Renava komentáře u knih

Christopherov vnútorný svet je jedna veľká bublina, vymodelovaná z matematických vzorcov, logických väzieb a dennodenných rituálov. Nemá rád, keď sa ho niekto dotýka, neznáme prostredie a davy ľudí mu spôsobujú závrate, nevoľnosť, nedôveruje cudzím ľuďom, neočakávané zvraty uňho vyvolávajú agresivitu a záchvaty. Trpí jednou z foriem autistického spektra - aspergerovým syndrómom a jeho „problém“ má značný dopad na funkčnosť (nefunkčnosť) vzťahov v ich rodine.

Mark Haddon nám sprostredkováva pohľad na ľudí, ktorí sú iní ako my – nezdieľajú naše emócie, potrebujú svoje istoty - stereotypy, ktoré im prinášajú pocit bezpečia, náš svet je pre nich príliš komplikovaný na pochopenie a pokiaľ im nepodáme pomocnú ruku, stáva sa pre nich bludiskom. Christopher - a jemu podobní - sú pre svoje okolie záhadou, pochopenie a zvládnutie ich reakcií si vyžaduje obrovskú psychickú odolnosť, často je to boj s veternými mlynmi, preto má autor body za to, že neopomenul tieto fakty reálne podchytiť a zakomponoval ich do príťažlivého príbehu.

S autizmom mám osobnú blízku skúsenosť, preto som bola veľmi zvedavá, ako sa autorovi podarilo námet spracovať, do akej miery bude uveriteľný a čitateľsky atraktívny. Možno to nie je vrchol literárnej tvorby, avšak jeho emocionálny náboj je tak výrazný, že nepochybne stojí za odporúčanie. Kniha mi je navyše sympatická tým, že sa na nič nehrá, netlačí na pílu, aby dojala a predsa dojme. Pokiaľ má človek snahu o vcítenie sa do pozície takýchto ľudí fungujúcich medzi nami (nie je ich málo), prípadne im nejakým spôsobom podať pomocnú ruku, táto kniha môže byť prvým krokom.

Povedať niečo viac, ako tu bolo povedané, by bolo nosením dreva do lesa, tak teda len jeden pocitový postreh - a síce, že pokračovanie Pilierov zeme sa mi osobne (ako pozerám, na rozdiel od väčšiny) páčilo podstatne viac ako prvý diel, našla som v ňom to, čo mi PZ trošičku chýbalo. V Pilieroch zeme akoby sa Follett v tomto žánri ešte len rozbiehal, rozhliadal, hľadal, pričom v "Na veky vekov" už vo všetkých smeroch pôsobí ako ostrieľaný profík. Je až zarážajúce, ako dlhoročný pisateľ špionážnych románov dokázal so svojou prvotinou okamžite vyletieť na výslnie historického žánru, v ktorom síce nie som "doma",ale niečo mi navráva, že zaslúžene!

Všetko sa točí okolo detí vyrastajúcich na fare s veľmi svojskými rodičmi (otec - kňaz, matka – kutilka, vynálezkyňa a zároveň kostolná organistka), ktorí sa popri svojej oficiálnej pracovnej náplni „okrajovo“ venujú „výrobe zázrakov“....no a tie následne nenápadne implementujú do praxe (rovno vrámci bohoslužieb). Jedného dňa však bez stopy zmiznú. Deti sa rozhodnú pátrať na vlastnú päsť, pretože za zmiznutím šípia nejakú rodičovskú nekalosť, pokus o podvod storočia (nejde o spoiler).

Po nekonečne smutnej „Slečne Smille“ by som od Hoega čakala hocičo, ale určite nie hravé, sviežovtipné dielko s podtónom detektívky. Toto bol taký nečakaný obrat o 180 stupňov, pri ktorom ma značne zaskočila predovšetkým štedro naservírovaná miera humoru a ostrovtipu.

Hlavným postavám – násťročným súrodencom - boli autorom implementované reakcie a postrehy, ktoré svojou inteligenciou, bystrosťou a logikou nezodpovedajú ich veku, čo samozrejme môže byť terčom kritiky a dá sa s tým súhlasiť. Avšak práve na tejto disproporcii je román postavený, rovnako ako desiatky ďalších úspešných kníh (napadá ma napr. S elegancí Ježka od Muriel Barbery), takže človek to buď akceptuje a baví sa, alebo neakceptuje a kniha ho neosloví (oboje sa dá pochopiť). Oceňujem, že Hoeg sa neubránil istej extravagancii (viď mŕtva spolupasažierka Ribe z Vibe) a pokúsil sa vybočiť z rámca, kde bol (je) doteraz práve vďaka jeho najznámejšiemu dielu zaradený. Považujem to za veľmi vydarený experiment.

5 16.09.2013

Odvážna záležitosť, ktorá mierne vyvedie z rovnováhy zrejme každého, ak vopred netuší, do čoho sa púšťa. Zvláštne milostné vzplanutie hlavnej postavy núti čitateľa moralizovať, analyzovať a pátrať. A tak sa dopátra k zisteniu, že táto pomerne krátka filozofická novela zahŕňa autobiografické prvky, že svojho času vyvolala u čitateľskej verejnosti značný rozruch a že sám autor neodporúčal knihu vydať (čo by bola nezvratná škoda). Kontroverzný námet zabalený do nádhernej umeleckej, povedala by som až poetickej formy, ktorá u vnímavého čitateľa nesporne vyvolá nemalý umelecký zážitok.

11 16.09.2013

Motivačná vec, ktorá určite nakopne všetkých nerozhodných a váhajúcich, riešiacich dilemu, či zostať rozvalený pri telke, alebo konečne vyraziť na vzduch, s teniskami na nohách a dať si trochu do tela. Na tému behania som čítala veľa lepších a odbornejších záležitostí, konkrétne táto publikácia je skôr orientovaná motivačne a začiatočníkom, avšak ak má byť jej účelom čitateľa navnadiť na tento druh pohybu, ten určite splní. Bohužiaľ, slovenský preklad je pod úroveň, čo je veľmi nešťastné hlavne v prípade odbornej terminológie, prekladateľ si nedal ani najmenšiu námahu sa v tejto problematike zorientovať a evidentne toho v živote veľa nenabehal.

Ku knihe som pristupovala s istými obavami a skepticizmom, nakoľko sa celkom (vlastne vôbec) nezlučujem s autorkinou filozofiou a jej názormi (je známe, že sa prezentovala ako zarytá ateistka a šíriteľka tzv. teórie objektivizmu). Zdroj je však nepochybne nesmierne zaujímavé a navyše pútavé dielo, ktorého atraktivitu umocňuje prostredie, v ktorom sa odohráva – svet architektúry a architektov, ich nadšencov, prívržencov a kritikov, prekrývajúci sa s prostredím vydavateľstva istého bulvárneho plátku. Hlavné postavy sú vyprofilované veľmi kontrastne a čitateľ má možnosť preniknúť hlboko do ich vedomia, podvedomia i svedomia. O dejové zvraty rozhodne núdza nie je, takže táto 800-stranová kniha sa naozaj len ťažko odkladá pred spaním z rúk :-). Je pravda, že po cca 400 stranách môže byť človek jemne presýtený intrigami, podrazmi, pľuvancami a zlobou prýštiacou zo všetkých strán, avšak bez toho by kniha nebola tým, čím mala a chcela byť. Objektívne - 5 hviezdičiek je určite namieste.

Posolstvom Zdroja má byť oslava ľudstva, viera v silu človeka, v seba samého, vo svoje zásady a ideály a toto všetko je zosobnené v postave Howarda Roarka – mladého, talentovaného architekta, oddaného svojim ideálom napriek neúnavnej nepriazni a protivenstvám okolia. Je to postava, ktorá si svojim neotrasiteľným postojom voči krivdám, podrazom a nespravodlivosti jednoznačne získava čitateľove sympatie. Avšak mám zároveň pár výhrad, práve kvôli ktorým sa mi autorkine posolstvo nepodarilo v plnej miere obsiahnuť. Howard Roark ako prototyp ideálu má totiž zároveň aj zopár (podľa môjho názoru) nie veľmi vábnych vlastností, vďaka čomu sa mi spomínaný ideál vidí málinko zdefomovaný. Táto výrazná a silná osobnosť postráda akýkoľvek zmysel pre emócie, empatiu, súcit, vyznačuje sa extrémnou neosobnosťou, čo tak trochu hraničí s výrazom „odľud“ (myslím, že psychológovia by mi dali za pravdu, že v mnohom vykazuje typické črty Aspergerovho syndrómu) :-(. Nie som si úplne istá, či tieto "vedľajšie produkty" silnej a zásadovej osobnosti sú práve tým, čo by mal človek v človeku vnímať ako hodné obdivu a k čomu by mal vzhliadať. Druhá a zásadná vec, v ktorej sa s autorkou v názoroch rozchádzam je, že s teóriou spoliehania sa výlučne na svoje vlastné sily rovnako nesúhlasím... Život ma presvedčil, že ignorovať "vyššiu moc" sa nevyplatí :-).

Zhrnuté a podčiarknuté – pre mňa bol Zdroj nesmierne zaujímavým čitateľským zážitkom a aj keď moje osobné presvedčenie a pohľad na životné hodnoty nijako zvlášť neovplyvnil (zostávam pri svojich starých ideáloch), knihu jednoznačne a silno odporúčam!

15 06.06.2013

Niečo ako detektívka s pokusom o hlbokú psychologickú analýzu mysle ženy, ktorá si vzala život... Len tá hĺbka mi tam akosi chýbala. Analýza dôvodov sebavraždy policajtovej dcéry s pokusom o jej zatraktívnenie prvkami detektívky na mňa pôsobili akosi amatérsky, nevierohodne, ako nadstavovaná kaša s množstvom nelogickým slepých odbočiek, ktoré sa v konečnom dôsledku chceli tváriť ako veľký objav. Akoby sa niekto rozhodol napísať atraktívnu záležitosť, rozbehol to, avšak došli mu sily. Na môj vkus trošku plytké a bez iskry, napriek úcte k autorovi.

1 08.04.2013

Morrisonovej Milosrdenstvo by som nazvala akýmsi poetickým rébusom, vymykajúcim sa zo šedi bežného priemeru. Je určená skôr hĺbavému a trpezlivému čitateľovi disponujúcemu zmyslom pre lúštenie indícií a hľadanie skrytých súvislostí . Priznávam, že aj keď ide o relatívne útlu knižku, slušne som sa pri nej zapotila - istý čas trvalo, kým som sa zorientovala v identifikácii rozprávačov a pospájala si mozaiku osudov do uceleného obrazu (neustále spätné vracanie sa v deji bolo nevyhnutné...).
Kniha, ktorej príbeh siaha do ďalekej minulosti osídľovania Ameriky (do čias začiatkov otrokárstva) čitateľa pohltí, avšak vyžaduje si jeho úplnú a maximálnu koncentráciu. Ak sa človek práve v takomto rozpoložení nenachádza, je lepšie ju odložiť na „lepšie časy“, inak si knihu neužije a pravdepodobne zostane nepochopená.

10 07.04.2013

Pre nadšencov Marqueza a tohto žánru doslova lahôdka – toto je príklad magického realizmu dovedeného do dokonalosti. Pokiaľ mu človek neholduje, zrejme bude z diela skôr vyjavený, s tým treba rátať. Z José Arcadiov a Aurelianov sa mi síce trochu motala hlava, ale stabilitu dorovnávala podmanivosť príbehu a dych vyrážajúce, fantáziou nabité pasáže. Skutočne som sa dobre bavila a miestami onemievala úžasom nad tým, čoho je tento spisovateľ schopný - bezmedzná fantázia, vzletnosť, extravagantnosť, vtip....Treba uznať, že Marquez bol v tomto žánri proste génius!

22 06.04.2013

Také malé psycho, trošku nadnesené, avšak celkom aplikovateľné na dnešné pomery. Krásne prezentované, aké prirodzené a veľmi jednoduché je pre niektorých jedincov manipulovať inými, vymývať mozgy a stať sa zbožňovaným. Samozrejme (a našťastie), pointa príbehu je trošku zložitejšia. Kratučká, ale veľmi čitateľná jednohubka na jedno posedenie.

6 06.04.2013

Charlie – krehká duša, outsider, chlapec s labilnou psychikou, stojaci v kúte a pozorujúci život, snažiaci sa pochopiť tento veľký spletenec, v ktorom žijeme a prispôsobiť sa mu. Svoj vnútorný chaos dáva na papier a neznámemu adresátovi sa v svojich listoch zveruje s tým, ako ide život... Jeho závery vyznievajú prevažne krásne naivne detsky, niektoré zdanlivo bez pointy, akoby „o ničom“, avšak zdanie naozaj klame. V závere sa klbko jeho pomotanej psychiky rozmotáva a vychádzajú na povrch prekvapivé príčiny jeho duševných problémov. Celkovo - príjemné čítanie písané jednoduchým štýlom nedospelého chlapca, ktoré miestami dvíha kútiky úst do úsmevu, miestami opačným smerom.
Osobne mi Charlie svojim čistým a naivným charakterom trošičku pripomína Forresta Gumpa v mladšom vydaní.

4 02.04.2013

Odporúčam ako záchrannú barličku pre prípady, keď vaša ratolesť nadobudne pocit, že jej mama je najnemožnejšia osoba na svete, ktorá nič nedovolí, ničomu nerozumie a odmieta pochopiť, že počítač a telka sú dva najlepšie vynálezy na svete. Pani spisovateľke sa touto vtipnou záležitosťou podarilo nemožné – nenápadne malé hlavy usmerniť tak, že chtiac-nechtiac kapitulujú, vezmú mamu na milosť a akceptujú, že táto osoba má občas aj pravdu a že zháňať si nové bývanie nie je ten najlepší nápad. Týmto autorku pozdravujem a vrele jej ďakujem za ušetrenú energiu a nervy so zháňaním novej mamy pre mojich potomkov :-).

2 02.04.2013

Memento pre všetkých závislých, ktorí sú presvedčení o svojej pravde, že prestať je jednoduché a je na to vždy čas... Nie vždy to bohužiaľ platí. Skutočný príbeh mladého narkomana, písaný formou denníka z liečebne o tom, že niekedy človek skutočne chce, no napriek svojej vôli už je neskoro. Denník vydala jeho matka, po tom, čo dotyčný chlapec svoj zápas prehral. Autentické, smutné a hlavne varujúce.

25.02.2013

Nedá mi necitovať aspoň jednu z desiatok statí, ktoré ma dohnali k slzám smiechu:

"Teresina byla vždycky zaskočena pravidelností, s jakou se stávala matkou. Nezřídka se přihodilo, že se nemohla rozpomenout, kdo je vlastně tatínkem na svět se chystajícího dítka a někdy nabývala přesvědčení, že k početí múže dojít bez nezbytného přispění milencova. Jednou byla v karanténě coby bacilonosiť záškrtu, a přesto počala. Kdykoliv se však tento problém stal příliš složitým, takže si s ním Teresina nevěděla rady, svěřila jeho řešení matce Kristově, která, jak je všeobecně známo, se v takových a podobných záležitostech vyzná daleko líp, hlouběji se o ně zajímá a má na ně víc času, než nějaká Teresina.
Ke zpovědi chodila Teresina často, čímž příváděla otce Ramóna k zoufalství. Nezřídka byl otec Ramón svědkem toho, jak její kolena, ruce a rty činí pokání za hřích již spáchaný, zatímco její vyzývavě cudné, pod sklopenými brvami občas se zablýsknuvší oči chystají hřích nový.
Než jsem vám tohle všechno stačil vypovědět, narodilo se Teresine deváté miminko a Teresina byla prozatím nezadaná."

12 22.02.2013

Tak toto bol úplne iný Steinbeck, akého som poznala z doteraz prečítaných vecí – svoju vážnosť, mystickosť a kritiku tentokrát odložil do šuflíka a pri Pláni Tortilla z neho naopak vytiahol sympatický humor, slnko, radosť a odľahčenosť, ktorú vkladá do každej jednej vety tohto príjemného románu.

V Pláni Tortilla si berie na paškál skupinu priateľov z radov tzv. „paisanos“ - bezdomovcov (sezónnych robotníkov) z malého kalifornského mestečka 30.rokov - žijúcich na okraji spoločnosti, ktorých cesty sa vplyvom rôznych milých náhod postupne navzájom prepletú tak, že sa spoločne delia nielen o príbytok, ale postupne o všetky bežné radosti a starosti života. Steinbeck si ich podáva spôsobom, ktorý nikoho nenechá na pochybách, že mal okrem veľkého spisovateľského talentu hlavne obrovský zmysel pre láskavý humor - nezameriava sa na pranierovanie ich spôsobu života, naopak sa nad „malichernosti“ povznáša a poukazuje na ľudskú stránku života týchto sympatických hriešnikov, žijúcich zo dňa na deň pod horúcim slnkom v očakávaní, čo život prinesie a čo by sa z neho nejakým nekalým spôsobom dalo vyťažiť... Treba dodať, že svoje úvahy nezabúdali pravidelne podporovať spoločným hojným požívaním vínného moku (zháňanie demižónikov vína patrilo k najdôležitejším prioritám ich všedných dní...a že tých litrov na stránkach knihy pretieklo nemálo!).

Zhnruté a podčiarknuté - Pláň Tortilla je groteska zo života, vyzdvihujúca silu priateľstva ľudí, existujúcich podľa vlastných pravidiel, ktoré, ako inak, väčšinou vôbec neboli v súlade s morálkou a bežnými pravidlami spoločnosti - inými slovami, na ich výčinoch by sa dalo riadne zgustnúť, ale to by bol už námet na úplne iný román od úplne iného autora :-).

15 22.02.2013

Dahl ma svojimi detskými príbehmi asi nikdy neprestane prekvapovať a udivovať - jeho spisovateľská fantázia je (bola) schopná toľkej rozmanitosti a originality, že i dospelí (a možno zvlášť tí) sú nútení sa pozastaviť, pousmiať a často predýchať jeho neuveriteľne bizarné nápady, dotiahnuté do najmenšieho detailu, navyše typicky dahlovsky okorenené čiernym humorom, často nemálo drsným...
Z hororového príbehu (podotýkam, že pojem horor je tu vcelku na mieste) sa vyvinul dojímavý príbeh, ktorému dominuje "obligátny" boj dobra so zlom, avšak so zaujímavým záverom, ktorý sa značne vymyká z radu klasických rozprávkových happyendov. Napriek zmiešaným úvodným pocitom a obavám z desivých snov mojich ratolestí môžem povedať, že to bola síce zaujímavo drsná a miestami mierne "nechutná" detská literatúra, no na druhej strane vyvážená toľkými pozitívnymi protihodnotami, že v konečnom dôsledku v jednej veľkej a dvoch malých hlavičkách po sebe zanechala jeden obrovsky príjemný pocit - ako tomu bolo doteraz pri všetkom od tohto nášho obľúbeného autora.

Nesmierne zaujímavá skladačka osudov a postáv, očisťujúcich sa zo svojej minulosti, hriechov, ťaživých spomienok a bolestí.
Očista je titul, servírujúci spletitý, drsný príbeh niekoľkých generácií jednej estónskej rodiny, ktorý sa odvíja od tragických udalostí stalinských očistných praktík a nasledujúcich vojnových rokov. Jedným z kľúčových momentov celého príbehu je sebecký a neopätovaný vzťah ženy k mužovi - manželovi svojej sestry, z ktorého vzíde lavína nezvratných činov, s následkami pre ďalšie generácie.

Mladá autorka ma príjemne prekvapila nadmieru vyzretým a presvedčivým prejavom, ktorý nič neprikrášľuje, na nič sa nehrá, drsnosť a krutosť zostávajú sami sebou a hriechy minulosti neblednú ani pod vplyvom nových skutočností, odštartovaných momentom, keď do života starej ženy vtrhne jej mladá, dovtedy neznáma príbuzná a celá minulosť sa začína opäť postupne vyplavovať na povrch.

„Z púdy zoufalství rostou nedobré květy. A ty květy, které vyrostli někde v západním Estonsku, jsou vskutku hodně jedovaté“.

11 21.02.2013

Milé, hrejivé príbehy ako stvorené pre malé slečny, navyše overené časom, doplnené krásnymi kresbičkami Heleny Zmatlíkovej. Pastva pre dušu i oči nielen pre deti :)

2 21.02.2013

„Prvočísla jsou dělitelná jenom 1 a sebou samým. Mají své místo v nekonečné řadě přirozených čísel, mačkají se jako všechna ostatní mezi jinými dvěma čísly, ale jsou vúči nim o krok vzadu. Jsou to podezřelá a osamělá čísla a proto Mattiovi připadala úžasná. Občas si říkal, že se v té číselné řadě ocitla omylem, že tam zústala uvězněná jako korálky navléknuté na niti. Jindy se ho naopak zmocnilo podezření, že i jim by se líbilo být jako všechna ostatní, být jen obyčejná čísla, ale to z nějakého dúvodu nedovedou.“

Alice a Mattia sú prototypmi prvočísel. Dvaja outsideri, poznačení minulosťou, ktorí nevedia nájsť samých seba, ani cestu jeden k druhému. Sú si blízki a zároveň ďaleko od seba. Obaja majú v sebe kus sebadeštrukcie a túto úspešne, často nechtiac a mimovoľne ďalej šíria do svojho bezprostredného okolia.

Giordano si dal na svojich postavách dokonale záležať - emócie a korene ich počínania sú zachytené tak bravúrne, že človek do istej miery dokáže pochopiť ich negativitu, nechuť (neschopnosť) komunikovať, deštruktívnosť ich konania, apatiu, nezáujem a neschopnosť si sám sebe pomôcť. Ale skutočne len do istej miery, pretože treba priznať, že ich počínanie je skôr iritujúce, človek má podvedome občas chuť skočiť do deja - v lepšom prípade otvoriť oči, v horšom preplieskať :-). To však nič nemení na atraktivite príbehu, ktorá je navyše umocnená dokonalou nepredvídateľnosťou deja. Veľmi vydarený debut a skutočne výnimočný psychologický príbeh.

"Proti některým částem svého já zústáváme bezmocní."

24 14.01.2013

Objemom malá, avšak obsahovo hlboká záležitosť, ktorá toho ponúka veľa nielen veriacim, ale tiež všetkým hľadajúcim. Fiktívny náhľad do neba cez príbehy ľudí (vlastne duchov), ktorí sa ocitli na druhom brehu, poskytuje vskutku zaujímavé analýzy nášho vnímania životných hodnôt, našich vzťahov a postojov, z pohľadu večnosti. Mnohé z nich sú prekvapivé, až šokujúce - biskup sa dostáva do pekla, vrah sa ocitá v nebi, pričom argumenty – prečo je tomu tak, sú ešte prekvapivejšie.
Táto brožúrka zo seba chŕli slušnú kopu otáznikov, ktorých roztriedenie potrvá oveľa dlhšie, ako samotné čítanie knihy. Treba rátať s tým, že napriek útlosti to rozhodne nie je ľahké čítanie, kto pozná C.S.Lewisa, je na to pripravený.

„.....kdyby se všechna osamělost, všechny zlosti, nenávisti, závisti a nepokoje, které Peklo obsahuje, smotaly do jednoho jediného zážitku a položili na misku vah proti nejnepatrnějšímu okamžiku radosti, pociťované tím nejposlednějším tvorem v Nebi, vážily by tak málo, že by to váha vúbec nezaznamenala. Zlo nemúže uspět, i když je tak opravdové jako dobro. Kdyby všechna bída Pekla pronikla do vědomí toho nepatrného, žlutého ptáčka támhle na té větvi, byla by beze stopy pohlcena stejně jako kapka inkoustu, která by padla do Velkého Oceánu, proti ktoremu je pozemský Pacifik pouhou molekulou.“

14 14.01.2013