cessy komentáře u knih

Silné, presvedčivé, AKTUÁLNE. Osamelosť ako leitmotív Giordanovej tvorby, opäť v novom, tentoraz minimalistickom šate. Giordano sa stáva skutočným „psychológom“, znalcom ľudských pováh a medziľudských vzťahov. Zlepšuje sa od knihy ku knihe. V tomto prípade mu pomohla aj vhodne zvolená forma rozprávania, ktorá to celé podčiarkla a punc filozofického prístupu. Pripomína mi to niektorý z tých staticko-dynamických obrazov súčasného moderného umenia, na ktorých pri letmom pohľade nezbadáte nič zvláštne a až keď sa zadívate, zaregistrujete pohyb, preskupovanie, gradujúce napätie. A taký je aj tento text. Statický pokiaľ ide o dejovú líniu, no pod povrchom, vo vnútre postáv, tam je dynamika nesporná. Tam to vrie, metamorfuje, postavy odchádzajú „z boja“ poznačené poznaním. Navonok sa možno nič nezmenilo, no oni už nikdy nebudú také, aké boli kedysi. Pre mňa zatiaľ to naj od Giordana.

6 14.10.2015

Číta sa to dobre, pokiaľ nad tým príliš nepremýšľate. Inak to kdesi zadrháva, škrípe. Fabula príbehu je prepracovaná do najmenších detailov, tak aby to všetko do seba perfektne zapadlo, bolo nenapadnuteľné a uveriteľné. Ona je tým stavebným prvkom, na ktorom to celé stojí, tým majákom, svetielkom nádeje v diaľke, ktorý vzbudzuje ilúziu dokonalého románu. Žiaľ len ilúziu, pretože hoci má kniha celkom podmanivú atmosféru a tiež určitú gradáciu, stupňovanie napätia, všetko to vychádza len z postupného predostierania holých faktov, rozpletania „záhady“, z toho jedného bodu, ktorým je dobre vystavaná fabula. Všetko ostatné úplne absentuje. Žiadne prekvapenia na dejovej úrovni, každý posun vpred až po úplný záver je predvídateľný, postavy, najmä vedľajšie, sú jedna ako druhá, skĺzli k správaniu po akejsi linke. Mohlo to byť výborné, potenciál to má, no takto je to len dobré a plne uspokojí nanajvýš tak nenáročného čitateľa.

5 14.10.2015

Čitateľská lahôdka, vyčnievajúca zo šedivého priemeru svojím poňatím. Dva celky, ktoré možno vnímať dvojako - samostatne a v tom prípade sa nezaťažovať logikou ich prepojenia a vyvodzovať vlastné triezve, čisto racionálne závery, alebo v ich nadväznosti, ako čosi, čo presahuje hranice bežného ľudského chápania, potláča rozum a posúva vnímanie na inú úroveň. Takéto experimentovanie s textom patrí podľa mňa medzi ten druh experimentu, ktorý sa vydaril, tu to funguje, pôsobí prirodzene. Tak či onak, odhliadnuc od interpretácie, je to krásny text. Citlivý, „živý“ a nádherne mnohovrstevnatý. Šiškin akoby poznal slová na všetko. Dáva konkrétnu podobu myšlienkam a pocitom, ktoré vie málokto vyjadriť jasne a trefne. Charaktery postáv a ich príbehy nechá vynárať sa z mora podrobností, detailov. Detaily sú predsa to, čo tvorí celok a on tento fakt nepodceňuje. Práve tieto detaily vdychujú postavám život, umožňujú čitateľovi „dýchať s nimi“, až kým celkom nezotrú hranice medzi výsostne osobným a všeobecným a postava a čitateľ nesplynú do jednej osoby. No na druhej strane je to práve forma a „šiškinovský“ jazyk, ktoré môžu predstavovať neprekonateľnú priepasť, cez ktorú nie každý čitateľ preskočí. U mňa sa tiež objavili momenty, kedy som sa s textom potrápila, no napriek tomu nemôžem hodnotiť inak než najvyššie. Iné hodnotenie by nebolo adekvátne.

8 11.10.2015

Kniha, pri kritike ktorej by sa autor pravdepodobne bránil snahou „písať inak“, búrať konvencie a apeloval na otvorenosť mysle a vnímavosť čitateľa. Myslím, že mám dosť otvorenú myseľ a slušnú slabosť pre imaginatívne prózy a odlišnosti, podivnosti a čudáctva vôbec, ale v tomto prípade – za mňa nie. Pritom mám pocit, že autor vie čo chce povedať, dokonca by aj mal čo povedať, akurát nevie ako. Mieša žánre (čo samo o sebe nie je zlé), rozvíja zápletky s ktorými si celkom nevie poradiť, situáciu otáča nespočetne krát v príliš krátkych časových intervaloch a tento guláš síce v závere pôsobí ako aký-taký celok, ale vôbec nie harmonický, nie je to príjemne tajomné a otvorené, ale skôr nedotiahnuté, iritujúce. Taký polotovar. Prílišný pretlak myšlienok, ktorým chýba pevný koncept, akási logika rozvíjania, náväznosti a zakončenia, cit pre to čo možno ponechať otvorené a čo je potrebné ukončiť (áno, aj experimentálne tváriaci sa text musí mať istú „logiku“, čo ako iracionálnu). Škoda, lebo to má nápad aj atmosféru, a celkom kúzelnú, a dokonca aj tie čudesné postavy tam akosi zapadajú, aj keď jednotlivé charaktery nie sú vôbec zvládnuté a v texte dá sa nájsť aj niekoľko dobrých myšlienok. Preklady mien a názvov do češtiny sú kapitola sama o sebe – za mňa tiež nie. Napriek tomu všetkému, ak od autora vyjde ešte niečo v preklade, pravdepodobne mu dám šancu, len tak zo zvedavosti, či to zvládol lepšie.

5 06.10.2015

Taká malá skladačka, z ktorej možno v priebehu pár hodín vyskladať mozaiku Matheinho života. Na to, koľko málo o sebe prezrádza, ako málo k sebe čitateľa pripustí, vzniká prekvapivo celistvý obrázok. Na to, ako chladno to pôsobí na prvý pohľad, je to zasa prekvapivo emotívne. Tam, medzi riadkami, sa toho dá vyčítať mnoho. Som prekvapená koľko negatívnych reakcií vyvoláva kniha (postava Mathei), lebo aj keď téma je ťaživá, určite nemá vo výsledku vyznievať negatívne. Áno, osamelosť a strach čo bude, až nás tu raz nebude, ale ja som tiež, okrem iného, čítala aj o tom, že svet má mnoho odtieňov a čo je iné, nie je automaticky zlé, že netreba vždy všetko chápať, postačí tolerovať, že nikto z nás nie je dokonalý, ale trpí dávkou toho svojho čudáctva. A možno svoje čudáctvo ako čudáctvo ani nevníma, ostatní však áno a buďte si istí, nájdu spôsob ako mu to dať pocítiť. Holt, inakosť sa neodpúšťa. Asi potrvá veľmi dlho, kým mi z hlavy vyšumia niektoré geniálne pasáže, napríklad tá o kružniciach a priesečníkoch. Neuveriteľné, akými všemožnými spôsobmi sa dajú povedať isté veci, vyjadriť isté pocity.

5 05.10.2015

Po dvoch poviedkových zbierkach čítam pre zmenu O´Connorovej román a som rovnako nadšená! Menšia či väčšia plocha, nevidím kvalitatívny rozdiel. Pre mňa je výraznou a svojskou autorkou, texty ktorej, ak by ste ich „degustovali naslepo“, sú rozpoznateľné medzi ostatnými a navyše je tu ešte aj ten opojný pocit (i keď som si vlastne istá, že klamlivý), že som ešte nič podobné doposiaľ nečítala. Rozpoznateľnosti značne napomáha jednotná línia písania (ťaživé príbehy s príchuťou katastrofy, silne subjektívne pohľady postáv, ktoré, či už sú presvedčené o svojej pravde, či úplne zmätené, sú schopné aspoň na malý moment úplne vás „zmagoriť“ a získať si vás, aby sa vám vzápätí maximálne odcudzili), takže presne viem čo mám čakať, no napriek tomu ma stále niečo núti vracať sa k nej. Kúzlo nepominulo. Zrejme práve tá jednotná línia jej písania ma doteraz miatla, lebo až dodatočne si začínam uvedomovať, odkiaľ sa vo mne vlastne berú toľké sympatie k O´Connorovej. Doteraz som pre to nenachádzala slov, a popravde som sa nad tým ani veľmi nezamýšľala, asi som toho od nej potrebovala prečítať viac, aby som dokázala sformulovať to, čo som mala uložené kdesi v podvedomí. To kúzlo podľa mňa spočíva v tom, ako sa celý čas s čitateľom hrá - nič mu neuľahčuje, nevnucuje, dovolí mu myslieť samostatne, žiadnu z postáv žiadnym spôsobom neprotežuje, až to takmer vyzerá, že len predostiera určité otázky, no odpovede na ne nemá, alebo ich nepotrebuje vyjaviť, a pritom je to práve naopak, za tým všetkým je cítiť názor, postoj a to veľmi jasný a neoblomný. Nemôžem povedať, že by som na takéto niečo doposiaľ nenarazila u žiadneho iného autora, to určite nie, rozdiel je v tom, že u nej mi tento kontrast udiera do očí oveľa výraznejšie. Skvele, skvele, skvele napísané!!!

6 04.10.2015

Fíha, tak toto teda bolo niečo! Niekedy stačí človeku málo slov na to, aby nimi povedal tak veľa... A Pankovčínovi, tomu ich stačí doslova minimum, aby zachytil charakter rôznych postáv, mentalitu spoločenstva, popísal situáciu, dobu, pomery. Je úsporný, no obsiahne všetko, do najmenších detailov. Píše jednoducho, ale nie hlúpo, úsmevne, no s vážnym podtónom, mieša realitu a fikciu a hojne využíva metafory, ale vo výsledku je to všetko tak správne a s citom nadávkované, že nie je možné prestať čítať, kým nie ste na poslednej stránke. Potom nasleduje už len rozhodnutie okamžite bežať do knižnice, aby ste sa mohli opäť ponoriť do jeho svojského magicko-realistického sveta. Škoda len, že knižnica je o jedenástej večer už zatvorená...

10 02.10.2015

Munroová dostala do vienka dva úžasné dary - schopnosť hlbokej empatie a talent na písanie, vďaka ktorému učí empatickému cíteniu ostatných ľudí. Môže byť autor s darom empatie k svojim postavám neláskavý? To nejde. Môžu byť čitatelia neláskaví k postavám silne empatického autora? Bohužiaľ môžu, Munroová mnoho krát zostáva nepochopená. To však nie je jej chyba. Je dušupohladzujúce naraziť na takéhoto autora v dobe, kedy takmer každý kope len sám za seba, a cez múr ignorantstva, ktorý si okolo seba vybudoval, k nemu nemá šancu čokoľvek preniknúť... Fyzickému deju by som nepripisovala prehnanú váhu a pointu, ak vôbec možno o pointe v pravom slova zmysle hovoriť, hľadala skôr vo „vnútre postáv“, v ich pocitoch.

4 02.10.2015

Najnecoetzeeovskejšia, najčitateľnejšia, najtajomnejšia, najpôvabnejšia. Coetzee opúšťa svoju osvedčenú komfortnú zónu – vypúšťa typickú schému výstavby a úplne mení štruktúru textu, čím sa stáva pre mnohých čitateľnejší, neviem však či aj stráviteľnejší, pretože je zároveň tiež omnoho tajomnejší, ponecháva väčší priestor na interpretáciu než kedykoľvek predtým. Ani týmito zmenami však neuberá nič na pálčivosti predostieraných otázok. Text je iný do tej miery, že ak by vám ho niekto predložil a zatajil autora, určite by ste neuhádli kto ním je. Ale toto je presne ten prípad opustenia komfortnej zóny, kedy to funguje! Prechod od dobrého, k niečomu úplne inému, ale rovnako dobrému.

5 29.09.2015

„Teď jsem chladná jak šplouchajíci vlny, které už nevidím, ale v hlavě je stále slyším.“ Niečo sa stalo, kedysi dávno. Zasiahlo to, bolelo to, niečo to zmenilo. Kontúry sa postupne rozostrili, už to nie je bezprostredné, ale tieň zostáva. V tieni je zima, chlad, otupenosť, nie sú tam emócie. Je to miesto, kde sa radšej nemyslí, aby to zase nebolelo. Je po všetkom a predsa nie je.

Knihu už pred očami nemám, no niekde vo mne stále „niečo“ doznieva. Som z nej určitým spôsobom unavená, prázdna a predsa plná „čohosi“. A práve to „niečo“ a „čosi“ je to, čo vychyľuje jazýček váh v prospech pozitívneho hodnotenia. Áno, niečim sa ma tá kniha dotkla, a áno, budem si ju pamätať. A to ostatné zrazu už vôbec nie je dôležité...

1 29.09.2015

To najlepšie od Barnesa, čo som doposiaľ čítala. On skutočne dozrieva ako víno, literárne a nepochybne aj osobnostne. Lebo sú to práve životné skúsenosti, ktoré sa v knihe bolestne reflektujú. Verím tomu, čo píše. Verím, že by som sa v identickej situácii cítila a správala rovnako. Verím mu, lebo mu chcem veriť. Žiadna póza, kŕč, pátos. Iba úprimnosť. Ak by vám niekto v skratke niekoľkými slovami načrtol o čom táto kniha je, zrejme by ste boli dosť zmätení ako niečo také vôbec môže spolu fungovať, držať pokope. A ono to funguje parádne. Odžité i sprostredkované, realita a domnienky, napísané narovinu či prostredníctvom metafor, témy zdanlivo nespojiteľné, to všetko s ľahkosťou prepája tak, aby ladil každý, aj ten najmenší detail. Je to dokonalé. Z „literárneho chameleóna“ je dnes skutočne mág srdca.

Keď už chválim, musím tiež pochváliť skvelý slovenský preklad Pavla Vilikovského. Neuveriteľne mu sadol (zrejme aj vďaka sčasti osobnej zaangažovanosti na téme). Práve Vilikovský je pre mňa taký slovenský Barnes a túto podobnosť autorov po prečítaní Rovín života už zrejme z hlavy definitívne nedostanem. Ak sa vám páčili Roviny života, siahnite tiež po Vilikovského rovnako dobrom Letmom snehu (tematicky podobné).

7 28.09.2015

Niežeby som mala práve nutkavú potrebu Riziko nasilu porovnávať s predošlými Guenassiovými počinmi (už len pre jeho inakosť, vybočenie zo zabehnutých koľají Klub/Život), vyhnúť sa tomu však neviem. Kým Klub i Život pretekajú emóciami, pocit, ktorý vo mne zostal po prečítaní Rizika, sa dá zhrnúť pár slovami – nič, tma. Neuverila som mu charaktery postáv, ani motívy ich konania, dejovú líniu by som ešte bola schopná akceptovať, pravda ak by to postavy „uhrali lepšie“. Avšak pokoj mojej duši – s porovnávaním či bez, Guenassia by z toho vyšiel narovnako. Malé plus za snahu vyliezť z komfortnej zóny a skúsiť či sa čitateľom bude páčiť aj v „inej polohe“, osobne by som však bola radšej, keby sa prestal hrabať v zásuvkách, vyťahovať a prerábať prvotiny a pokúsil sa pokračovať v duchu Klub/Život, lebo to mu nesmierne sedí. Chcem ďalší samostatne fungujúci román, ktorý je v širšom kontexte súčasťou väčšieho celku. Chcem ďalší taký malý kúsok, ktorý pre mňa dotvorí určitý obraz.

2 28.09.2015

Ako poetku, údajne vynikajúcu, ju nepoznám a nemôžem hodnotiť, mňa si však omotala okolo prsta „už len“ svojou prózou. Pokojne by som v duchu Skleneného zvona čítala aj o ďalšom jej živote a súdiac podľa toho čo je o nej známe, by veru bolo o čom. Prekvapil ma nadhľad s akým spracovala tému, ktorá sa jej bytostne dotýkala a ovplyvňovala jej každodenné bytie, a dala jej beletristickú formu, a ešte akú formu! Jej metodickosť je ohromujúca, prechody v jednotlivých odsekoch sú dômyselné a logicky vystavané, text je štylizovaný, vidno, že nebol napísaný len tak „na kolene“, ani nejde o neupravovanú verziu denníka. Je nečakane vtipná, ironizuje, nikdy sa neobhajuje, za nič sa neospravedlňuje. Je subjektívna a predsa nie je. Ona premenila čosi výsostne subjektívne na objektívne! Určite nejde o žiadnu rozprávku so šťastným koncom, na to je z každej jednej stránky knihy, aj z tých posledných, až priveľmi cítiť zacyklenosť, tiaž skleneného zvona, neustále pripraveného priklopiť sa... A úprimne, nepoznám nikoho, na koho by z času na čas nedopadla tiaž jeho vlastného skleneného zvona.

9 23.09.2015

Austerlitz uchváti od samého začiatku, od prvých stránok. Komorný príbeh, počas ktorého visíte rozprávačom na perách, expresívne ladené výpovede a podmanivá atmosféra knihy, clivá a ťaživá, vyvolávajú pocity, pre ktoré ťažko nájsť priliehavé slová. Prvá myšlienka s ktorou budete bojovať po obrátení poslednej stránky, zatiaľ čo neveriacky budete zízať, že ďalších strán už naozaj niet, pravdepodobne bude: „A to je všetko? Už nič viac?“ Trvá to asi tak 5 sekúnd. Až kým rýchlo neprebehnete očami poslednú stránku a nevyhľadáte vetu, ktorá sa vám zaryla do mozgu. Tá dáva odpovede, tam je všetko. Rýchlosťou blesku prenesie z komornej roviny nazad do reality, dáva knihe širší rozmer. Až po nej to na vás všetko dopadne plnou silou, všetka tá tiaž, v celej svojej surovosti. Z môjho pohľadu geniálny záver, Sebaldov geniálny ťah. V rámci danej problematiky neprichádza s ničím, čo by nebolo už mnoho krát vypovedané, je však výnimočná tým, ako je napísaná.

19 23.11.2014

Nothombová má na konte kvalitatívne rôznorodú škálu kníh. Od tých priemerných (Antikrista) a ľahšie nadpriemerných (Ani Eva, ani Adam), cez ozaj výborné (Metafyzika trubíc, Catilinaria) až po jeden ozajstný skvost (Vrahova hygiena). Dostalo sa jej daru výnimočnej fantázie, má nos na príbehy, okrem toho je hravá, má odvahu experimentovať, čo jej vo väčšine prípadov vychádza. Nie však vždy. V tejto knihe akoby si chcela vyskúšať minimalizmu, no nie minimalizmus v zmysle skromnej dejovej línie, ale v zmysle vytvorenia silného príbehu použitím čo najmenej slov, zato však slov maximálne trefných, vedúcich priamo k podstate popisovaného. Voľba techniky mi nijako neprekážala, rovnako ako mi neprekážal ani viacerými čitateľmi vytýkaný rozsah knihy (veď koniec koncov žiadna z Nothombovej kníh nie je objemná), tiež samotný príbeh a rozuzlenie zápletky mi prišli obstojné, hoci je pravda, že nepatria k Nothombovej najlepším, ale prekážal mi nevyužitý potenciál zvolenej techniky. V knihe sú pasáže, najmä dialógy, kedy jej snaha o minimalizmus vychádza. Doslova pár strohými vetami vychytala podstatu, a to tak dokonale, že viac slov by bolo skôr na škodu, než na úžitok.

– „Áno. Keď ho učím kúzla, je taký čudný, až ma desí. Hltá moje slová, no zároveň cítim, že by mi najradšej skočil na krk a roztrhal ma v zuboch.“
– „Zbožňuje ťa!“
– „Áno. Zbožňuje ma tak, ako keď pätnásťročný chalan zbožňuje svojho otca. Túži ma zabiť.“
– „A ty ho považuješ za svojho syna?“
– „Áno, tak nejako. Veľmi ho obdivujem a mám ho rád. Keď som preč, chýba mi. Keď sa vrátim, rozčuľuje ma a nasiera.“
– „Bojíš sa ho.“
– „Nie. Bojím sa oňho.“
– „Tak potom je tvoj syn.“

Ale je v nej tiež množstvo pasáži, ktoré sú slabé. Akoby sa sústredila na vypracovanie niekoľkých kľúčových momentov, tie vypiplala do absolútnych detailov, a zvyšnú, ľahšiu časť textu, si nechala na neskoršie dotiahnutie, ale z nejakého nejasného dôvodu sa k tomu už nevrátila. Výsledok? Rozpačitý.

4 09.07.2014

Ďalší kúsok v mojej knižnici s označením „nečakané, ale o to príjemnejšie prekvapenie“. Som paf z toho, koľko napätia, úzkosti, strachu a tajomnosti sa dá vtesnať do tak pokojného, priam až lyrizovaného rozprávania a ako ten kontrast vo výsledku pôsobí. Lebo Trondovo rozprávanie pokojné naozaj je. Pokojné, až to môže nudiť, iritovať. Mechanické popisy každej jednej vykonávanej činnosti, opisy prírody a ťažkej fyzickej práce sú však prestúpené spomienkami na minulosť, ktoré pôsobia znepokojivo a tajomne, odkrývajú malú/é osobnú/é drámu/y na pozadí drámy omnoho väčšej, ktorou vojnové roky bezpochyby boli a v ktorej mnohé slová nadobúdajú zvláštny význam, dokonca aj tie v úvode načrtnuté zdanlivo banálne: „Poďme kradnúť kone“. Pomaly prepadávate Trondovým analýzam jeho pocitov, privykáte toku jeho myšlienok, prestávajú vám prekážať občasné zvláštne súvetia tvorené akoby nelogicky pospájanými vetami a z možno trochu čudáckeho, naivného ako dieťa a senilne pôsobiaceho starca, sa stáva milý spoločník, blízky priateľ. A potom náhle príde koniec. Chcete viac, ale ničoho ďalšieho sa vám už nedostane. Lebo to o čom chcel Trond vyrozprávať – o lete, kedy sa predčasne zmenil z chlapca na muža, a tiež o tom ako staré obavy a tiaž nevypovedaného visí nad človekom ako búrkové mračno ešte aj po polstoročí – o tom vlastne povedal už všetko. Ak mnohému z toho nerozumie ani muž na prahu 70-tky, ako sa s tým má vysporiadať dospievajúci chlapec? Môže urobiť jediné – žiť svoj život po svojom, konať intuitívne a len spätne, na sklonku života hodnotiť, či sa nedopustil práve tých chýb, ktoré poznačili jeho a ktorým sa chcel vyhnúť. Krehkosť života, bolesti a strasti dospievania, nikdy nekončiaci kolobeh chýb a omylov vtesnaný do nádhernej útlej knihy.

16 07.07.2014

Rozsahom útla, s nenápadnou obálkou, popri ďalších ľahko prehliadnuteľná, pritom však má hodnotu pokladu. Presne ten typ knihy, pri ktorej musí zapracovať náhoda, aby ste vôbec zaregistrovali jej existenciu. Prečítate si anotáciu, upúta vás, tak si knihu zoženiete. Doma ju založíte do knižnice, kde na ňu pomaly sadá prach a bez povšimnutia okolo nej chodíte celé mesiace či roky, až vám na ňu jedného dňa konečne padne pohľad a siahnete po nej. Lenže medzičasom ste celkom zabudli o čom by vlastne mala byť a tak sa do jej čítania púšťate s absolútnou nevedomosťou a nulovým očakávaním. O to viac vás po dočítaní fascinuje priepastný rozdiel medzi očakávaným a tým, čoho sa vám dostalo.

Príbehová rovina s prvkami magického realizmu vás dostane. Natoľko vás pohltí svet, kde gekóny majú ľudskú minulosť a komunikujú s ľuďmi prostredníctvom snov, že ak by ste žili v zemepisných šírkach kde sa gekóny voľne vyskytujú, hneď a zaraz sa poobzeráte po vlastnom príbytku, či s vami jeden taký, ten vám súdený, nebýva. Pohltí vás svet v ktorom existuje človek so schopnosťou rozlišovať krajiny na fotografiách len podľa dopadu svetla, svet v ktorom žije človek schopný meniť minulosť druhých a tým aj ich budúcnosť, čím zasahuje do prirodzeného behu vecí... Záver je ťažko odhadnuteľný, môže sa vyvinúť akýmkoľvek smerom. Cítite, že smeruje k akejsi veľkej myšlienke, tá je priam hmatateľná z každej stránky knihy. Nie raz nadobudnete víťazoslávny pocit, že ste už odhalili podstatu ústrednej myšlienky, našťastie však nezostane len pri jej prvoplánovom chápaní, ešte dlho po zatvorení knihy budete uvažovať nad všetkými možnosťami jej interpretácie. Pozitívom knihy sú skvostné dialógy a to, že sa číta celkom ľahúčko, zmätočnosť očakávaná po niekoľkých prečítaných úvodných stranách nakoniec nemá opodstatnenie.

Sú knihy, ktoré sa z rúk púšťajú len veľmi ťažko, pri ktorých sa vyslovene tešíte na moment, kedy sa opäť pustíte do ich čítania, no nie pri všetkých cítite ten intenzívny pálčivý pocit, že je nutné knihu dočítať okamžite, ktorý vás poháňa pokračovať v čítaní, napriek tomu, že dané okolnosti vás nútia knihu odložiť a venovať sa veciam momentálne dôležitejším. Také knihy sa potom dostávajú do osobných rebríčkov obľúbenosti. Mne sa to stalo opäť raz práve pri tejto knihe. Až sa budem na konci roka, tak ako každý rok, dívať do zoznamu prečítaných kníh a vyberať tie, ktoré patria medzi "to najlepšie", Obchodník s minulosťou medzi nimi určite bude.

10 03.07.2014

Hľadanie vlastnej identity, svojho miesta v živote a s nimi súvisiace úspechy a prehry, vzlety a pády – to je ústredná téma prevažnej väčšiny amerických románov. V podstate ide len o to, ako konkrétny autor tému uchopí, ako ju dokáže variovať, čo na ňu nabaľuje a ako jednotlivé témy prepája, či podstatu dômyselne zaobalí rúškom zdanlivosti, alebo ju nechá vyniknúť celkom prvoplánovo. Výsledok tejto snahy býva rôznorodý. V Cunnighamovom prípade však vždy štandardne dobrý. Témou teda neprekvapí ani v tomto románe. Ak ste si obľúbili jeho predošlé texty, bude sa vám páčiť aj Tělo a krev, ak nie, veľa vám nepovie ani tento román.

Cunningham naozaj vtesnal veľmi veľa na relatívne malú plochu (stovku rokov, predstavil štyri generácie jednej rodiny, v súlade s nosnou témou skĺbil množstvo ďalších tém do kompaktného celku). Umožnili mu to fragmenty, starostlivo vybrané kamienky z mozaiky života postáv. Sú to fragmenty strachu, obáv, snov a najhlbších túžob. Navonok môže byť všetko v poriadku, pod povrchom však drieme množstvo vášne, zášť, vina a osamelosť, dokonca aj tam, kde by to človek čakal najmenej. Cunningham v jednotlivých fragmentoch ani zďaleka nevypovie všetko (nie je ojedinelé, že postavy sa vyrovnávajú s udalosťami, ktoré sa odohrali v živote ich blízkych, bez prítomnosti čitateľa a predstúpia pred neho s nimi už zdanlivo vyrovnané) a predsa vo výsledku vzniká dojem uceleného obrazu. Cunningham je prísne dôsledný v detailoch, čo sa odráža nie len do jeho schopnosti vrstviť témy a prepájať jednotlivé fragmenty textu, ale tiež do schopnosti dotvárať text využívaním symboliky a motívov. Zhruba do polovice textu som bola presvedčená, že nebudem hodnotiť vyššie než štyrmi hviezdami. Ako však text plynul a práca s detailami bola stále viac a viac zreteľná, postupne mi dochádzalo, aké to má Cunningham všetko premyslené a prepracované a tento fakt začal pracovať v prospech piatej hviezdy. Na detailoch predsa záleží. Veľa vecí na nich padá. A Cunninghamove postavy? Tie sú tak neskutočne ľudské! To všetko vo výsledku tvorí text hutný, s ozajstnou, nie len domnelou hĺbkou.

Z môjho pohľadu škoda konkrétnych, niečo vyše dvoch strán textu, v takmer samotnom závere románu, v ktorých Cunningham zrýchlene načrtol ďalšie osudy svojich postáv. Nikdy som nechápala snahu autorov týmto spôsobom dovysvetľovať „čo bolo ďalej“, resp. v tomto prípade "čo bolo medzitým". Dala by som prednosť ešte o niečo viac otvorenejšiemu záveru, bez možnosti nahliadnuť do tejto časti životov postáv, alebo keď už, ocenila by som ich rozpracovanie do ďalších, aspoň krátkych kapitol, predstavujúcich jednotlivé fragmenty.

14 29.06.2014

Text zachytáva osobnostnú premenu hlavnej postavy. Z človeka pragmatického, citovo otupeného sa stáva jeho pravý opak. Tejto premene sa prispôsobuje aj text - postupne sa mení jeho celkový tón, voľba výrazových prostriedkov. Avšak účelová odťažitosť úvodu textu, zastupujúca práve to pragmatické myslenie, vo mne neplánovane a celkom podvedome zostala až do konca čítania. Od samého začiatku som s ňou bojovala, no knihe som chcela dať šancu v očakávaní, že sa to zmení a napokon ma „chytí“. V znamení očakávania sa nakoniec nieslo celé čítanie a napriek tomu, že k zmene skutočne došlo (osobnostnej i na úrovni textu), niečo vo mne sa odmietlo prepnúť, preladiť. Uvažovala som, kde sa stala chyba. Asi je naozaj len vo mne, lebo ak si odmyslím pocit z čítaného, textu nemám veľmi čo vytknúť. Námet je dobrý, možno povedať, že jeho potenciál využitý bol, snaha o zachytenie premeny sa celkovo vydarila, príbehy a osudy jednotlivých postáv ako také aj v kontexte hlavnej línie príbehu ma zaujali, ale akosi sa ma to nedotklo, odťažitosť si vybrala svoju daň. Nebyť spomínaného pocitu, text si zaslúži jasné štyri hviezdy. Ten pocit tu však je a s týmto faktom je potrebné vysporiadať sa, preto nakoniec 3/5. Kniha sama o sebe nie je zlá, rozhodne to nie je žiaden brak a napriek rozporuplnému celkovému pocitu ju nepokladám za stratu času. Vyskúšajte, možno vám „sadne" viac.

4 26.06.2014

Nie som si istá, či sa mi podarilo správne analyzovať príčiny a motívy konania postáv Rulfových poviedok, ale zvláštnym spôsobom sa ma dotkla ich drsnosť, surovosť, z nich vyžarujúca animálna pudovosť, príchuť smrti, absencia rešpektovania pravidiel morálky, keď už nie pravidiel vytvorených spoločnosťou. Silne mi pripomínajú niektoré Borgesove poviedky (Brodiho správa), ktoré ma v minulosti až tak nezaujali, keď si ich však teraz opätovne čítam a porovnávam ich s týmito Rulfovými, zisťujem, že sú v niečom podobné a spätne aj tie hodnotím inak, v novom svetle.

3 26.06.2014