Samuel98
přečtené 292
O myších a lidech
2004,
John Steinbeck
Klasické dielo literatúry Spojených štátov, o ktorom som už veľakrát počul, som sa rozhodol prečítať veľmi spontánne – bez toho, aby som presne vedel, o čom je. Aj napriek tomu som priebežne akosi vytušil, kam bude príbeh smerovať a podobne (ako ostatných) aj mňa dielo dokázalo dojať, v závere rozplakať a zanechať silný zážitok. Súčasne je síce nutné prihliadať aj na vek diela (v zmysle morálneho vyústenia starostlivosti o Lennieho), no napriek tomu dej plynie veľmi rýchlo, je zrozumiteľný a viacvrstevný. Dokonca aj opis, ktorý by som síce osobne škrtol, bol veľmi pekný a symbolický. Novela tak stíha zachytiť viacero tém: mapujúc USA skrz životné skúsenosti autora (kedy rovnako ako postavy v príbehu pracoval ako potulný pracovník na statkoch) a jeho pozorovanie sveta okolo. Či už je to finančná tieseň putujúcich brigádnikov, priateľstvo či násilníctvo a žiarlivosť, mizogýnia až „victim blaming“, nedosiahnuteľné sny a pocit, že lepšia realita je na dosah, že je to len otázka chvíle. Rovnako tak je samostatnou rovinou akási metaforická línia Lennyho morálneho dobra a nevedomej deštruktívnosti, respektíve dá sa povedať vzťah medzi mocou a neuvedomovaní si dôsledkov svojho konania. Jeho túžba chovať králiky a súčasne neschopnosť dotknúť sa živého tvora bez toho, aby ho zabil, bola veľmi pochopiteľná, zrozumiteľná a tragická. Celý čas som si prial, aby naozaj mohol chovať králiky; v závere knihy som sa zas sám seba pýtal, či bolo možné konať inak. Rozoberať tu však jednotlivé detaily, pasáže, postavy a témy by bolo pravdepodobne na dlhšie – a predpokladám, že existuje veľké množstvo štúdií diela, ktoré ho do detailu analyzujú, či už v kontexte dobovom, dnešnom alebo len jeho symboliku a odkazy. Z čoho sa postupne opäť dostávam ku kvalitám knihy – nielen rozprávanie naplnené silnými emóciami, ale aj množstvo ideí a otázok, ktoré dielo v človeku vyvolá, a taktiež krátky rozsah ju pomerne oprávnene udržiavajú medzi klasickými dielami literatúry 20. storočia.... celý text
Boje a proměny jedné ženy
2022,
Édouard Louis (p)
Ďalší a zatiaľ najnovší „dodatok k dielu Skoncovat s Eddym B“, ktorý pridáva k rozprávaniu nielen ďalšiu perspektívu, ale aj pokračovanie – obdobne ako Kdo zabil mého otce. Tentokrát sa však autor, podľa môjho názoru, nepokúša rozkľúčovať minulosť skrz adresnejšiu a „portrétovejšiu“ podobu, pretože autorova matka nebola tak výrazným kameňom úrazu. Naopak tu hovorí o vzťahu k svojej matke, o jej živote, o jej osobných revolúciách a o veľkom posune, o emancipácii. Áno, toto všetko sa stále odohráva skrz filter vzťahu syna a matky, ale mám dojem, že tu naozaj ide o akési vzdanie holdu matke a dokončeniu príbehu (pretože neviem, ako by sa mala cítiť matka, pokiaľ o nej ešte kniha vznikla a o jej bývalom mužovi už áno; motiváciu teda vidím nielen autorskú, ale aj osobnú, čomu rozumiem, avšak vo výsledku to pokojne mohlo ostať v podobe listu; nie je tu taká „sociálna“ naliehavosť, hoc tento motív rovnako pretrváva). Vo výsledku som znovu cítil silné prepojenie s rozprávaním, emočne som ho prežíval (ani neviem, ako inak Édouarda Louisa čítať) a doskladal som si príbeh – aj keď tváriť sa, že je to naozaj len dodatok k Skoncovat s Eddym B, je trochu podcenením knihy, ktorá opäť isté situácie duplikuje, takže sa pokúšať existovať aj sama o sebe. A opäť som mal pocit, že niekto mi ukradol tému ako potenciálnemu autorovi a po prečítaní som cítil istú satisfakciu, že už bol tento príbeh vyrozprávaný a hotovo. Jedná sa o príbeh ženy, ktorá nemala šancu uskutočniť svoje ambície, žiť život, aký by chcela, v dôsledku dvoch nešťastných manželstiev, v ktorých uviazla skrz deti. Je to príbeh ženy, ktorá pre „dobro rodiny“ musí stratiť vlastný život, no akonáhle s postupom času znovu objaví možnosť úniku a lepších podmienok (mesto: Paríž), vypracuje plán a odhodlá sa uniknúť z pasce stereotypu a nekonečného ponižovania. A toto ako príbeh podľa mňa stačí a má čo naučiť – má o čom povedať; má pred čím varovať a ako inšpirovať. Kniha tak diagnostikuje problém, ktorý je často považovaný za normu, za niečo automatické a bežné, avšak práve vďaka konečnému víťazstvu matky – ženy – je možné nájsť nádej na niečo lepšie, niečo viac.... celý text
Túto knižku som sa rozhodol prečítať pre lepšie a hlbšie pochopenie Fosseho videnia a vnímania literatúry, aby som možno dokázal v budúcnosti jeho písanie o niečo viac oceniť. Tieto eseje som rozčítal okamžite po prečítaní Trilógie, ktorá ma zasiahla a ktorá mi opäť o niečo rozšírila obzory, avšak tu som sa pre svoje nevzdelanie v oblasti filozofie často strácal a pojmy, s ktorými autor operoval, pre mňa miestami ostávali vágnymi, alebo som mal naopak chuť hádať sa (možno to u mňa skončí ako s Borgesom, kde som mal najskôr chuť sa pohádať a neskôr sa jeho myšlienky stali mojou súčasťou). Dielo je tak vhodné najmä pre ľudí zorientovaných v autorom spomínaných mysliteľoch. Často som si nebol istý tým, ako veľmi je autor proti inému chápaniu literatúry, hoc jeho názoru rozumiem (napríklad vylúčenie angažovanej literatúry spomedzi literatúry; veď tieto myšlienky je možné aj vysloviť, no literatúra je umením písma). Niektoré argumenty súhlasiace s kánonom (hoc sám proti kanonickým dielam bojujem) boli naozaj rozumné a nevedel som im oponovať. Taktiež sa niektoré myšlienky stali súčasťou mojej mentálnej abecedy: napríklad výrazné rozdeľovanie píšuceho a rozprávača, no často pre mňa úvahy o zmysle a posolstve literatúry a o jej kvalitách a nekvalitách boli akosi vágne a veľmi vyhranené, takže som nie celkom súhlasil. Asi skrátka nemám rád elitárske a intelektuálno-zamerané postoje, aj keď si myslím, že v nejakom fiktívnom dialógu by som sa možno s autorom na niečom zhodol. Takže vo výsledku mali tieto Eseje veľa pozitívnych aj negatívnych bodov – pre mňa ako pre čitateľa – takže neviem ju odporučiť ani zatracovať, tu si naozaj musí každý utvoriť názory sám. Tieto rozporuplné pocity mi však nezabránia, aby som si Fosseho tvorbu načítal a aby som sa opakovane vracal k jeho poézii, ktorú som si už teraz (behom asi roku) prečítal trikrát.... celý text
Kdo zabil mého otce
2021,
Édouard Louis (p)
Toto krátke dielo pre mňa ako pre čitateľa predstavuje dodatok ku knihe Skoncovat s Eddym B, hoc sa niektoré pasáže dopĺňajúce kontext pri čítaní oboch kníh duplikujú, takže je pravdepodobné, že je možné túto knihu čítať aj samostatne. Pri komparácii však vidno rozdielnu optiku: nemení sa rozprávač, mení sa vzťah (až juxtapozícia) dvoch tém: príčiny, prečo je otec taký, aký je a jeho miesto v živote syna-rozprávača. Pri Eddym B je otcove pozadie v pozadí, dokresľuje podmienky, v ktorých vyrastal a v ktorých sa formoval, avšak nevynecháva ani súcit voči otcovi. Tu je však ich vzájomný vzťah skôr dôvodom, prečo dielo vzniklo: dodatkom, aby nevznikol mylný dojem o kontexte otca. Celá knižka je písaná ako list – v druhej osobe, kedy otca oslovuje a hovorí priamo k nemu (okrem druhej časti, kde sa autor za seba hanbí a nehovorí o otcovi, ale o vlastnom konaní): výčitky, otázky a slová súcitu či hnevu na vládu, ktorá otca zničila. Čítať túto knihu pre mňa nebolo jednoduché: počas krátkych 72och stranách som sa rozplakal asi 5krát. Dojalo ma rozprávanie, dojalo ma pochopenie, dojalo ma vidieť portrét človeka, ktorého vnútro je prerušované množstvom cudzích hrádzí. A silným toto poznanie nie je ani tak samé o sebe, ako skôr jednoduchou spojitosťou so spomienkami na rozprávačove často bolestivé detstvo, kedy sa otec pokúšal v sebe bojovať s časťami seba, ktoré v ňom vytvorilo prostredie. Najprv spoznávame otcovu mladosť, potom realitu, v ktorej ho poznal rozprávač a napokon prenikáme aj do súčasnosti a rozprávanie sa postupne púšťa do veľmi konkrétnej kritiky konkrétnych osôb, ktoré za zničené zdravie otca môžu a nikto o tom nehovorí. Myšlienky, ktoré autor v procese zapisuje, by si žiadalo rovno celú esej; sú to slová, ktoré nútia premýšľať a často premýšľať inak a novo, prehodnotiť svet, ktorý poznáme. Či už je to téma násilia, mladosti, homofóbie, rasizmu alebo spomínanej politiky a vlády, ktorá paradoxne dopady svojich rozhodnutí oproti chudobnej väčšine takmer vôbec nepociťuje.... celý text
Môj prvý kontakt s Fosseho tvorbou bol veľmi pozitívny. Na úvod je nutné sa samozrejme pripraviť na jeho estetiku, na jeho spôsob písania – ku ktorému som sa rozhodol prečítať si aj Eseje. Jedná sa o repitíciu, o jednoduchosť a nejednoznačnosť, o prepojenie čohosi mýtického s niečím veľmi vecným a každodenným. Celkovo tak dielo pôsobí veľmi živo – ako nejaká stará legenda, ako nekonečná báseň, ako film. Celkovo je Trilógia – aspoň pre mňa – veľmi vizuálna, že aj napriek minimu opisov (ktoré sa tak či tak vždy aspoň zo trikrát zopakovali) som si predstavoval všetky tie miesta a bolo to krásne. Čo však krásne nebolo, je výrazný kontrast medzi formou až citovým zafarbením vo vnútri postáv a medzi ich konaním, ktoré v knihe nie je nijak kritizované, akoby morálka bola skôr záležitosťou čitateľa a nie povinnou výbavou rozprávača. Dejovo je dielo veľmi jednoduché. Patrí do obdobnej kategórie ako Zločin a trest, avšak tu sa výčitky objavujú jedine vo forme takmer alegorických postáv; naopak, mal som dojem, že román sa pokúša vyfarbiť aj druhú stránku veci, čo je vo výsledku naozaj desivá kombinácia. Sympatizujete so zločincom, pretože síce spočiatku čosi tušíte, visí to vo vzduchu, avšak postupne sa to celé rozpletá a vy aj tak vidíte tú veľkú lásku a oddanosť, ktorá sa za zločinmi ukrýva. Práve láska a oddanosť sú najsýtejším prvkom Trilógie. Takže pre mňa bola nejaká obsahová zložka skôr vecou, ktorá je ako vedľajší účinok čítania: dielo poskytuje skôr nejaký zážitok duchovný, estetický a emočný. Každá časť bola zaujímavá iným spôsobom, ale každá bola pre mňa rovnako „čtivá“ a cítil som, že tento príbeh so mnou ostane ešte dlho a dokonca sa k nemu určite vrátim, keďže príbeh nie je dlhý a dokáže čitateľa vziať niekam celkom, celkom inam. Čítať túto knihu je ako počúvať hudbu, šum mora a zvuky búrky. Tieto dojmy posilňuje aj forma, kde po každej priamej reči prichádza slovo „povedal/povedala“ a kde texty rozprávača obsahuje minimum bodiek či odsekov, a tak všetko plynie naraz, akoby čas a nejaké členenie nebolo vôbec dôležité, akoby bol príbeh o čosi hutnejší a rýchlejší než ochota byť prístupným. Kto však v románoch hľadá jasný dej, vykontúrované postavy či polemiku, kto sa bojí alegorickosti a abstraktnosti postáv, pre toho toto dielo pravdepodobne vhodné nie je. Naopak, kto hľadá únik, poéziu, mýtus, archetypálny príbeh, pre toho môže byť Trilógia skvelým zážitkom.... celý text
Skoncovat s Eddym B.
2017,
Édouard Louis (p)
Súčasný francúzsky autor v autobiografickom románe spracováva dve témy vo vzájomnom vzťahu: jednak homosexualitu na vidieku, druhak finančnú situáciu a podmienky pre život v rodnej dedine. Autor sa tak vysporadiava so svojou minulosťou z pohľadu prítomnosti: vysokoškolský študent žijúci v meste, vzdelaný (na rozdiel od celej svojej rodiny) a konečne izolovaný od prostredia, ktoré mu spôsobil toľko traumy, bolesti a sebazapierania. Nejedná sa však len o čierno-bielu kritiku, naopak robí tak s pochopením a nadhľadom. Pomenováva problém za problémom, pričom dielo nemá jednoduchý a jednotný dej – kapitoly nesú názvy podľa tém či osôb, ktoré mali v autorovom živote a v danom naratíve kľúčové miesto. Príbeh sa tak odohráva v dvoch základných prostrediach: prvým je rodina, druhým škola a rovesníci. Rodina sa protagonistovu homosexualitu pokúša skrývať, potláčať a popierať; rodina predstavuje miesto, kde sa má budovať maskulinita, kde sa výrazne rozdeľujú mužské a ženské role. Škola a rovesníci sú zas miestom konfrontácie, šikany a izolácie, miestom, kde sa dá vyhnúť celospoločenskej hanbe jedine skrz hranie úlohy maskulínneho heterosexuála. Rozprávanie je prehľadné, pôsobí neuveriteľne autenticky a blízko; autorov život by tak pokojne mohol zapadnúť aj do nášho kontextu. Pri každej negatívnej črte nejakej postavy však rozumiem jej kontextu, príčine problému, a dielo tak veľmi pozorne diagnostikuje zdroje klaustrofobickej a neriešiteľnej situácie. Skoncovat s Eddym B ma tak zasiahlo na viacerých úrovniach, keďže som sa s udalosťami, pocitmi a vnútornými konfliktmi protagonistu na základe vlastných skúseností vedel až desivo stotožniť. Málo kníh ku mne prehovorilo práve tak ako táto kniha, ešte dlho som svoj zážitok spracovával.... celý text
Jesenná lýra
1969,
Edith Södergran
O tejto modernistke fínskeho pôvodu som nikdy predtým nepočul: len náhodou som túto knihu našiel v antikvariáte. Akonáhle som si ju začal len tak zbežne listovať, pochopil som, že v rukách držím svoje nové obľúbené dielo. Poézia je to vo svojej podstate veľmi jednoduchá – básne sú krátke, písané voľným veršom, obyčajne v duchu symbolizmu obsahujú akýsi ústredný symbol, obraz, ktorý je pre autorku kľúčom pre prirovnanie svojho života k prírode, k mýtickému svetu, k neurčitému neznámu. Kniha je tak vo svojej podstate veľmi abstraktná a tvorená z básní, ktoré vždy pokrývajú určitý pocit či myšlienku. V niektorých momentoch ma však myšlienky autorky veľmi prekvapili: bola sebavedomá, presvedčená o svojom talente a taktiež ochotná sa pri svojej tvorbe otvoriť. Jej krátky život poznačený tuberkulózou akoby zintenzívnil jej túžbu po živote a smútok z blížiaceho sa konca, čo všeobecne jej tvorbe dodáva napätie, silu a naliehavosť. Jej radosť aj smútok, jej samota, jej láska k prírode – to všetko je intenzívne a sýte, plne vyfarbené jednoducho naaranžovanými kompozíciami obrazov. Práve príroda a výrazná introspekcia autorky boli prvky, ktoré ma donútili sa začítať, no úryvky, ktoré teraz uvediem, ma vzhľadom na dobu vzniku jemne šokovali – v dobrom šokovali: „Nie som žena. Som čosi neutrálne. ... som krokom k náhode a ku skaze ... som šepot krvi v uchu muža, som mrazivé chvenie duše...“ „Hľadal si prameň, našiel si more. Hľadal si ženu, našiel si dušu – si sklamaný.“ „Nenašla som lásku. Nestretla som nijakú. ... Vtom ľahká ruka objala ma v páse – našla som sestru... Pohrávam sa s jej zlatými vlasmi – azda nemožné sa zosobnilo v tebe? ... Že by sa takto s nami pohrávali bohovia?“ „Sestrička, prichádzaš ako jarný vánok do našich dolín... Fialky v tieni voňajú sladkým prísľubom. Zavediem ťa do najsladšieho kúta lesa: tam navzájom si vyznáme, ako sme Boha videli.“ Tieto odvážne a taktiež celkom iné, stále krásne verše ma kúsok za kúskom dostávali hlbšie do mysle autorky, ktorá napriek dobovej kritike predbiehala dobové konvencie a vytvorila dielo, ktoré stále komunikuje. Áno, emotívnosť a pátos tu sú prítomné, ale pôsobia natoľko autenticky, že som ich nevnímal ako prekážku. Mrzí ma, že autorkino dielo ostalo iba v podobe vydania z roku 1968 a dá sa nájsť len v antikvariátoch, pretože na to je ešte stále príliš živé.... celý text
Spev sveta
1968,
Jean Giono
Po veľmi príjemnom čítaní Muža, ktorý sadil stromy – s krásnymi ilustráciami v artforovskom vydaní – som sa na túto knihu úprimne tešil. Počul som, že je poetická a že je naozaj krásna, avšak dielo klasické u mňa opäť nabúralo na sociálne cítenie a názory. Samozrejme, dielo je napísané nádherne a opisy prírody sú fantastické a poetické – no mnoho pekne zaobalených myšlienok protagonistu Antonia bolo v skutočnosti naozaj nepekným „mansplainingom“. Dielo celkovo považujem za veľmi „chlapácke“ – muži putujúci prírodou, splývajúci s ňou, bojujúci pre lásku – a ženy sú cieľom tejto lásky, sú symbolom vášne a plodnosti, dopĺňajú prírodu v človeku. Problém u mňa nastáva najmä pri Antoniovej láske ku Clare, kedy by si ju najradšej priviazal na remeň, keďže je slepá, a vo všetkej svojej láske by sa k nej správal ako k malému dievčatku, ktorému by mohol všetko vysvetliť a ukázať skrz seba. Viackrát je tam tento motív použitý, taktiež to pôsobí tak, že pre autora sú nevidiaci ľudia viac poetickým symbolom než skutočnými ľuďmi. Aby som však len nekritizoval, dielo má množstvo kladov – a možno, pokiaľ by som tam nemal podobné problémy, dokázal by som si román veľmi vychutnať. Dialógy boli veľmí úsporné, o to však údernejšie, akokoľvek často som sa v nich strácal; príroda, ktorá pretkávala celú cestu i život postáv, mala svoje opodstatnenie aj silu – v autorových opisoch sa čitateľom predstavuje v celej svojej nádhere. Neposúva však dej, skôr akoby autor našiel priestor, kam môže umiestniť svoje obľúbené momenty strávené v prírode. Protagonisti s ňou splývajú: a akonáhle nie je poblíž, prestávajú byť sebou a strácajú istotu. Že by však dielo ukazovalo len jemné vizuály, sa nedá povedať – v diele sa vyskytuje aj násilie a skutočne, voči zvieratám, veľmi kruté zaobchádzanie. Tu však prichádza otázka doby vzniku diela ako brzda pre súčasnú kritiku; dielo predvádza ľudí ako súčasť prírody, ako ďalší druh zvieraťa, ako bytosť pudovú a inštinktívnu, ktorej zmysly sú ako nitkami spojené so svetom naokolo. Ku knihe sa už pravdepodobne nevrátim, zážitok to však bol zaujímavý a dokážem oceniť viacero momentov a atmosfér.... celý text
Ožením se s Patricií
1996,
Hedwig Courths-Mahler
Keď som v trafike zazrel tento útly, zošitový skvost, najskôr ma očarila obálka, následne názov a napokon aj samotný obsah knihy. Kto by bol povedal, že je možné napísať celú knihu bez jediného konfliktu, krízy a prekážok? Určite nie Hedwig, ktorá to zvládla so všetkou gurážou. Píše predsa o láske, tak načo nejaké ťažké skúšky alebo presah? Ďalšou štylisticko-konceptuálnou inováciou autorky (mimo absencie akejkoľvek gradácie či napätia) je snaha nám všetko vysvetliť, zopakovať a potvrdiť ústami každej postavy. Pokiaľ jedna z nich niečo dobre urobí, priebežne jej to každá postava doslovne zopakuje a povie, že to dobre urobila, že to bol skvelý nápad. A tak sa ako diváci nemusíme strachovať, že sa v deji stratíme, že o niečo prídeme alebo že sa nedozvieme o tom, ako ktoré rozhodnutie jednotlivé postavy vnímali. V diele sledujeme príbeh Patrície a jej matky Herty, do ktorého vstúpi návšteva čiernej ovce rodiny, Valentina a jeho nevlastného syna, Richarda. Valentin totiž dávno opustil Nemecko, aby začal v Amerike podnikať vo veľkom a rozprávkovo zbohatol. Teraz sa vracia, no chce svoj pokrytecký rodinný klan trochu prekvapiť, a tak predstiera, že sa vracia ako úplný chudák, že nemá peniaze a že prosí o nocľah. Patrícia, hoc chudobná, sa mu ponúkla, že ho s matkou rady prijímu – ako jediné. Rodinný klan má celkovo v diele funkciu kritickú až humornú: predstavuje karikatúru svojráznej rodiny s pevne danými pravidlami, s ktorými sa neradno zahrávať. Valentin teda svoje tajomstvo prezradí len im dvom; rovnako tak im predstaví svojho syna, ktorý sa do svojej nevlastnej sesternice okamžite zamiluje a rozhodne sa, že jej naplánuje celý život a do vzťahu ju zmanipuluje. Spolu s otcom sa rozhodnú využiť úžasnú zhodu okolností – takýchto šťastných a neuveriteľných náhod je dielo plné – a pozvú obe ženy k sebe do Ameriky, že tam pre ne majú prácu, pretože práve hľadajú služobnú do domácnosti. Celý čas som bol v napätí, čo sa asi stane, čo sa pokazí, čo môže ich vzájomnú lásku ohroziť, a tak ma vlastne vyústenie šokovalo viac než čokoľvek, čo som si predstavil dovtedy: nestalo sa nič. Čas jednoducho šiel, až kým Richard Patríciu nepožiadal o ruku. Vzali sa a žili šťastne až do smrti. Človek by si mohol povedať, že Richardova posadnutosť nevlastnou sesternicou a neustále gaslightovanie a manipulovanie je nesprávne, avšak tu ide o lásku, o večnú lásku, ako hovorí obálka, a tej nesmie stáť v ceste nič. Rovnako tak by sa mohol človek čudovať, akú zlú vlastnosť má teatrálny filantrop Valentin, skromná Herta či anjelska a pracovitá Patrícia, ale oni skrátka vždy majú v rukáve nejakú ďalšiu pozitívnu črtu. O čom teda dielo je? Učí nás, že niekedy je život proste taký: šťastie si nás nájde, usmeje sa na nás, osudová láska sa zjaví, keď to najmenej čakáme a celý život sa obráti k lepšiemu. Dielo nám rekonštruuje tie najmenej pravdepodobné udalosti, ktoré v živote zažívame absolútne minimálne, a tak nám vlastne pripomína, že sa oplatí žiť v tomto svete.... celý text
Můj odpočinkový rok
2021,
Ottessa Moshfegh
Štruktúrou a dejom veľmi jednoduchá próza portrétuje vnútorný svet rozporuplnej, bezmennej postavy. Sociálne i ekonomicky privilegovaná, atraktívna protagonistka sa rozhodne reštartovať svoje psychické zdravie veľmi svojskou metódou – chce stráviť jeden celý rok tým, že bude spať tak veľa, ako sa len dá. Pomáha si liekmi; uniká tak pred svetom, realitou a najmä pred svojimi emóciami. Toto rozhodnutie však neovplyvňuje iba jej život, ale taktiež formu rozprávania tohto príbehu. Dej knihy je jednoduchý až monotónny – predstavuje krátke konverzácie, sarkastické vnútorné monológy a zoznam liekov, ktoré nie práve sympatická protagonistka užíva. Okrem toho, že toto dielo obsahuje množstvo čierneho humoru, pop-kultúrnych narážok a komentárov na svet umenia, je v ňom tak isto veľa nadhľadu a vážnych tém. Ako človek, ktorý si prešiel depresívnym obdobím, kedy som sa pokúšal prespať celé dni, až dokým neumriem, konaniu a plánu rok spať rozumiem. Rovnako tak je pre mňa postava zaujímavá práve svojou nesympatickosťou, ktorú si však uvedomuje. Vie, že nie je dobrou kamarátkou, čo môže byť efekt ako nepriznanej depresie, tak samotnej povahy. Jedná sa o veľmi špecifický spôsob akéhosi vnútorného bloku, demotivácie a snahy vzdialiť sa od svojho vnútra, od empatie, od nádeje. Akoby svoju zraniteľnosť schválne prehliadala a pre istotu ju nahrádzala mizantropiou a nihilizmom. Postupne počas knihy začneme postave rozumieť napríklad skrz jej výchovu, rodinné zázemie a traumy. V jednom interview s autorkou som zachytil skonštatovanie, že protagonistka pôsobí ako človek, ktorému je úspech predurčený, avšak pre akési zvláštne dôvody ho nedosahuje, zlyháva až akoby rezignuje. Tieto dôvody sú pochopiteľné až po objavení kontrastu medzi jej zovňajškom a skrývanou bolesťou vo vnútri, ktorá však stále vo výsledku nemôže ospravedlniť jej cynizmus a zatrpknutosť, jej egocentrizmus a egoizmus. Tu prichádza otázka – prečo sa teda rozhodne namiesto konfrontovania sa s problémami, ktoré sú skutočné, riešiť fiktívnu nespavosť a problémy radšej obchádzať? Nie je to až priveľmi povedomé nejednému z nás? Je trochu alibistické napísať miestami ofenzívnu a drsnú knihu s obhajobou, že taká je proste tá postava; avšak nikto netvrdí, že protagonistka sa rozhodla správne a že je jej riešenie problémov realizovateľné každým z nás. Nie je tak ani predmetom súcitu ako skôr skúmania – nielen pre nás ako pre čitateľov, ale rovnako tak pre seba samú.... celý text
Severná strana vrchu Juliau, dvanásť
2021,
Nicolas Pesquès
„Hriadky možno čítať obojsmerne. Pokoj sa nevrátil. Bezpochyby preto, že jedna logika nestačí. Nie je pravdivá ani reálna. A je oddeliteľné.“ Súčasný francúzsky autor napísal veľmi pozoruhodnú zbierku básní: bola pre mňa naozaj zaujímavá, inovatívna, čo sa týka naratívu, a krásna, akokoľvek často som si nebol istý tým, čo sa práve deje, hoc som si najprv prečítal záverečný dodatok Márie Ferenčuhovej a hoc som si bol vedomý témy straty. Formálne sa jedná o dlhé básne rozdelené na kratšie odseky, pri čom vety nie sú usporiadané do veršov. Obsahom však prózou rozhodne nie sú a rovnako sa nejedná ani len o typickú poéziu. Text totiž omnoho viac pripomína inštrukcie k natočeniu filmov (slová ako optika, strih či film nie sú vzácne). Jednotlivé obrazy tak pripomínajú konkrétne a špecifické zábery, ktoré je „nutné“ zachytiť; sem-tam sa však pridá pocit (napríklad častá bolesť) alebo „replika“ poznania. Niektoré obrazy a témy sa opakujú, tak ako sa v autorovej tvorbe neustále objavuje vrch Juliau; v tejto zbierke sa takto napríklad opakuje kručinka, zajac, čierna kniha žltá farba. Neustále, neustále, vždy v inej kompozícii, v inej časti dňa, v inom svetle. Natočiť tento film sa stáva nekonečnou obsesiou, snahou niečo dokonale uchopiť, objasniť a pomenovať. Akoby si pozorovateľ uvedomoval, aké sú hranice slova (tie tiež často v básňach definuje), no stále veril, že neúnavným zachytávaním sveta okolo seba sa mu svet podarí zachytiť. Ako som spomínal isté obrazy vrátane vrchu sa opakujú, no neustále sú konfrontované s niečím iným a symbolizujú niečo trochu iné: príroda (zver, stromy, skaly) stretáva ľudskú činnosť, či už vo forme potrubí, strojov alebo nástrojov, no nepôsobia si navzájom cudzo: naopak, splývajú prirodzene jedno do druhého; rovnako tak s nimi splýva aj autor-pozorovateľ. Nie sú metaforou jeho pocitov, skôr on akoby v krajine okolo seba nachádzal svoje vnútorné pochody a poryvy. Z času na čas do týchto pozorovaní zaradí vety či naozaj básnické metafory (nikdy však celkom nespadnú do klišé), ktoré nesú konkrétny a pomerne zrozumiteľný význam, zvyšok však pôsobí ako by sme sa ocitli uprostred práce génia, kedy nevieme, kde začal a kde skončí a nemáme šancu všetko pochopiť. Tieto jasnejšie formulované odkazy znejú asi takto: „Ako si možno myslieť, že vete sa podarí čosi vyhĺbiť. Zviera sa vráti hrabať tam, kde cíti pach.“ Z tohto všetkého teda vyplýva, že sa k zbierke ešte budem musieť vrátiť: starší, skúsenejší a pozornejší a verím, že čítanie bude opäť zaujímavým zážitkom. Ukážky: „Potom sa vráti svetlo. Odísť tak jednoznačne a nikdy sa nevzdialiť. Mátať následkom reči a ako reč. Ktorá je sama venovaná tomu ústraniu. Hlboká kručinka. Farba bledne v prospech blízkosti. Zajačí smútok. Všetko, vždy predčasné, keď sa dívame. Pohľad postupuje bleskom a ustaľovaním. A potom ujsť, každý za seba, bez slov, nech nás dobehnú a nechajú tmu, aby dvakrát dokonala dielo. Zasadiť strom na konci knihy. Biela obrazovka. Zomrieť v priebehu niekoľkých hodín.“ „Neobývame reč, to ona odhaľuje nás. Núti nás natiahnuť holú ruku, prekvapený krk. Ťahá nám oči do viery. Aby si telo poradilo so svetom a so slovom, zaživa nás obnažuje a vedie naše sily tam, kde svetlo prestáva. Až k šibenici farieb.“... celý text
Ruzká klazika
2017,
Daniel Majling
Mystifikáciou zahmlené autorstvo súčasného slovenského autora, Daniela Majlinga, dodáva dielu zvláštny morálny rozkol, kedy na jednu stranu autorom je a na stranu druhú nie je, keďže je len autorom autorov, tým pádom, čokoľvek by „napísali“, je súčasťou charakteru rozprávača, nie autora, a tak napríklad pomerne explicitné komentovanie sexuálneho znásilnenia, humor hraničiaci s morálkou či na fekálnom humore postavený príbeh nie je možné hodiť autorovi na krk. Je nutné brať poviedky ako „meta-dielo“, ako akt imitácie, paródie či ako priestor pre vybúrenie sa. Tak či onak ma takmer všetky poviedky naozaj pobavili, začal som sa pri nich nahlas smiať – nečítal som ich, ale vypočul som si audio verziu narozprávanú Robom Rothom, čo mohlo samozrejme ovplyvniť môj názor. Príbehy som si teda vychutnal, humor, akokoľvek „nízky“ nikdy nespadal do klišé či neklesal pod inteligentnú „nadsázku“, a tak je vlastne rozsah cieľovej skupiny naozaj široký. Samozrejme, môžu sa nájsť čitatelia, ktorých dej či humor znechutí, prípadne im situácie prídu priveľmi absurdné a pritiahnuté za vlasy, no to je pre mňa práve súčasť toho nadhľadu: poviedky sú konceptuálne veľmi hravé a najmä vnútornou štruktúrou rozprávania je humor dávkovaný s gráciou a nepokúša sa „útočiť“ hneď z prvej. Knižka sa však neobmedzuje len na bohapustú zábavu, naopak, ukrýva množstvo ponaučení a hlbších myšlienok. Z protagonistov sa tak stávajú karikatúry toho, kým sme či kým sa ľahko môžeme stať. Samozrejme, postavy sú prehnané, no vo svojej podstate si dokážu nájsť svoje vzory v každodennom živote. Cynizmus až ateizmus vnútorných pochodov jednotlivých postáv ma rovnako rozosmieval, ako so mnou komunikoval na úrovni znepokojivého súhlasu. Avšak, stále je to tu ale, ktoré som naznačil hneď spočiatku – kniha obsahuje aj momenty, ktoré mi boli vyložene proti srsti, kedy som sa cítil zle za to, na čom, respektíve na kom, sa smejem. Nehovorím len o prostom čiernom humore, ale najmä o morbídnejšom humore, o autorskom cynizme, ktorý si naozaj nekladie servítku pred ústa, veď to napísali iní autori (a áno, zaverečné interview bolo geniálne: nie len humorom, ale opäť kusom pravdy a nadhľadom). Poviedky môžu znechutiť obsahom fekálnym, ale rovnako tak obsahom, ktorý sa dotýka tém veľmi citlivých, pre množstvo ľudí osobných a akoby neexistovali hranice, z čoho je možné si uťahovať. Osobne som tak rozpoltený najmä zo záverečnej poviedky, ktorá sa zaoberá samovraždou – s myšlienkami som sa dokázal stotožniť, humor fungoval, no prišlo mi akosi nesprávne, pokiaľ sa pri humore samovražednom nejedná o sebairóniu. Bolo to zvláštne, akoby bola celá – a dosť vážna – téma zľahčovaná (obdobne ako býva zľahčovaný pojem depresia na úroveň zlej nálady). O knihe sa teda už teraz dá hovoriť ako o kultovej, ale či by som ju s čistým svedomím odporučil každému, to si netrúfam predpovedať. Stačilo by mi málo, a kniha by pre mňa bola absolútnym klenotom nielen literatúry slovenskej, ale aj komediálnej.... celý text
