Čo nepoznáme z histórie

23.04.2019

„Netreba si myslieť, že celý stredoveký život sa vyčerpával len v práci, remeslách, cechoch, obchode, poľnohospodárstve, blahobytnom živote, bohatom obliekaní a bohatých jedlách, pití, slávnostiach, tancoch a kozmetike. To sú len jednotlivé čiastkové pohľady, ktoré vyvolávajú popri kritike alebo úsmeve predovšetkým základnú úctu voči minulosti – aj v dobách bez vyspelej techniky, motorov a elektriny, bez turbín a benzínu, žeriavov a buldozérov sa ľudia usilovali žiť ľudským životom a stále život zdokonaľovali. Život v minulosti bol však nepomerne zložitejší, bohatší a plnší, než sa dá vystihnúť na niekoľkých stranách.
Stredoveký život bol nepomerne bohatší najmä duševne a bol neslýchane bohatší duchovne.“


V tomto diele Jána Chryzostoma Korca možno objaviť mimoriadne užitočný pohľad do histórie, zahŕňajúci vývoj práva, vývoj sociálnej náuky Cirkvi, majetok a záväzky v náuke Cirkvi, dobový pohľad na prácu, obchod, peniaze, úžeru, hygienu, blahobyt, chudobu, umenie atď. Odporúčam!


Opäť pripájam zopár výňatkov:

Mnohí dnešní kritici Cirkvi tvrdia, že renesancia bola hnutím pokroku a že Cirkev tento pokrok zdržovala. Nie je to pravda – stavala sa len proti pohanským názorom, ktoré niektorí vzdelanci začali vnášať do vtedajšieho života. Keď sa však vlna pohanských názorov neskôr predsa len prevalila do života kresťanských národov, počnúc približne od polovice 14. storočia, a keď život, mravnosť a právne vzťahy začali upadať, ti istí kritici Cirkvi poukazujú na to, aká bola kresťanská Európa! A keď napriek obranným snahám Cirkvi prenikli niektoré pohanské prvky aj do jej vlastného života, do života jej kňazov a veriacich, kritici takmer škodoradostne ukazujú na to, aká bola sama Cirkev! Keď sa bránila, bolo to proti pokroku, keď jej synovia v niečom podľahli, bolo to znova proti pokroku... S takou kritikou nemožno držať krok. Pravda je tá, že Cirkev zápasila o hodnotu života a kultúry, že zápasila o človeka, jeho poslanie, práva i život – a to je hodné všetkej úcty.

Sociálna náuka Cirkvi bola vždy jasná. Nie je pravda, že by sa Cirkev bola vždy prispôsobovala mocným. Cirkev sa usilovala v každom storočí ohlasovať evanjelium, pranierovať nespravodlivosť a povzbudzovať k dobru. Pokiaľ išlo o nespravodlivosť, ktorej sa dopúšťali pokrstení, siahala aj k duchovným trestom. Keď novodobí kolonizátori odchovaní pohanským rímskym právom zavádzali do novoobjavených krajín Južnej Ameriky bezohľadné spôsoby vykorisťovania, až po kupovanie otrokov, pápež Pavol III. toto surové počínanie ostro odsúdil a zakázal verejne bulou z roku 1537.

Proti záplave úžery a kapitalizmu sa napríklad v kázni z roku 1515 hovorí: „Boh jediný je pánom všetkého na zemi. To, čo máš vo vlastníctve, to len spravuješ ako správca ne mieste Božom! Nesmieš si myslieť, že nebudeš z toho skladať počet! Máš pracovať, a nie žiť bez práce. Čokoľvek predávaš, máš predávať za spravodlivé ceny! Nemáš zdierať peniaze a úrody!“

Práca sa nesmela zneužívať. Nesmelo sa pracovať bez miery, ani nebolo dovolené donucovať k práci bez miery. Cirkev z tejto stránky bedlila, aby sa práca nestala kliatbou človeka. Nedeľu bolo treba prísne dodržiavať. Už od soboty po vešperách sa nesmelo pracovať. Podobne pred zasvätenými sviatkami, a to už od predvečera na vigíliu. Kto pracoval alebo kázal pracovať, bol rovno potrestaný.
Práca bola prejavom osobnosti, musela byť čistá a bez chyby, bola vecou cti a hrdosti.

Kníhtlačiarstvo bolo nazvané „die gottliche Kunst“ – božské umenie. Medziiným bolo o kníhtlači napísané: „Pre tých, ktorí majú zmysel pre umenie a česť, nastal teraz príjemný, zlatý a blažený čas, že môžu pôdu svojej mysle sústavne pestovať. Môžu ju obohacovať nespočetnými obdivuhodnými semenami. Môžu osvetliť svoju myseľ veľkými božskými lúčmi. Za polovičný čas sa môžu naučiť toľko, ako predtým dosiahli za celé roky...“