bondula komentáře u knih

Občas sa mi stane, že sa ocitnem v debate s partnerom, s ktorým mám v podstate podobný názor na diskutovaný problém, no napriek tomu si vôbec, ale že vôbec nerozumieme. Napríklad pokladám za zbytočné klásť argument na argument do krajnosti až divnosti, aby sa obhájila zrejmá téza. Alebo zoširoka siahodlho uvádzať novú tému. A tak podobne. Presne to sa mi žiaľ stalo s touto knižkou od pána Smila.

No a potom je tu ten zrejmý problém kvantitatívnej geografie. Niekedy až absurdný redukcionizmus, snaha napchať celý svet vo všetkých súvislostiach do excelovskej tabuľky. Ak niekoho zaujímajú porovnania emisií na jednotku bielkovín, účty potravinovej bilancie, či rasty globálneho mediánu trofických úrovní, tak smelo do čítania.

Toto nie je rozprávanie o potravinách z uhla jatočnej hmotnosti, kŕmnych jednotiek či výnosov na hektár. Toto je príbeh o osudoch konkrétnych ľudí a komunít, o vymieraní druhov, o ničení krajiny. O tom, ako globálni hráči premenili potraviny na produkt. Oháňajúc sa deklarovanou snahou o uživenie ôsmich miliárd ľudí, hrdo vystavujú na obdiv svoju efektivitu, keď vypestujú v Brazílií sóju, ktorú vyvezú do Číny, aby tam ňou kŕmili americké prasatá. Pri tom taktne zamlčiavajú všetky negatívne externality, ktoré takáto „efektivita“ spôsobuje, o akejsi udržateľnosti, alebo pohľadom dopredu čo len kúsok za najbližšiu účtovnú uzávierku ani nehovoriac.

Osobne pochybujem, že takéto čítanie vie čo i len trochu pohnúť myslením niekoho, kto si plní košík v supermarkete horou tovaru „hlavne že je to v akcií“, alebo každodenného vychutnávača burgeru. Pre mňa boli Vládci jídla ďalším kamienkom do mozaiky dnešného sveta. Sveta v ktorom sa pod vrstvou každodenných medializovaných problémov, kto kde komu čo v parlamente povedal, nachádza ďaleko hrubšia vrstva naozaj štrukturálnych komplikácií, tak hlbokých, že do nich nikto ani nebude rýpať. Veď dnes je dobre. A zajtra? Zajtra uvidíme.

Veľmi dobrá reportáž zo života tých menej šťastných obyvateľov bangladéšskej Dháky. Autor pozerá (často doslova) pod pokrievku ľuďom prežívajúcim z biednych dvoch eur na deň, bez istoty, že tie dve eurá dostanú aj zajtra. Super.
Ale ak toto má byť reportáž o odevnom priemysle, tak za mňa palec dole. Presnejšie – bola by to vynikajúca prvá časť k takejto reportáži. Takto uzavretá téma kladie pred čitateľa falošnú dilemu, či si kúpiť nové tričko a nechať úbohú ženu z Bangladéša trápiť sa v otrasných podmienkach továrne, alebo nekúpiť si ho a nechať ju hladovať. Tá kniha je absolútne antropocentrická. Rozumiem, že si to autor nekládol za cieľ. Že išiel do Bangladéša skúmať podmienky miestnych šičiek. Ani slovom však nezmienil, aký dopad má rýchla móda na planétu. A že musel tragické dôsledky na kvalitu životného prostredia vidieť na vlastné oči priamo v Bangladéši!
Záverom. Život na míru je vynikajúca sociálna sonda. Ak však čitateľ knižku vezme ako komplexnú reportáž o odevnom priemysle, dovedie ho k značne chybným záverom. A to je podľa mňa škoda.

Indický subkontinent je pre mňa dosť zvláštny svet. V istom zmysle extrémny. V rámci tohto extrémnej kúta sveta sa vyskytujú ešte aj iné, lokálne extrémy, extrémne aj na Indiu. A práve o týchto zjavoch William Dalrymple v knižke píše.
Píše bez debaty skvele. Má rozprávačský talent. Má pozorovací talent a guráž ísť tam, kde je čo vidieť. A v neposlednom rade má aj zrovnávací talent. Vďaka nemu dokáže priblížiť tieto indické zjavy stráviteľným spôsobom aj západnému čitateľovi.
V Dalrymplovom poňaní je to akýsi cestopis po kurióznych filozoficko-náboženských pohľadoch na život, ktoré však svojou okrajovosťou zvýrazňujú pestrosť bežného sveta „v strede“.
Rozmýšľam, nakoľko podobné by im boli životné príbehy a postoje trebárs pankáča z bratislavského podchodu, odstrčenej vdovy kdesi z osady na východe Slovenska či off grid permakultúrneho nadšenca so záujmom o duchovno starých Slovanov z Volovských vrchov. Dokázal by aj z nich Dalrymple zostaviť podobne zaujímavú knižku? Možno. A možno nie. Chýbal by v nej pach sušeného kravského trusu, vôňa karí a masala korenia, či zvuky monzúnového dažďa, trieskajúceho do koruny banyánu. A tá tisíce rokov dlhá kontinuita. Chýbala by v nej India.

Neviem, či to tak má každý, no pri činnostiach, kde nechávam „kúsok seba“, alebo presnejšie, kde musím vyvinúť isté nezanedbateľné úsilie, na ich vykonávanie, zvyknem sa nad tým, čo robím, trochu zamyslieť. Pozrieť sa aktivite pod kožu. Či ide o čítanie knižky, varenie, alebo trebárs presúvanie sa po meste (aj mimo neho) na bicykli. Podobne to majú, zdá sa, aj autori zbierky Je to jízda!

Napríklad ma zaujíma, prečo vodiči vždy a všade idú minimálne maximálnou povolenou rýchlosťou? Na bicykli si idem, ako sa mi chce. Viem ísť rýchlo a robím to, keď sa fakt ponáhľam. No keď mám náladu pískať si a pozerať po vrabcoch, idem pomalším tempom, bez ohľadu na to, aká je maximálna povolená rýchlosť v danom úseku. To som fakt jediný, ktorý má ten luxus nonstop sa niekam neponáhľať? Alebo je háčik v niečom inom?
Alebo. Prečo vodiči v mojom okolí hľadajú vždy najkratšiu/ najrýchlejšiu cestu, napríklad z práce domov? Na bicykli hľadám zmysluplné a zaujímavé obchádzky a keď je pekne a mám čas, idem domov okľukou. A znova. To som fakt jediný, ktorý má ten luxus nonstop sa niekam neponáhľať? Alebo je háčik v niečom inom?

Autori publikácie Je to jízda! majú svoje uhly pohľadu, svoje témy. Od histórie cyklistiky, cez ženské cyklo sedlo, ekologické a politické aspekty jednoduchého točenia pedálov až po umelecké vyjadrenie prostredníctvom bicykla. Romanticky sa zamýšľajú nad povestným vetrom vo vlasoch či hľadajú paralely medzi človekom na bicykli a dávnym jazdcom na koni. A hoci každý z nich vidí svet sponad riadidiel svojho bicykla po svojom, dokonca sa pozerá na úplne odlišné veci, som presvedčený, že každý čitateľ, ktorý sa niekedy pri jazde na bicykli široko usmial a povedal si „veď to je super“ si v knižke nájde niečo pre seba. A takmer isto tam nájde aj oveľa viac.

„Ve válečné zóne přehuštěného pohybu se někde mezi rozježděným ježkem a lidmi vládnoucími prostoru s pomocí svých „plechových miláčku“ pohybuje cyklista. Kolo se tu stává zbraní proti pohodlí. Nástrojem potu, bolesti, docházejícího dechu. Fyzickou modlitbou za přežití zranitelné zvěře.“

Netradičný pohľad na problematiku smart cities. Na prvú dobrú by jeden čakal, že autor, z IT sektoru bude hájiť technologie, no nie je to úplne tak. Uhol pohľadu „od stroja“ je vyvážený „offline“ očami moderného obyvateľa mesta. Časť textov je viac o tom offline meste, čast z IT kuchyne sa na pohľad mestského sveta dotýka iba okrajovo, no v sytéze to všetko spolu súvisí.

„Pokrok sa rovná technológia plus civilizovaná komunita... Smart city vybudujeme postavením lepšej občianskej spoločnosti“

Chýbalo (mne) ešte pár fotografií navyše z tej bratislavskej džungle. Inak fajn zamyslenie.

Cyklopunk. Vďaka tejto knižke vidím, že nie som žiaden výlučný prípad osoby, ktorej politický kompas sa s každým ďalším kilometrom na bicykli v hustej mestskej premávke posúva viac doľava. Vďaka pán Šesták! Baví ma myslieť si, že ten v sedle bicykla žije lepšie (zdravšie, čistejšie, uvedomelejšie, tak výlučne) než ostatní. A bavím sa na tom, ako si často namýšľam, že človek v sedle bicykla žije lepšie (zdravšie, čistejšie, uvedomelejšie, tak výlučne) než tí ostatní. Knižka krásne ukazuje oba tieto uhly pohľadu. Vďaka pán Šesták! Mám už len jednu otázku. Ako veľmi som cykloterorista, ak ma zaujíma, ako by príbeh týmto smerom pokračoval ďalej?

„Televízia výrazne napomohla pádu Impéria...“, končí Ryszard Kapuszcinski svoje legendárne Impérium. „Televízor je obrovský, alebo sa mi tak aspoň vidí... vstala a odvliekla sa zapnúť televízor. Dávali seriál o dospelých, alebo správy.“, začína Kosťučenko svoju Moju milovanú krajinu. Akoby išlo o pokračovanie toho istého príbehu, hovorím si. Chronologicky autorka skutočne pokračuje presne tam, kde Kapuszcinski prestal. Volí aj rovnaký geografický prístup – čriepky z najrôznejších kútov (už dnešného) impéria. Od bohatej Moskvy na sever do Usť Avamu a Noriľska, na východ do Jakutska, na juh do kaspickým slnkom spečenej Astracháne. Tak isto témy reportáží sú široko rozkročené od problémov LGBT komunity, cez ekologické katastrofy po tragický stav v domovoch sociálnych služieb.

Čo pre mňa spája obe knihy ešte viac, je popis toto neskutočného pohŕdania životom jednotlivca, občanom, človekom. Nechcem špekulovať, či je to politikou, kultúrou, alebo čím do čerta, ale tento prístup je v jadre to, z čoho ma na ruskom svete najviac mrazí. V drobných príbehoch, detailoch, ide Kosťučenko dokonca ďalej, ako Kapuszcynski. Otvára čitateľovi mikrosvety, ktoré tento aspekt ruskej hrôzy ukazujú úplne bez obalu v plnej sile.

A to pre mňa je súčasne aj najväčšou slabinou tejto knihy. Už po prvých pár kapitolách musí byť aj úplne nezorientovanému čitateľovi jasné, v akom šialenom svete sa pohybuje, pričom Kosťučenko tieto hnusy s každou ďalšou stránkou stupňuje. Kapuszcinski sa na to díva okom pozorovateľa zvonka. Tú absurditu ukazuje tiež, no jeho európsky filtrované zábery mi prídu stráviteľnejšie. Na to, aby som pochopil, že ruský svet je úplne iný, ako môj, mi úplne stačí vedieť, že ak chce mať voľajaký baťko z Petrozavodska vo vani teplú vodu, musí si ju odpustiť z radiátora. Pretože na neho úrady kašlú. Kosťučenkovej popis pekla matky, ktorej dieťa zabil jej (ruský) tank v jeho vlastnej (ruskej) škole a úrad ju molestuje ak tam chce nosiť kvety, je ešte o mnoho úrovni hlbšie. Ale stále v tej istej „adventúre“, zvanej ruský svet. A teda vlastne úplne neviem, či som to potreboval čítať.

„Lenže na to, že sme fašisti, sa v skutočnosti pripraviť nedá“. Mám dosť. Už to poznám. A viem, že to nechcem.

Mandelínky zemiakové (samozrejme, že vo farbách stuhy Georgievského kríža) tam na trhovisku rozsekali kvatum ľudí čakajúcich na rozdávanie humanitárnej pomoci. To majú za to, že miesto rannej modlitby spievavajú ukrajinskú hymnu, natočení čelom ku Kievu,
Tak surreálne, až je to reálne. Východoeurópsky magický realizmus. Súčasný. Zo súčasnosti. Doneck miesto Maconda.
Úprimne, nebol to úplný literárny mástrpís. Ale čítalo sa to dobre. Občas sa mi stávalo, že som sa strácal a nerozumel som, čo sa to vlastne deje. Predpokladám však, že sediac vo vlastnej pivnici a čakajúc, kým mi na panelák prestanú padať rakety z jednej aj druhej strany, nevidel by som situáciu o moc jasnejšie.
Definitívne som sa stratil až pri záverečnom defilé postáv z ukrajinskej histórie, ktorú, priznám sa, nepoznám až tak detailne, aby som vôbec mal šancu chytiť sa. To bola smrť. Našťastie - nie ozajstná. Iba taká tá, že zavraždia ma a ja sa o chvíľu zobudím v....

"Nech ctený čitateľ zabudne na Lonely planet, nech zabudne na National geographic. Oni sa takým, dosiaľ neobjaveným turistickým rajom, akým Halič nesporne je, nevenujú. Nech vezmú na cestu tento Pollackov Bedeker a vyrazia na špacírku!
Farbisté popisy pitoresknej zeme a architektúry, prírodných či historických zaujímavostí a v neposlednom rade všetkých tých plemien, obývajúcich tento divoký kút našej monarchie. To všetko doplnené o dobré rady, kde sa ubytovať, aby na exkurzií blchu či voš nechytili, či kde sa najesť, aby to najchutnejšie zo zdejšej kuchyne okoštovali. Nechýba ani zmienka o četnosti vlakového spojenia do tej ktorej stanice, najmä tam, kde vlak iba raz denne zavíta. Veru, nadmieru užitočné, i na solídnom papieri vydavateľstvom Absynt, Zsolna, vytlačené. K zakúpeniu v každom lepšom prešpurskom knižnom magazíne."
fiktívny úrivok reklamného textu, Preßburger Zeitung 1.4.1909

Zatvorený počas všetkých tých lockdownov som si s Pollackom rád pocestoval. Keď sa nedá 100km na západ, možno sa bude dať 100 rokov nazad? A veru, šlo to. Trochu cestopis, trochu etnografia, trochu história. Rád som si predstavoval, že sa vlakom veziem po svete, ktorý už neexistuje. Vďaka tejto knižke sa mi obrazy pred oknom mihali, akoby boli stále skutočené. Pekne napísané, pekne spracované.

Aká škoda, že som nemal možnosť čítať Tanečnú školu pred 15timi rokmi, keď som mal všetky životné rozhodnutia len pred sebou!
Je to... vlastne neviem, čo to je. Ja som si v nej našiel iniciačný román, kam autor zaiste ukryl aj kus samého seba. A také sú kruté, pretože v nich nezriedka, takmer vždy, nájde kus samého seba aj neopatrný čitateľ.
Mladý Jocó skáče rovnými nohami do života. Je príliš hlúpy na to, aby niečo vo svojich očiach znamenal a príliš múdry, aby si to neuvedomoval. Najhoršia možná kombinácia. Našťastie ho na jeho ceste životom povedie múdry a svetaznalý guru, strýko Lajoš. Našťastie?
Ten bod, keď si mladý muž musí zvoliť cestu. Na jednej strane nudná každodennosť, hlúpe problémy každého okolo, ktoré bude musieť až do konca života riešiť, trápiť sa „pod papučou“ a neustále hľadať pekné maličkosti aby bol jeho život aspoň trochu znesiteľný. Táto cesta je propagovaná pod kadejakými vznešenými výrazmi ako zodpovednosť či obetavosť. Ale ktorý hlupák chce byť zodpovedný a obetavý, keď sa môže vydať cestou dobrodružstva, veselej spoločnosti a večnej mladosti?
Kniha samozrejme nie je iba o tom. Ani zďaleka nie. Možno len mne táto vrstva príbehu vystupuje najsilnejšie. Ako vravím. Aké šťastie, že som nemal možnosť čítať Tanečnú školu pred 15timi rokmi. Nepochopil by som ju a ešte by som bol aj celý dopletený. Čertovské pokušenia!

Mám rád nejasné príbehy, otvorené konce aj Murakamiho štýl a reálie, kam svoje príbehy zasadzuje. A toto všetko som v Tazakiho putovaní našiel. Avšak... ten príbeh bol až príliš nejasný a koniec príliš otvorený. Mám pocit, ako by som mal v ruke chutne vyzerajúci koláč, na ktorý sa moc moc teším, ale ukáže sa, že koláč je z piesku a nakoniec sa mi odsype pomedzi prsty z ruky preč...

Studené severné more, vietor a ľadové kvapky dažďa. Súčastnosť preplietajúca sa s minulosťou. Typický May, ako ho poznám z triológie o ostrove Lewis, ako podľa šablóny. Otázka znie, či klady osvečených postupov a akési kopírovanie seba samého prináša viac dobrého, alebo či to už náhodou nezačína trocha nudiť...

Mám rád tieto staršie postapo/scifi knižky. Oproti vlne, ktorá je v móde dnes majú aj hlbšiu myšlienku a podnecujú na filozofické úvahy. Nestoja len na brutalite a kurióznych gadgetoch. Den trifidu je jednou z tých najlepších. Je to nadčasová knižka, má čo povedať aj dnešnému čitateľovi.

Popravde celkom neviem, čo si o tejto knižke myslieť. K literatúre faktu o kontroverzných témach už nejak zo zvyku pristupujem rezervovane, hranica medzi históriu a konšpiráciami je na týchto poliach často veľmi tenká a nejasná. Nie inak je to aj s Totálnym raušom. Čerta starého viem, ako to naozaj bolo, na analýzu primárnych zdrojov nemám čas vlastne ani záujem. Veriť teda môžem iba svojej intuícií a pri overovaní faktov sa viem spoľahnúť iba na logiku (a logické chyby) v texte diela.
A tak, ako mi úvod Totálneho raušu prišiel zaujímavý, pochopiteľný a uveriteľný, čím som v knihe postupoval ďalej a ďalej, toto pozitívne nastavenie sa vo mne začalo meniť. Autor čím ďalej tým viac ukazuje (alebo hľadá) drogy za pomaly každou udalosťou čo sa behom vojny prihodila až som mal pocit, že na pervitíne podľa neho fičala celá nemecká vojnová generácia. Netvrdím, že to tak byť nemohlo, iba sa mi to nevidí celkom pravdepodobné.
V závere sa však objavuje pre mňa nepochopiteľná logická chyba – Hitler sa v bunkroch pod Berlínom trasie v absťáku a doktor Morell nie je schopný v rozbitom meste zohnať mu ani kofeín, aby hneď na nasledujúcich stranách hnal do poslednej zúfalej obrany dobíjaného mesta násťročné deti, nadopované pervitínom. Toto rozhodne na dôveryhodnosti nepridá...
Netvrdím, že Totálny rauš je zlá kniha, to určite nie! Písaná je veľmi príjemne, číta sa skvele. Akurát ja osobne som skeptický, či ju možno bez výhrad zaradiť k faktografickej literatúre.

Príjemné čítanie, Murakami krásne píše o jednoduchých, bežných veciach. Tie divnosti čo sa tam diali a hýbali dejom, sa na mňa v istom momente sypali tak, že mi šla hlava vybuchnúť a nevedel som sa dočkať nejakej kľudnejšej pasáže v štýle Tengo varí. Ako bola celá kniha pútavá a epická, tak bol záver poetický a zahraný do stratena. Podľa mňa na škodu. Nič to, je tu ešte jeden diel. Som zvedavý, čo z tohto rozsiahleho suši – eposu nakoniec vylezie.

Zbierka reportáží, ktoré čitateľa prevedú širokým spektrom problémov, s ktorými sa borí dnešné Turecko. Páči sa mi rôznorodosť tém, aj široký geografický rozsah, ktorý ukazuje krajinu v celej jej pestrosti. Navyše Witold Szabłowski píše veľmi pútavo. Proste poľská reportážna škola, ako ju mám rád. Autor dlhodobo žil v Turecku a v jeho textoch vidno, že sa mu podarilo preniknúť krajine pod kožu.
Avšak, a to je asi jediný malý mínus, stále ostáva liberálnym Európanom. Hugo-Bader na zadnej strane prebalu hodnotí knihu ako „vzrušujúci príbeh o živote medzi dvoma nekompatibilnými svetmi“. A práve túto „nekompatibilitu“ sa snaží Szabłowski miestami vyvracať či obrusovať. Môže byť, že práve o to mu išlo, mne by stačil Vrah z mesta marhúľ aj bez tohto posolstva. Ide totiž o veľmi aktuálnu, užitočnú a navyše zaujímavú knižku.

Vlčice zo Sernovodska akosi vytŕčajú z rady reportážnych kníh, ktoré som od Absynthu doteraz mal tú česť čítať a nie práve tak, že by všetky prevyšovali. Verím, že je to len výnimka, nie trend (ako som už v minulosti zažil na istom nemenovanom festivale dokumentárnych filmov).
Nechcem sa naháňať po nejakej snahe o objektivitu, nechcem spochybňovať ani relativizovať všetky tie svinstvá, čo sa v Čečensku diali. Nechcem teda tvrdiť, že Vlčice zo Sernovodska boli knihou zaujatou – toto si skutočne netrúfam posúdiť. Na dobrú reportáž však bola táto kniha príliš angažovaná. Chýbal mi tam akýsi odstup, na ktorý som pri reportážnej literatúre zvyknutý. Zrejme ide o autorský zámer. Mnohé pasáže idú viac na srdiečko, ako do faktov. V poriadku, mne však takýto štýl vyslovene nevyhovuje.
Autorka – žena, píše knihu o ženských hrdinkách vojny. Je mi trochu hlúpe zvýrazňovať zrovna tento aspekt, no pre mňa bol pre čítaní ďalšou z prekážok nad moje sily. Nerozumiem svetu Čečenov a nerozumiem svetu žien, v knihe som sa pre to citil dvojnásobne stratený. Tento feminizujúci postoj (neviem, ako presne to nazvať) viedol k paradoxom typu - volanie po zastavení kultúrnej genocídy Čečenov a snahe o zachovanie ich dávnych tradícií versus kritika postavenia žien v tradičnej čečenskej spoločnosti.
V skratke: rozumiem autorkinej motivácií, z veľkej časti sa stotožňujem s jej názormi. No na vyjadrenie tohto postoja mi nepripadá reportáž ako zrovna najvhodnejší formát.

Toto som už niekde čítal. Hanna by mohla byť (schválne neprezradím ktorou) postavou v rozvetveného klanu Buendíovcov. Juhoamerickú džungľu tu nahrádza suchá ruská step, miesto magického Maconda tu máme rovnako neuchopiteľný Kapustin Jar. Rovnako zmena tradičnej spoločnosti na modernú, so všetkými vymoženosťami, ktoré prináša divoký americký kapitalizmus, prichádza do sveta Blběnky v podobe výdobytkov a radostí sovietskeho komunizmu.
Proste magický realizmus s kosákom a kladivom. Moderný a veľmi, veľmi smutný. Ak by bolo zo sveta fantázie, napísal by som, že to bolo príjemné čítanie...

No toto! Autor vymyslel bandu čudákov, žijúcich v páchnucom meste, kam by nikto ani nepáchol keby... Ale keďže v Největší ponorce na světe sa to „keby“ naozaj aj prihodilo, životy tejto prazvláštnej partičky dostali neočakávanú dynamiku a pohli sa prekvapujúcim smerom. Čudný komentár, je viem, ale táto knižka zrovna tiež nie je obyčajná. Prečítajte si ju, budete dvíhať obočie od prekvapenia tak, ako ja. Pre mňa zrovna toto bolo prekvapenie veľmi príjemné.