hrach komentáře u knih

Doteraz najrozsiahlejšie Argonantovo dielo, zatieňujúce svojej kompexnosťou a mnohovrstvením všetko, čo som od neho doteraz čítal. Tradične vychádzajúc z dôslednej znalosti historických reálií sa tentokrát príbeh opiera o pátranie dvojice postáv (kronikára a jeho ženy) odhaľujúcich ponuré okolnosti udalosti z prelomu prvého tisícročia na území okolo Litoměřic, pretavujúcich sa do prekérnej situácii v 12. storočí, keď kráľ a miestne rody musia čeliť takmer všemocnému záporákovi (a vlastne nikto tak celkom netuší prečo a čo im vlastne hrozí).
Dômyselná skladba deja budovaná z rôznych smerov a je tvorená viacerými vrstvami, v ktorých si na svoje nepochybne prídu milovníci historie, fantastična, ezoterných umení i napínavých príbehov. V spleti odkazov na stredoveké kroniky, alchymické spisy ako aj iné Argonantove diela sa na stránkach rozpletá medzigeneračný konflikt, v ktorom mi miestami nebolo úplne jednoduché sa zorientovať. Ústredná linka sa však bezohľadne ženie vpred a aj keď je tempo rozprávania kolísavé (miestami by som povedal, že zámerne), nemal som vlastne ani na okamih pocit, že som sa úplne stratil. A veľa súvislostí, ktoré som minul či nepochopil (asi hlavne preto, že v historických reáliách vcelku tápem) sa postupne servírujú celkom priamo.
Otvorene sa priznám, že v kronikárskych geograficko-historických pasážach som sa aj po niekoľkých čítaniach trochu strácal, ale vlastne mi to vôbec nevadilo. Predpokladám, že veľa zvratov, ktoré ma prekvapili, by pozornejší čitateľ odhalil a predvídal skôr, ale ja som človek jednoduchý a nechal som autora, nech si so mnou robí čo chce. A užil si to mierou vrchovatou. Nečítal som tak len historicko-fantastickú detektívku, ale aj osobnú knihu, ktorá sa priamo so mnou rozprávala o manželstve (či manželstvách) a rodine, kde som si v spleti hermetických symbolov pripomenul, že na svet sa občas dá pozerať aj inak a vo výsledku si napriek väčšinou vcelku struhujúcemu deju užil aj niekoľko intenzívnych sebareflexívnych momentov.
Bola to fakt luxusná jazda a som presvedčený, že svojom komplexnou a dômyselnou skladbou by mohla byť nielen príjemným ale aj obohacujúcim čítaním pre širšie spektrum čitateľov.

12.12.2021

Bolo to veľmi príjemné čítanie, aj keď ma miestami dráždila vcelku dosť. Utvrdilo ma v pocite, že ženskú "duchovnú učiteľku" by som fakt nechcel a tiež, že stále nejako neviem prekusnúť, keď ženské autorky popisujú romance z pohľadu mužského hrdinu.
Začiatok bol žravý, navnadil ma na pútavú "iniciačku" aj keď možno s pocitom, že som ju zas prerástol, ale asi v polovici ma chytil dojem, že takto fakt nie. Že táto cesta mi je cudzia, nezaujímavá, nestotožňujem sa s ňou celkom.
Potom tesne pred koncom knihy prišiel extrémne osobný odstavec, ktorý vo mne vyvolal neodbytnú túžbu sadnúť si na kus reči s Tadeášom (alebo jeho predobrazom) u Panny Marie Snežnej. Koniec knihy má príjemne usadil s pocitom, že aj keď máme každý svoju cestu inú, lezieme na jednu Horu. A že aj skutočnosť, že tých pohľadov z vrcholu na svet môže byť viac a môžu sa líšiť, je to stále jedna a tá ista Hora.

1 29.01.2016

Z recenzii a komentárov som očakával Meyrinka v sukni (čiže ženské postavy možno nebudú redukované na stereotyp Miriam z Golema, a kňažnej Chotokalunginovej z Anjela), so zosilnením dôrazom na východnú mystickú tradíciu (reinkarnácia a Tibet ako centrum svetovej múdrosti) a silne ovplyvneného 2. svetovou vojnou a profesiou psychiatričky na klinike ("To bude pre-jungované," predpokladal som zčasti správne).

Dojmy sú silne rozporuplné.

V kontexte toho, že je to autorkina prvotina, ktorú písala pomerne mladá, je tá kniha ukrutná. Že je prudko čítavá (síce s nestabilne pútavým dejom) by ma asi neprekvapilo, to zvládne asi kdekto, aj keď nie tak často na prvý pokus. Zarazila ma šírka a hĺbka záberu autorky, schopnosť synkretizovať rozmanité ezoterické tradície a občas vybaliť aj fakt hlbokú myšlienku. Ťažko sa mi verí, že tú knihu písala sama.
Úvod a predstavenie knihy (ťažko povedať nakoľko fiktívne) ma dosť vydesilo prorokovaním obrody ľudstva cez hromadné utrpenie a smrť a či mesiáša narodeného v lublinskom ghette. Autorka začala písať 1941, čo tomu dávalo obzvlášť desivý nádych.
Celá kniha je postavená na kolobehu reinkarnácií hlavného protagonistu, ktorý si svoje spomienky na predošlé životy nesie zo sebou naprieč storočiami, vďaka Elixíru, ktorého sa zmocnil silou. Zobrazenie niekoľkých životov dávalo Veľkému dielu duchovného(?) alchymistu pestrejšie farby, i keď by asi bolo možné vnímať to i ako metaforu jedného života (ona tá smrť, ktorá tam väčšinou má vždy význam, nemusí byť nutne smrťou ako takou, že áno).
Postupom času sa nabaľujú postavy, ktoré sa tiež reinkarnujú v iných postavách a keď človek nemá dobrú pamäť na mená, občas si polistuje dozadu. Je ich tam fakt hrozne veľa a neraz mi to prišlo neprehľadné.
Iné ženské ako matky sa začínajú zjavovať tak v polovici knihy a podľa očakávaní sú pomerne pestré a uveriteľné. Toto je imo jedna z veľkých predností ženských autoriek.
Ako som písal, dej pomerne slušne odsýpa až na pár zásekov a človeku začína pomaly dochádzať, že kniha vlastne popisuje opus magnum duchovnej alchýmie (ak mu to nedošlo hneď, ako videl členenie na tri časti: Prima Materia, Tyglík v ohni a Fénix vzlieta). Tým sa dej stáva veľmi predvídateľným, nič veľmi neprekvapí a dá sa užívať si drobné blbôstky, ako je občasná práca s historickými postavami a udalosťami (historická fikcia dľa Argonanta ako vyšitá!).
Z hľadiska ezoterického mi ten synkretizmus prišiel miestami vcelku zaujímavý (napr. aký má laborovanie z hmotou význam pre duchovného alchymistu), väčšinou ale trošku otravný. Nevedel som sa trochu zbaviť dojmu, že sa autorka tvári, že vie viac, ako vie skutočne. To zrovna ten Meyrink robil podstatne menej. Na druhú stranu, keď som si zobral ako fantazírovanie o tom, ako by to mohlo byť, trochu som sa uvoľnil a šlo to lepšie.
Vo výsledku tá kniha vo mne silno rezonuje (zvlášť v kontexte obrazu mladej psychiatričky, ktorá počas vojny sedí zavretá v chate a píše). Hrozne ma dráždil ten duchovnoalchymistký-moralistický rozmer očisťovania sa od vlastných nerestí a vášní všeobecne. V mojom zúfalom boji proti vlastnému super-egu mi to asi veľmi nepomohlo a z iných hľadísk tam asi boli užitočné veci tak rozstrúsené a prevrstvené, že po jednom čítaní ich asi dostatočne prebrať neviem.
Možno som na to ešte na takú knihu celkom nedorástol.

3 19.11.2014

Skutočnosť, že som už dávno žiadnu knihu takto rýchlo nezhltol môže súvisieť s tým, že hltacích kníh v poslednej dobe nečítam veľa. Ale tiež to môže súvisieť s tým, že Szerb predviedol impozatný výkon a napísal parádnu knižku. Napriek tomu, že až na samotný záver ma žiaden zvrat veľmi neprekvapil, dobrý pomer vtipných postáv a ich dialógov, akcie ako autorov pozoruhodný rozhľad dal knihe rýchly spád. Až v úplnom závere som dostal pocit, že autor stratil trochu dych a celkom nezvládol intenzitu finálnych scén, ktoré odhaľovali skutočnú mieru nadprirodzena v deji. Prekvapilo ma, s akou eleganciou sa chopil aj mystickej vrstvy alchýmie a rozenkruciánov tak, že som uznanlivo pokyvoval hlavou a inokedy si ťukal na čelo či sa v duchu usmieval. Miešali sa pocity vážnosti, paródie, napätia i nenásilného humoru. Aj keď si nemyslím, že by to bola kniha, čo by som chcel čítať zas a znova, alebo čo by mi nejako zásadne zmenila život, bolo to luxusné odpočinkové čítanie, z ktorého mám veľkú radosť.

3 24.10.2014

Komentujem spoločne všetky štyri diely:
Po odporúčaniach som čakal, že to bude dobré, ale furt to bude v prvom rade historický román (takže nie tak úplne moja šálka). Ale moje očakávanie boli prekročené na všetkých frontoch. Tá kniha je parádna. Veľmi slubný nástup v úvode, ktorý naznačuje etnografickú hĺbku textu (najmä v linke Slezanov), trochu sa stráca dych v úvode výpravy (i keď občas šlo pritom o stratu môjho dychu v dôsledku jeho vyrazenia, keď sa začínali prejavovať "mravné poklesky" križiakov), koncom druhej knihy (niekde okolo Nikaiy) sa však už príbeh valí tak, že na dýchanie neostáva čas. Tempo a dramatický oblúk majstrovsky zvládnutý, filozofické reflexie biskupa Adhemara (či iných) ani farbisté popisy príbeh nijako nespomaľujú a k tomu mu dodávajú náležitú hĺbku.
Fascinovalo ma, ako autorka zvládla písať pútavo v takej veľkej mierke a pritom nestratiť zo zreteľa ani osudy jednotlivcov. S takým množstvom zamilovaniahodných hrdinov som sa v jednej knihe asi ešte nestretol (namiesto tradičného znechutenia nejakou postavou som oveľa častejšie prežíval vcítanie a chápavú sunáležitosť s ďalšími a ďalšími rytiermi (hoci spočiatku nevýraznými či nesympatickými)). O to viac ma asi zasiahol triumfujúci koniec, ktorý však z pohľadu jednotlivcov v podstate nikomu nepriniesol splnenie ich snov. Skôr naopak. V kontinulálnom cykle solve et coagula rytierskych cností a svätého zápalu, ktoré sa rozpúšťali v hriechu a neresti som očakával akési zvláštne odcudzenie tých, čo prežili do konca. Ale predsa som v kútike duše čakal aspoň trochu sladkosti v závere.
No napriek tomu, to to boli jedny z najmocnejších kníh za poslednú dobu. Možné historické nepresnosti ma podráždili len občas (pásy cudnosti či rohaté prilby vikingov), ale nijako zásadne ma neznechutili a pripísal by som ich asi dobe vzniku knihy. Nadprirodzené javy, ktoré sa skutočne dejú, no čitateľovi takmer vždy dávajú priestor k racionálnym vysvetleniam, boli naopak niečo, čo pre mňa tú knihu vyzdvihlo pred väčšinu ostatných historických románov, čo som kedy čítal. Ale tá mozajka malých ľudských príbehov vytvárajúca fascinujúci a desivý obraz zásadných historických udalostí našich dejín v ich plnej mohutnosti, radí Križiakov medzi to najlepšie, čo som kedy čítal.

3 02.09.2014

Nikdy predtým som žiadneho Dahla nečítal a po Čarodejniciach viem, že to nebola posledná knižka od neho. Bolo to luxusné. Asi by som sa ako malý chalan z tej knihy miestami posral (zrejme už v úvodnom výpočte zmiznutých detí) aj mňa miestami trochu zamrazilo zo suchého až cynického popisovania vcelku desivých obrazov, nezvratnosti niektorých zmien a zaobchádzania s postavami (byť prvoplánovo nesympatickými). Čakal som v detskej knihy šťastný happyend, ktorý sa tak celkom nedostavil, no napriek tomu nenechal čitateľa (ani detského) smutniť. A aj týmto si ma kniha určite získala.

4 11.05.2014

Doteraz asi najlepšia kniha tento rok. Nikdy by som neveril, že nedokončená kniha useknutá v podstate v polovici kapitoly by ma takto vedela nadchnúť. Že v poslednej dobe spomedzi beletrie siaham v zásade len po iniciačných románoch je pozoruhodné zistenie pre mňa samotného, ale to, že som konečne medzi nimi našiel knihu, akú som hľadal by mohlo byť zaujímavé i pre druhých.
Mám rád navrstvené knihy, ktoré nestrácajú na kvalite bez ohľadu na to, do ktorej vrstvy si človek zlezie. Kde spodnejšie vrstvy filozofovania, ezoterična či jazykových hier neuberajú dych najpovrchnejšej vrstve s dejom. Pretože výprava na Horu analógie je pútavá. Príbeh skupiny magorov vydávajúcich sa nájsť a zdolať mýtickú horu spájajúcu nebo so zemou je napínavý a dychtivo som žral stránku po stránke. Knižka je útla a nie je problém ňou preletieť. Na zbytočné plky asi umierajúci Daumal nemal čas.
Lenže skutočné kúzlo knihy je hlbšie. A ja sám neviem, koľko nových rovín mi ďalšie čítania rozvinú. Niečo bije do očí, niečo v doslove načrtol Jakub Hlaváček a niečo človek zrejme odhalí až keď trochu postúpi, pri pohľade na cestu z vyššieho tábora.
Táto útla knižka mi prirástla k srdcu, autor vo mne prebudil intenzívnu zvedavosť o jeho ďalšie diela a ja viem, že sa na ňu v polici dlho prášiť nebude.

4 11.05.2014

Knihá by mala 5 hviezdičiek za originálny nápad, formu a prevedenie. Zo zvyškom to už bolo trošku horšie. Zo začiatku ma forma úplne nadchla: sonda do hlavy 12-ročného intelektuála neschopného udržať konzistenciu myšlienok, neustále prechádzajúca z jedného pozorovania či úvahy k inej a to nielen v hojných poznámkach po boku ale i v hlavnom texte. Navyše mnohé myšlienky boli celkom pozoruhodné. Lenže už po pár kapitolách mi začínalo byť jasné, že sa to nikam inam veľmi neposunie.
Dej šiel pomaly ako lačnému kakanie a prvotné nadšenie vystriedala akási otupelosť. Druhá "hobovská" časť bola v tomto asi najvýraznejšia. Denníkové zápisky mamy tvoriace väčšinu textu boli vyčerpávajúce a len občasné záblesky akcie s "bulami" či rozhovory s karavanom to ťahali ďalej. Tretia časť nabrala konečne trochu tempo, ktoré sa v úplnom závere zase vytratilo, ale aspoň som sa konečne dozvedel, že vlastne čítam iniciačný román.
T.S. v istom zmysle dozrel. Ak niekedy vôbec bol dieťaťom, tak trochu dospel. Spôsobom, kde zrejme presvitá autorova osobná skúsenosť. Človek môže nesúhlasiť, ale autorovi uverí. A to je veľký plus v kontexte, ktorého vyznievajú oveľa hlbšie a zmysluplnejšie aj filozofickejšie vrstvy knihy.
Keď nad tým teraz spätne premýšľam, celkom ma iritoval aj slovenský preklad. Zložité vetné konštrukcie a odborné výrazy sadli rozprávačovi výborne. Podstatne menej ale akýsi archaický slang, ktorý mi celkom pílil uši (zvlášť v priamej reči otca) a pri ktorom som sa nevedel rozhodnúť, či je to vinou neobratného prekladeteľa (či tvrdého redaktora, ktorý nepustil prirodzenejší súčasnejší slang) alebo mojou neschopnosťou objaviť čaru a zmysel týchto výrazov a konštrukcií.
Vo výsledku to bolo ale celkom príjemné čítanie, ktoré sa mi nadosmrti určite nevryje do pamäti, ale rozhodne ho neľutujem.

2 11.05.2014

Nu, musím povedať, že sa mi tá kniha ľahko nečítala. Jazyk a štylistika boli na mňa asi príliš viktoriánske a s výnimkou niektorých pasáží som pocit "pohltenia" dejom nepocítil. Obrazy boli síce sugestívne ale často rozvlečené a miestami som sa do čítania musel nútiť.
Na druhej strane mi prišlo mimoriadne príjemné využitie fanastických motívov. Pri podobných knihách má človek pocit, že je to tam hlavne ako kulisa, tu sa mi videlo, že by to bez nich nefugovalo. Práve konflikty reality a rozprávkovosti či racionálnej skepsy a naivného snílkovstva a hľadanie zrelých prenikov medzi nimi boli jedným z pre mňa najzaujímavejších motívov.
Celkovo iniciačná vrstva v knihy bola zvládnutá asi podstatne lepšie ako tá jazyková, i keď som mal nezriedka pocit, že sa s autorovými postojmi jednoducho nestotožňujem.
Vo výsledku to hodnotím ako iniciačno-výchovnú knižku celkom vysoko, fantastický príbeh mi rozvlečenosťou a štylistukov neraz pripomenul Maloryho. No a poetika sveta a prírodné motívy a celklová atmosféra podobne obsahovo super, formálne nič moc.

Čiže tri hviezdičky za to, že aj keď sa mi to vo výsledku viac páčilo, občas som sa fakt nudil.

1 18.09.2013

Dlho som pri žiadnej sci-fovine nebol schopný vydržať dlhšie ako pár desiatok strán a zrazu bam!, dostanem takúto oldschoolovinu a úplne ma nadchne. Na svoju dobu vskutku nadčasové a nečakané sugestívne i žravé zároveň. Taká tá socíkoglorifikácia, čo popisuje bondula, je tam celkom intenzívne cítiť, ale nejako ma vôbec nerušila, naopak dobre dokresľovala atmosféru mullerdómu.

2 14.08.2013

Finále trilógie ma necháva tak trochu rozpačitým. Na jednej strane je tu staré známe Gemmellovské hrdinstvo dotiahnuté k autorskému vrcholu (človeka to nijako neprekvapí, ale aj tak ho to dojme), na druhej je tu Stellin záver, kde je cítiť ruku neskúseného spisovateľa a ešte k tomu ženy. Nevytušil som, kedy presne prebrala klávesnica, za to viem spoľahlivo, kde už za ňou určite sedela. Lebo viem, že tak by to Gemmell nikdy nenapísal (treba si všimnúť, že sa to tým stáva svojim spôsobom nepredvídateľnejším, i keď je to v podstate len prvoplánovo jednoduchšie). No a potom tu je taká ta hlboko filozofická vrstvu, ktorú si v tom možno nachádzam len ja: Gemmell svoj tvorivý život završuje dielom, ktoré možno vnímať ako jeho opus magnum, nedopíše ho pre smrť a jeho žena dopĺňa záver o smrti a zmierení a novej nádeji, ktorá by tu bez tých hrdinských smrtí vlastne nebola. Zároveň príjemným spôsobom prepája dej Tróje s inými mýtmi (zrodenie Ríma či židovský exodus z Egypta.) Ten záver je síce nápaditý, ale tak nejako som mal pocit, že po páde Tróje je tu už celkom iná kniha, trochu zbytočne napojená k hrdinskému eposu.

2 14.08.2013

Prišlo mi, že to bola asi najslabšia časť trilógie linka s Kalliadom a Banoklom mi prišla trochu rozťahaná aj keď postavy boli dobré (byť Gemmellovsky archetypálne), Odysseus a Andromacha našťastie pekne vyvažovali. Keď začala vojna, tempo deja to imo celkom rozbila a nebyť tradične famózneho hrdinského finále bol by som asi dosť sklamaný (a pozor, skutočnou hrdinkou sa tu stáva matka s dfosť vážnymi psychickými problémami - to sme ešte u Gemmella tuším nemali!).

1 14.08.2013

Na začiatok knihy sa dobre nasadlo a bola to vcelku príjemná jazda so skutočne hustým tempom až v závere. Bol to Gemmell, ku ktorému som sa vrátil po dlhých rokoch a vcelku rýchlo som si uvedomil, čo som v časoch drenajskej ságy na ňom žral a rovnako tak, čo ma rozčuľovalo. Obidve stránky si autor vycibril takmer do dokonalosti. Na jednej strane sú tu schematické stereotypy v postavách, kde človeku okamžite naskakujú paralely s inými postavami zo starších kníh. Vzhľadom k tomu, sú mnohé linky predvídateľné a čitateľa máločo prekvapí. Paradoxne to ani nevadí. Gemmellov čitateľ vie, čo hľadá, v knihe to očakáva a dostane. Struhujúci príbeh o takom tom "skutočnom" hrdinstve, pre lásku, pre priateľov, pre morálnu povinnosť, pre "správnu vec".

3 14.08.2013

Tam kde Les Mytág načrtol fungovanie Ryhopského lesa a autorovo majstrovstvo v prepletaní mýtických látok s atmosférou prastarého lesa, v Lavondyss Holdstock dožahuje svoje umenie k dokonalosti. Spočiatku sa mi zdalo, že sugestivita prostredia trochu ustupuje hĺbke vzťahov medzi postavami, postupne sa to však miesi v presne tom pomere, po akom moje srdce piští. A záver je ťažko dostižným vrcholom.
Tallis je zároveň pre mňa jednou z najpresvedčivejších ženských postáv z pera mužského autora.

4 07.05.2013

S odstupom času by som dej knihy zrejme nevedel prerozprávať rozvinutejšie ako niekoľkými vetami. Napriek tomu celkový dojem hučí neutíchajúcou ozvenou veľmi dlho. Sugestívne prostredie, obrazy bezčasých mýtov, ktoré presahujú pravekom až k druhej svetovej vojne. Vlhko, šero, vôňa tlejúceho lístia, hniloby i stále sa rodiaceho nového života, skrútené korene a šľahúne zvesené k zeme. Autorovo písanie má nesmiernu silu v hĺbke popisov prostredia i postáv. Nápad je brilantný a originálny. Napriek tomu, že sa mi kniha čítala hrozne pomaly, bolo mi ľúto, keď skončila.

5 07.05.2013

Myslím, že za prvým dielom citeľne zaostáva, i keď to vďaka autorovmu jazyku a štýlu bolo stále výnimočné čítanie. Čakal som, že zápletky otvorené v úvodnej knihe sa nejako posunú a naznačia sa možnosti konca, ale vo výsledku som sa ničoho takého nedočkal. Nezabudlo sa pripomenúť, že tam tie zápletky sú, že Kvothe má nejaký cieľ a od začiatku známy koniec, ku ktorému sa dostal. Ale, čo a ako? Ani náznak. Tretia kniha bude strhujúca a hutná, alebo budem mať dvojnásobný objem. Inak si neviem predstaviť ako to v takomto tempe chce pouzatvárať.
Chvíľu sa mi zazdalo, že mal Rothfuss pred sebou na nástenke Kvothov zoznam hrdinských činov, ktorými sa predstavil kronikárovi v úvode prvej knihy a autor si musel urobiť kvačku za každým jedným, inak sa nemohol posunúť ďalej.
Na výsledku je to trochu poznať.
Tiež mi prišlo, že Kvothe už začína pripomínať idealizovaného hrdinu dievčenských románov, všetky jeho slabosti a nedostatky musia nakoniec vyznieť v jeho prospech.
Vo výsledku, ale zaujímavé nápady, pútavý štýl a bohatý jazyk zabezpečili opäť veľmi príjemné čítanie.

05.05.2013

Jedna z najlepších fantasy knižiek z poslednej doby a jeden z najlepších slovenských prekladov, čo si pamätám. Človek by povedal, že preteká pátosom a predsa čitateľa nepustí až po poslednú stranu. Potom sa človek zamyslí, že sa za tých cca 600 strán v podstate nič moc neudialo a predsa je spokojný. Lebo sa to čítalo príjemne. Výnimočne príjemne. Rothfussov jazyk je úchvatný! Občas autor čitateľa roznežní dojatím, inokedy ho vymácha v napätí či smútku a nakonci ho vygrcne nech si pár rokov počká na ďalší diel.
Mimoriadne sa mi páčili všadeprítomné motívy hudby a starých príbehov, leguinovskej mágie slov vs. mágie ako v podstate pozitívnej vedy, tuláci, drotári a zdanlivo nepodstatné detaily ako trocha vosku a struny vo vrecku plášťa.

8 05.05.2013

Zbierka historicko-fikčných poviedok zo stredovekých Čiech. Niektoré z poviedok ma až tak neoslovili (Opravdu někdo, Moc) iné sú úplne luxusné (Ochránce cesty alebo úplne výnimočný záver Zavřené dveře), všetky však boli veľmi príjemné jednohubky a čitateľnosť sa nikde nedrhla. Z príbehov je cítiť mimoriadna znalosť daného obdobia autorom ako i jeho osobný záujem Umenie. Niekedy sa môže zdať, že človek drží v rukách čistokrvnú fantasy, na druhé zamyslenie však v podstate všetko prítomné nadprirodzeno má v kontexte onej doby (a súvekej mentality) svoje predstaviteľné miesto.

2 05.05.2013

Leonhard bol mimoriadne príjemný. Poviedkovosť mu v niečom vzala na farebnosti, ale nie na sugestívnosti. Ak by som mal romány prirovnať k úchvatnému obrazu, ku ktorému sa divák približuje a odhaľuje dômyselnú mozaiku, táto poviedka bola jeden jediný kamienok. Podivný a zvláštny hoci celkom jednoduchý pritiahne oko diváka a utopí ho v obraze, ktorý vyvolá v jeho mysli. A nepotrebuje zložitú skladbu.
Keby som mal niekomu odporučiť Meyrinka, ktorého zhltá za hodinu, určite je to dobrý tip.

2 05.05.2013

Dôkladné rozpracovanie Meyrinkových predstáv o smrti a znovuzrodeniach a miestach jednotlivca v hľadaní onej veľkej Pravdy. Nenasladlý a pritom sladký láskomotív a veľký dôraz na motív rodiny resp. rodu. Čítal sa mi prekvapivo pomaly, často som sa prichytil, že sa mi myšlienky odsnívali niekam preč od knihy (k sebe).

3 05.05.2013