Samuel98 komentáře u knih

Nikdy doteraz som podobnú literatúru nečítal. Rovnako tak som túto knihu zatiaľ čítal raz a som si 100%ne istý, že je nutné si ju prečítať odznovu práve pre jej komplikovanosť, ktorá bola pre mňa úprimne veľkou prekážkou a prvé čítanie si žiadalo naozaj zbierať motiváciu a hľadať zrozumiteľné a hlavne uchopiteľné pasáže. Bolo by možné dlho vypisovať, čím táto kniha je a čím nie je, vo výsledku ju považujem za snahu vyprovokovať myslenie a prehodnotiť spôsob, akým sa pozeráme – či už ako laici alebo ako odborníci, psychoanalytici či feministickí teoretici – na otázku rodu, pohlavia, sexuality a heteronormativity. Autorka pravidelne narúša všeobecné povedomie: stačí uviesť základnú premisu, že rod nie je podstatné meno, ale sloveso, pretože rod konáme, takzvane performujeme a opakujeme, čím sa utvrdzujeme do akého chlievika binárneho systému muž/žena patríme. Kniha sa však vyjadruje k viacerým predošlým teóriam a autorka sa k nim vyhradzujem, čím ich nielen prezentuje v určitom reťazci, ale aj spochybňuje, respektíve skrz spochybňovanie formuluje teóriu. Koná tak však s komplikovanou slovnou zásobou, gramatikou i metaforickým až metafyzickým jazykom, kedy je realita ako empír minimalizovaná prakticky úplne. No v závere knihy človek začne tušiť, čo znamenalo „sociálne konštruované telo“ v prvej kapitole, takže ideálne to čítať 2x po sebe.
Viaceré pohľady na vzájomný vzťah muža a ženy v rámci binárneho systému ma zaujali a šokovali, stoja za zváženie, rovnako tak však za zváženie stojí aj nabúravanie imaginárnej binarity, ktorá v skutočnosti – dá sa povedať – zlyháva a predstavuje zlyhávajúci systém, ktorý funguje len na základe kultúrneho opakovania a udržiavanej hierarchie.
Pre mňa ako pre čitateľa bolo zaujímavé sledovať samotný koncept spochybňovania tzv. prirodzeného, čím ma kniha donútila premýšľať podobne skeptickým spôsobom nad celým svetom, nad kultúrou a sociálnymi faktami, takže v nej vidím aj niečo univerzálnejšie: pokiaľ je možné prevrátiť jeden z „najzákladnejších“ princípov západného sveta naruby, čo ešte je možné spochybniť a prevrátiť a nájsť v príčinách dôsledky a v dôsledkoch príčiny?

(reakcia na nižšie uvedený komentár: rozumiem, rešpektujem, plus autorka v rozhovoroch znie omnoho zrozumiteľnejšie a že sa sama názorovo posunula... ale aj napriek všetkému (knihu by som viackrát pre jazyk a neuchopiteľnosť a nerozumiteľnosť zahodil) považujem knihu za hodnotný impulz na zamyslenie, minimálne pre mňa... nehovorím, že vo všetko s autorkou súhlasím, no vnímal som to viac ako pokladanie otázok, než konštatovanie - aj napriek takto konštruovaným oznamovacím vetám.)

19.10.2022

Americký román plný protikladov: na jednu stranu ma kniha veľmi zaujala svojimi kvalitami, na stranu druhú sa jedná o knihu, ktorú si už pravdepodobne neprečítam, pretože napriek všetkým kvalitám bola nehorázne nudná. Ale pekná. Ale nudná. Ďalším protikladom je schvaľovanie kristianizácie pôvodných obyvateľov Ameriky a súčasne na svoju dobu pomerne progresívne myslenie, čo sa týka chápania vzájomných vzťahov kultúr, nemožnosti preniesť „európske“ náboženstvo vychádzajúce z „východnej“ skúsenosti na západ so skúsenosťou pôvodných obyvateľov. Autorka za nich v knihe bojuje, obhajuje ich, pokúša sa im pochopiť a vykresľuje tak dvojicu kňazov, ktorí majú k svojim veriacim veľmi láskavý a najmä chápavý vzťah. Túto rovinu považujem za veľmi dôležitú a zaujímavú.
Ďalšími kvalitami sú okrem nádherných a poetických opisov, ktoré patria prírode – narozdiel od prozaického rozprávania o ľuďoch, práve portréty dvoch skutočne žijúcich kňazov a samotná kompozícia diela. Román totiž nemá jednotný dej, preto tá spomínaná nuda; je tvorený drobnými príbehmi z ich životov, ktoré sa vždy zamerajú na zaujímavú udalosť z ich života, a tak je niekedy medzi kapitolami skok aj o desať rokov. Psychológiu však dostávajú až v závere, kedy sa rozprávač sústreďuje na arcibiskupa Latoura (tichý, filozofujúci, intelektuálny), ktorý sa však sústreďuje na padreho Vaillanta (pozemský, pôžitkár, miluje ľudí), pri čom najdojímavejším je na knihe práve ich vzťah a postup tohto vzťahu. Väčšinu času však obaja predstavujú typizované charaktery, ktoré sa veľmi nerozvíjajú, iba lepšie spoznávajú svoje okolie a získavajú skúsenosti.
Román tak rozvíja témy sociálno-politické skrz postavy a pasáže s p.o. Ameriky, rovnako tak je tu témou izolácia, vzdialenosť od civilizácie, život na púšti, opustenie komfortu, snaha niečo vybudovať, ale aj strata a spracovávanie straty či rešpekt pre jednoduchosť. Knihu tak odporúčam, no s varovaním, že čitatelia zameraní na dej sa môžu veľmi sklamať.

18.09.2022

Zásadné dielo americkej literatúry napísala autorka, ktorá bola za svoju tvorbu ocenená nielen Nobelovou cenou. Stala sa dôležitým hlasom čiernej komunity na konci dvadsiateho storočia – vďaka svojej autorskej odvahe, kvalite a komplexnosti. Dôležité je spomenúť aj autorkinu editorskú minulosť.
Román Beloved čerpá zo skutočných udalostí a z rozsiahleho researchu – dej je totiž zasadený do prostredia USA v čase pred a po zrušení otroctva. Research však nezabránil autorkinej fantázii naplno sa prejaviť. Tá sa inšpirovala románom Sto rokov samoty, a tak je kniha prepletená magickým realizmom s hororovými prvkami. Nadprirodzeno však ako obvykle pri magickom realizme hrá rolu metafory. Témou je tak nesmrteľnosť minulosti, prítomnosť histórie a traumy, ktorá patrí aj potomkom traumatizovaných, v diele sa však objavuje celé spektrum silných emócií: láska materinská, partnerská, detská k rodičom. Nádej, spiritualita, zúfalstvo a proces dospievania. Ďalšími témami je vyrovnávanie sa s traumou, kedy každá z postáv predstavuje odlišný spôsob narábania s bolestivou históriou.
Sethe je matkou, ktorá svoje deti miluje natoľko, že nechce, aby si museli zažiť v otroctve to, čo aj ona, a tak, keď ju po úteku z farmy nájde jej vlastník, rozhodne sa svoje deti zabiť. Podarí sa jej pílou podrezať svoje druhé najmladšie dieťa, zvyšok už nestihne. Autorka tvrdí, že jediný, kto by ju v tejto situácii mohol rozsúdiť – či je to zločin alebo láska – je zavraždené dieťa; a tak, keď sa Sethe vráti do domu, kde vychováva zvyšok detí, začne tam strašiť duch rozhnevaného bábätka. Časom však do domu dorazí Paul D, vykoná exorcizmus, no duch sa vráti vo fyzickej podobe mladej slečny. Je to duch? Je to skutočný človek? Kniha priebežne odkrýva pravdu a komplikovanú minulosť jednotlivých postáv, kedy sa tragédia strieda s krátkymi okamihmi silných ľudských citov.
Kniha ma dostala. Dá sa povedať, že v bode prvého prečítania si mám pocit, že sa stala jednou z mojich najobľúbenejších kníh práve pre jej silu a veľkú hodnotu. Nielen ako svedectvo konkrétneho úseku histórie, ale rovnako tak niečoho univerzálnejšieho a ľudského.

1 18.08.2022

Nie dlhá, ani krátka, rozprávková kniha pohybujúca sa na rozhraní hororu a rozprávky, respektíve sa jedná o horor, po ktorom sa ešte dá zaspať bez problémov aj pre dieťa od určitého veku, samozrejme. Pred čítaním som videl aj film, ale už je to dávno – avšak okamžite som si začal všímať viacero rozdielov. Kľúčovým rozdielom však pre mňa bol zámer. Knižná predloha sa akoby viac sústreďuje na obsah, metaforu a myšlienku, kdežto film sa z knižky pokúša vyťažiť maximum pre napätie, dej a vizuál, čo je však absolútne logické. Ide len o to, že tu mi to prišlo veľmi viditeľné, avšak musím si to ešte overiť. Postava Huga zmizla a Koralína tak dostáva viac priestoru: jej myšlienky a jej detskejší svet pripomína skutočné detstvo. A aj v štruktúre som mal pocit, že kniha je menej klišé a súčasne akoby neusporiadaná.
Základom príbehu je tak gotické prostredie zvláštneho izolovaného domu so zvláštnou históriou a so zvláštnymi obyvateľmi. Protagonistkou je malé dievčatko s menom Koralína, ktorá sa v novom príbytku postupne začne nudiť. Vonku prší, a tak nemôže skúmať okolie. Jej matka ju nepočúva a nerozumie jej, otec pripravuje zvláštne recepty a neustále pracuje na počítači. Susedia sú starší ľudia, navyše dosť zvláštni a pre Koralínu nezrozumiteľní. Takže akonáhle sa Koralína ocitne v alternatívnej verzii jej rodiny a ich domu, veľmi sa jej to zapáči, pretože v tomto svet varí mama a varí to, čo jej chutí a otec je ochotný okamžite opustiť počítač. Akonáhle sa idylka zvrhne na desivý boj o život a o život jej rodičov, prichádza uvedomenie si, že jej rodičia možno sú tak trochu ignoranti, ale aspoň ju majú radi a nechcú ju zjesť. Čo sa ráta.
Veľmi som oceňoval postavu kocúra, kde bolo cítiť, že autor naozaj pozná mačky, rovnako tak prazvláštnych obyvateľov domu a celkový humor, čo sa ale týka príbehu, nebol pre mňa veľmi zaujímavý a lákavý. Knihu som počúval vo forme audioknihy, čo bol opäť zážitok sám o sebe.

5 18.08.2022

Po zbierke The Wild Iris som sa dostal k tomuto slovenskému prekladu autorkinej neskoršej zbierky, ktorá je opäť zviazaná jednotnou koncepciou. Tá sa ukazuje ako v naratíve, tak v tematických okruhoch, kedy je celá zbierka absolútne koncentrovaná. Autorka sa tentokrát sústredila na tému starnutia, staroby, veku a smrteľnosti, pričom sa pravidelne opakuje pohľad staršej osoby na mladých ľudí, ktorí zažívajú prvé lásky a prvé intímne dotyky. Práve skrz vzťahy a sexualitu poukazuje na rozdiely nielen vo vnútri jedného človeka, ale taktiež na to, ako sa počas života mení partnerský vzťah, ako sa premieňa manželstvo, ako chladne a hľadá príčiny tohto chladnutia a týchto zmien. Nachádza ich v neustálej nutnosti na vidieku ťažko pracovať, kde je zdrojom vzďaľovania sa málo času a častá únava. Rovnako tak je zbierka plná nostalgie a sentimentu: ako hovorí už názov, autorka píše o živote na vidieku, ktorý je opisovaný skrz viacero perspektív – niektoré básne život na vidieku oslavujú a romantizujú, iné ho stoicky akceptujú. A motív mladosti je tu spájaný práve so životom na dedine, kedy si rozprávačka spomína na vlastné detstvo, na mladosť a minimálne v jednej z básní sa po čase na dedinu vracia, avšak väčšina tých, ktorých poznala, je už buď mŕtva alebo preč.
Zbierka celkovo predstavuje básne, ktoré pripomínajú skôr veľmi krátke a poetické poviedky než poéziu. Často obsahujú nielen dej a postavy, ale aj situácie a vzťahy. Vo výsledku tak dostáva rozprávanie ako také veľa priestoru, takže je zbierka zrozumiteľnejšia (oproti The Wild Iris) aj pre tých, ktorých poézia, povedzme, až tak nezaujíma, čo však neznamená, že by si filozofickejšie a meditatívnejšie ukážky nenašli svoje miesto; sú však rafinovane ukryté v množstve krátkych, krásne vyplnených momentov.
Príroda a ročné obdobia, cykly a neustále premeny okolitého sveta sú s ľudskými protagonistami rovnocennými súčasťami básní. Čo je však zvláštne (iba bonus), je to, že som mal občas dojem (a môžem sa mýliť), že si básne navzájom geograficky protirečili, respekíve sa autorka počas života nachádzala v rôznych dedinách a lokáciách; keďže v jednej básni susedka sníva o mori a v inej je more blízko dediny; jedna hovorí o vysokých horách, druhá o nekonečných poliach, a podobne.
Vo výsledku sa jedná o hodnotnú knihu, aj keď som nebol celkom cieľovkou, keďže sentimentu a prostoty (avšak plnej rozumu a triezvosti) tam bolo o niečo viac, než dokážem oceniť. Ale niektoré pasáže či celé básne si ma získali, či už pre nádhernú prírodu alebo pre poznanie a skúsenosť staršieho človeka, rozumnejšieho a možno rozhľadenejšieho, než som ja.

02.08.2022

Jedná sa o prierez tvorbou súčasnej slovinskej poetky, pri čom je táto kolekcia rozdelená skôr podľa témy než chronológie, a tak niektoré z cyklov pôsobia, ako by ich napísala celkom iná autorka. Kniha je to veľmi intenzívna, jednak pre rozsah štýlov a emócií, no aj pre silu a expresívnosť básní a subjektívne aj pre viaceré paralely s mojou vlastnou tvorbou, ktoré ma – so všetkou skromnosťou – prekvapili.
Najviac som asi ocenil prvú tretinu básní, ktoré boli tvorené najmä ľúbostnou až erotickou lyrikou, ktorá bola plná obraznosti, metafor, subjektívnej mytológie, kedy boli jednotlivé obrazy sýte, expresívne, odvážne, imaginatívne, a popri tom tam nebolo ani slovo naviac. Všetko do seba krásne zapadalo. Niečo veľmi úprimné sa dostávalo von skrz moderný symbolizmus. Pudy, sexualita až nadreálne zážitky sú podávané s absolútnou úprimnosťou – až s krutosťou, kedy mi autorka pripomenula niečo ako „ezoterickú verziu coolness drámy“. Inak to neviem pomenovať.
Nasledovali tzv. Nedokončené zátišia, ktoré boli taktiež zaujímavé, impresívnejšie a potom tzv. Monológy, ktoré pre mňa predstavovali asi najväčšie prekvapenie, keďže obsahovali aj humor, veľmi groteskný a temný. Autorka v nich vystupuje zo seba ako zo subjektu a oblieka si rôzne identity, ktoré patria reálnym historickým, mýtickým či fiktívnym postavám z rôznych dôb a z rôznych situácií. Na jednu stranu v nich kritizuje spoločnosť, na druhú stranu odhaľuje niečo výnimočné či spoločné spomedzi ľudských osudov. Táto časť nebola celkom pre mňa, ale hodnotím ju ako veľmi zaujímavú skúsenosť, za ktorú som vďačný.
A potom je tu záverečný cyklus Antigony, ktorý opäť vkladá básne do úst a duší postáv, avšak tentokrát sú nimi postavy z Kráľa Oidipa, vrátane Chóru, takže autorka stavia na známom príbehu, aby však opäť vyrozprávala niečo z vlastných pohľadov, skúseností, pocitov, respektíve táto časť obsahovala a s lyrickým spájala to politické, sociálne. Dramatickosť predlohy, tragickosť a pátos ju tak naplno oslobodzujú a súčasne zväzujú do súrodého konceptu.

02.08.2022

Talianska poetka píšuca naprieč druhou polovicou 20. storočia mi bola prakticky neznáma, dokým som zhodou okolností nenašiel túto knižku na pražskom Hlavním nádraží. Pár strán som si len tak zbežne prečítal a výber básní ma okamžite zaujal. A tu prichádza hneď jedna veľká kvalita tejto kolekcie: každá zaradená báseň je totiž dostatočne funkčná, kvalitná a emočne silná sama o sebe, aby dokázala reprezentovať zvyšok knihy. Naozaj, priebežne, ako som čítal báseň za básňou, pričom väčšina z nich je skutočne krátka a stačí jej po jednej strane, nedokázal som si vybrať jednu obľúbenú a reprezentatívnu, pretože ma každá z nich znovu a znovu dokázala prekvapiť a zaujať.
Keby som chcel tvorbu tejto autorky generalizovať, jej okruhy tém sú tri, pričom sa z času na čas prelínajú. Jednou rovinou je jej vzťah k Bohu a pobožné hľadanie duševnej čistoty, rovinou druhou je voči prvej kontrastná vášeň, sexuálna túžba a hlad po telesnom naplnení. Treťou je zas bolesť, smútok, neuveriteľná samota až pocit vydedenosti zo spoločnosti, kde okrem iného figuruje aj množstvo pobytov v psychiatrických liečebňach, o ktorých takisto píše. Nech je však daná báseň o čomkoľvek, vždy je nabitá ľudskosťou, úprimnosťou, priamosťou a hlavne silnými emóciami. Ani bolesť či opis depresívnych epizód tak nevyznieva, ako keby sa v smútku utápala, ale akoby naozaj hľadal východisko a popri tom nám v intenzívnych modlitbách prezrádzala, aké to tam je. Nejedná sa teda o nejak myšlienkovo „racionálnu“ tvorbu, o angažovaný pohľad, o svedectvo generačné či národné, naopak autorka je veľmi silnou individualitou a jej slová majú špecifickú energiu.
Čo je výrazným pozitívom jej tvorby, je okrem iného priamosť a zrozumiteľnosť jej textov, kedy nepíše len pre literátov, ale naozaj pre ľudí, pre každého, kto je ochotný počúvať. Servítku si pred ústa neberie, rovnako tak nehľadá komplikované umelecké prostriedky, čím však netvrdím, že by jej obrazy boli neoriginálne či nehodnotné. Naopak, podľa mňa našla autorka nádherný stred kdesi uprostred a som si istý, že sa k tejto kolekcii budem opakovane vracať celý život.

27.07.2022

Knihu som zatiaľ čítal raz: prvý krát. A som si plne vedomý toho, že bude nutné si ju prečítať znovu – nie kvôli komplikovanosti (ale áno, aj kvôli nej) a nie kvôli nejasnosti, ako skôr kvôli istej abstraktnosti a kvôli tomu, že pri jej čítaní si podľa mňa človek naozaj porovnáva vlastné životné skúsenosti s tým, čo kniha myšlienkovo ponúka. Rovnako tak som si pri nej stihol vytvoriť vlastný, absolútne nesprávny výklad, ktorý som si spojil s vlastnými úvahami nad zmyslom života a hľadaní absolútneho vnútorného pokoja, takže si to budem musieť overiť či prečítať v inom životnom období.
Celkovo sa jedná o indický/hinduistický návod na správny život, ako dosiahnuť osvietenie, ako skoncovať s neustálou bolesťou smrti a znovuzrodenia skrz meditáciu a pochopenie čohosi, čo nás presahuje, skrz pochopenie akejsi Božej jednoty (zjednodušujem pre stručnosť). Čo je však zaujímavé a podľa mňa stále trochu problematické, je pozadie príbehu, pretože sa nejedná len tak o tézu (hoc to občas k dlhým pasážam téz uniká), ale o dialóg medzi Krishnom (ľudským zrodením Boha) a Arjunom, ktorý má viesť armádu do boja a ktorý spochybňuje morálnosť vojny, keďže bude musieť veľa ľudí umrieť a on to nechce mať na svedomí. Začína sa tak dlhá lekcia vzťahov medzi aktivitou, pasivitou, ilúziou reality a dôležitosťou čohosi nesmrteľného v nás, vďaka čomu Krishna nielen presvedčí Arjunu, aby bojovať šiel a neostal pasívny, ale taktiež mu vysvetlí všetko, čo je potrebné poznať, aby sa človek naučil zbaviť reťazí reality, materializmu, povrchnosti a falošnej viery.
Čo ma však mimo nádherne poetického jazyka zaujalo, boli 2 protichodné myšlienky: prvou bola náboženská tolerancia, kedy je dôležitejšie než byť súčasťou cirkvi spirituálne hľadať, je dôležitá viera a nie božstvo, keď všetci bohovia sveta sú len inou formou Brahmana, čiže presný opak toho, čo som spoznal pri Kresťanstve. A súčasne bolo niekoľkokrát v diele zdôraznené opovrhovanie hlupákmi a lenivcami, ktoré bolo naozaj trochu agresívne.
Mimo to si myslím, že pokiaľ je človek ochotný nachvíľu s obsahom knihy nebojovať, ale pripustiť jej realitu a zamyslieť sa nad týmto videním sveta, je schopný si niečo odniesť aj do svojho života. Kniha je krásna, nádherne napísaná, provokujúca myslenie a súčasne dávajúca pocit nádeje a pokoja.

1 18.06.2022

Tento román sa výnimočne zaoberá autorovou rodinou a zázemím viac okrajovo, než je tomu pri ďalších tituloch, no rukopis – síce formálne obohatený o zaujímavú prácu s naratívom, strihom a istou detektívnosťou – je rozoznateľný, a opäť nie je možné oddeliť minulosť, zázemie a rodinné vzťahy od násilia a traumy. Pre závažnosť témy knihy, ktorou je krádež, sexuálne znásilnenie a pokus o vraždu behom jedného dňa, je náročné o knihe hovoriť ako o knihe, pretože by to bolo zjednodušovaním skúsenosti a reálneho utrpenia, ktoré si autor zažil a z ktorého sa tu nielen vypisuje, ale nad ktorým uvažuje, respektíve ho vysvetľuje. A tu prichádza zvláštnosť formy, ktorá nám sprostredkováva nielen autentický ponor do udalostí počas diania a po ňom, ale taktiež perspektívu s časovým odstupom a taktiež prerozprávanie príbehu sestrou, ako by bolo rozprávačov viacero: prvým je Édouard tesne po udalosti, ďalším Édouard, ktorý o nej hovorí sestre, ďalším je Édouard, ktorý počúva posledného rozprávača, a tým je jeho sestra, ktorá to celé hovorí svojmu mlčiacemu mužovi. Vďaka tomuto rozbitiu je pre autora možné zaznamenať takmer všetky detaily vo svojej celistvosti, pretože aj spomienky majú svoj príbeh.
Postupne sa tak dozvedáme, ako k tomu došlo, ako to prebiehalo, ako to skončilo, ako to pokračovalo a ako to v sebe celé autor spracovával, pričom začiatok je veľmi neprehľadný až chaotický, pokračovanie nám pomaly všetko vyjasňuje a následne sa začítavame do detektívneho príbehu podobného Kráľovi Oidipovi, kde vieme, ako to skončí, no dozvedáme sa, ako k tomu vlastne došlo a čo bolo za tým. To však neznamená, že sa opäť nevraciame skrz rozprávanie sestry do autorovho detstva, ktoré je opäť doplnené o niekoľko detailov; avšak bolo to práve naozaj rozsiahle rozprávanie sestry, ktoré bolo pre mňa otázkou – možno nepodstatnou – ale ako veľmi bol jej monológ vykonštruovaný? V zmysle nie že spochybňujem autenticitu a závažnosť rozprávania, práveže ma zaujíma autorova voľba, prečo práve takto a prečo nie inak.
Celkovo je tak dielo silné, obsažné, ako emocionálne, tak plné úvah a analýz daných situácií a vlastnej mysle, vlastného správania, et cetera, no treba si byť vedomý toho, že to nie je kniha jednoduchá či ľahká – rovnako ako pri zvyšku autorových kníh, no tu to podľa mňa platí dvojnásobne. A ďalším rozdielom je naozaj akási literárna komplikovanosť oproti zvyšku autorovej tvorby, ktorá je naopak absolútne zrozumiteľná a priama.

18.06.2022

Klasické dielo literatúry Spojených štátov, o ktorom som už veľakrát počul, som sa rozhodol prečítať veľmi spontánne – bez toho, aby som presne vedel, o čom je. Aj napriek tomu som priebežne akosi vytušil, kam bude príbeh smerovať a podobne (ako ostatných) aj mňa dielo dokázalo dojať, v závere rozplakať a zanechať silný zážitok. Súčasne je síce nutné prihliadať aj na vek diela (v zmysle morálneho vyústenia starostlivosti o Lennieho), no napriek tomu dej plynie veľmi rýchlo, je zrozumiteľný a viacvrstevný. Dokonca aj opis, ktorý by som síce osobne škrtol, bol veľmi pekný a symbolický.
Novela tak stíha zachytiť viacero tém: mapujúc USA skrz životné skúsenosti autora (kedy rovnako ako postavy v príbehu pracoval ako potulný pracovník na statkoch) a jeho pozorovanie sveta okolo. Či už je to finančná tieseň putujúcich brigádnikov, priateľstvo či násilníctvo a žiarlivosť, mizogýnia až „victim blaming“, nedosiahnuteľné sny a pocit, že lepšia realita je na dosah, že je to len otázka chvíle. Rovnako tak je samostatnou rovinou akási metaforická línia Lennyho morálneho dobra a nevedomej deštruktívnosti, respektíve dá sa povedať vzťah medzi mocou a neuvedomovaní si dôsledkov svojho konania. Jeho túžba chovať králiky a súčasne neschopnosť dotknúť sa živého tvora bez toho, aby ho zabil, bola veľmi pochopiteľná, zrozumiteľná a tragická. Celý čas som si prial, aby naozaj mohol chovať králiky; v závere knihy som sa zas sám seba pýtal, či bolo možné konať inak. Rozoberať tu však jednotlivé detaily, pasáže, postavy a témy by bolo pravdepodobne na dlhšie – a predpokladám, že existuje veľké množstvo štúdií diela, ktoré ho do detailu analyzujú, či už v kontexte dobovom, dnešnom alebo len jeho symboliku a odkazy. Z čoho sa postupne opäť dostávam ku kvalitám knihy – nielen rozprávanie naplnené silnými emóciami, ale aj množstvo ideí a otázok, ktoré dielo v človeku vyvolá, a taktiež krátky rozsah ju pomerne oprávnene udržiavajú medzi klasickými dielami literatúry 20. storočia.

7 26.05.2022

Túto knižku som sa rozhodol prečítať pre lepšie a hlbšie pochopenie Fosseho videnia a vnímania literatúry, aby som možno dokázal v budúcnosti jeho písanie o niečo viac oceniť. Tieto eseje som rozčítal okamžite po prečítaní Trilógie, ktorá ma zasiahla a ktorá mi opäť o niečo rozšírila obzory, avšak tu som sa pre svoje nevzdelanie v oblasti filozofie často strácal a pojmy, s ktorými autor operoval, pre mňa miestami ostávali vágnymi, alebo som mal naopak chuť hádať sa (možno to u mňa skončí ako s Borgesom, kde som mal najskôr chuť sa pohádať a neskôr sa jeho myšlienky stali mojou súčasťou). Dielo je tak vhodné najmä pre ľudí zorientovaných v autorom spomínaných mysliteľoch.
Často som si nebol istý tým, ako veľmi je autor proti inému chápaniu literatúry, hoc jeho názoru rozumiem (napríklad vylúčenie angažovanej literatúry spomedzi literatúry; veď tieto myšlienky je možné aj vysloviť, no literatúra je umením písma). Niektoré argumenty súhlasiace s kánonom (hoc sám proti kanonickým dielam bojujem) boli naozaj rozumné a nevedel som im oponovať.
Taktiež sa niektoré myšlienky stali súčasťou mojej mentálnej abecedy: napríklad výrazné rozdeľovanie píšuceho a rozprávača, no často pre mňa úvahy o zmysle a posolstve literatúry a o jej kvalitách a nekvalitách boli akosi vágne a veľmi vyhranené, takže som nie celkom súhlasil. Asi skrátka nemám rád elitárske a intelektuálno-zamerané postoje, aj keď si myslím, že v nejakom fiktívnom dialógu by som sa možno s autorom na niečom zhodol. Takže vo výsledku mali tieto Eseje veľa pozitívnych aj negatívnych bodov – pre mňa ako pre čitateľa – takže neviem ju odporučiť ani zatracovať, tu si naozaj musí každý utvoriť názory sám.
Tieto rozporuplné pocity mi však nezabránia, aby som si Fosseho tvorbu načítal a aby som sa opakovane vracal k jeho poézii, ktorú som si už teraz (behom asi roku) prečítal trikrát.

21.05.2022

Ďalší a zatiaľ najnovší „dodatok k dielu Skoncovat s Eddym B“, ktorý pridáva k rozprávaniu nielen ďalšiu perspektívu, ale aj pokračovanie – obdobne ako Kdo zabil mého otce. Tentokrát sa však autor, podľa môjho názoru, nepokúša rozkľúčovať minulosť skrz adresnejšiu a „portrétovejšiu“ podobu, pretože autorova matka nebola tak výrazným kameňom úrazu. Naopak tu hovorí o vzťahu k svojej matke, o jej živote, o jej osobných revolúciách a o veľkom posune, o emancipácii. Áno, toto všetko sa stále odohráva skrz filter vzťahu syna a matky, ale mám dojem, že tu naozaj ide o akési vzdanie holdu matke a dokončeniu príbehu (pretože neviem, ako by sa mala cítiť matka, pokiaľ o nej ešte kniha vznikla a o jej bývalom mužovi už áno; motiváciu teda vidím nielen autorskú, ale aj osobnú, čomu rozumiem, avšak vo výsledku to pokojne mohlo ostať v podobe listu; nie je tu taká „sociálna“ naliehavosť, hoc tento motív rovnako pretrváva). Vo výsledku som znovu cítil silné prepojenie s rozprávaním, emočne som ho prežíval (ani neviem, ako inak Édouarda Louisa čítať) a doskladal som si príbeh – aj keď tváriť sa, že je to naozaj len dodatok k Skoncovat s Eddym B, je trochu podcenením knihy, ktorá opäť isté situácie duplikuje, takže sa pokúšať existovať aj sama o sebe. A opäť som mal pocit, že niekto mi ukradol tému ako potenciálnemu autorovi a po prečítaní som cítil istú satisfakciu, že už bol tento príbeh vyrozprávaný a hotovo.
Jedná sa o príbeh ženy, ktorá nemala šancu uskutočniť svoje ambície, žiť život, aký by chcela, v dôsledku dvoch nešťastných manželstiev, v ktorých uviazla skrz deti. Je to príbeh ženy, ktorá pre „dobro rodiny“ musí stratiť vlastný život, no akonáhle s postupom času znovu objaví možnosť úniku a lepších podmienok (mesto: Paríž), vypracuje plán a odhodlá sa uniknúť z pasce stereotypu a nekonečného ponižovania. A toto ako príbeh podľa mňa stačí a má čo naučiť – má o čom povedať; má pred čím varovať a ako inšpirovať. Kniha tak diagnostikuje problém, ktorý je často považovaný za normu, za niečo automatické a bežné, avšak práve vďaka konečnému víťazstvu matky – ženy – je možné nájsť nádej na niečo lepšie, niečo viac.

1 21.05.2022

Toto krátke dielo pre mňa ako pre čitateľa predstavuje dodatok ku knihe Skoncovat s Eddym B, hoc sa niektoré pasáže dopĺňajúce kontext pri čítaní oboch kníh duplikujú, takže je pravdepodobné, že je možné túto knihu čítať aj samostatne. Pri komparácii však vidno rozdielnu optiku: nemení sa rozprávač, mení sa vzťah (až juxtapozícia) dvoch tém: príčiny, prečo je otec taký, aký je a jeho miesto v živote syna-rozprávača. Pri Eddym B je otcove pozadie v pozadí, dokresľuje podmienky, v ktorých vyrastal a v ktorých sa formoval, avšak nevynecháva ani súcit voči otcovi. Tu je však ich vzájomný vzťah skôr dôvodom, prečo dielo vzniklo: dodatkom, aby nevznikol mylný dojem o kontexte otca. Celá knižka je písaná ako list – v druhej osobe, kedy otca oslovuje a hovorí priamo k nemu (okrem druhej časti, kde sa autor za seba hanbí a nehovorí o otcovi, ale o vlastnom konaní): výčitky, otázky a slová súcitu či hnevu na vládu, ktorá otca zničila.
Čítať túto knihu pre mňa nebolo jednoduché: počas krátkych 72och stranách som sa rozplakal asi 5krát. Dojalo ma rozprávanie, dojalo ma pochopenie, dojalo ma vidieť portrét človeka, ktorého vnútro je prerušované množstvom cudzích hrádzí. A silným toto poznanie nie je ani tak samé o sebe, ako skôr jednoduchou spojitosťou so spomienkami na rozprávačove často bolestivé detstvo, kedy sa otec pokúšal v sebe bojovať s časťami seba, ktoré v ňom vytvorilo prostredie.
Najprv spoznávame otcovu mladosť, potom realitu, v ktorej ho poznal rozprávač a napokon prenikáme aj do súčasnosti a rozprávanie sa postupne púšťa do veľmi konkrétnej kritiky konkrétnych osôb, ktoré za zničené zdravie otca môžu a nikto o tom nehovorí. Myšlienky, ktoré autor v procese zapisuje, by si žiadalo rovno celú esej; sú to slová, ktoré nútia premýšľať a často premýšľať inak a novo, prehodnotiť svet, ktorý poznáme. Či už je to téma násilia, mladosti, homofóbie, rasizmu alebo spomínanej politiky a vlády, ktorá paradoxne dopady svojich rozhodnutí oproti chudobnej väčšine takmer vôbec nepociťuje.

2 17.05.2022

(SPOILER) Môj prvý kontakt s Fosseho tvorbou bol veľmi pozitívny. Na úvod je nutné sa samozrejme pripraviť na jeho estetiku, na jeho spôsob písania – ku ktorému som sa rozhodol prečítať si aj Eseje. Jedná sa o repitíciu, o jednoduchosť a nejednoznačnosť, o prepojenie čohosi mýtického s niečím veľmi vecným a každodenným. Celkovo tak dielo pôsobí veľmi živo – ako nejaká stará legenda, ako nekonečná báseň, ako film. Celkovo je Trilógia – aspoň pre mňa – veľmi vizuálna, že aj napriek minimu opisov (ktoré sa tak či tak vždy aspoň zo trikrát zopakovali) som si predstavoval všetky tie miesta a bolo to krásne. Čo však krásne nebolo, je výrazný kontrast medzi formou až citovým zafarbením vo vnútri postáv a medzi ich konaním, ktoré v knihe nie je nijak kritizované, akoby morálka bola skôr záležitosťou čitateľa a nie povinnou výbavou rozprávača.
Dejovo je dielo veľmi jednoduché. Patrí do obdobnej kategórie ako Zločin a trest, avšak tu sa výčitky objavujú jedine vo forme takmer alegorických postáv; naopak, mal som dojem, že román sa pokúša vyfarbiť aj druhú stránku veci, čo je vo výsledku naozaj desivá kombinácia. Sympatizujete so zločincom, pretože síce spočiatku čosi tušíte, visí to vo vzduchu, avšak postupne sa to celé rozpletá a vy aj tak vidíte tú veľkú lásku a oddanosť, ktorá sa za zločinmi ukrýva. Práve láska a oddanosť sú najsýtejším prvkom Trilógie. Takže pre mňa bola nejaká obsahová zložka skôr vecou, ktorá je ako vedľajší účinok čítania: dielo poskytuje skôr nejaký zážitok duchovný, estetický a emočný. Každá časť bola zaujímavá iným spôsobom, ale každá bola pre mňa rovnako „čtivá“ a cítil som, že tento príbeh so mnou ostane ešte dlho a dokonca sa k nemu určite vrátim, keďže príbeh nie je dlhý a dokáže čitateľa vziať niekam celkom, celkom inam. Čítať túto knihu je ako počúvať hudbu, šum mora a zvuky búrky. Tieto dojmy posilňuje aj forma, kde po každej priamej reči prichádza slovo „povedal/povedala“ a kde texty rozprávača obsahuje minimum bodiek či odsekov, a tak všetko plynie naraz, akoby čas a nejaké členenie nebolo vôbec dôležité, akoby bol príbeh o čosi hutnejší a rýchlejší než ochota byť prístupným.
Kto však v románoch hľadá jasný dej, vykontúrované postavy či polemiku, kto sa bojí alegorickosti a abstraktnosti postáv, pre toho toto dielo pravdepodobne vhodné nie je. Naopak, kto hľadá únik, poéziu, mýtus, archetypálny príbeh, pre toho môže byť Trilógia skvelým zážitkom.

15.05.2022

O tejto modernistke fínskeho pôvodu som nikdy predtým nepočul: len náhodou som túto knihu našiel v antikvariáte. Akonáhle som si ju začal len tak zbežne listovať, pochopil som, že v rukách držím svoje nové obľúbené dielo.
Poézia je to vo svojej podstate veľmi jednoduchá – básne sú krátke, písané voľným veršom, obyčajne v duchu symbolizmu obsahujú akýsi ústredný symbol, obraz, ktorý je pre autorku kľúčom pre prirovnanie svojho života k prírode, k mýtickému svetu, k neurčitému neznámu. Kniha je tak vo svojej podstate veľmi abstraktná a tvorená z básní, ktoré vždy pokrývajú určitý pocit či myšlienku. V niektorých momentoch ma však myšlienky autorky veľmi prekvapili: bola sebavedomá, presvedčená o svojom talente a taktiež ochotná sa pri svojej tvorbe otvoriť. Jej krátky život poznačený tuberkulózou akoby zintenzívnil jej túžbu po živote a smútok z blížiaceho sa konca, čo všeobecne jej tvorbe dodáva napätie, silu a naliehavosť. Jej radosť aj smútok, jej samota, jej láska k prírode – to všetko je intenzívne a sýte, plne vyfarbené jednoducho naaranžovanými kompozíciami obrazov. Práve príroda a výrazná introspekcia autorky boli prvky, ktoré ma donútili sa začítať, no úryvky, ktoré teraz uvediem, ma vzhľadom na dobu vzniku jemne šokovali – v dobrom šokovali:
„Nie som žena. Som čosi neutrálne. ... som krokom k náhode a ku skaze ... som šepot krvi v uchu muža, som mrazivé chvenie duše...“
„Hľadal si prameň, našiel si more. Hľadal si ženu, našiel si dušu – si sklamaný.“
„Nenašla som lásku. Nestretla som nijakú. ... Vtom ľahká ruka objala ma v páse – našla som sestru... Pohrávam sa s jej zlatými vlasmi – azda nemožné sa zosobnilo v tebe? ... Že by sa takto s nami pohrávali bohovia?“
„Sestrička, prichádzaš ako jarný vánok do našich dolín... Fialky v tieni voňajú sladkým prísľubom. Zavediem ťa do najsladšieho kúta lesa: tam navzájom si vyznáme, ako sme Boha videli.“
Tieto odvážne a taktiež celkom iné, stále krásne verše ma kúsok za kúskom dostávali hlbšie do mysle autorky, ktorá napriek dobovej kritike predbiehala dobové konvencie a vytvorila dielo, ktoré stále komunikuje. Áno, emotívnosť a pátos tu sú prítomné, ale pôsobia natoľko autenticky, že som ich nevnímal ako prekážku. Mrzí ma, že autorkino dielo ostalo iba v podobe vydania z roku 1968 a dá sa nájsť len v antikvariátoch, pretože na to je ešte stále príliš živé.

23.04.2022

Súčasný francúzsky autor v autobiografickom románe spracováva dve témy vo vzájomnom vzťahu: jednak homosexualitu na vidieku, druhak finančnú situáciu a podmienky pre život v rodnej dedine. Autor sa tak vysporadiava so svojou minulosťou z pohľadu prítomnosti: vysokoškolský študent žijúci v meste, vzdelaný (na rozdiel od celej svojej rodiny) a konečne izolovaný od prostredia, ktoré mu spôsobil toľko traumy, bolesti a sebazapierania. Nejedná sa však len o čierno-bielu kritiku, naopak robí tak s pochopením a nadhľadom. Pomenováva problém za problémom, pričom dielo nemá jednoduchý a jednotný dej – kapitoly nesú názvy podľa tém či osôb, ktoré mali v autorovom živote a v danom naratíve kľúčové miesto.
Príbeh sa tak odohráva v dvoch základných prostrediach: prvým je rodina, druhým škola a rovesníci. Rodina sa protagonistovu homosexualitu pokúša skrývať, potláčať a popierať; rodina predstavuje miesto, kde sa má budovať maskulinita, kde sa výrazne rozdeľujú mužské a ženské role. Škola a rovesníci sú zas miestom konfrontácie, šikany a izolácie, miestom, kde sa dá vyhnúť celospoločenskej hanbe jedine skrz hranie úlohy maskulínneho heterosexuála.
Rozprávanie je prehľadné, pôsobí neuveriteľne autenticky a blízko; autorov život by tak pokojne mohol zapadnúť aj do nášho kontextu. Pri každej negatívnej črte nejakej postavy však rozumiem jej kontextu, príčine problému, a dielo tak veľmi pozorne diagnostikuje zdroje klaustrofobickej a neriešiteľnej situácie.
Skoncovat s Eddym B ma tak zasiahlo na viacerých úrovniach, keďže som sa s udalosťami, pocitmi a vnútornými konfliktmi protagonistu na základe vlastných skúseností vedel až desivo stotožniť. Málo kníh ku mne prehovorilo práve tak ako táto kniha, ešte dlho som svoj zážitok spracovával.

5 23.04.2022

(SPOILER) Keď som v trafike zazrel tento útly, zošitový skvost, najskôr ma očarila obálka, následne názov a napokon aj samotný obsah knihy. Kto by bol povedal, že je možné napísať celú knihu bez jediného konfliktu, krízy a prekážok? Určite nie Hedwig, ktorá to zvládla so všetkou gurážou. Píše predsa o láske, tak načo nejaké ťažké skúšky alebo presah?
Ďalšou štylisticko-konceptuálnou inováciou autorky (mimo absencie akejkoľvek gradácie či napätia) je snaha nám všetko vysvetliť, zopakovať a potvrdiť ústami každej postavy. Pokiaľ jedna z nich niečo dobre urobí, priebežne jej to každá postava doslovne zopakuje a povie, že to dobre urobila, že to bol skvelý nápad. A tak sa ako diváci nemusíme strachovať, že sa v deji stratíme, že o niečo prídeme alebo že sa nedozvieme o tom, ako ktoré rozhodnutie jednotlivé postavy vnímali.
V diele sledujeme príbeh Patrície a jej matky Herty, do ktorého vstúpi návšteva čiernej ovce rodiny, Valentina a jeho nevlastného syna, Richarda. Valentin totiž dávno opustil Nemecko, aby začal v Amerike podnikať vo veľkom a rozprávkovo zbohatol. Teraz sa vracia, no chce svoj pokrytecký rodinný klan trochu prekvapiť, a tak predstiera, že sa vracia ako úplný chudák, že nemá peniaze a že prosí o nocľah. Patrícia, hoc chudobná, sa mu ponúkla, že ho s matkou rady prijímu – ako jediné. Rodinný klan má celkovo v diele funkciu kritickú až humornú: predstavuje karikatúru svojráznej rodiny s pevne danými pravidlami, s ktorými sa neradno zahrávať. Valentin teda svoje tajomstvo prezradí len im dvom; rovnako tak im predstaví svojho syna, ktorý sa do svojej nevlastnej sesternice okamžite zamiluje a rozhodne sa, že jej naplánuje celý život a do vzťahu ju zmanipuluje. Spolu s otcom sa rozhodnú využiť úžasnú zhodu okolností – takýchto šťastných a neuveriteľných náhod je dielo plné – a pozvú obe ženy k sebe do Ameriky, že tam pre ne majú prácu, pretože práve hľadajú služobnú do domácnosti. Celý čas som bol v napätí, čo sa asi stane, čo sa pokazí, čo môže ich vzájomnú lásku ohroziť, a tak ma vlastne vyústenie šokovalo viac než čokoľvek, čo som si predstavil dovtedy: nestalo sa nič. Čas jednoducho šiel, až kým Richard Patríciu nepožiadal o ruku. Vzali sa a žili šťastne až do smrti.
Človek by si mohol povedať, že Richardova posadnutosť nevlastnou sesternicou a neustále gaslightovanie a manipulovanie je nesprávne, avšak tu ide o lásku, o večnú lásku, ako hovorí obálka, a tej nesmie stáť v ceste nič. Rovnako tak by sa mohol človek čudovať, akú zlú vlastnosť má teatrálny filantrop Valentin, skromná Herta či anjelska a pracovitá Patrícia, ale oni skrátka vždy majú v rukáve nejakú ďalšiu pozitívnu črtu.
O čom teda dielo je? Učí nás, že niekedy je život proste taký: šťastie si nás nájde, usmeje sa na nás, osudová láska sa zjaví, keď to najmenej čakáme a celý život sa obráti k lepšiemu. Dielo nám rekonštruuje tie najmenej pravdepodobné udalosti, ktoré v živote zažívame absolútne minimálne, a tak nám vlastne pripomína, že sa oplatí žiť v tomto svete.

16.04.2022

(SPOILER) Po veľmi príjemnom čítaní Muža, ktorý sadil stromy – s krásnymi ilustráciami v artforovskom vydaní – som sa na túto knihu úprimne tešil. Počul som, že je poetická a že je naozaj krásna, avšak dielo klasické u mňa opäť nabúralo na sociálne cítenie a názory. Samozrejme, dielo je napísané nádherne a opisy prírody sú fantastické a poetické – no mnoho pekne zaobalených myšlienok protagonistu Antonia bolo v skutočnosti naozaj nepekným „mansplainingom“.
Dielo celkovo považujem za veľmi „chlapácke“ – muži putujúci prírodou, splývajúci s ňou, bojujúci pre lásku – a ženy sú cieľom tejto lásky, sú symbolom vášne a plodnosti, dopĺňajú prírodu v človeku. Problém u mňa nastáva najmä pri Antoniovej láske ku Clare, kedy by si ju najradšej priviazal na remeň, keďže je slepá, a vo všetkej svojej láske by sa k nej správal ako k malému dievčatku, ktorému by mohol všetko vysvetliť a ukázať skrz seba. Viackrát je tam tento motív použitý, taktiež to pôsobí tak, že pre autora sú nevidiaci ľudia viac poetickým symbolom než skutočnými ľuďmi.
Aby som však len nekritizoval, dielo má množstvo kladov – a možno, pokiaľ by som tam nemal podobné problémy, dokázal by som si román veľmi vychutnať. Dialógy boli veľmí úsporné, o to však údernejšie, akokoľvek často som sa v nich strácal; príroda, ktorá pretkávala celú cestu i život postáv, mala svoje opodstatnenie aj silu – v autorových opisoch sa čitateľom predstavuje v celej svojej nádhere. Neposúva však dej, skôr akoby autor našiel priestor, kam môže umiestniť svoje obľúbené momenty strávené v prírode. Protagonisti s ňou splývajú: a akonáhle nie je poblíž, prestávajú byť sebou a strácajú istotu. Že by však dielo ukazovalo len jemné vizuály, sa nedá povedať – v diele sa vyskytuje aj násilie a skutočne, voči zvieratám, veľmi kruté zaobchádzanie. Tu však prichádza otázka doby vzniku diela ako brzda pre súčasnú kritiku; dielo predvádza ľudí ako súčasť prírody, ako ďalší druh zvieraťa, ako bytosť pudovú a inštinktívnu, ktorej zmysly sú ako nitkami spojené so svetom naokolo.
Ku knihe sa už pravdepodobne nevrátim, zážitok to však bol zaujímavý a dokážem oceniť viacero momentov a atmosfér.

16.04.2022

Štruktúrou a dejom veľmi jednoduchá próza portrétuje vnútorný svet rozporuplnej, bezmennej postavy. Sociálne i ekonomicky privilegovaná, atraktívna protagonistka sa rozhodne reštartovať svoje psychické zdravie veľmi svojskou metódou – chce stráviť jeden celý rok tým, že bude spať tak veľa, ako sa len dá. Pomáha si liekmi; uniká tak pred svetom, realitou a najmä pred svojimi emóciami. Toto rozhodnutie však neovplyvňuje iba jej život, ale taktiež formu rozprávania tohto príbehu. Dej knihy je jednoduchý až monotónny – predstavuje krátke konverzácie, sarkastické vnútorné monológy a zoznam liekov, ktoré nie práve sympatická protagonistka užíva.
Okrem toho, že toto dielo obsahuje množstvo čierneho humoru, pop-kultúrnych narážok a komentárov na svet umenia, je v ňom tak isto veľa nadhľadu a vážnych tém. Ako človek, ktorý si prešiel depresívnym obdobím, kedy som sa pokúšal prespať celé dni, až dokým neumriem, konaniu a plánu rok spať rozumiem. Rovnako tak je pre mňa postava zaujímavá práve svojou nesympatickosťou, ktorú si však uvedomuje. Vie, že nie je dobrou kamarátkou, čo môže byť efekt ako nepriznanej depresie, tak samotnej povahy. Jedná sa o veľmi špecifický spôsob akéhosi vnútorného bloku, demotivácie a snahy vzdialiť sa od svojho vnútra, od empatie, od nádeje. Akoby svoju zraniteľnosť schválne prehliadala a pre istotu ju nahrádzala mizantropiou a nihilizmom.
Postupne počas knihy začneme postave rozumieť napríklad skrz jej výchovu, rodinné zázemie a traumy. V jednom interview s autorkou som zachytil skonštatovanie, že protagonistka pôsobí ako človek, ktorému je úspech predurčený, avšak pre akési zvláštne dôvody ho nedosahuje, zlyháva až akoby rezignuje. Tieto dôvody sú pochopiteľné až po objavení kontrastu medzi jej zovňajškom a skrývanou bolesťou vo vnútri, ktorá však stále vo výsledku nemôže ospravedlniť jej cynizmus a zatrpknutosť, jej egocentrizmus a egoizmus.
Tu prichádza otázka – prečo sa teda rozhodne namiesto konfrontovania sa s problémami, ktoré sú skutočné, riešiť fiktívnu nespavosť a problémy radšej obchádzať? Nie je to až priveľmi povedomé nejednému z nás? Je trochu alibistické napísať miestami ofenzívnu a drsnú knihu s obhajobou, že taká je proste tá postava; avšak nikto netvrdí, že protagonistka sa rozhodla správne a že je jej riešenie problémov realizovateľné každým z nás. Nie je tak ani predmetom súcitu ako skôr skúmania – nielen pre nás ako pre čitateľov, ale rovnako tak pre seba samú.

2 16.04.2022

„Hriadky možno čítať obojsmerne. Pokoj sa nevrátil. Bezpochyby preto, že jedna logika nestačí. Nie je pravdivá ani reálna. A je oddeliteľné.“
Súčasný francúzsky autor napísal veľmi pozoruhodnú zbierku básní: bola pre mňa naozaj zaujímavá, inovatívna, čo sa týka naratívu, a krásna, akokoľvek často som si nebol istý tým, čo sa práve deje, hoc som si najprv prečítal záverečný dodatok Márie Ferenčuhovej a hoc som si bol vedomý témy straty.
Formálne sa jedná o dlhé básne rozdelené na kratšie odseky, pri čom vety nie sú usporiadané do veršov. Obsahom však prózou rozhodne nie sú a rovnako sa nejedná ani len o typickú poéziu. Text totiž omnoho viac pripomína inštrukcie k natočeniu filmov (slová ako optika, strih či film nie sú vzácne). Jednotlivé obrazy tak pripomínajú konkrétne a špecifické zábery, ktoré je „nutné“ zachytiť; sem-tam sa však pridá pocit (napríklad častá bolesť) alebo „replika“ poznania. Niektoré obrazy a témy sa opakujú, tak ako sa v autorovej tvorbe neustále objavuje vrch Juliau; v tejto zbierke sa takto napríklad opakuje kručinka, zajac, čierna kniha žltá farba. Neustále, neustále, vždy v inej kompozícii, v inej časti dňa, v inom svetle. Natočiť tento film sa stáva nekonečnou obsesiou, snahou niečo dokonale uchopiť, objasniť a pomenovať. Akoby si pozorovateľ uvedomoval, aké sú hranice slova (tie tiež často v básňach definuje), no stále veril, že neúnavným zachytávaním sveta okolo seba sa mu svet podarí zachytiť.
Ako som spomínal isté obrazy vrátane vrchu sa opakujú, no neustále sú konfrontované s niečím iným a symbolizujú niečo trochu iné: príroda (zver, stromy, skaly) stretáva ľudskú činnosť, či už vo forme potrubí, strojov alebo nástrojov, no nepôsobia si navzájom cudzo: naopak, splývajú prirodzene jedno do druhého; rovnako tak s nimi splýva aj autor-pozorovateľ. Nie sú metaforou jeho pocitov, skôr on akoby v krajine okolo seba nachádzal svoje vnútorné pochody a poryvy. Z času na čas do týchto pozorovaní zaradí vety či naozaj básnické metafory (nikdy však celkom nespadnú do klišé), ktoré nesú konkrétny a pomerne zrozumiteľný význam, zvyšok však pôsobí ako by sme sa ocitli uprostred práce génia, kedy nevieme, kde začal a kde skončí a nemáme šancu všetko pochopiť. Tieto jasnejšie formulované odkazy znejú asi takto:
„Ako si možno myslieť, že vete sa podarí čosi vyhĺbiť. Zviera sa vráti hrabať tam, kde cíti pach.“
Z tohto všetkého teda vyplýva, že sa k zbierke ešte budem musieť vrátiť: starší, skúsenejší a pozornejší a verím, že čítanie bude opäť zaujímavým zážitkom.


Ukážky:

„Potom sa vráti svetlo. Odísť tak jednoznačne a nikdy sa nevzdialiť. Mátať následkom reči a ako reč. Ktorá je sama venovaná tomu ústraniu. Hlboká kručinka. Farba bledne v prospech blízkosti. Zajačí smútok. Všetko, vždy predčasné, keď sa dívame. Pohľad postupuje bleskom a ustaľovaním. A potom ujsť, každý za seba, bez slov, nech nás dobehnú a nechajú tmu, aby dvakrát dokonala dielo. Zasadiť strom na konci knihy. Biela obrazovka. Zomrieť v priebehu niekoľkých hodín.“

„Neobývame reč, to ona odhaľuje nás. Núti nás natiahnuť holú ruku, prekvapený krk. Ťahá nám oči do viery. Aby si telo poradilo so svetom a so slovom, zaživa nás obnažuje a vedie naše sily tam, kde svetlo prestáva. Až k šibenici farieb.“

20.03.2022