Recidivista komentáře u knih

Moje najnovšie literárne predsavzatie znie: prečítať kompletného Orwella, mimochodom stále dostupného v českých prekladoch nakladateľstva Argo. Navyše to chcem čítať v poradí, v akom jeho knihy vychádzali v originálnom anglickom vydaní, aby som mohol sledovať, ako sa postupne menili a vyvíjali jeho názory a celkove literárne kvality. Začal som teda jeho prvou knihou vydanou v roku 1933, ktorá je zmesou memoárov a reportáže z čias, keď Orwell pracoval ako umývač riadov v Paríži, resp. keď nepracoval a potuloval sa s bezdomovcami po Londýne a okolí.

Napriek ťaživej téme sa kniha čítala ľahko, iste najmä vďaka Orwellovmu štýlu písania. Pre mňa osobne bola zaujímavou aj preto, že sám som kedysi okúsil prácu v troch reštauráciách a jednom hoteli a je fascinujúce, s akou presnosťou Orwell opísal fungovanie zákulisia týchto podnikov (hierarchia a vzťahy medzi kuchármi, čašníkmi, umývačmi, zdanlivý chaos v kuchyni atď.). Pri Orwellovi sa často spomína, že sa jedná o nadčasového autora a žiaľ v tomto prípade to môžem potvrdiť, pretože väčšina z popisovaných vecí platila aj o 80 rokov neskôr v časoch, keď som podobnú prácu vykonával aj ja sám (aj keď BOZP a hygiena sa určite zlepšili). Podradnú a ťažkú prácu umývačov riadu popísal natoľko podmanivo, že čitateľa častokrát pochytí nutkanie odskočiť si od čítania pohľadať na internete voľné pracovné pozície v reštauračných zariadeniach, alebo aspoň naložiť doma kuchynský riad do umývačky.

O trochu zaujímavejšia mi pripadala prvá časť z Paríža, pravdepodobne najmä vďaka ľuďom, ktorých tam autor spoznal. Spomeniem najmä ruského imigranta Borisa, ktorý mi silne pripomínal mix postáv z Guenassiovho románu Klub nenapraviteľných optimistov. V londýnskej časti venujúcej sa tulákom takéto silné osobnosti Orwell nestretol, no napriek tomu, to bola pútavá exkurzia do života bezdomovcov v medzivojnovom Anglicku. Každý, kto si túto knihu prečíta zistí, ako veľmi sa mýlil vo svojich predstavách o živote obyčajných ľudí v dvoch európskych veľkomestách v roku 1928.

Záverečné hodnotenie: 9/10

14 17.05.2020

Kniha Štrkáč Callahan ma prekvapila svojou žánrovou neurčitosťou. V prvom rade je to výborný western s klasickými drsnými dialógmi a živými opismi, ktoré vtiahnu do deja, až má človek pocit, že stojí za chrbtom hlavného hrdinu a je priamym účastníkom diania. Sú tu aj kotúľajúce sa chumáče suchých kríkov, takže western to je bezpochyby. Ale čo ďalej? Je to rozprávka alebo horor? S rovnakou žánrovou dilemou som sa stretol naposledy pri listovaní vo svojej svadobnej fotoknihe. Odpoveď stále hľadám.

Neklamme si, nejedná sa o žiadnu hodnotnú literatúru, je to plne priznaná braková záležitosť, ale tej najlepšej kvality a navyše plná skvelého humoru plynúceho najmä z dialógov. Kniha sa jednoducho na nič nehrá a ak pôjdete do čítania s tým, že nečakáte westernovú obdobu ruskej klasiky, ale naopak vaším hlavným cieľom je pri čítaní sa dobre zabaviť, určite nebudete sklamaný. Počas čítania knihy som mal celý čas pocit, že autor si jej písanie užíva a baví ho strieľať si zo svojich detských hrdinov (Win, Barker, Hawk, Karl May, alebo celá kapitola v jaskyni ako vystrihnutá z Indianu Jonesa). Bolo to naozaj veľmi chytľavé a podľa všeobecne pozitívneho prijatia tejto knihy je jasné, že sa Červenákovi túto svoju „hravú náladu“ podarilo preniesť aj na čitateľov.

Táto kniha sa jednoducho nedá brať vážne, aj keď paradoxne je v mnohých veciach viac realistická ako knihy Karla Maya (napr. neidealizovaný opis Apačov). Mne osobne trochu vadili fantazijné prvky a rozprávkové bytosti, ale nebolo tam toho veľa a ešte sa necítim až tak starý, aby ma to úplne odradilo od čítania. Zároveň chápem aj negatívne hodnotenia od ľudí, ktorí asi neboli pripravení na také množstvo krvi a explicitných opisov trajektórie mozgovej tekutiny v mimo lebečnom priestore. Plný počet hviezd nedávam hlavne preto, že si ich nechávam pre čistokrvný western, ktorého sa dúfam raz od autora dočkám. Na záver ešte pochvala za vydarené ilustrácie v slovenskom vydaní.

8/10

12 11.10.2020

Téma kolonializmu v Afrike ma zaujíma už dlhšie, no toto je moja prvá beletristická kniha zaoberajúca sa týmto úsekom dejín. Príbeh nie je nijako strhujúci, plynie pomaly, podobne ako pokojná rieka Kongo. Občas by však deju prospel nejaký ten vodopád. Čaro knihy spočíva v niečom inom, a to je Conradov jedinečný štýl. Pre vyšší čitateľský zážitok odporúčam čítanie na jeden, dva záťahy. Chvíľu totiž trvá kým sa naladíte na autorovu strunu, preto je škoda to prerušovať. Na knihe ma najviac prekvapilo, že je vtipná, to som absolútne nečakal. Do polovice knihy som si myslel, že to len zle chápem a to čo som čítal nemalo byť humorné, možno len v preklade to tak vyznelo. Ale potom som si všimol, že autor tie svoje ironické a satirické narážky v texte perfektne maskuje a do konca knihy to už bola hra na schovávačku. Podľa iných recenzií na túto knihu si začínam myslieť, že ostatní čitatelia hrali nejakú inú hru.

S knihou sa v posledných desaťročiach spája značná kontroverzia, mnohí ju totiž považujú za rasistickú. A ja si kladiem otázku: ako môžu byť na jednu vec dva úplne odlišné názory? Toto nie je o tom, či vidím pohár poloplný alebo poloprázdny, toto je o tom, že prázdny pohár vyhlásim za plný a plný za prázdny. Ja osobne som v knihe žiadny rasizmus nepostrehol, práve naopak knihu vnímam ako kritiku kolonializmu, no najmä ako ponor do duše jednotlivca a do jej temných zákutí. Hľadanie rasizmu v tejto knihe je len ďalšia ukážka nezmyselnosti tzv. cancel culture. Na veci treba nazerať v historickom kontexte a nie súčasnými očami.

Vyššie spomínané sa rozoberá v doslove Kristíny Kállay, ktorý je inak zaujímavý a obohacujúci, čo nebýva v doslovoch pravidlom. Veľkým plusom slovenského vydania od BRAKu je príloha so skvelými ilustráciami Jindřicha Janíčeka, jedného z mojich najobľúbenejších súčasných česko-slovenských ilustrátorov. Samotný príbeh je za štyri, ale jedna hviezda navyše práve za ilustrácie a celkovo za vydarené slovenské vydanie.

„Iba o vlások som unikol chvíli, keď som mal predniesť svoje posledné slová, a so zahanbením som zistil, že by som asi nemal čo povedať.“

9/10

Plnokrvný western z úvodu knihy sa postupne mení na detektívku a následne v druhej polovici až na dobrodružný príbeh s mysterióznymi prvkami. Niektorým fanúšikom série Steina a Barbariča bude možno tento presah do fantasy trochu prekážať, priznám sa, že aj ja som bol chvíľku na vážkach, ale myslím, že v kontexte postavy Pavla Dobšinského to tam skvele zapadá.

Dej bol priamočiary bez zbytočných zavádzajúcich odbočiek a nepamätám, kedy ma kniha takto dokázala pohltiť, v podstate som ju prečítal na 2-3 záťahy. Výborne bol vykreslený nielen hlavný hrdina, ale aj všetci záporáci. No a oceniť treba aj typický humor zapracovaný do dialógov, v tomto je Červenák veľmi silný. Zážitok z čítania navyše umocnili vydarené ilustrácie, normálne že edícia Stopy vibes.

CHROBÁK v hlave mi našepkáva, že Adam Šarkan sa mal volať Adam DRAK a tým by jeho NÁVRAT domov dostal druhý rozmer, ale „Nahaj tak!“. Teším sa na pokračovanie série a budem Šarkanovi fandiť, aby sa nedostal do chomúta, lebo ako všetci ženáči vedia, týmto je každému dobrodružstvu koniec.

A ešte sa obávam, že pri dlho odkladanej návšteve Ochtinskej aragonitovej jaskyne budem myšlienkami úplne inde ako ostatní návštevníci.

9/10

9 20.11.2022

Kniha obsahuje 12 príbehov opisujúcich na prvý pohľad bežné kúsky z histórie. No tak, ako pri prechode cez cestu je potrebné sa pozrieť vždy viackrát, aj v tomto prípade akoby si M. Kechlibar povedal, že sa na tieto vybrané historické udalosti pozrie lepšie a z viacerých uhlov a urobí všetko pre to, aby nás presvedčil, že stoja za povšimnutie. A to sa mu podarilo.

Aj keď názov hovorí niečo iné, nie vždy ide o úplne zabudnuté príbehy. Sám seba považujem iba za priemerne sčítaného človeka, napriek tomu som sa s viacerými opisovanými udalosťami stretol už predtým niekde inde. Z niektorých som si pamätal viac, z iných len útržky. Jedno však viem isto, nikde som tieto príbehy nevidel tak pútavo a ucelene spracované. Naozaj, to, čo robí túto knihu čitateľsky úspešnou je práve autorov štýl.

Vzhľadom na námet a koncepciu knihy si viem predstaviť, že z toho mohla byť ďalšia „suchá“ a nudná dejepisná kniha, z ktorej by ste mali asi taký zážitok, ako keď Vám o problémoch v manželstve hovorí kňaz v rámci predsobášnej náuky. Autor to však poňal inak, je to Váš trikrát rozvedený kamarát, ktorý Vám pri pive v krčme opisuje nástrahy manželského spolužitia. Keďže mám pivo veľmi rád, za mňa veľká spokojnosť s prečítaným.

8,5/10

9 25.09.2020

V posledných rokoch som prečítal mnoho detských kníh, ktoré som však vzhľadom na ich krátky rozsah, nikdy na tomto portáli nehodnotil. S tým, ako deti rastú, sú aj knihy, ktoré čítajú obsiahlejšie a zaujímavejšie aj pre dospelého čitateľa. Zavádzam preto nepravidelnú rubriku „Knihy, ktoré som prečítal skôr ako ich dám čítať svojim deťom“ s cieľom posúdiť vekové odporúčanie.

Roald Dahl sa žiaľ v čase môjho detstva ku mne nedostal, ale môžem potvrdiť, že chýry o tom, že jeho knihy si vedia užiť nielen deti, sú pravdivé. Originál knihy bude mať tento rok 60-te narodeniny, ale je to naozaj nadčasová záležitosť. Celý čas som premýšľal nad tým, ako by asi Dahl opísal dnešné deti, keď každá ďalšia generácia rodičov tvrdí, že s deťmi je to stále horšie a horšie.

Ilustrácie Quentina Blakea nie sú v tejto knihe až tak výrazné, ako pri niektorých iných Dahlových knihách (jeden príklad za všetky je iná naša obľúbená Dahlovka - Obrovský krokodíl, kde sú ilustrácie rovnocenné textu a bez nich by to nebolo ono).

Teším sa na opätovné čítanie, tentoraz aj s mojimi dvoma umpa-lumpami.

Dieťa vo mne hodnotí 10/10.

8 07.01.2024

Účasť na transantarktickej expedícii sa v čase jej konania (možno aj dnes), musí bežnému smrteľníkovi javiť ako bláznivý nápad vhodný len pre ľudí nevážiacich si svoj vlastný život. Osud však zariadil, že v momente, keď expedícia vyrážala z prístavu v juhovýchodnom Anglicku sa v Európe práve začínala prvá svetová vojna. A môžeme tak povedať, že mnohí účastníci expedície si účasťou na nej vlastne zachránili život, o ktorý by po narukovaní do vojny možno prišli. To jsou ty paradoxy! Po preštudovaní dátumov úmrtia všetkých členov expedície sa dozvedáme, že väčšina z nich sa dožila vysokého až úctyhodného veku. Len jediný mal tú smolu, že po návrate z expedície šiel rovno do vojny a zahynul v nej (McCarty). Posádka Endurance mala s vojakmi v zákopoch veľa spoločného: všetkých ich trápila zima, hlad a únava. No kým vojaci bojovali proti reálnemu nepriateľovi, oni častokrát zápasili s neviditeľnými silami prírody - s morskými prúdmi a vetrami. Keď Shackleton „krstil“ loď menom Endurance, teda Vytrvalosť, iste neočakával, že bude tak príznačné aj pre celú expedíciu.

Kniha má spád beletrie, autor dokáže písať naozaj veľmi pútavo a sugestívne opisy prírodných živlov sú natoľko silné, že aj pri čítaní v letných horúčavách človeka občas strasie od zimy. Najmä druhá polovica knihy sa číta so zatajeným dychom. Mám podozrenie, že Lansing by aj obyčajnú cestu do obchodu dokázal opísať ako vzrušujúce dobrodružstvo a to bez toho, aby si musel veľmi vymýšľať.

Neviem, akým omylom sa táto kniha dostala do edičného plánu vydavateľstva DharmaGaia, ktorého knihy sú od môjho záujmového poľa vzdialené asi ako severný pól od južného (aby som ostal pri téme). V každom prípade vďaka za túto knihu aspoň v českom preklade. Nerozumiem, ako je možné, že v slovenčine zatiaľ nebola nikdy vydaná. S právami na túto knihu to môže byť ošemetné, ale hádam sa raz vydavateľstvo Absynt odhodlá k jej vydaniu. Veď niečo podobné, a s úspechom, už majú na svojom konte (Bea Uusma – Expedícia. Môj ľúbostný príbeh).

10/10

8 30.07.2020

Problém väčšiny literárnych a filmových diel na pokračovanie tkvie v udržaní nastavenej latky. Títo nasledovníci, najmä ak pôvodne neboli zamýšľaní, len málokedy dosiahnu kvalitu prvej časti. Často si v takých chvíľach hovoríme, že po nečakanom úspechu sa chce autor zviezť na vlne popularity a vytiahnuť z nás ďalšie peniaze. Tento komiks je našťastie výnimkou, kvalitatívne sú všetky časti na rovnakej úrovni. Rozdielne hodnotenie môže byť tým pádom zapríčinené iba osobnými preferenciami čitateľa.

Hrobár v predchádzajúcom zošite bol prenasledovaným štvancom, v tomto pokračovaní sa situácia otočila a hrobár je v pozícii lovca. Musím sa priznať, že práve toto východiskové nastavenie príbehu spolu s menším westernovým nádychom v porovnaní so zväzkom 1+2, mi vyhovovali o čosi menej, čo sa možno podpísalo na mierne nižšom hodnotení. Stále ale platí, že sa pri čítaní nebudete ani na chvíľu nudiť, rýchle plynúci príbeh vás jednoducho vcucne a vypľuje až na poslednej strane. Ani sa nenazdáte a hľadáte po internete informácie, či sa neplánuje pokračovanie.

Vrátim sa k myšlienke z úvodu o sklamaniach. Čim viac nad tým premýšľam, tým viac som presvedčený, že sú za tým aj naše očakávania. Kým pri prvých dvoch dieloch tohto komiksu som netušil do čoho idem a bol som vo výsledku veľmi milo prekvapený, tentoraz som išiel do čítania možno s priveľmi vysokými až nereálnymi očakávaniami.

9/10

8 18.06.2020

Štýl, akým je kniha napísaná, mi takmer okamžite pripomenul talianskeho autora Alessandra Baricca (najviac asi knihy Oceán more a Hrady hnevu). Keďže Baricco patrí medzi mojich obľúbencov, bolo od prvých riadkov jasné, že po poslednej strane budem patriť medzi spokojných čitateľov. Zároveň chápem, že nie každému sa musí kniha páčiť. Odpustite mi hrubé generalizovanie, ale viem si predstaviť, že asi to veľmi neosloví napríklad milovníka thrillerov, ktorý potrebuje, aby dej odsýpal a nejaká poetickosť, či magickosť, ktorá z textu sála, je pre neho druhoradá. Niežeby sa tu nič nedialo, práve naopak, ani sa vám nebude chcieť veriť, čo všetko sa môže prihodiť na islandskej dedine so 400 obyvateľmi, aká zmes neobyčajných postáv sa tam premelie, až si začnete klásť otázku: ako to potom asi vyzerá v takom Reykjavíku?

Knihu robí výnimočnou práve autorov jazyk, ktorý núti k pomalému čítaniu, budete si vychutnávať každé slovo a k mnohým vetám sa budete opakovane vracať. Alebo sa jednoducho pristihnete pri tom, že zamyslene civíte do prázdna a uvažujete nad všednosťou svojho vlastného života. A je tam aj humor, veľa humoru. Inteligentného a láskavého, nie prvoplánového. Niekedy sa objaví nečakane, len tak medzi riadkami, ak nečítate sústredene, ani si to možno nevšimnete. A inokedy sa smejete aj niekoľko strán vkuse (písanie pohľadníc). Ale pozor, na čítanie tejto knihy je potrebné mať tu správnu náladu. Do rúk by ju radšej nemali brať tí, ktorí majú práve zapnutý režim „cynik/pragmatik“. Inak sa im bude zdať, že pátos a gýč „trčia“ z knihy, ako záložka v tvare žirafy.

Veľmi sa teším na ďalšie diela od tohto autora, ktorý doteraz nepochopiteľne unikal mojej pozornosti. Aspoň takto, skrz jeho príbehy, sa budem môcť preniesť na Island, ktorý je mojou nesplnenou vysnívanou destináciou ešte z čias, keď cestovanie na tento ostrov nebolo takou módnou záležitosťou.

Záverečné hodnotenie: 9/10

8 05.04.2020

Má táto 200-ročná klasika čo ponúknuť aj dnešnému čitateľovi? Rozhodne áno, ale nie každému. Dobrodružný príbeh stále funguje, no je cítiť, že je vyrozprávaný zastaralým štýlom (aj keď napr. vstupovanie autora do deja muselo byť na danú dobu prevratné). Nemám problém s knihami, ktoré plynú pomaly, tu však na miestach, kde sa žiadala akcia prišlo namiesto vygradovania deja spomalenie. Bolo to niekedy neprehľadné (rôzne mená pre tých istých indiánov), rozvláčne, ukecané a predovšetkým záver, od ktorého som na základe filmu tak veľa očakával, bol všetko, len nie strhujúci.

Už to tu bolo spomenuté veľakrát, je to veľmi ojedinelý prípad, kedy je film lepší ako kniha. Film má 30 rokov, ale stále by mohol ísť do kino distribúcie, kde by táto poctivá filmárčina v záplave marveloviek, o to viac vynikla. Tak ako úroveň knihy pozdvihli ilustrácie, emócie filmového diváka umocnila hudba. Záverečná sekvencia scén je tým najlepším dôkazom, ako môže hudba posunúť zážitok z filmu na iný level. Dej filmu je oproti knihe podstatne zmenený, ale našťastie sa do scenára dostalo to naj a aj to bolo ešte často upravené do lepšej podoby. Kým film sa venuje hlavne belochom a je tam aj výrazná romantická línia, kniha sa sústreďuje najmä na indiánov. Toľko porovnanie.

A toto si zaslúži samostatný odsek - čítal som vydanie obohatené o krásne ilustrácie Teodora Schnitzera, ktoré svojím dynamickým vyobrazením výborne dopĺňali dej a posilnili zážitok z čítania. Pri mene Teodor Schnitzer by v synonymickom slovníku mohli byť výrazy ako nedocenený, či zabudnutý. Pozrite si akékoľvek jeho práce a budete žasnúť. Ja si zatiaľ idem znovu pustiť film.

7/10

7 08.09.2022

Zhruba do strany 20 som mal kvôli stredovekej fádnej móde v postavách dosť zmätok, potom to však už bola jedna skvelá jazda bez hluchých miest. A na konci som lapal po dychu, akoby som pod vodou a na jeden nádych práve preplával celý bazén. Scenár a aj detailná kresba sú na jednotku. Jediná drobná výhrada je k zvolenému typu písma, niekedy sa to čítalo horšie.

Tento komiks nie je pre slabé povahy, krvi je tam viac ako na bežnej transfúznej stanici, pričom červená farba silne kontrastovala so všadeprítomnou zasneženou krajinou (Tarantino approves). Dúfam, že moje deti túto knihu tak skoro neobjavia.

Príbeh má aj jednu nezabudnuteľnú „horolezeckú“ bojovú scénu a aj vďaka nej nemôžem dať inak, ako za plný počet.

10/10

7 11.10.2021

Luxusná edícia komiksu obsahuje 3 príbehy voľne prepojené cez niektoré postavy. Sú to všetko viac-menej anti-hrdinovia, ale je to napísané a nakreslené tak skvele, že nejde týmto kriminálnym živlom nefandiť. Nebudeme si klamať, je to plné brutality a násilia, až som začal premýšľať nad uzamykateľnou knižnicou, kde by som podobné kúsky skrýval mimo dosah mojich detí (ak máte nejaký tip poraďte).

Jednotlivé príbehy hodnotím takto:
Zbabelec (8,5/10) – podobnú tému som už od dvojice Brubaker-Phillips čítal v komikse Pulp (v češtine zatiaľ nevyšiel) a mám pocit, že bola lepšie spracovaná, preto je moje hodnotenie trochu nižšie ako by si Zbabelec možno zaslúžil.
Lawless (9/10) – klasický motív pomsty sa mi nikdy nezunuje, túto to bolo ešte aj zaujímavo spracované a s prekvapivou koncovkou.
Mrtví a umírajíci (8/10) – príbeh je prepracovaný a vyrozprávaný z pohľadu troch rozprávačov, striedajú sa tu rôzne časové roviny a preto je ideálne prečítať to naraz. Veľmi oceňujem hru s farbami. Ale oproti predošlým dvom častiam tomu niečo chýbalo.

Ani neviem povedať, či sa mi viac páčil štýl kresby alebo scenár - vo futbale by to bola remíza, ale 4:4, nie 0:0, obe zložky boli výborné. Veľmi sa mi páčili vnútorné monológy rozprávačov. Plusom je aj to, že dej príbehov „nesmrdel papierom“, v realite sa to mohlo odohrať presne takto. Knižnému vydaniu ako celku pridávam pol bodu a zaokrúhľujem to nahor najmä kvôli skvelým bonusom a prílohám (takmer 70 strán).

9/10

Ako už u Svěráka býva zvykom: v jednoduchosti je krása.

8/10

6 12.06.2022

Moja druhá zbierka poviedok od p. Svěráka v krátkom slede a opäť to bol príjemne strávený čas. Nebudem sa opakovať, platí zhruba to, čo som písal pri jeho predošlej knihe. Čo na jeho poviedkach obdivujem najviac je, že sú nasiaknuté človečinou.

Neviem ako to autor robí, ale takmer vo všetkých poviedkach som bol namotaný hneď po pár vetách. Tempo príbehov je pomalé, v texte je všadeprítomný jeho jemný humor, ktorý čas od času graduje do výbuchov smiechu. Nie sú to síce také silné explózie ako napríklad pri „Konec hlášení v ruském jazyce“, ale stále je to veľmi kvalitná munícia. A som rád, že p. Sveřák ešte nevystrieľal celý zásobník - viď. jeho najnovšia kniha poviedok vydaná v tomto roku, na ktorú sa veľmi teším.

Najlepšie poviedky: Betlémské světlo, Sraz naší třídy, Dubnová povídka, Ujetá láska.

9/10

6 01.09.2021

Zdeňka Svěráka mám veľmi rád, ale musím sa priznať, že s výnimkou niekoľkých Cimrmanových hier (v textovej podobe), je toto moje prvé stretnutie s jeho literárnou tvorbou. Na vlne pozitívnych emócií, ktoré vo mne zostali po prečítaní poviedok Sergeja Dovlatova, som opäť siahol do tejto „poličky“. A znovu s veľkým úspechom. Určite tomu pomohlo aj to, že som si v hlavných mužských postavách predstavoval samotného autora a zároveň som pri čítaní mal v ušiach jeho hlas, môj mozog si z toho spravil vlastnú audioknihu. Inak, aj ja ako Slovák vnímam, že tá čeština v podaní Svěráka je akási malebnejšia a poetickejšia.

Z väčšiny textov bolo cítiť typický svěrákovský humor. Všetky poviedky boli výborné vypointované, aj keď v dvoch prípadoch sa mi zdalo, že zvrat, ktorý mal vyšperkovať pointu, poviedkam skôr uškodil. Nemusím písať, že silnou stránkou autora ako skúseného scenáristu sú dialógy, ale mne sa páči najmä ľudskosť, ktorá vyžaruje z jeho postáv. Dá sa povedať, že úplne kontra-intuitívne mi boli tým viac sympatické, čím viac autor písal o ich chybách a nedostatkoch. No a na základe tejto malej vzorky si dovolím tvrdiť, že najviac to autorovi sedí v poviedkach, ktorých dej sa odohráva v minulom režime.

Top poviedky: Vltava, Ivanka a Lenin, Tetřev, Podvodník.

9/10

6 01.06.2021

Chce sa mi zvolať KONEČNE! Konečne super poviedková kniha! Ja a poviedky máme totiž taký love-hate relationship poznačený mnohými rozchodmi a radikálnymi prehláseniam typu: „Už nikdy viac ťa nechcem vidieť.“ No aj tak si nakoniec vždy dáme druhú šancu a po čase sa k sebe vrátime. Väčšinou to dopadne tak, že natrafím na knihu, ktorá popri dobrých poviedkach obsahuje aj slabšie kúsky, preto sa moje hodnotenie obvykle pohybuje niekde okolo priemeru. Naozaj len výnimočne sa mi podarí prečítať zbierku poviedok, ktorá by ma bavila od začiatku do konca a kde by všetky poviedky mali rovnako vysokú kvalitu. Kniha Kufor je práve takouto výnimkou.

Všetky poviedky sú písané v prvej osobe, majú autobiografický základ, pričom rozprávačom je samotný autor. Možno práve to je dôvod, prečo som pri čítaní týchto často bizarných príbehov nemal pocit, že čítam poviedky, ale skôr že počúvam nejakého svojho známeho rozprávať vtipné príhody, ktoré zažil. Sebaironický typ humoru, aký používa Dovlatov mi je veľmi blízky a naozaj si nespomínam, kedy naposledy bolo moje čítanie sprevádzané toľkými hlasnými výbuchmi smiechu. Autor opisuje život bežného sovietského človeka v 60. a 70. rokoch s takým láskavým humorom, až by sa mohlo zdať, že to bola ideálna doba a miesto na pokojný život. Ibaže by nie. Dĺžka poviedok bola presne tak akurát, len škoda, že ich tam nebolo viac.

Za najväčší paradox považujem, že knihu vydal v slovenskom preklade Absynt, ktorý sa tomuto literárnemu žánru vôbec nevenuje. Veľká vďaka za toto literárne prekvapenie.

10/10

6 28.05.2021

Nostalgia Express do stanice mladosť! Obálka a názov knihy môžu zvádzať k dojmu, že jej hlavnými hrdinami sú pokrvní bratia Winnetou a Old Shatterhand. No táto kniha je predovšetkým o ich „otcovi“, Karlovi Mayovi. Autor sumarizuje a dáva na pravú mieru rôzne legendy a mýty, ktoré už celé desaťročia kolujú o Mayovom pestrom živote. Kniha je z tematickej stránky prehľadne a logicky rozčlenená, aj keď som mal pocit, akoby chcela obsiahnuť až príliš veľa. Dalo by sa povedať, že je to vlastne rešerš, pretože mnohé informácie v nej spomenuté sa dajú nájsť aj v iných knihách, časopisoch alebo na internete. Tu je stručný prehľad čím kniha je a zároveň nie je: literárna kritika, biografia, vedecká štúdia, fanúšikovská óda, esej a referát. Mne osobne tento mix celkom vyhovoval, len si myslím, že o tejto téme by sa dala napísať ešte lepšia kniha. Ale nájde sa vôbec niekto, kto by sa na to podujal?

Nechcem, aby som vyznel príliš kriticky, čítanie som si naozaj užíval, ale spomaľovala ho potreba neustále sa vracať na začiatok niektorých zbytočne zložito koncipovaných súvetí. Je to asi štýl, ktorým Karel Jordán tradične píše, no podarilo sa mu tým nabúrať moje presvedčenie o tom, že čítanie v českom jazyku mi nerobí žiadne problémy. A tak moja snaha porozumieť textu mohla chvíľami pripomínať márne pokusy motýlkara Castelpoola o chytenie vysneného motýľa Papilio polymnestor parinda. Ale tak ako v jeho prípade, aj mne sa vyplatilo vydržať do konca.

Nedávno som strávil štyri večery v rade s filmami veľkej štvorky (W 1-3, Poklad), ktoré sú skvelé najmä vďaka štvorici: H. Wendlandt (producent), H. Reinl (réžia), M. Bottcher (nezameniteľný hudobný motív) a H.G. Petersson (skvelé scenáre neurážajúce intelekt ani pri sledovaní v roku 2020). Neviem, či je to prejav začínajúcej krízy stredného veku, ale mám pocit, že čím som starší, tým viac sa dokážem rozcítiť nad vecami, ktoré mi pripomínajú moje detstvo. Navyše westerny ako moje literárne guilty pleasure ma asi nikdy neomrzia. Howgh.

8/10

6 26.08.2020

Tak toto bolo ťažké a pomalé čítanie. Okrem samotnej pochmúrnej témy k tomu pravdepodobne prispelo aj prevedenie knihy, mám na mysli najmä jednoliatosť textu bez logického členenia do súvisiacich celkov, či absencia kapitol a odsekov. Až sa človek čuduje, ako mohla takáto kniha získať cenu Magnesia litera. Netuším, aké sú hodnotiace kritéria v tejto súťaži, ale po prečítaní knihy mi je jasné, že v tomto prípade všetky takéto nevýznamné negatíva vysoko prevýšil autenticky vyrozprávaný príbeh doktora, a to samotným doktorom, nie spisovateľom. Je to teda kniha, v ktorej obsah dominuje nad formou. Kto očakáva prevratné literárne kvality, alebo poetické písanie bude sklamaný. Toto je naturalistické a bez príkras podané rozprávanie o skúsenostiach českého chirurga z jeho pôsobenia na misiách v Kongu a Haiti s organizáciou Lekári bez hraníc.

Veľmi sa mi páčilo, že autor to nepoňal ako prehliadku múzeom jeho hrdinských činov v podobe dokonalých a neomylných rozhodnutí na operačnom sále. Práve naopak, keď sa tak zamyslím, v knihe opisuje viac pacientov, ktorí nakoniec zomreli, ako tých ktorých sa mu podarilo zachrániť. S výnimkou Tarantinových filmov mám pri pohľade na krv tendenciu odvracať zrak, preto vôbec nerozumiem, že v prípade tejto knihy si moja predstavivosť hravo poradila aj s podrobnými opismi operácií najrôznejšieho druhu. Zaujímavé sú aj pasáže, kde sa autor zamýšľa nad vzťahom doktor-pacient alebo kde porovnáva systém fungovania zdravotníctva v Európe s tým v Afrike. Práca všetkých doktorov je obdivuhodná, no u lekárov pôsobiaci na misiách v rozvojových krajinách to platí dvojnásobne. Neuveriteľná drina, stres, nedostatok spánku, biedne materiálové zabezpečenie a do toho všetkého naokolo zúriaca vojna, či chaos panujúci po prírodnej katastrofe.

Ak chcete tip na knihu s podobnou tematikou, odporúčam prečítať Sarajevskú princeznú od Eda Jaganjaca, taktiež chirurga, mimochodom od roku 1993 žijúceho v Prahe a dokonca pôsobiaceho v tej istej nemocnici Motol, kde pracuje aj Ján Trachta. Honza však svoju knihu napísal o rok skôr. A ktovie, možno tým inšpiroval svojho staršieho kolegu k niečomu podobnému. V každom prípade pred oboma klobúk dole.

Záverečné hodnotenie: 8/10

6 23.05.2020

Hneď na začiatok priznanie: posledný komiks som čítal ešte počas stredoškolských čias, čo bolo strašidelne dávno. Strašidelná bola aj kvalita vtedajších komiksov, čo spôsobilo, že postupne sa tento žáner dostal na okraj môjho záujmu, ďalej je už len červená knižnica. Z nostalgických dôvodov mám však stále rád westerny, či už vo filmovej alebo knižnej podobe. A tak keď som natrafil na dobré recenzie na Hrobařa, rozhodol som sa dať komiksu novú šancu. Už po prvých stranách mi bolo jasné, že to bolo vynikajúce rozhodnutie.

Po celý čas som mal pocit, že sa pozerám na film v réžii Sergia Leoneho s hláškujúcim Clintom Eastwoodom v hlavnej úlohe. Naozaj jediné, čo chýbalo bola Morriconeho hudba. Nápad urobiť hlavného hrdinu z hrobára je myslím veľmi originálny. Osobne si nespomínam, že by v rámci westernu bol niekedy hrobárovi venovaný významnejší priestor, ak sa tam aj postava hrobára mihla, tak iba v ľahko zabudnuteľnom prevedení. Samozrejme s výnimkou filmu Pre hrsť dolárov, kde v súvislosti s hrobárom vznikla jedna legendárna hláška. Inak, slovo „mihnúť sa“ som použil asi poslednýkrát pri písaní diktátu, t.j. na strednej škole, čím sa nám kruh uzatvára. Nádherné slovo, musím ho používať častejšie.

Výtvarná stránka komiksu za tou „scenáristickou“ vôbec nezaostáva. Krásna, detailná a živá kresba prispieva k hlbšiemu vtiahnutiu do deja. Jediné, čo mi trochu vadilo bola záverečná akčná scéna, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Indiana Jones, či agent v službách Jej Veličenstva. Ale inak to bola bláznivá jazda, plná zvratov, akcie a skvelých dialógov. Kde-tu sa mihol (!) aj nejaký vtip. Moje nadšenie najlepšie dokazuje fakt, že rovno idem zháňať pokračovanie. A určite dám šancu aj iným komiksom zo série Modrá Crew.

Záverečné hodnotenie: 9,5/10

6 11.05.2020

Stáva sa, že najúspešnejšie piesne sú pre spevákov prekliatím. Ak prídu s niečím novým, možno aj lepším, zostane to nedocenené. Fanúšikovia sú fixovaní na staré hity, ktoré si žiadajú na každom koncerte. A tak tomu bolo aj u Johnnyho Casha s Walk the line a Ring of fire. Špeciálne druhá menovaná pieseň bola pre mňa vstupnou bránou ku Cashovej tvorbe a preto ma trochu zamrzelo, že v tomto grafickom románe je iba predmetom vtipu.

Silné stránky: zaujímavý rozprávač, vďaka čomu dostáva príbeh aj druhý rozmer, ďalej vhodne zvolená vizuálna stránka a výborné zapracovanie reálnych fotiek do príbehu.
Slabiny: vtesnať Cashov život do 200 strán je nemožné, preto muselo zákonite dôjsť na skratkovitosť, ale treba uznať, že voľbu zobrazených životných etáp zvládol autor na jednotku; rozpačité vykreslenie detských tvári (možno zámer, neviem).

Prečítané na jeden záťah. Musím spomenúť skvelý predslov, ktorý bol obohacujúci a s ktorým do bodky súhlasím (najmä s názorom na film Walk the line). Smutné je, že Reinhard Kleist bol pred pár mesiacmi v mojom rodnom meste a ja som to prepásol.

„Nemusels žít v bídě, aby z tebe byl úspěšnej country hudebník, ale pomáha to.“

9/10

5 08.01.2023