Misericordia komentáře u knih

Reakcia na niektoré komentáre : Hľadieť na históriu z perspektívy "kultúrnej tolerancie" je predsudok z 20. storočia. Misionári, ktorí prichádzali pred niekoľkými storočiami do Japonska tam neprišli zničiť kultúru, ale hlásať evanjelium. Dobrota presahuje hranice každej kultúry. Navyše jezuiti sa snažili "navrubovať" na miestne tradície. A propos, aj budhizmus a konfucionizmus prišli do Japonska z cudziny. Stretávanie a strety rôznych kultúr a náboženstiev sú normálnym javom v dejinách, samozrejme, že to prináša problémy, súperenie a zámienky k vojnám, ale na druhej strane aj izolacionizmus zabraňuje posunu, reflexii vlastných hodnôt a vyostruje nové spory, ako to bolo aj v prípade Japonska. ... Keby si apoštoli "nechali vieru pre seba" a nemali radikálne presvedčenie (ako by sa to dnes označilo), zostali a umreli by asi niekde v Judsku. Kto by nám však prišiel povedať o Ježišovi? Je treba rozlišovať úprimnú evanjelizáciu založenú na rešpekte a službe k bratom, ktorá sa vystavuje možnému prenasledovaniu, od koristníckych výprav Európanov do zámoria pod zámienkou christianizácie, protirečiac hlavnému prikázaniu a s ochotou so zbraňou v ruke prenasledovať... To, čo si však vladári v Japonsku nepriali, po tom viacerí obyčajní chudobní ľudia túžili. A za vieru v Krista boli ochotní položiť život.

Po tejto knihe som siahol, keďže som chcel bližšie spoznať princípy permakultúry. Kniha obsahuje inšpirujúce postrehy a v mnohom vystihla nerozumnosť dnes rozšírených prístupov k záhrade (dokonalý trávnik, nepremyslený výber druhov i koncipovanie rastlín v priestore, ...).

Po úplne nekritických komentároch však musím napísať, že to vidím – aj s prihliadnutím na iných "eko" záhradkárov, ovocinárov, biológov a antropológov – ináč. Nielenže je text rozvláčny a autor čitateľa neustále zaplavuje úvahami rôznej hĺbky, ale sám autor za ideálnu záhradu považuje skôr prales (aj s jeho pripravnými fázami) a celkovo takmer nerozlišuje divokú prírodu a človekom kultivovanú záhradu a krajinu! Ak by sme tento imperatív absolútneho nezasahovania zobrali vážne, vlastne ani permakultúra by sa nemala nazývať kultúrou, skôr "permanaturalizmom". Inak povedané, nepovie čitateľom, že záhradkarčenie nie je len biologickým, ale zároveň aj kultúrnym dedičstvom, ako napovedá spojenie rodový statok. Akoby záhradkarstvo a ovocinárstvo neboli prejavom kultúry, ale len čisto prírodným procesom.

Dobre to vidieť na prístupe autora k ovocným stromom, ten je radikálny v doslovnom či etymologickom slova zmysle. Sám sa pasuje za hovorcu "práv stromov" a prisudzuje im zvláštne energie. Čím je však (podľa jeho vlastných slov!) jediným v Európe, je razantné odmietnutie ich množenia vrúbľovaním a štiepením, nehovoriac o zapestovaní výchovným rezom a udržiavaní v harmónii presvetľovacím a zmladzovacím rezom (viď https://ovocnystrom.sk/nase-publikacie/). Tu je pekne vidieť romantické "rousseauovské" znehodnotenie kultúry, ktoré si pod divokou prírodou predstavuje lesík v parku.

Nielenže je takýto prístup naivný a nevidí pozitívny rozmer ľudskej činnosti a tvorivosti (pr. zámerného šľachtenia a udržiavania tisícov odrôd ovocných stromov), a podceňuje alebo nepozná základné postupy poľnohospodárstva, ale celkovo sa stáva akýmsi pseudospirituálnym útekom do svojich "sebestačných zahrádok", s nepriznaným vedomím, že drvivá väčšina plodín, z ktorých žijeme boli vyšľachtené a že, drvivá väčšina ľudstva je, (a z existenčných dôvodov aj musí byť), odkázaná na intenzívne poľnohospodárstvo a nemôže snívať o tom, že bude vlastniť taký pozemok, kde by si mohla dovoliť experimentovať či a koľko sa urodí. A ak by ste im ho aj dali, nielenže by sa týmito metódami neuživili, ale na svete by už nezostal ani kúsok skutočného pralesa. (Mimochodom taký prales je "jedlým lesom" len pre malopočetné skupinky ľudí žijúcich v kmeňoch, no neuživí žiadnu väčšiu spoločnosť, a to nielen dnešnú, ale ani starovekú.)

Myslím si, že viaceré spôsoby hospodárenia našich praprarodičov na dedinách boli lepšou "strednou cestou" medzi moderným intenzívnym poľnohospodárstvom spojeným s úsilím o extrémnu kontrolu ŽP, a romanticko-novopohanským uctievaním "prírody", ktoré akosi zabúda, že život človeka je už dlhodobo od divokej prírody oddelený a závisí od zdomácnených druhov.

Aj prežitie posledných enkláv divokej prírody dnes už závisí na ľuďoch, nielen na sile prírody samotnej, čo v praxi znamená na dostatočne veľkých územiach nehospodáriť. Vlastnými záhradkami niečo také samozrejme nemožno dosiahnuť, môžeme byť však vnímavejší na život v záhrade a potreby v nej žijúcich tvorov, čo znamená tento vzácny biotop udržiavať a obnovovať, pretože nie je pralesom.

9 19.05.2021

Pozor na zjednodušené interpretácie etiky od popularizátorov vedy. Ľudská morálka má aj biologické korene a človek je spoločenský živočích, prečo ale morálne nehodnotíme správanie zvierat, ale len jednanie človeka? Brať vážne evolúciu človeka znamená aj pripustiť, že knihu o evolúcii sama evolúcia nenapíše. Dobre to zhrnul prof. Sokol:

"Prostý fakt, že evolučný původ určitých rysů člověka i společnosti vůbec neznamená, že bychom je museli přijmout a že bychom se s nimi mohli smířit: pokud je „mravný cit“ samočinným výsledkem přírodního výběru, jsou jim právě tak i „nemravné“ rysy člověka. Podstatná část lidského kulturního úsilí se proto neřídila výsledky biologické „evoluce“, nýbrž směrovala právě proti nim. Že se o celkový úspěch lidského druhu podstatně přičinily takové „protipřírodní“ vynálezy, jako monogamní rodina, jazyk, morálka nebo právo, svědčí o tom, že reduktivně „biologický“ pohled na evoluci je mylný.

Pokus učinit (dosavadní) evoluci také soudcem, jak to činí „sociální darwinismus“ (H. Spencer) nebo novější „morální naturalismus“ (M. Ridley), je pak jen zdánlivě vědeckou a spíše ideologickou obhajobou společenských poměrů a lidského sobectví.“ Sokol, J.: Etika, život, instituce: Pokus o praktickou etiku, s. 40-41.:

Cnost a dobrota (teda etika) je opakem toho, co v evolučním procesu přinášelo úspěch: vyžaduje ne sebeprosazování, ale sebeomezení a ohled, a nejde jí o přežití nejschopnějšího. "It demands that each man who enters into the enjoyment of the advantages of a polity shall be mindful of his debt to those who have laboriously constructed it ; and shall take heed that no act of his weakens the fabric in which he has been permitted to live." T. H. Huxley: Evolution and Ethics, p. 33.

Ako už výstižne napísal witigo, ide o pozoruhodnú diagnózu doby. Aspoň pre mňa nevyznieva ako ďalšia sociologicko-historická katastrofická vízia. Negatívne "vymedzovanie sa" chce byť odpoveďou na nadmieru "pozitivity" a umožniť katarziu – čitateľ môže s autorom prejsť určitou sebareflexiou. Tú si človek sám navodiť nemôže.

Miestami ťažšia zrozumiteľnosť je spôsobená skôr neoboznámenosťou čitateľa s dôležitými mysliteľmi 19. a 20. st. (najmä Kant, Hegel, Marx, Nietzsche, Freud, Heidegger, Levinas, Foucault), na ktorých myslenie autor veľmi často odkazuje a ktorých filosofické pojmy mu umožňujú porovnať, či skôr ukázať tú neporovnateľnosť nedávneho spôsobu života s novými podmienkami tzv. transparentnej, pornografickej, výkonnostnej a digitálnej spoločnosti, na ktoré dobrovoľne pristupujeme.

Jeho úvahy ma veľmi oslovili a neraz usvedčili, keďže ich môžem porovnať s vlastnou skúsenosťou. Hlbšiu pojmovú analýzu, ako aj konkrétne slabiny Hanovho myslenia, možno nájsť v recenzii od Milana Hanyša.

8 03.04.2018

Pre študentov písaný a už mnohokrát opravovaný tematický úvod do filosofie od skutočne poučeného učiteľa. Základné filosofické otázky a problémy týkajúce sa človeka sú zmysluplne prepracované, na seba nadväzujú a pozývajú k mysleniu a ďalšiemu štúdiu, no hlavne k povšimnutiu si pestrosti sveta okolo nás ...

Reakcia k prvému komentáru: Koho názory neovplyvňujú to, čo chce zdieľať? Pokúsiť sa o tematický výklad filosofie znamená ísť s kožou na trh, odvážiť sa predviesť samostatné myslenie o problémoch. V tejto knihe je však zreteľné, že autor čerpá z celej západnej filosofickej tradície. Jej prínos artikuluje, no zároveň sám ďalej rozvíja. Nie sú to len nejaké mienky, ale niečím podložené a zdôvodnené tézy. Významný filosof sa pozná práve vtedy, keď myslí inak ako my, a tí, čo boli pred ním, no zároveň vie, že vidí ďalej len preto, že "stojí na pleciach" svojich predchodcov. A keď vie filosofiu podať "ľudským" jazykom a ilustrovať na príkladoch, tak otvára k nej dvere aj pre "nefilozofov".

7 25.10.2016

Platón zažil dno a dlhú politickú krízu kedysi slávnej athénskej demokracie, ktorá poslala toho najlepšieho spomedzi seba, Sokrata, na smrť. Čo, alebo kto, môže zastaviť úpadok obce?

Platón hľadal také spoločenské usporiadanie, kde dostane filozof priestor. Je filozof tým, ktorý by bol schopný spravodlivej vlády? Platón tomu možno naozaj veril. Ak nie, filozof má pôsobiť aspoň ako učiteľ budúcich politikov. Veru, kto by mal byť ideálnym vládcom, ak nie ten, komu nejde o moc a vlastné obohatenie, ale o spoločné dobro a spravodlivosť? Tí najlepší, ktorí vlastne nechceli byť pri moci, no boli povolaní a sami pociťujú zodpovednosť za veci verejné, sú však v dejinách zriedkavým zjavom. To si Platón určite uvedomoval a na čo znovu poukazovali aj ďalší filozofi.

Prečo však majú byť správcovia obce filozofmi? Filozof je ten, ktorý premýšľa, uvedomuje si obmedzenosť vlastnej perspektívy, je schopný porozumieť náhľadu druhých a zmeniť ten svoj. Miluje pravdu a usiluje sa o to, čo je rozumné a spravodlivé i o to, čo nás presahuje, o dobro. Je schopný rozlišovať to dobré a rozumné a vie, že to nie je niečo súkromné, vlastná mienka (doxa). A uvedomuje si, aké je ľahké zneužiť rétoriku vo verejnom priestore... Je problémom to, že je to len ideál?

Domnievam sa, že Politeia nemá byť chápaná ako konkrétny návod na politické zriadenie, ale jedná sa skôr o nový filozofický impulz a veľký „myšlienkový experiment“. Myslíte si, že by si jeden z najväčších filozofov v dejinách nebol vedomý, že by to takto jednoducho nešlo? Že jednotlivé štáty nemajú rovnakú dejinnú tradíciu, spoločensko-hospodárske a geografické podmienky? (Sám spomenul, že má na mysli len grécku obec). Minimálne sa na Syrakúzach sám poučil a napísal odlišné dielo Zákony (a ak nie on sám, tak nejaký jeho žiak).

Rozumný a spravodlivý človek sa bude chcieť podielať na správe len vo svojej obci, „ne však asi v obci, ve které se narodil, ač nestane-li se řízením božím něco zvláštního. – Rozumím; myslíš v obci, kterou jsme nyní zakládali a vylíčili, v obci ležící v oblasti myšlenek; neboť na zemi, myslím, není nikde. – Avšak, děl jsem, snad jest vystavena na nebi jako vzor pro toho, kdo by ji chtěl viděti a podle ní zařizovati sám sebe. Nic však na tom nezáleží, zdali někde na světe jest nebo bude; neboť jistě by byl občanem této jediné a žádné jiné.“(592a-b; s. 366 – Oikoymenh,2017)

Neučí nás to naopak tomu, aby sme boli na pozore pred projektmi dokonalého spoločenského systému? Pretože spravodlivosť zároveň znamená úctu každého k zákonom i k morálke. To sa však nedá zabezpečiť, iba ak za cenu násilného donucovania. Vtedy sa však duša, ako píše Platón, nemôže učiť.

Politeia je predovšetkým dielo o ľudskej duši a starostlivosti o ňu. Náš individuálny život je tu malým obrazom spoločnosti. Je to najprv duša, ktorá sa buď stane a zostane spravodlivá, alebo svojím vzdelaním ešte viac uškodí. A to, aká bude, veľmi závisí od nasmerovania výchovy a teda hlavne aj od človeka samého, pretože skutočné učenie prebieha vo vnútri človeka a vyžaduje dlhodobé úsilie a otvorenosť pravde... A od toho, ako si tento vnútorný zápas vybojujú ľudia, ktorí sa dostali k moci, (od toho, akými myšlienkami a činmi boli „naplnené“ ich duše), bude závisieť ich vláda, a teda aj život a atmosféra v spoločnosti.

„Dobro jest statek bez pána; podle toho, jak kdo bude nebo nebude o ně státi, bude ho míti více, nebo méně. Odpovědnost má volitel; bůh není odpovědný. (…) poněvadž podle toho jaký život si každá duše zvolí, takovou se nutně stává.“(617e;618b; s.396-397)

6 12.03.2018

Nerozumiem prečo Arendtová takto interpretuje práve počínanie si Eichmanna. Chcela provokovať, alebo len nepoznala všetky dokumenty a celý kontext? Z Eichmannových slov na súde je očividné, že pravdu zahmlieva a na zákony a nariadenia sa len vyhovára. Je známym faktom, že svoju prácu vykonával ochotne a v mnohom nad rámec svojich povinností a stal sa hlavným organizátorom masového vyvražďovania židov. Vôbec to nebol nemysliaci úradník, ale naopak ako jeden z presvedčených nacistických lídrov, premýšľal nad tým, ako sa ich zbaviť čo najviac a ako čo najefektívnejšie zorganizovať ich vyhladzovanie! Neviem, či to robil z nenávisti alebo skôr z vlastnej ctižiadostivosti, pre pocit úspechu a uznania za svoje "dielo" (ktoré sám zdokumentoval). Asi oboje. Každopádne premýšľal choro a zdá sa, že nemal hanby. Keby "len" nenávidel, bol by to skôr poľutovaniahodný človek, ale takto je to ešte viac odsúdeniahodné jednanie, pretože spájalo v sebe zvláštnu diabolskú zmes angažovanosti proti človeku i ľahostajnosti voči človeku. To mi vôbec nepripadá ako "banálne či normálne zlo". Je zodpovedný, pretože nie je monštrum, ale človek, ktorý vedome konal to, čo konal.

Zdá sa mi, že tak ako Sokrates, ani Arendtová si nevedela predstaviť, že by niekto mohol vedome páchať a dokonca bojovať za zlo. Vinu preto hľadá v absencii myslenia (za seba). Ak pod myslením chápe racionálne súdenie spolu so schopnosťou myslieť z pozície niekoho druhého, zdá sa mi, že toho Eichmann nielenže bol schopný, ale svoju inteligenciu aj rafinovane využíval (viď jeho schopnosť hrať s rôznymi sociálnymi maskami-napr. priblblého úradníka na súde). Mojou hypotézou je, že jeho myšlienkový odstup bol, paradoxne, až priveľký, a preto vedel bezohľadne obetovať druhých ľudí, len aby dosiahol vlastné predstavy a plány. Nie je inštrumentálne myslenie stále myslením, hoci ubližujúcim? Nie je vedomé odosobnenie sa predsa len klamstvom, myšlienkovým konštruktom par excellence? Domnievam sa teda, že jeho obranný postoj na súde neoznačuje absenciu myslenia, ale naopak, že práve pomocou myslenia si udržiaval odstup od druhých, a tak aj svoju nedotknuteľnosť. To, že Eichmann nehovoril na súde za seba, ale opakoval frázy, neznamená, že nemyslel a nejednal (a, že nemal vlastné zdôvodnenia oprávnenosti svojich činov), ale skôr, že si v žiadnom prípade neprizná svoju zodpovednosť.

Bolo by vhodné rozlišovať Eichmanna s jeho zločinmi, a proces s Eichmannom, ktorý pripadá Arendtovej ako tragikomický, (ktorý ironizuje a z ktorého príliš rýchlo urobila závery). Z druhého nevyplýva, že prvé je banálne.

Je Arendtovej kniha "mýtus, který byl sepsán nikoliv kvůli zájmu o skutečnost, ale o filozofickou tezi."? (David Cesarini: Eichmann. Jeho život a zločiny (čes. 2008).)

K téme:
Plzák Michal: https://magazin.aktualne.cz/kultura/literatura/hannah-arendt-eichmann-v-jeruzaleme-recenze/r~2a9a46b4320911ea8776ac1f6b220ee8/

"Zlo vyplývající z poslušnosti sice může být banální, ale nezdá se, že by zlo hlavních nacistů postrádalo hloubku. Jeho živnou půdou totiž nebyla slabost, ale naopak silná vůle, ješitnost a ctižádost. Žádná z těchto vlastností není sama o sobě patologická, ale ve zločineckém režimu se tyto příliš lidské a neďábelské vlastnosti mohou stát katalyzátorem nezměrného zla. Neznamená to, že by neexistovalo „zlo slabosti“, ale existuje i „zlo síly“, které je stejně lidské jako zlo banální.
Pak je otázkou, není-li toto nebanální „zlo hloubky“ závažnější."

Zdroj: Matějčková Tereza: https://ceskapozice.lidovky.cz/recenze/nacista-adolf-eichmann-nepredstavoval-banalitu-zla.A141111_132221_pozice-recenze_lube

M.Heidegger kriticky nadviazal na svojho učiteľa E. Husserla a vybočil z jeho rozvrhu fenomenológie (vzdať sa vo filosofickom skúmaní toho, čo už vieme). Odhliadol od reflexie samotného poznávania a vnímania a zdôraznil, že človek si už rozumie tak, že už (ži)je v praktickom svete obstarávania.
Heidegger problematizuje a analyzuje to, čo považujeme za samozrejmý predpoklad - bytie. Pýta sa na zmysel bytia. Originálne približuje časovosť, konečnosť, porozumenie a rozpoloženie ako spôsoby ´bytia vo svete´, bytia smrteľného človeka, presnejšie pobytu, ktorému o jeho bytie ide, a ktorý o svojej konečnosti vie.

Avšak nemusí samotný zmysel bytia presahovať našu konečnosť, teda naše bytie? Potom ho však nenájdeme v samotnom bytí. Zrejme preto nemohol pokračovať a napísať plánovaný druhý diel, ktorý dopracuje otázku po zmysle bytia.

Dlho sa mi nechcelo otvoriť túto "povinnú filosofickú literatúru", no teraz jej vďaka príprave môžem aspoň lepšie porozumieť a viac ju oceniť. Najviac ma oslovili vycibrené hermeneutické kapitoly o (po)rozumení, reči, zvedavosti a vynikajúce, priam terapeutické pojednanie o svedomí.

Toto dielo považujem za prenikavé a úprimné vyjadrenie hľadanie seba samého ako ´autentickej´ ľudskej bytosti. Človeka, ktorého život môže a má dostať hlbší zmysel ako len "byť" úspešným v očiach verejnosti... A keďže hľadáme to ´existenciálne ľudské´, či ontologické, tak spomeniem niektorých filosofov, ktorí na toto dielo v tejto intencii kriticky a plodne reagovali:

M. Buber v diele Problém človeka tvrdí, že Heideggerov pobyt (Dasein) je bytosť na okraji priepasti, bytosť, ktorá sa vzťahuje primárne k sebe. A hoci to už nie je len mentálny subjekt, ale niekto, kto býva vo svete a rozumie vlastnej naladenosti, stále to nie je človek, ktorý by bol osobou bytostne vzťahovou a duchovnou, ale len vnútrosvetským pobytom. Ten vychádza zo seba len zdanlivo, nevykročí k druhému, nemá pred nikým skutočnú zodpovednosť, vinu cíti len pred sebou samým. Svojou neautentickosťou sa spreneveruje primárne voči sebe samému.

J. Patočka zase rozvinul Heideggerom opomenutú telesnú (s M.Merleau-Pontym), sociálnu a politickú rovinu života človeka, čo zároveň sám sprítomnil na konci svojho života. Je druhý len mojím spolupobytom, či susedom, tým vedľa mňa? Čo to znamená pre moju existenciu, že som už telesnou bytosťou?...

E.Levinas pootočil pohľad od tu-bytia k bytosti živej a etickej, od vecí ako praktických potrieb k "tomu, z čoho žijeme", od pohybu k smrti k žitiu "proti smrti" (času subjektu ako "ešte nie"), od sebaporozumenia k sebakritike poznávajúcej bytosti, od seba k druhému, od konečného pobytu k Nekonečnu, aby sa potom od Druhého vrátil nanovo k sebe. Etika, ktorá nie je len morálkou (a už vôbec nie moralizovaním), ale vzťahom k inému, povolaním k zodpovednosti, predchádza ontológiu. (Heideggerovu ontológiu dokonca nazýva "filozofiou moci", kde primárne ide o poslušnosť bytiu ako našej najvlastnejšej možnosti - byť sebou! Čo znamená byť sebou? Nie som skutočne ľudským až vtedy, keď mi už nejde len o moje vlastné bytie? (Totalita a nekonečno; Inak než byť, alebo za (hranicami) esencie).

Pre mňa zostáva Heidegger (Bytia a času) precízny mysliteľ konečnosti, "svetskosti", naladenosti (zvlášť úzkosti). S vedomím, že sú to práve druhí ľudia, ktorí nás vyrušia z nášho rozpoloženia a porozumenia bytia, pretože naše samotné myslenie, aj keby bolo výnimočne geniálne, nestačí. V osamotenosti vlastného bytia síce môžem prežiť dôležitý katarzný otras a porozumieť sebe samému. No je to naozaj to najpôvodnejšie kým môžem byť? Nájdem zmysel vo "vlastnej možnosti byť"? Alebo nájdem paradoxne až v tom "ako mám jednať" možnosť "byť" jedinečný - a zároveň slobodný od nutkania sa neustále vymedzovať voči "neautentickým spôsobom žitia"?

V každom prípade ,,Bytí a čas je obtížná, ale velice hluboká kniha, která měla značný úspěch a znamenala ve fenomenologii jistý zlom. Zařadila se mezi klasické spisy a každá další fenomenologie se s ní musí nějak vyrovnat." (Sokol, J.: https://cs.wikipedia.org/wiki/Fenomenologie )

5 15.10.2016

Douglas-Klotzove Kozmické modlitby (originálny názov) nie sú ani kritickým prekladom starého textu, ani teologickou prácou, ale autorovou voľnou interpretáciou neskoršieho aramejského znenia najznámejšej modlitby (v duchu moslimského súfizmu), ktorá sa nesústreďuje na osobu biblického Krista, ale predstavuje vlastný koncept telesnej modlitby ako akejsi kozmickej vízie. Takýto štýl "jezuológie" sa nazýva gnóza.

Mimochodom, hoci Ježiš hovoril aramejsky, originál modlitby Otčenáš, ako aj evanjelií máme z gréčtiny-koiné. Aramejský preklad Biblie a Nového Zákona (Pešita) je neskorší a je už prekladom z gréčtiny!

Ak by ste mi niekto v diskusii poslali odkaz na kritický preklad a teda aj skutočný výklad aramejského prekladu Otčenáš, budem vám vďačný. Tiež som presvedčený, že hebrejské a aramejské znenie nám můžu ponúknuť nové významové aspekty, ale nie som si istý či evanjeliu lepšie porozumieme anachronickou interpretáciou skrze stredoveké učenia, a už vůbec nie cez moderné trochu pseudoduchovné reflexie.

Tajomstvo Biblie nespočíva v starých slovách ukrývajúcich kozmické významy, ale v otvorenej výzve milovať blížneho a Boha. Modlitba Otčenáš nie je objavovaním vlastného skrytého telesného potenciálu, ale odpoveďou človeka na svätosť Boha-Otca. Áno, tú možno a treba vyjadriť aj telesne. To sa deje v celých dejinách Cirkvi: v spoločnej liturgii i v súkromnej modlitbe v ústraní na kolenách.

Bibliofilsky spracovaná kniha, ktorá zhrňuje základnú (nielen) heraldickú symboliku. Pripomína význam jednotlivých "znamení", ktorými je prerastená naša kultúra a imaginácia, a odkazuje na ich vzájomné spojitosti. Učí nás ich znova vidieť a rozumieť im...

Podnietila ma k tvorbe vlastného erbu, ako aj erbu pre moju manželku. A keďže mám teraz túto krásnu knižku na poličke, často si ju znovu otvorím.

4 16.07.2018

Myslím si, že Jaspersovi nemožno vyčítať, že by sám seba považoval za nevinného. V tejto knihe hovorí aj o spoločnej vine všetkých Nemcov a sám používa "My Nemci". Koľkí vzdelaní nemeckí intelektuáli našli odvahu k sebakritike? A ak by nezakúsil vedomie viny, zrejme by nenapísal o tom prenikavú knihu. Okrem toho, vyčítať to človeku, ktorý musel nedobrovoľne skončiť na univerzite, zobrali mu profesúru, nesmel publikovať, človeku, ktorý zostal verný židovskej manželke, napriek neustálej hrozbe odvozu do koncentráku (od ktorého ich zachránila okupácia spojeneckých vojsk), je nemiestne a nečestné.

Veľkú hodnotu tejto knihy vidím v jej aktuálnosti, hoci reaguje na historický problém. Rozlišovanie je základom myslenia a takisto prevenciou pred nebezpečným zjednodušovaním v tak náročných otázkach.

Slová Karla Jaspersa sa dotýkali môjho svedomia a viackrát odhalili moje falošné predstavy či postoje. Nejde tu o "sebemrskačství", ale o ochotu komunikovať aj o bolestivých udalostiach, práve preto aby sme vystúpili zo "vzájomného obviňovania, kde život nemôže pokračovať." Uvedomenie a priznanie si viny je oslobodzujúce a očisťujúce a pre premenu človeka nevyhnutné, pretože je predpokladom možnosti odpustenia - nového života. Skutočne odvážny nie je ten, kto zakrýva vlastnú slabosť a zlyhania, ale ten, kto sa nebojí sebakritiky. Vyčistí rany, aby sa mohli zahojiť a mohol žiť ďalej, hoci s viditeľnými jazvami, no s väčšou pokorou.

Pýcha mnohých Nemcov spôsobila pád všetkých. Jaspersovo rozlišovanie viny pripomenulo všetkým Nemcom, (ale nielen im), že v prvom rade sú (sme) ľuďmi.

4 11.03.2015

Contra obtrectatores Vergilii:
Homér mal na Vergilia rozhodujúci vplyv, ale Aeneida nie je len napodobeninou Odysseie a Iliady. V. Zamarovský to vyjadruje trefne: "Není pochyb, že tyto eposy byly Vergiliovy vzorem a že v Aeneidě naj­deme z nich nejednu formální i obsahovou výpůjčku. Aeneis také na ně záměrně navazuje; je pokračová­ním Íliady, třebaže nikoli z řeckého, nýbrž z trojského (resp. římského) hlediska. Brát si za vzor Homéra není ovšem nic takového, co by se mělo básníkovi vyčítat." (Aeneas, s. 156) Podobne podľa Quintiliana bol Vergilius druhý po Homérovi, ale bližšie prvému než tretiemu.

Ale B. G. Conte dodáva, že nejde len o opakovanie a pokračovanie Homéra, ale aj o jeho prekonanie. Vojna nemusí skončiť tragicky ako v Iliade, ale aj mierom. Nehovoriac o väčšej individualizácie postáv, plynulejšiemu tempu, atď.

Miestami vtipné a trefné a miestami menej, niekedy veľmi výstižné a niekedy až prílišne zjednodušujúce, ale viac-menej veľmi vydarené zhrnutie európskej vzdelanosti. Taký dobrý humanitno-vedný základ, s prihliadnutím na nemecké kultúrne dejiny, a s pridanými úvahami o vzdelaní.

"Cílem vzdělání je porozumět dějinám vlastní společnosti."

3 11.02.2020

Predstavenie knihy ma trochu rozosmialo. Fenomenológia animality? Reflektuje zviera vlastné myšlienkové a poznávacie procesy? Neviem o tom, že by si nejaké zviera bolo vedomé seba ako subjektu tohto vedomia, teda reflektovalo i svoje myslenie a to ako, sa mu vecí javia, a teda mohlo rozlíšiť noesis (akt myslenia zameraného na predmet) a noema (obsah či význam tohoto predmetu). (Husserlova fenomenológia). Ontológia animality? Vie zviera o svojej konečnosti a prežíva úzkosť (z ničoho) a vedomie svojej smrteľnosti? Rozumie svojmu bytiu vo svete ako starosti o svoje bytie? A čo reč, svedomie a časovosť? (Heideggerova ontológia). Ak zviera samo nevykonáva reflexiu svojej existencie, fenomenológia i ontológia animality je pojem absurdný.

Iste, myslí sa tu na fenomenologické skúmanie života zvierat, no chcel som zdôrazniť, že užívanie týchto klasických pojmov mi tu prijde nemiestne, pretože tým pozorovateľom i ochrancom zvierat môže byť len človek. Samotné zviera nie je ani mysliaci pobyt, ani morálny a právny subjekt. Nikto mu nepričíta zodpovednosť a nepričíta ju samo sebe. Určite je prínosné nedívať sa na zvieracie chovanie deterministicky. (Veď takéto zlomky nájdeme už u presokratikov). Ale ak by svojmu chovaniu zviera udeľovalo vlastný zmysel – nezávisle na človeku –, ako mohla autorka o tom napísať filozofickú knihu? Vyjadrili jej to zvieratá? Alebo vyšla z ľudského vnímania sveta a zakusuje zvieracie duševné prežívanie?

Jedno antropologické čítanie života zvierat bolo nahradené iným.

Hlavnou motiváciou zdôrazňovania rozdielov medzi človekom a zvieratami v novoveku nebolo nejaké premyslené redukcionistické vnímanie animality s cieľom legitimizácie ich zneužívania – to bolo skôr vedľajším produktom pýchy novovekého človeka –, ale obyčajné poukázanie na to, že človek má na viac. Môže rozlišovať a rozhodovať sa rozumne a má jednať morálne. A ani seberozvinutejšie dynamické chovanie nevytvorí kultúru s písmom a verejný priestor politiky. Nehovoriac o náboženskosti človeka, filosofii, vede, literatúre, ... . Inak povedané: ako zvieratám pomôže, keď im priznáme slobodu, ak ju nikdy nevyužijú? Kto ich bude zastupovať?

Avšak vedomie rozdielov predsa nemusí ísť na úkor zvierat! Naopak. Pretože, ak medzi nami a inými živými bytosťami nie je podstatný rozdiel, prečo by sme sa k nim mali chovať lepšie, teda jednať s nimi citlivejšie a "spravodlivejšie", ako sa chováme? Nejeden človek si povie, že ani zvieratá sa k nám nechovajú morálne ani nemorálne. Teda morálne záväzky človeka voči zvieratám zrejme nebudú vychádzať ani z abstraktnej rovnosti živočíchov, ani zo špecifík chovania samého.

To iste neznamená, že to, čo chce ukázať aj autorka (spoznanie prejavov vnútorného života zvierat, atď.), nám nemôže napraviť náš často zjednodušený obraz o iných živých tvoroch, s ktorými často de facto nemáme žiadnu skúsenosť a redukujeme ich pestrosť na obecný pojem "zviera". "Descartovo dedičstvo" (zviera=stroj) má však aj neodvrátenú stranu tváre. Jeho výsledkom je aj fakt, že dnes je to človek, ktorý nielenže skúma život zvierat, ale vďaka vedám a technológiám sa stará o prežitie mnohých tvorov a poskytuje im profesionálne veterinárne služby.

Avšak isté spredmetnenie zvierat nie je len filosofickou nedôslednosťou. Keď chováte králika "na mäso", nebudete mu dávať meno. A čo si budeme hovoriť, keby sme hospodárske a inak využívané zvieratá nechovali, ani by nežili, pretože by vôbec neboli vyšľachtené. Ale aj táto masová "asimilácia" môže a často býva pohnútkou ku skúmaniu ich chovania a následného vytvorenia lepších životných podmienok pre nich (viď Temple Grandin). Iste, mohli a mali by sme obmedziť konzumáciu mäsa. Ale nezdá sa mi, že úlohou ľudstva je zabezpečiť ideálne podmienky pre zvieratá, keď sa máme problém postarať o dôstojné podmienky pre ľudí, a dokonca aj o svojich starých rodičov. O zvieratá v ZOO, ale aj o sliepky v klietkovom chove, je často, aj keď to na prvý pohľad nevyzerá, lepšie postarané ako o nemalú časť ľudskej populácie (na gramy vypočítaný pravidelný prísun všetkých potrebných živín, regulovaná teplota a vlhkosť, ...). Popri tom investujeme nemalé prostriedky do budovania "pekného života" pre vlastné domáce zvieratká, ktoré nás emociálne uspokojujú. Je to spravodlivé voči tým ľuďom, ktorých prírodné zdroje súčasne decimujeme a lacnú pracovnú silu využívame? Za koho máme väčšiu zodpovednosť? Etickým otázkam sa pri tejto téme nemožno vyhnúť. Mám totiž dojem, že dnes, zvlášť v bohatšej časti sveta (ku ktorej patríme aj my), si viac vážime naše zvieratká, ako nepohodlných ľudí. Je to s nimi jednoduchšie, nemusíme sa s nimi toľko trápiť, možno ich tratiť a nepovedia nám nie. Ich spontaneita totiž nie je takou slobodou, akú má človek.

Citlivosť k zvieratám nevznikne z nového filozofického konceptu animality, ktorý je postavený na abstraktnej idei rovnosti všetkých živočíchov a súčasne na idei ich originality vychádzajúcej zo skúmania špecifík ich chovania. Tá citlivosť je skôr prejavom reálnej skúsenosti s tvormi, ktoré sú takisto živé, a predsa sú iné ako my ľudia a iné ako ja sám. Práve preto ich rešpektujem. A súčasne niektoré aj jem. A to nemusí byť v rozpore, pretože – aspoň donedávna a po dobu mnoho tisícročí –, to bolo v agrárnej spoločnosti výrazom konkrétnej starostlivosti a záujmu o zvieratá, zvlášť tie domáce, s ktorými mali ľudia každodennú živú skúsenosť.

Dobrý príklad modernej literatúry, kde sa autor vyžíva v introspekcii. Sartre nám odhaľuje svoju bujnú fantáziu a pozorovací talent. No kladiem si otázku či "slová", ktoré hovoria o autorových "vnútornostiach", nám niečo skutočne hovoria, alebo skôr podporujú našu zvedavosť "dozvedieť sa o niekom" viac ako treba?

Zaujímavosťou je, že sám More na konci knihy tvrdí, že s viacerými utópijskými zákonmi a mravmi nesúhlasí. A že v štáte Utópia je mnoho vecí, ktoré by skôr prial štátom, než dúfal v ich uskutočnenie. A preto si kladiem otázku či Morova Utópia je jeho predstavou o najlepšom možnom štáte, alebo skôr bystrou satirou takejto spoločnosti? Spoločnosti, ktorá zostáva len utópiou, neexistujúcim miestom; keďže prípadná realizácia "rovnej spoločnosti" by znamenala stratu našej jedinečnosti a slobody. Pretože súhlas a poslušnosť všetkých ľudí možno dosiahnuť len za cenu násilného donútenia.

Schelling v tomto pozoruhodnom diele nadviazal na vlastný koncept filozofie identity, no zároveň od neho odbočil a vydal sa ďalej inou cestou. Oproti Fichteho radikálnej autonómii subjektu zdôrazňuje, v nadväznosti na Spinozu, jednotu, neoddeliteľnosť Boha, človeka a prírody (nie však v zmysle totožnosti, ale zvláštnej spojitosti). Na rozdiel od Spinozu má na mysli osobného Boha, ktorý stvoril prírodu ako živý celok. Tým, že zároveň zastáva slobodnú vôľu človeka, je zase bližší Fichtemu. Avšak z takýchto východísk mu plynú znepokojivé otázky: „Ako je možné zlo?“ a „Ako ospravedlniť Boha za zlo, keď všetko musí závisieť od jeho sebazjavovania?“ Schelling chce preto pri Bohu nájsť nejaký zárodok možnosti zla a zosúladiť tak nevyhnutnosť a slobodu. Takto by vysvetlil odkiaľ sa berie sloboda ako možnosť a schopnosť dobra i zla a zároveň zachránil jednak vzájomnú spojitosť vôle Boha a vôle človeka, bez toho, že by poprel samostatnosť ich osobností.

Podľa Schellinga je problém slobody morálnou otázkou. Sloboda je možnosťou a schopnosťou dobra a zla. Autor hovorí, že človek bol stvorený ako slobodný. Človek je činom, od počiatku svojou vôľou. Človek sa však nestáva mravnou bytosťou, no zo svojej povahy je ňou už od počiatku. Jeho konanie je nevyhnutne morálne. To či bude dobré alebo zlé je výsledkom toho, akého ducha v sebe nesie. Ak zvíťazí svojvôľa, prevládne zlo, teda odtrhne sa od Boha. Ak nezostane len pre seba, ale nechá sa presvetliť láskou, bude konať dobro.

Schellingove úvahy nad podstatou ľudskej slobody a problémom zla ma oslovili, no už nie jeho „mystériovanie“ a miestami prílišné špekulovanie o večnom božskom prazáklade a prvotných princípoch sveta (vplyv teosofie Jakoba Böhma). Keďže východiská jeho filosofie zostávajú problematické a otázka slobody zostáva v škálach nevyhnutnosť vs. slobodná vôľa, dobro vs. zlo, dojem z jeho diela je zároveň rozpačitý. A Božia dobrota je vďaka ich tézam spochybnená. Prečo by však Boh musel závisieť od sveta? A bol by potom Bohom?

+Pri ťažšie zrozumiteľnej pasáži mi pomohlo nazerať do lepšieho českého prekladu (v staršom z r.1992 sú aj komentáre-štúdie k Schellingovej filozofii); slovenský preklad má však viac ozrejmujúcich poznámok pod čiarou.

Autor čerpá z výsledkov bádania rozmanitých antropologických disciplín, no "nemixuje" človeka z týchto poznatkov. Tie nám pomáhajú lepšie porozumieť človeku v jeho komplexnosti a zložitosti. Človek je jedinečná osoba. Nehotovou bytosťou, ktorá sa musí učiť a celý jej život je príbehom vývoja.

Aby sa ľudská bytosť stala samostatnou a slobodnou, potrebuje prejsť náročnú cestu od úplnej závislosti na druhých v jej rannom vývine, až k viac-menej samostatnej sebarealizácii v dospelosti. Osobou sa stáva vo vzťahu s druhými. Človek nie je od sveta nezávislé bytie, ale jeho vlastná skúsenosť je vždy spoluvytváraná vo svete, v ktorom žije. A predsa, na rozdiel od iných živočíchov sa vyznačuje odstupom od svojho sveta a slobodným konaním, za ktoré preberá zodpovednosť.

V knihe sú odhaľované zdanlivo triviálne súvislosti týkajúce sa nášho života. Sú tak samozrejmé, že si ich bežne ani neuvedomujeme a aj filozofi ich začali reflektovať pomerne nedávno. Filosofická antropológia je "objavom" začiatku 20. storočia.

V tejto knihe profesor zúročil svoje celoživotné skúsenosti a široké vzdelanie do podania kritickej reflexie najvýznamnejších etických teórií. Predstavil možno tradičnú, ale na rozdiel mnohých súčasných diel morálnej filozofie a metaetiky, praktickú a životaschopnú etiku. Etiku dediča a správcu, človeka, ktorý si je vedomý, že skoro všetko dostal a preto si to nemôže nechať len pre seba či nepodať ďalej aj po sebe. Ide o etiku vďačnosti a zodpovednosti, ktorú nesie človek, ktorý sa snaží porozumieť svojej komplikovanej životnej situácii v modernej spoločnosti, kde je jeho život časovo rozdelený na súkromný a pracovný. A zároveň si aj v dnešnej dobe položí otázku: Ako čo najlepšie žiť?

3 19.10.2015

Oceňujem Sartrov dôraz na to, že sa človek nemôže vyhnúť sa konaniu, ale jednoducho sa musí nejako rozhodnúť. A aj jeho pasivita je de facto voľbou nekonať. Hoci väčšina rozhodnutí v živote človeka nie je tak dramatických, ako tie v čase vojny, ktoré opísal autor. Aj každodenné malé rozhodnutia sú minimálne rovnako dôležité.

Na druhej strane Sartre obhajuje aj zodpovednosť za naše rozhodnutia. Nie je to zodpovednosť ´za konkrétnych ľudí´, ale zodpovednosť pred sebou samým, za svoj príklad pre tých ´druhých bez mena´. Nepresvedčil ma, že jeho existencializmus je humanizmom, pretože je zotrvávaním v sebe, v úzkosti z vlastnej slobody. Aká je to zodpovednosť, keď v najbližšej nevšednej situácii môžem zmeniť svoj životný rozvrh?

´Biblický´ Boh, ten, ktorý povoláva človeka k existencii, nie je ´bohom´, ktorého predstavil Sartre, ten, ktorý nemôže existovať, aby bol človek slobodnou existenciou. Jestvovanie ´biblického´ Boha predsa nezávisí od existencie človeka, (inak by nebol Bohom), ale len existencia človeka závisí od existencie Boha. Z toho však neplynie, že by človek nebol slobodný. Len Boh, ktorý tvorí z lásky, stvorí bytosť, ktorá ho nemusí poslúchať. A človek môže i nemusí zjesť plod zo stromu poznania.

Sloboda bola človeku darovaná Transcendenciou, ako hovorí Jaspers, nemám ju sám od seba, ani sám pre seba. Tak ako na svete nie som sám od seba, a ani len pre seba. Absolútna sloboda je ilúziou, ktorú nepreukazuje ani žiadna ľudská skúsenosť. ´Sloboda bez Boha´ nie je autentickou sebarealizáciou, pretože sa kedykoľvek môže stať svojvôľou. Veď nie je tu nikto pred kým by sa mala ospravedlniť.

Dôkazom toho, že Boh neobmedzuje slobodu človeka, je to, že hoci mu prehovára vo svedomí, cez druhých a jasnými prikázaniami, nebráni človeku konať tak, ako chce.
V tomto zmysle nie som ´odsúdený k slobode´, ale skôr´ustanovený k slobode´. Skúsenosť spoločenstva mi dokazuje, že napriek prežívaniu úzkosti a samoty nie som osamotený tvor na planéte a druhí nie sú primárne tými pozorujúcimi.

Písať o odsúdenosti k slobode mohol len mestský človek 20. storočia, ktorý sa môže rozhodnúť kedy a v akej kaviarni napíše ďalšie svoje existenciálne sebavyjadrenie, ktoré sa bude dobre predávať, hoci sploští ešte aj svoju vlastnú filozofiu (porovnaj s Bytie a ničota).

3 24.02.2014