Helena0405 komentáře u knih

Mne sa páčil hneď prvý príbeh, mám v sebe tiež objaviteľského ducha. Zaujala ma najmä výprava k dedine domorodcov, čo už hneď na začiatku smrdelo opovážlivosťou. Jednak by jej taký výlet neschválili rodičia, okrem toho divočina a najmä - prekročenie istej nepísanej hranice. Beloch býva - žije na území v rámci svojho majetku (ako ho získal, nechajme bokom) - mimo jeho pozemkov je územie domorodcov, kam nemá morálne právo vkročiť len tak bez pozvania. Mladej beloške sa to toleruje; sama je dosť vnímavá na to, aby si uvedomila, že prekročila hranice dobrých zvykov a výlet ostáva v tajnosti. Príbeh by som vôbec nenazvala poviedkou - skôr ho vidím ako realistický opis dobrodružstva, nič vymyslené. Kontrast zeleného územia domorodcov s udupanou spúšťou, ktorú vytvorili belošskí farmári sa mi zdá tendenčný, romantizujúci, ale zas nie celkom falošný. Cítiť z toho myšlienky komunizmu - utláčaní čierni ľudia vysokých morálnych hodnôt v kontraste s krutými bielymi vykorisťovateľmi - čudujem sa, že sme túto knihu za socíku nemali medzi povinným čítaním.

Niet sa čo diviť. Farmaceutická lobby, p(otravinársky) priemysel z toho nič dobrého nemožno očakávať. Pripomeňme si Ernesta Guntera, doktora, ktorý sa nebál napísať pravdu v knihe Prirodzená strava, život bez chorôb. Dáva to zmysel, že enzýmy, ktoré varením ničíme, nám po čase začnú chýbať a my postupne nenápadne strácame svoje zdravie. Iste, varenie má svoj význam, pôvodne v minulosti nám ako ľudstvu skôr pomáhalo - varením sa ničia pásomnice, baktérie... Ale teraz je čas uvedomiť si, že spracovávanie potravy, čoraz rafinovanejšie, nám už prestáva byť na osoh.
Na Slovensku sa ako jeden z prvých odhodlal na výlučne surovú stravu MUDr. Ferdinand Bárta. Dnes už je jeho názor, že človek je výhradne bylinožravec, neakceptovateľný. V tomto sa mýlil. Každý biológ vie, že podľa stavby chrupu vieme zistiť, čím sa konkrétny cicavec prirodzene živí. A tiež podľa stavby žalúdka. Ale aj tak to bol priekopník niečoho, čo je práve dnes, v čase pandémie rakoviny, veľmi, veľmi aktuálne.

1 14.06.2022

Ako dieťa som vyrastala na sídlisku. Boli nás vtedy húfy na ulici, také, že kapacita škôlok vtedy Ešte nestačila všetky pojať. Šikanu som nezažila, ale je dosť možné, že medzi chlapcami už vtedy platili nepísané pravidlá.
V lete som pobývala u starej mamy na dedine - a hoci dedko nebol, lebo zomrel, bolo tam oveľa lepšie než v lete doma, na sídlisku. V čase dozrievania letných jabĺk sme so sesternicou boli aj pol d§a vylezené na jabloni a poznali sme to, čo mestské deti ťažko pochopia. Napríklad, že sa jabĺk dá úplne prejesť, hoci sú chutné, sladké, šťavnaté a oči by chceli ešte. Alebo že divé lesné jahody majú onakvejšiu vôňu a chuť ako tie pestované.
Že muchy a komáre sú aj na to, aby lietali lastovičky, a aby pod strechou vychovali mladé. Že voda nemusí tiecť z kohútika, ale naberieš si ju do vedra pri studni. Že dažďovú vodu z odkvapu zachytávaš, aby si mal mäkkú na pranie. Dnes sa to všetko dieťa nenaučí ani na hodinách ekologickej výchovy. Z jedného komára sa ide zblázniť a to, že žihľava nepríjemne pŕhli, zistí až ako dospelák. Kniha ma zaniesla do mojej mladosti a pripomenula mi obrázky z detstva.

12.06.2022

Poučné z hľadiska histórie, veterinárnej medicíny (prvá pomoc ovciam, ktoré zdulo) aj vzťahov - ako sa vzájomne chápu či častejšie nechápu muži a ženy. / "Batshebe sa ani nesnívalo, že tmavá a tichá pôda, do ktorej tak bezstarostne hodila semeno, premenila sa na tropické parenisko."/ Kniha plná pravdy. Keby dej nebol tzv. zdĺhavý, ako to chápe dnešný uponáhľaný človek. nemohli by tam byť vsadené také myšlienky, ako napr. že aj najšľachetnejšia ponuka býva motivovaná silnou mierou jednoducho egoizmom - týkalo sa to ponuky sobáša od pána Boldwooda. Alebo postreh: Je známe, že lásku vyvoláva subjektívna potreba... "Môj život bez vás je mi bremenom..." Batsheba nepovedala nič "- a teraz príde suchý anglický humor - "a kobylu, ako sa zdalo, to tak dojalo, že prestala spásať trávu a zdvihla hlavu."
Naopak, aby som knihu rýchlo "nezhltla", dala som si pauzu na str. 202 - po predvádzaní sa seržanta Troya s mečom.
Predvídam úpadok a podľahnutie vášni, ktovie, či druhá polovica knihy nebude úrovňou zaostávať. Ale do tejto chvíle výborná četba a bezchybný preklad Zory Ranostajovej.

Nepokkladám sa za dieťa, ktoré by sa potrebovalo odtrhnúť od príliš zasahujúcich/milujúcich rodičov. Nie som ani ten typ rodiča. Ale rada sa dozvedám rozličné (životné) príbehy ľudí. Rada čítam pravdivé príbehy a vďaka nim si uvedomujem , akí rozliční my ľudia sme a čiastočne aj prečo sme práve takí.

Napríklad príbeh Tracy zo str. 30 - 36. Ohromujúca je úprimnosť, s akou sa Tracy dokáže podeliť o svoje pocity a odhaliť svoje doslova zlé charakterové rysy.

Autori príbeh podajú a potom z neho vyvodia nejaké poučky. Zovšeobecnia niektoré body a poukážu na príčinné súvislosti.

Poučná knižka, pokiaľ ju nechcete zhltnúť naraz. Dá sa čítať pokojne po jednom-dvoch príbehoch aj celé roky. Inak by sa mi tie postavy z vyše 300 strán príbehov pekne domotali. Používam ju ako prevenciu, aby som z veľkého občasného rodičovského nadšenia neupadla do extrému. Vždy na ňu narazím pri upratovaní a vyraďovaní - a nevyradím. Je to stálica. :-)

03.08.2021

Za jadro posolstva tejto knihy považujem úsek od str. 64, kde autorka opisuje mentalitu a fungovanie tradičnej arabskej rodiny a porovnáva ju s individualizmom západnej Európy. Kým v Európe hľadáme svoj zmysel života a naplnenie svojho potenciálu, v kultúre islamskej/arabskej je účel daný už vlastne pri narodení a treba ho napĺňať. Ako keby sa vás nikto nepýtal, či máte vlohy na kreslenie, či vás to osobne baví alebo aspoň zaujíma, ste posadený (v určitom veku a po sobáši) za predsednícky stôl Povereníctva pre umenie a budete robiť rohodnutia a zadeľovať úlohy.
Ak dočítate po stranu 77, budete sa usmievať nad naivitou Nemeckej vlády. Je to ale pochopiteľné. Nepoznajú správanie Rómov. My na Slovensku áno a preto pre nás opisované situácie nie sú ničím zvlášť prekvapivým.
Kedysi ma zaujímala odpoveď na otázku: Čo je horšie: neprispôsobiví Rómovia alebo imigranti? Vďaka spomenutému krátkemu úseku tejto tristnej výpovede už viem. Prezradím svoj názor: Ďakujme Bohu za Rómov! ... a nech nás ochraňuje od masovej imigrácie aj naďalej...

3 31.07.2021

Hurá! Konečne viem, ako sa volá moja diagnóza. Nemám na mysli hypochondriu. Skrytá zápcha je to, čo mi spôsobuje už celé roky trápenie. Bežný lekár sa opýta: trpíte zápchou? Odpoveď je : nie. Lenže... Asi mám dlhé črevo, alebo lenivé črevo, čo ja viem, jednoducho podľa testu opísaného v tejto skvelej knihe som zistila, že všetko vo mne prebýva zbytočne a nemiestne dlho. Ťažko potom vypátrať, ktoré jedlo mi "nesadlo", na ktoré som intolerantná, čo mi spôsobí skutočnú akútnu zápchu. Odtiaľto musím začať pátranie po stratenom zdraví.
Pridá sa niekto?

04.01.2021

V tejto knihe je množstvo príbehov na pobavenie, O tom, ako sa Európan (nielen autor) postupne "prispôsobuje" kultúre a mysleniu japoncov. Preto úvodzovky, lebo autor naznačuje, že prispôsobiť sa je nesmierne náročné ak nie úplne nemožné (jemu samému pritom pomáhala vôľa božia a mnohé priaznivé okolnosti). Miestami vystupuje na povrch honba cirkvi za dušami - samozrejme, autor si to neuvedomil, pretože to bolo preňho (asi) úplne prirodzené. Výborné čítanie.

17.12.2020

totálna úprimnosť vo vzťahu - pokiaľ sú partneri na vysokej úrovni sebauvedomenia, môže fungovať
totálna úprimnosť inde - hotová samovražda. Myšlienky v knihe považujem skôr za utópiu, ako by to mohlo fungovať, keby... Zdá sa, že autori prepadli falošnej myšlienke, že všetci ľudia uvažujú ako oni dvaja.
Pohrať sa s myšlienkou totálnej úprimnosti je prospešné, avšak aplikovať v praxi (mimo najbližší vzťah dospelých vyspelých jedincov) - vysoko rizikový experiment s nepredvídateľným dopadom na život odvážlivca. Môj názor.

či stojí za to čítať - asi áno. Riadiť sa podľa nej - skôr nie.

1 17.12.2020

Misionár vo Francúzsku. Aj takýto názov by vystihoval obsah knihy. Alebo aj: Ako sa stať svätým (tak trochu) proti svojej vôli.
Je to od začiatku pútavý príbeh. Neuveriteľné, ako sa život a spoločnosť zmenila za takých 400 rokov. (Kým sa zo starozákonných krajov dostalo k nám kresťanstvo, trvalo to vyše 800 rokov - pre porovnanie).
Zaujímavé pre mňa bolo všetko: od rozprávania starého vojnového veterána malému chlapcovi, cez to, z čoho pozostávali raňajky sedliakov v južnom Francúzsku, nahliadnutie do stredovekého Paríža... Nechýba ani epizóda divokých dobrodružstiev v službách otrokárov v Afrike.
Tento svätý sa nenarodil ako výnimočné dieťa, ktoré už od malička spolu s mliekom salo životopisy svätých a modlilo sa celé dni. Ale ani naopak, okrem túžby po bohatstve a trochu aj po moci nemal obzvlášť silné hriešne sklony (ak môžeme veriť obrazu, ktorý spisovateľ - umelec vytvoril). Nebol závislý od neustáleho modlenia sa, ani sa spočiatku neoddal úplne iba nezištnej službe starým a chorým (žil na kráľovskom dvore a učil kráľových synov). Z môjho pohľadu taký zdravý stred. Práve preto je možno bežnému dobre zmýšľajúcemu človeku, aj neveriacemu, bližší alebo aspoň ľahšie pochopiteľný. Ku koncu života však už má črty "bežného" svätca.

20.10.2020

Zlý preklad? Zaujalo ma predchádzajúce hodnotenie a chcela som zistiť, ako to budem vnímať ja. Vybrala som si najdlhšiu z poviedok - Cudzia pamäť. Okrem pár preklepov ma nerušilo nič. Humor som tam síce naozaj nenašla, ale pri takej vážnej téme som ho ani nečakala. Pamätáme si len to, čo chceme - a sem-tam sa pripletie aj niečo nepríjemné. Aké by to bolo, keby sme si pamätali do detailu všetko, čo sme prežili? Pekný príbeh v závere o tom, že naše pochopenie reality môže byť veľmi vzdialené realite. Stačí napríklad jeden šikovný manipulátor, a úplne nám vsugeruje, že sa viníme za smrť blízkej osoby...

Text je zaujímavý, akurát niektoré neznáme slová neviem nájsť ani pomocou internetu - napríklad čo je to kalyv. K obsahu:

Všimla som si jeden paradox. Človek, ktorý sa stále postí, modlí, robí dobré skutky, snaží sa plniť božiu vôľu - trpí. Nielen dobrovoľne, čo si sám uloží, ale aj čo život prinesie. Tento človek ochorie. Trpí sústavným kašľom, vykašliava krv.
Kristus ľudí uzdravoval - stačilo požiadať. Boh je bol a bude stále rovnaký.
Keď už bolo zdravotného utrpenia pre starca Pajsija priveľa, že by sa neobrátil na svojho Boha? Už za mladi dokázal trafiť na pole nesúc kríž, nechal sa viesť Bohom. Dôveroval Bohu. A teraz čo? Myslel si, že mu ten istý boh nepomôže?
Ja tomu nerozumiem. Vyrastala som v ateistickej rodine. Keď bol niekto chorý, šiel k lekárovi. Poslušne bral tabletky, zničil si pečeň a zomrel. Lekár ho nevyliečil, neuzdravil. Nazdávam sa, že Boh vie uzdravovať - len moja viera v jeho ochotu uzdraviť mňa, ukážkovú hriešnicu, je objektívne slabá. Navyše, nikde nie je príbeh o tom, že by Kristus niekomu uzdravil pokazený zub, pomohol žene odrodiť alebo niekoho zbavil bolesti chrbta.
Ale taký zbožný človek - prečo sa on rovnako ako beznádejný hriešnik obrátil na lekárov? Že by presne to bola bývala Božia vôľa? V tom prípade, prepáčte, ale Boh lenivie. Kedysi kázal - opláchni si oči touto vodou, napatli si oči blatkom - nikdy neposielal ľudí s ich trápením za lekármi. Možno aj preto, že bol k tejto kaste ľudí taký bezočivý, že ich vlastne ignoroval, bol vo svojej dobe Ježiš taký nežiadúci.
Nehnevajte sa, ľudkovia, ale logika nepustí...

V druhej polovici knihy objavujeme systém, na ktorom je vybudovaný arabský svet. Mne to logicky zapadá - žena môže mužovi oponovať, ale s úctou, pokojne a aj s pokorou. Silou a vzdorom dobrú spoločnosť (ani rodinu) nevybuduješ. Žena má byť múdra, má vedieť lepšie komunikovať (a vedieť, kedy radšej mlčať) a nevyvyšovať sa nad muža. Múdra a milujúca žena to zvládne a muž je korigovaný. Môže to fungovať. U nás to tiež nefunguje vždy a všade. Z príbehu mne osobne vyplýva skôr, že mať muža ako hlavu rodiny, ktorý sa (s dávkou šťastia, iste) postará o ženu a svoje deti je lepšie ako opustené ženy-matky s opustenými deťmi (nesirotami) u nás.

23.08.2020

Na strane 28 som si povedala, že to neveští nič dobré. Manžel sa dokonca spolčuje s matkou proti Alene, samozrejme podáva jej správy takého obsahu, aké vyhovujú jeho záujmom. Matka mu to "žerie" a ani si nedá tú námahu vypočuť si dcérinu verziu. Veľmi zlé. Vadí mi tam aj to, že Alena akoby nemala možnosť uchopiť situáciu do vlastných rúk a pomocou telefónu alebo notebooku si objednať madlá do kúpeľne aj keď jej už je jasné, že na manžela sa v tomto spoľahnúť nedá. Alebo zavolať nejakej kamarátke. Akoby žila v akomsi sociálnom vákuu. To je nebezpečný signál a radšej nechcem vedieť, kam to až zájde. Nemám rada horory.

Zriedkavo čítam detektívky. Táto mi pristála v domácnosti náhodou, začítala som sa, úvod ma zaujal a štýl mi sedel. Precitla som niekde okolo strany 130. Došlo mi, že ma príbeh Emmy a dánskeho kolegu ani pokračovanie vraždiacej série vlastne nezaujíma. Urobila som chybu? Je v ďašej časti knihy niečo, čo by bolo osobitne cenné? Vzrušujúce? Prekvapivé?

2 17.08.2020

Konečne som sa dozvedela, odkiaľ pochádza názov môjho obľúbeného pečiva. Pre mladých ľudí asi neznámeho, v dobe minibagetiek, croissantov a podobných lahôdok z oblasti malých slaných mlsiek. Bosniak - trochu väčšia žemľa z tmavšieho chlebového cesta, posypaná zrnkami soli.

Pekný životopis, cynik by povedal, že z cudzieho sa ľahko rozdáva - táto žena totiž nezarábala a nerozdávala zo svojho príjmu. Ale mohla sa parádiť, užívať si majetok, a kašlať na "žobrač" tak, ako to robili jej dobové kolegyne. A k tomu ešte spriadať intrigy. Cítim úctu k žene, ktorá 1. celý život bola verná svojmu manželovi (O.K., mala dvoch, ale žiadne milostné pletky pomimo) - už tento fakt je z pohľadu človeka dnešnej doby nevšedný - a nevera isto prekvitala aj v tých časoch, lebo veď ľudská prirodzenosť sa nemení. 2. Nielen zariadila, aby chudobným "dala niečo na prilepšenie", ona s tými bosniakmi chodila po domoch osobne a zaujímala sa o tých ľudí skutočne.
Prečo je takýchto skutočných ľudí medzi nami vždy ako šafránu? A navyše, väčšinou všetci umierajú akýsi mladí...

3 09.08.2020

Prvú od Monyovej som čítala Matku v koncích a bola som strašne zvedavá, ako Věra prišla k tým trom nemanželským deťom. Ako žena, ktorej osud či náhoda tiež do života priplietol udalosti, ktorým by neverila ani v najhorších snoch, a dostal ju do situácií, z ktorých nevedela vybŕdnuť, pretože každé riešenie jej pripadalo dosť zlé, viem pochopiť. Rozum nad tým stojí, ale v živote ženy, aj racionálnej, sa táto občas riadi intuitívne, na základe dominantnej emócie, pri pohľade zvonka úplne iracionálne a nepochopiteľne. Mám byť šokovaná tým, že sa rozhodne obetovať svoju identitu a na str. 73 priznáva, že "z pouhého vděku" urobí všetko, čo od nej Bořek očakáva či snáď aj žiada? Ja som predsa tiež roky hrala divadlo "len" preto, že partner, keď som sa správala inak, ako on chcel, zúril. Naučila som sa (lepšie) klamať, zapierať, ututlávať, len aby nerobil scénu. Išlo mi to dobre a ani som si to plne neuvedomovala - že pri ňom vlastne už nie som sama sebou. A že to má na mňa aj na deti toxický účinok. K činu som sa odhodlala až po tom, čo už bolo dávno širokému okoliu jasné, že som obeťou psychického teroru. Kedy to takmer nevinné divadielko prerástlo do tých obludných rozmerov vlastne neviem dodnes. Ak nechápete, nesúďte. Neboli ste v danej situácii aktéri. Minimálne ten slabší z dvojice nedokáže situáciu vidieť z nadhľadu. Slabší, lebo má slabosť k nezdravej vďačnosti alebo slabší, pretože má strach, že bez partnera, hoci tyrana, by životnú situáciu neuniesol. Tyran vie veľmi dobre znižovať postupne po kvapkách sebavedomie po hranicu, že obeť už nevie alebo si netrúfne klásť odpor.

7 03.08.2020

Text je skôr poučný, i keď odľahčenou, prísne logicky rozčlenenou formou. Druh humoru ocenia najmä matematici a pedantný druh inžinierov.

"Skutočnosť, že pri bežnej prehliadke zverolekár najmenej u polovice psov odhalí ochorenie vonkajšieho zvukovodu, ..., svedčí o tom, že chovatelia veľkú pozornosť psím ušiam nevenujú." (str. 71) a ďalej "Niektorým psom zvukovod husto zarastá chlpami. Zverolekár majiteľa takého psa pri prvej prehliadke upozorní, že chlpy treba vystrihávať alebo vytrhávať." pokr. str. 72:
"Ak si majitelia psa vo chvíli, keď ich na to zverolekár upozorňuje, sedia na uchu, alebo informáciu púšťajú jedným uchom dnu a druhým von, skrátka ak počúvajú zverolekára len na pol ucha, môžete v tipovacej kancelárii podať stávku s vysokou pravdepodobnosťou výhry, že v dohľadnom čase navštívia ambulanciu opäť - tentoraz so zápalom uší (psa)".

Ja beriem túto knižku ako veselo-poučnú, ak si opäť zadovážim psa, spolu s pánom Fabianom si zopakujem základné poučky a odporúčania. Aj keď na poučenie zo strany 10 - Nekupujte si psa! - bude už potom neskoro.

30.07.2020

Obdivujem autora, že sa odhodlal zverejniť blbosti, ktoré napáchal počas ciest v exotickej destinácii. Ak si pri čítaní pomyslíte, že "toto by sa mne nemohlo stať", ... áno, možno práve pri cestovaní ste profesionálnejší, ale každý z nás v živote napácha toľko blbostí, že - podľa mňa - všetci sme si v tomto rovní. Akurát, že väčšina ľudí nemá chuť na to, aby sa cudzí ľudia na ich "výkonoch" zabávali. Aj keď som si dobre vedomá, že nikto z nás nie je dokonalý, a že sa učíme najmä na vlastných chybách, príbehy v tejto knihe mi mierne zdvíhali sebavedomie. Tešilo ma, že nie som sama... Možno sa nechám inšpirovať a raz napíšem titul "Lúzerka v živote".

1 25.07.2020

Jednotku som nečítala. Kniha Nr. 2 začína svižne a vtipne a až pri 5. kapitole som sa od nej dokázala konečne odtrhnúť a urobiť si prestávku. Vytkla by som ako žena jediné - vzťah k ženám vyznieva dosť zle, za toto autor body od mladých slečien nezíska. Podľa vlastných slov toto pokračovanie písal už pre normálneho čitateľa, na ženy pod 50 (rokov) - ako čitateľky - pritom zjavne nemyslel. Jeho komenty sú určené pre mužov, ktorým sa to bude isto páčiť, česť výnimkám.

2 18.07.2020