Garik komentáře u knih

Kniha „Mým marodům“ je z prevažnej časti súborom článkov uverejnených v rozpätí niekoľkých rokov v dennej tlači a periodikách. Osobne by som dal prednosť úprave do kompaktného celku, čím by sa autor mohol vyhnúť častému a zbytočnému opakovaniu tém a myšlienok.
Usporiadanie článkov spôsobilo, že moje priebežné hodnotenie či skôr dojem z knihy sa stávali čoraz negatívnejšími. Spočiatku je kniha venovaná témam medicíny, zdravotníctva, farmaceutického priemyslu, zdravia, chorôb a uzdravovania. Neskôr autor prechádza k problémom politicko-spoločenským až prechádza k politike samotnej a v súvislosti s ňou neobchádza ani tému „globálneho otepľovania“. Stáva sa politickým komentátorom.
Jan Hnízdil si zoradením článkov od tém, ktoré priamo alebo veľmi úzko súvisia s jeho (širšie ponímanou) odbornosťou lekára, pripravil pôdu k tomu, aby sa, po tom, čo sa v očiach čitateľa etabluje ako autorita, v poslednej časti knihy s takto nadobudnutým „image“ mohol s rozmachom venovať záležitostiam, v ktorých v skutočnosti nie je o nič väčším odborníkom než väčšina čitateľov tejto knihy. Teda sa ustanoví do pozície autority, ktorou v daných otázkach nie je, aby sa potom z tejto pozície vyjadroval k problematike ekonomiky, politiky, životného prostredia atď.
Začne hartusiť proti „psychopatom“ v českej politike (no napr. o tých v Bruseli ani nezavadí). Kritizuje najmä Václava Klausa za to, že sa vyjadruje k veciam, ktorým podľa neho nerozumie (a aby ho znemožnil, predkladá parodovanú verziu jeho prejavu pred americkými senátormi), zároveň sa sám neváha vyjadrovať k tomu istému, pričom sám má ešte slabšie predpoklady porozumieť danej problematike. Pritom V. Klaus predsa predkladá svoje názory na problematiku environmentalizmu a klimatických zmien z pohľadu ekonóma (samu problematiku životného prostredia nijako nespochybňuje) a inak sa odvoláva na literatúru iných odborníkov, na čo vždy upozorní. J. Hnízdil žiaden problém s nedostatkom vlastnej odbornosti v týchto oblastiach, a z neho vyplývajúcich obmedzení, proste nemá – názory mainstreamu sú preňho písmom svätým, nediskutuje o nich, nedôvodí, proste tomu tak je, zrejme iba preto, že on tomu verí a to predsa stačí. Kto odporuje jeho vžitým názorom týkajúcich sa oblastí ekonómie a politiky (demokracia anglosaského sveta vs. občianska spoločnosť), teórie príčin klimatických zmien a holistického videnia vesmíru, je skrátka psychopat. On sám nemá potrebu svoje postoje obhajovať, tie proste správne sú.
Ak už sa odvoláva na iné autority, potom najmä z oblasti psychiatrie. Zaujímavé je, že zatiaľ čo je schopný vidieť a kritizovať neustále zmeny postojov vedy napr. v oblasti zdravia, výživy, liečby a farmácie, vôbec ho tento fenomén netrápi v oblasti psychológie a psychiatrie, kde nemá problém odvolávať sa na kdejaké výskumy (zdá sa, že predovšetkým na tie, ktoré mu vyhovujú).
U svojej osoby tiež hravo prehliada práve tie sklony, ktoré ho u protivníkov, ktorých si vybral, toľko iritujú a to sú hlavne isté prvky narcizmu. Aj úvod začína ako nejaký guru (či skôr zneuznaný génius) svoj životný príbeh. Prehliadne máju zastierajúcu zrak, uvidí veci aké sú a keď začne upriamovať pozornosť svojho okolia na skutočnosti tohto sveta a ponúkať riešenia, všade jeho géniom opovrhnú, takmer nikto preňho nemá kúsok porozumenia. Rád dáva najavo svoju sčítanosť, všeobecnú rozhľadenosť, znalosť rozličných štúdií (aj mimo svojho odboru), svoje bohaté skúsenosti etc., etc. Ku koncu knihy venuje jej značnú časť opäť svojej osobe, ktorej štylizáciu do roly obete mediálnych atentátov strieda s vlastnými útokmi na svojich protivníkov. Vôbec mu nevadí, že v predošlých článkoch niekoľkokrát spomenul, že by sa mal takýmto reakciám vyhýbať, no zrejme neodolal možnosti vysvetliť, ako mu bolo ubližované.
V mojich očiach týmto knihu ako celok značne znehodnotil.

8 15.03.2015

Kniha sa stručne zaoberá vznikom Tovarišstva Ježišovho a v tejto súvislosti tiež osobou jeho najznámejšieho zakladateľa Ignáca z Loyoly, pôsobením Societas Iesu vo svete, vzťahom sveta (panovníkov, štátov, RKC, pápežov) k tejto – pre niektorých tajomnej – organizácii, štruktúrou rádu, duchovnou formáciou jeho príslušníkov a niektorými ďalšími otázkami, ktoré vo verejnosti, dnes rovnako ako v minulosti, vzbudzujú rôzne pochybnosti a kontroverzie. Ostatne, čo sa spomenutých pochybností týka, už sám fakt, že autorom tejto knihy je jezuita, môže v mnohých vyvolávať nedôveru a podozrenie a to prinajmenšom o jej objektivite, ak nie rovno o pravdivosti informácií (s čím ja osobne problém nemám), preto by som ľuďom so záujmom o históriu a pôsobenie tohto rádu, ktorých názor je už ovplyvnený konšpiračnými teóriami, populárne spracovanými dejinami servírovanými médiami alebo „vhodne“ upraveným dejepisom na školách, odporúčal siahnuť po nejakej odborne a nezaujato spracovanej publikácii. Účelom tejto útlej knižky je skutočne iba to najzákladnejšie oboznámenie zvedavého čitateľa (alebo potenciálneho záujemcu o noviciát) s Tovarišstvom.

Ohľadom kvality prekladu mám isté pochybnosti, ktoré okrem iného vo mne vyvoláva aj fakt, že v texte možno nájsť vety, ktoré v danom kontexte pôsobia prinajmenšom trochu zmätene.

3 15.03.2015

Miestami som sa naozaj zasmial. Skvele vykreslená stupidita politikov aj politicky nominovaných vojenských veliteľov. Až sa mi chce veriť, že to bolo až do detailov skutočne presne tak (vymyslené postavy a udalosti Cornwell, ako vždy, na konci identifikuje). Mnohé veci sa jednoducho nemenia.

6 15.03.2015

Sever proti Juhu tak, ako túto kapitolu amerických dejín v učebniciach nenájdeme.
Mal som chuť, aspoň pri porovnaní s predošlou Cornwellovou tvorbou, znížiť hodnotenie na 4*, ale napokon ostávam pri piatich. Postráda niektoré prednosti iných jeho románov, zato má však iné kvality, napr. sa oveľa viac venuje vnútornému životu a pohnútkam protagonistov.
Pôžitok z čítania rušil nie práve podarený preklad.

4 15.03.2015

Celý čas som musel premýšľať, či som skutočne natoľko otrlý a tak prostý akejkoľvek predstavivosti a fantázie, keďže táto kniha so mnou nič nerobila. Ale možno som iba menej vnímavý k reklame a propagácii. To, že tu niektoré citlivejšie duše v komentároch samým zdesením pomaly v mdlobách odpadávajú, svedčí skôr o tom, ako ľahko sme dnes ovplyvniteľní (občas mi to pripadá, akoby už niektorí ľudia reagovali doslova na povel).

Ale k veci. Keby som to mal opísať veľmi stručne? Predstavte si napr. pornoromán, kde pornoscénou najhrubšieho zrna by bolo toto: „X a Y sa dnešnej noci zblížili.“ Koniec scény.

Ak to mám trochu rozviesť – niečo takto naivné aby človek fakt hľadal. Surovosť jedinej naozaj surovej scény (či skôr iba záberu?) bola dosiahnutá jediným detailom, no napriek jeho nespornej surovosti je to na borca z levelu 26 predsa akosi málo. Inak kade-tade iba samé fŕkance krvi, autori sa iba okúňajú či čo, čitateľ aby bol hádam fakt úchylný, aby si vôbec čo-to domyslel (a asi dvojnásobne to platí aj pre video, ktoré je skutočne – či skôr neskutočne? – trápne). Čítal a videl som už brutálnejšie rozprávky pre deťúrence.
Aby bolo jasné – mne nechýbali scény plné brutality a násilia, iba som ich na základe komentárov kdesi (vlastne skôr na každom kroku) nutne očakával. Čo však robí tento „thriller“ naozaj biednym, je skutočnosť, že napriek potenciálu sa tým dvom upachteným scenáristom podarilo zbaviť ho akéhokoľvek naozajstného napätia. Plus stránky plné neuveriteľných myšlienkových konštrukcií, naprostých nezmyslov... Naivita „vyšpičkovaná“ až k úplnej stupidite.

Ale prečo to toľko kritizujem? Pretože toto „dielo“, tento „thriller“, jeho „tvorcovia“ postavili práve na výnimočnosti. No tá spočíva akurát tak iba v megalománii – v tom, že je všetko predimenzované, všetko má ísť za bežné hranice. Vyšetrovacie oddelenie tak tajné, že je utajené skoro aj pred sebou samým. Navyše slúži na likvidáciu najlepších vyšetrovateľov v celých USA, z ktorých sa grupuje mančaft, pretože okrem hlavnej trojky ide každý jeden v priebehu pol roka do šrotu. Minister neurobí ani krok bez goríl z ďalšieho supertajného oddelenia, ktoré má za úlohu likvidovať osoby ministrom označené ako nepohodlné, pričom ako dôvod stačí nedostatočná pracovná výkonnosť. Hlavný hrdina, nedávno psychická troska, teraz abstinujúci alkoholik, je nenahraditeľný. Keby (hrôza pomyslieť!) zahynul, verejnosť sa určite všetko dozvie a prepadne panike, ľudstvo isto iste zahynie. Hlavný hnusák je svojou technikou, ktorú mimochodom používa od samého začiatku svojich perverzných aktivít, svojimi fantastickými výkonmi (Houdini bol úbohý amatér) a dĺžkou svojho pôsobenia priam rozprávková bytosť. Výsledkom je až komiksová prepiatosť.

Celá táto sprostosť je iba ďalším krokom v technológii, ako na niečom (v tomto prípade na mene nejakého, vraj úspešného, seriálu) vytrieskať ďalšie prachy.
Tento konkrétny experiment však zjavne nevyšiel. To tvrdím o kvalite, údaje o ziskovosti tohto paškvilu mi nie sú známe.

Nekupujte, nečítajte, nepozerajte! Ľudia, ktorí majú toto na svedomí, si nezaslúžia, aby na tom ešte aj zarábali! Napokon, možno to ani nie je ich práca. Možno iba poslali objednávku do nejakej čínskej fabriky, kde to dal majster na starosť nejakým dvom robotníkom, aby to poriešili, keď si brali prestávku na veľkú potrebu.

Keď som čítal opis bitky o motel, z očí mi tiekli slzy smiechu. Ale ak začnete túto knihu čítať iba v očakávaní zábavy, možno skončíte sklamaní. Iste, nájde sa tam dosť humoru a akcie. Je to však predovšetkým príbeh o tom, že sa nikdy netreba vzdávať, že nádej si treba uchovať až do konca. Pretože človek nikdy nevie...

20 28.02.2015

V skratke asi takto: Ľudia vám dokážu pripísať myšlienky, ktoré vôbec nemáte. Čokoľvek poviete, interpretujú to podľa vlastných preferencií a prianí. Dokážu veľmi dômyselne interpretovať aj mlčanie. Ak vás raz podľa oblečenia, výzoru a spoločnosti, v ktorej sa nachádzate, identifikujú ako dôležitého (vplyvného, bohatého, vzdelaného...) človeka, potom podľa nich jednoducho nemôžete rozprávať sprostosti.

Nezvládnuté, dej v podstate veľmi naivný, miestami sú situácie vyslovene preexponované a nijako to neospravedlní fakt, že má ísť o satiru. Kosinski si ma týmto určite nezískal, rozhodne ma to nijako nenadchlo. I keď to iste nie je úplná literárna tragédia a čitateľa to snáď pohne k zamysleniu, je to vyslovene neslané – nemastné. Púšťam z hlavy.

5 18.02.2015

Japonsko sa posledné desaťročia topí vo vážnych ekonomických problémoch, pričom jedným z významných faktorov je aj výrazné starnutie populácie. Už viackrát v minulosti Japonci vraj neváhali voliť pri riešení svojich problémov – živenie starých a nevládnych ľudí nevynímajúc – veľmi pragmatické až drastické riešenia. Žeby autor chcel práve na možnosť nejakého budúceho radikálneho prístupu upozorniť vo svojom satirickom diele?
Čo sa diela samotného týka, som toho názoru, že by tu bol namieste skôr nejaký kratší literárny útvar. Cucui sa zbytočne rozpísal, nedokázal využiť potenciál spracovávaného nápadu a takmer úplne ho pochoval pod množstvom brutálnych, miestami až perverzných, popisov vyčíňania starčekov a stareniek, pričom táto nadmiera násilia začala pôsobiť dojmom samoúčelnosti. Navyše, dialógy a jednanie postáv a opisy ich myšlienkových pochodov mi až príliš často pripadali priam neuveriteľne naivné. Neviem, možno je to zavinené naivitou autora, alebo jeho predstavou satiry. Alebo je vari taká prirodzenosť japonskej mentality a kultúry? Popis záverečnej bitky už pripomína skôr šialený komiks v próze.
Dielo hodnotím ako veľmi slabé (pripúšťam istú výpovednú hodnotu, iba si nie som istý, či vypovedá viac o Japoncoch ako takých alebo iba o autorovi samotnom) a jeho čítanie považujem za zabíjanie času a dobrého vkusu. Neodporúčam.

2 18.02.2015

Nie je to iba svedectvo o tom, s čím všetkým sa možno v oblasti ľudskej sexuality a ľudského správania stretnúť. Kniha miestami vypovedá čo-to aj o samotnej sexuológii, resp. o myslení a názoroch samotných sexuológov. Mnohé ich, tu prezentované, názory vzbudzujú dojem, že títo odborníci (či aspoň časť z nich) sú vždy pripravení posunúť hranice „normálneho“. Už dnes dokážu ospravedlniť takmer všetko, až na tých pár výnimiek, na obhajobu ktorých si ešte stále netrúfajú. I keď akoby medzi riadkami... Veľmi poučné čítanie. V istom zmysle.

5 18.02.2015

„Všichni mluví o svobodě, pomyslel si. Monarchisté i antimonarchisté, republikáni i antirepublikáni, bonapartisté i stoupenci Bourbonů, všichni to slovo do nekonečna opakovali a chodili kolem něj, jako by to byl džin zavřený v láhvi a oni jediní na světě měli vývrtku. Přesto si Sharpe byl jistý, že kdyby teď sešel mezi vojáky, kteří spali tak nepokojně a nepohodlně v páchnoucím mezipalubí Amelie, vzbudil je a zeptal se každého z nich, co si v životě přeje nejvíc, možná by se dozvěděl, že mu přeskočilo, ale zcela jistě by ani jednou neuslyšel slovo svoboda. Přáli by si pěknou ženu, levné pití, v zimě teplo domácího krbu a v létě bohatou úrodu. Přáli by si vlastní půdu, na které by mohli hospodařit, a vlastní vinný sklep, v němž by mohli popíjet. Většina se však toho, co si přejí, nikdy nedočká.“

9 23.12.2014

... se zdálo, že se jeho duše vznáší, a přísahal si, že bude sloužit společenství mužů sdružených v tomto novém řádu z celého svého srdce i ze všech svých sil.
„Modlete se,“ vyzval je otec Marchant. „Zítra vyrazíme za svým posláním.“
„Buď Bohu dík,“...
A Sculley si upšoukl. V tichu chrámu se ten zvuk ozval zvlášť hlasitě a zdálo se, jako by se odrážel od stěn a nechtěl utichnout.
„Panebože!“ vyhrkl Sculley. „To byl blaťák.“
Řád byl zasvěcen a mohl jít do války.

V románe sa teda dočkáme aj občasných „závanov“ humoru. Inak sa Cornwell venuje deju s vážnosťou náležiacou drsnej dobe neskorého stredoveku, v ktorej vojna a mor boli až príliš často súčasťou života. Na pozadí skutočných historických udalostí storočnej vojny rozvíja fiktívny dobrodružný príbeh lénnika a zároveň žoldniera Thomasa z Hooktonu.
Niektoré opisy zbraní, konkrétne anglického dlhého luku, a bojovej taktiky sa v knihe, možno aj trochu zbytočne, opakujú, no inak je to typický Cornwellov úsporný štýl, obmedzujúci sa na to najnevyhnutnejšie. Príliš nerozpitváva vnútorný život postáv, s ich myslením a zámermi nás oboznamuje skôr prostredníctvom dialógov. Aj preto má kniha necelých 350 strán textu, hoci by zniesla aj oveľa viac.
Nájdu sa možno zo dva dejové zvraty, ktoré pôsobia až príliš účelovo, no ani tie sa nijako nevymykajú logike.
Je dobré vedieť, že na str. 312 sa nachádza mapka bojiska, pretože prvé popisy miesta stretu francúzskeho a anglického vojska sa v texte objavujú už skôr.

V závere knihy čaká, pre tohoto autora už taký charakteristický, doslov, v ktorom dôsledne odlíši svoju románovú fikciu od (dnešnej dobe známych) historických udalostí a reálií.

Mal som zrejme začať doslovom Blahoslava Hečka, prekladateľa knihy. Bol by som si ušetril dezorientáciu v čase a priestore, ktorá ma sprevádzala prvými stránkami a bol by som rýchlejšie pochopil veľké posolstvo o márnom pachtení sa „vysokocivilizovanej“ spoločnosti, ktorá robí z ľudských bytostí otrokov.

Dej knihy je rozčlenený do troch hlavných častí.
Prvá začína uprostred škriepky o počasí. Ctený čitateľ je takouto nenásilnou formou uvedený vprostred deja, aby sa postupne oboznámil s hlavnými protagonistami, opatrne sa vnárajúc do reálií života lovcov kožušinovej zveri. Časom prezrie a pochopí – začala sa lovecká sezóna a títo štyria starí Indiáni, dvaja muži a dve ženy, veľkí stopári a lovci, sprevádzaní svojimi tromi vernými psími priateľmi, odišli zo svojej dediny, zo svojich štvorhranných domov vyhrievaných elektrinou vytrhnutou z duše mŕtvych riek, od svojich televízií a binga do ľadového srdca tajgy kdesi na obrovských priestoroch polárnej Kanady, aby mohli opäť na čas ujsť od civilizácie, ktorá ich ožobračila a aspoň na chvíľu sa, nesúc svoj ťažký údel, vrátiť ku koreňom svojho ľudu.

Aby získali kožušiny a tiež aby sa mali čím zasýtiť (plechové konzervy zo Štátov sú plné jedov), strieľajú a lovia do pascí a na udice všetko, čo sa pohne na zemi, pod vodou aj vo vzduchu. Aby mohli stavať vigvam (trinásť stĺpov) alebo malý stan, pliesť podstielku z čečiny, chrániť prístrešie zástenou proti vetru, aby mohli loviť ryby, zajace, uchovávať mäso na lešení, variť čaj, pripravovať ryby či zverinu, hriať sa pri ohníku, stínajú stromy a stromčeky a rúbu drevo ostošesť.
Ako sa tak motajú nekonečnou tajgou, vybavení a vyzbrojení zápalkami, plechovou pieckou, miniatúrnym varičom, motorovými saňami, oceľovým drôtom na oká, zásobou nábojov a puškami, podchvíľou frfocú na všetko to zlé, čo im priniesla civilizácia bieleho muža.
Napokon sa im podarí, pravdaže so všetkou úctou, skoliť makwu – medveďa, dobrého a šľachetného Veľkého Otca všetkých Indiánov. Vtedy sú naozaj šťastní a spokojní.
„Medveď je Brat. Indián je Ozajstný Človek.“


Druhá časť je viac-menej o tom, ako železná topánka a betónová päsť nenásytnej civilizácie dokážu uderiť rovno do lona panenskej prírody. O márnosti počínania bledých tvárí, keď sa vo svojej naivite (a akiste aj v strachu z hnevu bohov) snažia zakryť stopy po stavbároch vysádzaním smriečkov. A v neposlednom rade o múdrosti bobrov. Kniha v týchto fázach s každou stránkou čoraz viac a viac pripomína romanticky ladený manifest Zelených.
Bledé tváre zabili rieku. Bledé tváre zabili les. Bledé tváre vraždia prírodu. Bledé tváre nemajú úctu k indiánskym bohom.
„Bledé tváre sa spájajú s mocnosťami najtemnejšieho zla.“
„Všetko drancujú. Poľovné revíry, zlaté hrudy pod zemou. Berú dokonca vodu z riek. Naše deti čoskoro nebudú mať nič.“

Ku koncu druhej časti však už lovcom začína byť jasné, že sú prekliati, všetko šťastie ich opúšťa – poznávajú, že na nich naďabil ten najukrutnejší nepriateľ. A čitateľ poznáva Dravca. Začína byť tiež čoraz jasnejšie aj to, že našich lovcov zrejme zastihla Matka všetkých zím, zima tak preukrutná, že až ťažko vypovedať (asi preto toľko poetických opisov).

V tretej časti, v ktorej sa odohráva boj človeka so zlom (stelesneným krutým a zákerným dravcom), dej graduje a rýchlo speje k nevyhnutnému a veľmi poetickému koncu.

Romanetto je, okrem spomenutých troch častí, členené do kratučkých kapitol, čo spolu s autorovým pomerne úsporným štýlom robí knihu vhodnou napr. do prostriedkov MHD.
Som vcelku rád, že som sa mohol, aj keď len takto letmo a povrchne, zoznámiť s tvorbou B. Clavela. Pri tejto povrchnosti asi aj ostanem.

Veľkou „pridanou hodnotou“ tohto svedectva bieleho muža o živote a údele červenokožcov je krásny, kultivovaný jazyk prekladu Blahoslava Hečka (Slovart, Bratislava 2002).

2 07.08.2014

Až príliš veľa ľudí dnes podlieha tendenciám doby a mnohí z nich majú preto sklony predpokladať, že vysoká rozvodovosť, tak ako aj vysoký podiel slobodných matiek, je čímsi normálnym. Že je to akýmsi príznakom slobody, ktorú nám dnešná spoločnosť poskytuje, že je to niečo, čo možno dokonca označiť ako pozitívum a pokrok. Takáto myšlienková konštrukcia je mylná a vyplýva z nepochopenia pojmu sloboda a jeho zamieňania s nezodpovednosťou, v tomto prípade pri výbere životného partnera.
Až príliš veľa ľudí – a je medzi nimi aj veľa kresťanov – nie je ochotných akceptovať manželstvo v jeho tradičnom ponímaní, ako ho chápe Cirkev a preto odsudzujú jej postoj k tejto inštitúcii, resp. z neho vyplývajúci postoj k predmanželskému sexu, nemanželskému spolužitiu, zväzkom homosexuálov a pod.
Táto knižka môže byť aspoň stručným úvodom k pochopeniu tejto problematiky všeobecne a postoja Cirkvi k nej zvlášť.

4 03.08.2014

Je až s podivom, ako vyčerpávajúco dokázal autor spracovať takúto náročnú tému na takom malom priestore.
Problémy partnerskej (manželskej) zrady, rodina a problematika vzťahov v nej (rodičia a deti, príbuzenské vzťahy), priateľstvá. Odpustenie ako záležitosť osobná, prípadne kresťanská, ale aj v sociálnej sfére (teda odpustenie celej spoločnosti).

„Súčasný svet odmieta milosrdné postoje a tvrdí, že namiesto milosrdenstva je potrebné nastoliť spravodlivosť. Ján Pavol II. hovorí: „Milosrdenstvo sa často predstavuje ako niečo, čo obmedzuje a ponižuje človeka. Moderná spoločnosť, ktorá všetko postavila na dokonalú techniku a organizáciu, nám chce akoby navravieť, že všetko môže fungovať dokonale a bezchybne, a tak v konečnom dôsledku nebude potrebné nijaké milosrdenstvo a nijaké odpúšťanie” (Dives in misericordia 2). Okrem toho sa prebudil v ľuďoch veľký cit pre spravodlivosť. Lenže túžiť po spravodlivosti bez milosrdenstva je veľmi nebezpečné, do čistého boja za spravodlivosť sa môže votrieť nedorozumenie, nenávisť a krutosť. Preto nie je správne tvrdiť, že v spoločnosti má byť len spravodlivosť. Dejinná múdrosť, ktorú pápež spomína, hovorí o tom, že konať všetko len v mene najvyššej spravodlivosti môže byť napokon aj veľmi krutá nespravodlivosť. Teda požiadavka, aby vzťahy medzi ľuďmi a v spoločnosti boli oslobodené od milosrdenstva a upevňované iba samou spravodlivosťou, nie je správna.“

„Prejavovať milosrdenstvo, odpustenie nie je ponižovaním človeka alebo udržiavaním rozdielov medzi ľuďmi. Mnohí stotožňujú odpustenie s ponížením. ... Podobenstvo o márnotratnom synovi však ukazuje, že skutočné milosrdenstvo sa neteší z poníženia toho, kto sa vracia, ale teší sa z toho, že mu bola prinavrátená jeho dôstojnosť. Milosrdenstvo, ktoré ponižuje alebo drží v ponížení iných, nie je skutočné. Opravdivo sa odpúšťa tak, aby sa pomohlo rastu človeka v dobre a v jeho dôstojnosti.“

Túto knižku som prečítal popri „Božom blude“ R. Dawkinsa a napadlo ma vtedy, že keby ľudia ako pán Dawkins neboli vo svojej pýche natoľko intelektuálne povznesení a dokázali by svoju pozornosť aspoň na chvíľu upriamiť aj na takúto, hoci svojím rozsahom skromnú, literatúru, snáď by mohli pochopiť, o čom to kresťanstvo (ktorým tak hlasno pohŕdajú) v skutočnosti je.

7 22.06.2014

Popravde, tento román na mňa nespravil ktovieaký dojem. Iste je to aj tým, že som po všetkej tej sci-fi a fantasy, ale aj inej (aj nábožensky orientovanej) literatúre už dosť otrlý a všelijaké fantastické a mystické konštrukcie na mňa len ťažko robia dojem (to nie je samochvála, skôr sťažnosť).
Tu musím upozorniť, nech už to niekomu príde smiešne alebo nie, že s vierou v existenciu anjelov aj diablov, a duchovného sveta vôbec, nemám problém. Že si to autor vo svojej fikcii (a možno nie iba v nej) predstavuje tak, ako to opísal, jeho vec, nedbám. Ale v detailoch je to príšerne nedorobené. Možno namietať, že tam ide hlavne o myšlienku a to ostatné sú iba nepodstatné kulisy, ktoré majú myšlienke poslúžiť. Lenže ja mám rád, keď s knihou (románom) dostanem všetko, čo tam patrí. Teda aj naozaj premyslený a logický dej s dotiahnutými detailmi, vierohodné postavy, atď.
Pre túto knihu je charakteristický vcelku prvoplánový a až detinsky naivne konštruovaný dej. Tiež častokrát akosi nedomyslená motivácia postáv, ktoré sa správajú niekedy dosť účelovo a neprirodzene. Všetci tí dobrí, spravodliví, „slniečkoví“ ľudkovia zo zboru (komparz) – jeden ako druhý. A navrch samé príšerné klišé. Neohrození novinári, strážcovia slobody a demokracie, statoční to bojovníci za ideály. Dobrí chlapci z FBI a vôbec všetci z federálnej administratívy... samé tie šablónovito jednajúce prototypy – „Čože? Niekde je ohrozený zákon? Ideme!“ – Akoby autor žil na nejakom ružovom obláčiku.
K tomu ten naprosto príšerný preklad (Kumran, 2009)! V priamej reči pomaly každá veta začínajúca buď „Hej...“ alebo „Nuž...“, čo veľmi rýchlo začne liezť na nervy. Možno je taký hrozný aj originál, ktovie, ale musí byť preklad taký otrocký a s tak obmedzenou slovnou zásobou? A potom tie spojenia ako napr. „prišiel tu“ apod. Než sa niekto podujme prekladať do svojho materinského jazyka, mohol by sa najprv priučiť jeho spisovnej forme. Ak v tom ale bol nejaký tajomný zámer, napr. snaha vystihnúť jednoduchosť vidieckych obyvateľov malého provinčného mestečka, mohol sa o tom dotyčný zmieniť aspoň v nejakej poznámke. To by som sa na tom možno dokázal zabávať, miesto aby som mal chuť trhať si vlasy. Žiaľ, takto je výsledok taký, že už beztak často dosť naivne vyznievajúce dialógy sú totálne sprznené. Akoby sa tam bavili mimozemšťania (teda, u tých anjelov a démonických bytostí nech by to bolo v poriadku) alebo chovanci „Ústavu“.
Navyše mi neustále dávala zabrať tá bezbrehá naivita niektorých amerických protestantských prúdov, ktorá presakuje celou knihou. Predstava Boha-taxikára, na ktorého stačí mávnuť a už sa vezieme (modlitba alebo dokonca len taká strelná modlitbička a anjelské zástupy sa rútia na pomoc). Stačí sa ohnať Ježišovým menom a dokážeme všetko. Detinská predstava, že ak žijeme podľa Biblie (ako nám ju vysvetlí napr. náš televízny kazateľ), musíme byť za vodou – zdraví, šťastní, bohatí... Ten, komu sa nedarí, ochorie či schudobnie, si za to najskôr môže sám a plne si to zaslúži – akiste nežije podľa Písma – takže na tých menej šťastných zas netreba príliš plytvať súcitom. My, Boží svätí, zabarikádovaní vo svojich elitných kluboch (zboroch), sme v „poho“ a na ostatných sa môžeme dívať pekne zvrchu. Až by sa chcelo zakričať: Aké americké!
Ostal mi z toho celého pocit, že to celé bolo myslené len ako také propagandisticko-výchovné dielko pre americkú protestantskú mládež.
Na druhej strane musím oceniť, ako výstižne, stručne a bez zbytočnej rozvláčnosti dokázal autor opísať sektárske spôsoby lovenia nových prívržencov, fungovanie rôznych siekt, východiská a skutočnú podstatu okultizmu, východného mysticizmu a New Age.
Napokon musím uznať, že je to predsa svojím spôsobom inšpirujúca kniha. Svojím čudným spôsobom...

5 15.05.2014

Problém neplodnosti. Medicínske riešenia. Čo je a čo nie je liečba. Stručný prehľad najpoužívanejších techník asistovanej reprodukcie a vysvetlenie postoja Katolíckej cirkvi k nim.
Týmto sa zaoberá táto brožúrka, ktorá je síce primárne určená kresťanským manželským párom, ktoré majú ťažkosti počať dieťa, no kľudne si ju môžu prečítať aj tí, ktorí síce nezdieľajú postoje Cirkvi k manželstvu, pohlavnému životu a AR, no chceli by sa aspoň v rýchlosti v danej problematike zorientovať.

2 15.05.2014

Hodnotenie samotného diela ponechám stranou. Mikszáthove novely a poviedky určite nie sú zlé, skôr naopak, no nemôžem ani tvrdiť, že som pri ich čítaní prežíval nejaké hlbšie emócie, ani to, že vo mne zanechali nejaké nezabudnuteľné pocity. Zvlášť ale musím oceniť výborný doslov prekladateľa Karola Wlachovského.

Tento skvelý román ma priviedol k názoru, že by som mal maďarským autorom venovať viac pozornosti. V mojej knižnici táto kniha ležala bez povšimnutia celé roky, než som ju konečne vzal do rúk a začal čítať (a to vďaka jednému komentáru práve tu – na DK). Musím konštatovať, že sa jedná o dielo mnohých kvalít. Oproti A. Szerbovi je taký D. Brown iba obyčajný učeň. Pendragonská legenda nestojí iba na tajomstve a akcii, nepostráda ani napätie a humor – je (primerane) bohatá na rôzne vtipné „hlášky“ (pri ktorých som sa mohol uváľať od smiechu) a zaujímavé postrehy.

„Zalilo mě ničemu nepodobné teplo, které cítím vždy, když vidím pohromadě plno knih. To bych se v nich nejraději válel, nořil se do nich, vdechoval opojnou vůni jejich prachu, cítil knihu každým svým pórem.“ – tak toto veľmi dobre poznám :-)

11 15.05.2014

Poviedky dobré, ako sme už u týchto autorov zvyknutí. Problém som mal iba s príspevkom Andyho Presbyho, v ktorom fiktívny autor pojednáva o konštrukcii pancierovania vesmírnych lodí, do ktorého sa mi dlho nechcelo, no keď som sa doň konečne pustil, na svoje prekvapenie som zrazu zistil, že ma to celkom baví.

Oproti predošlým dielom badať výkyv v kvalite, najmä na niektorých miestach dej pôsobil dosť naivne, až som mal z toho trochu rozpačité pocity. Na druhej strane – nebola to žiadna katastrofa. Hlavne keď vezmem do úvahy, že sa vlastne jedná o jednu z prvých kníh môjho obľúbeného autora.

6 12.05.2014