bondula bondula přečtené 410

☰ menu

Pantaleón a jeho ženská rota

Pantaleón a jeho ženská rota 2011, Mario Vargas Llosa
4 z 5

Pantaleón a jeho ženská rota mi v mnohom pripomínali slávnu Hlavu XXII. Absurdné nápady vymýšľané na akomsi vzdialenom veliteľstve, statočný vojak do bodky plniaci rozkazy a armáda, ktorá si zo všetkého vyberá to najlepšie. Stroho, vojensky písané hlásenia o pohlavných potrebách, kvantifikovanie a plánovanie počtu a času potrebného na priemerný pohlavný styk peruánskeho vojaka, štatistikou podložené plány na rozvoj Pantaleónovej jednotky špeciálneho určenia. Do toho trochu tajomna amazonského pralesa, čudesné kulty a juhoamerická mentalita. Vtipné a originálne.... celý text


Život na nástupišti

Život na nástupišti 2009, Octavian Paler
5 z 5

Život na nástupišti v mnohom pripomína Tatarkovho Démona súhlasu. Vyrovnávanie sa s totalitou, hľadanie vlastnej cesty ako v neslobode žiť. A na záver, ak som správne pochopil, pridáva autor akúsi obhajobu, či vysvetlenie, prečo je kolaborácia s utláčateľom, ak už nie ospravedlniteľná, tak aspoň pochopiteľná. Tiež veľmi pekne, alegoricky, popisuje mechanizmus vzniku a upevnenia sa totalitného režimu. Kniha mala niektoré neuveriteľne dobré miesta, viaceré pasáže však boli na môj vkus až príliš zdĺhavé. Práve tie trochu uberajú na zážitku, no výsledný dojem, ktorý zo Života na nástupišti mám, zostáva veľmi silný.... celý text


Impérium

Impérium 2016, Ryszard Kapuściński
5 z 5

Literatúra faktu, ale neuveriteľne krásne beletristicky spracovaná. Kapuscinski sa narodil v Pinsku v Bielorusku, jeho kontakt so sovietskym impériom bol teda doslova osobný. Bol skúseným reportérom, ktorému sa podarilo dostať na také miesta a v takých momentoch, kde by sa to iným nepodarilo. A vynikajúcim spisovateľom, ktorý tieto zážitky dokázal spracovať, dať súvislostí a esteticky podať. Sovietsky zväz poznal naozaj dobre, cestoval od Kišineva až po Magadan, od Vorkuty po Jerevan. Podarilo sa mu skvele zachytiť nie len geografické a kultúrne odlišnosti jednotlivých regiónov ZSSR, ale najmä ich premenu v čase. Na knihe trochu cítiť, že bola písaná v inej dobe, pre trochu iné publikum. To je však údel reportáží. Nič to však nemení na fakte, že Kapuscinského Impérium ešte i dnes stojí za prečítanie.... celý text


Vtáky bez krídel

Vtáky bez krídel 2005, Louis De Bernières
4 z 5

Pekný príbeh, alebo skôr pospletané klbko príbehov, z málo známych končín, o málo známych udalostiach. Formálne mi Vtáci bez krídel veľmi pripomínajú Moje meno je Červená od Orhana Pamuka. Jedna príbehová niť, rozprávaná ústami mnohých rozprávačov. Okrem zaujímavého deja, sa autor podujal na neľahkú úlohu osvetliť dejinné udalosti z pohľadu nezávislého pozorovateľa. V románe fakty nie sú podopreté citáciami a preto ostáva len veriť, že pri popisoch historických udalostí autor nefabuluje. A ak to tak naozaj je, jeho úloha nestranného komentátora sa mu celkom podarila. Všetku túto svoju prácu však zabíja v závere, kde hľadá vinníkov všetkých týchto strašných udalostí. Veľký svet? Je to naozaj ten „veľký svet“ čo je za to všetko zodpovedný? Je mi to ľúto a chápem, že v románe, kde niet žiadnej vyslovene zápornej postavy sa hľadajú vinníci tragédie ťažko. Ale hodiť to na „veľký svet“ môže naozaj len nedbalý hrnčiar...... celý text


Šče ne vmerla i ne vmre

Šče ne vmerla i ne vmre 2015, Paweł Smoleński
5 z 5

Živo si pamätám ako som pred dvoma rokmi sledoval priame prenosy z Majdanu. Bolo mi tých ľudí ľúto, ale istým spôsobom som im závidel. Nerozumel som veľmi prečo – silné momenty, boj za slobodu, spolupatričnosť? Úžasné, ale predsa len, zažiť by som to nechcel. Andruchovič však presne definoval to, čo som ja nevedel pomenovať. Majdan bol pre Ukrajincov moment, ktorý doslova vytvoril jednu generáciu. Stálo ich to veľa, ale možno to celé stálo za to. Bolo to niečo, čo dokázalo spojiť západ aj východ Ukrajiny a to nie je málo. Je to presne to, čo chýba tu, u nás. A kým sa vďaka tomu Ukrajina mentálne približuje Západu, u nás prebieha proces presne opačný – gangsterizácia a ohlupovanie. Okrem pohľadu na Euromajdan spoza opony ponúka kniha aj názor liberálneho a prozápadného Ukrajinca na svojich krajanov, na vzťah Ukrajiny k Rusku a k Západu. Prináša informácie (od fungovania Doneckej kliky až po Janukovyčov zlatý hajzeľ), ku ktorým sa nedá dostať ani čítaním dennej tlače, ani odbornej literatúry. Získať sa dajú len počúvaním niekoho, kto si to prežil a stále musí prežívať. Veľmi ma potešilo i celkom optimistické Andruchovyčove videnie budúcnosti. A tu musím zdôrazniť jedinú vec, ktorú mám chuť celému tomuto rozprávaniu vytknúť – Jura prezentuje svoju „konšpiračnú teóriu“ o tom, ako sa EU stavia k Ukrajine – keď im tam vládnu proruskí, je EU na nich sladučká, aby jej Ukrajina neušla príliš do náruče Moskvy. A keď vládnu proeurópski, EU na Ukrajinu kašle, nechce si Ukrajinu pustiť príliš blízko, alebo nebodaj vziať k sebe. Dôvody sú pochopiteľné, ale načo potom ťahať medové motúzy popod nos! Mám pocit, že Andruchovyč nehovorí to, čo si ozaj myslí, alebo je trochu naivný. Ono to totiž zjavne nie je žiadna „konšpirácia“, ono je to očividne presne tak...... celý text


Kamenné sny

Kamenné sny 2015, Akram Ajlisli (p)
5 z 5

„Pokud by za každého zavraždeného Arména zapálili po jedné svíčce, záře těchto svící by byla jasnejší než svit měsíce.“ Husté. Už v úvode autor naznačuje, čo všetko prinieslo vydanie tejto knižky jemu a jeho rodine. Viem si predstaviť, čo by spôsobila hypotetická kniha maďarského spisovateľa o tom, že pred Maďarmi na „ich území“ žili nejakí Slovania, alebo nebodaj Slováci! Ako teda asi môže v Azerbajdžane, kde dodnes nevychladli zbrane a neuschla krv po karabašskom konflikte zarezonovať kniha s obdobnou tematikou a uhlom pohľadu? V Azerbajdžane, kde tvrdou rukou vládne syn, priam dynasticky pokračujúci v stopách svojho otca, v Kammených snoch nie práve lichotivo nazývaného Hospodárom... Kniha vyznieva trochu tendenčne, je jasné, že v tomto konflikte nemajú maslo na hlavách len Azeri. Autor sa však háji - nemá právo písať o krutostiach, ktoré páchali ich protivníci, to necháva na niektorého z odvážnych Arménov. Ajlisli nerozoberá politiku a veľké udalosti novodobých dejín svojej krajiny. Do času tesne pred vypuknutím konfliktu o Karabach zasadil komornú drámu, kde na príbehoch niekoľkých postáv ukazuje korene všetkého toho zla. A tvrdo kontruje dobrom, ktoré však už náleží iba spomienkam a denníkovým zápiskom z dôb ešte starších. Z univerzálnejšieho pohľadu Kammené sny ukazujú, ako rôzne sa dá chápať jedna a tá istá vec či udalosť. Ako sa dá krútiť história a kriviť jej vnímanie. A ako sa to môže diať kdekoľvek. Teda môže... ono sa to žiaľ aj deje. „Peklu jsme říkali ráj...“... celý text


Ztracená hlava Damascena Monteira

Ztracená hlava Damascena Monteira 2004, Antonio Tabucchi
4 z 5

Znova ten istý závan sviežeho vetra od Atlantiku. Príjemná zanedbanosť portskej Ribeiry a nezabudnuteľná chuť červeného Tawny. Pohľad na najhoršie stránky portugalskej súčastnosti, podmienené jeho nedávnouo minulosťou, môžu byť pre našinca nové a vcelku zaujímavé. Ale práve evokatívna atmosféra ležérneho juhu je to, čo ma na tejto detektívke – nedetektívke najviac dostalo.... celý text


Doktor Živago

Doktor Živago 1969, Boris Leonidovič Pasternak
4 z 5

„A tehdy přišla nepravda na ruskou zem. Hlavní bídou, jádrem budoucího zla byla stráta víry v cenu vlastního názoru. Lidé si namlouvali, že doba, kdy sa zachovávali příkazy vlastního mravního cítění už minula.“ Doktor Živago je románom o prechode. O prechode z usporiadanej epochy dlhého 19.teho storočia, cez obdobie chaosu do epochy novej, do epochy nových myšlienok, nových vládcov a novej totality. Písaný z pohľadu inteligenta, predstaviteľa buržoázie, no ukazujúci i to, prečo toto obdobie nebolo pozitívnou zmenou ani v živote jednoduchých ruských mužikov. Doktor Živago je postavou komplikovanou a zaujímavou najmä autobiografickými prvkami, ktoré do nej autor vložil. Na jednej strane je človekom, zodpovedajúcim vzorom ruskej klasickej literatúry, na druhej strane človekom naskrz dnešným. Človekom, ktorý napriek tomu, že má svoj vlastný, pevný filozofický rámec a ideály, nevie, čo vlastne chce a s ničím, čo vykoná nie je spokojný. Podobnosť medzi týmito dvoma prototypmi až mrazí. Doktor Živago je dielom, ktoré v sebe spája Dostojevského hĺbku a Šolochovovu epiku. Jeho myšlienkové prúdy však nejdú pod kožu tak hlboko, ako to dokáže Dostojevskij. Šírka a monumentálnosť jeho príbehu, ani obraz a prekreslenie každodenných starostí ľudí tej doby nedosahuje záber Tichého Donu. Napriek tomu je Doktor Živago dielom, ktoré sa rozhodne oplatí prečítať.... celý text


Sviece zhoria do tla

Sviece zhoria do tla 2010, Sándor Márai
5 z 5

Zvláštna kniha... Teda skôr formálne, obsah tvorí klasický milostný trojuholník. Aj keď veľmi zaujímavo spracovaný. Ale! Ide naozaj o trojuholník? Mnohoznačné dielo, ktoré kladie otázky, na ktoré nik neodpovedá. Odpovede sa dajú iba tušiť a samozrejme tušenie nemusí byť vždy správne. Rovnako nejednoznačný je aj záver. A teraz moja otázka: dopadol príbeh smutne, alebo šťastne?... celý text


Staré arménské pověsti

Staré arménské pověsti 1958, neznámý - neuveden
2 z 5

Tak neviem. Asi sme sa s autorom trochu minuli v chápaní pojmu povesť. Knižka obsahuje pätnásť úrivkov z dávnej arménskej histórie (4. - 5.te storočie). Celé je to v štýle ten presvedčil toho, že ho chce zabiť hentamten a ten hentoho nejakým úskokom dostal na hostinu, kde ho nakoniec zabil... Nepoznám natoľko arménsku históriu a popravde som su ani nijak hlboko spoznať netúžil, takže výpočet statočných činov hrdinov s menami na ktorých si našinec celkom slušne poláme jazyk ma veľmi neoslovil. Ešte že v poslednom príbehu sa objavili akési prvky vtipu a satiry. V doslove zostaviteľ knižky pán Černý vysvetľuje niektoré historické skutočnosti týkajúce sa tohto dielka a nakoniec teda vnesie aspoň lúč svetla do temného kamenného chrámu týchto ťažko pochopiteľných starých rozprávaní.... celý text


Mirhorod

Mirhorod 1946, Nikolaj Vasiljevič Gogol
4 z 5

Zvyknem si občas prečítať aj nejakú tú klasiku, nemôžem teda povedať, že by som bol zvyknutý iba na moderné texty. Mirohorod je ale iný. Musím úprimne povedať, že sa mi čítal ťažko. Uvedomil som si zvláštnu vec - kdesi okolo polovice 19.teho storočia leží akási imaginárna hranica. Knihy "novšie", ale aj klasické sú pre mňa čitateľné, zrozumiteľné a viem sa v nich nájsť. Pri knihách starších, ako je táto pomyselná hranica to už tak nie je. Buď je to pre mňa neprekonateľným časovým odstupom, alebo nejakou zmenou niečoho v systéme tvorby literárneho diela, či myslenia, neviem. V každom prípade, novely z Mirhorodu, aj keď zaujímavé, sú pre mňa akosi z iného sveta... Vij je jednoznačne top. Tento príbeh je hrozivý ešte aj dnes. Starosvetskí statkári a Povesť o tom... sú príjemné poviedky, ktoré zrejme ukazujú a pranierujú isté vtedy zrejme bežné ľudské vlastnosti. No pre mňa sú málo zrozumiteľné, proste pekné texty, viac si z nich zobrať nedokážem. A Taras Buľba? Tu je ten kontrast vekov najsilnejší. Keď pália Poliaci, klamú Židia a kradnú Tatari je to vec, ktorú treba jednoznačne odsúdiť a pomstiť. Ale keď zrazu kozáci napichujú deti na kopie a urezávajú ženským prsníky, zrazu je to v pohode? Neroumiem dvojitému metru. Alebo len nerozumiem irónií? Aj to je možné. V každom prípade, Mirhorod bol pre mňa zaujímavý kontakt s veľkým literátom, na ktorý som žiaľ asi nebol dostatočne otvorený, alebo pripravený.... celý text


Bratři Karamazovovi

Bratři Karamazovovi 2013, Fjodor Michajlovič Dostojevskij
5 z 5

Román o širokej ruskej duši. Alebo ľudskej? Každý z bratov Karamazovcov dostal do vienka byť prototypom, akýmsi zobecnením všetkých ľudských vlastností. Žiaden z nich nie je čierno – biely a tak sú každý jeden rovnako sympatický i odpudivý. Román o vzťahu rodičov a detí, alebo lepšie otcov a synov. Karamazovci a ich sága, ich pokryvené rodinné vzťahy, dostávajú možno nevýrazný, ale pre mňa o to silnejší protiklad v príbehu penzionovaného kapitána Snegirjova a jeho Iljušu. A konečne román o nespravodlivosti života. Nespravodlivosti, hoci vnímanej cez prizmu ruských reálií druhej polovice 19.teho storočia, ale nespravodlivosti stále existujúcej, existujúcej pokiaľ bude existovať ľudstvo samé. Dielo ohromné ako rozsahom, tak i myšlienkami. Keďže toto bol môj prvý Dostojevskij, je možné, že Karamazovcov neviem dostatočne doceniť. Niektorí autori dokážu na desiatkach strán opísať obrázok krajiny, miesta, či len prázdnej izby. Dostojevskij takto dokáže rozoberať myšlienky. Musím úprimne povedať, že som si na túto miestami až prílišnú rozvláčnosť ani do konca knihy nedokázal zvyknúť. Iste, myšlienky to boli zvyčajne hlboké a podnetné, len toho na mňa bolo proste veľa. A to ma privádza k malej úvahe o hodnotení. Toto dielo si päť hviezd jednoznačne zaslúži. Ale či je každá kniha v tejto päťhviezdičkovej kategórií, pre mňa rovnako prínosná a hodnotná? Najskôr nie... Výlučnosť Bratov Karamazovcov preverilo už tých takmer 150 rokov od ich napísania. Možno raz, keď aj ja budem taký starý, dokážem ich pochopiť a zhodnotiť tak, ako si snáď naozaj zaslúžia.... celý text


... až pod čiernu zem

... až pod čiernu zem 2014, Kornel Földvári
5 z 5

Chvíľu mi trvalo zvyknúť si na tieto krátke texty. Nie sú to len autorove príhody z vojny (a nie ledajakej). Je to i obraz tragédie ľudí, jednotlivých osudov, ktoré autor zaznamenáva. A práve tie ma dostali. Zo začiatku si vravím - veď to bola proste "len iná" vojna. Ale čím ďalej som čítal, tým viac som si uvedomoval, že ide o ľudí dnešnej doby, generáciu mojich rodičov či starých rodičov, ľudí z mojej krajiny. Že tragédia nie vždy spočíva v potokoch krvy, horách mŕtvol, a krutostiach najhrubšieho zrna. Že tragédiou je i neprísť sa rozlúčiť s umerajúcim otcom, lebo cynický veliteľ tak nechce. Často sa pri čítaní snažím odosobniť od čítaného textu, ale ...až pod čiernu zem získalo pre mňa kúzlo práve vtedy, keď som začal čítať očami autora a každú ľudskú tragédiu si prežil takpovediac na vlastnej koži.... celý text


Satanské tango

Satanské tango 2003, László Krasznahorkai
4 z 5

„Stál tam bez hnutí, se zavřenýma očima a zaklonenou hlavou, protože se chtěl zbavit té zarputilé, znovu a znovu se objevující touhy – touhy, aby se alespoň teď, na konci života, konečne dozvědel ´k čemu tu byl takovej Futaki zapotřebí´. Nejlépe by udelal, kdyby se už smířil s tím, že pak žuchne do jámy se stejne tupým odevzdáním, s jakým sem jako řvoucí kojenec přišel.“ Kniha o márnosti. Ale nie o márnosti hlbokej, filozofickej, ale o ničomnosti, bezvýznamnosti a bezvýchodiskovosti o akej sa vlastne ani neoplatí hovoriť. Kniha, kde sa dážď leje po kýbľoch a blato čvachtá v rozpadnutých botách každého z hrdinov. Hrdinov? Práve toto je tá kniha, ktorá hrdinov ani nemá. Postavy – niekoľko pochybných škaredých, hlúpich, domýšľavých a večne ožratých pomätencov. Dalo by sa možno ešte rozprávať o nejakej diktatúre stojacej v pozadí, akomsi zvláštnom postapokalytpickom prostredí rozbahnenej maďarskej pusty či planých nádejách na nové začiatky. Ale načo, aj tak vlastne nič nemá význam... Ideálne čítanie do jesennej tmy a nečasu.... celý text


Expres Ukrajina

Expres Ukrajina 2008, Rita Kindlerová
4 z 5

Hneď na začiatku musím priznať, že Ukrajinu mám rád. Ako krajinu medzi východom a západom, kde to, čo by bolo u nás tajomné, tam je ešte tajomnejšie. A to, čo by bolo u nás humorno – tragické, tam je ešte vtipnejšie, ale aj smutnejšie. Môj dojem z tej krajiny je, uznávam, čisto romantický. Je to romantika hrdzavejúcich tovární, smetísk uprostred karpatských lesov a prašnej nudy letných stepí. Romantika opilcov, spiacich na detskom ihrisku uprostred šedivého sídliska, zhrbených bábušiek predávajúcich v podchodoch slnečnicové semiačka. A romantika krásnej dlhonohej dievčiny, ktorá sa dňom svadby prestáva o svoju krásu starať a rýchlo sa mení na odpornú, nevrlú bárišňu. A v tomto duchu sa nesú aj mnohé z poviedok v Exprese Ukrajina. Takže – sadli sme si navzájom. Texty v zbierke sú veľmi rôznorodé, nemá zmysel spomínať, čo všetko je témou pre moderných ukrajinských autorov. Mňa na nich najviac upútal akýsi melancholický smútok a spravidla nešťastné konce, ktoré tieto príbehy spájajú. A taktiež to zvláštne východoeurópske magično. Snáď len tu, na Ukrajine, sa môže stať, že žena dôstojníka KGB porodí dieťa s kopytami, chvostom a rožkami na hlave... Musím konštatovať, že najsilnejšie poviedky sú z pera u nás (aj mne) nezámych a dosiaľ neprekladaných autorov (bratia Kapranovi, V. Dibrova, J. Kononenko). Renomovaní autori za nimi prekvapivo zaostávajú. Ale to je snáď v poriadku, antológia má predsa čitateľa zoznámiť aj s menej známymi, zato o nič menej kvalitnými spisovateľmi. Nechcem rozoberať jednotlivé texty, ale jeden príklad za všetky si neodpustím. Už zmienení bratia Kapranovi v poviedke Porodila mě matička vytvorili pre mňa najlepší krátky text aký som kedy čítal. Možno preto, že sedenie na chodbe starej pôrodnice a čakanie na prvý výkrik vlastného dieťaťa mám ešte v živej pamäti. Ale aby ma v rozsahu pätnástich strán niekto tak mrazivo usadil na stoličku, následne ma z nej dvihol do vzduchu, aby ma nakoniec tresol o podlahu, to sa mi ešte nestalo! Ešte nikdy som nedokázal dať poviedkovej antológii päť hviezdičiek. Zbierky vždy obsahujú silnejšie, ale aj slabšie kusy. No pri Exprese Ukrajina som bol veľmi dlho presvedčený, že si tých päť hviezd zaslúži.... celý text


Kapitánova dcéra

Kapitánova dcéra 1987, Alexandr Sergejevič Puškin
5 z 5

Romantika ako prasa. Veľká láska, veľké trápenie a šťastný koniec. Spojlujem? Ale vôbec nie, veď je to jasné od začiatku... Miestami napínavé, miestami som sa až smial. Literatúra z čiast, keď sa ešte písali veľké príbehy. Veľké ako láska Andreja Petroviča a Marie Ivanovny. Mimochodom - toto je najstaršie dielo, v ktorom som sa stretol s dnes bežne používaným spisovateľským fígľom ukončiť kapitolu v tom najnapínavejšom. A pokračovanie nabudúce...... celý text


Pražský cintorín

Pražský cintorín 2012, Umberto Eco
4 z 5

Furt tam žerú! Skutočne, keby sa vyškrtali všetky jedálne lístky reštaurácií, ktoré postavy navštívia, všetky recepty a všetky jedácke fantázie a reči, ktoré medzi sebou vedú, kniha by bola o štvrtinu tenšia. Nie že by mi to vadilo, ale moje časté návštevy chladničky počas čítania veľmi spomaľovali plynulosť a spád deja. Mimochodom, dosť mi to pripomínalo Stančíkov Mlýn na mumie (alebo naopak?). Inak je Pražský cintorín vcelku krutým, miestami až veselým osobným útokom na každého pravoverného hltača konšpiračných teórií. Židia, slobodomurári, svetovláda, to teraz letí! Obávam sa však, že tí, ktorých sa táto satyra dotýka, môžu pochopiť Pražský cintorín iba ako ďalšie veľké odhalenie zamlčiavanej pravdy...... celý text