bondula přečtené 410

Pol Potov úsmev 2017, Peter Fröberg Idling

Na úvod drobný spoiler allert! Ako vopred prezrádzať dej v reporáži, všakže... no v tejto zvláštnej knižke autor dochádza k vývodom, ktoré pre mňa osobne boli skutočne niečím, ako vyvrcholením beletristického epického románu. Preto sa mi patrí upozorniť, že z tohto prekvapenia v komentári kúsok poodhalím. Pol Potov úsmev je skvelá robota, pán Idling! Krátke kapitoly, do ktorých je kniha členená, preplietajú jednotlivé „dejové“ linky ako v skutočnom románe. Kráčame po stopách švédskej delegácie za vlády Organizácie, plazíme sa pralesom so Saloth Sarovymi partizánmi a vlasy nám vejú na mopede počas autorových výskumných ciest v súčasnosti. Na reportážnu literatúru skutočne neočakávaná, moderná forma! Ale čo obsah, pri literatúre faktu tak dôležitý? Pre niekoho, kto o dianí v Kambodži mnoho nevie, podobne ako ja, budú hodnotné aj informácie z tohto súdka. No treba povedať, že lineárny popis dejín a súvislostí zrejme nebol autorovým jediným cieľom. Najsilnejšou stránkou Pol Potovho úsmevu je podľa mňa akýsi „metareportážny“ charakter, ktorý kniha má. Autor nespracúva len udalosti, spracúva samotné spracovanie, ukazuje svoju cestu v bludisku propagandy vedenej z oboch strán, cestu, ktorá je však reportérsky univerzálna a priznám sa, pre mňa prekvapivá. "Nebolo také podstatné, čo bolo povedané, ale komu veriť." Ak niekto povie „čierna“ a iný „biela“, hľadáme strednú cestu. Ak však niekto povie „traktor“ a iný „maličkosti“, kde tam nájdeme prienik? Čo tam vlastne hľadáme? Kto teda vraví pravdu? Stranícka propaganda? Utečenci, ktorí realitu prikresľujú vo vlastný prospech a v častokrát pochopiteľnom hneve a zúfalstve? A ak navyše ich pohľad je len drobným výrezom reality, hovoriacim viac o ich osobnej tragédií, ktorá s celkovou situáciu môže, ale aj nemusí nijak súvisieť? Delegácií Švédov, ktorí „popísali to, čo videli“? Komu teda, keď všetci klamú a sú klamaní? Nebola klamaná aj Pol Potova vláda? Ak áno, kto je potom za to všetko zodpovedný? Fascinovala ma autorova práca s primárnymi zdrojmi. Hľadanie preživších pamätníkov udalostí a snaha čo najnestrannejšie pochopiť ich motivácie. A fascinovala ma autorova až maniakálna snaha o objektivitu. Žiadnu hypotézu bez preverenia neodsudzoval, všetky informácie bral ako potenciálne pravdivé či nepravdivé rovnako. A je teda s podivom, že sa k nejakému výsledku dopátral a bol ochotný vysloviť (teda nevysloviť, ale aspoň výrazne naznačiť) svoj konečný súd. Veru, bolo to poučné čítanie.... celý text

Planéta Kaukaz 2017, Wojciech Górecki

Krajina, kde je národným športom šach? Alebo miliónový národ, ktorý sa ubráni veľkému Rusku? Že sú z inej planéty je možno trochu prisilné prirovnanie, no svet, do ktorého Wojciech Górecki berie svojho čitateľa, je skutočne svojský. Planéta Kaukaz je formou reportáží písaná cesta od brehov Kaspiku až po Čierne more, prevažne severne od hlavného hrebeňa Kaukazu. Svojský región, kde sa miešajú tradície horalov, kočovníkov zo stepí a ruských kozákov. Kde pravoslávna viera, islam ani roky sovietskeho ateizmu dodnes nevzali všetku silu pôvodným Bohom. Ale všetky tieto ingrediencie tu cítiť. Je vhodné nazvať Kaukaz mozaikov národov? No... guľáš národov je výstižnejšie pomenovanie. A poriadne štipľavý až výbušný... Górecki ukazuje Kaukaz akoby pod mikroskopom, díva sa na jednotlivých ľudí, svojich spolupútnikov, známych či náhodných okoloidúcich. A cez ich osobné príbehy približuje čitateľovi aj ten veľký príbeh, príbeh Kaukazu.... celý text

Eben 2016, Ryszard Kapuściński

Prvý raz som sa k staršiemu vydaniu Ebenu dostal kedysi dávno. Ukázalo mi, že nie je len jedna Afrika. Že ten kontinent je neuveriteľne pestrý a stojí za to sa ho aspoň dotknúť. Bolo mi jasné, že Afriku nikdy nepochopím. Druhé čítanie, o mnoho rokov a kilometrov s batohom na chrbte skúsenejšiemu, mi doprialo moje obľúbené vydavateľstvo Absynt. A je to tam stále! Celý ten „čierny kontinent“, od Dakaru po Massawu, od Nouakchottu po Zanzibar. Kapuszczynskému stačí pár riadkov a ja som znova v Afrike, počujem škrekot opíc bijúcich sa na streche z vlnitého plechu, cítim teplo a pot čiernych ľudí, natlačených na úzkych sedadlách starého autobusu. Vlhký vietor z Červeného mora aj suchý púštny samum. Afrika je taká rôznorodá, no Kapuscinsky v Ebene dokázal nájsť a vystihnúť práve ten zjednocujúci moment, pre mňa len akýsi pocit, že TOTO, je Afrika. Eben je zásadná kniha. Nie je to encyklopédia nabúchaná faktami, ale ani žiaden povrchný cestopis. Kapuscisky píše o tom, čo pozná veľmi dôverne, navyše svoje znalosti filtruje a prekladá do nám zrozumiteľnej a ešte k tomu literárne estetickej reči. Proste – Eben sa skvele číta a ukazuje Afriku takú, ako ju videl jeden vnímavý stredoeurópan...... celý text

Denníky z Rakky: Útek z Islamského štátu 2017, Samer

Okolo „Raqqa diaries“ sa vytvorila akási mediálna bublina, aura úžasnosti. Kniha z konfliktnej zóny, odkiaľ dnes prúdia samé nejasné informácie. Z oblasti, kde má každý svoju vlastnú pravdu. Autor vystupuje pod pseudonymom. V čase plnom konšpirácií a manipulácií. A tak ďalej. Ku knižke som teda pristupoval veľmi opatrne. Pravdivosť podobných diel si nemám ako overiť, dôverujem však pánom z Absyntu. Do čítania som sa teda pustil s premisou, že text je autentický. Úprimne, netušil som, čo od knihy čakať. Na prvý pohľad ma zaujalo moderné spracovanie, nie nepodobné tematicky podobným komixom Joe Sacca. To však vo mne vyvolalo len ďalšie pochybnosti a otázniky. Nasledovala šálka sladkého čierneho čaju, vnútorný rozhovor o tom, že autentický nemusí znamenať automaticky objektívny a pustil som sa do čítania... Takto by mohol vyzerať denník, ktorý zapisuje dnešný mladý muž. Cítiť tam mladistvé odhodlanie, ideály. Text je stručný, členený do krátkych kapitol, presne taký aký by sa písal na tablete či v tme pri sviečke. Nie sú tu žiadne šťavnaté detaily, ani tvrdé fakty. Ide o zmes pocitov, zážitkov z temnej každodennosti, ťažko predstaviteľných hororov, ktorým nie je vidno koniec. Život, ktorý bol pre Samera jednou veľkou hrôzou sa zrazu mení na čisté peklo, a jediné miesto kam možno ujsť je diera plná hadov... Nechcem sa tu púštať do filozofovania ani politizovania, takže obsah a dôsledky, ktoré z neho možno vyvodiť, tu rozoberať nebudem. Skoro každý si v živote prejde niečím zlým. U Samera je tragédia, ktorú prežil, jeho osobné peklo, výberom toho najhoršieho, čo sa môže človeku stať. Jeho odvaha a optimizmus v týchto podmienkach sú obdivuhodné. Poukazuje na zverstvá, akých je človek schopný a sám na svojom príklade tiež ukazuje, čo všetko je možné prežiť. Z tohto pohľadu sú Denníky z Rakky knihou nesmierne zaujímavou. Ak však čitateľ hľadá nové informácie z prvej ruky, pohľad pod pokrievku do kotla Daeš, zrejme bude trochu, podobne ako ja, sklamaný.... celý text

Čarodějův učeň 2003, Otfried Preussler

Múza z lodi Argó 2016, Sjón (p)

Levý břeh 2013, Varlam Šalamov

O prospěšnosti alkoholismu 2010, Michail Bulgakov

Kolymské povídky (sebrané spisy I.) 2011, Varlam Šalamov

Drsné poviedky z drsného lágrového sveta. Krátke príbehy, ktoré často nijak nekončia a ak aj končia, určite nie šťastne. Nepríde k žiadnej katarzií, trpiaci hrdina nenájde zadosťučinenie... Pri čítaní som čím ďalej tým viac vnímal najmä umeleckú zložku textov. Vcítenie sa do pocitov hrdinov, pochopenie, alebo vnímanie sveta ich očami prakticky nie je možné. Lágrový život sa možno na základe farbistých popisov dá zhruba predstaviť, ale celé je to v akejsi akademickej rovine „áno, bolo to hrozné“. Žiaľ, teda vlastne nešťastie, nedokážem posúdiť, čo skutočne znamená kopať permafrost. Dvanásť hodín denne, celé roky. Prakticky hladný. Nedostatočne oblečený. Pri -40 stupňoch. A s vedomím, že to celé trápenie zrejme nikdy neskončí.... celý text

Džamila 1979, Čingiz Ajtmatov

Do Džamily som sa pustil očakávajúc porciu stredoázijskeho magického realizmu. A tu bol celý kameň úrazu. Novela je príjemná, no realistická, priam s náznakmi budovateľských prvkov. Magická je možno tak kyrgyzská príroda, tú sa Ajtmatovovi podarilo zachytiť pekne. Ani lyrika príbehu mi neprekážala, som rád, že som skúsil niečo iné, ako bežne čítam. Nemôžem však povedať, že by ma text chytil za srdca. A v tomto prípade to nie je chyba autora, ale mojich mylných očakávaní...... celý text

Divoké labutě 1996, Jung Chang

Beletrizované dejiny Číny 20.teho storočia. Navyše spracované tak, aby boli ľahšie stráviteľné aj pre čitateľa zo Západu. Životy trochu žien, babičky, mamy a rozprávačky by mali v autobiografií tvoriť kostru diela a história iba rámec, v ktorom sa udalosti ich životov odohrávajú. V Divokých labutiach to tak, na moju veľkú radosť, nie je. Vysvetľovanie dejinných udalostí a ozrejmovanie kontextu zaberá podľa môjho odhadu tak polovicu rozsahu knihy. Príbehy či príhody postáv akoby boli len prípadovými štúdiami, ktoré ukazujú, ako mali veľké dejiny vplyv na jednotlivého človeka. A že to miestami hodne pripomínalo distopické fikcie! Knižku si odkladám a vyberiem až moje deti po puberte postihne ľavicové blúznenie. Toto bude vhodná medicína!... celý text

Děti srpna 2016, Sergej Lebeděv

Toto! Lebedev v rozsahu ani nie tristo stránok dokázal popísať históriu Ruska a blízkeho zahraničia od prvej revolúcie v r. 1905 až po druhú čečenskú vojnu. Dokázal tam vpratať a farbisto popísať geografiu obrovského ZSSR, od Dorohobyča s rakúsko-uhorským šmrncom po stepi a púšte Kazachstanu. Od hrebeňa Kaukazu po brehy Severného ľadového oceánu. Napchal tam totálne hutný, priam až detektívno-thrillerový príbeh. Týmto všetkým orámoval charakteristiku dnešného ruského človeka. A zachytil nástup Vladimíra Putina, okolnosti ktoré k nemu viedli a okolnosti, ktoré z neho vyplývajú. „Tak my máme zkušenosti s vraždením, zradami, zříkáním se nejbližších členu rodiny, jenže tahle zkušenost jakoby se nikoho netýkala... nikto neprohlédl a neřekl: Bože, na mých rukou je krev, to jsem byl já, to je má vina.“ V tej knihe nie je zbytočné ani jediné slovo, ani jediné. Občas sa dejom mihne bezvýznamná postava, nastane situácia, ktorá zdanlivo s ničím nesúvisí, príde popis miesta či udalosti akoby vytrhnutý z kontextu. V rámci modernej literatúry a toho, že už mám za sebou Lebedevove Hranice zapomění, neprikladal som tomu nijaký význam. Ale ono v tej knihe všetko význam má! Nenašiel som jedinú začatú linku, ktorú by autor nevyužil a neukončil. Treba čítať naozaj pozorne. Tak čitateľ môže viesť pátranie po rozprávačovom stratenom predkovi. A už toto by stačilo, aby z toho bola fantastická kniha. Ale kdeže! To sme tak v tretinke rozsahu! Autor začne posúvať rozprávača po šachovnici divokých deväťdesiatych rokov, v každej kapitole sa dostáva na nové miesto, do úplne nových prekvapujúcich situácií. Rozprávač „dospieva“, doba sa mení. Aby sa na konci všetko otočilo naruby a vrátilo sa na začiatok. „Minulost se vrátila a nám nezbývá než v ní žít.“ Čítanie Dětí srpna bol pre mňa zážitok. Regulárny silný zážitok, porovnateľný s výletom do hory, či skokom na bunjee. Proste šupa! Fantastická moderná forma, vynikajúci preklad, našlapaný dej. Treba však povedať, že kniha sa nebude páčiť každému. Vyžaduje aspoň základnú znalosť ruských reálií a modernej histórie. Verím, že je kľudne možné napríklad nepochopiť záver - autor tu spracúva reálne udalosti z konca milénia. Nevedieť o čom hovorí, pričom on o tom nehovorí, len jasne naznačuje, sila záveru mi unikne. Úplne. Nebudem teda písať, že Děti srpna sú úžasná kniha, to totiž nedokážem posúdiť. Je to však kniha, z ktorej mám pocit, že bola písaná pre mňa. Ďakujem Sergej! Budem na ňu spomínať ešte dlho. A teraz sa musím vrhnúť znova na Hranice zapomění, pri prvom čítaní pred rokmi mi zjavne čosi podstatné uniklo.... celý text

Prezidentov kocúr 2015, Guram Odišarija

Prezidentov kocúr je akýmsi prípitkom na pamiatku dlhoročného predsedu UV SSR Abcházska a najlepšieho Suchumského tamadu. Ono sa to zaujímavo číta, životopis niekoho, o kom ste nikdy nepočuli. Ale že bol Michail Temurovič taký zaujímavý človek, dá sa o jeho živote napísať napodiv celkom milá knižka. On tuto pán dosiahol takpovediac najvyšší stupeň kolchidského kecala a ctil si staré dobré mravy, najmä ten, že hosť od teba nikdy nemôže odísť triezvy. A kedže sa mu ako pravému synovi svojej vlasti pri prípitkoch huba nezastavila, narozprával a nasľuboval v živote toľko, až sa zdá že abcházska vojna vypukla len pre to, aby jeho výmysly a plané sľuby nikdy neboli odhalené. Ku knižke ešte chýba krátky návod na použitie – keď sa čitateľovi zdá, že kaukazskému humoru nerozumie a text sa javí nezaujímavý, nech sa nerozpakuje hrknúť si dva deci červeného. Až takto naladený som sa aj ja chytil a celé mi to začalo dávať nejaký zmysel. Tak teda na Michaila Temuroviča!... celý text

Východ 2017, Andrzej Stasiuk

„Občas mi vietor uchytí stan a v noci nosím dovnútra kamene, ako kedysi neďaleko Sajn Šandu, ale vtedy dovnútra aj tak pršalo a tak bolo treba byť až do rána počupiačky... Takéto veci som robil pre svoje babky a tetky od Bugu. Ňúral som na východe. Akoby ma mlčky poslali oni. Nepil som veľa, aby som si čo najviac zapamätal, aby som nič neprehliadol. Okrem toho som zachovával ostražitosť. Ako vyzvedač.“ Východ nie je cestopis o tom, ako prísť do Benátok, pozrieť všetky tie krásne paláce a za tri dni stihnúť ešte aj Veronu a Florenciu. Je o tom, ako prísť do Murghabu, tri dni sedieť na kameni pri ceste a nechať sa zapadať vrstvami prachu z Takla Makanu. Nie som si istý, či má Východ čo ponúknuť čitateľovi, ktorý ho vezme do rúk ako cestopis. Dnes turisti a „cestovatelia“ na otázku, prečo cestujú, často odpovedajú, že chcú spoznať svet. Nie tak Andrzej Stasiuk. Jeho svet vlastne až tak nezaujíma a voľajaké pamiatky už vôbec nie. On na ceste objavuje sám seba, vlastnú minulosť a pripomienky života svojich rodičov či prarodičov. Cestu v stovkách a tisícoch kilometrov východným smerom berie ako cestu v čase do minulosti. A z útržkov spomienok sa potom snaží zlepiť budúcnosť. Tá v jeho podaní vyzerá plastovo, lacno a sterilne. Lebo veď „kedysi bolo lepšie“. K knihe Cestou do Babadagu Stasiuk cestuje svojou známou východnou Európou, no tentokrát sa vydáva ďaleko na východ, do cudzích krajov, kam nepatrí. Jeho cestovanie sa ani trochu neponáša na štýl, ktorý dnes vyznávajú mladí, nezávislí turisti. Nesnaží sa pochopiť krajinu kam prichádza, chápe, že to nikdy nedokáže. Zato zrovnáva a hľadá paralely. Hľadá kúsky dedín z poľského pohraničia na buriatskom vidieku. Alebo naopak, čriepky z Eren Hotu v čínskom obchode v Gorliciach. „Občas sa naše pohľady stretli, ale ona neodvracala zrak. Pozerali sme na seba, každý z hĺbky svojho sveta. Uzavretí v nich a iba dohady alebo predstavivosť nás mohli na okamih dostať z nášho väzenia.“ Pri čítaní mi hlavou chodili viacerí moji priatelia, celú mladosť križujúci planétu. Rozmýšľal som, že im Východ venujem. Lenže – nepáčil by sa im. Celkom iste by sa im nepáčil. Je príliš málo o svete, zato veľmi o domove. Nejak si vravím, že na to možno treba dozrieť. Ale ani tak to nebude. Treba sa proste vydať stasiukovskou cestou. Neutekať preč, ale brať život aký je a snažiť sa pripraviť na to, čo bude. On, ležiac na prepotenom matraci pod suchými kopcami Pamíru hľadá svoju mladosť a detstvo, prežité v uzavretom priestore za ostnatými drôtom, v tieni červeného molocha. Čo však budú raz v jeho veku robiť tí, ktorí vo svojej mladosti líhali na tie isté prepotené matrace, užívali si voľnosť a slobodu a nemysleli na budúcnosť? Čo budem robiť ja?... celý text

Paprsek luny - tajemné španělské legendy 2014, Gustavo Adolfo Bécquer

V najlepšej hororovej tradícií E.A. Poea či A.K. Tolstoja! Aj to slnečné Španielsko sa dá popísať viktoriánsky temne. Viaceré Becqérové legendy sa „odohrávajú“ v dávnejších dobách. Musím povedať, že sa mi páčila forma, kde dvesto rokov starý rozprávač prednáša strašidelné príbehy z dávnej minulosti svojim súčasníkom. Objektívne to asi nie je päťhviezdičková kniha, no mne presne sadla do nálady. Navyše e-kniha na podsvietenom displeji nepotrebuje zapnuté ďalšie svetlo navyše, takže tieto chrumkavé strašidelné príbehy v tme a v tichej noci a...... celý text

Kolymské denníky 2017, Jacek Hugo-Bader

Svet je popretkávaný cestami a cestičkami. Tam, kde ich vedie iba zopár, či dokonca len jediná, stane sa táto legendárnou. Route 66, Cesta Trollov, Great Ocean Road, Transsaharská či Karakoramská diaľnica. Tieto cesty majú svoj príbeh, silnú históriu, prechádzajú zvyčajne krásnou, ale ťažko dostupnou krajinou, obývanou ľuďmi, ktorých život je zvyčajne s cestou veľmi úzko spätý. Medzi tieto Cesty dozaista patrí i Kolymská trasa, po ktorej sa Jacek Hugo – Bader stopom vydal. Jeho Kolymské denníky možno chytiť z rôznych koncov. Možno ich brať ako pátranie po histórií a pozostatkoch Kolymského gulagu. Ako sondu do hláv obyvateľov tohto zabudnutého, či vlastne nikdy neobjaveného kusa planéty. Ako svedectvo o živote na periférií dnešnej Ruskej federácie. Alebo ako cestopis. Práve tento uhol pohľadu zaujal mňa. Nie je to suchý geograficko –zážitkový text, aký si bežný čitateľ pod pojmom cestopis predstaví. Je to akýsi cestopis s presahom, obsahuje vklad skúseného reportážneho novinára. Znalca Ruska, ktorý si na cestu vzal len ruksak, priepustku z Ministerstva vnútra a literárneho sprievodcu – Varlama Šalamova. Viac ako dvetisíc kilometrov zmrznutou tajgou, litre preliatej vodky a hektolitre nafty. Umierajúce sovietske mestá a jesenná, na zimu sa ukladajúca Sibírska príroda. Množstvo zážitkov no i kopec nudy a čakania. A najmä stretnutia s najroztodivnejším panoptikom ľudkov, obývajúcich svet pozdĺž Cesty. Rozprávanie plynie rýchlo, ako vody divokej Indigirky. Je to super. Vážne. Na prvý pohľad som sa trocha čudoval, prečo sa autor vybral na cestu v protismere, to jest od mora do vnútrozemia. Časom som pochopil, povedal som si wow. Veď v protismere som ja! A ktovie, ako je to s názormi mnohých Hugo-Baderovych poputčikov, na prvý pohľad často úplne pritiahnutými za vlasy? Kto je v skutočnosti v protismere? Oni, alebo ja?... celý text

Golem 2010, Gustav Meyrink (p)

Tu, len dva komentáre podo mnou, knižku pekne zhrnula iná užívateľka: "nesrozumitelne, neprehladne, mistama az chaoticke, kdyz jsem preskocila par stran, tak se vlastne nic nestalo". A on Golem taký vážne je! Ale práve to je na ňom to super. Je mi jasné, že z Meyrinkovej symboliky som nepochopil možno ani desatinu. Vlastne som iba tak kĺzal po povrchu, ale aj tak sa mi Golem nemierne páčil. Postavy, obrazy starej Prahy, mystické vízie. A všetko sa to odohráva akoby za vrstvou prachu a hmly. Knižku som čítal počas návštevy Prahy, v tichom byte starého pavlačového domu na Břevnově. A toto prostredie mne, cudzincovi v Prahe výsledný dojem z Golema zvýšilo na päť hviezd.... celý text

Búrka 2002, Juan Manuel De Prada

Existujú mnohovrstevové romány či knihy so širokým záberom, ktoré mi po prečítaní nadlho utkvejú v pamäti a nad ich komplexnosťou rozmýšľam ešte i po tom, ako dočítam poslednú stránku. Nie každý takýto pokus sa však vydarí. Niekedy je to len akési kĺzanie po povrchu, z každého rožku troška. Presne takto na mňa pôsobila aj Búrka. Na detektívku trochu pomalá a zmätená, na knihu o umení, kritike a falšovateľstve príliž „polopatistická“. A keď na dôvažok preskočí „iskra“ medzi hlavným hrdinom a každou (nefabulujem, skutočne s každou) ženskou postavou v knihe a kde každý ženský vstup do deja zaváňa šestákovou erotikou, som v pomykove. Tá kniha vôbec nie je zlá, to určite nie. Len nejaká rozpitá, roztečená ako benátske kanále na sklonku januára, kedy sa odohráva dej tohto na môj vkus až príliž zvláštneho príbehu.... celý text

Ukrajina v měřítku 1:1 2016, Oleh Kryštopa

Turista cestujúci do novej krajiny, so sebou zvyčajne ťahá nejakého knižného sprievodcu, aby sa na nových miestach lepšie orientoval a aby mu nič podstatné neušlo. Ak turista smeruje na Ukrajinu a zaujíma ho viac, ako len kde sa najesť, vyspať a ktoré pamiatky navštíviť, nemôže urobiť nič lepšie, ako že si na cestu pribalí i Kyštopovu Ukrajinu v mierke 1:1. Knižné cestovné príručky vychádzajú v rôznych edíciách a je dobre mať vždy tú najnovšiu, najaktuálnejšiu. Mapa Ukrajiny v miere 1:1 takou už žiaľ nie je. Ukazuje mozajku krajiny v prvých rokoch 21.storočia až po posledné zlomové udalosti na Majdane. Je teda spomienkou. Ale spomienkou veľmi živou, hýriacou všetkými farbami! Čiernou farbou uhliarov ťažiacich na vlastnú päsť v nebezpečne úzkych chodbách v zabudnutých mestách Donbasu. Modrou, do ktorej sú ladené obrazy inzitných maliarov od brehov Dnipra. Červenou ako krv ľudí, tečúcu pre nedbalosť zbohatlíkov na rýchlych autách či agresivitu milicionárov, ktorí si dodnes myslia, že ľudia majú slúžiť im a nie naopak. Šedou farbou lodí čiernomorskej flotily, kotviacej v prístavoch Krymu. Zlatou z ikon ukradnutých chamtivým popom kdesy pri Černivcoch. Bielou farbou snehu pokrývajúceho za tuhých zím rozľahlé roviny i vnútorné strany parapetov netesniach okien starých socialistických hotelov. Či zelenou farbou karpatských hôr, kam sa dodnes v spomienkach vracajú preživší bojovníci partizánskych oddielov Ukrajinskej povstalecej armády. Spomienkou niekedy poetickejšou, inokedy faktografickejšou. V každom prípade vynikajúco napísanou. Kryštopa vystihuje charakter svojej vlasti úžasne. Na príhodách drobných ľudkov ukazuje, čo sa deje s celkom. A vôbec neprekáža, že je „chochol“ do morku kosti, že na „moskaľov“ krivo zazerá z každej druhej stránky a na západnom brehu ktorejkoľvek rieky, tečúcej jeho mentálnou mapou je vždy všetko lepšie ako na východnom. Aj toto je, či bola Ukrajina. Sám autor v závere avízuje, že s poslednou stránkou jeho knižky dejiny jeho krajiny nekončia. Ich pokračovanie v jeho podaní si určite ujsť nenechám!... celý text

Proroci z fjordu Věčnosti 2015, Kim Leine

Prečo som čítanie Prorokov z Fjordu věčnosti tak dlho odkladal? Prečítal som si úvod a hovorím si: „fúú, tak na toto teraz vážne nemám chuť“. Mal som si prečítať aspoň pár viet aj z ďalšej kapitoly, celkom určite by som tú chuť bol dostal! Proroci sú vynikajúci román. Neobvyklé a pre mňa veľmi príťažlivé prostredie, neošúchaný, hlbší dej s presahom. Je napísaný veľmi pútavo, občas možno trochu nechutne detailne. A drsne – po jednej z kapitol som knihu zavrel s tým, že na ten večer mi morálneho hnusu už stačilo. Ale celé to dohromady veľmi pekne pasuje. Navyše, nie je to len o príbehu, rád sa pozerám autorom „na prsty“, na to ako román stavajú. A po formálnej stráne by som zaradil Prorokov k dielam priam geniálnym. Chronologicky autor začína od konca, preskakuje na úplný začiatok, aby zas popísal situáciu tesne pred záverečnou (či úvodnou?) scénou a všetky tieto udalosti v tele príbehu pospája. Kapitoly sú vždy datované, takže postupnosť udalostí možno ľahko odsledovať. A na koniec bonus – koniec nebol koniec, ale ide sa ďalej až ku koncu definitívnemu. Wow. A ďalší wow za štruktúru – popísať príbeh kňaza v kapitolách podľa 10 Božích prikázaní, body k dobru za invenciu! Predsa len ma však škrie, ako Leine s krásnou knihou nakoniec naložil. Posledných sto strán bol už proste iný príbeh, keby poslednú pätinu knihy zredukoval do kratšieho, ale úderného záveru Proroci z Fjordu věčnosti by sa u mňa zaradili medzi top čítanie za poslednú dobu. Naozaj veľká škoda toho roztečeného konca...... celý text