zipporah komentáře u knih

V pohode knižka na informácie o ostrove. Myslím, že ako turista je lepšie si zakúpiť mapu, inak stačí aj táto knižka s mini mapkami... okrem mega Napoleona Bonaparteho rodiskového Ajaccio (číta sa Ažaksjó) je ostrov plný gaštanovej múky a múčnikov, megalitov, strážnych vežičiek a krvavých pômst (vendiet). Skromný ostrov plný kiwi, macchie, ďalších citrusov, mňam mňam korenín, muflónov!!!, počasím lenivších ľudkov je stvorený hlavne pre turistických maniakov. Chystám sa "iba" za Nápom, rada uvidím aj tvarované skaly v Roccapina... Ostrov je pre tých, ktorí majú radšej väčší klid.. Pikošky: v Calvi prišiel admirál Nelson o oko, z Bastie posledný raz vyletel Saint-Exupéry, na ostrove sa nachádza jediná univerzita, a Calvi sa cez 500 rokov sporí o pravé rodisko Krištofa Kolumba s Janovom, obe mestá sú presvedčené o tom, že sa narodil práve u nich:D

1 09.02.2020

ani ja som ju nedočítala, katastrofa aj v hustote slov, lebo keby tá katastrofa bola písaná aspoň megapísmenami ako pilcherovky, prečítam za tri hodinky po ceste a mám oddychovku, ale toto je vymetač času, mozgu, srdca:D

Nemáte dobrý pocit z nevedomosti. Bizarným dojmom na vás pôsobí človek, keď odpovedá na vaše prosby a otázky, niečo vám prekáža v jeho spôsoboch, keď opisuje politickú situáciu. Úplne jedno akej krajiny, či tej vašej alebo zahraničnej. Úplne jedno, či súčasnej alebo spred troch storočí. Snívate o tom, že príde človek, ktorý pozbiera všetky udalosti danej témy, kopu pretriedi podľa času, a vy sa konečne dozviete, „copak to vyprávěl rozum“. Dnešná epizóda seriálu Copak to vyprávěl rozum, patrí Michalovi Zygarovi. Ak sa už chcete raz a navždy zorientovať v tejto neskutočnej spleti udalostí v Rusku za posledné roky, máte sa na čo „tešiť“. Zygarov objektivizmus dáva čitateľovi za úlohu vytvoriť si vlastný názor, priestoru je tam hodne. Keď tie fakty máte pred sebou, ani nie je nad čím špekulovať. Takže moja veľká vďaka tomuto novinárovi, ktorý zrozumiteľne zhrnul udalosti vrátane vojína Syčeva.
Na margo toho, že sila spočíva v pravde... Pochybujem. Sila určite spočíva v peniazoch a tiež v peniazoch. Netuším, či príde deň, kedy ma čosi presvedčí o tom, že globálny svet včera, dnes a zajtra nestojí na bohatstve a jedinou večnou príčinou, motiváciou, hnacím motorom človeka v globálnom meradle je „mešec, ktorý cinká“, často aj v meradle blízkeho okolia. Tento mešec myslím obrazne, skrátka ide o materializmus, jeho formy. Abstraktné pojmy sú tu pre duše so slabším štítom. Mnohí však veria v pravdu, vytvárajú lalaland, kde vládne pravda, ba dokonca sloboda, no chýba im ten kus inteligencie, ktorú má Zygar píšuci pravdu. Stávajú sa z nich rovnakí rádioaktívni radikáli ako tí na druhej strane brehu, kde mešce cinkajú. Pravda je podobne ako sloboda čosi nereálneho, komplikácia vznikajúca na základe týchto atribút: kto vraví pravdu, kto ju prijíma a v akej nálade je prijímaná: od toho sa vyvíja ďalší vývoj deju... z tejto pravdy, či slobody a podobných kravín. Pre nás je záchranným kolesom to, ak zostaneme iba pozorovateľmi. Aj keď budete svedkom donebavolajúcej nespravodlivosti, počkajte, dajte si čas a verte, že správny okamih na zmenu príde... Uchovajte si však v pamäti ten deň, kedy ste pochopili, že ste sa stali svedkom niečej krivdy. Čo sa týka obsahu knihy - ruskej politiky, ako človek z prostredia, kde slovo „rus“ je niečo hanebné, opovrhnutia hodné, čomu sa treba zďaleka vyhýbať, čakala som horšiu verziu Putinovej politiky... Podobne ako to bolo s prvým vstupom do krajiny. „Brblání“ médií a ľudí o Rusku či komunizme si budem dobre pamätať, bude mi pripomínať ten priepastný rozdiel, ktorý vzniká medzi skutočnosťou a fámou. Preto čítam takéto knihy, nechcem žiť fámami, takýto lacný spôsob života plný predsudkov nie je pre mňa.
Nuž, snáď sa niekedy vrátia tie časy, kedy Putin nastúpil na trón a vyzeralo to celkom dobre s Ruskom. Pravdepodobne to ale bude nový „putin“, „bush“ (ten už asi je), „blair“, nejaké moskovský hipster a ták. A už sa nebude smútiť za Gándhím Zrušili víza do Petrohradu na osem dní, to je malá príjemná iskra ako Zygarov zmysel pre humor v tejto knižke. Padlých je pomenej než v revolučných rokoch, znie to hrozne, ale keď si prečítate Impérium musí zomrieť a následne túto knihu, abstinencia Smrti je do očí bijúca.

8 02.02.2020

SPOILER - komentář obsahuje informace, které prozrazují část děje.

Keď toto čítam, nezdržím sa vulgarizmov. Žasnem nad tou ohromnou masou ľudského pokrytectva, ľudskej brutality, ľudskej tuposti a ľudského zla, ktoré niekoľkonásobne prekonáva modrú hviezdnatú masu nad našou úbohou logikou – výmysel, ktorý prišiel po prírode. Emócie prichádzajú z rôznych foriem, niekým ani nepohne, keď si číta o populárnom Osvienčime, ale keby ho navštívil, odíde s celoživotnou traumou. Forma robí veľa, ja mám traumu z prečítania Otrasov. Aj z autora.

Motiváciou bola sľubná informácia o knihe, ktorá odpovedá na moju otázku zrodenú ešte na základnej škole: ako je možné, že po druhej svetovej vojne, po takej veľkej katastrofe sa „zlému“, ale veľmi, veľmi zlému Nemecku podarilo žiť ďalej + dnes si žije na parádnej úrovni, ako nám vysvetlila pani nemčinárka na strednej škole (za tri nemecké výplaty, deti moje, si dokáže Nemec kúpiť auto). Či mi dala kniha vysvetlenie? Nie som si istá, okrem dákej preslávenej „klaňačky“ vo Varšave nemám v zošite riadok o Nemecku. Naopak, pozitívne hodnotím informácie o dianí v húževnatom Fínsku, ktoré u mňa stúplo, Chile a Indonézii. Japonské pikantnosti o tom, ako kopírovali (hoci podľa autora to kopírovanie nebolo) resp. preberali z hŕby ústav, zákonov a pravidiel v Európe a Amerike, čo im vyhovuje a budovalo hospodárstvo podľa nás. Japonci mi neboli sympatickí ani pred objavením tejto knihy a teraz ešte menej sympatií k nim prechovám, vôbec nie pre to, čo páchali Číňanom alebo Kórejčanom, práveže len dokázali, že sú tiež iba mrchy ako my všetci, ktorí máme za sebou podobné „kúsky“ histórie. Nepriatelia veľrýb a lesov to majú napísané na tvári a preto sa na nich nerada pozerám.

Mladé krajiny musia svoju národnú identitu skonštruovať... píše v závere trapošský autor, iný prívlastok neviem nájsť. Je proste trápny nielen pre svoju otravnú americkosť, ktorá obletúva oči čitateľa ako muchy okolo dobytčieho chvosta (Len, prosím, aby ste nezabudli, pre istotu po štvrtýkrát pripomínam posvätný dátum, kedy naše mrakodrapy padli, hoci sa práve venujem dejinám húževnatých Fínov, autokratických Nemcov, skorumpovaných Indonézanov...). Austrálsky rasiszmus ma nemusel až tak prekvapiť, zdvihlo mi to tlak. Jáj, zabudla som... Briti, ktorým zadky večne osvetľuje Slniečko, sú naveky vystavení očiam svojich bohov, najväčšie mrchy v dejinách. Autorova spoľahlivá intuícia a americká túžba po tvorbe identity zlyhávajú, keď ignoruje fakt ako „čas“ a evolúcia, je jednoducho nemožné mať identitu, keď ma vyprdli na svet pred hodinou. Ak je naozaj pravda o tom, čo píše ohľadom Austrálie, tak je to krajina tupcov, nechce sa mi tomu veriť.
Ukážková kniha. Amerika je absolútne nevyspelá vo vekovom význame, pretože sa buď hrá na sprosté malé decko alebo na rodiča pod mnohými názvami, trebárs NATO, ktorý chce prevychovávať tu krajinu-tam krajinu, hlavné takú, čo má ropu, drevo, rybu, ale ak má náhodou armádu, už to cítiť, ako chce zahrdúsiť tú krajinu nejakým šikovným spôsobom. Ako paranoik označuje Mexiko a kadejaké krajiny za „problém“, pardon, my všetci sme „problém“ Ameriky, aby som bola stručná, všetci sme potenciálni teroristi, ktorí zabezpečujú nielen chod, ale aj rast ekonomiky Ameriky, pretože sme useri facebooku, inastgramu, kupujeme cez Amazon, používame google, sme gójovia Američanov, ktorí sa radujú z najsilnejšieho hospodárstva na svete (vďaka nám – userom ich produktov a potenciálnym nepriateľom).
Autor ešte zabudol podotknúť v kapitole o zdrojoch, ktoré sa vyčerpávajú, že nie všetky to môžu takto dramaticky prežívať. A to zrejme Ameriku štve, pretože Rusko bude ešte veľmi dlho sebestačné na rozdiel od presušených Spojených štátov. Treba sa pri čítaní tejto knihy odosobniť a vziať si len to, čo je relevantné k poznaniu. Úvod je otravný, ešte horšie je to so záverom, čo so svetom. Nič, stačí preskočiť, netreba to dočítať, v podstate sa všetko opakuje dokola to isté, čo už bolo povedané, ale ak vás zaujíma psychológia seniorov, v závere sa potvrdzuje, ako si starší ľudia radi nahlas uvedomujú svoje postavenie a dôležitosť. Jared Diamond má už pekný vek. Apropo, starkí. Zdalo sa mi, že úcta k seniorom stúpa smerom na východ, no zdá sa, že japonský postoj k starkým má ďaleko od nemeckého.
Idem si radšej vygoogliť, ako vyzerá ten komodský drak.

3 03.01.2020

Prosím o pokračovanie:) Možno investigatívni novinári nahradia historikov... a takéto knihy sú budúcnosťou bestsellerov. Neviem, koľko pravdy a koľko výmyslov je v knihe, v každom prípade ma navnadila zakúpiť si Všichni muži Kremlu. Výborné čítanie o Leninovi, ako si z vetiev skladá "kanceláriu", ako sa z Illiodora-Sergeja Trufanova s hrozným kukučom, z tohto mníšskeho bojovníka porážajúceho papierového draka, stáva vrátnik v hoteli alebo o prekvapujúcej kríze stredného veku u Maxima Gorkého, kedy dostáva chuť založiť sektu ako Tolstoj a hrá biblickú postavu Abraháma.
Dejiny sú hrozné, a preto ma láka čítať ďalšie podobné knihy. Rozhodne túto odporúčam!!! Bude to pre vás ako Lenin vraví v závere: "Es schwindelt!" Nielenže sa mi hlava točí z toľkých otrasných udalostí, cítim, že priberám z toho ťažkého poznania, slzy sa menia na kamienky, je to ťažké čítanie. Vedela som, že Nikolaj II upadá a je na nič cár, táto kniha je zbierkou príčin a poviem vám, je to príšerné, už nepozriem na obchody bez predstavy o "chvostoch" (hoci takéto chvosty spomína aj Victor Hugo v Človek, ktorý sa smeje a rastú od tretej rána). Neskutočné množstvo mŕtvych, ľadová ľahostajnosť, záhuba, to je sedemnásťročné ruské peklo :( Dnes už to nie sú chvosty hladujúcich, ale chvosty turistov, koré rastú pred Zimným palácom.
Zipporah, treťotriedny rečník uznávajúci obývačkovú politiku:D

6 26.12.2019

To sú také veľké štyri tresky pre oneskorencov, ktoré robia z nás zmodernizovaných nevoľníkov. Nie je na škodu si ju prečítať hlavne pre takých oneskorencov ako ja.. ale treba brať s rezervou niektoré informácie a že to písal Američan s americkým humorom. Citát Marka Twaina sa mi ľúbil, ten sem hádžem: "Hoci sa dejiny nemusia opakovať, určite sa rýmujú." Pretože poukazuje na to, že všetko sa určite opakuje, určite je to ten istý scenár, určite dejavú, len písaný rukou iného človeka. Motivácie sú tak bolestivo prozaické, že už nestoja za zmienku, vznešenejšie a modernejšie je povedať: fašizmus, antisemitizmus a ako krásne znie boj za lepšiu klímu... Až sa hanbím dvoma slovami označiť skutočné, neúprosné dôvody všetkého, čo preteká ľudským svetom, pričom to sú nielen v tejto knihe spomenuté prúdy (a prúty), sú odpoveďou, prečo je tomu tak, ak nerátame prirodzenú snahu človeka o pokrok v jeho štandardnom význame. Použijem pooetickejší výkrik s dramtickým nádychom: "Toto je moje!" No autor tieto prozaické motívy nevynecháva, a za to si zaslúži jednu (tretiu) hviezdičku navyše.

1 22.12.2019

Roky som chcela tú knihu prečítať. Mala som inú predstavu o nej, viac odhalených osobných listov, ale inak dobre sa čítala až po deti Márie Terézie fajn, po jej deťoch už ani neviem, o čom to bolo, nuda... Karel Ľudovít homosexuál neduživý sa ešte zaryje do pamäti:D tak teraz aspoň budem vravieť tým, čo považujú homosexualitu za chorobu, že sú z 19. storočia, ha ha. Po čítaní takej knihy si minimálne Európanka vydýchne, že žije dnes a nie včera, to za prvé, a za druhé, dopriala by som taký výdych v krajinách ako Kongo, Nepál, celá Afrika, Vietnam, India či Thajsko. No a zaujal ma ten choromyseľný Karol, čo zomrel ao 23 ročný a aby sa uistil, že zabil svoju manželku, vyhodil ju z okna, ale zahcránilo ju smeti, aby ju znovu dobodal... nezvyčajný príbeh. Thrillery a horory sa môžu ísť pásť plátnom:D

12.10.2019

Čítala som to v lete a v angličtine. Napísal ju ruský autor Pjotr Yershov, tuším... Toto je pravdepodobne národná rozprávka Ruska, klasický suvenír ako matrioška či samovar pre deti, ak pôjdete do Ruska. Často sa s ňou stretnete aj v iných jazykoch. Čo sa týka obsahu, tak je skutočne prekrásna, plná ruských symbolov, istý výsmech cárskemu zriadeniu, preto si autor narobil problémy, hutný a napínavý dej, mnoho fantázie (veľryba, na ktorej žili ľudia), myslím, že bude dosť fascinovať aj dospelého čitateľa... Nehovoriac o ilustráciách, ktoré sú neopísateľné.... samozrejme, v ruskej alebo anglickej verzii... Autor sa už nedokázal po úspechu slávneho Koníka presadiť...

25.09.2019

Dobrá oddychovka.. pripomenula mi, že si už nemôžem dovoliť šahať na objemnejšie knihy, nie je na to čas:( Kedysi by som túto zhltla do dvoch týždňov, ale teraz som ju rozkúskovane čítala tri mesiace.. a nejako mi pripomenula Meno ruže, tak som si pozrela aspoň film:) to nečítal Meno ruže, úprimne mu závidím, lebo ho čaká jeden z najkvalitnejších čitateľských zážitkov (menšia reklama:D)

1 25.09.2019

súhlasím s dencuskou, v kategórii oddychovej literatúry je toto jedna z lepších knižiek, nevtieravá, neškodná a podrží v napätí

03.08.2019

Zistila som, že aj povrchnosť v literatúre sa člení:/ Rada si prečítam oddychovky-romániky, ale toto je, použijem autorkine slová, "too much". Preferujem asi "štandard" ako Lindsey, Cartland, Pilcher.. Po obsahovej stránke, teda aj námet je fajn, je romanca a tak, ale ten štýl a snaha filozofovať a dávať múdrosti a poznatky z fyziológie živočíchov, to je už silné emetikum. To si môžem rovno otvoriť časopis, lebo toto je vyslovene magazínový štýl autorky, zo skúseností vnímam, že to nespĺňa knižné ambície. A ďalšia vec k obsahu, je pravda, že hrdinovia v tomto druhu literatúry pravdepodobne nie sú presvedčiví, konanie nie je reálne, ale tieto postavy v príbehu, ich reakcie ako aj autorkina sprcha slov mi pripomenula kamarátku, ktorá trpí maniodepresiou. Táto kniha spĺňa všetky znaky manioderepsívneho človeka alebo človeka s vekom 14 rokov, stačí porovnať so štandard klasikou.. Alebo možno to tak vnímam preto, že nemusím tieto femini-power orientované publikácie, je to otravné čítanie..

Máme radi vymyslené príbehy. Príbehy na základe skutočností prezdobené pomôckami beletrie. Rozmýšľam, či sa táto kniha vôbec má alebo dá hodnotiť. Ja ju hodnotiť v skutočnosti nechcem, ale dám jej hodnotenie pre ten význam odporúčania, aby po nej človek siahol. Je pre mňa čímsi viac než Biblia. Možno preto, že je zo života ľudí. Čo veta, to skutočnosť. Pociťujem čosi ako smútok a vďačnosť pri čítaní a čím ďalej čítam, tým som smutnejšia a vďačnejšia. Nebudem tu nič písať k obsahu, nechám si to na blog, riešiť preklad je smiešne, keď človek vníma len obsah a na nejaké preklady kašle. Chcem však napísať toto: ďakujem Brjuchanovovi, Ďatlovovi, Akimovovi, Pravykovi a ďalším ľuďom, ktorí nezdupkali, zostali tam po celý čas a prijali zodpovednosť za to, čo spôsobil zložitý reťazec množstva chýb a bola to smola, že sa to stalo práve tam. Pretože to, aký mal Černobyľ priebeh, ako sa ľudia správali, režim, takto to funguje stále, perfektne do bodky, len s inými názvami a končí to katastrofou pre pár vyvolených obetí. Tieto situácie sú bežné a preto je to Biblia. Pracovať na niečom dlhé roky pod tlakom a dostať za odmenu smrť, svedomie (lebo ja verím tomu, že to tisíckrát oľutovali), hanbu, to je veľmi zlý príbeh. Ďakujem „biorobotom“ za spratanie následkov, vďaka všetkým, ktorí „upratovali“, aby som mohla žiť, písať tieto riadky a ty si si ich mohol/mohla čítať... Lebo až sem mohla doviať táto katastrofa. Veľká škoda, že to, čo si prečítate, nebolo vymyslené a každý po zavretí knihy asi túži po jedinom: prosím, nech to nie je pravda, nech je to vymyslené.

13 25.06.2019

Keď som po prvý raz zahliadla Sagradu Famíliu z auta, bol to krátky okamih ako prelet nad drozdím hniezdom, vyhŕkli mi slzy. Toto je rozprávka, toto bude láska, pomyslela som si. Nebola som ďaleko od pravdy, pretože v tejto knihe Gaudí vraví: "Práca je výsledkom spolupráce, a spolupráca je možná len na základe lásky." Les stĺpov vo vnútri na vás čaká, ale je potrebné si týždeň/dva vopred zabookovať tikety. Táto bazilika zrejme s jedinými anjelmi na svete bez krídel, nie je dokončená, ako mnohé ďalšie stavby katalánskeho architekta, no mne osobne sa to páči. Nedokončené Mŕtve duše.. Takéto diela podporujú budúcnosť, majú v sebe niečo ako prísľub, naša fantázia môže pracovať... A čo je vôbec "koniec"? Je Stredozemné more dokončeným dielom? Je naša Zem hotovým obrazom? Život je pohyb, môže pohyb "skončiť"? Trošku filozofie:D Gaudí dokázal, že architektúra nemusí byť statická, žije v pohybe a Casa Battló, Casa Millá sú morské vlny, dračia brána chrlí oheň, strechy sa hýbu ako chrbty jašterov... Dokázal, že Barcelona skutočne žije priestorom a svetlom... že kameň môže klíčiť v palmu a stĺp sa vetviť ako strom. Gaudí je bezpochyby génius. Civiem na obyčajný stolík so zrkadlom a myslím si: ty si génius. Toto zrkadlo sa topí pod mojím pohľadom, jeho rám sa topí... Civiem na tie komíny, ktoré vyfukujú dych zvlnených domov ako korpulentné dámy na plese fučiace od tanca a myslím si: mala som ísť študovať architektúru, ha ha:D. Viac nájdete v knihe, ale... asi je lepšie mesto navštíviť. Precestovala som toho celkom dosť, nie som si istá, či sa nejaké mesto na svete môže hrdiť podobným človekom.

Moje oko citlivé na "čas" už postrehlo, ako si Barcelončania vážia čas. Nepochybujte o tom, že Antoni Gaudí je pravý katalánsky génius s úctou k prírode. Prečo nedal skoliť strom počas stavby schodov a necha ich viesť okolo neho? "Schody sa postavia rýchlo, a strom potrebuje k rastu omnoho viac času."

2 18.06.2019

Prečo nás tak fascinuje stredovek?:D Bol to príjemný návrat do stredovekých čias, plných kostolov, zvonov, chleba a vína, zvykov a kameňov, ktoré vliekli nosiči z vŕšku Montjuic ku budúcemu kostolu Santa Maria de la Mar. Dnes je ťažšie obdivovať jej krásu zvonku, domy sa v Barcelone takmer objímajú, barcelonský labyrint úzkych uličiek je famózny zážitok. Zvnútra je ale katedrála prekrásna a so spevom ženy bol to zážitok... Barcelonu treba navštíviť!
Podľa knihy sa natočil seriál, zatiaľ som videla prvý diel a držia sa úplne knihy. Preto si najprv prečítajte knihu, až potom sa pokochajte peknými Španielmi, najmä Arnauom:D Je to výborná historická oddychovka. Joanov osud tu nebudem vypisovať, záver knihy s ním bol pre mňa sklamaním, ale aj chápaním, že vzdelanie prináša so sebou bremeno. Nie každý si ho nosí správne, preto toľko ľudí má problémov s chrbticou... Milé decko, stretnutia s matkinou rukou boli dojemné, celý úsek malej klučiny bol veselý a nádejný v budúci spoločný život dvoch super priateľov, čosi ako Harry a Ron, tak veru...

4 17.06.2019

Výborné čítanie cez veľkonočné sviatky s jarou v rozpuku a vonnými olejmi doma. Keby napísal knihu o vôni Marcel Proust, bola by to dvojnásobne silná kniha, pretože zatiaľ čo Proustov štýl je intímny, téma Parfumu je tiež osobná, takže by bol z toho zaujímavý siahodlhý román storočia:D Pri čítaní Parfumu sa ponoríme aj do vlastnej histórie vôní, ktoré nás v živote oslovili a zanechali stopu v spomienke. Je pravda, že vôňa prechádza až do srdca, ktoré sa rozhodne, či bude pôvodcu vône milovať alebo nenávidieť, bude mu naklonený alebo ním pohrdne.

2 22.04.2019

"nerozumím tomu, jak světy letí vesmírem, ale i na zemi jsou věci, které nechápu"

"trojjedinosť" vychovatele filosofa sa ale dá pochopiť:D

1 19.04.2019

Kniha obsahuje podrobný rozbor literárnych diel, nie je to celkom životopisná kniha o autorovi, ako skôr curriculum vitae autorových úvah, postojoch s vývojovým charakterom, pretransformovaných do diel. Tak ak sa bude pani učiteľka pýtať "čo tým autor myslel", môžete si prečítať túto knihu s odpoveďmi, ktoré sú určite oficiálne akceptovateľné. Ani keby som bola profesionálnym literárnym kritikom, nevidela by som tam všetky tie pohnútky Puškinove, o ktorých píše Mejlach, alebo áno? Vnímame len to, čo momentálne potrebujeme vidieť, cítiť, čítať a rozprávať o tom, teda to, čo je pre nás aktuálne. Eugen Onegin, už roky zostávaš v mojich očiach ako ten, ktorý nie je schopný učiniť šťastným seba ani svoje okolie. Vďaka za moju učiteľku, ktorá nebola Mejlachom a vytiahla z tohto diela dôležitejšiu podstatu. Aj preto je dobré študovať rôzne pohľady na jeden objekt.

1 14.04.2019

Freddie Mercury je spevák, pri ktorom som aj vyrastala, dospievala a ešte aj dnes trávime spoločné dni. Piesne skupinny Queen boli jediné, ktoré som sa ochotne učila naspamäť, prepisovala ich do denníka a šperkovala hviezdičkami. Pritom nemala som jediný plagát na stene. Naučila som sa texty The Miracle, A kind of Magic, The Show must go on, Friends will be friends a moju absolútne najmilovanejšiu, najkrajšiu pieseň dodnes: Too much love will kill you, ktorej autorom je Brian May. Pred 15 rokmi som vnímala iba melódiu hudby, ktorá vo mne podporovala predstavivosť, nejakú scénu, ale dnes si uvedomujem aj, že ten text do hĺbky opisuje moje posledné tri roky. Včera som si ju spievala a tiekli mi slzy, pretože je to tak: príliš veľa lásky nás môže zabiť. Pre mňa navždy bude Freddie veľkým hudobným umelcom spolu s jeho partiou, Rogerom, Brianom a Johnom, ktorých niektoré texty sú melodické aj pre trojročné dieťa, dokáže ich spievať, ako aj pre nás, skúsených životom. Piesne plné života, začínajúce a končiace životom, srdcom spievané, to je Queen. A ako čerešňa na torte sa vypína duo Freddie a Montserat Caballé, ktorých song How can I go on je čosi, čo mi bude po celý život spôsobovať zimomriavky a slzy.

4 11.04.2019

Som v miernych rozpakoch. Asi mal ten scenár zostať v rukách divadla, kniha je nedosiahnutým cieľom... Bolo by príjemné po celotýždennej šichte sa vyvaliť v divadle na komorné predstavenie s Harrym Potterom, komorné, pretože pre diváka, ktorý Harryho Pottera nečítal, by to bola pekná nuda vidieť. Len si na chvíľu predstame, že nepoznáme príbeh čarodejníka. Táto kniha by bola bľabotom a besom vo forme drámy, ktorej pravidlá pekne dodržali, má to grády, ale popravde, ak by som bola neznalcom HP, ani tie grády by nepomohli. Prekliate dieťa je britký britský výstrelok.

2 17.02.2019

Črevá povešané na stromoch, postriebrená lebka nepriateľa ako kalich, deti, ktoré donútili zjesť vlastné matky, armáda vojakov s vypichnutými očami a každému stému nechali jedno, aby dokázala armáda dôjsť domov... napokon, Rasputinovo pochopenie, že musí konečne zomrieť, to je naozaj hrôzostrašná história. Človek ani nevie, či sa smiať, či plakať (pri čítaní posmrtného "života" Olivera Cromwella), ale ja by som asi takúto knižku dala čítať od 15 rokov vyššie. A nechce sa mi veriť, že takú hymnu majú Francúzi dodnes, apropo, Francúzov mi ešte tak treba strkať do záujmov. Príšerný národ idiotov, rovnosť prskajúcich debilov. Je to už vlastne o súperení, ktorý národ je historicky najviac zhovadilým národom, či Čína, Anglicko, Japonci, Američania, Nemci... klobúk dole pred vašou históriou, ale bacha, klobúk bol symbolom vyššieho postavenia, tak sa snažili odbachnúť kadekoho s kalapom.

The best password of revolution? Nesmú prejsť! (ktorým sa vedie aj učiteľ pri vymýšľaní koncoročných testov:D)

1 10.02.2019