Helena0405 komentáře u knih

Niektoré myšlienky z knihy som si pred rokmi vypísala. Zdajú sa mi aktuálne tieto:
str.6 - (rozhodol sa, že nechce byť o.i.) ...také žádnou dobrou, hloupou ovcí ve stádu mnoha jiných podobných.

20 - Spotřeboval jsem mnoho času, abych se naučil toto: že se ničemu (co je boží!, nelze naučit. ... A tak si začínám myslet: tomuto vědění se nic neprotiví více než prahnout po vědění, než učit se.

113 - Jinak se díval na lidi, než dříve: méně chytře, méně povýšeně; zato vřeleji, zvědavěji, účastněji.

124 - Vědění je možno sdělit, moudrost ne.

a za najcennejšiu myšlienku považujem jednu zo str. 129 - prečítajte si to celé, ak hľadáte úprimne (o čom je život), nebudete sklamaní - a to i v prípade, že ste kresťan a máte už veľa otázok zodpovedaných.

Čítala som pred nejakým časom, okrem prvej poviedky sa mi ostatné páčili. Spomínam si na Píseň kosy, ďalej Andorský žid, V zahradě a Slavnou přehlídku.

Najmä Slavná přtehlídka ukazuje, ako je propaganda - to, čo nám vlády servírujú - lživá - a ako je pravda, hoci medzi ľuďmi všeobecne známa, akosi utlačená. Čítala som to v dobe Covidu a tým viac bolo toto dielo aktuálne.

náhodný výber:
"Znovu jsem nahlas opakoval, že jsem nikdy neřekl, že president republiky, Antonín Novotný, je vůl, ale když jsem za to byl odsouzen, je to jako bych to měl předplacené, a proto prohlašuji s plným vědomím, že vůl je." (str. 21)
hneď z úvodnej kapitoly - moto - "Kolik´s vyfasoval?"
"Šestnáct měsíců."
"A za co, prosím tě?"
"Za nic."
"Tak to mě nenalejvej, tos musel něco udělat - za nic se dává pět let..."

Osudným mu bolo to, že hoci pôvodom Žid, pridal sa kvôli sláve, bohatstvu - hoci už bohatý aj slávny bol - k tým, ktorí sa netajili tým, že chcú očistiť národ od židov.
Zopár citátov: str.189 - Rozumní vědí, co je Hanussen zač - a na ty ostatní neplatí stejně nic.
str.211 - Veřejné mínění je obrovská síla a pro novináře signál.

Prvý citát sa dá uplatniť aj dnes, avšak druhý v našej dobe platí už tak nejako naopak - novinári sú obrovská sila, pretože vyrábajú veřejné mínění.
V dobe silnejúcej propagandy je veľmi oživujúce prečítať si niečo z doby vzostupu Hitlera. Táto doba je, žiaľ, dosť podobná. Ľudia sa utiekajú k ezoterike a ružovým víziám, potrebujú veriť v lepšiu budúcnosť. A veda už stratila svoj kredit. Do popredia sa dostávajú vedci, ktorí slúžia green washingu (pardón, green dealu) a ďalším ideológiám doby.

Pre staršiu generáciu zábavné pripomenutie života za socializmu v plnom prúde. Stačí byť narodení pred rokom 1969 a slová, ktoré čítate, ožívajú, vy si spomínate na iskričkový a neskôr aj pioniersky sľub, zväzácku unifomu, preukaz SZM, do ktorého ste si museli pravidelne kupovať známky (špeciálne na tento účel vytlačené a farebne odlíšené pre každý štvrťrok), na to, ako vlastne SZM vôbec nefungovalo a bola to iba fraška (jedna z mnohých)...
Spomenuté sú aj Ľudové milície. A to takto: "Popoludní na manifestácii budú už dokonca i ovešaní starými samopalmi a flintičkami spred niekoľkých desiatok rokov. To ako radoví milicionári. Velitelia budú mať na opaskoch strácajúcich sa pod objemnými bruchami zavesené puzdrá s naozajstnými pištoľami."
Proti srsti sa mi čítali len zo jeden dva opijášske príbehy, kedy mi bolo ako žene-matke úprimne ľúto manželky - prvorodičky, ktorú prišiel navštíviť do pôrodnice podnapitý manžel aj s kumpánom. Slovenská realita (nielen) za socializmu. Čo už. Novopečená matka zvládla túto situáciu s prehľadom a okamžite pre nich zorganizovala bezpečný odvoz k ich matke...

Veľa informácií o námornom živote - konečne viem, čo sú to mŕtve vlny. Zemepisná jazda okolo Európy (prvá polovica knihy) od Gdyne po Alexandriu obohatená výkladom o morskej biológii. Zaznamenané pozorovania obrovských hlavonožcov a 20 metrových morských hadov.
Prečítala som zatiaľ iba polovicu. Písaná trochu ťažkopádnym staromódnym štýlom. Najživší bol začiatok - opis života chlapca, ktorý sa vďaka "náhode" dostal na cestu nákladnou loďou okolo sveta. Už vtedy prekvitala prax registrovania lodí v Paname a pod. kvôli obchádzaniu pravidiel a vyšších daní vo vyspelejších krajinách.

Keby Američania vedeli, čo o nich píše nejaký novinárik z ďalekej malej krajinky niekde v strede Európy, určite by sa snažili knihu vykúpiť, len aby ju nejakí inteligentní ľudia nečítali.
V kapitole o školstve napríklad výrok guvernéra Texasu, brániaceho sa vyučovaniu cudzích jazykov na texaských školách: " Keď bola angličtina dosť dobrá pre Ježiša Krista, je dobrá aj pre žiakov v Texase." (str. 143)
Nevedomosť čo sa týka geografie ostatného sveta americkej populácie je aj u nás všeobecne známa. I tak možno niekoho prekvapí výsledok výskumu v Dallase z roku 1983: "Výsledky nášho prieskumu na základných a stredných školách v Dallase ukázali, že 27% žiakov základných škôl nevedelo nájsť na mape sveta Spojené štáty."
O.i. sa spomína aj vydávanie skrátených verzií diel klasikov (aby sa mladí čitatelia nepreťažovali). To bolo v polovici 80-tych rokov. A to som sa domnievala, že autor románu 354 Fahrenheita mal bujnú predstavivosť.
Je tam toho dosť, čo som nevedela. O "výchove" detí od 8 týždňov spôsobom, že ich rodičia zveria nejakej lacnej Au-pair na 10 i viac hodín denne až po problémy dospievajúcich - paradox?- s alkoholom a drogami.

Citový život dieťaťa v útlom veku odloženého bokom od najbližších = rodičov je asi dosť frustrujúci, nie? No a že sa to po rokoch prejaví v správaní - to tí zadubenci asi ani nedajú do súvislosti.
Amerika - náš vzor! S Bruselom a USA na večné časy a nikdy inak!
(Vyrastali sme pod takýmito heslami, akurát namiesto EU a USA bol náš vzor Sovietsky zväz. )

Titulná poviedka ma zaujala. Avšak po dočítaní 4. kapitoly váham, či prinesie ešte niečo šokujúce alebo aspoň čítaniahodné. Takto nedočítaná mi pripomína nedokončený obraz, ktorý už má obrysy, vieme dosť dobre, o čom je, páči sa nám takto ešte nedovyfarbený.
Dočítať či ísť na ďalšiu - to je moja dilema.
Po väčšej pauze som dočítala ako prvú poviedku, tak i zvyšné poviedky. Prvá dopadla horšie, než som predpokladala.
Pobavila ma predposledná poviedka: Koreň všetkého zla.
Celkovo však poviedky sklamali. Najmä sklamalo, že sa odklonili od sľubovanej témy - sexu v nich bolo žalostne málo. Pokojne by toto dielko mohli zaradiť medzi povinné čítanie do školy. Dnešné deti by už nič z toho nešokovalo.

Zaujala ma novela V páse zlomená. Jedna skupinka je na úteku pred nemeckými hliadkami. Z rodnej dediny so sebou berú muníciu, aby nepadla do rúk Nemcom. Nemecká pátracia skupina to má ľahké. Stačí sledovať stopy v snehu... Sneh je čerstvý, stále padá, ale ani nový sneh ani vietor nestíhajú zaviať vychodený tunel v hlbokom snehu.
Traja Slováci a jeden Čech tvoria partiu, kde má každý svoju individualitu. Nemecká skupina má vodcu a ostatní len plnia rozkazy.
Povahy slovensko-českej skupiny sú trefne vybraté. Dominuje typ, ktorý by sa chcel stále biť, zabíjať nepriateľa, je symbolom mužnej sily a agresivity. Moc mu to nemyslí. Ostatní traja sú mierumilovnejší.
V čase stretnutia s Nemcami preberá hlavné slovo rozprávač, ktorý vďaka svojej znalosti jazyka komunikuje s prenasledovateľmi.
Viac prezradím len to, že slovensko-česká skupina ako celok morálne víťazí.
Stojí za prečítanie. Autor si dovolil opísať nepriateľov tak, že sa slovenskému alebo všeobecne slovanskému čitateľovi mimovoľne dvíha národné alebo slovanské sebavedomie. Nechýbajú ani štipky humoru. Nie je to heroické ako poznáme z ruských vojnových próz, ale postup skupiny predsa len trochu pripomína známe dielo, kde vojenská jednotka žien postupuje močiarmi. Sibírske močiare a slovenské hory majú spoločné to, že číhajú na ľudí, ktorí sú tam prišelci s nekalými úmyslami. Domáci majú výhodu - prostredie je im známe a vedia sa mu prispôsobiť.

Výborný sprievodca lesom. Žiaľ, prekladateľka asi bola v časovej tiesni a tak niektoré druhy živočíchov namiesto latinského pomenovania preložila doslovne z nemeckého originálu a vznikli originálne slovenské pomenovania, žiaľ, existujúce asi iba v tejto knihe, čiže endemické. Slimáčik žijúci v studenej pramenistej vode, nájdený v Rakúsku, Bythinella austriaca dostal pomenovanie Pramienka.
Ešte horšie dopadla americká čremcha, Padus serotina, ktorá dostala prívlastok "obyčajná". Iba vďaka zmienke o neskorom kvitnutí som pochopila, že na rozdiel od našej pôvodnej čremchy je reč o privandrovalcovi, ktorý sa v Nemecku úspešne rozširuje.

Mrzí ma, že chýbala odborná korektúra a poznámky, ktoré by skutočnému laikovi pomohli pochopiť, že situácia v Nemecku je predsa len trochu iná, myslím teraz podnebie a s ním súvisiace osadenstvo lesa. Spomína sa napríklad zemolez ovíjavý, ktorý u nás môžeme pozorovať niekde v botanickej záhrade, pričom v Nemecku vďaka miernejšej a vlhkejšej klíme je bežný asi ako u nás v teplých dubových lesoch nižích polôh brečtan.

Som na rozpakoch. Mám rozčítanú poviedku Dedina, prišla som po stranu 88 zo 123 a ďalej mi to už nejde. Pritom ide o jednu z najslávnejších. Nie že by sa mi nepáčila, ale akosi - stačilo. Napíšte, kto viete, či sa ďalej ukrýva nejaká pointa, niečo, čo je podľa Vás cenné a stojí za tú námahu to dolúskať.

Občas nadhľadový politický komentár - str. 25 (Sahel): Ano, dobrá studna (zde) není žádnou samozřejmostí, zato ja úplně samozřejmé, že se v Paříži prodává levná africká bavlna, pije levná africká káva, že se povýšený civilizovaný svět přetahuje o suroviny z rozvojových zemí, případně neváhá vyvolat nějakou válku...
A inokedy ostrý záber do miestnych pomerov, varovanie dobrosrdečného domorodca českým turistom:
"Hlavně nemluvte s rybáři a nezuustávejte na pláži sami. Rybáři jsou v této době nebezpeční. Právě táhnou nové ryby, rybáři potřebují oběť, aby je přilákali, lidskou oběť, nevinnou krev. Je to starý zvyk. Někoho chytnou, zabijí a hodí do moře. Jeho krví napustí sítě."
"A co policie?"
"Policie přece chápe, že rybáři musí lovit a živit děti. Jeden život za mnoho životuu." (str. 103)

Príbeh som si prečítala druhýkrát s väčším časovým odstupom a tentokrát som vnímala aj rovinu viery človeka a ako ovplyvňuje prežívanie tej istej situácie. Tak mi vyvstalo množstvo otázok.
Celých 37 dní sa títo ľudia snažili 1. šetriť s pitnou vodou a 2. nahonobiť si zásoby sušeného mäsa. Keby boli viacerí (alebo aspoň hlava rodiny) veriaci, možno by racionálne počínanie malo určité zdravšie hranice alebo by aspoň bolo viac pohodové. Príklad: Ku koncu, keď už mali skúsenosť, že sušené mäso má skon sa vo vlhkom počasí kaziť, by neboli lovili každú väčšiu korytnačku (z odstupu čitateľa sa mi to zdá silne koristnícke a vystupuje mi tu paralela s koristníckym fungovaním kapitalistickej západnej civilizácie).
Keby viac verili, že ich nejaký boh nenechá úplne vyhladovať, radšej by zjedli viac uloveného mäsa a získali by silu aj na plánované veslovanie už dopredu.
Chýbalo mi tu nejaké také "však už máme loďku aj tak plnú, načo zabíjať ďalšiu korytnačku?"
Inak veľký obdiv, najmä že sa všetci viac-menej prispôsobili diktátu "šéfa" a npozabíjali sa navzájom.

Spracovanie knihy - edičná práca odfláknutá, plno preklepov, nedoklepov. Ale obsah má čo povedať. Žiaľ, jednu z hlavných postáv autor vykresľuje vo veľmi zlom svetle. A to je najväčší problém tejto knihy. Zopár úryvkov:
Za vrchstolom sedelo veľké ja, Bernheim, moderný Ramses III. (str. 54)
Čo sa tu vykonalo, bolo Berheimovým výkonom. Dával na to peniaze. Nezabúdať! (str. 52)
Mladý vedec, ktorý s nadšením pre vedu a s ideálmi prišiel riadiť vykopávky, zistil, že veda je v zajatí mecenáša. Je iba prostriedkom k dosiahnutiu jeho, nie práve šľachetných, cieľov. Akoby niekto okopíroval dnešnú dobu so sponzorovanými, vopred zadanými výsledkami "vedeckých" štúdií, ktoré možno tvoria 60% publikovaných výsledkov vedeckých výskumov...
Priatelia tohoto Bernheima prišli pozrieť miesto s vykopávkami so zvláštnym cieľom, a s košmi plnými vyberaného jedla, sriebornými príbormi, fľašami šampanského, ľadom zabaleným do plátna.
(str. 53) Zástup hostí sa vzdialil s pánom B., všertci si vykrúcali krky a obdivovali bohatého žida.

Čitateľ sa dozvie, ako prežiť v internačnom tábore. Síce trochu na úkor slabších, za cenu posluhovania silnejším, ale tak to v živote, prinajmenšom v kritických situáciách chodí. Dočíta sa, ako sa dá pomôcť "náhode" a dostať sa z internačného do zajateckého tábora. A predtým sa nechá poučiť, z akých náznakov vydedukuje, že zajatecký tábor znamená zmenu k lepšiemu (= tu k prežitiu). Na začiatku knihy je ešte školenie pre prepperov, ako prežiť začiatok vojny. Ako "nepriateľ" v politickom zmysle môže byť užitočný ochranca pred pouličným chuligánom... Po 16. kapitolu (str. 99) čítanie aj pre slabšie povahy. Slovenský preklad (Viera Makarová) je dobrý. Packardy, Chryslery a Buiky s veľkými písmenami (reakcia na komentár k českému prekladu).

Na rozdiel od ľudí stromy neklamú. A toto tvrdenie je podložené pozorovaním tvaru stromov, konkrétne borovíc. Z akejsi jamy po bombe na vojenskom cvičisku vyrastá pokrútená borovica. Nie je to druhom (v Amerike je pôvodná borovica pokrútená, má to v názve). Ihlice má neprirodzenej načervenalej farby. Presne také odchýlky od normálneho rastu boli pozorované po katastrofe v blízkosti reaktora. Ale o tom, že by sa na tomto vojenskom cvičisku robili pokusy s jadrovými bombami, nikto nikdy nepočul. Borovica je nemým svedkom.

Lucyvase4: opravujem - prvé vydanie knihy vyšlo v roku 2010, to sčasti vysvetľuje diskriminačný mód. Ale stále platí, že ženy sú tolerantnejšie (asi aj preto, že od gayov im nehrozí obťažovanie a násilie).

Prvá báseň, ktorú som pri náhodnom otvorení knihy našla:

Stál v polích hřbitov osamělý -
noc jistá za dni probdělé,
kol do polí sil oráč zrnka
a hvízdal písně veselé.

Realita života. Tá noc jistá mi pripomenula,
že život je vlastne taká hra, hazardná,
s vopred známym výsledkom - porážkou.

...A počal hrobník také orat,
jen rýčem, ale hluboko,
co vseje, nikdy nevychází,
žně jsou tu jen tak na oko.

A hrobník zpíval: "Škoda očí
a sladkého v nich plamene!"
Smek oráč, z ruky pustil oprať,
sám stál jak pomník z kamene.

Zaujalo ma predstavenie hlavného hrdinu a miesto deja, tak čítam. Prvé dve poviedky stoja za prečítanie, uvidím ako sa to bude vyvíjať ďalej. V prvej poviedke je jedna myšlienka, ktorá je už všeobecne známa, dnes sa nám zdá triviálna. Dnes sme už zvyknutí, že žijeme v dvoch svetoch - ten druhý je virtuálny a je nerozumné veriť všetkému, s čím sa v ňom stretávame. Vlastne rozumné je apriori neveriť ničomu. Všetko môže byť podvrh.

Strhujúce čítanie o zemi, ktorá nám bola predkladaná ako vzor. Zopár obrázkov: (str. 301) "Sám som bol svedkom iného škandálu. Na trhu sa predávali zhnité jablká, kým pracovníkom aparátu síce červivé, ale nie zhnité."
(str. 305) "... moskovská tlač informuje, že keď sa začínal puč, matka iniciátora prevratu Janajeva ležala v nemocnici. Pri správe o prevrate, ktorý dal jej synovi moc, pacienti v nemocnici sa zviechali z postelí a išli za starenkou s najúprimnejšími gratuláciami. Keď sa prevrat nepodaril a Janajeva posadili do žalára, tí istí pacienti sa znova zviechali z postelí, ale tentoraz sa spoločne vydali za riaditeľom s kategorickou žiadosťou, aby starenku vyhodil z nemocnice."

- táto príhoda silno pripomína kapitolu v Skutkoch apoštolov, príbeh Pavol a Barnabáš v Lystre. Prudký obrat v zmene názoru davu.

(309) "Vzrastajúca úloha televízie v politike spôsobuje, že vo svete sa zmenil smer útokov všetkých pučistov: predtým sa sústreďovali na prezidentské paláce, sídla vlády a parlamentu, dnes sa usilujú predovšetkým ovládnuť budovu televízie. Boje vo Vilnjuse aj v Tbilisi, v Bukurešti aj v Lime sa viedli o televízne budovy, a nie o prezidentský palác."

Opisy, filozofické úvahy, odkazy na literatúru sa striedajú so zážitkami samotného autora. Smutné, tragické, ukrutné sa strieda s odľahčenými, peknými obrázkami. Ale najsilnejšia myšlienka, ktorú si odnášam, je - nikdy by som tam nechcela žiť.