokrvná (pred)vianočná detektívka :-). Ako človek, ktorý by linecké mohol jesť od novembra a svetelnú reťaz mať omotanú cez pol bytu pokojne až do pôstu (hamuje ma rodina a zvyšky sebaovládania), jednoducho ma to potešilo, hoci pôvodne som čakala skôr niečo v štýle Kingovho Joylandu. V skutočnosti tu máme mediálny korporát, stresy so správami, viac aj menej podarené a viac aj menej osamelé Vianoce, silvestrovskú party a k týmto fajn kulisám zmes dobre napísaných postáv.

Skrátka taká žánrová mňamka, ktorej dej vedia ostrieľanejší jemne predvídať, ale zážitok z neho to neuberie. Odporúčam (až na pokusy o romantickú linku, tie by som veľmi rada škrtla a zachránila tak inak veľmi dobrú detektívku od zbytočnej, nereálnej a sentimentálne vaty).

Krásna klasika. Prekvapuje ma nízky počet hodnotení, myslela som si, že príbeh je viac známy a obľúbený. Minimálne by si to zaslúžil. A aj všetky citlivé duše v tejto dobe si ho zaslúžia poznať; buď sa rovno nájdu v Sáre alebo v jej príbehu aspoň nájdu potechu a inšpiráciu do toho svojho. Prosím, ak zomriem skôr, ako sa moje deti dostanú do puberty, posuňte im niekto Malú princeznú namiesto mňa. Vďaka.

Neviem, prečo každý rok nanovo uverím, že v predvianočnom čase potrebujem a zvládnem aj nejaký ten romantický gýč... A neviem, prečo mi pri Sarah Morgan ešte netikajú kontrolky v štýle "pozor, veľa pseudo psychológie a kvázi filozofovania plus nechutne šťastný koniec odtrhnutý od reality". Možno by som sa už po týchto Vianociach vo Vermonte mohla poučiť a priznať si, že nech je anotácia autorkiných kníh akokoľvek lákavá, obsah ponúka klasickú "vianočnú komédiu" a.k.a. "vysielanie na TV Doma v roku 2010", akurát v papierovom šate, takže namiesto hodiny a pol sledovania filmu zabijete aspoň 5-6 hodín čítaním príbehu, ktorý je taký jednoduchý a predvídateľný, že viac by už byť ani nemohol, aj keby sa autorka vedome snažila napísať najviac gýčový vianočný príbeh forever. Že som však vianočný človek (level pyžamo s perníčkami od októbra do marca), pre všetko to zasnežené a slávnostné pozlátko okolo som príbeh napokon zhltla (ale asi v takom štýle, ako keď do seba na vianočnom večierku pcháte otrasný medovník jednoducho preto, lebo je to medovník, a vy skrátka chcete zjesť niečo vianočné). Odporúčam len extra romantickým dušiam (alebo, naopak, veľmi cynickým, ktoré podobné sentimenty berú ako paródiu).