Misericordia diskuze u knih

Komédiu The Taming of the Shrew súčasný divák bez znalosti súvislostí pochopí pravdepodobne nesprávne ako legitimáciu "patriarchátu". V každom prípade, ide o ostrú viacznačnú komédiu (a hru v hre!), ktorá však vďaka hyperbolám a parodizácii zrkadlí prekvapivé poučenia.

1 10.01.2024

Voľne dostupné online - viz. Národní digitální knihovna.

Knihu nenapsali daní autoři.

Pokud by byla pravda, že tuto konspirační prácí o jezuitském řádu, který může za všechny zločiny světa až do současnosti, napsal Jiří Novotný (+1921), publikoval by ji v předposledním roce života, jelikož zemřel v únoru 2002. Jiří Novotný (+1921) byl ale člověk, který naopak do konce života popularizoval východní křesťanství a byl pohřben v jezuitském kostele.

Kniha Tajné dějiny jezuitů byla znovu vydána v roce 2008. Zdá se tedy, že skutečný autor české verze zmiňovaného jezuitu nejenom přežil, ale své spiklenecké teorie v rozšiřené verzi publukuje dále. Anebo má své přesvědčené nástupce.

František Polák byl zase veterán z I.ČSR, který válku prožil v sovětském gulagu. Zemřel v roce 1971 v USA.

Autor užíva túto zvláštnu Kalistovu variantu českého prekladu nemeckého pojmu "Geistesgeschichte". Prečo? A jedná sa o Kalistov preklad? ....

Zrejme chce držať špecifický pojem pre tento osobitný prúd historiografie, či skôr filozofie histórie. Prvoplánový preklad "duchovné dejiny" by nás príliš nabádal k duchovnosti dejín ako takých, a dnes asociuje odlišné "dejiny zbožnosti" (či spirituality) ako moderné poňatie cirkevných dejín. "Dejiny ducha" či "dejiny duchov" by bol možno dobrý preklad, no ide o takisto problematické a viacznačné spojenia a odvádza od dejín a dejinnosti k "duchom". Preklad "dejiny ideí" by bol zase obecný a smeroval by už k dejinám myslenia, či filozofie. "Intelektuálne dejiny" by zneli príliš úzkoprso. Významovo možno najbližšie sú "kultúrne dejiny", no ide zase o veľmi obecné spojenie bez akéhokoľvek rozlíšenia. Obdobné a významovo možno najbližšie "dejiny mentalít" sa etablovali vo Francúzskej historiografii.

V každom prípade, užívanie viacznačného pojmu "Geist" v nemeckej filozofii 18. a 19. storočia, (ale aj "esprit" vo Franc.), je mätúce, najmä, ak mu jednotliví myslitelia dávali nové obsahy (Pr. Hegelov "duch" ako rozum stelesnený v spoločenských vzťahoch a inštitúciách, ako "duch doby", ako spoločné dejiny. U Hegela vrcholiaci v modernom Štáte).

Kľúčový dialóg Platóna. Nedoporučuje sa s ním začínať, vyžaduje si už nejaký ten rok štúdia filozofie.

pán Lector, Zdá sa mi, že váš argument "podívat na země, ve kterých byl nastolen totalitní režim. Až na výjimky to byly a jsou země silně nábožensky založené. " naopak skôr potvrdzuje autorove tézy. Kde inde možno novú ideológiu, ktorá zachráni svet, lepšie navrubovať na zažité predstavy a myslenie? Dobrým príkladom je sovietske Rusko, boľševici síce boli spravidla ateisti a chceli založiť ateistický režim, ale komunizmus mal ako nové (pseudo)náboženstvo práve nahradiť staré, no zároveň prevziať jeho prvky. To pravé je ruské (národné, pričom národ tu má schopnosť absorbovať i ostatné), vodca je nový "mesiáš" a "cár", putuje sa k Leninovmu hrobu, Stalin je zobrazovaný na plagátoch v klasickom type ikony...

Odporúčam novší "katolický pohled", ktorý nereaguje na dobovú antikatolickú náladu:
https://www.databazeknih.cz/knihy/husovska-dilemata-249548

Stručne a zrozumiteľným spôsobom priblížené základné piliere a akcenty filosofie Emmanuela Lévinase.

09.03.2018

Na Spinozovo myslenie pekne reaguje F.J.W. Schelling v úvode diela Filozofické zkoumaní podstaty ľudskej slobody. Obhajuje Spinozu a tvrdí, že ho nemožno považovať za panteistu (aspoň nie hrubého, ide skôr o, "encyklopedicky zaškatuľkované", realistický pan(en)teizmus). No Schelling priznáva, že Spinoza spredmetnil ľudské bytosti (aj s ich vôľou) a myslel aj iné bytosti tak, akoby to boli len veci, či objekty fyziky, no nie živé tvory.(Kde je však prísna determinácia živočíchov, nie je ani sloboda pohybu a preto sa ich pohyb vykladá ako pohyb určený). Obdobne je to aj v prípade Boha, akoby bol len neosobnou podstatou, substanciou s atribútmi...

Ale nutná sebadeterminácia nie je sloboda. Buď "sa rozhodujem" a konám len tak, ako sa veci majú či musia diať, prípadne ako si to Boh praje, alebo som schopný rozhodovať sa a konať aj inak ako sa dejú veci a dokonca odporovať Božím príkazom. A aj schopnosť prekonať vlastné afekty, s ktorou autor počíta, už predpokladá slobodu, inak by sme niektorí boli predurčení k ich prekonaniu a iní nie, čo by pripomínalo Kalvínovo učenie.

A môžeme bez slobody vôbec hovoriť o etike, alebo skôr o etike bez zodpovednej slobody? Skúsenosť so zlom, ktoré si ľudia navzájom spôsobujeme ukazuje, že sa môžeme slobodne rozhodnúť porušiť Božie príkazy, a že sme to schopní robiť dokonca dobrovoľne, hoci si to Sokrates nevedel predstaviť, alebo z výchovných dôvodov nechcel vysloviť.

+No výchova má predsa zmysel, len ak predpokladáme, že ja sám i druhý človek môžeme zmeniť svoje zmýšľanie, "obrátiť sa" a konať inak ako doteraz. Učenie predpokladá, že je tu niekto (učiteľ), kto ma môže osloviť a vyrušiť ma, vyzvať moju slobodu k zodpovednosti. A aj najvyšší Učiteľ túto našu slobodu rešpektuje.

16.12.2016