Garik komentáře u knih

V predošlých komentároch bolo spomenuté už hádam všetko, a tak pridávam iba tento úryvok:

„Už dávno usoudil, že smrt znamená prostě konec, okamžik, kdy ustane všechno vědomé myšlení a prach se nemilosrdně obrátí v prach.
V jeho sobeckosti mu taková filozofie skýtala útěchu. Když se to vzalo kolem a kolem, neospravedlňovalo ho to k tomu, aby se staral o sebe, řídil nejen svůj život, ale i životy ostatních pro svůj vlastní prospěch a svoje výhody? Neexistovala žádná jediná správná věc, žádná absolutní pravda, pouze legalizované společenské zvyky a přizpůsobení založené na pocitu viny. Pokud takhle pojímal smrt, znamenalo to, že na ničem doopravdy nezáleží. Život byl násilným evolučním uchopením bezvýznamnosti, dočasným pěžíváním nejchytřejších a nejprohnanějších. Za nějakých tisíc let, pokud lidstvo přežije, nikdo nebude vědět, že nějaký Tony vůbec existoval, natož aby se starali, jaký vedl život.“

10 05.01.2018

Autor tejto knihy stavia svoju autoritu na svojej – v skutočnosti veľmi úzko vymedzenej – vedeckej odbornosti, no súčasne si neskromne uzurpuje autoritu a kompetencie aj v mnohých ďalších oblastiach ľudského poznania. Richard Dawkins je skrátka kvalifikovaným odborníkom na všetko, k čomu ho práve napadne vyjadriť sa. Filozof, znalec ľudskej psyché, dejepravec, hviezdopravec, fyzik, antropológ – tým všetkým a mnohým ďalším R. D. iste je. Pravdaže, aby som bol presný, vždy evolučno-darwinovský.
No predovšetkým nemá žiadne zábrany uchyľovať sa k prekrúcaniu, manipulácii a tým najpodivnejším (a najnaivnejším) eskamotérstvam – podľa toho, ako sa mu to práve hodí. Keďže nemá skutočné dôkazy, používa pseudoargumenty, kriví logiku, dezinterpretuje historické fakty, vytrháva z kontextu, mystifikuje a manipuluje pomocou kadejakých (často veľmi lacných) trikov. Výsledkom je, že nejedno jeho tvrdenie (či špekulácia) pôsobí až úsmevne.
Za zmienku tiež stojí fenomén, ktorý možno v tejto knihe badať pomerne často – Richard Dawkins je znalcom myšlienok a tajných pohnútok iných (a to aj dávno mŕtvych) ľudí. On totiž vždy vie, čo si „v skutočnosti“ mysleli druhí (Jefferson, Adams, Gould a celá plejáda ďalších), keď písali alebo hovorili to či ono. Richard Dawkins, tento zarytý obhajca materializmu, zjavne musí disponovať nejakými paranormálnymi schopnosťami (takže ešte aj médium?).

Ak niečo vo svojom diele Richard Dawkins dokazuje, potom najmä to, že vôbec nepozná predmet svojej kritiky (svojimi „znalosťami“, ktorými sa tak rád prezentuje, môže ohurovať a presviedčať ľudí, ktorí sa, rovnako ako on, v rozoberanej problematike vôbec neorientujú).

Napriek tomu, že je vedec, nikdy netrpí pochybnosťami a preto sa ani nepýta po zmysle života (takéto otázky vedú často k pochybnostiam a tými on predsa netrpí a trpieť nechce) – jeho otázka znie inak: Akú má čo hodnotu pre „darwinowské prežitie“? Týmto pomeriava všetko, vrátane morálky.

Taktiež stojí za povšimnutie, že „Prírodný výber“ v jeho predstavách neustále čosi „koná“ (Dawkins „Prírodný výber“ neustále personifikuje).
Dawkins tu na vlastnom príklade demonštruje (čaro nechceného), ako sa človek, ktorý sa zbaví Boha, začne klaňať modlám. A Richard Dawkins sa klania často a rád. Vyznáva náboženstvo, ktorého apoštolmi sú Jefferson, Einstein, Huxley, Russell a ďalší. Jeho bohom (modlou) je „Prírodný výber“, spasiteľom Charles Darwin, kánonom Evolučná teória (tá pravá, nie nejaké odnože) a jeho svätou knihou je „O pôvode druhov...“. Meno tohto náboženstva je darwinizmus.

Okrem samotného opľúvania náboženstva (obzvlášť kresťanstva – preto ho zrejme žiadni politicko-korektní neomarxisti neobviňujú zo zločinov šírenia neznášanlivosti a nenávisti a médiá ho oslavujú) a bezbrehej oslavy darwinizmu je celá kniha (ktorá je vlastne len jedno dlhé maniakálne „slovíčkarenie“) o Richardovi Dawkinsovi – on si myslí, on si predstavuje, on predpokladá, podľa neho..., on nechápe, on naopak chápe...

„Boží blud“ nie je žiadna náučná literatúra ani vedecká práca.

10 02.01.2018

Podľa môjho názoru vynikajúca práca obnažujúca slabosť a nedôslednosť súčasného (novovekého) západného myslenia, ktoré kvôli svojmu ignorovaniu či dokonca popieraniu metafyziky, nie je schopné plne a do dôsledkov obhájiť svoju koncepciu ľudských práv. Navyše sa toto dielo vyznačuje stručnosťou (S. Sousedík ide bez zbytočných odbočiek priamo ku koreňu veci) a zrozumiteľnosťou aj pre laického čitateľa.

„… Bůh stvořil člověka, aby byl jeho obrazem, stvořil ho, aby byl obrazem Božím, muže a ženu je stvořil. …“
„Jaká je v křesťanském náboženství v těchto zákonech základní myšlenka, svědčící ve prospěch lidských práv? Tato základní myšlenka plyne z výše uvedeného úryvku Písma a jeho tradičního výkladu: je-li každý člověk dík svému lidství určen k tomu, aby se vztahoval bezprostředně k Bohu, nesmí nikdy sloužit druhému člověku za pouhý nástroj k uspokojování jeho vlastních potřeb.“

„Někdy se zdá, že jediným kritériem pro rozpoznání lidského práva je v naší společnosti již jen skutečnost, že nějaký požadavek zvětšuje prostor mravně ničím neomezené lidské svobody hraničící v tomto případě až se svévolí. To je ovšem povážlivé a má to, bohužel, nepříznivé důsledky pro vážnost lidských práv. Idea lidských práv se totiž sice dosud ze setrvačnosti těší ve sdělovacích prostředcích, a tím i v širších kruzích veřejnosti, jisté popularitě a přízni, ale v odborných kruzích, jak se zdá, začíná být přijímána s rozpaky.“

„Tak jako šíření křesťanské víry však neprobíhá všude zároveň, nýbrž v různých končinách země různě, tak ani k cíli vývoje nespějí podle emancipačních příběhů všechny kulturní okruhy stejně rychle, některé oblasti stojí v popředí, jiné se opožďují. Tyto rozdíly nemění nic na skutečnosti, že cíl dějinného pohybu je jeden jediný a všem civilizacím společný. Odtud, mimochodem řečeno, pochází populární názor, že islámské národy žijí dosud ve „středověku“ a že je třeba vyčkat, až dosáhnou stadia „osvícenství“ (jako by všechny civilizace musely sledovat tutéž předem danou vývojovou cestu!).“

8 31.12.2017

Mladému Alexovi sa pri páchaní nočného „supernásilia“ dostáva do rúk rukopis s názvom Mechanický pomaranč, ktorí vzápätí ničí. Po rokoch sa opäť stretáva s jeho autorom a začína chápať, o čom to dielo asi je a začína mať pocit, že aj on sám je takým mechanickým pomarančom. Že všetci „týni“ sú takými mechanickými pomarančmi.
Dielo obsahuje pomerne veľa násilia, no desivosť tohto násilia autor nedosahuje detailnosťou opisu (ktorý ostatne ani nie je moc detailný), ale skrz dokonale vytvorenú atmosféru a narábanie s jazykom „týnov“. Zvrhlosť násilia tu nespočíva ani tak v jeho brutalite ako skôr v skutočnosti, že násilníkom (ešte deťom) slúži k zábave .
Na hlavné otázky (ohľadom slobody, hraníc dobra a zla, či týkajúcich sa úvah o tom, kedy sme naozaj ľuďmi), s ktorými je prostredníctvom hlavnej postavy čitateľ konfrontovaný, odpovedá (alebo sa o to aspoň snaží) autor ústami väzenského kaplána.

Burgess ponúka aj pekný náčrt charakteru a politického myslenia rôznych revolucionárov, aktivistov, sociálnych inžinierov, ktorí v mene svojich ideálov túžia meniť svet (najprv, pravdaže, zvrhnúť vládu krajiny a získať moc), pričom nejakých pár obetí nikdy nevadí, pretože účel predsa svätí prostriedky. Sem patrí aj výstižný opis aktivistu, kaviarenského intelektuála vzdorujúceho realite jej popieraním, nenávidiaceho vládnuci režim a milujúceho jeho obete. Taký typický intelektuál, ktorý z teplúčka svojho domova dokáže svojou láskou a svojím súcitom objímať hoci aj celé ľudstvo (alebo aspoň jeho utláčanú časť), pričom dokáže ospravedlniť aj najhorších vrahov a násilníkov a (písaním) bojovať za ich, či už domnelé alebo skutočné, práva, a to aj napriek osobnej tragédii, ktorú mu spôsobili. Samozrejme, všetka tá láska trvá iba dovtedy, kým sa môže niesť a prejavovať v akomsi všeobecnom (a všeobjímajúcom) duchu. Vo chvíli, keď náš intelektuál narazí na realitu, keď má čeliť stretnutiu s politickým rivalom alebo vrahom svojej ženy a keď sa žiada konkrétny prejav tejto lásky v živote, tá sa rýchlo mení na nenávisť.

S prekladom pána Šenkyříka som bol spokojný. „Stručný slovník jazyka Týnů“ na konci knihy, som si, pravdaže, všimol, až keď som bol kdesi za polovicou a väčšinu dovtedy použitých výrazov som už pochopil z kontextu.

25 31.12.2017

„Pán ledové zahrady“ Jarosława Grzędowicza (všetky štyry diely) jednoznačne patrí k tomu najlepšiemu, čo sa v posledných dvoch dekádach v žánroch sci-fi a fantasy objavilo (i keď, napriek istému prelínaniu žánrov, si myslím, že toto patrí skôr do sci-fi). Odporúčam!

Ako to už při tých kvalitnejších žánrových dielach býva, aj tu možno zaznamenať istý myšlienkový presah. Z toho, čo ma zaujalo, prikladám dva úryvky z dvojky:
„Oni jsou jiní. Oni nechtějí procházet světem. Oni ho chtějí měnit. Nezajímá je, zda něčemu rozumějí ani jestli něco zničí, protože jsou si jistí svou moudrostí. Věří ve slova. Všechno popisují slovy. Činy je nezajímají. Oni myslí, ale nedělají si hlavu s tvořením. Tvoří podvědomě. Chtějí změnu, i kdyby měla být špatná. Ty nenávidíš změny. Oni jimi žijí. Nikdy nezaváhají s přivoláním změn a nezajímá je, co se stane. Tohle je rozdíl mezi vámi. Proto oni převracejí svět vzhůru nohama, a ty si nedokážeš poradit ani s obyčejným jablkem.‟

„Čím se liším od van Dykena a od ostatních? Nejsem vědec. Chybí mi analytický přístup ke světu. Vlohy pro hledání zjednodušených modelových vysvětlení. V jistém smyslu nerozlišování modelu od skutečnosti. Záliba ve vymýšlení teorií. Škatulkování. Udržení myšlenek ve světě abstrakce. Celý život mě pohání adrenalin. Přežívání, ne analýza. Jsem svázán s doslovností. Událostí, lidí i míst. Tím žiju. Můj přístup ke světu je v podstatě rozjímavý. Jsem prostý člověk. Disponuji také jinými vědomostmi. Méně bohatými, méně systematickými a určitě celkově menšími. Jenže to, co dělá můj přítel čaroděj z Amsterodamu, se mi nezdá rozumné. Jedině, že by za tím byla nějaká teorie, na kterou jsem příliš hloupý. Vysublimovaný filozofický úhel pohledu, o kterém by se hodiny dalo diskutovat žargonem plným termínů jako „simulakry“ „derivace“, „modálnost“ a „pojmové denotáty“ a který se v praxi používá k primitivnímu opovrhování lidmi, tyranii a vůdčímu komplexu. Doby, kdy věda byla funkcí moudrosti, dávno minuly. Teď je to labyrint protichůdných názorů spočívajících ve vysokém stupni abstrakce, kde je „model modelu“ jen mateřská školka. Je to snad nezbytný mechanismus, aby se člověk stal mágem?“

4 31.12.2017

Strata času. Snaha Lukáša Lhoťana varovať svojich spoluobčanov pred nástrahami islamu a hrozbami plynúcimi z (programového!) prijímania moslimov do európskej spoločnosti je síce chvályhodná, ale… Ale. Hneď na začiatku svojej knihy síce čitateľa upozorní, že vychádza zo svojej prednášky, no jeho lenivosť text prepracovať to nijako neospravedlňuje. Nemožno totiž prehliadnuť, že tému samotnú uchopil veľmi povrchne, spracovanie textu je skutočne chabé a výsledok chaotický. Napríklad (okrem mnohého ďalšieho, čo by sa dalo vytknúť) – pre prehľadnosť by bolo určite lepšie mať uvádzané štatistické údaje usporiadané v tabuľkových prehľadoch. Ďalším výrazným mínusom je, že z autorových ekonomických argumentov laické chápanie priam kričí. Nebudem ďalej rozpitvávať všetky neduhy, ktorých toto kratučké dielko obsahuje naozaj dosť. V kritickom čitateľovi to vzbudzuje pochybnosti o serióznosti autorových tvrdení, fanatického multi-kulti slniečkára nepresvedčí a človeku, ktorý je s problematikou aspoň ako-tak oboznámený, toho moc nedá.

Ako úvod do problematiky to nepovažujem za dobré, pričom publikácia takéhoto skromného rozsahu by práve ním mala byť. Na knižnom trhu sú neporovnateľne kvalitnejšie a presvedčivejšie diela.

5 30.12.2017

Môžem odporučiť. Dalo by sa síce povedať, že sa jedná o trochu nudné, miestami možno až útrpné, čítanie o vyslovene nudnom živote nudnej literárnej postavy, však zasadenom do veľmi zaujímavých a potenciálne možných(?) reálií. A Houellebecq svoje remeslo ovláda, takže ma pri tom, napriek vyššie zmienenému, udržal až do samého konca.

A teraz si dovolím uviesť aspoň zopár z tých Houellebecqových postrehov, ktoré ma zaujali:

„Podle milostného modelu převládajícího za mého mládí (a nic mě nepřimělo k tomu, abych uvěřil, že se věci podstatně změnily) se předpokládalo, že mladí lidé po krátkém období sexuální nestálosti v preadolescenci běžné naváží výlučné milostné vztahy, postavené na striktní monogamii, kde už vstupovaly do hry nejen sexuální, ale i společenské aktivity (večírky, víkendy, prázdniny). Na těchto vztazích nicméně nebylo nic definitivního a musely být vnímány jako svého druhu trénink, taková stáž (jejichž absolvování se ostatně v pracovní sféře stávalo běžným předstupněm k prvnímu zaměstnání). Milostné vztahy proměnlivého trvání (dobu jednoho roku, již jsem poznal já, lze považovat za přijatelnou) a proměnlivého množství (průměr deset až dvacet se mi jeví jako rozumný odhad) měly přicházet jeden za druhým, dokud to nezavršil jako apoteóza poslední vztah, který měl tentokrát být manželský a definitivní a prostřednictvím plození dětí měl vést k založení rodiny.
Dokonalá vyprázdněnost tohoto schématu se mi měla vyjevit až mnohem později, …“

„Ve věci obnovení rodiny, tradiční morálky a nepřímo také patriarchátu se před ním otevírala široká cesta, po níž se pravice ani Národní fronta nemohly vydat, aniž by se jim dostalo nálepky reakcionářů, či dokonce fašistů od zbývajících osmašedesátníků, kteří jsou sice už jen skomírajícími, sociologicky vysátými pokrokářskými mumiemi, avšak z mediálních bašt, kde se udržely, nadále dští síru na bídné časy a odpudivou atmosféru v zemi; …“

„(…) Praví ateisté jsou ve skutečnosti vzácní. (…) Jediní opravdoví ateisté, které jsem potkal, byli vzbouřenci; nespokojili se s chladným konstatováním neexistence Boha, odmítali tuto existenci, tak jako Bakunin: ‚A i kdyby Bůh existoval, museli bychom se ho zbavit...‘ Prostě jsou to ateisté Kirilovova typu, zavrhují Boha, protože chtějí dosadit na jeho místo člověka, ve jménu humanismu mají vysoké mínění o lidské svobodě a důstojnosti. (…) Většina lidí žije, (…), aniž by o těchto otázkách, které jim připadají příliš filozofické, nějak zvlášť uvažovala; přemýšlejí o nich, jen když jsou konfrontováni s nějakou tragickou událostí – s vážnou nemocí, s úmrtím blízké osoby. Tak to chodí na Západě; všude jinde ve světě, a to už od začátků lidstva, však lidé ve jménu těchto otázek umírají a zabíjejí, vedou krvavé války: bojují kvůli metafyzickým otázkám, rozhodně ne, aby zabodovali v ekonomickém růstu nebo se prosadili při dělbě loveckého teritoria...“

„(…) vždyť kolik intelektuálů ve 20. století podporovalo Stalina, Maa nebo Pol Pota, aniž by jim to kdy bylo zásadně vyčítáno; francouzský intelektuál není vázán zodpovědností, tu v povaze nemá.“

„(…) Západní civilizace mu připadaly odsouzené (…) neboť tak jako měl liberální individualismus zvítězit, spokojí-li se s podkopáváním přechodných struktur jako vlast, sdružení a kasty, podepisoval si svůj vlastní ortel tím, že podkopával základní jednotku společnosti, rodinu, a tudíž popíral demografické zákonitosti; logicky tedy nadcházel čas islámu.“

16 29.12.2017

Túto knihu som čítal pred rokmi a hoci spomienky na dej značne vybledli, dojem stále pretrváva.
Takže ten dojem… Akcia, akcia, akcia a opäť akcia, v šialenom ohňostroji nápadov a do toho všade natlačený taký ten „humor za každú cenu“, ktorý síce často pobavil (no v páse som sa z neho určite nelámal), no bolo ho skrátka až príliš. Takáto kombinácia mi, žiaľ, s pribúdajúcimi stránkami nutne privodila narastajúci pocit nudy. Tých vyše šesťsto strán je pre čitateľa, ktorý si chce iba trochu odpočinúť, „vypnúť mozog“ pri nejakom vyslovene oddychovom čítaní, predsa trochu moc. Napokon sa odpočinok mení na úmornú snahu o dočítanie (čítal som to ešte v dobách, kedy som chcel mať každú načatú knihu takmer za každú cenu aj dočítanú) a konečným výsledkom je vedomie premrhaného času.
Samozrejme, čitateľovi, ktorý je (aspoň v aktuálnej životnej etape) pevne presvedčený, že najlepšie je životom sa, pokiaľ možno, „prezabávať“, možno Asfalt odporučiť ako „super vec“.
Hodnotím tromi z piatich, teda mierny nadpriemer, avšak iba v kontexte skutočnosti, že sa tu jedná o dielko, ktoré nemá väčšiu ambíciu než byť čistou zábavou.

7 29.12.2017

Číre utrpenie. Samé „plky“ (navyše vo vate, nech to má aspoň nejaký objem) od ďalšej intelektuálky, ktorá sa rozhodla zvestovať svetu nejaké to svoje múdro. Samozrejme tak musí činiť okázale košatým štýlom, čo považujem za typicky (i keď nie výhradne) francúzsky nešvár.
Knihu som, napriek tomu, že je pomerne útla, nedočítal (po mnohých prerušeniach som na posledných asi päťdesiat strán rezignoval).
Dávam jeden bod za autorkinu snahu odovzdať nejaké to posolstvo, či výstrahu a druhý za doslov Martina Šáchu, ktorý sa síce iba letmo dotýka samotného diela, no zasvätene, pritom stručne, uvedie čitateľa do problematiky internetu a sociálnych sietí. Práve tento doslov je asi to jediné, čo dáva tejto knihe nejakú hodnotu. Ako však sám jeho autor poznamenáva, tieto informácie možno s trochou snahy nájsť aj na samotnom nete.

3 29.12.2017

Zaujímavá a v mnohom poučná kniha, ktorej potenciál byť hodnotným prínosom do prípadnej celospoločenskej diskusie je vopred pochovaný už samotným faktom, že jej autorom je Václav Klaus.

„E. F. Schumacher v 70. letech ve svém “Small is Beautiful” přesně říkal, že intelektuálové mají oproti neintelektuálům jednu velkou výhodu: ‚nejsou svázáni pouty dílčích vědomostí. Mají záviděníhodnou svobodu a duchovní rozlet ignorantů a nic jim nebrání osnovat nejdalekosáhlejší plány – nemají se prostě ve svém rozletu o co zarazit.‛ “

„Semínka se samozřejmě zasévají ve světě idejí. Stoupenci jakékoli nové myšlenky, jakékoli nové teorie, nejdříve překypují aktivitou, díky tomu získávají jednu pozici za druhou, dobývají odborné časopisy a vědu reprezentující instituce, jsou jimi oslněni novináři i intelektuálové (a celá „lumpen-intelligencia”), méně vědci. Jejich názory se stávají většinově přijímanou pravdou. Kdo se vzpírá, je považován za zpátečníka, za člověka se zlými úmysly, za pesimistu či skeptika, za narušovatele jediného evidentně rozumného názoru, za nepřítele pokroku. Přesně to se stalo i v případě ideologie globálního oteplování.
Úspěch nové myšlenky bývá tím větší, čím je myšlenka jednodušší, čím je pro laiky srozumitelnější, čím více se komplikovaná teorie o složitých jevech dá ztrivializovat a zjednodušeně vykládat, čím více na tuto teorii navazující ideologická doktrína vypadá jako přístup politicky korektní – po marxisticku odmítající trh, kapitalismus, ekonomický rozvoj a po rousseauovsku obhajující chudé, přírodu, zvířata. To – skoro všechno – doktrína globálního oteplování nabízí, s výjimkou toho, že není útokem na bohaté a že není obhajobou chudých.“

V knihe možno nájsť mimo iného napr. aj zmienky a úvahy o Rímskom klube, globálnom otepľovaní, environmentalizme, intelektuáloch, vede, 60-tych rokoch, ľudských právach a NGO (neštátnych organizáciách).

7 06.08.2017

Poviedky by som kľudne radil k lepšiemu priemeru. Dobrý opis „klasických osudov“ vrcholiacich v hraničných životných situáciách a dobrá charakteristika postáv, ich psychiky a emočného prežívania. Zároveň však nikde nečíha ani žiadna omračujúca originalita. Ako som už naznačil, poviedky samotné by zasluhovali lepšie hodnotenie, u mňa to však autor úplne dorazil svojím doslovom. Nečakám, že každý spisovateľ bude génius a polyhistor, no očakávam (a myslím, že celkom oprávnene), že bude disponovať aspoň istým všeobecným rozhľadom, a v oblasti, ktorej sa rozhodol tematicky venovať, zvlášť. Taragel však, zdá sa, svojimi poznatkami a názormi ustrnul kdesi v dobe sexuálnej revolúcie. Tento aspekt som sa rozhodol hodnotiť a zdôrazniť preto, že zatiaľ čo samotné poviedky sú (aspoň mi to tak pripadá) hodnotovo neutrálne, doslovom už autor vtíska knihe aj morálny rozmer. A činiť tak po tom, čo si kvalitou tvorby získa priazeň a náklonnosť svojho čitateľa, to už trochu pripomína formu manipulácie. Preto moje znížené hodnotenie.

3 02.04.2017

Osobne nepochybujem, že sa jedná o prínosnú a v mnohom poučnú publikáciu. Napriek tomu som v hodnotení ubral body, pretože cez niektoré nedostatky som sa nevedel (nechcel) preniesť. Autor je predovšetkým matematik a fyzik, čo sa zreteľne podpisuje na skutočnosti, že predmet svojho skúmania – teda islam – vníma výrazne zúženou optikou. Niektoré hodnotové, kultúrne a inštitucionálne prvky našej euro-antlantickej civilizácie vníma ako premisy, z ktorých automaticky vychádza pri svojich súdoch bez toho, aby sa zamýšľal nad ich pravdivostnou hodnotou. To by u stručného textu tejto „osvetovej brožúrky‟ bolo aj pochopiteľné, v kontraste s touto úspornosťou je však opakovanie sa (napr. niektorých citácií). Napriek všetkým výhradám, ktoré by som ešte mohol uviesť, túto heslovitú brožúru odporúčam zaneprázdneným ľuďom aspoň na prvotné a rýchle oboznámenie sa s nebezpečenstvom, aké predstavuje islam. Pre tých, ktorí majú čas a záujem ísť viacej do hĺbky sú na našom trhu omnoho fundovanejšie a lepšie spracované publikácie (napr. Islám bez závoje Roberta Spencera).


„Politická podstata islámu je to, co tvoří hlavní rozdíl mezi právem šaría a židovským náboženským právem – halachou. Židovské právo o nežidech vůbec nemluví a jasně říká, že právo dané země má přednost před halachou. Šaría mluví hodně o káfirech a o tom, jak se k nim chovat, jak si je podrobit a vládnout jim.‟

„Islám zotročil Afričany, Evropany (přes milión), hinduisty, buddhisty a kohokoli, kdo stál džihádu v cestě. Islám zotročil víc lidí než jakákoli jiná kultura. Muslimové svou historii zotročování všech ras a náboženství nepřiznali, ani se za ni neomluvili.‟

„Když muslimové prvně přicestují, akceptují svůj nový domov. Jejich první krok je prohlášení, že islám patří s křesťanstvím a judaismem do jedné rodiny. Probíhají dialogy a „sbližovací‟ setkání pro média a káfirskou společnost. Prohlašují také, že západní civilizace je ve skutečnosti založena na islámském zlatém věku. Poté, co se tato tvrzení uchytí a jsou akceptována, přijdou na řadu požadavky po změnách v káfirské společnosti. Ti, kteří tyto změny odmítají, jsou nazýváni slepými fanatiky, islámofoby a rasisty, i když nikdo nikdy neobjasní, co má odpor proti politickému islámu společného s rasou.‟

„Káfirští představitelé neví nic o islámu a právu šaría. Všichni potkali příjemné muslimy, takže si myslí, že islám musí být dobrý a ti, kteří dělají problémy, jsou extrémisté.
Káfirští představitelé neví nic o dualistické etice nebo politickém podrobení. Prvořadá motivace káfirských představitelů je být milý a hrát roli tolerantního hostitele těchto nových hostů. Druhořadá motivace je neříci nebo neudělat něco, kvůli čemu by byli označeni za bigotní fanatiky.
Hlavní plán káfirských vládců počítá s tím, že pokud budou milí, muslimové uvidí, jak jsme skvělí, a reformují islám. Ale pokud je vaším cílem nastolit právo šaría, které se úspěšně uplatňuje již 1400 let, proč reformovat něco, co funguje?
Šaríu nelze reformovat. Jedná se o Alláhovo právo, a to je dokonalé, univerzální, úplné a bezchybné.‟

9 22.03.2017

Kto by si rád neprečítal o kresťanstve ako o tej najväčšej manipulácii v dejinách ľudstva, ako o jednom obrovskom podvode po dve tisícročia režírovanom mocichtivými prelátmi zločinnej Katolíckej cirkvi?
Je zjavné, že sa Danovi Brownovi podarilo brnknúť na tú správnu strunu. A v správny čas (pretože takéto pokusy tu boli už pred ním – a nič). Odvtedy sa na vlne popularity tejto jeho knihy zviezli mnohí, no Brown sa vymyká tým, že nemá žiadne zábrany vo svojej knihe – rovnako ako v mnohých z publikovaných rozhovorov – tvrdiť svojim čitateľom, že sa opiera o „fakty“ (tie úvodzovky sú namieste, pretože toto slovo – ktorým zámerne a cielene označuje svoje, či skôr cudzie, výmysly – v súvislosti s jeho knihou vyvoláva trpký úsmev).

Dezinterpretácie, dezinformácie a lži. Ani po ignorovaní všetkých tých hlúpostí, ktorých je „Da Vinciho kód“ plný, z tohto autorského počinu nevzchádza nič, čo by sa dalo označiť aspoň prívlastkom „dobrý“ (celé je to vyslovene úbohé a neuveriteľne naivné, často to postráda logiku a obsahuje vnútorné rozpory, miestami je to infantilné až k smiechu, rýchlo sa vytráca akýkoľvek prvok napätia). Nebyť nosného motívu „vypožičaného‟ z diela „Svätá krv a svätý grál“ pánov M. Baigenta, R. Leigha a H. Lincolna, asi by po ňom ani pes neštekol. Domýšľam sa, že práve pre tento motív sa mu dostalo tak silnej marketingovej podpory. A ajhľa – máme tu bestseller a zo spisovateľa celkom priemerných kvalít je zrazu svetoznámy autor!

„Da Vinciho kód“ hodnotím ako „odpad“, a to napriek tomu, že samotný thriller ako fikcia by u mňa ešte obstál s jedným či (s prižmúrením oka) dvomi bodmi. Dobrému či dokonca vynikajúcemu spisovateľovi je možné všeličo odpustiť. Aj priemernému. Ba dokonca aj tomu celkom podpriemernému. Podmienkou je však jeho poctivosť.

Niekto z tímu autor-prekladateľ zrejme zlyhal. Dosť možné, že obaja. Jazyková korekcia nič moc. Voľba veľkosti písma žiadne terno – chcelo by to lupu.
Celé je to nezrozumiteľné a autor si pletie hrušky s jablkami. A čitateľ si to musí doslova oddrieť, keď z kontextu pracne doluje, čo chcel vlastne pán Cervenka povedať. Navyše čitateľ-laik, ktorý sa ešte nestretol s nejakou serióznou a zrozumiteľnou literatúrou venujúcou sa ekonómii a ekonomike, už po prečítaní prvých statí nebude vedieť, kde je sever.
Žiaľ, to jediné dobré na tejto knihe je jej anotácia, ktorá má len jedinú chybičku – je poriadne zavádzajúca. Obsah tvoria akože ekonomické komentáre vyšperkované kvetnatou mluvou, často sprznené až do nezrozumiteľnosti.
Andreas Cervenka je vraj „nositeľ ocenenia najlepší švédsky ekonomický novinár za rok 2013“. Takže to možno sprasil prekladateľ? Alebo je tiež možné, že švédskych ekonomických novinárov je strašne málo? Možno iba jeden? A ktohovie, kto toto honosné ocenenie udeľuje?

Pre drobné pobavenie:
str. 31 – „Existují čtyři slova, jež bankovní ředitel nikdy nevysloví: Jsem hoden peněz.“ Pre istotu zopakujem: „Jsem hoden peněz.“ Takže štyri slová? Aj toto čosi vypovedá o kvalite prekladu.

Tomuto paškvilu sa treba vyhnúť veľkým oblúkom!

4 09.02.2017

Autorka ponúka návod, ako sa vyrovnať s partnerovou neverou. Návod, ktorý vychádza z jej vlastnej skúsenosti, keď si počas krízy, ktorou sama prechádzala, vytvorila akýsi myšlienkový konštrukt, ktorý jej pomohol interpretovať situáciu a udalosti tak, aby sa mohla cítiť lepšie. Tento návod teraz ponúka pre všetkých. Žiaľ, zjavne nechápe a nevníma jednoduchý fakt, že to všetko postavila na vode, či, presnejšie povedané, na lži.
Ideál monogamie tu popisuje proste ako iba nejakú ďalšiu spoločenskú „normu“, ktorú vzápätí „odhaľuje“ ako mýtus, ktorého obeťami sme vlastne všetci, najmä však podvádzaní aj samotní podvádzajúci. Takže to napokon vyznieva, akoby to podľa autorky vlastne nebola nikoho vina – to spoločnosť, to okolnosti za všetko môžu. Ako sama píše: „Veľa okolností v spoločnosti nahráva nevere, preto je tak ťažké sa jej vyhnúť.“
Jedno z čiastkových, a naivných, riešení, ktoré ponúka, vidí napríklad v klasickej reakcii poplatnej našej dobe – vyhnúť sa slovám, ktoré by pravdivo popisovali skutok a nahradiť ich slovami „aspoň morálne neutrálnymi“.
Morálna a hodnotová orientácia tohto diela, tejto príručky, je podľa môjho názoru naprosto mylná, no keďže je zároveň zdieľaná značnou časťou populácie nášho civilizačného okruhu, kniha má nepochybne potenciál mnohým ľuďom pomôcť v ich manželskej kríze.

Myslím, že to povedal Chesterton: „Miesto toho, aby sme sa snažili dostáť ideálu, chceme zmeniť ideál.“ Tento výrok presne charakterizuje aj recept Peggy Vaughanovej.

Autorka chcela odhaliť, demystifikovať a uviesť na pravú mieru rôzne mýty, legendy, záhady aj historické skutočnosti, sama sa však nevyhla mnohým mýtom, mystifikáciám, zovšeobecňujúcim zjednodušeniam, nepresnostiam a až vyslovene naivným predstavám o niektorých popisovaných veciach, predmetoch, javoch či skutočnostiach.
V mnohých prípadoch som sa, miesto v anotácii sľubovaného „vysvětlení těchto věčných otazníků“, dočkal iba najrôznejších špekulácií a dohadov.
S informáciami uvádzanými v tejto knihe sa možno bežne stretnúť v populárno-náučných publikáciách, periodickej tlači alebo na internete, tu sú však prehľadne zhrnuté (asi jediné pozitívum). No ako sú rôzne ich zdroje, tak je rôzna aj ich kvalita. V kapitolách venujúcich sa otázkam viery, náboženstva a biblických udalostí je samozrejme výber zdrojov podmienený autorkiným svetonázorom, čo je síce na jednej strane plne pochopiteľné, no treba si uvedomiť, že pátranie po pravde to mení na pátranie po vhodných (vyhovujúcich) informáciách.
Tak napr. v kapitole o anjeloch možno pozorovať zjavnú ignoráciu, keď autorka napriek poznámke, že chápe, že sa tu má jednať o duchovné bytosti, predsa sa nimi naďalej zaoberá ako bytosťami hmotnej podstaty a ich umelecké stvárnenie komentuje, akoby sa malo jednať o zobrazovanie hmotnej skutočnosti.
Vôbec, v mnohých otázkach (napr. peklo), a hľadaní odpovedí na ne, sa prejavuje autorkina neznalosť a nepochopenie predmetu jej „skúmania“.

Názov publikácie je zavádzajúci (zrejme kvôli predajnosti), pretože zázrakom samotným je venovaná pomerne malá časť knihy. Čo sa zázrakov týka, autorka zjavne nechápe, čo to vlastne zázraky sú a o čo pri nich ide. Tiež ich vlastne nijako nedefinuje, čo jej umožňuje v niektorých kapitolách označovať ako zázraky javy, ktoré nimi v skutočnosti vôbec nie sú (najmä javy spájané s mágiou alebo s obyčajnými poverami) a takýmto spôsobom sa snaží dostáť zvolenému názvu svojho diela.

V texte nezriedka badať príklon k irónii, výsmechu a k bulvárnosti. Možno je za tým snaha dosiahnuť isté „osvieženie“ humorným ladením, možno tak autorka chce dať najavo svoj nadhľad či dokonca pohŕdanie (napr. keď rytierske zbroje nazýva „oblečkami“), ktovie?

Myslím, že svojím obsahom a jeho spracovaním sa táto publikácia nijako zvlášť nevymyká z kategórie „drby a zaujímavosti“ a tomu zodpovedá aj jej ohodnotenie.

3 29.08.2016

Nápad je to zaujímavý, no jeho spracovanie ma už moc neoslovilo. Teda, niežeby to bolo vyslovene zlé, to nie, no chýbalo mi tam to „čosi“, čo by dokázalo nielen prebudiť, ale tiež udržiavať moju zvedavosť.
Anotácia je mierne zavádzajúca (a nezištná dievka Sára – ako sa uvádza na prebale – je v knihe Sandra). Ale anotácie sa píšu s cieľom zaujať a prilákať čitateľa, čo sa v mojom prípade (žiaľ) podarilo.

2 29.08.2016

Nie som zrovna prívržencom konšpiračných teórií a preto som ani nebol práve nadšený tým, že Petr Hájek so všetkým neustále odbieha do všemožných konšpirácií, v ktorých sa následne nevyhnutne zamotáva do rôznych protirečení (i keď niekedy iba zdanlivých) a takto zbytočne odpútava pozornosť od vecí podstatných a znižuje váhu myšlienok a tvrdení, ktoré sú, aspoň podľa mňa, v tejto knihe a pre túto dobu naozaj dôležité.
Ako Slovák a občan SR, navyše pohybujúci sa mimo ťažko intelektuálne kruhy, nie som vzťahom Václav Havel vs. Václav Klaus nijako zvlášť zaťažený, no viem si predstaviť, že spôsobom, akým svoj postoj k týmto dvom postavám českej politickej scény (a dnes už vlastne aj českých dejín) Petr Hájek neustále prezentuje, k obľube svojej knihy v Českej republike rozhodne neprispieva. I keď chápem, že vzhľadom k tomu, čo túžil týmto svojím dielom povedať, sa mnohému z toho mohol iba ťažko vyhnúť. Vo výsledku je to však kontraproduktívne, pretože ľudia, ktorí ho v zúrivosti budú chcieť kameňovať, pretože si dovolil dotknúť sa ich ikony, sotva budú ochotní dopriať mu sluchu a schopní zamýšľať sa nad tým, čo tu chcel básnik vyjadriť.
Obhajobe kresťanskej viery (nebodaj jej šíreniu!) v českej spoločnosti tým, akou formou tu svoje myšlienky prezentuje, tiež asi moc neprospel.
Podtrhnuté, sčítané – táto kniha sa v autorovej vlasti, ani inde, zrejme veľkého množstva pozitívnych ohlasov nedočká. Škoda, pretože aj ona má čo povedať a má čím prispieť k zamysleniu sa nad tým, o čom je vlastne Európska únia.
Pôvodne som chcel toto dielo Petra Hájka ohodnotiť na tých 60%, až v závere, ktorý pokladám za naozaj dobrý, som sa rozhodol pre 80%. Pretože hodnota tejto knihy nespočíva v nejakom „rozjímaní“ o „svetovládnych“ konšpiráciách, ale v jej duchovnom presahu. Je preto na škodu veci, že autor tie skutočne dobré myšlienky vedúce k zamysleniu sa nad pravdou utopil v prehnanom fantazírovaní (miestami by sa chcelo povedať až blúznení).
Na druhej strane – je dobré vedieť, že sa ešte stále nájdu ľudia, ktorí sa neboja stáť za svojím presvedčením, neváhajú ísť s kožou na trh a prezentovať svoje názory a ísť proti mainstreamu.

4 28.08.2016

Banášovi sa podaril vskutku famózny kúsok – naivitou príbehu a v ňom odovzdávaného posolstva prekonal samotného majstra D. Browna. Postupné ponáranie sa do deja tohto románu bolo u mňa sprevádzané pocitom čoraz väčšieho utrpenia. Bol by som to vzdal ani nie po tridsiatich stranách, no autorov sloh študenta druhého ročníka strednej školy v konfrontácii s faktom nezvyčajnej popularity vo mne vzbudil neodbytnú zvedavosť a chuť dostať sa na koreň skutočnosti, že vôkol mňa pobehujú dospelí ľudia jeho tvorbou doslova uchvátení. Ako je čosi také vôbec možné? Veď kostrbatosť textu Kódu 9 ešte podtrhuje naivitu myšlienok v ňom prezentovaných. Navyše, Banáš vie nielen nakopiť protirečenia na tej istej stránke, on ich dokáže vopchať aj do jedinej vety! Na druhej strane, toto nie je pre ezoterické myslenie, ktorým sa tak rád hrdí, nič nezvyčajné. Skutočne desivé je až to množstvo nekritických čitateľov a obdivovateľov. Výsledkom mojej snahy o pochopenie tohto fenoménu je sklonenie hlavy pred ďalším dôkazom sily mediálnej masáže.
Ten jeden bod deliaci toto dielo od hodnotenia „odpad“ dávam za to, že o myšlienkach (a konšpiračných teóriách), ktoré sú prostredníctvom neho popularizované, je autor podľa všetkého úprimne presvedčený a za tú prácu, ktorú s nahromadením toľkých logických kotrmelcov bezpochyby musel mať. A tiež preto, že napriek spomínanému utrpeniu sa mi predsa dostalo aj pobavenia, ba až veselia. Aj keď to bol skôr taký ten smiech cez slzy, ako sa hovorí. Nebyť faktu, že to autor všetko myslel smrteľne vážne, mohla to byť vynikajúca paródia. Veď keď len povážim aspoň niektoré z momentov nesúcich toľký potenciál k nej: Tá úžasná psychológia postáv spolu s ich výnimočným verbálnym a písomným prejavom! Tie poznámky „Otca“ Jána! Tá konšpirácia vodcov náboženstiev Západu a Východu, týchto „správňákov“ ocitnuvších sa v čele tých asi najzvrhlejších inštitúcií v celých dejinách! Tá trojka špičkových slovenských agentov GP, s ich „fenomenálnymi“ rozviedčíckymi a vražednými schopnosťami a metódami (o ďalšom radšej pomlčím)! Sir (alebo sir Anthony), kpt. Hausser, sgt. Clark a ďalšie nahlúple, nedovtipné a ťarbavé postavičky z vedenia „Global Power“ ako vládcovia sveta! Tie dva kúsky pôvodne jedného krpatého šutra, schovávané, chránené a putujúce priestorom a časom, od spojenia ktorých závisí – no len si to predstavte! – rovnováha celého Vesmíru (či akýchsi síl v ňom), o budúcnosti ľudstva ani nehovoriac! A v neposlednom rade tá nijako nezakrytá podoba hlavného protagonistu a jeho najbližších s reálnymi osobami a v tomto kontexte komicky vyznievajúce mesianistické poslanie románovej Adky!
Veru – veľký, veľký potenciál! Škoda...

7 28.08.2016

Dobrá „orientačná príručka“, najmä pre mladých. Mimoriadna stručnosť (20 strán textu) je jej výhodou aj slabosťou.