Garik komentáře u knih

Táto kniha je, okrem iného, o šialenstve ľudí, ktorí trpia utkvelou velikášskou predstavou o schopnostiach človeka ovplyvňovať a kontrolovať klímu našej planéty. V danom kontexte preto vyznelo naozaj komicky, keď ju jej autor zakončil nemenej velikášskymi slovami o akomsi „dobývaní vesmíru“.

15 17.08.2020

Poučná brožúrka o výhodách aj rizikách dnešných digitálnych technológií slúžiacich k nášmu kontaktu s okolitým svetom. Staršie ročníky, ktoré sa v tomto digitálnom svete ešte stále nie dosť orientujú, oboznámi so sociálnymi sieťami a ich možnosťami a tiež s kadejakými modernými výrazmi, slovnými spojeniami a skratkami. Čo mne osobne vadilo, bolo autorkino trochu naivné a čierno-biele videnie mediálneho sveta, v ktorom sa, vyškolení súčasnou módnou ideológiou (a jej slúžiacimi majiteľmi pravdy), delíme na tých hlúpych, nevzdelaných a zlých šíriteľov a konzumentov lží a nenávisti, a tých múdrych, vzdelaných a pokrokových, ktorí chápu, že treba načúvať iba oficiálne posväteným, pravdovravným dobrodejom.

17 17.08.2020

Majúc ešte stále v pamäti skúsenosť s knihou pána Hájka ’Smrt ve věži‘, predsa som si kúpil ’Reportáž...‘ vydanú nedlho po nej a plnú textov písaných súbežne s ňou. Som normálny?

Grafická úprava, použitý font, absencia akejkoľvek redakčnej úpravy a k tomu ešte zmätenosť textov – to všetko, spolu aj zvlášť, podstatným spôsobom sťažuje čítanie.

K samotným krátkym textom – akoby každý jeden z nich bol vychrlený v akomsi horúčkovitom stave. Ich ledabolá štylistika, ktorej rozhodne nepomáhajú ani násilne pôsobiace pokusy o iróniu a sarkazmus (Hájek skrátka nie je Kuras a už vôbec nie Ouředník), má na svedomí, že nevyznievajú práve zrozumiteľne. Sú to iba také kratučké a trochu chaotické komentáre (vtedy) aktuálneho diania, ale samotná pointa (či skôr ich zamýšľaná „prorockosť“?) akosi uniká, obsah je zabúdaný prevažne ešte v procese čítania, nieto aby ešte dochádzalo k nejakému dodatočnému spracovaniu a analýze. A aj dojmy (okrem znechutenia) prchajú rýchlejšie, ako čínska napodobenina značkového parfému. Viem, chcelo by to možno iba viac sústredenia a pozornejšie čítanie, aby bolo úžasné autorovo posolstvo pochopené. Ibaže čo už? Nech pán Hájek prepáči, ale – aká úcta autora k čitateľovi, taká úcta čitateľa k autorovi.
Navyše – autorove konšpiračné vnímanie sveta ma tiež nijako nenadchýna (už na prvých stránkach nezabúda pripomenúť, že udalosti z 11. septembra 2001 považuje za podvod).

Dnešok – t.j. po troch rokoch od vydania „proroctiev“ a po uplynutí dvoch rokov od roku 2017, ku ktorému sa vzťahovali – už snáď poskytuje dostatočný odstup pre hodnotenie týchto textov.

Jeden bod jednak za autorovu bezpochyby nezištnú snahu a jednak za to, že takáto kniha (možno trochu paradoxne) môže jej čitateľovi pomáhať cibriť si kritické myslenie. A za sprostredkovanie tej možnosti normálne uvažujúcemu jedincovi aspoň letmo sa zoznámiť s duševnými pochodmi (a stavmi?) kovaného konšpiračného teoretika. Bez chuti a schopnosti využiť tento skrytý potenciál odporúčam radšej sa tejto knihe vyhnúť širokým oblúkom.

18 17.08.2020

Bol som naozaj milo prekvapený, ako ma toto dielo zaujalo hneď od prvej strany (s Besmi som sa trápil, až to bolo často hotové utrpenie). Opisy Raskoľnikovových duševných pochodov boli naprosto geniálne! Román je navyše plný zaujímavých, poučných a silných momentov, medzi inými napr. veľmi dobrý a presvedčivý opis života alkoholika, tiež list Raskoľnikovovej matky Pulcherije Raskoľnikovovej, ktorý je naozaj úžasný (a Duňa je skvelá!). Alebo názory socialistov v debate o zločine, o dvoch triedach ľudí, o svedomí a práve na zločin. Veľmi ma zaujala aj debata Petra Petroviča a Andreja Semionoviča o „pokroku“ (komúny, konkubinát...), ktorou Dostojevskij jednoducho a zároveň geniálne vykresľuje pokrokárske myslenie. Tam nádherne vidno, na akých (dnes už dobre ukrytých a vo všeobecnosti zabudnutých) ideových základoch stojí dnešná (už všadeprítomná, zato však umne maskovaná) neomarxistická ideológia a (umne zviditeľňovaná) „progresivistická“ agenda všetkých tých sociálnych inžinierov, ktorí nám tu kradmo zavádzajú ďalšiu totalitu.
A keďže v tomto románe Dostojevskij chtiac-nechtiac tak viditeľne zakopáva o korene súčasného šialenstva, aj tejto klasike možno predpovedať osud zakázaných kníh, alebo prinajmenšom tých cenzurovaných.

Mimochodom, toto bola prvá (a doposiaľ jediná) kniha, u ktorej som si musel napísať zoznam postáv.

Alebo: „8 starých blufov“
Kniha uvádzaná bombastickými sľubmi a bombastických sľubov plná. No keď sa mi už dostala do rúk, zvedavosť mi nedala. I jal som sa čítať a pochopiteľne som začal úvodom. Aj po sto stranách to bol stále ešte len úvod. A ku koncu knihy to bol vlastne stále len ten úvod, ktorý napokon vyšumel kamsi do stratena. Kiyosaki má zdanlivo návody na všetko a neváha zneužívať sny zúfalcov, aby im predával vábivé preludy. Toť vše.

Inak:
V celej knihe som nenašiel žiadnu hodnotnú (tobôž nie novú) informáciu. Autor prakticky iba vyraboval iných „mysliteľov“, ich „myšlienky“obložil obrovským balíkom vaty a predal v novom balení pod vlastnou značkou. Vata, vata a ešte tisíckrát vata (aj keď cukrová). Neustále odvolávky k detstvu (bystrý chlapec, hotový génius), Vietnamu (nech je zrejmé, že nás poučuje hrdina), blablabla... Dane, dlh, inflácia, dôchodok – dokola a dokola a dokola.

Ešte inak:
Kniha je preplnená nič nehovoriacimi radami, frázami, ktoré nič neriešia a ktoré ich autor opakuje ako mantry stále dokola. A v momentoch, v ktorých by sa už mal konečne prepracovať k čomusi konkrétnemu, odkáže čitateľa na nejakú webovú stránku alebo na niektorú z ostatných kníh Spoločnosti bohatého otca. Osobne pochybujem, že tam sa človek dozvie viac a zrejme ho to má všetko motivovať ku kúpe hry, prípadne k absolvovaniu seminára, ktorý však asi neponúkne o nič viac. Bublina nafukovaná za účelom zhŕňania peňazí, o ktorých autor pokrytecky neustále tvrdí, že sú bezcenné.

A ešte inak:
Tento finančný dobrodruh a naprostý ekonomický diletant najprv siahodlho vysvetľuje, prečo sú peniaze vlastne úplne bezcenné, potom venuje mnoho priestoru chválením sa, ako ich on zarába a napokon ide ostatných poučovať, ako k nim prísť.

A ešte raz inak:
Tento finančný (a zrejme aj matematický) „génius“ napr. vysvetľuje, že ak banka získa 100 peňazí, podľa modelu 1:12 (platí pre USA) si môže „vytlačiť“ ďalších 1200 peňazí. Podľa tejto logiky by však stačilo, ak by banky obdržali akýkoľvek balík „hotovosti“ od centrálnej banky a potom by si túto „hotovosť“ požičiavali medzi sebou, čím by generovali neobmedzené množstvo peňazí a tým aj neobmedzenú infláciu. Ale k čomu by potom banka potrebovala (ako to náš „génius“ tvrdí) nejakých klientov, napr. aj nás obyčajných vkladateľov, a načo by vôbec potrebovala poskytovať úvery a hypotéky? A ako by vôbec mohla fungovať ekonomika? A kopec ďalších otázok! Ale možno som iba nič nepochopil, pretože som zaostalý a na pochopenie týchto „hier bohatých sprisahancov“ proste nemám. (A áno, viem o tom, že konšpiračné teórie dávajú jasné odpovede aj na toto!)

A znova inak:
Interesantná je napr. ohromná starosť pána Kiyosakio o to, aby „finančne vzdelal“ čo najväčší počet ľudí. Chváli sa miliónmi a miliónmi čitateľov, ktorých vraj motivuje k tomu, aby sa vymanili z tých 90% chudobných a okrádaných a zaradili sa medzi 10% bohatých (a okrádajúcich) sprisahancov. Mimoriadne mu záleží na tom, aby sa ľudia mohli zbaviť svojho postavenia zamestnanca a mohli sa presunúť na pozíciu tvorcu vlastných peňazí z ničoho (ako to rád nazýva). Tu sa natíska otázka, prečo nezačína u vlastných zamestnancov?
Jeho cieľom vraj je, aby sa stalo bohatým celé ľudstvo (Ideálne, keby najprv zaplatilo za jeho knihy, hry a semináre, že?). Ani takéto deklarácie však nedokážu zakryť patologickú bezcharakternosť a amorálnosť jeho postojov a prístupov ku spomínanej motivácii.
(Inak, čo by sa asi stalo, odhliadnuc od toho, že je to proste nemožné, keby sa tak všetci stali „bohatými“?)

A opäť inak:
Čaro nechceného? Je zábavné, ako Kiyosaki svoju zárobkovú činnosť nazýva tlačením si vlastných peňazí (čo je samozrejme čistý nezmysel a to bez ohľadu na to, že to myslí metaforicky a robí tak zrejme pre zatraktívnenie textu), pričom sám (možno nechtiac?) priznáva, že sa vlastne jedná o mámenie peňažných prostriedkov od investorov, ťahanie peňazí od obyčajných ľudí platiacich za jeho produkty v márnej nádeji, že si finančne polepšia, či sa dokonca zaradia medzi horných 10% (pridajú sa k sprisahancom, podobne ako autor sám – cha-cha), a v neposlednom rade o špekulácie (investovanie) na rôznych trhoch. Hochštaplerstvo od začiatku do konca.

A nasilu ešte inak:
Táto kniha by si možno predsa zaslúžila aspoň jednu hviezdu, pretože je plná humorných momentov, keď pán Robert T. Kiyosaki vysvetľuje svoje predstavy o monetárnej politike, bankovom systéme a ekonomike vôbec, nebyť toho, že tieto momenty umiestnil do akejsi slučky a teda ak sa postupne a poctivo prehrýzate touto (a zrejme aj akoukoľvek jeho ďalšou) knihou, doslova vás nimi umláti.

Po neviem-koľký raz inak:
Celá táto kniha je predovšetkým 300-stranovou sebaprezentáciou jej autora (a utrpením pre jej čitateľa). Je to taká óda na autorov život – výchovu, vzdelávanie, skúsenosti, známosti, podnikanie a bohatstvo. Okrem toho už len samé nesplniteľné sľuby, absolútne bezcenné rady a návody, reklama a odkazy na ostatné produkty Kiyosakiho spoločnosti. Navyše, jeho vnímanie morálky a morálnych hodnôt je žiaľ totálne pokrivené a takéto ho podsúva aj čitateľovi. Ale čo čakať od predajcu bublín, že?


Pre môj komentár som zvolil štýl majstra Kiyosakiho – text maximálne roztiahnuť, nech to vyzerá, že mám skutočne čo povedať a pritom dookola omieľať vlastne stále to isté. Akurát som presvedčený, že na rozdiel od majstra som bol v tom opakovaní v podstate tej samej myšlienky predsa trochu tvorivejší.

Záver:
Ak použijem jazyk autora – táto kniha žiadnu čistú hodnotu nemá. (Teda, iba pre neho samého – kým sa predáva.)

Teda, priznám sa, že po kadejakých skúsenostiach som podozrievavo očakával ďalšiu nechutne šablónovitú a vatou vyplnenú príručku k sebazdokonaľovaniu a to v takom tom príznačne americkom štýle, pričom autorovi nejde o nič iné, než vytrieskať nejaké tie prašule z naivného čitateľa a prilepšiť si takto na dôchodok (jasné, že aj to tu iste zohráva svoju rolu). O to príjemnejšieho prekvapenia som sa však napokon dočkal. Áno, autor (správnejšie by bolo autori) sa istej miere šablónovitosti, žiadúcej pri štruktúrovaní takéhoto textu, nevyhol – to je ale pochopiteľné.

Musím vyzdvihnúť, že Joe Navarro má ku komunikácii s čitateľom citlivý a v mnohých ďalších ohľadoch pomerne vzácny prístup. Vystupuje umiernene, sebakriticky, s veľkou opatrnosťou k vlastným tvrdeniam, so zjavnou snahou o maximálnu serióznosť, s upozornením na všetky riziká, svoje schopnosti nijako neglorifikuje a nepreceňuje, nečiní si žiaden patent na rozum.

Nutno tiež oceniť ilustračné fotografie k podpore predstavivosti a lepšiemu uchopeniu textu.

Od tejto knihy rozhodne netreba očakávať žiadne zázraky. V komunikácii môže pomôcť (a to najmä odbúraním niektorých hlboko vžitých mýtov), ale hlavne môže čitateľa priviesť k triezvemu pohľadu na túto problematiku.


Pre pobavenie jedna perlička slovenského prekladu: „pumový atentátnik“ (bombový). Kto to je? Niekto, kto pácha atentáty na pumy americké? Alebo atentátnik, ktorí sám nesie nejaké znaky tejto šelmy? Alebo...?
Prekladateľská katastrofa, ktorú som po tomto lapsuse očakával, sa našťastie nekonala a tak musím slovenský preklad pochváliť, pretože svojou kvalitou (aspoň nakoľko som schopný to posúdiť) sa radí k tým lepším.


A ešte taký dôvetok:
Na tomto komentári som začal pracovať už po prvých prečítaných stránkach a knihu som (pod vplyvom dojmov a emócií, ktoré vo mne spočiatku vyvolávala) v jeho prvej verzii zniesol pod čiernu zem a bol by som ju zrejme hodnotil ako odpad. Musel som prekonať svoj odpor, aby som pokračoval a až s ďalšími a ďalšími stranami sa moja mienka postupne upravovala až k bodu, keď som sa rozhodol pre najlepšie hodnotenie, a to najmä pre ten vyššie spomenutý Navarrov prístup. U tejto knihy, ako som už naznačil, skutočne platí, že kto veľa očakáva, ten málo dostane.

17 23.06.2020

Jedna z tých kníh, ktoré môžu byť užitočné pre lepšie pochopenie sveta, ktorý nás obklopuje. V tejto sa autor venuje práci ’strážnych psov demokracie‘. Poučné!

Jeden citát:
Stokely Carmichael jednou prohlásil: „Skutečným cílem liberála je přivodit změnu, která žádným způsobem neohrozí jeho postavení.“

29 06.01.2020

Rečnícke kotrmelce vo chvíľach smútočných. Našlo sa však pár výrokov, pri ktorých som mal pocit, že ich zaznamenanie a zaradenie medzi humorné bolo výsledkom ich nepochopenia. Ale inak toto „dielko“ naozaj pobavilo.

Výborne zvládnutá denníková forma. Najskôr iba prostredníctvom poznámok hlavnej postavy, neskôr, v druhej časti, sa zapájajú všetci traja aktéri.
Interakcie Innokentija s Geigerom – interesantné!
A Anastázia! Anastázia!
Innokentijovým rozprávaním (či zápiskami) sa ako červená niť vinie taký zvláštny a mocný sentiment. Snáď to bolo práve tým detailným popisom rôznych, často až akoby bezvýznamných, drobností. Ostatne, sú to práve tieto zdanlivé podružnosti, ktoré sú kľúčové pre Innoketijov pohľad na svet a ľudský život v ňom. Práve ten jeho pohľad a z neho plynúce postoje mi doslova učarovali. To nenútené nachádzanie krásneho v živote. Tá absencia zatrpknutosti, zášti, pobúrenia, závisti, pohoršenia, nenávisti, ublíženosti atď. Tá vyrovnanosť a odovzdanosť („Tresty neznámo za co neexistují,...“).
Dej plynie, ale doslova iba tak plynie...
Čo sa prekladu týka, musím vyjadriť maximálnu spokojnosť. Oceňujem aj poznámky prekladateľky pod čiarou, ktorými objasňuje kontext.
Výnimočne sa vyjadrím aj k prebalu knihy. Ilustrácia na ňom je škaredá a geniálna zároveň.


„Boj o štěstí vás nijak zvlášť neinspiruje, že?“ ptá se mě Valentina.
„Ten vede všeobecně jen k samým tragédiím,“ říkám.


„V souvislosti s otcem jsem přemýšlel o podstatě historických pohrom, třeba všelijakých revolucí, válek a podobně. Hlavní hrůza nespočívá ve střelbě. Dokonce ani v hladu. Spočívá v tom, že se uvolňují ty nejnižší lidské vášně. To, co se v člověku dříve podřizovalo zákonům, vyplouvá na povrch. Protože pro mnohé existují pouze vnější zákony. Ty vnitřní nemají.“

27 26.12.2019

Wolfram, Beneš, ich najbližší a ich osudy. A ich starí kumpáni. A ich kráľ, kráľovná a ostatné panstvo. Všetko vlastne starí známi (nechýba ani starý „pfítel pan Oldfich, vždy pfipraven prolít svou krev“). A, samozrejme, poriadny húf zákerných nepriateľov – často postavičky nové, pretože ich zoznam musí byť každým ďalším dielom dopĺňaný, keďže tí sa nám pričinením hlavných hrdinov dosť míňajú.
Dej ako vždy skvelý – nedalo sa odtrhnúť. Pravda, je to taká rozprávka pre dospelých – ale úžasná!

35 26.12.2019

Ďalší vynikajúci diel o rytieroch z Vřesova. Len tie občasné chyby trochu zamrzia. Ako keď sa z majstra Pavla kdesi medzi kapitolami stal majster Peter.

21 26.12.2019

Určite sa oplatí prečítať.
„V skutočnosti však je Cirkev nenávidená nie preto, že jej členovia zlyhávajú, ale hlavne preto, že trvá na tom, akou by mala byť. Hovorí o Bohu, o večnosti, o tom, čo je správne a čo nie. Cirkvou sa pohŕda práve pre jej vernosť a nie pre jej nevernosť.“

Mimoriadne silné svedectvo z prostredia USA o podstate potratov, o všetkých problémoch s nimi spojených, o potratovej politike, o praxi priam priemyselnej likvidácie ešte nenarodených detí, o klamstvách nehanebne šírených tzv. pro-choice lobby a jej snahách o manipuláciu žien najmä v momentoch, keď sú najzraniteľnejšie, keď sa ocitajú v životnej situácii tak ťažkej, akou niekedy býva práve tehotenstvo. O dobrovoľne podstupovanej najväčšej genocíde v ľudských dejinách.

16 25.12.2019

Darmo pán Kašpar ponúkol asi tak bambilión odhalení, poučení, informácií a rád. Už čoskoro po prečítaní som si z toho nepamätal ani trt. Jediné, čo mi utkvelo v pamäti, bola zmes agresivity a vtieravosti.

Je to taký akoby cestopis prekladaný reportážami z rôznych miest súčasného Nemecka o životoch, skúsenostiach a názoroch migrantov, internovaných v kdejakých provizórnych táboroch (kam sa autor dostal obyčajne nejakým pokútnym spôsobom), kde celé mesiace čakajú v stiesnených podmienkach na to, čo s nimi bude ďalej. Pričom opisovaná realita nemeckých uprchlíckych táborov je často priam desivá. Na svojich cestách Tuvia Tenenbom navštevuje aj všelijakých týpkov, ktorí sa motajú v politike a majú, či ju aspoň deklarujú, snahu s danou situáciou niečo robiť. Zaujímavé faktografické údaje, informácie o dianí a rôzne postrehy (svoje, domácich aj migrantov) servíruje čitateľovi s nadhľadom, vtipom, iróniou a sarkazmom. Čím mi, mimochodom, pripomína B. Kurasa.

Keď som bral do rúk túto knihu, ešte som netušil, s akým postojom autora sa v nej stretnem. Ukázalo sa, že k „vítacej“ politike Nemecka je veľmi kritický. Niet divu po tom, čo mal možnosť na vlastné oči a uši sa presvedčiť, ako Nemci „zvládli“ prílev utečencov a ekonomických migrantov, ktorý svojou politikou sami umožnili.
Najhoršie na tom všetkom je, že táto pokrytecká politika im podľa mnohých indícií slúži hlavne k tomu, aby si mohli riešiť svoje vlastné mindráky, aby si mohli dofukovať tie svoje aj po tých desaťročiach od vojny ešte stále spľaslé egá, aby si mohli pofúkať a hojiť všetko to svoje bó, aby napravili pred svetom svoju pošramotenú povesť, aby opäť mohli kričať a dupať, že sú to plným právom oni, kto má zjednocovať a viesť Európu k jej svetlým zajtrajškom.

Povšimnutiahodný je aj jeden fenomén, na ktorý tu náš statočný reportér narazil, ako som vyrozumel. Veľká časť nemeckých politikov (od tých najmenších regionálnych až po „elity“), prevažná časť intelektuálov, novinári a médiá všeobecne takmer bezozbytku, značná časť verejnosti hlavne v bývalom Západnom Nemecku, sa hlási k ľavej časti politického spektra. Títo ľudia si svoje ťažké traumy z toho, čo ich blízky predkovia napáchali, liečia nie len bezuzdným vymýšľaním, rozširovaním a totalitným presadzovaním kdejakých pomyselných slobôd, ale aj hlasným proklamovaním lásky – k ľuďom a ľudstvu všeobecne, k trpiacim zvlášť, ale najmä k ľuďom inej farby pleti a vôbec mimoriadnu náklonnosť zvyknú už nejakú dobu pociťovať a prejavovať k islamu. No tiež vo svojich ideových oponentoch dodnes radi odkrývajú neonacistov, nachádzajú antisemitizmus, čím takisto bojujú proti nenávisti a ukazujú svoju lásku. A pritom pri rozhovoroch s nimi takmer vždy vypláva na povrch, že v ich myslení aj naďalej za všetko zlé môžu Židia (nevedeli, že v osobe T. B. sa práve bavia so Židom). Takže asi toľko k poctivému vyrovnávaniu sa s minulosťou. Môže byť, že práve v tomto navonok stále ukrývanom presvedčení pramení ich bezprecedentná a inak ťažko vysvetliteľná priľnavosť k islamu?

A teraz nejaké tie hlášky:

Časť komentára zo str. 10 k akcii Strany zelených v Berlíne, pri ktorej má prebehnúť „panelová diskusia s queer uprchlíkmi a o nich“:
„Jsou to Němci! Kde jsou syrští queers? Kde jsou afghánští transgenders? Nemůžu je najít. Rozhlížím se kolem a obličeje, které na mě na téhle queer pařbě zírají, jsou germánské. Je možné, aby syrští nebo afghánští queers byli od přírody vzhledem podobní Němcům?“

„Většina německých novinářů, na něž jsem narazil, věří, že žurnalistika je „edukativní“ nástroj, v němž na faktech záleží mnohem méně než na „správném myšlení“. Sami sebe vidí jako někoho, kdo stojí nad „masami“, a myslí si, že je jejich povinností přimět lidi „myslet správně“, což...“ (str. 15)

„Ale tohle tvrdí starosta a jeho slova jsou pádnější než nějaká realita.“ (str. 41)

„Ne, tady není demokracie. Německo je míň demokratické než NDR. Když říkáte, co si myslíte, přestanete být ve své vlastní zemi vítán.“ (str. 44)

„A intelektuálové, kteří nejčastěji vyplouvají na levém břehu politiky, historicky nikdy neprojevovali příliš lásky či sympatií k faktům a skutečnosti; to přece není to, kvůli čemu na světě existují.“ (str. 59)

„Jak může německá vláda dopustit, aby se tohle dělo? Copak lidé v téhle zemi nemají kousek studu? Prezentují se před celým světem jako ti nejsprávnější lidé pod sluncem, úžasní a starostliví, ale jsou takoví doopravdy? Nechali by takhle žít psa? Kde to jsme, proboha? V Islámském státě?“ (str. 67)

„... znamená to následující: když v Německu nepřemýšlíte tím „správným“ způsobem, váš život se promění v jednu velkou lítost nad tím, že jste se vůbec narodili, a jediným vaším přáním bude odstěhovat se do Severní Koreje.“ (str. 93)

„Překvapilo mě, co mi Alexander vyprávěl o špatném stavu táborů v Německu už v roce 1998. Pokud to tak je, jsem šokován i já. Protože to by znamenalo, že to, co jsem viděl v uprchlických táborech po téhle zemi, není nic nového pod sluncem, nýbrž že to naopak je zavedená praxe.“ (str. 113)

„Německo si vydobylo fantastické jméno, když otevřelo své hranice tolika uprchlíkům, ale tím, že neplánovalo, co s nimi udělá, až tu budou, zpečetilo jejich osud. To, čím si uprchlíci procházejí v táborech – ať už je to nekonečná nuda, hrůzostrašné bitky na nože, rozbité záchody, nechutné jídlo, přidělování včerejších nepřátel na jeden pokoj nebo jakákoli absence hygieny, to všechno tyhle lidi ovlivní na celý život. Samah a stovky tisíc jejích krajanů a krajanek jsou předurčeni k duševní i duchovní smrti. Ano, Německo možná zachránilo jejich těla, ale zabíjí jejich duše.“ (str. 115)

„Novinář musí zůstat neutrální“, říká mi Akif, „a psát fakta, fakta, která může dokázat. To ale není případ dnešního Německa. Co dělá německý novinář? Protože je to zločinný, zeleně kontaminovaný ideolog, má poslání infikovat zkurveným multikulturalismem mozky čtenářů.“ (str. 172)

39 18.08.2019

Toto dielo Pavla Kosatíka vnímam ako mimoriadne zaujímavý, poučný a zároveň osviežujúci pohľad na niektoré, dnes už vo vedomí laickej verejnosti takmer neznáme, aspekty dejinných procesov v nie tak dávnej histórii národa českého, a to obzvlášť čo sa týka myslenia, snov a ambícií jeho elít.

Niečo z výpiskov:
„Masaryk však vystoupil s názorem, že co není pravdivé, nemůže být ani krásné, estetický účinek díla vyplývá z jeho morálky. Jak se zanedlouho ukázalo, stal se ve své generaci průkopníkem, který s daným míněním předběhl dobu – ačkoliv teď už proti němu nestáli jen estéti, ale mnohem spíš političtí pragmatici.“

„Básník Josef Hora (…) „Zlo je vskutku v tom, že polovzdělaný dav žije jednak vykořeněn ze své mateřské, většinou venkovské řeči, jednak životem prázdným, napodobivým, vyčteným z novin. Zapomněl na řeč svého dětství a nikdy si nevytvořil řeč svého mužství.“ Život klouže po povrchu, mínil Hora, jazyk tedy klouže s ním: nepevní lidé podléhají stále novým a novým módám, přijímají cizí slova jako masky a převleky. V silách nové společnosti by mělo být toto změnit.“

„Jazyk mateřský jistě lépe ovládá žák,“ byl citován starý Vilém Mathesius, „který třeba někdy zakolísá v pravopisu nebo tvarosloví, ale dovede pěkně vyprávět nebo popisovat, nežli žák, který má v malíčku všecky předpisy pravopisné a tvaroslovné správnosti, ale nesvede několik kloudných vět jasného a plynulého vyprávění nebo popisu.“

25 18.08.2019

S väčšinou podstatných informácií, obsiahnutých v tejto práci, som bol oboznámený už dávnejšie prostredníctvom diel iných autorov (nezriedka ateistov alebo agnostikov!). No predsa sa našlo dosť pre mňa úplne nových poznatkov a údajov, ktoré mi „rozšírili obzory“. Rodney Stark tu odviedol úžasnú prácu a zosumarizoval do jedného diela výsledky doterajších výskumov (svojich aj mnohých iných historikov), týkajúcich sa rôznych období dejín a viacerých predmetov bádania (tzv. temný stredovek, kresťanský antisemitizmus, križiacke výpravy, inkvizícia, otroctvo, potláčanie vedy, osvietenstvo atď.). Iste sa nájdu aj drobné nedostatky, ale za ten najväčší považujem názov knihy, ktorý znie vyslovene bulvárne.

Ešte poznámka k prekladu: Text sa mi čítal (po všetkých tých skúsenostiach najmä so slovenskými prekladmi) prekvapujúco dobre, bez akýchkoľvek rušivých vplyvov spôsobených prekladom, až po kapitolu venovanú križiackym výpravám. Tu už som natrafil na – možno nie moc závažné, no do očí bijúce – nedostatky (napr. Mamelukova armáda miesto mamelucká – a prekladateľa pritom ani netrkne, že údajný Mameluk by podľa datácie ťažení musel byť vskutku dlhoveký) a od tej chvíle som začal byť omnoho pozornejší a vnímavejší k rôznym prekladateľským chybám, ktorých začalo pribúdať.

Napriek spomenutým nedostatkom túto knihu vrelo odporúčam!

„… Rovnako pozoruhodná je skutočnosť, že hoci muži literatúry, ktorí vyhlásili „osvietenstvo“, boli bezbožní, ústredné postavy vedeckých úspechov tej doby boli hlboko zbožné a medzi nimi bolo rovnako veľa katolíkov ako protestantov. Toľko teda k názoru, že osvietené sekulárne sily zrazu v 16. storočí prelomili okovy katolíckeho myslenia a položili základy moderných čias.“

22 07.08.2019

„Netreba si myslieť, že celý stredoveký život sa vyčerpával len v práci, remeslách, cechoch, obchode, poľnohospodárstve, blahobytnom živote, bohatom obliekaní a bohatých jedlách, pití, slávnostiach, tancoch a kozmetike. To sú len jednotlivé čiastkové pohľady, ktoré vyvolávajú popri kritike alebo úsmeve predovšetkým základnú úctu voči minulosti – aj v dobách bez vyspelej techniky, motorov a elektriny, bez turbín a benzínu, žeriavov a buldozérov sa ľudia usilovali žiť ľudským životom a stále život zdokonaľovali. Život v minulosti bol však nepomerne zložitejší, bohatší a plnší, než sa dá vystihnúť na niekoľkých stranách.
Stredoveký život bol nepomerne bohatší najmä duševne a bol neslýchane bohatší duchovne.“


V tomto diele Jána Chryzostoma Korca možno objaviť mimoriadne užitočný pohľad do histórie, zahŕňajúci vývoj práva, vývoj sociálnej náuky Cirkvi, majetok a záväzky v náuke Cirkvi, dobový pohľad na prácu, obchod, peniaze, úžeru, hygienu, blahobyt, chudobu, umenie atď. Odporúčam!


Opäť pripájam zopár výňatkov:

Mnohí dnešní kritici Cirkvi tvrdia, že renesancia bola hnutím pokroku a že Cirkev tento pokrok zdržovala. Nie je to pravda – stavala sa len proti pohanským názorom, ktoré niektorí vzdelanci začali vnášať do vtedajšieho života. Keď sa však vlna pohanských názorov neskôr predsa len prevalila do života kresťanských národov, počnúc približne od polovice 14. storočia, a keď život, mravnosť a právne vzťahy začali upadať, ti istí kritici Cirkvi poukazujú na to, aká bola kresťanská Európa! A keď napriek obranným snahám Cirkvi prenikli niektoré pohanské prvky aj do jej vlastného života, do života jej kňazov a veriacich, kritici takmer škodoradostne ukazujú na to, aká bola sama Cirkev! Keď sa bránila, bolo to proti pokroku, keď jej synovia v niečom podľahli, bolo to znova proti pokroku... S takou kritikou nemožno držať krok. Pravda je tá, že Cirkev zápasila o hodnotu života a kultúry, že zápasila o človeka, jeho poslanie, práva i život – a to je hodné všetkej úcty.

Sociálna náuka Cirkvi bola vždy jasná. Nie je pravda, že by sa Cirkev bola vždy prispôsobovala mocným. Cirkev sa usilovala v každom storočí ohlasovať evanjelium, pranierovať nespravodlivosť a povzbudzovať k dobru. Pokiaľ išlo o nespravodlivosť, ktorej sa dopúšťali pokrstení, siahala aj k duchovným trestom. Keď novodobí kolonizátori odchovaní pohanským rímskym právom zavádzali do novoobjavených krajín Južnej Ameriky bezohľadné spôsoby vykorisťovania, až po kupovanie otrokov, pápež Pavol III. toto surové počínanie ostro odsúdil a zakázal verejne bulou z roku 1537.

Proti záplave úžery a kapitalizmu sa napríklad v kázni z roku 1515 hovorí: „Boh jediný je pánom všetkého na zemi. To, čo máš vo vlastníctve, to len spravuješ ako správca ne mieste Božom! Nesmieš si myslieť, že nebudeš z toho skladať počet! Máš pracovať, a nie žiť bez práce. Čokoľvek predávaš, máš predávať za spravodlivé ceny! Nemáš zdierať peniaze a úrody!“

Práca sa nesmela zneužívať. Nesmelo sa pracovať bez miery, ani nebolo dovolené donucovať k práci bez miery. Cirkev z tejto stránky bedlila, aby sa práca nestala kliatbou človeka. Nedeľu bolo treba prísne dodržiavať. Už od soboty po vešperách sa nesmelo pracovať. Podobne pred zasvätenými sviatkami, a to už od predvečera na vigíliu. Kto pracoval alebo kázal pracovať, bol rovno potrestaný.
Práca bola prejavom osobnosti, musela byť čistá a bez chyby, bola vecou cti a hrdosti.

Kníhtlačiarstvo bolo nazvané „die gottliche Kunst“ – božské umenie. Medziiným bolo o kníhtlači napísané: „Pre tých, ktorí majú zmysel pre umenie a česť, nastal teraz príjemný, zlatý a blažený čas, že môžu pôdu svojej mysle sústavne pestovať. Môžu ju obohacovať nespočetnými obdivuhodnými semenami. Môžu osvetliť svoju myseľ veľkými božskými lúčmi. Za polovičný čas sa môžu naučiť toľko, ako predtým dosiahli za celé roky...“

19 23.04.2019

Rozhodnutie koncipovať text knižky ako rozhovor považujem z môjho pohľadu za trochu nešťastné. Osobne by som uvítal aspoň formu esejí, ktoré by J. Fuchsovi umožnili ísť viac do hĺbky. Na druhej strane – koho zaujímajú filozofické korene, z ktorých vychádzajú jeho stanoviská, má možnosť oboznámiť sa s nimi v jeho ďalších dielach. Tu bolo zrejme zámerom dostať túto knižku k čo najširšiemu publiku (alebo ju vôbec vydať). A tomu treba prispôsobiť rozsah aj formu. A samozrejme cenu, ktorá úzko súvisí s rozsahom (skúste si kúpiť dielo Člověk bez duše, život bez smyslu alebo celý súbor Filosofie 1-7). A treba brať v úvahu aj možnosti vydavateľa, predovšetkým tie finančné. Tie iste ani zďaleka nedosahujú objem prostriedkov, ktorými disponuje názorová opozícia (mainstream). Takže, majúc toto na zreteli, stručnosť odpovedí prijímam.
A odmietam názory J. Fuchsa považovať za nejaký ’extrém‘ iba preto, že ’dnešný svet‘ skutočné a dôsledné filozofické myslenie neznesie a dáva prednosť emóciám, prostredníctvom ktorých sú ľudia omnoho ľahšie manipulovateľní.


„Toto vývojově vyšší, vpravdě revoluční stadium tolerance nazýval Marcuse represivní tolerancí. Jinak je to všemi totalitáři oblíbená technika dvojího metru. Kromě její standardní ideologické primitivnosti a morálního analfabetismu tu stojí za pozornost i zvláštní teoretický paradox. Jako filosofové se tito velikáni marcusovského ražení štítí absolutních pravd. Jako ideologové si však pro své bláznivé ideje nárokují absolutní pravdivost s vehemencí, která smete každý odpor.“

„Tahle zvrácená dialektika levicových ideologů dobře ukazuje destrukci mravních hodnot/ctností, jimiž mravní osobnost tvoří svůj charakter. Ctnost je totiž rozumným středem mezi opačnými extrémy: nedostatkem a upřílišněním. V multikulti tzv. evropských hodnotách, které se zakládají na (podle ideologického klíče) vymýšlených lidských právech, se anihilace skutečných mravních hodnot projevuje jako syntéza extrémů: opičí (nerozumné) lásky k menšinám a nenávisti k těm, kteří ji nesdílejí. Nadto je rubem té opičí lásky egoistické sebeshlížení ve vlastní (domnělé) mravní velikosti takto „milujících“.“

„Je-li lidská svoboda posledním zdrojem, suverénem mravního řádu, stává se tento pouhou iluzí.“

16 20.04.2019

Dobrá (teda priemerná) kniha, alebo „celkom to ušlo“. Najmä ku koncu sa začali hromadiť prípady nelogického konania postáv a pri konečnom účtovaní, keď si hlavný hrdina spätne dáva (sláva!) dve a dve dohromady, autor zabudol objasniť príhodu s pohármi. No tieto nedostatky našťastie nepresiahli hranicu únosnosti.
Pre plné bodové ohodnotenie knihy som sa napokon rozhodol iba pre jej výrazný myšlienkový presah.

22 06.04.2019