Samuel98
přečtené 292
Básne 1986-2013
2018,
Jon Fosse
S Fossem (nórsky dramatik, básnik aj prozaik) som sa po prvý krát stretol pri zhliadnutí záznamu zo žilinskej inscenácie hry Niekto príde – ktorá mi tak trochu (aj podvedome) vopred určila atmosféru, ktorú z Fosseho slov cítim. Okamžite po zhliadnutí som sa rozhodol, že si ho viac načítam a rozhodol som sa začať práve týmto výberom básní. Ten obsahuje verše z jeho šiestich zbierok, pri čom z každej je čitateľovi prezentovaných okolo 8 básní. Tým, že toho viac preloženého nie je, je náročné domýšľať si k jednotlivým zbierkam pozadie a pokúšať sa niektoré básne pochopiť, pri čom by možno vo väčšom celku boli o niečo uchopiteľnejšie – možno skutočnejšie. Nehovorím, že by neboli pochopiteľné, že neboli hlboké, iba priniesli veľké množstvo otázok. Naopak, svojou obraznosťou a špecifickým výberom slov do hĺbky mapuje svet svojho vnútra temným a vznešeným spôsobom. Efekt, ktorý jeho básne dosahujú, je čiastočne zapríčinený aj krajinou, do ktorej sú básne umiestnené – takmer každá báseň obsahuje dážď, sneh, more alebo fjordy – no súčasne je ďalším znakom autora práve ich opakovanie, či už v rámci jednej básne alebo používaním rovnakých slov naprieč celou tvorbou. Objavujú sa tu tak psy a anjeli ako akýsi rovnocenní súputníci či súperi, ktorí v mysli autora očividne predstavujú niečo veľmi konkrétne, ako keby zakrýval reálne udalosti a jasne vysloviteľné myšlienky podobami jeho súkromnej mytológie. Okrem slov však opakuje celé vety a súvetia, čo vytvára nenápadne hypnotický efekt. Táto hypnóza opakovaním bola prítomná aj v Niekto príde, a tak si plánujem overiť, ako často ho tento autor používa. Čo považujem za ďalší znak jeho tvorby, je to, ako sieť jeho slov a obrazov vyvoláva v hlave čitateľa dojem, že pozerá film a nie že číta poéziu; aj napriek (či možno práve pre) istý minimalizmus vo voľbe slov. Dokonca si myslím, že keby boli doplnené o vizuálnu zložku v podobe filmových záberov, mohlo by vzniknúť naozaj zaujímavé dielo. A keď už spomínam vizuálnu zložku, táto kniha v lesklom modrom obale ukrýva výnimočné ilustrácie Jakuba Milčáka, ktoré predstavujú čierno-biele vzory, škrvny a čiary a ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako niečo veľmi známe, čo poznáme, ako niečo konkrétne (napríklad stromy a kvety), ale po pár sekundách si človek uvedomí, že vlastne netuší, na čo sa to pozerá – podobne ako básne Jona Fosseho, ktoré sú občas natoľko nejasné, že ich musí čitateľ dotvoriť a interpretovať sám. A odrazu, medziriadkovo, povedia toľko, koľko majú.... celý text
Černozem
2020,
Mária Ferenčuhová
Zbierka aktuálne žijúcej a tvoriacej autorky, filmovej scenáristky a pedagogičky, sa ku mne dostala skrz podcast Artfora, kde ma zaujala najmä autorka ako osobnosť. Následne som sa rozhodol si Černozem kúpiť a príjemne ma prekvapila: básne tejto zbierky sa pohybujú vo zvláštnom spektre intímnej až enviromentálne orientovanej poézie a obsahujú viacero zaujímavých básní, či už zážitkovo alebo ako istá výzva na odhalenie významu. Celkovo má zbierka 77 strán a je rozdelená do piatich častí: Astroláb, Earthly Paradise, Podzol, Radostná zvesť a Černozem, pri čom posledná zmienená je tvorená len jedno básňou. Každá z častí začína citáciou nejakej významenj osobnosti – a tu práve prichádza veľmi výrazný prvok Černozeme: prvý citát patrí Stephenovi Hawkingovi. Autorka sa sama vyjadrila, že ju vesmír a populárno-vedné knihy a články fascinujú, čo sa pravdepodobne premieta aj do jej poézie, kedy sa z času na čas objavia pasáže ako vystrihnuté z podobných článkov, odborné pojmy a samotná prvá časť prvej básne opisuje vesmír a jeho stvorenie: „svet stvoril výbuch svetla keď sa potom vesmír rozpínal a ochladzoval svetlo zoslablo na neviditeľné rádiové vlny“. Autorka postupne zošíva dianie vo vesmíre, chemické procesy v pôde, zmeny klimatických podmienok s vnútorným svetom, emocionálnym životom a s medziľudskými vzťahmi, akoby sa navzájom zrkadlili a ovplyvňovali (minimálne jednosmerne). Často si na seba „oblieka“ celú planétu alebo oceán, stáva sa jeho personifikáciou – ako v recenzii píše Boris Mihalkovič "Černozem je zbierkou o ekológii planéty i ľudskej duše.". Objavujú sa tu motívy smrti blízkych, vzťahové krízy, motívy obnovy, regenerácie a podobne. V istých pasážach akoby čistota detstva bola podobná čistote Rajskej Záhrady, inde zas dojímavo píše o svojej matke: zbierka je teda tematicky rozvetvená a pokope ju drží najmä spoločný metaforický motív. Čo sa týka výhrad, nie vždy som si bol istý, ako chápať básni, ako chápať obrazu či o koho sa v danej básni jedná a podobne, čo ma pri danej, trochu sterilnej poetike z času na čas sklamalo. Pretože aj to poézia, aj to sa pri jej čítaní stáva, možno som som iba ja nechápavý, no pri mojom prvom čítaní tejto zbierky ma časť básní skôr obišla, než donútila ju dekódovať alebo si ju len tak vychutnať. Celkovo ma však zaujal koncept a oslovilo viacero obrazov.... celý text
Kufor
2021,
Sergej Dovlatov (p)
Krátka, zábavná poviedková kniha s názvom Kufor zachytáva život začínajúceho spisovateľa v sovietskom Rusku. Dielo je autobiografické, autor si v nej spomína na minulosť pred emigráciou vďaka kufru, ktorý si zo svojej domoviny vzal so sebou, a vďaka veciam v ňom, ktoré dlhý čas čakali iba na to, kým kufor opäť niekto otvorí. Každý z predmetov má za sebou svoju vlastnú históriu; každý sa k Dovlatovovi dostali iným, no vždy zaujímavým spôsobom. A každý z nich je akýmsi symbolickým artefaktom, ktorý spája ich vlastníka s vlastnou minulosťou. Jednotlivé príbehy spája okrem autobiografického základu, a teda logicky aj hlavnej postavy, jazyk – ten je veľmi úsporný: až poetickým spôsobom, plný suchého, často sarkastického humoru. Dielo je naozaj vtipné, príbehy sú plné paradoxov typických pre skutočný život, akokoľvek neskutočne môže znieť podivná minulosť Dovlatova. Nahlas som sa smial, často rušiac svoje okolie, pri opisoch ľudí, diania, drzosti či nepravdepodobnosti udalostí – v pamäti mi utkvela najmä jeden z prvých obchodných neúspechov, kedy sa Sergej ocitol v gangu, ktorý zo zahraničia ilegálne pašoval vzácny tovar. V prípade poviedky Fínske krepsilonky to boli fínske syntetické ponožky, za ktoré si plánovali pýtať omnoho, omnoho viac, než stáli, no kým ich zohnali, kúpili a začali predávať, Sovietsky zväz sa v rovnakom čase rozhodol doplniť túto dieru na trhu a začal vyrábať vlastné syntetické ponožky, a tak hlavnému hrdinovi a jeho gangu zostali nadbytočné stovky párov len tak na doma. Čo som naopak za tak vtipné nepovažoval, bola istá (seba)reflexia týkajúca sa nadmerného pitia alkoholu – či už postáv epizódnych, alebo pitie samotného autora. Rovnako smutným tónom mi zneli pasáže opisujúce chladnúci vzťah s manželkou, akokoľvek bolo všetko smutné opisované s nadhľadom a humorom. Prekvapivým prvkom sa pre mňa počas čítania stal príbeh medzi poviedkami – spočiatku sa zdalo, že sa iba jedná o kompiláciu absurdít, no z času na čas sa objavovali náznaky rozprávania o manželstve, o detstve, o vzťahoch či komentovanie vlastnej tvorby (sebou aj inými osobami), a tak sa objavil náznak skutočného svedectva a plynutia času. Akoby obsah kufra nebol iba hromadou starých harabúrd a nostalgie, ale bol skôr ready-made autoportrétom autora.... celý text
Srna pozerajúca na Polárku
2016,
Mila Haugová
Spomedzi zbierok, ktoré som od autorky doteraz čítal, je táto najnovšia – a opäť zapadá do organickej reťaze, do nekonečnej knihy. Ostatné pripomína ako tematikou, tak obraznosťou a opakujúcimi sa slovami/pojmami ako gramatika, genotext, labyrint a rastlinné denníky. Tentokrát sa však nejedná len o eroticko-spirituálnu nostalgiu, Mila Haugová sa zameriava na trochu odlišnú tému. Akoby sa už nejednalo len o denník mapujúci dni v záhrade strávené s rodinou a o cestovanie v čase k milovaniu sa s mužmi, ktorí už nežijú, tentokrát sa autorka posúva viac do metafyzickej problematiky, do hlbšieho spirituálneho rozjímania. Od smrti blízkeho a milovaného muža, s ktorým zdieľala najdlhšie a najintímnejšie tichá, sa tematicky posúva k smrti vlastnej, k meditovaniu nad vekom (v čase napísania zbierky mala 74 rokov) a k príprave na vlastný odchod. Ako srna, ktorá pozerá na Polárku, ktorá pred sebou vidí výrazný orientačný bod a cíti, že k nemu speje, cíti, že je to nevyhnutná cesta. Nechcem však zavádzať svojou interpretáciou, čím je Polárka. Srnou je však určite samotná autorka: svoju prvú zbierku vydala pod pseudonymom Mila Srnková. Otázkou teda pre autorku v týchto myšlienkových pochodoch ostáva, akú hodnotu má telo pre dušu a aký vzťah je medzi nimi – ako to naznačuje napríklad vo verši „duša s tieňom tela býva na stanici“ alebo „akoby malo moje telo rovnaké myšlienky ako ja“. Vlastný vek nevníma ako prekážku, voči času akoby cítila pokoru, ako je tomu v tejto ukážke: „tvár dozrieva v temnote skúsenosti kde sa potom pohybuje ako samostatná bytosť“ Formálne je zbierka rozdelená na tri časti, pri čom ma na prvé prečítanie asi najmenej zaujala prvá časť s názvom ALARM. ARCHÉ a ALFA boli pre mňa uchopiteľnejšie a celkovo sa mi zdalo, že sa vzďaľovali od záhadnej, „čistej abstraktnosti“, ktorá by v prvej časti mohla čitateľa odradiť. Zbierka obsahuje viacero sérií očíslovaných básní (alarm, areté, amonit a iné), takže sa medzi nimi nachádzal aj istý naratív, ktorý bol však viac kľúčom k spájaniu si motívov než príbehom. Samostatným pozitívom zbierky bol vizuál: ilustrátorka Lívia Kožušková sa inšpirovala fínskym výtvarníkom Osmom Rauhulom, a tak je možné medzi stranami občas zbadať srny a inú lesnú zver, niekedy vystavané do zvláštnych abstraktných pozícií. Celkovo pridali veršom atmosféru. Vo výsledku teda zbierku hodnotím ako zaujímavý, no na čítanie a dekódovanie pomerne náročný ponor do vnútorného sveta človeka, ktorý uvažuje nad smrteľnosťou tela, no ktorý si so spirituálnym úzko spája práve všetko telesné a zmyslové.... celý text
Záhrada: labyrint: hniezdo
2012,
Mila Haugová
Autorkina asi najkratšia zbierka (?) pokračovala atmosférou aj myšlienkami v mnou už začatej „konverzácii“ s Haugovej tvorbou. Poetická erotika prepletaná (alebo skôr zošívaná) s nostalgiou, smútkom a chýbaním opäť vedie k duchovnejším cieľom. Meditatívne básne s niekedy ťažšie a inokedy ľahšie uchopiteľným zámerom a významom boli opäť výzvou pri hľadaní príbehov spoza metafor, pri hľadaní vlastných interpretácií a odpovedí na otázky, ktoré básne predkladajú. Znovu by som rád vedel viac, znovu by som rád spoznal konkrétne pozadie básní – na hĺbke a sile by im to neubralo, na tajomnosti ale zrejme áno, a práve tajomstvo a enigmatickosť básní ma neustále motivujú sa k autorkinej tvorbe vracať, pátrať a spájať si opakované motívy a pojmy. Slová, ktoré sa objavujú aj v názve diela figurujú najmä v prvej polovici zbierky básní, kedy nám autorka ukazuje slovnými obrazmi ukazuje z rôznych uhlov, čo pre ňu znamenajú. Nejedná sa o slová a metafory nejak výnimočné alebo nové: vyskytovali sa aj v zbierkach, ktoré som čítal predtým. Akoby celá tvorba Mily Haugovej bola tak trochu krajinou, veľmi konkrétnou a špecifickou a slová ako Záhrada, Labyrint či Hniezdo sú naozaj konkrétne miesta alebo javy. Intimita a milovanie, mlčanie a kráčanie, koexistencia ako taká, akoby pre Haugovú vo vzťahu znamenajú niekedy omnoho viac než dlhé konverzácie. Všíma si drobnosti, zvyky, každé nevyslovené slovo pre ňu predstavuje prázdny priestor, do ktorého sa dá vložiť nový význam, metaforu, tajomstvo alebo otázku. Vzťah s mužom, na ktorý si pravdepodobne už len spomína, vníma skrz prírodu v nás, skrz zvieracie inštinkty a pudy, ako niečo prirodzene divoké a prirodzene duchovné až posvätné; čas, ktorý s ním strávila, bol niečím ako cestou vzájomnými „labyrintmi“ duší. Možno je to práve silou básní, výnimočnosťou Haugovej obraznosti a krátkym rozsahom, ktoré ma ešte v budúcnosti budú motivovať k opakovanému čítaniu a ponáraniu sa do významov tejto útlej, modrej zbierky.... celý text
Feminizmus do vrecka
2013,
bell hooks (p)
Autorka, vlastným menom Gloria Jean Watkins, sa v tomto stručnom prehľade venuje feminizmu, pri čom sa mu venuje naozaj viac-menej všeobecne a pokúša sa poskytnúť akýsi úvod do problematiky. Na úvod feminizmus definuje ako boj so sexizmom a s utláčaním, pri čom je autorke jasné, že nie každý tomu rozumie a že nie každý, kto feminizmus odmieta či kto sa ako feminista prezentuje nutne rozumie, aké ciele a hodnoty feminizmus má. Kniha sa tak pokúša prehovoriť najmä k týmto ľuďom: k ľuďom, ktorí tvrdia, že dnes je už feminizmus zbytočný, k ľuďom, ktorí si myslia, že byť feministkou znamená nenávidieť mužov – naopak, autorka apeluje na nutnosť zapojiť do feminizmu ako ženy, tak mužov, pokiaľ má skutočne dôjsť k zmene. Pokúša sa vysvetliť základné nedorozumenia a v skratke prerozprávať históriu: či už potlačovanie úspechov feminizmu, ktoré si postupne privlastňujú vlády a spoločnosti často na čele s mužmi, alebo sa venuje vysvetľovaniu, že dobre zarábajúca biela žena, príslušníčka vyššej triedy, nie je dôkazom, že už skončil sexizmus a že ženy z nižších tried zarábajú rovnako ako muži a že majú rovnaké možnosti. Priznávam, že donedávna som sa o feminizmus veľmi aktívne nezaujímal, a keď aj áno, chýbali mi akékoľvek literárne podklady či dôkazy, pokiaľ som sa snažil argumentovať, prečo je dnes feminizmus stále potrebný. A táto kniha nielenže uvádza do problematiky a informuje, ale taktiež ponúka referencie na iných autorov a iné diela venujúce sa podrobnejšie konkrétnym témam a problémom súvisiacim či už s feminizmom alebo s rasizmom. Čo by som však dielu vytkol, je, že autorka niekedy ukazuje prstom (akokoľvek oprávnene a s oprávneným hnevom), no súčasne čitateľovi neposkytuje zdroje informácií, nejaké štatistiky alebo dostatok konkrétnych príkladov, aby presvedčila aj odporcov. Akoby obviní a povie, kde je problém, no pokiaľ by som túto knihu požičal človeku s predsudkami voči feminizmu, nemuselo by mu to stačiť a mohol by tvrdenia považovať za prehnané. Ja autorke vzhľadom na ďalšie a ďalšie zdroje podobných skúseností, pohľadov, video-prednášok či dokonca svedectiev verím, no kniha pre mňa stále nepredstavuje vysnívané dielo, ktoré by som mohol naozaj podať do rúk známym a povedať im „Najskôr si skús prečítať toto a možno pochopíš, prečo zastávam toto stanovisko, prípadne aspoň stratíš aspoň niektoré predsudky.“ Neviem, či mám tento pocit iba ja a či je to len moje nutkanie dokázať podať argumenty naozaj každému a nie len už presvedčenému, alebo je to skutočný problém, ktorý už zasvätení či presvedčení feministi a feministky nemusia vnímať. Avšak ako štartovný bod v štúdiu feminizmu kniha spĺňa svoj účel a prebúdza úvahy, dáva podnety na myslenie a na spájanie si diania v širšom kontexte. ... celý text
Dom duchov
2000,
Isabel Allende
Pomerne obsiahle dielo čilskej autorky Isabel Allende sa stalo kánonom magického realizmu. Špecificky som sa počas čítania nevedel zbaviť porovnávania s Marquezovým dielom Sto rokov samoty – oba romány zaznamenávajú dynamickú kroniku rodiny žijúcej v „nekonkrétnej“ krajine Južnej Ameriky, v ktorej sa často objavujú podobnosti medzi príslušníkmi jednotlivých generácií, pri čom sa prepletajú prvky magické a nadprirodzené s prvkami skutočnej histórie, avšak vždy prepletené s realitou. Na čele oboch rodín (Buenvidovcov či Truebovcov) stojí mocný patriarcha, ktorý sa dožíva vysokého veku, len aby sa stal svedkom postupného úpadku (rodiny aj vlastného impéria), o ktorom nás v oboch prípadoch rozprávač vopred upozorňuje, napríklad, keď sa pol knihy pred smrťou postavy dozvieme, ako raz daná postava umrie. Najväčší rozdiel pre mňa spočíval v podprahovom feminizme Isabel Allende, kedy sa v rozprávaní strieda revolučná vnučka Estebana Truebu a samotný Esteban Trueba, už spomínaný patriarcha, ktorému často chýba emocionálna inteligencia, súcit či pochopenie, že sa svet rýchlo mení, pri čom je na chyby, na nespravodlivosť a nerovnosť v diele často poukazované. Kniha je naozaj obsiahla a objemná, celých 430 strán sme zásobovaní dianím: či už dopodrobna rozobratými dialógmi alebo zhŕňaním toho, čo sa behom skoku o pár rokov udialo. Striedajú sa tu postavy, ktoré pôsobia skutočne aj napriek nadprirodzeným schopnostiam; postavy, ktoré si môže čitateľ obľúbiť (a ich smrť vie naozaj dojať), prípadne ich znenávidieť alebo ich môže aspoň skúsiť pochopiť. Každá si prechádza istými premenami, často sú ťažko skúšané a každá zvádza istý osobný boj. Objavujú sa momenty radosti, tragického smútku, krviprelievania, nenávisti či poeticky opísané romantické chvíle. Autorka píše nádherne a v knihe som nenašiel ani jeden okamih, v ktorom by ma nezaujala – ako vie byť drsná, tak vie byť jemná, dokáže šokovať a súčasne poľudštiť každého netvora. Dom duchov je však mimo romantických vášní aj prednáškou o histórii či o politickom vývoji a vojenskej brutalite diktátorského režimu: celkovo kniha vraj vznikla ako list autorkinmu umierajúcemu starému otcovi, kedy sa takto skrz magický realizmus a metafory pokúsila spísať dejiny vlastnej rodiny a krajiny. Dielo je tak nielen pútavým príbehom, ale aj svedectvom a akousi mytologizovanou reportážou. Zasahuje do mnohých tém, otázok a ukazuje naozaj rôzne ľudské povahy, vzťahy a problémy. V tomto bode teda už asi ani nemám ako zakryť, že som si dielo veľmi obľúbil a že niečo z Domu duchov preniklo aj do mňa.... celý text
