Deia
komentáře u knih
Kokrhání kohoutů, pláč psů
Wojciech Tochman
Po knihe Pol Potov úsmev, od ktorej som čakala viac, som si chcela prečítať niečo ďalšie o Kambodži. A voľba padla na túto knihu. Čítanie je to rozhodne poučné, ale taktiež to nie je tak úplne to, čo som čakala. Prišlo mi to veľmi jednostranné - v knihe boli hlavne príbehy obyvateľov, ktorí teraz žijú v tej najväčšej chudobe na okraji spoločnosti. Asi som dúfala v aspoň trošku viac histórie a možno väčší záber. Ale napriek tomu sa mi kniha páčila. Aj keď to nie je úplne správny výraz - dobre sa mi čítala a zaujímalo ma to, ale osudy v nej vykreslené sú strašné. Tých ľudí mi bolo veľmi ľúto. Žiť priviazaný na nejakej reťazi kvôli psychickému ochoreniu, ktoré sa dá už liečiť a to preto, že v krajine pôsobí asi päť psychiatrov a ľudia stále veria v akýchsi zlých duchov... Alebo žiť vedľa toxickej hory odpadkov, ktorá sa môže hocikedy zrútiť a tí ľudia to považujú za slušné bývanie... Ani si to neviem predstaviť, že takto tam skutočne žijú. Rozhodne je to poučné čítanie a určite si prečítam aj ďalšie autorove reportáže.
Zrádné mlhy
Katherine Arden
(SPOILER) Od autorky som už čítala jej Trilógiu zimní noci a veľmi sa mi páčila. Od tejto knihy som ale nemala až tak vysoké očakávania, keďže je vraj primárne pre deti. Ale podľa mňa to nie je tak úplne pravda, aspoň pre mladšie deti nie. Príbeh má poriadnu jesennú atmosféru a miestami mi to prišlo snáď strašidelnejšie ako príbehy od Kinga. Predsa len, malé deti naháňané a sledované rôznymi strašiakmi (takými tými do poľa). Postavy sa dostávali z jednej nepríjemnej situácie do druhej a veru im nebolo čo závidieť. Záver mi síce prišiel taký dosť zrýchlený a nie som s ním úplne stotožnená, ale ináč sa mi kniha páčila. Je to taká príjemná jednohubka ideálne na sychravý večer.
Bleskové správy
Frank Schätzing
Táto kniha ma na poličke strašila dosť dlho. Ani neviem prečo, keďže iné knihy od autora (Limit a Pomsta oceánu) sa mi veľmi páčili. Lenže táto vyzerala byť príliš politicky zameraná, to ja veľmi nemusím, a navyše tá hrúbka. Ale nakoniec ma veľmi príjemne prekvapila.
Očakávala som nejaký rozťahaný thriller. Ale dostala som toho oveľa viac. Vôbec som nečakala, že práve v tejto knihe sa toho toľko dozviem o formovaní Izraela a o jeho pretrvávajúcom konflikte s Palestínou. Keď som si o konflikte niekedy čítala, stále mi to prišlo veľmi zmätené. Teraz mám aspoň trošku pocit, že tomu trošku rozumiem. Myslím, že tam bolo všetko - vojna za nezávislosť, Golanské výšiny, kolonizácia oblastí... A aj keď som sa občas nemohla ubrániť pocitu, že je to miestami strašne rozťahané (ako kniha má cez 1000 strán) a príliš politické, tak už len kvôli histórii Izraelu som veľmi rada, že som si ju konečne prečítala. Myslím, že autorovi to muselo zabrať strašne veľa času, takto detailne to celé zmapovať (a už len pevne verím, že pravdivo). A navyše je to väčšinou písané z pohľadu obyčajných ľudí, ktorí museli žiť ako sa len dalo a nemali skoro žiadne istoty.
A ani tá thrillerová linka nebola márna. Aj keď postavy mi neboli až tak sympatické, ani Tom, ani Yael, tak ma to bavilo. Bolo to akčné, drsné, zaujímavé a taktiež plné informácií. A celé sa to krásne prepojilo aj s minulosťou. Ako nie je to najlepšia kniha, ale mňa veľmi prekvapila, pretože z nejakého dôvodu som mala naozaj nízke očakávania a bola som pripravená na to, že ma vôbec nebude baviť. Ale naopak, väčšinou som sa od nej nemohla odtrhnúť.
Polnočná knižnica
Matt Haig
Príbeh, hlavne námet, je zaujímavý a aj sa mi čítal celkom dobre. Ale prišiel mi taký priemerný. Nora bola taká celkom nezáživná postava a bolo jedno v ktorom svete akurát žila. Lenže ten koncept rôznych životov sa mi páčil, aj keď mal podľa mňa dosť výrazné nedostatky - vyskúšať si iný život, keď tých ľudí v ňom nepoznáš a nevieš ani, čo tam robíš? Ale ináč ma to prechádzania z života do života bavilo, je zaujímavé vidieť, ako jedno rozhodnutie môže kompletne zmeniť náš život. Celkovo mnoho myšlienok v knihe bolo veľmi pekných a hlbokých. Škoda, že bolo od začiatku jasné, ako príbeh skončí. Taktiež mi tam chýbalo niečo, vďaka čomu by mi príbeh utkvel hlbšie v pamäti alebo nejaký akčnejší dej, takto to iba plynulo, aj keď celkom príjemne. Ale bohužiaľ, nenadchlo ma to až tak, ako som si myslela.
Proti proudu
Rachel Caine (p)
Prvú časť som čítala približne pred rokom a veľmi sa mi páčila. Ale ďalšie časti v slovenčine, samozrejme, nevyšli, ale keďže som bola zvedavá, tak som sa do pokračovania pustila v češtine. Už len kvôli tomu, že to bola vôbec prvá kniha, ktorá je písaná z pohľadu manželky sériového vraha (aspoň ktorú som ja čítala). Ani ma nenapadlo, aký ťažký život pre príbuzných takéhoto človeka môže potom byť. Ani tentokrát to Gwen nemá ľahké a veľa krát mi jej bolo ľúto. Hlavne keď jej nikto neveril, ani jej vlastné deti nie. Taktiež v tejto časti došlo trošku k zmene štýlu písania a bolo to snáď ešte čtivejšie - kapitoly sa striedajú z pohľadu Gwen, Sama (brat jednej z obetí, ktorý tiež túži po spravodlivosti), či Gweniných detí. S nimi som mala najväčší problém - ich kapitoly mi prišli rozťahané a nejak som sa do ich myslenia nemohla vcítiť, prišli mi veľmi nevďační a ich správanie bolo niekedy proste strašné. Ako zažili si toho veľa, ale aj tak. Ale inak ma kniha veľmi bavila, nemohla som prestať čítať a už dlho sa mi nestalo, že by ma príbeh takto pohltil. Bola som veľmi zvedavá ako to celé dopadne a Gwen som držala prsty, aj keď na to, ako stále hovorila o tom, že je na všetko pripravená, tak mi prišlo, že dosť často panikári. Ale tak tie situácie, do ktorých sa dostávala, neboli jednoduché a bola to jedna akčná situácia za druhou. Koniec je tentokrát celkom uzavrený, takže som zvedavá, čo na Gwen čaká v ďalších častiach, do ktorých sa určite čoskoro pustím.
Řekni vlkům, že jsem doma
Carol Rifka Brunt
Pri tejto knihe som si opäť nejak neprečítala anotáciu, takže som očakávala niečo úplne iné. Niečo neviem, viac prírodné :D. Miesto toho som čítala o dievčati, ktoré bolo aj na môj vkus až príliš zvláštne a do jej zmýšľania som sa nevedela vcítiť. Ale potom ma príbeh úplne vtiahol. Strýko Finn zomiera na AIDS a June je zdrvená a zdá sa jej, že zvyšných členov jej rodiny to až tak nezasiahlo. Že nechápu, ako môže tak veľmi smútiť. A potom prichádza na scénu Toby, ktorý to chápe, ale o ktorom keby jej rodičia vedeli, tak ma prúser. Smútok sa prelína celým príbehom a na mňa to veľmi pôsobilo. Už dlho som nečítala knihu s takou atmosférou. June a Tobyho mi bolo väčšinou veľmi ľúto. Ale nie stále som chápala správaniu postáv. Najväčší problém som mala s Grétou, ktorá sa správala veľmi zvláštne a nemyslím si, že by jej to až tak prechádzalo. A aj keď príčina jej správania sa nakoniec vysvetlí, tak mi to príde ako príliš slabý motív a táto linka mi prišla taká nedoriešená. Menší problém som mala a aj s maminou June, aj keď tam jej správanie bolo pochopiteľnejšie. Ale celkovo sa mi kniha veľmi páčila, smútok postáv ma zasiahol a zakončenie sa mi veľmi páčilo. Aj keď príbeh nie je akčný, plynie pomaličky a veľa sa tam toho nedeje, tak má toho v sebe veľmi veľa - smútok, žiarlivosť, nenávisť, ale aj lásku, toleranciu, odpustenie, vzájomné porozumenie. Myslím, že na tento príbeh tak skoro nezabudnem.
Medzi odtieňmi sivej
Ruta Sepetys
Autorku som objavila iba nedávno a aj táto jej prvotina sa mi veľmi páčila. Opäť som sa dozvedela niečo nové. História nie je mojou silnou stránkou a vôbec ma nenapadlo, že v gulagoch končili aj deti. A že sa to takto vo veľkom týkalo aj štátov ako Litva, Lotyšsko... Príbeh je to celkovo veľmi silný a miestami sa mi čítal naozaj ťažko. Už len tá cesta do Ruska vo vagónoch pre dobytok bola strašná a po príchode na miesto to nebolo o nič lepšie. Nechápem ako v týchto podmienkach ľudia vôbec mohli prežiť a majú môj hlboký obdiv, že to zvládli. Aj keď, bohužiaľ, nie všetci. Čo mi na knihe ale vadilo bol ten useknutý koniec. Rodina sa dostala na Sibír, kde boli podmienky príšerné a s prežitím sa nepočítalo. Podľa anotácie som čakala, že väčšia časť knihy sa bude odohrávať práve tam, nie len niekoľko kapitol, ktoré to vlastne ani neukončia. Ale napriek tomu kniha rozhodne stojí za prečítanie, už len kvôli tomu, že o tomto sa veľmi nerozpráva a neučí (aspoň mne to tak príde). A určite si od autorky prečítam aj ďalšie jej knihy.
Nahraný
Kevin Hearne
Príde mi, že séria pomaly stráca šťavu. Ako stále ma to baví, číta sa to dobre, je to vtipné, akčné, ale práve tej akčnosti mi tam príde až príliš veľa. Attica neustále niekto naháňa, niekto ho chce zabiť, skoro všetci sa spikli proti nemu... A to sa mi už až tak nepáči. Občas si spomeniem na prvú časť, kde viedol relatívne kľudný život a zabiť ho chcel len jeden boh, nie celý panteón. Aspoň že je tu Granuaile, aj keď aj tu mi zas príde divné, že v niektorých veciach je lepšia ako Atticus, keďže sa učila iba 12 rokov, zatiaľ čo Atticus má cez 2000 (ale tak je to žena, nám všetko ide lepšie :D). Záver knihy je otvorený a som zvedavá, kam to bude spieť, ale dúfam, že sa to celé aspoň trošičku zlepší.
Skryté obrázky
Jason Rekulak
Od knihy som kvôli jej hodnoteniam mala celkom vysoké očakávania a našťastie ma nesklamala. Začítala som sa od začiatku, Mallory je sympatická postava, malý Teddy tiež a aj jeho rodičia pôsobia usporiadaným dojmom. Celé to spočiatku plynie veľmi pohodovo, ale idylka netrvá dlho. Mallory začne mať pocit, že niekto ju v domčeku sleduje a do toho tie Teddyho desivé obrázky... Obrázky sú v knihe tiež nakreslené (aj v e-knihe), čo je veľké plus, ešte viac ma to vtiahlo do deja. Celkovo som sa od knihy nemohla odtrhnúť a prečítala som ju na jeden záťah. Neprišla mi vyložene strašidelná, nemrazilo ma pri nej, ale napínavá zas bola. A bola som veľmi zvedavá ako to dopadne. Mallory má teóriu, kto je Teddyho kamarátka a snaží sa ju overiť, s pomocou trochu vyšinutej susedky a nového kamaráta. Ale keďže Teddyho rodičia sú prísne vedecky založený, nemá ich podporu a všetko musí robiť potajomky, čomu som nechápala, keďže dôkazy v podstate mala, len rodičia sa niekedy správali zvláštne. Ale na konci to krásne do seba zapadlo. Ako musím povedať, že som čakala hocičo, ale taký koniec vôbec nie, bola som veľmi prekvapená, počas čítania sa mi nikdy nič také hlavou nemihlo. Ale prekvapená som bola naozaj v dobrom, aj keď Mallory podľa mňa spravila pár rozhodnutí, ktorým som nechápala, ale čo už. Z príbehu som teda nadšená, už dlho ma žiadna kniha tak nepohltila. Snáď autor ešte niečo na podobný štýl napíše.
Hranice zoufalství
Nicholas Evans
Spočiatku to vyzeralo ako zaujímavá kriminálka. Mŕtve telo na odľahlom mieste, k stopám sa nedá dostať, lebo všetko je pod snehom, rodičia, ktorí sa veľmi nemusia... Bola som zvedavá, ako to bude pokračovať. No a nepokračovalo to skoro nijak, pretože ďalších cca 400 strán sa odohráva v minulosti, kedy sa dozvedáme, ako sa rodičia Abbie dali dokopy, čo viedlo k ich rozvodu, ako si vyberala vysokú školu a čo robila popri štúdiách... A väčšinou ma to nebavilo. Myslela som si, že sa aspoň bude striedať prítomnosť s minulosťou, ale nie. Taktiež tam bolo veľmi veľa zbytočných postáv, v ktorých som sa často strácala. A celkovo tam bolo dosť zvláštnych vecí, napríklad ako ich okolie reagovali na rozchod. A navyše, väčšina postáv sa správala dosť hlúpo. Či už Ben, Sarah, Abbie alebo jej brat. Aj keď linka Abbie bola spočiatku jediná, ktorá má celkom bavila, hlavne poukazovanie na problémy súvisiace s ekológiou, rôzne protesty a tak, ale aj to potom prestalo. No a to ako zomrela mi prišlo ako strašná somarina. Ale aby som nebola negatívna, aspoň to bolo čtivé, čítalo sa mi to rýchlo, len ten príbeh za veľa nestál :D.
Rodina v podkroví
Lisa Jewell
Ako to pri takýchto knihách býva zvykom, čítala sa mi veľmi dobre. Páčilo sa mi prelínanie sa minulosti s prítomnosťou, rozprávanie príbehu skrz rôzne postavy. Ale ani jedna dejová línia ma nejak nenadchla. V Libbinej linke v prítomnosti mi chýbalo nejaké napätie, aj keď bavilo ma postupne spolu s ňou odhaľovať minulosť jej domu. Príbeh z minulosti, ktorý nám rozpráva Henry, ma spočiatku zaujal najviac, ale časom sa z Henryho vykľul prinajlepšom zvláštny rozprávač a taktiež mi tam až príliš veľa vecí prišlo pritiahnutých za vlasy, aj keď páčili sa mi niektoré ekologické názory obyvateľov domu a poukázanie na rôzne svetové problémy. A treťou rozprávačkou je Lucy, ktorej život patrí k tým ťažším a ktorá má v mobile poznámku “bábätko má 25. Jej príbeh ma tiež bavil, aj keď aj on sa dosť zvláštne zamotal. Knihou a jej príbehmi som bola spočiatku nadšená, ale počas čítania to nadšenie nejak odpadávalo. Z názvu som si odvodila niečo iné a tak som bola prekvapená akým smerom sa príbeh uberal a pre mňa ten smer nebol úplne ideálny. A taktiež mi to prišlo zdĺhavé, hlavne Henryho rozprávanie. Ani k postavám som nejak nepriľnula. Čakala som nejak viac, viac napätia, možno nejakú mysterióznosť, niečo na ten spôsob. A dostala som takú rodinnú drámu. Ale nie úplne zlú, aj keď či sa pustím do voľného pokračovania, to ešte úplne neviem.
Srdce v Atlantidě
Stephen King
Ako to už býva u Kinga zvykom, kniha sa mi čítala skvelo, príbehy veľmi príjemne plynuli. Ale aj tak mi tam niečo chýbalo, pár dní po dočítaní si v podstate nemôžem spomenúť na nič, čo by ma na knihe nejak zasiahlo. Prišlo mi to ako také príbehy zo života. Akurát prvá poviedka, ktorá má cez 250 strán, mi prišla taká akčnejšia. Lenže bola prepojená so sériou Temná veža, čo je síce skvelé, ale ja si ten príbeh už skoro vôbec nepamätám :D. Ale boli tam deti, bolo tam leto a bolo tam niečo nadprirodzené a teda to celé bolo super. V druhej poviedke sa mi zas veľmi páčilo vysokoškolské prostredie, aj keď úplne som nechápala tomu, ako niekto môže takto prepadnúť kartám. A aj to pozadie s vojnou bolo zaujímavé, ako sa formovali rôzne protesty proti vojne vo Vietname, ako to vnímali študenti a ako vôbec vznikol mieru. A zvyšné tri poviedky mi prišli skôr také doplnkové, opäť veľmi čtivé a zaujímavé, aj keď tretia mi prišla dosť zvláštna, niečo také som nečakala a nechce sa mi veriť, že niektorí ľudia by toto robili (viem, som naivná). Ale myslím, že všetky skvelo vystihli tú dobu a tú atmosféru, ktorá vtedy panovala.
Smrt králů
Bernard Cornwell
Dej sa stále točí viac-menej dookola, ale stále ma to baví čítať, aj keď si úplne neviem predstaviť o čom bude ďalších sedem častí. Uhtred je už v podstate na tú dobu starý pán, ale jeho taktické myslenie je stále skvelé a jeho forma tiež, zatiaľ nemá problém stáť ako prvý v štítovej hradbe a boj si zakaždým (a s každým) užíva. Taktiež stále bojuje proti všetkým tým kňazom a biskupom a niekedy to vyzerá tak, že je jediným pohanom v tom kresťanskom svete, za čo má moje veľké sympatie. Ináč jeho správanie nie stále odpovedá jeho veku, čo mi trochu vadí. A v tejto časti mi vadilo aj celková rozťahanosť. Ale čítanie som si užívala a som zvedavá ako to bude s osudom Anglicka pokračovať.
Naši iní
Olesia Jaremčuk
Ako väčšina reportážnych kníh od absyntu, aj táto sa mi čítala veľmi dobre. Nebola som si veľmi istá, či ma téma bude baviť, ale prekvapujúco bavila. Páčilo sa mi čítať o životoch mnohých menšín, ako sa dostali na Ukrajinu, ako tam žili... Niektoré príbehy ma veľmi prekvapili, najviac asi ten o Švédoch. Ale aj v iných bolo pre mňa veľa nových a zaujímavých informácií. Netušila som, koľko ľudí, aj Slovákov, sa odsťahovalo na Ukrajinu za vidinou lepšieho života a že mnohí sa veľmi dlho nemohli vrátiť naspäť, vidieť rodinu. Alebo koľko obyvateľov rôznych národností bolo násilne presťahovaných. Pri takýchto príbehoch som ale čakala viac informácií, autorka mohla ísť viac do hĺbky. Takto sa mi kniha čítala príjemne, ale dojem z väčšiny príbehov rýchlo vypŕchal. Ale aj tak som si jej čítanie užila.
Ticho ve tmě
Darcy Coates
Do záverečnej časti som nešla s veľkými očakávaniami. Približne som vedela, čo mám očakávať a to som aj dostala. A sériu som chcela dočítať hlavne preto, aby som vedela, ako to celé dopadne, čo sa stane s ľudstvom. Clare a Dorran mi už dlhšiu dobu nie sú úplne sympatickí, špeciálne Clare s tými jej divnými myšlienkovými pochodmi a tak mi ich osud bol viac-menej ukradnutý. Navyše aj keď sa im podarilo (asi zázrakom) tak dlho prežiť, tak oveľa rozumnejší neboli. Mnohé situácie boli predvídateľné, niektoré veci opäť nedávali zmysel. Ale mne sa táto autorka (a aj táto séria) aj tak číta dobre, pre mňa je to také oddychové čítanie, celkom napínavé, od ktorého veľa neočakávam. Aj keď pri tejto sérii sa mohla autorka možno pustiť trochu inou cestou - mňa by napríklad viac zaujímalo prežívanie v nejakom väčšom útočišti ako sústredenie sa iba na Clare a Dorrana. So záverom som celkom spokojná, aj keď by som ho uvítala dlhší, ale aspoň že je všetko ako tak uzavreté.
Pán strieborného luku
David Gemmell
Spočiatku som s príbehom bojovala, približne prvých pár desiatok strán. Nejak ma to nechytilo, nudilo ma to, zasadenie do antiky mi skôr vadilo, aj keď grécka mytológia je moja obľúbená. Ale potom prišiel na scénu Odyseus, ktorému sa podarilo prelomiť ľady. Nepatrí tu veľmi k hlavným postavám, ale od jeho príchodu ma to začalo veľmi baviť a začala som si užívať každú stranu. Aj keď vidno, že je to len začiatok, veľa postáv sa v príbehu iba mihlo a som zvedavá, či budú mať viac priestoru v ďalších častiach. Celkovo som občas mala pocit, že tých postáv je tam priveľa, ale predpokladám, že sú potrebné. Hlavne som zvedavá na pokračovanie príbehu mladého Xandera, ktorého som si obľúbila asi najviac, ale neskôr už na scéne veľmi nebol. Ale aj príbehy ostatných ma bavili a zaujímali, ich trápenia, boje, lásky... z celej knihy na mňa dýchala antická atmosféra a z autorovho pojatia som napriek počiatočným výhradám nadšená. Aj keď trošku som dúfala, že veľká bitka bude už tu, ale zas, je to len prvý diel a menších potýčok je aj tu až až a mnohé sú poriadne krvavé. A na konci je jedna predsa len trošku väčšia. Do pokračovania sa určite pustím čoskoro.
Posledný klinec
Stefan Ahnhem
V tejto časti sa príbeh točí hlavne okolo Dunje, ktorá mi síce je sympatická, ale v tých predchádzajúcich častiach sa mi jej linka zdala navyše. A teraz aj ona dôjde k svojmu záveru. Tentokrát sa ani veľmi nerieši prípad, ten tam bol snáď len tak na okraj, skôr ide o to, či sa Dunji podarí dostať Kima za mreže alebo nie. Ale Kim sa len tak nenechá, Dunju nenávidí a má svoje vlastné plány, ktoré Dunju dostávajú do veľmi nepríjemných situácii - často krát sa mi to zdalo už príliš. A snáď nikdy v žiadnej knihe som nečítala o menej príjemnom človeku ako je Kim, každá scéna s ním ma strašne rozčuľovala až znechucovala, takže nie len kvôli tomu som dúfala, že Dunja ho dostane. Fabian je tiež v tejto časti len tak na okraj, má vážne osobné problémy, aj keď jeho túžbe (opäť) urovnať vzťah so Sonjou nerozumiem, keďže ona vyzerá ako strašná mrcha.
Samotné vyšetrovanie pod vedením Heska ma celkom bavilo, aj keď vyšetrovateľ samotný spočiatku nepôsobil veľmi sympaticky. Ale veľmi sa mi páčilo sledovať, ako postupne prichádza na to, že za tým celým možno predsa len stojí Kim a bola som zvedavá, k akému záveru to dospeje.
Záverom túto sériu úplne odporučiť nemôžem, myslím, že v tom obrovskom množstve krimi príbehov sú aj lepšie série, ale zas úplne márne to nebolo. Ale ak sa autor pustí do ďalších kníh, pravdepodobne ich už vynechám.
Hamnet
Maggie O'Farrell
Táto kniha tak úplne nepatrí do žánru, ktorý bežne čítam, ale občas je príjemné prečítať si aj niečo iné. Navyše na túto knihu som sa celkom tešila, pretože som na ňu videla samé pozitívne recenzie. Ale nebolo to úplne ono.
Príbeh je napísaný vskutku krásne, štylistika a všetko okolo toho je úžasné. Aj atmosféra 16. storočia na mňa z knihy dýchala. Ale od príbehu samotného som čakala niečo iné. Toto bolo pomalé, čo mi väčšinou nevadí, ale tu to bolo už príliš. Navyše ak si človek prečíta anotáciu, tak vie, čo sa stane. Problém je, že sa to stane na strane 170 (a to celá kniha má strán 250). Takže celý čas som na tú udalosť čakala a čakala a čakala... a strašne sa mi to tiahlo. Chcela som vedieť, čo bude ďalej, nie čo bolo predtým. Nie ako Hamnetova mama spoznala jeho otca a ako sa dali dokopy, to ma v tú chvíľu nezaujímalo. Samotné postavy ma taktiež veľmi nebrali, či už Agnes, matka, alebo Will, otec - ten tam ani veľmi nebol, pričom som si myslela, že príbeh bude prevažne o ňom. Aj keď to by ma až tak netrápilo, ja nie som veľký Shakespearov fanúšik. Neviem čo som čakala, asi trošku svižnejšie tempo, viac udalostí, proste aby sa tam aspoň niečo dialo. Toho som sa ale nedočkala.
Húrinove deti
J. R. R. Tolkien
Zbožňujem Stredozem, ale najviac očarená som stále Pánom Prsteňov. Hobit mi stále prišiel ako taká jednohubka, Silmarillion a Nedokončené príbehy sa mi už zase zdali príliš komplikované. Ani dodatky na konci Pána Prsteňov som doteraz ešte neprelúskala. Aj keď samozrejme pred Tolkienom skladám pomyselný klobúk, pretože celé toto vymyslieť je niečo neskutočné. A tak som sa aj do Húrinových detí púšťala s menšími obavami, že či sa mi budú páčiť, aj keď jednu verziu som už čítala v Nedokočených príbehoch, pretože “nepáčenie sa by mi istým spôsobom prišlo ako nejaká zrada. Ale našťastie to dopadlo dobre. Do príbehu som sa začítala hneď, aj keď občas som mala problém s veľkým množstvom mien, ktoré si navyše boli navzájom podobné. Taktiež už som si nepamätala rôzne súvislosti, ktoré boli spomenuté (asi) v Silmarillione (veď to sa ani nedá), ale to mi až tak nevadilo, na dôchodku to možno poriadne preštudujem :D. A aj keď to bolo miestami zložité a príliš opisné, príbeh som si užívala. Hlavne tú krásu jazyka, celý ten štýl, akým je to napísané. Ja to mojimi slovami opísať ani neviem. A napriek tomu, že celý príbeh je tragický a temný, tak to bol príjemný návrat do Stredozeme.
Tudy přijde něco zlého
Ray Bradbury (p)
Príbeh začal veľmi sľubne, spočiatku mal skvelú atmosféru - október, pred Halloweenom, naznačujúc, že chlapcom sa niečo stane, kvôli čomu budú musieť veľmi rýchlo dospieť. Takže natešená som bola až až. A potom to išlo strašne dole z kopca. Mal to byť horor kombinovaný s fantasy (alebo niečo také), no pre mňa to nebolo ani jedno. Boli tam akési nadprirodzené postavy a to je tak všetko. Celé to na mňa začalo byť príliš divné, absurdné a mala som problém ten príbeh nejak pobrať, pochopiť, v podstate vôbec neviem o čo tam išlo. Postavy boli divné, hlavne tie dospelé, špeciálne Willov otec. No proste vôbec mi to nesadlo a bavilo ma to čím ďalej tým menej. Čo sa mi ale veľmi páčilo je ten štýl písania, vety boli úžasné, poetické a to jediné ma tak nejak udržalo pri čítaní. Neviem, či si od autora ešte niečo prečítam, ešte pár jeho kníh mám na zozname, ale toto nebolo úplne najlepšie prvé stretnutie.