Trilógia

15.05.2022

(SPOILER) Môj prvý kontakt s Fosseho tvorbou bol veľmi pozitívny. Na úvod je nutné sa samozrejme pripraviť na jeho estetiku, na jeho spôsob písania – ku ktorému som sa rozhodol prečítať si aj Eseje. Jedná sa o repitíciu, o jednoduchosť a nejednoznačnosť, o prepojenie čohosi mýtického s niečím veľmi vecným a každodenným. Celkovo tak dielo pôsobí veľmi živo – ako nejaká stará legenda, ako nekonečná báseň, ako film. Celkovo je Trilógia – aspoň pre mňa – veľmi vizuálna, že aj napriek minimu opisov (ktoré sa tak či tak vždy aspoň zo trikrát zopakovali) som si predstavoval všetky tie miesta a bolo to krásne. Čo však krásne nebolo, je výrazný kontrast medzi formou až citovým zafarbením vo vnútri postáv a medzi ich konaním, ktoré v knihe nie je nijak kritizované, akoby morálka bola skôr záležitosťou čitateľa a nie povinnou výbavou rozprávača.
Dejovo je dielo veľmi jednoduché. Patrí do obdobnej kategórie ako Zločin a trest, avšak tu sa výčitky objavujú jedine vo forme takmer alegorických postáv; naopak, mal som dojem, že román sa pokúša vyfarbiť aj druhú stránku veci, čo je vo výsledku naozaj desivá kombinácia. Sympatizujete so zločincom, pretože síce spočiatku čosi tušíte, visí to vo vzduchu, avšak postupne sa to celé rozpletá a vy aj tak vidíte tú veľkú lásku a oddanosť, ktorá sa za zločinmi ukrýva. Práve láska a oddanosť sú najsýtejším prvkom Trilógie. Takže pre mňa bola nejaká obsahová zložka skôr vecou, ktorá je ako vedľajší účinok čítania: dielo poskytuje skôr nejaký zážitok duchovný, estetický a emočný. Každá časť bola zaujímavá iným spôsobom, ale každá bola pre mňa rovnako „čtivá“ a cítil som, že tento príbeh so mnou ostane ešte dlho a dokonca sa k nemu určite vrátim, keďže príbeh nie je dlhý a dokáže čitateľa vziať niekam celkom, celkom inam. Čítať túto knihu je ako počúvať hudbu, šum mora a zvuky búrky. Tieto dojmy posilňuje aj forma, kde po každej priamej reči prichádza slovo „povedal/povedala“ a kde texty rozprávača obsahuje minimum bodiek či odsekov, a tak všetko plynie naraz, akoby čas a nejaké členenie nebolo vôbec dôležité, akoby bol príbeh o čosi hutnejší a rýchlejší než ochota byť prístupným.
Kto však v románoch hľadá jasný dej, vykontúrované postavy či polemiku, kto sa bojí alegorickosti a abstraktnosti postáv, pre toho toto dielo pravdepodobne vhodné nie je. Naopak, kto hľadá únik, poéziu, mýtus, archetypálny príbeh, pre toho môže byť Trilógia skvelým zážitkom.