Samuel98
přečtené 292
Železná bohyňa milosrdenstva
2022,
Justyna Bargielska
Jedná sa o útly, zaujímavý, no pre mňa trochu nevyrovnaný výber z nevšednej tvorby súčasnej poľskej autorky, s ktorou som sa už stretol v českom preklade, vo výbere Antologie současné polské poezie. Bargielska má naozaj veľmi svojský, ale rozoznateľný rukopis – dokonca by sa dalo hovoriť aj o akejsi programovej schéme. Dve strofy; záverečná častejšie obsahuje pointu; sled niekedy kolážovito naskladaných asociácií, inokedy absurdných príbehov; práca so súčasným jazykom a civilným, hovorovým hlasom; dojem, že sa v básni deje niečo veľmi špecifické, avšak každé podstatné meno skutočnosti je nahradené metaforou a napokon často veľmi nezvyčajný vzťah medzi názvom básne a básňou samotnou. Niekedy, ako by ma názov zavádzal, inokedy báseň dopĺňal a niekedy usmerňoval, ale najčastejšie ma zmiatol viac ako samotná báseň. Tém je mnoho – či už sa jedná o smrť, o rodičovstvo, o každodenný život, o hmotnú realitu alebo o spomienky či sny – čiže záber je veľmi široký, a tak je možné sa minimálne na jednu z básní napojiť. Pri asi štvrtine som si však témou ani pointou ani významom naozaj nebol istý, snová logika totiž presahovala moje schopnosti rozkľúčovať báseň. Inokedy som mal pocit, že tému tuším, no posolstvo mi uniká. Prípadne, a to bola väčšina básní, ktoré ma neoslovili, na mňa pôsobila ako text, ktorému porozumiem až o niekoľko rokov, s nejakými skúsenosťami naviac, prípadne že by som im porozumel lepšie, pokiaľ by som bol žena. A zvyšok básní, povedzme zvyšná tretina, ma naozaj oslovila, prehovorila ku mne, darovala mi nádherné metafory, trpký humor a pocit nadhľadu k súčasnému životu. Akoby autorka svet okolo seba viac pozorovala a pokúšala sa získať odstup, vďaka ktorému sa pokúša – skrz snové až dadaistické radenie obrazov – zasiahnuť pointu. Niekedy ma dokonca pobavil verš či zaujala metafora z básne, ktorá ma naopak celkom obišla („...dala mi dieťa do opatery... a spolu s matkou odcestovali na festival animovaných filmov, pohreb mačky alebo duchovné cvičenie.“). Vo výsledku si teda myslím, že zbierka je minimálne zaujímavá a maximálne kvalitná, avšak nespadám do cieľovej skupiny autorky a nenachádzam sa celkom na jej vlne, hoc kvalitu jej tvorby nedokážem upierať. (Obľúbené básne: Pán dal, Pán vzal; Nudelman; Dom; Zebra; Lesníkov kocúr; Dnes vyzeráš ako mariánske centrum; Tretia báseň, ktorá...; To je naozaj koniec, musíme byť statočné; moje deti, keď hovoria sorry)... celý text
Kto z nás
2021,
Claudia Piñeiro
Útla zbierka pomerne krátkych a svojráznych poviedok argentínskej autorky, o ktorej som sa dopočul z rozhovoru na platforme „Kritický klub“, kde ma pri opise jej tvorby naozaj zaujala. Tam spomínanú knihu som však nečítal, no použiť detektívny príbeh na analýzu komplikovaných rodinných vzťahov ma motivovalo k prečítaniu si tejto kolekcie, ktorá ma príjemne prekvapila. Každá sa zaoberá trochu odlišnou témou, každá sleduje príbeh a vnútorný svet iných postáv – čo ich však spája, je okrem Buenos Aires aj istý nadhľad v pomerne absurdnom až čiernom humore a špecifický spôsob práce s pointou jednotlivých poviedok. Tie sa neutápajú v konkrétnom opise prostredia či vzhľadu postáv, ako skôr dodávajú jednotlivým osobám kontext, a dej tak rýchlo napreduje – a smeruje k v podstate nevyslovenej pointe. Príbehy sa tak javia ako nedokončené, nie celkom otvorené, no v tom vidím gesto – príbehy, akokoľvek plné zvratov a prekvapení, nás ako čitateľov dokážu nasmerovať až za hranicu napísaného textu, a tak si záver môžeme vyskladať sami. Možno aj otvorenými sú, no nemyslím si, že by boli nedokončené či otvorené nepremysleným spôsobom, naopak tento princíp veľmi oceňujem. Dostáva nás do úlohy naozaj aktívnych čitateľov. Celkovo je atmosféra príbehov morbídna či zvrátená – až existenciálne ladená, kedy sú postavy konfrontované s abnormálnymi skutočnosťami či sami reagujú mimo rámec bežných reakcií. Aj tak si ale myslím, že sa jedná skôr o preexponovanie tém súvisiacich so životom súčasného človeka a nie v „autorskom sadizme“. Jednotlivé poviedky som teda vnímal skôr ako metafory. Problém som nemal so žiadnou z poviedok – akurát ma prekvapilo ich poradie. Mám na mysli dve záverečné poviedky, ktoré by som asi prehodil – Dočasný podnájom bol príbeh mrazivý a bol by veľmi silným záverom. Smrť a kanoe bola pre mňa zvláštna voľba, keďže príbeh pre mňa nedosahoval kvality zvyšku zbierky. Mimo iné sa jedná o moju prvú knihu z kolekcie Klad a dizajn ma veľmi príjemne prekvapil: každá zložka knihy (ilustrácie, font, obálka) je nádherná, prehľadná a pridáva k atmosfére diela.... celý text
O psaní: Memoáry o řemesle
2005,
Stephen King
Aké rady by poskytol svetoznámy a komerčne úspešný autor začínajúcim spisovateľom? Jednou z možných odpovedí je práve táto kniha – avšak nejedná sa o kurz, kde sa vyráža z bodu A do bodu B. Naopak, kniha začína stručnou autobiografiou, nasledujú akési základné princípy a potom dodatky, v poslednom vydaní obohatené aj o bonusový materiál od Kingových synov. Celkovo je kniha humorne ladená, neberie sa úplne vážne a slovo „memoár“ v podnázve je pomerne kľúčové, keďže autor dáva príklady na rôzne situácie práve skrz vlastné skúsenosti. Biografia dáva návodu akýsi kontext, rovnako tak môže inšpirovať v mnohých ohľadoch, ale aj zabaviť. Zachytáva literárne začiatky a prvé úspechy, ktoré sú naozaj milé a príjemné; pri serióznych zárobkoch je naozaj otvorený a úprimný, čo sa profesionálnej kariéry spisovateľa týka. Podobne ladené sú aj rady: väčšiu časť textov zaberajú dovysvetľovania (plné nadhľadu), príklady a spomienky. Rád vo svojej podstate tak veľa nie je, ale sú k naozaj k veci – a tu je nutné spomenúť, že King svoje sľuby splnil: nenaučí spisovateľa ako sa stať géniom, neurobí zázrak ani magickú premenu, ale poskytne rady ako sa z ľahko podpriemerného autora môže stať aspoň ten priemerný: radí ako sa vyhnúť chybám, nie ako napísať skvelé dielo. Za mňa teda kniha splnila očakávania. Napríklad rady, s akým odstupom a ako cca by mal autor dielo upravovať po prvom „drafte“ mi naozaj pomohli, rovnako tak uvedomiť si dôležité princípy „dobrého“ rozprávania. Tu prichádza môj čitateľský zlom: sám som od tohto autora zatiaľ nič neprečítal (ale kniha ma inšpirovala k viacerým titulom), videl som len niekoľko filmových spracovaní, a tak som bol sám zvedavý, ako k literatúre pristupuje táto svetoznáma osobnosť. Moje výhrady sú teda o to subjektívnejšie: nezhodoval som sa s hodnotovým rebríčkom autora, kedy idú priority asi takto – príbeh, postavy, idea. U mňa, či už ako u čitateľa alebo vo výnimočnom prípade autora, je to presne naopak – ako prvá ma zaujíma idea zasadená do kontextu, potom postavy a na záver príbeh samotný. Čo opäť nie je na škodu – konfrontovať sa s názorom opačným. Knihu teda odporúčam aj nefanúšikom a čitateľom, ktorí Stephena Kinga ešte nečítali, má im čo ponúknuť, akonáhle súčasne prejavujú záujem o literárnu tvorbu.... celý text
Už nikdy neuvidím svet
2021,
Ahmet Altan
Turecko, krátko po pokuse o prevrat. Ahmet Altan je zatknutý, prepustený a opäť väznený – pre navzájom protichodné obvinenia, po absolvovaní povrchných súdnych procesov. Uväznili však spisovateľa a aj to nie hocakého: Ahmet sa rozhodol nepoddať zúfalstvu ani nádeji, rozhodol sa pre odvahu, vzdor a vďaku. Výsledkom tohto rozhodnutia je práve tento krátky memoár, o príbehu ktorého sa dozvedáme v predslove; ako bol vydaný aj napriek doživotnému uväzneniu autora. Knižka naozaj nie je dlhá, stačí na ňu jedno poobedie. Dokonca ani len téma a vážnosť situácie obrátená autorovým optimizmom čítanie nespomaľuje, práve naopak: každý ďalším slovom čitateľa inšpiruje a dodáva mu odvahu. Čo by však potenciálneho čitateľa odradiť mohlo, je autorov sklon často odbáčať od príbehu k úvahám, k rozjímaniu a k poetickým metaforám plným referencií na diela literatúry. Autor je naozaj sčítaný, hoc referuje viacmenej na mená veľkých európskych klasikov ako sú Shakespeare či Tolstoj, no jedna konkrétna referencia mi celkom zmenila pohľad, ktorým sa na knihu pozerám, a to bolo práve spomenutie Borgesa, ktorého mi v tej sekunde spôsob písania pripomenul. Samozrejme, jedná sa o autobiografiu, o memoár, o svedectvo, avšak pomer rozprávania príbehu a udalostí voči pomeru úvah a využita jednotlivého diania pre podklad k meditácii nad rôznymi témami s väzením, fantáziou a pamäťou súvisiacimi mi Borgesa naozaj pripomenul. Mám na mysli Borgesove poviedky, ktoré intelektuálne kĺbia eseje, knižné referencie a absurdné príbehy. Mám dojem, že aj Už nikdy neuvidím svet tieto prvky obsahuje, žiaľ aj absurdnosť príbehu, ktorá je desivo reálna. Jediné, čo by som knihe vytkol – a ani to nie je tak závažné – je kapitola Lesné víly, ktorá je naozaj viac úvahou literárnou, než že by bola úzko spätá s „dejom“ a s posolstvom knihy. Niežeby táto úvaha nebola zaujímavá, no neviem, či nepresahuje rozsahom svoj význam. Jazyk je však je nádherný, metafory plynú a optimizmus je nákazlivý, aj napriek – či už práve pre – chýbajúcu naivitu. Dielo je ukážkou ľudského vzdoru – akokoľvek sa autor priamo v diele dištancuje od pojmu odvahy či hrdinstva; naopak práve touto schopnosťou sebareflexie pridáva jeho pohľadu na dôveryhodnosti.... celý text
Písek a pěna
1998,
Chalíl Džibrán
Neviem, ako pozerať na podobné dielo - sám som nikdy hlbšie aforizmy a citáty neštudoval, nevyznám sa v tejto oblasti, a tak bola táto knižka mojím prvým kontaktom. Našiel som ju v antikvariáte medzi poéziou, a tak som to vlastne ako poéziu aj čítal - ako dlhú báseň naplnenú pohľadmi na život, na vzťahy a na životné pravdy, skúsenosti, veľmi spirituálne a rozumné, súčasne však veľmi imaginatívne a obrazné. Avšak, ako niečo nové (samozrejme, beriem do úvahy aj dobu vzniku) mi to úprimne neprišlo, čo samozrejme nemuselo byť zámerom, ale s podobnými úvahami a myšlienkovými cestami už som sa stretol, avšak v podobe aforizmov so mnou ťažko komunikovali, čo nemusí byť chybou knihy ani autora ani myšlienok samotných, ako skôr formátu aforizmov, ktoré pre mňa až príliš odvážne formulujú tézy. A tak, bez nejakých bližších popisov čítam krásne, abstraktné vety, ktoré nemajú konkrétne uchopenie, avšak tvária sa ako pravdy; znejú mi akoby to "Takto bolo". Pokúšam sa však knihy nehodnotiť na základe páčilo/nepáčilo, nemusím sa predsa s autorom stotožňovať; pokúšam sa hodnotiť, ako kniha splnila svoj zámer u mňa ako u čitateľa. Rád sa konfrontujem s novými myšlienkami, avšak ako hovorím, táto podoba nie je celkom pre mňa. Možno sa jedná o antipatiu pre vyznenie podobné súčasným ezoterickým citátom, ktoré hovoria o hľadaní vnútra, ale súčasne sú flexibilné ako horoskopy v časopisoch. Čím nechcem zhadzovať vysokú úroveň autora a jeho myšlienok, ktoré vyslovil, iba spomínam túto asociáciu a uvažujem, čo mi teda môžu tieto "verše" poskytnúť. Báseň si tvorí vlastný kontext, nepovažuje sa za objavenú pravdu ale za perspektívu. Týmito myšlienkami taktiež nechcem povedať, že by ma nič z knihy neoslovilo. Naopak, množstvo jednotlivých obrazov ma naozaj zaujalo, atmosféra ma pohltila a s niektorými ideami som naozaj súhlasil - zaujal ma tento pohľad na vesmír, život a vedomie. Rovnako sa mi naopak niektoré zdali byť veľmi očividné a zakryté do krásnych slov, niekedy povrchné a niekedy pre nezainteresovaného človeka neuchopiteľné. Naopak, pre zainteresovaného človeka, čiže pre človeka, ktorý sa tvaruje skrz krátke citáty, samozrejme môže mať táto knižka veľkú silu a veľký význam, keďže je jej kvalitou aj schopnosť vtiahnuť a presvedčiť o svojej hĺbke.... celý text
Město světla
2020,
Andrés Barba
V meste poblíž pralesa sa z ničoho nič začnú objavovať deti, z ktorých ide strach – nejedná sa totiž o obyčajné deti, ale napohľad o bytosti z iného sveta. Sú to deti, ktoré hovoria vlastným jazykom, ktoré sú schopné spáchať zločin, ktoré nemajú hierarchiu podobnú dospelým, ktoré sa len tak túlajú mestom San Cristóbal, hrajú sa, no visí nad nimi akási zvláštna atmosféra. Dozvieme sa, že zomrú. Rovnako tak sa dozvieme, že toto všetko sa odohralo pred dvadsiatimi rokmi. Rozprávač si spomína, niekedy hmlisto, niekedy presne, niekedy zas dodatočne interpretuje svoje spomienky a prikladá význam tomu, čo v tom čase ešte význam nemalo, odráža sa od dobových správ, záznamov, denníkov či esejí – a pokúša sa nám prerozprávať, čo sa to vlastne s tými 32 divokými deťmi stalo a o čo šlo. Dielo tak trochu pripomína Pána Múch, ale z opačnej strany – z pohľadu mesta, z pohľadu rodiča, ktorý sám vychováva dieťa. Spočiatku sa všetci boja pomenovať problém, následne ho riešiť: je ťažké priznať si, ako tvárne deti sú a že to, kým sa počas výchovy stávajú, je len jedna z možností. Možnosť, pri ktorej sa neprejaví detské násilie a agresia. Rozprávač sa tak často zamýšľa – takmer hororový dej je pretkávaný úvahami, metaforami a náhodnými zhrnutiami vedeckých experimentov, ktoré však podľa mňa občas zbytočne odbiehajú od ústredného príbehu, akoby bol autor naozaj sčítaný a nevedel, ako to všetko zo seba dostať von. Miestami je to však veľkým plusom knihy, akoby dej poskytoval priestor na meditáciu nad vzťahmi, nad rodinou, na deťmi a detstvom, nad výchovou a nad rozbíjanými ideálmi. Súčasne bolo zaujímave sledovať vzťah medzi mestom a deťmi, kedy sa dajú deti interpretovať ako neznáma, ako čosi cudzorodé, čo nezapadá do bežného chodu mesta, keďže občas sú podľa mňa zásahy proti nim o niečo násilnejšie, ako je nutné, čo podporuje aj všadeprítomné teplo a dusno. Rozprávač síce vyjadruje ľútosť, pokúša sa porozumieť obom stranám, nie je však celkom ani na jednej – dôležité je preňho čo najkomplexnejšie zachytiť udalosti tejto prazvláštnej etapy mesta San Cristóbal. Hrôzu predstavuje práve neznámo, to, čo je neuchopiteľné a neporozumiteľné; román však rovnako nebojuje proti predsudkom a proti agresii namierenej voči neznámemu a cudziemu. To je asi moja jediná výčitka: dielo sa oplatí čítať, je zaujímavé ako konceptom, tak rozprávaním, navyše je „čtivé“ a krátke.... celý text
Frankenstein aneb novodobý Prométheus
2021,
Mary Wollstonecraft Shelley
Túto knihu som prečítal naozaj rýchlo: moje očakávania po množstve pozitívnych odporúčaní sa naplnili a napätie knihy, previazanej nádherným jazykom, naozaj nieslo veľké myšlienky a silné emócie. Tento už klasický a pop-kultúrou zdeformovaný gotický horor bol napísaný mladou autorkou vo veku 18stich rokov počas pobytu vo Švajčiarsku ako kratochvíľa, kedy spolu o najdesivejší horor súťažili lord Byron, Percy Shelley a doktor Polidori. Z poviedky sa stal román a z románu kultová klasika: na svoju dobu revolučná kniha, či už ako sci-fi alebo ako výsledok výchovy filozofom a feministkou. Dejovo je román pomerne jednoduchý: spočiatku čítame listy cestovateľa, ktorý loďou pláva cez severný pól a cestou objaví premrznutého muža, Viktora Frankensteina, ktorý mu následne skrz príbeh v príbehu vyrozpráva príčinu svojej cesty. Keď bol Viktor mladý, vytvoril totiž dielo, ktoré po nezdravom posadnutí vlastnou prácou bezcitne zavrhol: z neživej hmoty vytvoril nepomenovanú bytosť, najčastejšie sa však na jeho výtvor referovalo ako na „Satanáša“. Táto bytosť je citlivá, inteligentná, ale aj silná a pomstychtivá – Viktor ju vykresľuje ako netvora, avšak netvorom je naozaj samotný Frankenstein – po dlhom čase samoty a zavrhnutia, ako stvoriteľom, tak všetkými ľuďmi okolo, začne po nesplnených požiadavkách vraždiť a robiť svojmu stvoriteľovi zo života peklo. To sa dozvedáme nielen z diania, ale aj z nekonečného explicitného opisu emócií rozprávača: keď je smutný, niekoľko strán nám vysvetľuje, ako smutný naozaj je. To isté sa týka strachu, zúfalstva, výčitiek a hnevu. Dielo je však nielen pútavé, krásne napísané, ale aj inteligentné, mnoho-vrstevnaté a pokladá veľa otázok – či už ho považujeme za metaforu umelca a diela, kedy sa nechá pohltiť tvorbou tak, že zamedzí šťastnému životu a zdravým vzťahom; alebo dielo hovorí o osobe zavrhnutej a osamelej pre nepochopenie, a teda o ľudskej povrchnosti a predsudkoch; alebo dielo hovorí o vzťahu medzi človekom a Bohom; o narcizme, o egoizme, o absencii súcitu; a tak ďalej. Naozaj je tu veľmi konkrétne poukazované na abstraktný princíp. Záver bol pre mňa silným zážitkom: jednalo sa nielen o vrstevnaté vyvrcholenie tém, ale aj o napínavé ukončenie rozprávania a dovysvetlenie nelogickostí, ktorých bolo dielo až komicky plné, čo sa však samozrejme dá dielu vzhľadom na vek odpustiť. Naopak, knihu je možné obdivovať ako román veľmi zrelý, obsažný a úderný, kde vek autorky nijak neohraničuje jej talent.... celý text