Muhibbis komentáře u knih

Pozrite sa... Ja proti tejto knižke nič nemám. Celkom sa mi páčila a to všetko, ale, ééé... Ja neviem, čo si tom, dofrasa, myslieť! Je to moja prvá skúsenosť s Nothombovej tvorbou, a tak som nevedela, čo od nej očakávať, no a napočudovanie to neviem ani teraz! Bože, som z tejto novely taká zmätená! Prečo to vlastne vôbec hodnotím?! Prečo?!

Odpustite mi tie emocionálne výlevy, ale po dočítaní Metafyziky trubíc na mňa opäť doľahli tie pocity "what the hell I have just read?!", ktoré som prežívala po Rushdieho Bese. Okrem toho som naštvaná, že keď si v knižnici vyberám knihu od nejakej dobrej ženskej spisovateľky, vždy najskôr natrafím na niečo ako autobiografiu. Teda, nechápte ma zle, Paula bola dobrá, aj keď by som radšej čítala nejakú fikciu, Allendeová vraj píše úžasné veci, ktoré nemusia byť nutne autobiografia... Také moje osobné prekliatie. Takže len kvôli spôsobenému zmätku v duši budem na knihu, naozaj...

10.10.2015

Že dej tentoraz nie je taký obsiahly (teda ten zemeplošský nie) dokážem prežiť, napokon, kniha bola vydaná až po Pratchettovej smrti a je možné, že to, uvedomujúc si krátky čas, ktorý mu zostáva, len tak narýchlo zbúchal, Problém je v tom, že zemeplošský dej sa vo Vede vždy pekne dopĺňal s vedeckými kapitolami, a tu... Akoby toho nebolo dosť, tá veda sa už trochu opakuje, a hoci sa tentoraz určite dozvieme niečo nové, nie je toho tak veľa ako v predchádzajúcich častiach. Navyše neznášam, keď si autori robia z knihy ateistický manifest. Ja viem, že neznášajú náboženstvo, a ja ho tiež príliš nemusím, ale znamená to, že neverím v nijakého boha? Iste že nie. Kritika organizovaného náboženstva je jedna vec, útočiť aktívne na samotnú ideu najvyššej bytosti však celkom popiera ich tvrdenia, že táto idea im nijako netrhá žily, čiže, ako sami povedali. "ateizmus je rovnako vierou ako je koníčkom nezbieranie známok". A vrcholom bolo, že sa aspoň v náznakoch zastali toho arogantného blbca Richarda Dawkinsa. Osobný názor do takýchto knižiek nepatrí, ďakujem... Či ste už predošlé časti čítali alebo nie, táto vám rozhodne prinesie menšie potešenie. Radšej sa vráťte k Darwinovým hodinkám...

1 25.09.2015

Asi jediná kniha od Dänikena, ktorú som kedy čítala. Nebudem hodnotiť, pretože autorovými myšlienkami pohŕdam a on sám mi väčšinou nestojí za pozornosť. Ale ak by som mala, dala by som dve hviezdičky, lebo toto je mrte, ale že MRTE zaujaté a jednostranné, navyše argumenty sú dosť hlúpe (mýty sú presnými alebo približnými opismi reality... hej, iste)

Za zaujatosť a nepresnosti som strhla jednu hviezdičku, ale musíte uznať, že ako historický prameň má táto kniha určite svoju hodnotu, aj keď niektoré Suetoniove tvrdenia boli modernou historickou vedou spochybnené či dokonca vyvrátené, vrátane tých najškandalóznejších rozprávaní o výstrelkoch cisárov. Suetonius je pre nás proste tým, čo budú pre našich potomkov bulvárne denníky - môžete to považovať za nespoľahlivé a utápajúce sa v senzáciách, ale nemôžete to pri svojom výskume ignorovať...

3 31.08.2015

Popis Fouchého bezcharakternosti je v tejto knihe dohnaný do takých extrémov, až sa človek pýta, či si autor náhodou niečo chybne nevykladá, či by náhodou rád nevidel objekt svojho záujmu ako absolútny prototyp "prevracača kabátov" a nevyužil tak historické nepresnosti, ako to svojho času robil Shakespeare, k vytvoreniu dobrého príbehu s istou mierou drámy a hlbokou myšlienkou. Predsa len, napísať komunistický manifest v čase, keď pomery nie sú až také radikálne, nemusí byť vždy len známkou pokrytectva, možno sa Fouchého charakter v priebehu času len zmenil, zanevrel na Robespierra a morálku, hoci spočiatku bol skutočne idealistický... Takto mi autor pripomína antických autorov, ktorí neverili na zmenu charakteru, a ak sa nejaká naozaj udeje, zvalia to na "pretvárku". Takisto odsúdenie Fouchého pamätí ako nedôveryhodných sa mi zdá dosť jednostranné. Ale na druhej strane, aj keby to bol len obyčajný výmysel, ktorý nemá s históriou nič spoločné (a do takých extrémov pri pochybnostiach o vierohodnosti knihy by som nezachádzala), bolo by to dielo porovnateľné so Shakespearovými historickými hrami (a že ten si vymýšľal...). Myslím, že aj ako obyčajný historický román by si to zaslúžilo ocenenie - Zweigovo dielo sa dobre číta, nie je príliš dlhé a psychologické vykreslenie postáv je omnoho lepšie než vo väčšine historických románov, ktoré som kedy čítala (a ktoré často obsahovali vymyslené postavy!). Nie som dosť informovaná, aby som mohla hodnotiť faktografickú stránku diela, ale umelecká si tých päť rozhodne zaslúži!

1 31.08.2015

Kniha je fenomenálna najmä v tom, že si človek uvedomí, ako veľmi preceňovaná je Mária Antoinetta ako charakter i historická postava. Ja osobne za omnoho fascinujúcejšieho (z historického aj ľudského hľadiska) jej manžela a dcéru, Marie Thérese, ktorí mali omnoho zaujímavejší a v istých okamihoch aj dojímavejší osud.

3 31.08.2015

U Zweigových diel si nikdy nie som istá, či sú to historické romány, a teda by som na ne mala aplikovať EHNRS, alebo faktografické diela, ktoré by som mala jednoducho zvoziť za neprofesionálnosť a nepresnosť, prípadne urobiť presný opak. V každom prípade sú to ale knihy z umeleckého hľadiska vynikajúce, a táto z radu príliš nevybočuje - práve naopak, je veľmi inteligentná a pôvabne napísaná. Zweigove biografie (tie tri, čo som čítala) ma z umeleckého hľadiska veľmi ovplyvnili, a už len za ten štýl by som mu mala dať päť hviezdičiek.

3 31.08.2015

Strhávam body za Kutílkov evidentný nedostatok spisovateľskej zručnosti a za poslednú kapitolu, ktorá je vlastne kritikou postmoderny. Človek si otvorí knihu o pravekých ľuďoch a podstate ich zručnosti a na konci nájde bezbrehé a s témou absolútne nesúvisiace navážanie sa do filozofického smeru, čo je dvakrát také rozčuľúce, keď považujete postmodernú filozofiu len za nudný balast a vôbec vás netrápi, čo si jej zástancovia alebo odporcovia myslia.

31.08.2015

Tak ja neviem... Čo sa týka štylistiky a myšlienok, bola kniha prinajmenšom rovnako dobrá ako tie predošlé. Všimla som si ale, že niektoré tvrdenia sú postavené na slabých základoch a chybnom úsudku (napr. nie je jasné, ktorý z výkladov výskumu Anette Lareau je správny, pretože z textu vyplýva, že to podľa všetkého úplne samozrejme bude len jeden). Aj tak však, Gladwellova snaha vysvetliť sebe i iným fenomény bežného života aj inak než "sedliackym rozumom" a ukázať, že nie vždy je všetko také, ako sa zdá, je chvályhodná a páči sa mi aj hlavná myšlienka.

31.08.2015

Ale hej, mala by som byť prísnejšia, keďže je to napísané trochu bulvárnych štýlom, ale ako začiatok pre laikov, ktorí o históriu Turecka vo svojom živote doteraz ani len nezakopli, je to, myslím, vhodné... Autor trochu nešťastne kombinuje osobné životopisy sultánov a veľkú politiku, takže kniha je nakoniec akýsi kompromis medzi biografiou a knihou o dejinách, okrem toho sú tam "vypichnuté" najdôležitejšie/najzaujímavejšie udalosti od pádu Konštantínopola po ustanovenie republiky. Veľmi poučné najmä pre ľudí, ktorí si prečítali Hárem od Colina Falconera a naivne sa domnievajú, že on snáď o histórií Osmanskej ríše niečo vie...

19.08.2015

V podstate by som mohla okopírovať svoj komentár z Jozefíny, ale budem milosrdná, pretože postavy boli o čosi málo komplexnejšie... Až na Dubarryovú, ktorú mám ja osobne celkom rada, pretože cez jej hlúposť a naivitu to bola milá žena s dobrým srdcom, kým Antoinetta sa k nej správala ako rozmaznané decko... Hlavne preto, že rozmaznané decko vtedy bola, napokon, od pätnásťročnej dievčiny z prudérneho rakúskeho dvora sa milosť k "pobehlici" nedala čakať. Čo knihu zráža až k vyššie spomínanej, je romanca... Axel akoby z oka vypadol Donovanovi, len je blonďavý a trochu uhladenejší, okrem toho, ja prakticky zbožňujem ten výraz "poznáme sa len odvčera, ale ja mám pocit, akoby som vás poznala celý život"... Zvlášť keď vzťah Márie a Fersena sa rozvíjal celé ROKY od náhodnej známosti k preskočeniu iskry a osudovej vášni, presne ako to mám rada a ako mi to zatiaľ nijaká romanca neposkytla...

10.07.2015

Kniha ma veľmi sklamala hlavne z toho dôvodu, že pokiaľ ide o historické romány, som fanúšikom "shipu" Napoleon a Jozefína de Béhaurnais Autorka sa však rozhodla urobiť z knihy priemernú historickú romancu, len o skutočných ľuďoch, čím si vyslúžila moje nekonečné opovrhnutie a zaradenie v sieni hanby vedľa Beatrice Smallovej. Aby sme boli podľa EHNRS (extended historical rating system)...
1. Téma - Spočiatku som sa tešila, že tam bude viac Napoleona, a menej nezmyslov o vymyslených postavách... Chyba.
2. Dej - Vec, ktorá má z pohľadu histórie štvala najviac. Ako hovorím, málo Napoleona, myslím toho skutočného, a viac obyčajného s prepáčením hajzla ako vystrihnutého so Smallovej novely. Ako by to nestačilo, postava Donovana, jej milenca, je TIEŽ ako vystrihnutá zo Smallovej novely, a vy viete, ako ma títo princovia na bielom štvú. Ale hej, hlavná hrdinka mi bola sympatická, kým si nezačala trochu nelogicky pripisovať zásluhy za porážku Napoleona v Rusku... Pretože zima a hlad by to sami nezvládli, všakáno? A zase je tu ten krásny manicheizmus a nedotiahnuté postavy, chyba, ktorú robí snáď každý spisovateľ historických románov. Jéžiš, lebo história je len dobrých alebo len zlých postáv plná, však? Zaplaťpánboh za Pedra Galvéza, ktorý to asi ako jediný chápe...
3. Štýl - Ale zase budem milosrdná, táto položka bola napríklad celko obstojná, lepšia než u Smallovej. Autorka sa nikde nezdržovala a všetko podala väčšinou "z rýchlika", občas s dôrazom na efekt, kde bolo treba, takže ja nemám v tejto oblasti žiadne námietky...
4. Reálie a vierohodnosť - Na jednej strane áno, chápem túžbu ľudí písať o kráľovnách a princeznách bez toho, aby sa museli obťažovať s históriou, ale keď už to urobia, MUSÍ TEN PRÍBEH STÁŤ ZA TO!!! Keďže nestojí, budem vyrývať a vyrývať... Áno, Napoleonove ťaženia boli nesmierne kruté a autorkin pacifistický postoj chápem. Prečo ale musí byť sám Bonaparte ešte horší príliš nechápem, znevažuje to pamiatku muža, ktorý, ak už nič iné, tak prevrátil Európu naruby nielen v zlom zmysle slova. Áno, Napoleonova rodina bola banda nenažrancov a celkom chápem dešpekt väčšiny autorov, ale práve Ľudovít sa mi zdal celkom milý a že mali s Hortense nejaké nezhody ešte neznamená, že je treba ho natoľko démonizovať. K zvyšku príliš výhrady nemám, nech si ju autorka pošle na Martinik, ak treba, ale nie do Ruska, dočerta, a už vôbec nie k Napoleonovi, ktorý je ako tento... Zvlášť keď všetci milovníci histórie vedia, že ju celý život hlboko miloval, a hoci ju aj podvádzal (čo bola hlavne pomsta za to, že mu svojho času nasadila parohy s akýmsi malým dôstojníčkom Charlesom), nikdy nesprestal. Dokonca aj rozviedol sa s ňou len veľmi neochotne a kvôli dynastickým záležitostiam... A predstava, že už pri korunovácií myslel na to, ako sa s ňou rozvedie, je smiešna, pretože to nedáva nijaký zmysel a robí to s Napoleona ešte väčšieho idiota, než čokoľvek iné.
5.Celkový dojem - Ale marš k tej Smallovej... Alebo aspoň k Falconerovi, keď inak nedáš!

1 10.07.2015

Rozhodla som sa pridať tento komentár hneď po tom, čo som knihu prečítala, a moje dojmy z nej sú tak čerstvé, navyše neskazené názormi iných ľudí. Ja neviem... Od Pratchetta som zvyknutá na lepšie. Nie že by táto kniha bola zlá alebo niečo, jednoducho som čakala niečo viac. Ale je pravda, že keby to napísal ktokoľvek iný, vychválila by som ju do nebies. Autor v sebe nezaprie humanistu a spisovateľa humoristickej fantasy, hoci fantastiky tam už kvôli téme veľa nemáme (hoci som tam objavila prekvapivé množstvo magického realizmu) a humor... No, na Pratchettovo dielo je kniha nesmierne vážne, občas až ponurá. Ale to nie je chyba, aby ste vedeli, napokon, hlavný hrdina stratil celú svoju rodinu aj kmeň, a neskôr sa musí postarať o mnoho iných ľudí, dokonca ich brániť pred nebezpečenstvom, takže všetky tie vtipy sú skôr smiechom cez slzy - a treba povedať, že v tomto ohľade je to presne Pratchettova kniha. Štýl aj imaginácia ostali zachované, čo si vážim, a hlavná myšlienka je, no... Dobrá. Príbeh sa čoskoro začal odvíjať celkom nečakaným smerom, bohužiaľ ma sklamal záver, ktorý bol na môj vkus trochu... É... Čajíčkový? Neviem, či je to to správne slovo vzhľadom na koniec romance (ktorý ma ale sklamal tak isto), ale nech, Dobré znamenia, ktoré zbožňujem, sú na tom tak isto, tak mu to odpustíme, no. Prekvapila ma sila, s akou ma autor vtiahol do deja, nedokázala som od knihy odtrhnúť oči a Boh vie, že to u mňa nie je obvyklé. Osobne by som túto knihu naozaj odporúčala, veľmi sa mi páčila, aj keď niektoré veci... Ale nebuďme detailisti, je to proste za päť a basta...
P.S.: R.I.P...

1 10.07.2015

!Pozor, obsahuje spoilery!
V asi tretine knihy, čiže v časti, keď Füsun opustí svojho milenca, som uvažovala, že prestanem čítať, alebo že ak to predsa len vydržím, dám knihe určite tri hviezdičky s tým, že hrdina je nesympatický debil (vlastne som vydržala len preto, lebo Pamuk). O jednu tretinu neskôr sa môj názor začal meniť a odkedy začal Kemal navštevovať Keskinovcov, začala som ho mať čím ďalej tým viac rada, a na konci sa stal mojou prvou vicemiss sympatia medzi knižnými hrdinami (lebo kto už prekoná prefíkaného trpaslíka, že?). Naozaj, čo môže byť hnusnejšie ako egoistický hlupák, ktorý podvádza svoju snúbenicu a ešte si je veľmi dobre vedomý, že sa môže na dievča, s ktorým má pomer, naviazať?! A keď dotyčný, s ktorým som sa vlastne trochu stotožnila, začne podrobne opisovať svoje muky z lásky... Uáá, už chápem, prečo túto knihu toľko ľudí nemá rado!

Na druhej strane, Kemal sa z hlúpeho sebca vplyvom lásky mení, a ako sám tvrdí, bolesť ho dovedie k akejsi vnútornej zrelosti (ktorú som, áno, spozorovala). Tento muž prechádza troma fázami melanchólie: 1. Najskôr si len bezstarostne užíva život. 2. Potom, čo si prejde utrpením, dospeje a začne nad sebou ozaj uvažovať, pričom si stále uchováva istý diel pochybného šťastia. Toto je jeho najsvetlejší moment. 3. Keď náhle príde o všetko, na čom mu záležalo, celkom ho to zlomí a spraví z neho do seba uzavretého čudáka, ktorý žije už len spomienkami. Z tohto hľadiska je kniha naozaj pôsobivá, ako zachytáva morálne a duševné vzlety a pády muža, ktorý náhle prepadol hlbokej láske. A to je ďalšia taká vec...

Lovestory. Spôsob, akým sa impulzívne spolu vyspali prvý, druhý, tretí a vlastne všetky ostatné razy, je síce na facku, ale za zvyšok dávam autorovi veľké plus. Vážení, TOTO je romantika, nie to, čo čítate v červenej knižnici! V spomínanej druhej tretine románu ich vášeň drieme kdesi pod povrchom, naoko v zabudnutí, v skutočnosti však stále istým spôsobom badateľná a nesmierne pôsobivá. Ich vzťah je síce spočiatku úplne bežný typ (aký vídame aj v, odpusťte mi to, vo Fifty shades a potomkoch), no potom... Má to čosi do seba, táto kniha. Teraz už celkom chápem aj dôvod, pre ktorý sa autor rozhodol urobiť z hrdinu v prvej chvíli kreténa - ak by ním nebol, jeho vnútorná premena by nemala taký silný účinok...

4 07.06.2015

Zase EHNRS (rozšírené hodnotenie pre historické romány), zase budem trochu rýpať. Ale zase nie veľmi, však vidíte to hodnotenie.
1. Téma - Obohraná, klišéovitá a už prvý pohľad na obálku vás presvedčí o tom, že pôjde brak typu Kadin. Odložíte ju teda späť do poličky, a to je veľká chyba, pretože následne prídete o všetku srandu.
2. Dej - Asi najväčšia devíza tohto príbehu. Nie je to klasický príbeh o hrdinskom úteku s krásnym svalovcov či o vzťahu s krásnym svalovcom, ktorý je zhodou okolností orientálny despota. Miesto toho rozpráva o pravej láske, o skutočnej romantike, o maličkostiach, ale aj o veľkých veciach, ako je... Ehm, vyšetrovanie možného zločinu? Ale hej, veľká časť príbehu je pomerne dobre spracovanou detektívkou a mne je len ľúto, že autorka už ďalej nepíše, lebo keby sa stretla s autorom Janissary tree... No na druhej strane, pri jej prístupe k historickým faktom by to možno až taká radosť nebola. A potom ten cliffhanger na konci...
3. Štýl - Za mňa ďalšie plus, a dôvod, pre ktorý by som radšej Helen z tohto príbehu vyškrtla. Väčšinu knihy sa mi zdala nejaká nudná a nie príliš dôvtipná, zato pasáže písané z Microphilovho pohľadu mali ozaj "šťavu", hlavne vďaka jeho otvorenosti, vyzývavosti a neskrývanej duchaplnosti a irónií. Predstavte si Microphila ako takého mäkkého Tyriona Lannistera, navyše s Jeofrreym, ktorého nikto neotrávil, a budete mať predstavu.
4. Reálie a vierohodnosť - Eee... Eee... Stále platí, čo som napísala pri Učiteľovi lásky, že ma nič na svete neštve tak ako orientálne stereotypy, ale... Ja neviem, Microphila som si zamilovala natoľko, že som knihe odpustila aj mnohé vážne chyby, vrátane tejto a ešte toho, že si s históriou neláme hlavu a rôzne kombinuje historické obdobia a časti nielen arabského sveta bez toho, aby ju to trápilo. Maroko v tejto knihe sa nepodobá samo sebe, ani 18.storočie, ale keď príbeh nešťastne zamilovaného škriatka, ktorý je pravdepodobne bystrejší než zvyšok univerza tejto knihy dohromady, je taký roztomilý...
5. Celkový dojem - Slepá zaľúbenosť. Skoro ako Microphilus a Helen, že? Či skôr Helen a jej cisár? Whatever... Toto je pravdepodobne najinteligentnejšia kniha s touto tematikou, k akej sa kedy dostanem, tak čo už.

3 07.06.2015

Rozhodla som sa to hodnotiť v rámci svojho EHNRS (čítaj extended history novel rating system, čiže rozšíreného hodnotiaceho systému pre historické romány), ktorý som už použila pri románoch Kadin a Hárem od Colina Falconera. Takže: aby som nezahovárala, tu je môj približný názor na knihu.
1. Téma - Už tu je problém. Téma ťažkého života žien v dávnej minulosti a iných krajinách je síce veľmi príťažlivá, ale zvádza k takým chybám ako sú klišé, nepodarený dej či prehnaný naturalizmus, alebo dokonca mizerná psychologizácia. A čuduj sa svete, autor sa všetkých týchto chýb dopustil.
2. Príbeh - To, čo mi na Háreme trochu vadilo, totiž manicheizmus, je tu ukázané v plnej a najhoršej podobe, navyše s miernou pachuťou rasizmu (všetci Európania sú dobrí, krásni et cetera, všetci hajzli sú Číňania). Tá pachuť sa dá odpustiť, to, čo za ňou cítiť, už nie, a keď navyše uvážime nepravdepodobnosť všetkých tých náhod, zvratov, celkovú nekonzistentnosť a fakt, že táto kvázi feministická novela má za hrdinky tak trochu Mařenky (viď wikipedia.cz Mary Sue) a mužskí hrdinovia sú tak trochu Smallovej milenci (Barnard de Brémy z Bosorkinej dcéry vs. Ben Deveraux - nájdi desať rozdielov!), musím si len smutne, smutne a ešte raz smutne povzdychnúť.
3. Štýl - Nič, opakujem nič z toho ma ale tak neštvalo ako porovnávanie tejto knihy s Pamäťami gejše, čo je pôvabné dielko od človeka, ktorý krajine, ktorú opisuje, zjavne dobre rozumie a vie sa aj vcítiť do jej mentality. Autor onen milý poetizmus nehanebne šlohol, trochu ho rozriedil a pridal do svojej brečky, kde sa zmiešal s tvrdým naturalizmom (omnoho horším než v Goldenovom románe) a vo výsledku nad tým človek až zaplače. Fakticky, keby som predtým Pamäte nečítala a nevedela, aký precízny a romantický autor je, považovala by som štýl za obstojný, najmä vo svetle faktu, že forma je lepšia než obsah. Takto... Hnusný vykrádač!
4. Reálie a vierohodnosť - Nedokážem hodnotiť. Podľa čitateľov na goodreads je to obyčajný nezmysel, ktorý má s ozajstnou Čínou spoločné len veľmi málo, a tak ďalej a tak ďalej. Osobne neviem o tejto téme toľko, aby som to mohla potvrdiť, netuším dokonca ani, či existovalo alebo neexistovalo sesterstvo šu-šang, Mizerný nevestinec, kombinujúci snáď všetky orientálne klišé ("ľúbostné umenie ruských cárovien"?! WTF?! "To je čosi ako vložiť si jeho boľavú hlavu po opici do lona a neotravovať ho zo sexom?" - Katarína I.) a nešťastne zakomponované bojové umenie (prečo, dočerta, vykrádal Karate Kida, keď je to jasná americká práca s Japonskom?!) ma ale celkom obstojne presvedčili, že autor nevie, o čom kecá. Mal sa aspoň poradiť so ženou, keď už nič iné.
5. Celkový dojem - Pozlátko okolo toho je síce pekné, ale hlboko vnútri je táto kniha prízemná a fakt, že som si ju vďaka rýchlemu spádu a šokujúcim zvratom celkom užila, mi spôsobuje iba pocit viny. Na záver by som ešte veľmi rada dodala, že keby sa mi autor dostal do rúk, odovzdala by som ho Číne v Hetalií, nech si ho vycvičí. S wok panvicou. A nie, nebudú spolu variť. (Tak ma napadá, že za tie cárovné by sa mohlo pridať aj Rusko, ale taká krutá zase nebudem.)

06.06.2015

Budem hodnotiť celú sériu... Takto. Kniha možno nie je ktovieaký literárny skvost, ale zase, je to pre deti, respektíve pre pubertiakov, nedospelú mládež, ktorá sa chce len baviť. V rámci žánru (shounen, aby som to vyjadrila v rámci otaku terminológie) ide o taký lepší priemer, niektoré nápady sú ozaj originálne a dá sa tomu teda odpustiť aj občasná stupidita. Tak pred dvoma-troma rokmi som prečítala všetky diely a musím uznať, že to rozhodne nebola nuda. O akciu nebola núdza a myslím, že keby som bola chlapec, bola by som sa do nej zamilovala. Občasné klišé (tím Grover-Percy-Anabeth je až príliš veľkou kópiou Harryho-Rona-Hermiony) zase až tak nemrzí, číta sa to ľahko, rýchlo (päť kníh som mala za sebou za pár mesiacov) a originalita je zaručená už len tým, že sú do deja elegantne zakomponované grécke mýty, vrátane tých menej známych - za mňa rozhodne plus! V rámci mládežníckej literatúry predstavuje celá séria výdatné osvieženie, kedy nie je potrebný ani dystopický svet, ani anjelsky či upírsky milenec, aby sa pubiši pobavili.
P.S. A čo sa týka filmu... No, viete, ako sa po Eragonovi hovorilo, že nech už je kniha akákoľvek, horšia než film už nebude? Tu je to veľmi podobné. Čo bolo v knihe celkom milé, vyzerá vo filme dementne, navyše filmári majú tendenciu odignorovať všetky najlepšie časti a skrátiť príbeh na neúnosnú mieru. Kdesi som počula, že Škola noci by bol skvelý seriál - Percy Jackson nápodobne. Ale to by sa zase nedalo vytrieskať toľko prachov z dôverčivých fanúšikov, že?

1 10.05.2015

Dalo by sa to nazvať aj rýchlokurz naozaj racionálneho myslenia: napokon, všetko to znie logicky, a v konečnom dôsledku si uvedomíte, že práve TOTO je to, čo si človek predstaví pod tým byť naozaj rozumný. Problém je, že dôsledky takéhoto myslenia nebývajú také zjavne rozumné a niekedy ani prospešné, ale, napokon, Dubner s Levittom majú pravdu vo väčšine bodov a nie je dôvod ich (z prísne racionálneho hľadiska) posielať za toto "kacírstvo" do horúcich pekiel...

07.04.2015

Dá sa vôbec hodnotiť svetová über klasika (nemyslím tým postmoderné hovadinky, hoci aj medzi nimi je veľa skvelých diel)? Nie: je to ako hodnotiť Shakespeara či Sofokla (aj keď Sofokles ako taký mi veľmi nevonia, keďže jeho drámy sú až príliš "podľa pravítka"). Predsa však, ak aj Moliére nebol úplne najlepší dramatik svojej doby, určite bol jedným z najoriginálnejších, tým, ktorý priviedol (spolu s veľkým Willom, ako inak) do "veľkého umenia" trochu humoru. Osobne si myslím, že Lakomec je jednou z tých hier, ktoré dokážu rozosmiať aj storočia a storočia po ich vzniku, nuž a absolútne nevadí, že je to povinné čítanie či vážna umelecká literatúra: vôbec tak totiž nepôsobí...

4 31.03.2015

Asi jediná manga, ktorú bude kedy čítať, ale čert to ber, už som videla aj anime, a nezaškodí trochu si pripomenúť začiatky tejto šialenosti. Podľa mňa je to celé trochu ako Monthy Python's Flying Circus - vtipná šialenosť, ktorá nemusí každému sadnúť, aj keď nie prirodzene taká inteligentná. Taliansko s bielou vlajkou, Japonsko so samurajským mečom a Čína s naberačkou a wok panvicou - všetci vojaci uletenej japonskej autorky sú nastúpení v rade a čakajú na požehnanie od svojej panej, aby ich vyslala na misiu plnú cannonov, dadaistických momentov a úžasných gagov, ktoré len tak neomrzia... (V pekle sú Angličania kuchári, Švajčiari milovníci, Francúzi inžinieri...)