Svoboda a neklid zvířecího života

Predstavenie knihy ma trochu rozosmialo. Fenomenológia animality? Reflektuje zviera vlastné myšlienkové a poznávacie procesy? Neviem o tom, že by si nejaké zviera bolo vedomé seba ako subjektu tohto vedomia, teda reflektovalo i svoje myslenie a to ako, sa mu vecí javia, a teda mohlo rozlíšiť noesis (akt myslenia zameraného na predmet) a noema (obsah či význam tohoto predmetu). (Husserlova fenomenológia). Ontológia animality? Vie zviera o svojej konečnosti a prežíva úzkosť (z ničoho) a vedomie svojej smrteľnosti? Rozumie svojmu bytiu vo svete ako starosti o svoje bytie? A čo reč, svedomie a časovosť? (Heideggerova ontológia). Ak zviera samo nevykonáva reflexiu svojej existencie, fenomenológia i ontológia animality je pojem absurdný.

Iste, myslí sa tu na fenomenologické skúmanie života zvierat, no chcel som zdôrazniť, že užívanie týchto klasických pojmov mi tu prijde nemiestne, pretože tým pozorovateľom i ochrancom zvierat môže byť len človek. Samotné zviera nie je ani mysliaci pobyt, ani morálny a právny subjekt. Nikto mu nepričíta zodpovednosť a nepričíta ju samo sebe. Určite je prínosné nedívať sa na zvieracie chovanie deterministicky. (Veď takéto zlomky nájdeme už u presokratikov). Ale ak by svojmu chovaniu zviera udeľovalo vlastný zmysel – nezávisle na človeku –, ako mohla autorka o tom napísať filozofickú knihu? Vyjadrili jej to zvieratá? Alebo vyšla z ľudského vnímania sveta a zakusuje zvieracie duševné prežívanie?

Jedno antropologické čítanie života zvierat bolo nahradené iným.

Hlavnou motiváciou zdôrazňovania rozdielov medzi človekom a zvieratami v novoveku nebolo nejaké premyslené redukcionistické vnímanie animality s cieľom legitimizácie ich zneužívania – to bolo skôr vedľajším produktom pýchy novovekého človeka –, ale obyčajné poukázanie na to, že človek má na viac. Môže rozlišovať a rozhodovať sa rozumne a má jednať morálne. A ani seberozvinutejšie dynamické chovanie nevytvorí kultúru s písmom a verejný priestor politiky. Nehovoriac o náboženskosti človeka, filosofii, vede, literatúre, ... . Inak povedané: ako zvieratám pomôže, keď im priznáme slobodu, ak ju nikdy nevyužijú? Kto ich bude zastupovať?

Avšak vedomie rozdielov predsa nemusí ísť na úkor zvierat! Naopak. Pretože, ak medzi nami a inými živými bytosťami nie je podstatný rozdiel, prečo by sme sa k nim mali chovať lepšie, teda jednať s nimi citlivejšie a "spravodlivejšie", ako sa chováme? Nejeden človek si povie, že ani zvieratá sa k nám nechovajú morálne ani nemorálne. Teda morálne záväzky človeka voči zvieratám zrejme nebudú vychádzať ani z abstraktnej rovnosti živočíchov, ani zo špecifík chovania samého.

To iste neznamená, že to, čo chce ukázať aj autorka (spoznanie prejavov vnútorného života zvierat, atď.), nám nemôže napraviť náš často zjednodušený obraz o iných živých tvoroch, s ktorými často de facto nemáme žiadnu skúsenosť a redukujeme ich pestrosť na obecný pojem "zviera". "Descartovo dedičstvo" (zviera=stroj) má však aj neodvrátenú stranu tváre. Jeho výsledkom je aj fakt, že dnes je to človek, ktorý nielenže skúma život zvierat, ale vďaka vedám a technológiám sa stará o prežitie mnohých tvorov a poskytuje im profesionálne veterinárne služby.

Avšak isté spredmetnenie zvierat nie je len filosofickou nedôslednosťou. Keď chováte králika "na mäso", nebudete mu dávať meno. A čo si budeme hovoriť, keby sme hospodárske a inak využívané zvieratá nechovali, ani by nežili, pretože by vôbec neboli vyšľachtené. Ale aj táto masová "asimilácia" môže a často býva pohnútkou ku skúmaniu ich chovania a následného vytvorenia lepších životných podmienok pre nich (viď Temple Grandin). Iste, mohli a mali by sme obmedziť konzumáciu mäsa. Ale nezdá sa mi, že úlohou ľudstva je zabezpečiť ideálne podmienky pre zvieratá, keď sa máme problém postarať o dôstojné podmienky pre ľudí, a dokonca aj o svojich starých rodičov. O zvieratá v ZOO, ale aj o sliepky v klietkovom chove, je často, aj keď to na prvý pohľad nevyzerá, lepšie postarané ako o nemalú časť ľudskej populácie (na gramy vypočítaný pravidelný prísun všetkých potrebných živín, regulovaná teplota a vlhkosť, ...). Popri tom investujeme nemalé prostriedky do budovania "pekného života" pre vlastné domáce zvieratká, ktoré nás emociálne uspokojujú. Je to spravodlivé voči tým ľuďom, ktorých prírodné zdroje súčasne decimujeme a lacnú pracovnú silu využívame? Za koho máme väčšiu zodpovednosť? Etickým otázkam sa pri tejto téme nemožno vyhnúť. Mám totiž dojem, že dnes, zvlášť v bohatšej časti sveta (ku ktorej patríme aj my), si viac vážime naše zvieratká, ako nepohodlných ľudí. Je to s nimi jednoduchšie, nemusíme sa s nimi toľko trápiť, možno ich tratiť a nepovedia nám nie. Ich spontaneita totiž nie je takou slobodou, akú má človek.

Citlivosť k zvieratám nevznikne z nového filozofického konceptu animality, ktorý je postavený na abstraktnej idei rovnosti všetkých živočíchov a súčasne na idei ich originality vychádzajúcej zo skúmania špecifík ich chovania. Tá citlivosť je skôr prejavom reálnej skúsenosti s tvormi, ktoré sú takisto živé, a predsa sú iné ako my ľudia a iné ako ja sám. Práve preto ich rešpektujem. A súčasne niektoré aj jem. A to nemusí byť v rozpore, pretože – aspoň donedávna a po dobu mnoho tisícročí –, to bolo v agrárnej spoločnosti výrazom konkrétnej starostlivosti a záujmu o zvieratá, zvlášť tie domáce, s ktorými mali ľudia každodennú živú skúsenosť.