bondula přečtené 410

Sto roků samoty 1986, Gabriel García Márquez

Rozumel som kolobehu času, neustálemu opakovaniu vlastných chýb. Našiel som tam samotu a opustenosť uprostred davu. Očarili ma prekvapivé s neotrelé detaily, ktoré dodávali dielu to magično. A celých Sto rokov samoty stálo za to. Nedokážem žiaľ povedať, prečo sa mi kniha nečítala príjemne...... celý text

Doppler 2013, Erlend Loe

S Dopplerom som sa absolútne minul. Nesadol mi autorov humor. Obdobne veselé repliky hádžu vtipnejší z mojich kamarátov po dvoch pivách dosť bežne, bez toho aby mali ambíciu písať komédiu. Absurditu príbehu som akosi tiež nezachytil, buď to bolo absurdné primálo, alebo až tak moc, že som to nepochopil. Čo mi vadilo najviac? Oprávnená kritika spoločnosti je prevádzaná postavou, ktorá „z núdze cnosť“ spadla z bicykla na hlavu a uvedomila si, aký hrozný život žije. Avšak tento hrdina pre mňa reprezentuje najhrubší príklad ľudského kokotizmu, keď pranieruje moderný individualizmus, pričom len on sám má právo správať sa sebecky. Zamýšľa sa nad tým, či vôbec lesy a ropa môžu byť vlastníctvom niekoho konkrétneho, či by nebolo správnejšie, keby patrili všetkým. A následne niekomu z dvora ukradne sekeru, alebo zaváraniny z pivnice. Volá po zodpovednosti k prírode a podobne a hneď na to sa vykašle na svoju manželku s novorodencom. Alebo práve toto má byť v knihe to vtipné? Alebo absurdné? Ok, možno, ale tomu ja asi nerozumiem...... celý text

Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok 2015, Taras Prochasko

Novelu Z tohto by sa dalo spraviť niekoľko poviedok považujem za majstrovskú ukážku preskakovania z témy na tému. Prochasko vymyslel asi milión spôsobov „ako premostiť“. Premosťuje najmä svoje spomienky. Hoci vzájomne nesúvisiace, ale všetky jeho a všetky hodné zaznamenania (i prečítania). Skutočne z každej z nich by sa dala napísať samostatná poviedka. Formálne náročný, no vcelku zaujímavý text. Ako som prestal byť spisovateľom je tiež akousi zbierkou starých momentov zo života autora či jeho predkov a potomkov. Prišlo mi to vlastne až spätne, ale na lepšie pochopenie tejto novelky sa asi hodí trochu poznať ukrajinské reálie. Fajn text, ale taký ničím zvláštny. Trochu ma zarazilo väčšie množstvo tlačových a dokonca gramatických chýb v knižke. Ale čo, veď ani na Prochaskovej Ukrajine nie je všetko dokonalé...... celý text

Časy zo second-handu 2016, Světlana Alexandrovna Alexijevič

„Ruský človek... ti môže aj poslednú košeľu dať. Ale občas ti tvoju poslednú ukradne. Ruskému človeku sa nechce žiť len tak, chce žiť pre niečo. Skôr u nás nájdeš svätého, ako čestného a úspešného.“ Od Časov zo second-handu som čakal že nazriem pod pokrievku, do hrnca sovietskeho človeka. Dostal som desať porcí ľudských osudov, vždy nejak spojených s prevratom a pádom ZSSR. A ako druhé jedlo ďalších desať porcií človeka, ktorého život ovplyvnili neskoršie roky. Do toho, na zahryznutie, hrniec krátkych myšlienok a názorov. Všetka táto solídna strava mala spoločné jedno – základné ingrediencie sa vypestovali ešte v časoch sovietskeho impéria. Čo som si vlastne od tejto na prvý pohľad opulentnej hostiny, ovenčenej navyše nobelovou cenou, sľuboval? Relikty socializmu vidím u nás. Všade okolo seba aj v hlavách ľudí. Všeobecný názor, ktorý u nás prevláda (aspoň si myslím) je ten, že dnes nám je konečne lepšie. Alexijevičová však z priestoru na východ od nás prináša skúsenosť presne opačnú. Prekvapilo ma to a prekvapilo ma to o to viac, že táto skúsenosť sa vinie naprieč (takmer) všetkými sociálnymi a vekovými skupinami, naprieč všetkými zväzovými republikami. Zachádza až do takej krajnosti, že za životom v ZSSR plačú aj potomkovia väzňov preživších sovietske gulagy. Len hlúpa nostalgia? Nemyslím si to. Ľudia vymenili „istoty“ za salámu, takto to vidí aj mnoho ľudí u nás. Akurát v postZSSR priestore si nemajú tú salámu za čo kúpiť. A tak ostali s holými zadkami... To už síce autorka explicinte neuvádza, ale tu niekde zrejme možno sledovať vznik dnešných znepokojivých trendov v Rusku. Tým ľudom akosi chýba to staré „keď Vlasť prikáže, sadnem aj na ježa.“ Nožnice medzi bohatými a chudobnými sa na východe rozovreli až príliž, tí, čo vtedy mali málo, alebo nič, majú to isté aj dnes. Navyše bez väčších nádejí na zmenu. I heslo „sloboda je neprítomnosť strachu“ akosi stráca na aktuálnosti pri Alexijovovičovej rozhovoroch s matkou policajtky zabitej v Groznom, či s tadžickými robotníkmi v pivniciach pod Moskvou. „Ruský sen, to je kufor do ruky a odísť z Ruska do riti.“ Nejako mi to ale celé nepasuje s nobelovou cenou pre autorku. Na dielo som mal zálusk ešte skôr, ako cenu dostala. Práve to, že bola takto ocenená, dvihlo latku mojich očakávaní veľmi vysoko. A trochu som ostal sklamaný. Dielo je viac menej suchým reportážnym textom, niekedy je to zaujímavé, inokedy menej. Keď ho porovnám povedzme s knihami R. Kapuscinskeho, chýba mi tu nejaká umelecká hodnota, možno tam teda je, len ja ju nevidím. Ok, ďalej by sa dalo argumentovať, že autorka pochádza v krajiny, kde dodnes prežíva akási reliktná socialistická diktatúra a je treba oceniť Alexijevičovej boj proti neslobode. No i táto myšlienka v diele nejak zaniká, snáď práve okrem kapitoly o protilukašenkovských demonštráciách z Minska sa v knihe nenájde viac menej nič, čo by nejak výrazne vystupovalo na obranu ideálov slobody. Text je reportáž, autorka popisuje a popísané nijak nekomentuje ani nehodnotí... Rozhodne nespochybňujem rozhodnutie o udelení ceny, v skutočnosti toho nemám načítaného až tak veľa a nemám ani iné potrebné znalosti, aby som to dokázal fundovane zhodnotiť, no ako laik musím konštatovať, že hoci sú Časy zo second-handu knihou dobrou, nie sú nijak výrazne výnimočné. Za prečítanie však rozhodne stoja.... celý text

Fotbalová horečka 2001, Nick Hornby

„Po zápase se Swindonem jsem přišel na to, že oddanost, přinejmenším ve fotbale, není věcí morální volby jako hrdinství nebo laskavost, že je to spíš něco na spusob bradavice nebo hrbu, čosi, čeho se nemužete zbavit. Manželství není zdaleka tak strnulé – nestane se vám, že byste přistihli byť jen jednoho fanouška Arsenalu, jako se nenápadně krade na Tottenham kvuli troše mimomanželského pomiliskování...“ Bravúrna, vtipná a skoro až napínavá sonda do hlavy skutočného fanúšika. Fotbalová horečka vlastne nie je ani tak o futbale. Je o fandení a klubizme. Úprimná, ale ničím neprikrášľovaná spoveď človeka, ktorý doslova trávi život na tribúnach štadióna Highbury. Vývoj fanúšika, ktorý sa mení s jedenásťročného obyvateľa „žiackej klietky“ kdesi v rohu štadióna na starého páprdu s permanentkou na sedenie na hlavnej tribúne. Kniha o tom, čo autor za desiatky rokov fandenia Arsenalu zažil s mužstvom a ako mu jeho vášeň ovplyvňovala život. Netreba však čakať výpoveď chuligána, postihnutého „anglickou chorobou“. Autor je typ človeka, ktorý je na tribúnach snáď najčastejšie zastúpený a úplne najmenej viditeľný. Proste skoro normálny chlap, ktorý má rád svoje dievča, futbal a svoj klub. Ktorý je iný snáď len tým, že sa v noci občas zobudí celý spotený a prestrašený zo sna, v ktorom na neho celý štadión skandoval „Hornby je čurák!".... celý text

Říše světla 2013, Kim Jong-ha

Kim Jong-ha sa mi dosť presne trafil do vkusu. Ide o literatúru odpočinkovú, no ani zďaleka nie primitívnu. Ak ste severokórejský agent zakrtkovaný uprostred kapitalistickej spoločnosti, pripomenie, na čo netreba zabúdať. Ale aj bežného človeka primeje k zamysleniu, čo by urobil, keby vedel, že mu ostáva posledných 24 hodín. Prekvapilo ma, nakoľko je juhokórejská spoločnosť, ako ju približuje autor, blízka našej. Očakávaná exotika akosi neprišla, o to mi boli postavy príbehu zrozumiteľnejšie a bližšie. Najmä skvelý Kim Kijong, zobrazujúci archetyp nevýrazného muža strednej generácie v dynamickej modernej spoločnosti, ktorého „stratenosť“ bola úmyselne zvýraznená jeho severokórejským pôvodom. Říše světla má nápad, má spád, má napätie aj myšlienku. Veľmi, veľmi mi pripomína knihy z pera Haruki Murakamiho, jeho fanúšikov by určite bavila. A nie len ich. Za mňa päť hviezdičiek.... celý text

Atlasova vzpoura 2014, Ayn Rand (p)

Zrejme som totálne mimo cieľovej skupiny čitateľov, pre ktorú autorka Atlasovu vzpouru písala. Myslel som si, že keď oddelím filozofickú stránku tohto diela od príbehu, aspoň ten si dokážem užiť. No nepodarilo sa. A keby aj, ako sa baviť na príbehu, kde nie je žiadna, čo i len trochu sympatická postava? Kde záporní hrdinovia nemajú ani jednu pozitívnu vlastnosť, ich konanie je absolútne nepochopiteľné a neodvôvodniteľné. Čo je to za životný postoj, schválne škodiť iným? Neuveriteľné a prvoplánovo nastavené záporácky. Navyše mi akosi moc pripomínali do dokonalosti dovedené absurdnosti z dielne dnešnej EU. A tí „akože kladní“ hrdinovia? Žijú mottom „Přísahám na svuj život a svou lásku k němu, že nebudu nikdy žít pro druhé, ani žádať, aby oni žili pro mně“. Mám blízkeho človeka, ktorý v istých životných obdobiach fungoval v „Reardenovskom režime“, kde práci obetoval všetok čas a úsilie. A z prvej ruky som videl, že reálne takto fungovať nejde a ani ten najlepší vynález a tisíce vyrobených ton toho najlepšieho kovu za to v skutočnosti nestoja. Že život je o inom. Ale tieto „kladné“ postavy autorka vedie ešte ďalej, k domnelej dokonalosti. Mal by som sa pri nich cítiť previnilo, svojou pracovnou morálkou a životnými hodnotami mám od nich rovnako ďaleko, ako od zlosynov z toho diela. Ale necítil som sa. Žeby trochu? Po dlhej dobe som si upratal pracovný stôl... Ale inak boli pre mňa rovnako odpudiví ako ich nepriatelia. Práca, dobre vykonaná je najvyššou hodnotou. Všetko dokážu, všetko zariadia, nič nie je problém. Supermanov v literatúre som stretol už mnoho, ale doteraz každý z nich robil hrdinské činy pre niekoho a dávalo to zmysel. Hrdinovia Atlasovej vzpoury sa chovajú hrdinsky pre zisk. Pre mňa je to úplne cudzia hodnota. A keď už príde k niečomu ľudskejšiemu, konkrétne trochu obskúrnej romantickej linke, hrdina to celé zabije vrúcnym vyznaním svojej milovanej: „Miluji tě jako stejnou hodnotu, jakou vyjádřuje moje práce... jako miluji svou ocelárnu, svuj kov, své hodiny strávené za pracovním stolem... jako miluji pochody své mysli při řešení chemické rovnice...“ Sic! Dámy, ktorá z Vás by dokázala odolať takémuto romantikovi? Už som možno starý a zbavený ideálov. Neviem možno posúdiť, čo svet potrebuje a čo ho ťahá ku dnu. Ale filozovia, ktorú predkladá autorka v Atlasovej vzpoure je jednoznačne slepou uličkou. Veď keby jej rodičia konali len v mene vlastného prospechu, bez jediného nezištného skutku, bez toho, aby mali zo svojej „práce“ zisk, nebola by na svete ani Ayn Randová a nemohla by napísať túto čudnú knihu.... celý text

My a oni / Oni a my 2001, Pavol Rankov

My a oni, oni a my, to a ono, ono a to. Nie, nebolo to zlé čítanie. Neviem ako presne túto zbierku charakterizovať, snáď ju pre mňa najviac vystihuje výraz nehomogénna. Nehomogénna témami - nenašiel som žiadnu spojovaciu linku medzi jednotlivými textami. Nehomogénna zaujímavosťou či príťažlivosťou jednotlivých poviedok pre mňa - neodvážujem sa hodnotiť či je to "kvalitou", alebo proste len settingom jednotlivých textov. Čo ma veľmi bavilo, to boli prekvapivé závery niektorých príbehov. Vyvolávali úsmev, prekvapenie, či konšternáciu. Každopádne to boli silné momenty. Narozdiel od mnohých iných, ktoré len preplávali okolo mňa, akoby som si písmenkami prepláchol oči a nič viac z nich vo mne neostalo.... celý text

Léky smutných 2013, Pavel Gotthard

Každý si hľadá nejaký spôsob, ako uniknúť každodenným starostiam. Niekto si cestuje, iný si ide zahrať futbal, počítačové hry, RPG či larpy. Uteká do Kráľovstva. Číta knižky. Alebo ich píše. Fajn debut z pera autora, ktorý vie o čom hovorí. Možno pomalší rozbeh, ale postupne príbeh začal naberať grády. Pod tým vrstva odkazov pre tých, ktorých sa týkajú, ktorí vedia, čo autor hovorí práve im. Alebo sa im aspoň zdá, že hovorí práve k nim. Realita alebo fikcia - čo z toho je dôležitejšie? „Je snazší si koupit čtyřkilové boty s okovanou špičkou, než si najít pořádnou práci. Je snazší skuhrat, že jsi tlustá holka, než najít něco, pro co tě budou mít kluci rádi. Ty těžké boty vlastně zakrývají fakt, že máš v životě nějaký problém, ale neudělals vůbec, ale vůbec nic proto, abys ho vyřešil."... celý text

Vesaliovo tajemství 2016, Jordi Llobregat

Hlavnou devízou knihy je príjemne temná atmosféra. Autor dokázal predstaviť slnečnú Barcelonu podobne hororovo, ako sa bežne popisuje viktoriánsky Londýn. To bolo asi tak všetko. Postavy sú síce zaujímavé, ale plné klišé, dej napínavý a očakávane nepredvýdateľný. Nič, čo by vyrážalo dych. Samozrejme, kopa náhod, šťastia a riadení "vyššej moci", kým na vlaku do Paríža zazvonil zvonec a ohlásil šťastný koniec.... celý text

Kronika ptáčka na klíček (I.–III.) 2014, Haruki Murakami

Na Murakamiho si asi treba zvyknúť. Kronika ptáčka na klíček bola mojou druhou jeho knihou, do čítania som sa pustil už trochu pripravený, čo asi môžem čakať. A naozaj, na pobyt v tom Murakamiho divnosvete som sa aklimatizoval veľmi rýchlo a cítil som sa v ňom veľmi príjemne. Podarilo sa mi odpojiť racionálnu časť môjho mozgu a čítanie som si doslova užíval. Netvrdím, že ide o nejaké prevratné dielo, ktoré by mi zmenilo život, ako Tóru Okadovi jeho zvláštni noví známi a pobyty na divných miestach. Myslím, že táto knižka ani podobné ambície nemá. Ponúka oddych, pohodlne čitateľný príbeh, ktorý ma na pár chvíľ odviedol od bežných starosti. Objektívne by som asi hodnotil štyrmi hviezdičkami, ale že mi hlavná postava tak veľmi pripomínala mňa samého, pridávam aj piatu.... celý text

Americký císař 2014, Martin Pollack

Veľmi dobré čítanie! Mám rád, keď sa literatúra faktu číta ľahko a príjemne. Americký císař je skvelou ukážkou takejto takmer beletrizovanej faktografickej knižky. Sleduje osudy niekoľkých jednotlivcov a rodín z Haliča, hľadajúcich cestu z biedy doma, pripomína to klasické literárne rodové ságy. Vyšetrovanie únikov mužov vo vojenskom veku a únosov dievok, spracované z policajných záznamov je zas perfektne detektívne. A policajný záťah na prevádzačov v Osvienčime až thrillerovo napínavý. Pollack ukazuje situáciu v najchudobnejších častiach Rakúsko-Uhorskej monarchie, ktorá viedla k vysťahovaleckej vlne. Popisuje mechanizmus práce agentov lodných spoločností a cestu, ktorú absolvovali vysťahovalci. Detailne, so všetkými obtiažami. Ako boli klamaní a neskôr spravidla sklamaní. A nakoniec že „Americký sen“ ostal pre väčšinu z nich navždy iba snom. Musím sa ešte zmieniť o jednej veci. Ako veľmi sa mi knižka páčila, tak moc ma vytáčajú „fundovaní“ recenzenti, publikujúci svoje ideologicky podfarbené názory k nej. Každá z tunajších recenzií prirovnáva popisovanú migračnú vlnu k dnešnej situácií v Európe, niekde som dokonca zachytil, že Americký císař je najlepšou knihou o súčasnej migračnej kríze. Je skutočne zaujímavé sledovať mnohé paralely, ktoré sa tu sami ponúkajú. A áno, jedna i druhá migračná vlna sú si v mnohom podobné. Ale ako v mnohých tendenčných novinových článkoch o súčasnej situácií, aj títo recenzenti povedia A, ale na B už zabudnú. Buď knižku čítali selektívne (čo sa dialo v mužmi opustenom Haliči s množstvom nezadaných mladých žien, či ako situácia s haličskými migrantami vstupovala do eskalácie vzťahov so židovským obyvateľstvom), alebo si nevšímajú, či neuvedomujú kontext (Amerika na prelome storočí väčšinou v konjunktúre vs. dnešná Európa v kríze a recesií, pokles miezd, stávky a protesty odborov v Amerike pre príliv lacnej pracovnej sily, atď.). Pre mňa v tomto ohľade Americký císař ukazuje hlavne to, že ľuďom v núdzi nepomôže žiadna vysnená Amerika ani Brazília a že jedinou možnosťou, ako vysťahovalcom efektívne pomôcť je zlepšiť pomery v krajoch, odkiaľ odchádzajú. A že ako vtedy, tak aj dnes, jediní, čo z tejto situácie skutočne profitujú sú podvodní predajcovia klamstiev a lacných sľubov, prevádzači, skorumpovaní úradníci a ostatné svine priživujúce sa na ľudskej tragédií a obyčajnej túžbe po šťastí.... celý text

Když projížděl Chruščov naší vesnicí 2015, Ylljet Aliçka

Nie som si istý, či sa dá zrovnávať Hoxhov režim v Albánsku s našim socíkom, v každom prípade Aliçka vo svojej knihe ukazuje to, na čo sa pri spomienkach na minulý režim často zabúda. Že tá (vlastne akákoľvek) totalita nie je vôbec žiadna trpko úsmevná nostalgická spomienka. A že to rozhodne nie sú ani žiadne „istoty“. Ukazuje nepochopiteľnú každodennú realitu, kde nestačí odpovedať na otázky správne, realitu, kde existujú otázky, ktoré keď Vám položia, už ani odpovedať nemusíte. Otázky, na ktoré neexistuje správna odpoveď, pričom iba táto neexistujúca správna odpoveď Vás môže zachrániť pred krutým postihom. Život, kde človek skončí v lágri za čítanie kníh. Kde svoj voľný čas musí venovať budovateľskému sloganu, ktorý z kameňov vlastnoručne postaví v prudkom svahu. A stále sa o neho starať – bieliť vápnom, odmetať listy a blato. A keď sa niekomu bude zdať, že starostlivosť o slogan nie je dostatočne náruživá, zodpovedná osoba končí tam, kde nezodpovedný čitateľ. Život v ktorom rozhoduje Váš pôvod a činy aj vzdialených členov Vašej rodiny. Chcete si pozrieť futbal v televízore, ktorý takmer nikto nevlastní, alebo sa odviesť autobusom, na ktorý nie sú lístky? Veľa šťastia. V zbierke je ešte i pár pre mňa veľmi zaujímavých poviedok z obdobia „anarchie“ 90.tych rokov, keď sa zmenili vodcovia, rétorika, otvorili sa hranice a televízne stanice, ale život v Albánsku nebol o nič znesiteľnejší. Jednotlivým poviedkam žiaľ často chýbala pointa, hoci boli veľmi zaujímavé i tak. Pripadali mi hodnotné skôr z informačného, ako z literárneho hľadiska. Je to možno trochu škoda, ale aj napriek strohému a jednoduchému štýlu sa Když projížděl Chruščov naší vesnicí prečítať rozhodne oplatí.... celý text

Jehla v kupce sena 2013, Ernesto Mallo

Jehla v kupce sena pravdepodobne mnohým milovníkom detektívok nesadne. O to viac však pasovala mne. Detektívna zápletka je tu len akousi kulisou, rámcom, na ktorom chce Mallo ukázať bohatý vnútorný svet svojich postáv a pekelný život v Argentíne, ušlapanej ťažkou botou vojenskej junty. Páčilo sa mi širokánske spektrum postáv, ktoré autor do svojho, relatívne krátkeho diela zapojil. Od klasicky detektívkového klaďasa vyšetrovateľa, jeho kamoša patológa, cez revolucionárov, skrachovaných boháčov a zbohatnutých bedárov až po sebecky a kruto sa správajúcich zástupcov vládnucej moci. Prekvapila ma popisovaná brutalita, ktorá sprevádzala vládu armády, kde sa obeťou mohol stať hocikto. Človek, ktorý mal čo len nepatrnú väzbu na nepohodlné osoby, hocaký náhodný svedok udalostí, ktoré sa režim snažil ututlať, či len nevinný chodec, ktorý mal tú smolu, že prechádzal ulicou práve keď sa začalo strieľať. A čo by to bolo za latinskoamerické dielo, keby sa tu nezjavil duch? Okrem perfektnej obsahovej stránky je kniha vynikajúca aj formálne. Zvláštny spôsob dialógov efektne zvyšuje dynamiku konverzácií, celý text je veľmi hutný, nie je tam nič navyše a nič podstatné nechýba. Proste detektívka na úrovni a s presahom. Takto to mám rád. Samozrejme s tekvičkou horúceho maté v ruke!... celý text

Gutmeyerovo bohatství 2016, Alain Berenboom

Podferdeke! V záplave dnes moderných škandinávskych detektívok sa občas objaví niečo, čo je úplne iné. Detektívka, ktorej autor má slovnú zásobu, aká sa na normálneho spisovateľa patrí a nebojí sa ju použiť. Detektívka, ktorá sa zaobíde bez litrov krvi, konšpiračných teórií, samoúčelného násilia a detailných popisov sexuálnych scén. Detektívka, ktorej dej sa nevalí ako vodopád a nepotrebuje strhávať čitateľa sto krát prevarenými detektívkarskými postupmi, no ktorá rozhodne nie je nudná. Iba akási pokojnejšia. Stojí za to otvoriť si k nej belgický ovocný lambic a užívať si atmosféru začiatku 50.tych rokov na brusselskom námestí des Bienfaiteurs a horúcich úzkych uličiek v... ale čo budem prezrádzať? Je to fajn knižka, prečítajte si.... celý text

Dvere 2014, Magda Szabó

Stručne: príbeh o dvoch šibnutých tetkách, ktoré sú ako dve hrozná. Jedna je hrozná a druhá je tiež hrozná. Trochu viac zoširoka: Určujúca je prvá veta z anotácie. Je to príbeh dvoch žien. Príbeh písaný ženskou autorkou. Pre mňa, ako zadubeného čitateľa opačného pohlavia preto bola hlavná línia príbehu úplne nepochopiteľná. Ak som sa v románe dokázal s niekým stotožniť, bol to gazda, rozprávačkyn manžel. Podobne ako on, aj ja som väčšinu guletrhajúcich scén a konfliktov medzi dvoma hlavnými predstaviteľkami prešiel so škrabaním sa na brade a tichým „hm“... Bláznovstvá a šlahnuté akcie, ktoré tie dve podnikali mi nepripadali nijak neobvyklé, proste štandardné babské chovanie. Román mi však prišiel zaujímavý v rovine popisu miesta jednotlivca v životoch ľudí okolo seba. Zobrazenie odchodu človeka zo sveta, vznik toho prázdna, ktoré po ňom ostane v jeho okolí, to sa autorke podarilo ukázať naozaj pekne. Tak ako tak, každý, kto sa aspoň raz prešiel po širokom schodisku budapeštianskych secesných obytných domov, previezol sa v nich výťahom okrášleným ozdobným kovaním a díval sa v tichý večer na noc, padajúcu do ich tmavých vnútroblokov a vysvietených okien ich neznámych obyvateľov si v knihe celkom určite niečo zaujímavé pre seba nájde.... celý text

Big Mac 2011, Serhij Žadan

Veď to poznáš. Normálne pankáčske poviedky. Cesty z bodu A do bodu B, najčastejšie z jednej chľastačky na druhú. Kolorit vytvárajú hrdinovia presne toho typu, ktorý perfektne pasuje za postavy do takýchto poviedok, ale v realite by si sa s nimi určite nechcel pravidelne stretávať. „...je to snad jediná sociální skupina, jež ve mně nevzbudzuje odpor, no ale jak bych vypadal, kdy bych pronesl řeč na počest všech outsideru zjednocené Evropy...“ Asi ešte dlho mi bude v hlave rezonovať poviedka Porno, ktorej príbeh o vyrastaní a umieraní v beznádeji je tak strašne ukrajinský no svojim spôsobom aj príšerne univerzálny. Žadan si vie svoje poviedky britko vypointovať a neraz prihodí aj nejaké to „životné múdro“, ktorého musel vo svojej divokej mladosti nachytať kopec. Samozrejme, ako správny Ukrajinec a Európan ešte musí ukázať, že tí z Východu sú vlastne rovnakí ako tí zo Západu, že nie je rozdiel medzi ožratým chlapom pôvodom z Charkova a ožratým Viedeňákom, chľastajúcim spolu v zapľuvanej putike na berlínskej hauptbahnhof. Veď to poznáš. Normálne pankáčske poviedky.... celý text

O sto rokov bude všetko zabudnuté 2016, Per Arne Totland

Ja neviem. Malo to napätie, myšlienku, vychádzalo to z historických reálií, na konci to bolo možno príliš sladké. No v súčte ma O sto rokov bude všetko zabudnuté veľmi nenadchlo. Román bol vlastne rozdelený na dve časti. Prvá, historická časť, z obdobia po prvej svetovej vojne ma celkom bavila. Druhá, zo súčasnosti, už nepriniesla nič prevratné. Ničím výrazným nezaujímavá špiónovačka. Alebo teda predsa čosi zaujímavé tu bolo – dej tejto druhej časti sa odohrával priamo na Špicbergoch, v pre mňa veľmi zaujímavom, novom prostredí, ktoré prinieslo do thrilleru niekoľko prekvapivých, nečakaných prvkov. Takže tak. Špicbergské ľadové medvede si možno myslia niečo iné, ale moje hodnotenie je: neurazí, ale ani nijak zvlášť nepoteší.... celý text

Totem vlka 2010, Ťiang Žung

„Mongolská step byla odpradávna bitevním polem. Jen ti nejsilnejší, nejchytrejší, nejbojovnejší, nejtvrdší, ti, kteří nikdy nezapomenou, jaké to je mít hlad, jen ti mají šanci na přežití.“ Román s mnohými rovinami. Román politický a ekologický. Umelecký popis stepi striedajú antropologické zápisky zo života pôvodných mongolských kočovníkov. Celá štruktúra diela je zvláštne orientálna, jeho v principe nudný dej je v konečnom dôsledku napínavý. A prím samozrejme hrajú veľmi neobvyklí literárny hrdinovia – vlci, ktorí skutočne v príbehu pôsobia, ako plnohodnotné postavy. Treba povedať, že z politického či kultúrneho hľadiska je kniha veľmi zaujatá. Všetko mongolské, kočovné, je dobré, všetko poľnohospodárske – čínske, je zlé. Pri tom, ako sú Číňania známi svojim patriotizmom a hrdosťou na svoju Ríšu stredu a na svoju históriu, musí byť pre bežného človeka tam zaujímavý pocit čítať takýto román. „Chanové jsou jako ovce, proto budou vždy zaostávat za ostatními národy, pokud si stejne jako Mongolové neosvojí charakterové vlastnosti vlku: svodobu, nezávislost, sounáležitost, vytrvalost a schopnost spolupracovat v týmu.“ Pre mňa bol Totem vlka veľmi exotickým čitateľským zážitkom. Najlepšie sa mi čítalo v tichu, so šálkou páchnuceho pu-erh čaju. Musím povedať, že to rozhodne stálo za to, no napriek mnohým zaujímavým myšlienkam a pútavému deju sa mi tak celkom kultúrny rozdiel medzi autorom a mnou prekonať nepodarilo.... celý text

Nezaplatitelný 2015, Zygmunt Miłoszewski

Remeselne zručne zvládnutý thriller. Miloszewski tu zamiešal všetky overené ingrediencie. Strieľačky, naháňačky na autách, vlámačky. Rambovia, špecialisti, agenti a vysokí politici. Dejiny, tajomstvá a poklad. Romantika, dráma a rodinné histórie. A to celé zabalené do obalu z východoeurópskych konšpirácií. Bolo v tom cítiť trochu iný pohľad na svet, ako u bežných západných thrillerov. Celkom osviežujúco na mňa pôsobilo napríklad, že neporaziteľný agent môže byť napríklad aj Poliak. Nezaplatiteľný rozhodne nie je zlá kniha, no musím konštatovať, že mne osobne sa Miloszewskeho detektívky páčili viac.... celý text