Salonka komentáře u knih

Tak A je tu zas. Objaví sa zhmotnená chyba minulosti, ktorá sa aj v živnej pôde dnešnej spoločnosti rýchlo zakoreňuje a nepokryte šíri svoje zločinné a neľudské posolstvo. Záleží na nás, ako sa k tomu postavíme. Či sa zasmejeme a vzápätí to benevolentne pustíme z hlavy so slovami „to predsa nie je možné“, či iba nechápavo dvihneme obočie a v rozpakoch odvrátime zrak, či budeme nadšene súhlasiť a spolupracovať, či sa obetujeme zarytému odporu... Obávam sa, že autor nám na príklade prebudenia sa osoby AH v dnešných časoch predviedol ten najhorší, ale žiaľ najpravdepodobnejší vývoj. ´Chyba´ sa opäť dostáva na výslnie prostredníctvom našej pasivity, ignorácie alebo kolaborácie. Ľudstvo je skrátka nepoučiteľné, navyše rado podceňuje hrozby. Nebezpečná kombinácia.

Napriek tomu, že nejde o nijaké veľdielo, bola pre mňa táto knižka nečakane príjemným prekvapením. Autor sa snažil pridržiavať povahových rysov AH a odhadovať jeho myšlienkové pochody – toto sa mu podľa môjho názoru darilo len čiastočne (občas dokonale, inokedy som zostala na pochybách, záleží na uhle pohľadu), ale nenapísal nič neodpustiteľné. Na mnohých miestach do deja vhodne zapracoval skutočne dobré postrehy. Navyše všetko tak akurátne ozdobil cukrovou polevou satirického pohľadu na ´moderných Európanov´.

Záverom chválim ľahučký a prirodzene vyznievajúci slovenský preklad Miša Hvoreckého.

18 11.03.2016

(SPOILER) Predstavte si, že ste malé dieťa, Paľko. Aké by bolo v jedno ráno sa zobudiť a zistiť, že ste sami – doma, na ulici, v celom meste, na celom svete? ... Dobré, však? Či?

Paľkovou prvou reakciou je úľava a vedomie bezstarostného života – žiadne zákazy, príkazy, nemusí poslúchať, môže si robiť čo chce, zájsť kam chce, vziať si čo chce, chlapčensky vyskúšať všetky dopravné prostriedky,... Postupne však prichádza na to, že mu je samému otupno – chýbajú mu ľudia, ktorí levím podielom tvoria jeho svet. No a otecka a mamičku mu nevynahradia žiadne hračky sveta. Našťastie sa Paľko včas prebúdza (bol to iba sen) a zistí, že otecko aj mamička sú doma, ulica je plná jeho kamarátov a mesto pulzuje životom svojich obyvateľov.

Držím v ruke tenučkú (a áno, trochu zababranú) knižku z pera dánskeho autora a spomínam na svoje detské dojmy z Paľkovho príbehu. Pamätám si, že som s ním prežívala jeho dobrodružstvá a tiež viem, že sa mi páčila (vkusná a nie desivá) predstava dočasnej samoty. Túto som Paľkovi chvíľami závidela a keď bola príležitosť, tak som si ju už odmalička rada vychutnávala (a rada vychutnávam dodnes). :-) Samotu, ktorá však, rovnako ako u Paľka, nikdy neprerástla v mučivú osamelosť (čo beriem ako šťastie), nakoľko dieťa žije s existenciou svojich rodičov a ľudí vonku ako so spoľahlivým a nemenným faktom. Je preto hrozné, ak definitívne príde o ľudí, ktorí vypĺňajú jeho detský svet. Túto stratu nikto nenahradí a nedá sa vymazať. (Nuž a osamelosť, ktorú môže človek prežívať, aj keď je v spoločnosti... to je zas iná kapitola.)

Knižku pre detičky odporúčam práve pre ten jemný pocit samoty zmiernený Paľkovými dobrodružstvami a šťastný koniec, kedy je svet opäť taký, aký má byť – plný ľudí. Zdôrazňujem, ľudí. Nekazme to tým deťom, kým sa dá.

14 06.03.2016

..., rakev byla, jak má být, vysoká a široká, vešli se tam oba jako nesourodí bratři, zatloukl rakev kleštičkami, prohlédl tyč i dlažky, jsou-li čisté, poopravil klobouk... a šel. „Smrt sbližuje,“ řekl si s rukou v kapse na kleštičkách, „v lidském popelu není rozdíl. ...“

One man show úplne vyšinutého človeka – Spalovače mrtvol. Sledujeme jednu bizarnú a nenormálnu osobu. Ostatné postavy tvoria iba smutné panoptikum, udalosti v deji zas iba kulisu na dotvorenie si predstavy o zbiehaní sa hustých čiernych chmár v mozgu pána Kopfrkingla a zároveň o zbiehaní sa chmár nad Európou (dielo je situované do obdobia tesne pred vypuknutím WWII).

Spalovač je nadchnutý a skrz-naskrz presiaknutý svojou prácou, ktorá sa mu premieta do života tým najhorším možným spôsobom. Všade vidí smrť, uctieva jej „jízdní řád“, smrť je preňho absolútna hodnota, ku ktorej vzťahuje všetko ostatné, jej protipól – život – nevynímajúc. Navyše je zacyklený vo vlastných hrôzostrašných predstavách a chorom vnímaní okolitého sveta.

Odporúčam pohľadať v sebe to morbídne a zvrátené (no hľadajte... hľadajte lepšie... určite sa niečo nájde... voilá, nevravela som?), vyvolať to bližšie k povrchu a dielo čítať pomaly a pozorne... vychutnávať si všetky tie sladké, čarokrásne a nebeské obrazy... ehm, teda myslím tie kompletne šialené predstavy... ach, vidíte taky tu mladou růžolící dívku v černých šatech?

Odporúčam aj hororovo-dramatické filmové spracovanie J. Herza z roku 1968 (!) v hlavnej úlohe so sugestívnym a nenapodobiteľným R. Hrušínským.

33 06.03.2016

Láska a krása na každej strane, v každej strofe, v každom verši... neskutočné. Pritom až neuveriteľne jednoduché. Seifert maľuje slovami a čaruje, jemne dáva podobu tomu nepolapiteľnému v našich životoch.

Unesie vás - niekam, nevedno kam. Možno tam nedorazíte, ale na tom nezáleží. Nechajte sa len unášať... omamnými vlnami nostalgie, clivoty a spomienok, stojí to za to.

Poézia je moja droga, neviem bez nej žiť. :-)

OBRAZ VE VODĚ

To není obraz,
to je stín, jenž vlá
v neviditelném kroužení,
to není obraz, to je hra,
která se promění.

To není obraz,
to je fotografie.
Ach, dej mě ji,
já vím, že se mi rozbije
o kámen v peřeji.

To není obraz,
to je hra a nic,
jež hoří v tříšti duhové
a potom zpátky padajíc
zní, mře a uplove.

13 02.03.2016

Prečítané. Prvý raz v živote - dnes. Čo napísať? Pôsobivé a svojské dielo, písané pekne, formou prístupnou pre detičky... ale ten obsah! Uf. :-)

Už dlho neviem vnímať svet detskými očami, tak to vezmem dospelácky. Správne, smrť tu síce nie je predstavovaná ako niečo strašné, možno len definitívne a neodvratné, to je v poriadku. Mne však trhali srdce mnohé smutné výjavy (k tomu hojne prelievané slzy, večné lúčenie, uhorené mačiatka v rozprávke na dobrú noc! ... a podobne). Myslím, že to pozitívne v živote broučkov bolo spomínané len mimochodom, oveľa väčší dôraz sa kládol na to negatívne. S každou obrátenou stranou som trochu tŕpla, čo sa zas stane.

Broučka som úprimne ľutovala – bol to taký úbohý otloukánek, neustále vyzývaný k poslušnosti a neustále dosť kruto trestaný za niečo, čo vlastne ani nestálo za reč (trestaný čím? kým? pánbožkom? žeby ten bol až taký pomstychtivý? neverím, mám o ňom lepšiu mienku).

Nebolo ono úbožiatko Brouček adoptovaný? Pri scéne (pozor spoiler), kedy mu ešte ako maličkému bola zima, tak maminka iba kúrila, kúrila, kúrila a potom si s ním vymenila perinku. Namiesto toho, aby ho zavolala k sebe a pritúlila. Tak toto bolo pre mňa nepochopiteľné... hoci v kontexte knihy nie prekvapivé... už viem. Chýbal mi tam vrelý cit, prachobyčajná láska.

„A Brouček svítil a svítil, na nic nedbal a ničeho si nevšímal, a svítil a svítil a myslel na Berušku.“ Ňo a beruška myslí na broučka a určite ho pritúli. :-)

Synové kata Mydláře = jediná kniha autora Josefa Svátka, ktorú má žilinská krajská knižnica vo svojom fonde. Ide o voľné pokračovanie diela Paměti kata Mydláře (práve tento staromestský kat, Jan Mydlář, vykonal popravu 27 českých pánov).

Ponúkané príbehy čitateľovi ukazujú život reálnej historickej postavy - pražského kata Jana Václava Mydláře. Oceňujem, že rozprávanie je založené na skutočných udalostiach. Katovské remeslo je tu trochu v úzadí - do popredia sa dostávajú osobné zásluhy Jana Václava pre Prahu (čo vychádza z historických prameňov) a jeho statočnosť, ktorá priniesla tomuto remeslu určité povznesenie a spoločenské uznanie.

Kniha vyšla v Nakladatelství AB Praha. Nie je to originál - uvádza sa v nej, že ide o voľné prepracovanie pôvodného rukopisu s účelom odstránenia archaizmov a nepodstatných a rozvláčnych pasáží. No, nie som prívrženec voľných prepracovaní. Nazdávam sa, že pod týmto pojmom sa môže pohodlne ukrývať čokoľvek. Tiež si tým vysvetľujem fakt, prečo mi príbehy pripadali až zarážajúco povrchné. Ktovie, čo všetko z nich vypadlo... Áno, iste len zbytočný balast. :-)

Dávam iba dve hviezdičky – z dôvodu, že ide o upravené dielo.

---
„Nechci ani o grošík více, než stanovuje úřední taxa. Čtyři kopy za každého oběšence.“
...
„Taxa za oběšení činí jen dvě kopy,“ ... (rokycanský primátor).
„Jen za domácí popravu, pane primátore,“ opravil jsem ho. „Za každé oběšení v městě přespolním se platí čtyři kopy, jak dokazuje tady úřední listina,“ trvám na svém a ukazuji opis úřední taxy, vydaný královským hejtmanem Starého Města pražského.
...
„K tomu ovšem patří ještě dvacet kop cestovného a deset kop pro mé pomocníky.“ ...

?
(keď vašu pracovnú skupinu vyšlú mimo mesto, predložte riadne vyúčtovanie pracovnej cesty a trvajte na preplatení všetkých nákladov) :-)
---

11 18.02.2016

Toto dielko nedokážem hodnotiť a vlastne ani komentovať - neviem, čo ním chcel autor povedať. Tipujem, že nám chcel v plnej kráse predstaviť svoju uštipačnú a bezvýchodiskovú starobu, fajn. :-) A okrem toho čo? Áno, všetci sme smrteľní (vieme), navyše hlupáci... vo svete to ide od desiatich k piatim (aj toto vieme)... má to tu vôbec nejaký význam? Túto otázku si zavše položí - a odpovie na ňu - každý z nás. A ďalej?
Pre mňa trochu sklamanie.
(prikláňam sa k názoru užívateľa oXide)

Moja druhá skúsenosť s R. Savianom. Tenučká knižočka ponúka dva krátke príbehy, v ktorých autor načrtáva neľahké témy – utrpenie ženy po strate snúbenca vo vojne a krutú realitu talianskeho juhu, ktorý osobne a dôverne pozná. Nie je problém celé dielko prečítať na jeden záťah.
Myslím, že sa oplatí uvedomiť si krehkosť bytia a vážiť si svoj život. Nevieme dňa ani hodiny...

V té chvíli si všimnu vojenské známky, kterou nosí Maria na krku. Žádný křížek, žádný andělíček, žádný růženec, ale Enzova identifikační známka. Zdeformovaná ohněm a žárem.
(Opak smrti)

Vjeli jsme do vesnice a ona si všimla kytiček porůznu položených skoro na každém rohu. Dokonce i několika svíček ve výšce kotníků. Rád bych jí byl vysvětlil, co znamenají. Ale nechtěl jsem ji vyděsit. Vysvětlovat, že jsou to místa, kde někoho provrtali střelami, dorazili, oddělali, mi připadalo nevhodné. Nechal jsem ji při tom, že i u nás jsou oběti rychlé jízdy.
(Prsten)

I když to není Francesco, jejich šéfům bude potrestání někoho, kdo mu byl blízký, kdo ho znal, někoho z jeho vesnice, někoho, kdo s ním třeba jen hovořil, stačit. ... Ti tři vykopnou dveře, kluci se pokoušejí uniknout kuchyňským oknem, ale zabijáci jsou rychlí, mají vztek. Když se vrátí s prázdnýma rukama, klan jim může zarazit plat na celé měsíce, a oni mají rodiny. A tak popadnou Vincenza za kudrnaté vlasy a on spadne zády na zem. Zvednou mu hlavu ze země, jako se to dělá kůzlatům, když se podřezávají, ale zamíří pistolí pod zátylek, těsně nad krk. Pak ho už mrtvého odkopnou pod stůl. Giuseppe se snaží utéct a vráží do stěn maličké místnosti. Oddělají ho čtyřmi střelami do břicha. Giuseppe se sveze pod stůl do kaluže Vincenzovy krve.
(Prsten)

11 15.02.2016

Táto útla a malá knižka vydavateľstva Mladé letá obsahuje tri známe poviedky: Divá Bára, Karla a Domec pod horami. Je to milé, nežné, poetické a idylické (víkendové) čítanie. Doslova pohladenie na duši, veď predsa všetko zlé sa na dobré obráti a láska hory prenáša a ... a žili šťastne, až kým nepomreli.

Božena Němcová vie vtiahnuť nielen do deja svojich príbehov, ale rovnako silne pôsobia aj „kresby“ dobového prostredia a ľudí. V tejto súvislosti mi prišiel na um výrok: Iba kniha dokáže jednou farbou opísať dúhu. Toto platí o jej dielach dvojnásobne. Obdivujem ich nežnosť, ktorá príkro kontrastuje so spisovateľkiným neľahkým a málo radostným životom.

Nemôžem nespomenúť (moju obľúbenú) výbornú filmovú adaptáciu Divej Báry z roku 1949 s Vlastou Fialovou a Janou Dítětovou.

14 13.02.2016

... není tu linií, z nichž by si bujná obraznost musela teprve sestrojiti něco, co by bylo podobno člověku, nýbrž všude úplná shoda s jednotlivými díly kostry lidské a dokonalá souměrnost.
... dovede mluvit; disponuje asi čtyřmi sty slovy; říká jen to, co slyšel nebo četl. O samostatném myšlení u něho nelze ovšem mluvit.
„... zdají se být jeden jako druhý, stejně snaživí, stejně schopní – a stejně bezvýrazní. Jedním slovem: splňují jistý ideál moderní civilizace, totiž Průměr.“
(Žiadna utópia. Panečku, veď ja také mloky dokonca poznám.)

„Vy jste tak sladcí...“
... jejich epochální čin je v tom, že je jich tak mnoho.
Je hodno pozoru, že si jejich neologizmy, jejich výslovnost i gramatickou primitivnost počala rychle osvojovat jednak lidská spodina v přístavech, jednak takzvaná nejlepší společnost; odtud se ten způsob vyjadřování šířil do novin a záhy zobecněl.
... revoluční proletariát celého světa vám podává ruku... Poslední bitva už nastává!
Ještě nikdy nebyl svět tak blízek trvalému míru a pokojnému sice, ale slavnému rozkvětu jako právě nyní.
(A sakra...)

Typické příznaky konce. Morální agonie.
... nic jiného už zhasínající lidstvo vykonat nemůže než urychlit svůj konec.
... lidi proti lidem, to se, člověče, nedá zastavit.
(Nemám slov. Vizionárske a detailne prepracované dielo, úžasné, päť hviezd nestačí. Pri čítaní mi pozvoľna mrzol úsmev na perách. Máme to tu čierne na bielom, viac nám netreba.)
P.S. Vymením perlu za najf.

22 12.02.2016

Gomora je ťažšie koncipovaný príbeh (skôr hovorovejšie podaná literatúra faktu), ku ktorému by bolo najlepšie si pripraviť poriadny hárok papiera na poznámky, farebné zvýrazňovače a podrobnú mapu Neapola a Kampánie. Na to som však samozrejme nemala nervy, tak som sa neupínala na všetky tie mená a názvy – stačí sa orientovať v súvislostiach a vnímať čriepky príbehov, ktoré utvárajú obraz aktivít zločineckej spoločnosti (klanov neapolskej mafie Camorry). Potom je Gomora poučným čítaním, z ktorého cítiť luxus aj špinu, čerstvo preliatu krv, drogy, betónovú zmes, toxický odpad, všemocné peniaze a talianske slnko.

Čítala som knižku vydavateľstva Kalligram z roku 2008. Osobu zodpovednú (resp. osoby zodpovedné) za gramatickú a štylistickú stránku – množstvo absurdných chýb, pri ktorých som len zatínala zuby – by som s chuťou poriadne vyťahala za pačesy. Mať tak euro za každú chybu... :-)

---
Ľudia, ktorí nepoznajú dynamiku moci, si často myslia, že klany konajú veľmi naivne, keď zavraždia nevinného, pretože tým iba znásobujú jeho príklad a slová. Akoby mu dávali za pravdu. Omyl. Nikdy to tak nie je. Len čo v zemi kamorry zomrieš, padne na teba množstvo podozrení a tvoja nevinnosť je iba vzdialenejšou a najposlednejšou možnou domnienkou. Si vinný, až kým nedokážeš pravý opak. Teória moderného práva je v zemi kamorry obrátená naruby.

Skupina vraždiacich mladíkov prešla krstom ohňom. Dovtedy mali na starosti predaj drogy jednotlivcom a týmto gestom sa teraz premenila na ozbrojenú zložku klanu. Najmladší mal šestnásť rokov, najstarší dvadsaťosem. Pravdepodobný vrah dvadsaťdva. Keď pri zatýkaní jeden z nich uvidel blesky fotoaparátov a televízne kamery, rozosmial sa a zažmurkal na novinárov.

„Tvoj zať a jeho otec majú pocit, že sú v bezpečí, ale prechádzajú sa so svojou vlastnou mŕtvolou.“

Keď karabinieri otvorili dvere na aute, mŕtvola sa zošuchla na zem ako roztopený cencúľ. My sme sa všetkému nerušene prizerali, nikto nám nepovedal, že to nie je divadielko pre deti. ... Mladý policajt v civile chytil mŕtvolu za vlasy a napľul jej do tváre. Potom sa obrátil k nám a povedal: „No tak, prečo plačete? Veď to bol iba chrapúň, nič sa nestalo, všetko je v najlepšom poriadku. Nič sa nedeje. Neplačte.“
Od toho dňa neverím scénam, v ktorých kriminalisti chodia po mieste činu v rukaviciach a hlavne opatrne, aby náhodou nerozvírili prach a nepohli nábojnicami.

Vypytoval som sa ho na podrobnosti o smrti a o možných nástrahách. Kládol som mu všelijaké možné otázky až na jednu, ktorú som sa mal určite spýtať. Mal som sa ho spýtať, prečo v štrnástich rokoch rozmýšľa nad tým, ako je lepšie zomrieť.
---

12 08.02.2016

Krásna Adina Mandlová – jej meno a tvár sú známe doma aj v zahraničí. Okrem hereckého nadania mala tiež iné umelecké sklony (maľovala či sochárčila), nuž a dokázala aj písať, a to veľmi dobre.

Adina bola interesantná osobnosť oplývajúca ostrovtipom a plná úprimnej sebakritiky. Táto autobiografia je naozaj nenáročné a prekvapivo pútavé a plastické čítanie. Chválim prehľadné členenie kapitol a množstvo rozkošných fotografií.

V jej búrlivom živote sa toho udialo skutočne veľa. Precestovala kusisko sveta, poznala desiatky zaujímavých ľudí, mala rada rozpustilé flámy a večierky... hrala vo filme a divadle, žiarila na hviezdnom nebi. Avšak každé svetlo vrhá tiene... Ľuďmi, ktorí boli jej prekliatím, bola opakovane zadupávaná do prachu, zažila vojnu či povojnové väzenie, choroby, neúspechy a odmietanie. Často bola na všetko sama... no a mala očividnú smolu na chlapov.

Oceňujem však jej nadhľad – načo sa rozčuľovať nad minulosťou, keď ju nemôžem zmeniť? Toto obdivujem. Žiadne vášne, negatívne emócie, osočovanie – skôr mám pocit, že za všetko, čo jej v živote nevyšlo, volala na zodpovednosť samú seba... ach, keby tak človek aspoň raz v živote vedel dopredu, že sa chystá urobiť čin alebo rozhodnutie, ktoré sa ukáže byť absolútne chybným. Myslím, že Adina nič nezamlčuje a neprikrášľuje, udalosti popisuje tak, ako sa z jej pohľadu stali a ako si ich pamätala.

Druhá vec vyplývajúca z jej neskrotnej a silnej povahy – koniec koncov, nech prehovorí sama: „Prohlásila jsem taky, že kdyby byl (Hugo Haas) místo toho psa vzal s sebou do emigrace svého bratra, mohl být Pavlíček dosud naživu a nemusel spolu s otcem zahynout někde v plynové komoře. Tak jsem si to myslela, ale měla jsem držet hubu, protože pro pravdu se lidi nejvíc zlobí. Jenže to nebyl jediný případ v mém životě, že jsem ztratila přátele, protože jsem si nebrala servítek. Nikdy jsem nevěřila v lichotky a přetvářku a tím, že jsem nalejvala čisté víno, udělala jsem si mnoho nepřátel.“ No povedzte, ktorá „smotánka“ (nacistická, komunistická, akákoľvek) si vezme pravdu, navyše vyslovenú ústami krásnej ženy s pochybnou povesťou, k srdcu? Žiadna.

Adinku však nie je možné odsúdiť za nič... každý je strojcom vlastného šťastia.

„Život mě naučil větší pokoře, tím nemyslím „prdelolezectví“, jak říká Miloš Forman. Ale až pozdě. Pokora nebyla z mých předních vlastností. Chtěla jsem všecko moc rychle, podle maminčiných slov jsem nemyslela na zadní kolečka. Naházeli na mě špínu za desítky jiných..., a jak dlouho trvalo, než jsem mohla napsat pravdu. A vidíte, dnes už mi ani tohle nepřipadá tak podstatné. Nejdůležitější je, aby člověk sám před sebou, někde na vlastní duši, neměl černý stín.“

Autobiografiu s výstižným názvom Dneska už se tomu směju určite odporúčam, dozviete sa všetko „z prvej ruky“. Brilantne zachytený vír Mandlovej života vtiahne každého čitateľa s otvorenou mysľou a nezaťaženého predsudkami. Vždy som ju mala rada – a teraz ju mám ešte radšej.

18 01.02.2016

... Co to jako mělo bejt?!? ...

Autor je teda riadny „týpek“. :-) Výborne som sa bavila od začiatku až do konca.
A viete, čo je na tomto žalostnom obraze spoločnosti a vlastne všetkom to najhoršie? Že ono to tak naozaj je! Bukowski na to ide surovo a naturalisticky, ale triafa do čierneho. A môžeme sa tváriť akokoľvek povznesene alebo nadradene, nie je nám to vôbec nič platné. Presne takýto absurdný je svet, v ktorom žijeme, a presne takíto sme my.

„Jak dlouho tady pracujete?“
„Jedenáct let.“
„Vy tu jste jedenáct let a nevíte, jaká je norma?“
„Přesně tak.“

15 26.01.2016

Zisťujem, že opísať túto knižku bežnými slovami je takmer nemožné. :-) Ide o veľmi zaujímavý a neobyčajný počin plný neskutočných dobrodružstiev, úsmevných situácií a jedinečných postáv či postavičiek... Ničomu sa neoplatí čudovať, naopak, dej je akoby vystavaný na hravých nezmysloch detskej fantázie, ktoré do seba zapadajú – ako inak – s úplnou samozrejmosťou. (hm, to je veta za milión ... „Co za milión?" "Let! Za milión let.")

Odporúčam čítať pomaly a po krátkych úsekoch (určite to nie je kniha na jeden či dva záťahy), inak sa stratí to čaro, pozornosť čitateľa sa veľmi rýchlo otupí a dej zunuje.

„Ach, už je ´jinde´ a nikde jinde,“ uvědomila si Anička. Vtom však uslyšela jeho hlas zblízka, jako by stál Slaměný Hubert vedle ní. Ale když uslyšela jeho hlas zblízka, jako by stál Slaměný Hubert těsně vedle ní, napadlo ji, že už je také bezpochyby „jinde“ a nikde jinde.
Skutečně, byla už „jinde“ a nikde jinde a Slaměný Hubert tam byl s ní.

10 23.01.2016

Kniha za knihou míhala se nad žíznivými plameny, padala do nich. Hořely a hynuly radost a chlouba předků, utěšení nejednoho pokolení ve chvílích úzkosti a zármutku, hynula jediná útěcha, opora i útočiště posledních věrných víře svých otců. ... Měkké chuchvalce tmavého dýmu letěly rovně k tmějícímu se nebi a s nimi hlahol školních zpěváčků, uvábených neobyčejným divadlem, zpívajících chutě, plnými hlasy strašlivou kletbu, kteréž nerozuměli, která, jakož všechno to autodafé, utvrzovala a sílila vštěpovanou jim ošklivost a nenávist k slavné minulosti a k velikým jejím duchům. Plným hlasem zpívali a slavili to, co, jak jim kázali, bylo pro spásu všech:

Hořiž, hořiž, Jene Huse,
ať nehoří naše duše!
...

Vrcholné dielo Jiráskovej prózy zachytávajúce Čechy rokov 1723 – 1729. Hybnou silou tohto obdobia sú rekatolizačné snahy. Tieto sú ľudsky predstavené na príbehoch postáv, ktorých povahy, vnútorné presvedčenie, skutky, konflikty a osudy postupne odhaľujeme. Na spoločenskej úrovni autor využil kontrast zarytého popierania pamiatky J. Husa a nekritického velebenia svätorečeného J. Nepomuckého.

Jirásek si zachováva svoj rozprávačský štýl. Román koncipoval zoširoka – nachádzame v ňom relatívne veľa popisných pasáží, ktoré na jednej strane síce názorne vykresľujú dobu a pomáhajú predstavivosti čitateľa, ale na druhej strane spomaľujú dej.

Nedá mi nespomenúť myslivcovie Helenku, úbohé utláčané dievča, naprieč celým príbehom trápené protichodnými vnútornými pohnútkami - volaním zamilovaného srdca a výčitkami svedomia voči rodine, impulzívnou ženskou túžbou a diktátom svojho hlboko zakoreneného evanjelického pôvodu... navyše neustále v podozrení - či už od „rimanov“, alebo „kacírov“.

Take-home message:
Na ničom (povrchnom, svetskom, formálnom... farizejskom?) nezáleží tak veľmi, ako na tom, aký je človek v skutočnosti, v hĺbke svojej duše.
Nezabudnime na ústretovosť a toleranciu, netreba hneď nasilu kynožiť (navyše v mene dobra).
Nepáľme knihy, nikam to nevedie.

14 11.01.2016

Autor nám na rozmanitých príkladoch (ateizmus či krehká existencia vtedajších spisovateľov) ponúka exkluzívnu satiru dobovej ruskej spoločnosti. Tá je podávaná prostredníctvom konkrétnych obrazov (oslobodených od zbytočných detailov) rafinovane premiešaných so snovými predstavami a preludmi (chcete odhaliť čiernu mágiu? čierna mágia odhalí vás! bdiem či spím? blazniem? žijem?!).

Právě mě přejela tramvaj na Patriarchových, pohřeb pátek tři hodiny odpoledne přijeď Berlioz.

Diabol, ktorý zlo nekoná priamo, ale vyťahuje na svetlo zlo v nás a našich hriechoch (evidentne naprieč stáročiami a úspešne), zavítal do Moskvy čias autorovho života a spolu so svojimi kumpánmi pôsobí nemalý a groteskný rozruch.

„Legitimaci!“ vybafl najednou kocour a napřáhl buclatou tlapu.

Bizarné zážitky, záhadné zmiznutia (čo mi to len pripomína?) ... poslúchnite, akýkoľvek odpor je márny. Aj tak skončíte v blázinci (paradoxne, práve ten blázinec sa javí byť oázou zdravého rozumu a miestom pre dišputy na úrovni).

„Ale jak můžete uhodnout, co si zrovna myslím? ... Která instituce vás posílá?“

Existuje Boh ako náprotivok Diabla? Žeby áno? Hm. V tomto diele je ale vcelku pasívny (asi spolu s čitateľmi so záujmom čaká a háda, čo sa bude diať, najmä s jeho jediným synom, ktorý trpel za vlády Poncia Piláta).

Mha přede mnou, mha za mnou!

21 05.01.2016

Nečakane milé prekvapenie od mne neznámeho autora. Svoj krátky, ale košatý príbeh s celkom podarenou detektívnou zápletkou podáva ľahučko, nenásilne a veľmi vtipne očami mladého nekonvenčného sústružníka (vo voľnom čase príležitostného detektíva na voľnej nohe) Otakara Finka. Sledujeme pozvoľné spájanie indícií, ktoré nás prevedú Prahou päťdesiatych rokov, jej okolím, niekoľkými bytmi (a posteľami)... všetko smeruje k šťastnému koncu... Kamže to? Predsa na esenbé. :-)

Najednou někde za mnou břinklo okno a jakejsi nerudnej ječák oznámil na celý Měcholupy: „Zloděj!“
Mrsk jsem pohlednicí za tričko a rozhlíd se.
Naproti ve vilce trčela v okně bába s trvalou typu švestka v širým poli a hrozila mi pěstí. Nejspíš stála za záclonou a pozorovala.
„Moc dobře jsem tě viděla, pacholku jeden, koukej ten dopis vrátit do schránky, nebo zavolám svýho a ten tě roztrhne jak hada, no tak, von ještě kouká, co koukáš, holomku, neslyšel jsi!“
Chvíli jsem měl jakousi mozkovou poruchu.
Pak se objevil ve vedlejší zahrádce chlápek v montérkách.
„Chyťte ho, pane Kakost, ukrad Touškovi z kaslíku dopis!“
„Cože! Hej, pocem, ty rošťáku!“
Tu mozkovou poruchu, která naštěstí netrvala dlouho, jsem měl proto, že jsem tu pohlednici fakticky ukrad a že ta bába s trvalou, nesympatická uštěkaná megera, byla v právu. Připadal jsem si jako blbec a v náhlý touze vybřednout z trapasu jsem se odpích od chodníku, přehodil na trojku a dupnul do pedálů, zatímco v dálce zvolna odumíralo hulákání pana Kakosta.
Najednou jsem dostal záchvat smíchu.
No řekněte . . . Jak se někdo může jmenovat KAKOST?

12 01.01.2016

Veľmi vydarený detektívny román. Kingov rukopis je evidentný v najlepšom slova zmysle, presne takého ho mám rada – so zaujímavým príbehom a špecifickou koncepciou deja... postavami, o ktorých by ste povedali, že ich poznáte odjakživa... výborne vystavanou a spracovanou zápletkou, brnkaním na nervy svojou napínavosťou a prekvapivými zvratmi, tiež ironickými odľahčeniami a čiernym korením... teda korením čierneho humoru. :-)

Určite odporúčam.

„Dívá se na zdeformovaný odraz své tváře na jejím zakřiveném povrchu, a v hlavě se mu začne klubat nápad. Jenže on se vlastně neklube. Vyplouvá na hladinu jako nafouklá mrtvola utopence.“

Aha, chutná bodka na záver – čo poviete na kontrast jadrného českého a nežného slovenského prekladu? :-)
Life is a crap carnival with shit prizes.
Život je posraný karneval s hovnem v tombole.
Život je ako tombola, kde je hlavnou cenou diera z koláča.

18 28.12.2015

Budem stručná. Napriek tomu, že by som sa skutočne mohla rozpísať. Potom by sa však môj komentár stal jedným veľkým spoilerom - a presne tomu sa chcem vyhnúť. :-)

Príbeh Motýlka som doteraz vôbec nepoznala. Úprimne? Čakala som niečo iné. Lepšie.
Dej bol občas rozháraný a zmätený (podaný štýlom konceptu = ´piate cez deviate´... ale na ďalšie úpravy sa akosi zabudlo), miestami sa na úkor dôležitých faktov popisovali nepodstatné detaily. Chvíľami zaváňal cestopisom (cestopisy neobľubujem), sem-tam bol absolútne nezáživný – nie som neprajná, ale viac ma zaujímali pasáže, kedy bol Motýlek v base, akejkoľvek. :-) On ako taký mi nebol sympatický, imponovala mi iba jeho zaťatosť, s akou plánoval a realizoval úteky. Nerozumiem, ako dokázal prirodzene priťahovať (teda ak to bola pravda aspoň sčasti) drvivú väčšinu ostatných knižných postáv - ľudí, ktorí mu nekriticky zobali z ruky. Rovnako tak aj ostatným trestancom, žiadne predsudky? Žiadne výstražné svetielko – pozor, odsúdený/odsúdení za ťažké zločiny? Tak fajn, asi mám problém s predsudkami ja. :-)

O všetkých tých sotva uveriteľných príhodách, ktorými bola kniha štedro prešpikovaná, by sa dalo besedovať celé hodiny. Veľmi rýchlo som sa naučila brať Motýlkovo rozprávanie s obrovskou rezervou. No a už len dodám, že posledných približne stopäťdesiat strán bolo najlepších.

16 09.12.2015

Nič valné, občas tendenčné a podliehajúce diktátu doby, ale našli sa aj svetlé okamihy. :-)

Vrátila si sa! – zosviatočnel kraj . . .
Kde dýchnem, purpurový plameň
zachváti drevo, strom i kameň.
Zostávaj pri mne – vo mne zostávaj.
V dyme a v žiare krvavej,
v neznesiteľnej páľave
zračí sa nebo v tvojich očiach
precitnutých.
Po ňom duša mocne zatúži!
Hľaď naň a diaľka slovo predĺži –
do nehybnosti v chladnom zabudnutí.

V plameňoch, v dyme pekelnom
svet bude horieť a my v ňom,
prekrásni v mračnej ošklivosti,
oškliví v krásnej žiarivosti –
v úpale neznesiteľnom,
v sne, čo vyvedie z nepokoja,
zhoríme jasným plameňom,
my dvaja, pieseň moja!