Helena0405 komentáře u knih

Prvá cestopisná knižka od Borisa, ktorá sa mi "náhodou" dostala do rúk, ma nadchla. Od čínskeho herbalistu až po americkú medicínu, všetky alebo takmer všetky príbehy ma rozosmiali alebo zahriali na duši. Akurát neviem, ako sa líši trojka Tam Tamu od jednotky, lebo destinácie sú tuším tie isté...

Neviem, či poznáte a či máte v okolí rastlinu Líčidlo americké (alebo podobný druh "jedlé"). Rastlina má jednu hlavnú stonku vyrastajúcu zo zeme, ktorá sa rozdeľuje obvykle na tri atď. Je to vysoké cca 2 metre. Podobnosť čisto náhodná?

Ich postup lesom sa dá prirovnať k pochodovaniu... Ako aj u ďalších inváznych druhov.

Raz nás pohltia pajasene. Nebude už iný druh stromov, ktorý by prežil zhoršené životné podmienky. Nie že by nás doslova zjedli, ale spôsobia to, že dnešné druhy vtákov a ľudstvo už nebude mať čo jesť. Všade bude púšť, veterné parky a sem-tam oáza s pajaseňovou monokultúrou.

Najlepšiu kamarátku Peggy a přítele Davida si autor buď vymyslel na účel tejto knihy, alebo ich v Ríši slnka zamlčal. Ríšu slnka som čítala veľmi pozorne minulé leto a môžem zodpovedne napísať, že celý román bol o tom, ako prežíva sám v zajateckom tábore. Aby sa mu darilo ako-tak si prilepšiť podmienky, robil poskoka akémusi dospelému, ale nebolo to pravé priateľstvo a explicitne je to tam aj napísané. (reakcia na predošlý komentár)

Prvé kapitoly ma zaujali. Zdieľam názor autora, že tí najviac normálni sú - nudní, akoby nesvojprávni, mlčiaca väčšina, najväčši zlo spoločnosti? Normálni sú poslušní... A to sa dá kurevsky zneužiť. Preskočila som celú časť B a vrhám sa do C - Veselá psychológia. Dúfam, že to bude prínosnejšie ako krúžok v ZŠ s názvom Veselá angličtina... Je trápne, ako chytajú ľudí na toto slovíčko. Už od deststva - v knižkách sú vždy zvieratká veselé, veselo poskakujúce. Časť C začína opisom organických porúch - po úraze, pri krvácaní alebo nedokrvení mozgu, už vidím súvislosti, ktoré nie sú veselé. Ste ospanlivý? Občas dezorientovaný? Môže to byť nádorom v mozgu...

Povzbudivé na príbehoch je pocit z autora (teda vlastne hrdinu tejto knihy - lekára), že jeho záujem o pacientov bol úprimný. Už vo svojej dobe patril iste k menšinovej skupine lekárov, a to aj na svojom oddelení. Dnes, po tom, čo lekári do ľudí tlačili neoverenú vakcínu, strácam nádej, že takýto druh lekárov ešte existuje a nie je ešte v dôchodkovom veku. Príbehy sä to skôr smutné, ale zo života, ktorý niekedy namieša jednému človeku akosi priveľa smoly. Kto sa zaujíma o ľudí a nie o diagnózy, ten sa niečo dozvie. Uvedomí si, akú chybu robí (alebo urobil) on sám (sama) vo svojom súkromnom živote. Alebo že za to, ako sa uberá jeho život, nenesie úplnú zodpovednosť, nie je vinný za krach partnerského vzťahu, lebo ... osud. Ak teda jeho život nie je prežiarený láskou a porozumením. Šťastný človek to čítať nemusí. Môže ostať šťastný a vedomý si toho, že okrem iného, mal v živote kus šťastia.

Knižka je určite zaujímavá až do konca. Zohnala som však iba kópiu s dosť zažltnutým papierom, tak sa mi to ťažko číta - prestávam čítať po neviem koľkom presťahovaní z Odesy do Kijeva. Vlastne končím opäť na Kryme, tentokrát v limane na liečebnom pobyte s prísnou šéfkou, ktorá má úplne inú predstavu o liečení ako Huľa. Už v prvý deň došlo ku konfliktu, keď dievčatám so zbalenými plavkami, vychystanými na pláž, zatrhla výlet a donútila ich ostať týždeň v karanténe na ubytovni.

Naozaj by ma zaujímalo, prečo a pre koho sú tie obrazce viditeľné iba z výšky.

Avšak z komentárov si nie som istá, či sa to v tejto knihe dozviem.

Preboha, kto tento román zaradil do kategórie Literatúra faktu? Je to román z vysokohorského prostredia, nič viac, nič menej. Dočítame sa v ňom o kláštoroch v Tibete a Nepále, ale rozhodne nie z pohľadu cestopisu. Skôr by sa dal zaradiť ako historický román. Dobyvatelia tu prekonávajú rizikové úseky, kde bežne padajú lavíny alebo seraky, bez prilieb. Vo výškach si pomáhajú kyslíkovými prístrojmi, ktoré vážia 17 kg. Prázdne fľaše zahadzujú - str. 191: "Prvé prázdne kyslíkové fľaše odhodia, teraz má každý na chrbte už len zo deväť kíl." Stany si postavia do snehovej muldy... Kto vie, čo je to snehová mulda?

Vďaka tejto knihe som zvládla svoje druhé dieťa vychovať tak, že mám z neho radosť. Každé dieťa je iné, aj keď žije v rovnakom prostredí ako jeho súrodenec. Niekedy sa narodí do polarizovanej rodiny, kde každý člen ťahá inam. A potom je výchova veľmi náročná. Napriek tomu môže byť úspešná - treba mať len cieľ, trpezlivosť, vytrvalosť - a návod. No a niekedy je lepšie byť na rodičovstvo sám. Keď je druhý rodič od veci...

Prvých 70 strán (slovenského prekladu, vydanie z r. 1946 Turčiansky sv. Martin) bolo "počestných". Konanie hlavného hrdinu ešte pochopiteľné a tolerovateľné. Po str. 100 ešte ako-tak stráviteľné pre ženu, ktorá si chce prečítať niečo staré a pekné. Ale pekné to postupne byť prestáva ako sa realizuje charakter Juliána, ktorý si hnusne zahráva s citmi vydatej, ale naivnej a neskúsenej mladej ženy, nevedomky túžiacej po láske a jej prejavoch. Ak by mal byť Julián prototypom mužského vzťahu k ženám, tak by bol pre ženy a mladé slečny výborným varovaním pred nadväzovaním akýchkoľvek vzťahov s mužmi. Odmietam ďalej čítať o bezcharakternom človeku. To si rovno môžem pustiť televízne správy alebo otvoriť moderný časopis tzv. bulvár ...

Až na to, že čas ukázal, že niektoré hoaxy a konšpiračné teórie sa ukázali byť pravdivé. Tí, ktorí v tomto prípade "nenaleteli" konšpiráciám, zaplatili za to daň poškodeného zdravia alebo majú vo svojom okolí tých, ktorí boli poškodení alebo neočakávane skoro po určite bezpečnom a účinnom očko.. zomreli.

Zaujala ma v kníhkupectve a pripomenula jeden kreslený vtip o chorobe, ktorá postihla Zem (diagnóza znie: Ľudstvo). A presne tak sa kniha v slovenskom preklade aj volá.
Pán Austin začal v Austrálii jedno "veľdielo" privezením európskych zvierat, ktorými si chcel spestriť poľovačku (klokany ho už nudili). To je známy príbeh.

Ale dozvieme sa aj to, akým spôsobom v Afrike ľudia zlikvidovali strom, ktorý bol osamotený v okruhu 400 km. Asi by to nikto neuhádol.

Motto po prelistovaní a prečítaní pár strán by mohlo znieť: Život si vždy nájde cestu."

Pre nás, obyčajných ľudí je prínosom vedieť, aké algoritmy používa lekár, keď ho oboznamujeme so svojím problémom. V podstate hľadá diagnózu štatisticky - od najpravdepodobnejšej, pričom medzi hlavné kritériá patrí pohlavie pacienta, jeho vek, prípadné chronické ochorenia a životný štýl, v prvom rade zisťuje, či fajčíte alebo beriete antikoncepciu :-) .
V kapitole Zrak som sa napr. dozvedela, že ak vidím dvojito (pričom vidím dvojmo iba ak hľadím oboma očami súčasne), na vine môže byť hladina cukru v krvi. /asi platí aj v prípade alkoholu :-) /

Inak - nečakajte tu nič inovatívne. Na všetko je recept v zmysle: navštívte lekára, vyrieši to operácia a pod.
Ak sa vám zhoršuje zrak, nebudete tu mať odkaz na Batesovu metódu, aj keď oslabené okohybné svaly a ICH VPLYV NA ZRAK tu spomenuté sú. (v súvislosti s cukrovkou.)

Niektoré myšlienky z knihy som si pred rokmi vypísala. Zdajú sa mi aktuálne tieto:
str.6 - (rozhodol sa, že nechce byť o.i.) ...také žádnou dobrou, hloupou ovcí ve stádu mnoha jiných podobných.

20 - Spotřeboval jsem mnoho času, abych se naučil toto: že se ničemu (co je boží!, nelze naučit. ... A tak si začínám myslet: tomuto vědění se nic neprotiví více než prahnout po vědění, než učit se.

113 - Jinak se díval na lidi, než dříve: méně chytře, méně povýšeně; zato vřeleji, zvědavěji, účastněji.

124 - Vědění je možno sdělit, moudrost ne.

a za najcennejšiu myšlienku považujem jednu zo str. 129 - prečítajte si to celé, ak hľadáte úprimne (o čom je život), nebudete sklamaní - a to i v prípade, že ste kresťan a máte už veľa otázok zodpovedaných.

Čítala som pred nejakým časom, okrem prvej poviedky sa mi ostatné páčili. Spomínam si na Píseň kosy, ďalej Andorský žid, V zahradě a Slavnou přehlídku.

Najmä Slavná přtehlídka ukazuje, ako je propaganda - to, čo nám vlády servírujú - lživá - a ako je pravda, hoci medzi ľuďmi všeobecne známa, akosi utlačená. Čítala som to v dobe Covidu a tým viac bolo toto dielo aktuálne.

náhodný výber:
"Znovu jsem nahlas opakoval, že jsem nikdy neřekl, že president republiky, Antonín Novotný, je vůl, ale když jsem za to byl odsouzen, je to jako bych to měl předplacené, a proto prohlašuji s plným vědomím, že vůl je." (str. 21)
hneď z úvodnej kapitoly - moto - "Kolik´s vyfasoval?"
"Šestnáct měsíců."
"A za co, prosím tě?"
"Za nic."
"Tak to mě nenalejvej, tos musel něco udělat - za nic se dává pět let..."

Osudným mu bolo to, že hoci pôvodom Žid, pridal sa kvôli sláve, bohatstvu - hoci už bohatý aj slávny bol - k tým, ktorí sa netajili tým, že chcú očistiť národ od židov.
Zopár citátov: str.189 - Rozumní vědí, co je Hanussen zač - a na ty ostatní neplatí stejně nic.
str.211 - Veřejné mínění je obrovská síla a pro novináře signál.

Prvý citát sa dá uplatniť aj dnes, avšak druhý v našej dobe platí už tak nejako naopak - novinári sú obrovská sila, pretože vyrábajú veřejné mínění.
V dobe silnejúcej propagandy je veľmi oživujúce prečítať si niečo z doby vzostupu Hitlera. Táto doba je, žiaľ, dosť podobná. Ľudia sa utiekajú k ezoterike a ružovým víziám, potrebujú veriť v lepšiu budúcnosť. A veda už stratila svoj kredit. Do popredia sa dostávajú vedci, ktorí slúžia green washingu (pardón, green dealu) a ďalším ideológiám doby.

Pre staršiu generáciu zábavné pripomenutie života za socializmu v plnom prúde. Stačí byť narodení pred rokom 1969 a slová, ktoré čítate, ožívajú, vy si spomínate na iskričkový a neskôr aj pioniersky sľub, zväzácku unifomu, preukaz SZM, do ktorého ste si museli pravidelne kupovať známky (špeciálne na tento účel vytlačené a farebne odlíšené pre každý štvrťrok), na to, ako vlastne SZM vôbec nefungovalo a bola to iba fraška (jedna z mnohých)...
Spomenuté sú aj Ľudové milície. A to takto: "Popoludní na manifestácii budú už dokonca i ovešaní starými samopalmi a flintičkami spred niekoľkých desiatok rokov. To ako radoví milicionári. Velitelia budú mať na opaskoch strácajúcich sa pod objemnými bruchami zavesené puzdrá s naozajstnými pištoľami."
Proti srsti sa mi čítali len zo jeden dva opijášske príbehy, kedy mi bolo ako žene-matke úprimne ľúto manželky - prvorodičky, ktorú prišiel navštíviť do pôrodnice podnapitý manžel aj s kumpánom. Slovenská realita (nielen) za socializmu. Čo už. Novopečená matka zvládla túto situáciu s prehľadom a okamžite pre nich zorganizovala bezpečný odvoz k ich matke...

Veľa informácií o námornom živote - konečne viem, čo sú to mŕtve vlny. Zemepisná jazda okolo Európy (prvá polovica knihy) od Gdyne po Alexandriu obohatená výkladom o morskej biológii. Zaznamenané pozorovania obrovských hlavonožcov a 20 metrových morských hadov.
Prečítala som zatiaľ iba polovicu. Písaná trochu ťažkopádnym staromódnym štýlom. Najživší bol začiatok - opis života chlapca, ktorý sa vďaka "náhode" dostal na cestu nákladnou loďou okolo sveta. Už vtedy prekvitala prax registrovania lodí v Paname a pod. kvôli obchádzaniu pravidiel a vyšších daní vo vyspelejších krajinách.

Keby Američania vedeli, čo o nich píše nejaký novinárik z ďalekej malej krajinky niekde v strede Európy, určite by sa snažili knihu vykúpiť, len aby ju nejakí inteligentní ľudia nečítali.
V kapitole o školstve napríklad výrok guvernéra Texasu, brániaceho sa vyučovaniu cudzích jazykov na texaských školách: " Keď bola angličtina dosť dobrá pre Ježiša Krista, je dobrá aj pre žiakov v Texase." (str. 143)
Nevedomosť čo sa týka geografie ostatného sveta americkej populácie je aj u nás všeobecne známa. I tak možno niekoho prekvapí výsledok výskumu v Dallase z roku 1983: "Výsledky nášho prieskumu na základných a stredných školách v Dallase ukázali, že 27% žiakov základných škôl nevedelo nájsť na mape sveta Spojené štáty."
O.i. sa spomína aj vydávanie skrátených verzií diel klasikov (aby sa mladí čitatelia nepreťažovali). To bolo v polovici 80-tych rokov. A to som sa domnievala, že autor románu 354 Fahrenheita mal bujnú predstavivosť.
Je tam toho dosť, čo som nevedela. O "výchove" detí od 8 týždňov spôsobom, že ich rodičia zveria nejakej lacnej Au-pair na 10 i viac hodín denne až po problémy dospievajúcich - paradox?- s alkoholom a drogami.

Citový život dieťaťa v útlom veku odloženého bokom od najbližších = rodičov je asi dosť frustrujúci, nie? No a že sa to po rokoch prejaví v správaní - to tí zadubenci asi ani nedajú do súvislosti.
Amerika - náš vzor! S Bruselom a USA na večné časy a nikdy inak!
(Vyrastali sme pod takýmito heslami, akurát namiesto EU a USA bol náš vzor Sovietsky zväz. )