cessy komentáře u knih

Silné, presvedčivé, AKTUÁLNE. Osamelosť ako leitmotív Giordanovej tvorby, opäť v novom, tentoraz minimalistickom šate. Giordano sa stáva skutočným „psychológom“, znalcom ľudských pováh a medziľudských vzťahov. Zlepšuje sa od knihy ku knihe. V tomto prípade mu pomohla aj vhodne zvolená forma rozprávania, ktorá to celé podčiarkla a punc filozofického prístupu. Pripomína mi to niektorý z tých staticko-dynamických obrazov súčasného moderného umenia, na ktorých pri letmom pohľade nezbadáte nič zvláštne a až keď sa zadívate, zaregistrujete pohyb, preskupovanie, gradujúce napätie. A taký je aj tento text. Statický pokiaľ ide o dejovú líniu, no pod povrchom, vo vnútre postáv, tam je dynamika nesporná. Tam to vrie, metamorfuje, postavy odchádzajú „z boja“ poznačené poznaním. Navonok sa možno nič nezmenilo, no oni už nikdy nebudú také, aké boli kedysi. Pre mňa zatiaľ to naj od Giordana.

6 14.10.2015

Po dvoch poviedkových zbierkach čítam pre zmenu O´Connorovej román a som rovnako nadšená! Menšia či väčšia plocha, nevidím kvalitatívny rozdiel. Pre mňa je výraznou a svojskou autorkou, texty ktorej, ak by ste ich „degustovali naslepo“, sú rozpoznateľné medzi ostatnými a navyše je tu ešte aj ten opojný pocit (i keď som si vlastne istá, že klamlivý), že som ešte nič podobné doposiaľ nečítala. Rozpoznateľnosti značne napomáha jednotná línia písania (ťaživé príbehy s príchuťou katastrofy, silne subjektívne pohľady postáv, ktoré, či už sú presvedčené o svojej pravde, či úplne zmätené, sú schopné aspoň na malý moment úplne vás „zmagoriť“ a získať si vás, aby sa vám vzápätí maximálne odcudzili), takže presne viem čo mám čakať, no napriek tomu ma stále niečo núti vracať sa k nej. Kúzlo nepominulo. Zrejme práve tá jednotná línia jej písania ma doteraz miatla, lebo až dodatočne si začínam uvedomovať, odkiaľ sa vo mne vlastne berú toľké sympatie k O´Connorovej. Doteraz som pre to nenachádzala slov, a popravde som sa nad tým ani veľmi nezamýšľala, asi som toho od nej potrebovala prečítať viac, aby som dokázala sformulovať to, čo som mala uložené kdesi v podvedomí. To kúzlo podľa mňa spočíva v tom, ako sa celý čas s čitateľom hrá - nič mu neuľahčuje, nevnucuje, dovolí mu myslieť samostatne, žiadnu z postáv žiadnym spôsobom neprotežuje, až to takmer vyzerá, že len predostiera určité otázky, no odpovede na ne nemá, alebo ich nepotrebuje vyjaviť, a pritom je to práve naopak, za tým všetkým je cítiť názor, postoj a to veľmi jasný a neoblomný. Nemôžem povedať, že by som na takéto niečo doposiaľ nenarazila u žiadneho iného autora, to určite nie, rozdiel je v tom, že u nej mi tento kontrast udiera do očí oveľa výraznejšie. Skvele, skvele, skvele napísané!!!

6 04.10.2015

Asi najsnovejší Coetzeeho počin, trochu nepodobný zvyšným textom. Signifikantnou črtou je aj v tomto prípade minimalizmus a osobitý typ vnútorného monológu, realita a predstavy sa v ňom však miešajú takým spôsobom, že čitateľ nevie čo sa naozaj odohráva a čo je len blúznením. Prečítané často krát nadobúda pravý zmysel až dodatočne, je potrebné listovať nazad a overovať si jednotlivé skutočnosti, text nedovolí ani na malú chvíľu poľaviť v pozornosti. Nejde o magicko-realistické rozprávanie, ale jeho snovosť magický realizmus evokuje, až takmer očakávate, kedy text skĺzne do tejto roviny. Bez debaty Coetzeeho najnáročnejšie dielo, naplno oceňujem až po druhom čítaní, s odstupom niekoľkých rokov.

6 26.06.2014

Nanajvýš rozporuplné pocity. Citujem z doslovu Martina Hošku: „Tento výčet knih a literárních cen svědčí o velké houževnatosti, s níž se Cha Ťin dokázal vyrovnat s jazykovým handicapem. Základní problém spisovatele, pro kterého není angličtina mateřský jazyk, je pocit nejistoty, jak daleko může jít v novém jazyce s velkou literární tradicí. Mistrně zvládnout literární techniku znamenalo v jeho případě naučit se psát anglicky prakticky znovu a od začátku.“ Nemôžem s tým súhlasiť. Skôr mám pocit, že ak by autor písal vo svojej materčine, neprišiel by mi jeho text tak divne odťažitý až nesympatický (hoci otázkou je, koľko z toho by sa stratilo v preklade). Postáv, či skôr skutočných ľudí, ktorých tieto univerzálne typy reprezentujú, mi síce bolo ľúto, no nedokázala som sa do nich celkom vcítiť, prilipnúť k nim. No možno sa praobyčajne mýlim a spomenutá schopnosť autora vysporiadať sa s nástrahami a úskaliami cudzieho jazyka je vskutku bravúrna, pričom jedinou príčinou môjho rozporuplného pocitu je neschopnosť skutočne porozumieť čínskej mentalite, tak hlboko ovplyvnenej tradíciou, nakoľko toto nie je prvý autor čínskeho pôvodu, pri ktorom mám silný pocit čohosi neuchopiteľného, niečoho, čo ide mimo mňa. Rozum síce dokáže pochopiť konanie postáv, motívy, príčiny, ale nedokáže sa stotožniť s prezentovanou emocionálnou stránkou. Kniha ma však zaujala z hľadiska jej obsahu. Hovorí o niečom, o čom síce viete, ale skutočne hlbšie o tom nepremýšľate, lebo sa vás to priamo nedotýka. A tiež je zaujímavé hodnotiť niektoré aspekty opisovaného a nezriedkavo stále pretrvávajúceho v kontexte udalostí len nedávno uplynulých dní (napr. reforma politiky jedného dieťaťa z decembra 2013 umožňujúca mať čínskym manželským párom druhé dieťa, pokiaľ je jeden z manželov jedináčik), práve tak ako bude zaujímavé hodnotiť tieto udalosti o ďalších 50 či 100 rokov, keď už reálne bude možné posúdiť praktický dopad nových reforiem na spoločnosť.

6 06.04.2014

Niečo na tej Alice je. Nemala som nutkanie neustále kontrolovať počet zostávajúcich neprečítaných strán a s úľavou očakávať záver knihy, ako sa mi bežne stáva pri väčšine súčasných poviedkárov. Munroovej poviedky ma pohltili, prinútili upriamiť pozornosť výlučne na ne, zabudnúť na všetky ostatné okolité vnemy. Do jednej poviedky dokáže vtesnať a vyjadriť ňou prekvapivo veľa a tiež má úžasnú schopnosť pohnúť niečím v mojej duši. Citový život svojich postáv podrobuje analýze, ale vyhýba sa moralizovaniu a ich odsúdeniu. Rovnakú nehu, empatiu a porozumenie s akou pristupuje k postavám prebudila aj u mňa, takže na jej postavy som sa pozerala tou istou optikou ako ona sama, hoci ich pocity a situácie pred ktoré ich Munro postavila, mi boli často krát na hony vzdialené. Poviedky sú štylisticky mierne rôznorodé, strieda viacero polôh, no sedia jej všetky. Sú jednoduché, prosté, láskavé, vyžaruje z nich tichá, vôbec nie okatá múdrosť a tiež akási nostalgia a čosi milo starosvetské. A hoci sú v centre jej pozornosti prevažne ženské hrdinky, jej poviedky nemožno onálepkovať štítkom "ženská literatúra".

6 05.04.2014

Opäť raz zvádzam tuhý vnútorný boj ako a či vôbec hodnotiť. V rámci kníh tohto charakteru (pojednávajúce o holokauste, rasovej segregácii, o určitom vládnucom režime, ideológii) vnímam ich osobitnú, špecifickú subkategóriu, tvorenú knihami, autori ktorých popisované udalosti sami zažili, resp. doslova prežili, a v ktorých absentuje akákoľvek literárna hodnota, čo však v konečnom dôsledku nie je ich cieľom, ale napriek tomuto nedostatku majú veľkú, nikým nespochybniteľnú hodnotu (výpovednú). Chlapec na drevenej debničke patrí práve do tejto subkategórie a pre mňa je teda táto kniha v tomto zmysle nehodnotiteľná. Ak sa však mám na ňu pozerať ako na celok, vziať do úvahy jej obsahovú i formálnu stránku, nemôžem hodnotiť inak, než som hodnotila. Kniha mi trochu pripomína školskú slohovú prácu – je síce gramaticky bezchybná a jej štylistika je krásna (aspoň v slovenskom preklade je tomu tak), takže jej nemožno nič vytknúť, avšak pôsobí tak dokonalo, až je to neprirodzené, umelé, miestami dokonca nudné. Je výsledkom práce niekoľkých ľudí, ktorí ju autorovi pomáhali napísať a je to poznať. Text je príliš „učesaný“, príliš usmernený a akoby potláčal prirodzený prejav autora a nasilu ho štylizoval do určitej roly. Chýba mi v ňom autenticita a čosi, čo by na poslucháča silno zapôsobilo a podmanilo si ho, ak by si autorov príbeh vypočul priamo z jeho úst. Tiež nerozumiem voľbe riadkovania. Nečítalo sa to síce až tak zle, ako sa zdá na prvý pohľad, cítila som sa však ako prváčik na základnej škole, ktorého učia čítať. Evokuje to vo mne nečestnú snahu vydavateľstva umelo navýšiť počet strán a zvýšiť tak predajnú cenu knihy. A napokon obal – graficky prijateľný, ale má zvláštnu štruktúru, pre mňa veľmi nepríjemnú na dotyk (nevysvetliteľná zmes vlhkosti a zároveň sucha, ktorá ma až zadúšala).

6 04.04.2014

V záverečnej časti fiktívnej Coetzeeho autobiografie ma prekvapila a potešila čiastočná zmena formy, prinášajúca oživenie. K tej tradičnej, jedinečnej a svojskej, ktorej sa Coetzee dôsledne pridržiava takmer vo všetkých svojich knihách (vnútorný monológ, podstatou ktorého je nahradenie prvej osoby treťou osobou), pribudli dialogické časti a náhľad na jeho osobu očami iných osôb. Hoci v konečnom dôsledku sú ich názory na Coetzeeho osobu zhodné a nie sú práve lichotivé, nikto z nich nemôže poprieť, že stretnutie s Johnom niečo v ich živote zmenilo, otvorilo im oči, niečo v nich zanechalo, rovnako ako si s veľkou pravdepodobnosťou aj vy sami poviete, že literárne stretnutie s týmto autorom stálo za to.

Po dočítaní „trilógie“ nie je možné vyhnúť sa úvahám, čo z prečítaného je skutočne pravda a čo len autorov výmysel a kým Coetzee v skutočnosti je. Ak naozaj ide o mimoriadne úprimnú spoveď, aký človek je Coetzee, keď sa dobrovoľne priznáva ku všetkým svojim slabostiam a najintímnejším myšlienkam? Naozaj si o sebe myslí, že je zvláštny, že je niečo extra? A je naozaj zvláštny? A akým človekom ste vy, ak sa vidíte v mnohom z toho, čo vám bez ostychu predkladá? A hlavne vyvstáva otázka – ak je skutočne taký, aký dojem sa o sebe pokúsil navodiť, ako docielil tak dokonalý a univerzálny ponor do duše jednotlivca?

Ťažko povedať, ktorá z troch na seba naväzujúcich kníh „autobiografie“ je najlepšia. Po prečítaní tej prvej sa už len veziete po stránkach ďalších časti až do konca. Dá sa na ne síce nazerať aj izolovane, ale hodnotiť sa tak nedajú. Až po prečítaní všetkých častí si možno vytvoriť ucelený obraz o autorovi, z tohto dôvodu odporúčam čítať naraz, ako celok. A hoci som sa ešte neprehrýzla celou jeho tvorbou, túto „autobiografiu“ pokladám za najčitateľnejšiu a z hľadiska zložitosti predkladaných myšlienok aj za najjednoduchšiu z jeho kníh. Je ideálna na "zoznámenie sa" s Coetzeem, nakoľko poskytuje akýsi základ pre lepšie chápanie ďalších jeho diel.

Kníh, ktoré zasiahnu niečo naozaj hlboko vo mne, nie je až tak veľa. Iste, mnohé z nich hodnotím pozitívne, nad mnohými dlho premýšľam, v pamäti si uchovávam spomienky na ne, mnohé vo mne dokážu vyvolať odozvu. Ale len niektoré zanechajú naozaj trvalú stopu. Coetzeeho knihy sú presne takéto.

6 02.02.2014

Rovnako ako predošlá časť Coetzeeho spomienkového cyklu s autobiografickými črtami, aj Mládi je vystavané na zvláštnom type vnútorného monológu, kedy autor volí rozprávanie vo forme 3. osoby, avšak s úmyslom navodiť dojem, že sa čitateľovi prihovára v 1. osobe, čo sa mu, hoci táto snaha vyznieva trochu odvážne, naozaj darí. Johnove myšlienky pozvoľna splývajú a prelínajú sa s vlastnými úvahami a pocitmi adresáta, mnohé mu evokujú a pripomínajú. Vnemy, ktoré Coetzee dokáže navodiť nie sú práve príjemné, určite však každému jednému človeku v istom veku veľmi dobre známe. John, hoci oficiálne dospelý, je stále skôr tápajúcim dieťaťom. Síce je zodpovedný sám za seba a stojí na vlastných nohách, túži skryť sa pod niečie ochranné krídla. V cudzej krajine, bez rodiny, ktorej sa vzdal, má problém aklimatizovať sa, je osamelý viac ako kedykoľvek predtým, nedokáže si vytvoriť puto k žiadnemu človeku. Jeho život ovládajú nenaplnené túžby a sny. Snaží sa nájsť si svoje miesto vo svete, najprv však musí prísť na to, kým vlastne je. Johnovo hľadanie vlastnej identity sa zreteľne odráža v jeho snahe stať sa básnikom – stotožňuje so svojimi literárnymi vzormi do takej miery, že v skutočnosti netvorí, ale len kopíruje. Jeho tvorbe chýba vlastný štýl, presne tak, ako zdanlivo chýba jeho osobe, resp. osobnosti. Zdá sa, že napriek enormnej snahe, pôvod nemožno zaprieť a návrat do vlasti je tak už len otázkou času.

6 02.02.2014

Tak toto bolo naozaj zlé. Žiaľ, nie prekvapivo zlé. Kvalita, ak možno vôbec hovoriť o kvalite Dánových textov, prudko klesá so zvyšujúcim sa počtom ročne ním vydaných kníh. Obe príbehové línie sú maximálne slabé, dej je iritujúco predvídateľný. Jediným prekvapivým momentom bola smrť násilníka mimo plánu, a akú-takú zvedavosť vo mne vzbudila otázka odstránenia nádejného ženícha zo scény, keďže čitatelia Dánových kníh dobre vedia, že táto postava sa v dejovo nasledujúcich knihách neobjavuje. Nad otrasnou obálkou a gramatickými chybami ešte možno mávnuť rukou, rýchlemu tempu Dánovho písania sa evidentne nestíhajú prispôsobiť ani korekčné úpravy, ale opomenúť sa už nedá skutočné zlá a nedôsledná štylistika (napr.: „Prvé dve obálky boli šek za telefón, druhá výpis z banky o stave ich chabých úspor. Tretí bol zaujímavý.“), podivuhodné inovátorské prirovnania (napr.: „Postavil sa ako žirafa pred ranným drinkom...“ alebo „Vytackal sa ofačovaný ako pes Lassie, čo skočil po tie dve malé americké deti do ohňa.“), rôzne protirečivé pokusy o filozofovanie a najmä použitý „hovorový“ jazyk. Nemôžem si pomôcť, na mňa pôsobí Dánov písomný prejav príliš násilne, agresívne, cítim v ňom enormnú snahu zapáčiť sa širokému okruhu čitateľov. Avšak, komu sa chce vlastne zapáčiť, komu sa snaží priblížiť? Nepoznám nikoho vo svojom okolí, kto by komunikoval podobným spôsobom, alebo používal zmieňovaný slang, a to bez ohľadu na vek, či postavenie. Ironizovanie a zvláštny policajný humor, ktorým sa snaží odlíšiť, v konečnom dôsledku pôsobia neprirodzene, miestami dokonca trápne. To, čo spočiatku robilo jeho knihy vcelku zaujímavými, postupne nadobúda charakter ponorkovej choroby a nedá sa vystáť. Buď sa diametrálne zmenili moje osobné preferencie, alebo jeho prvé knihy boli vždy rovnako podpriemerné ako tie najnovšie, nemôžem sa však zbaviť pocitu, že tie skôr vydané (napr. Cela číslo 17) boli celkom fajn, obstojné po obsahovej i štylistickej stránke. Pán Dán, je najvyšší čas zvoľniť bláznivé tempo a aspoň sa pokúsiť dať prednosť kvalite pred kvantitou.

6 24.09.2013

Skutočne netuším, prečo som si po prečítaní anotácie myslela, že pôjde o jednoduché čítanie. Už samotná kombinácia autora mexického pôvodu a prvkov magického realizmu mala byť dostatočným varovaním. Príbeh sám o sebe nie je nijako zložitý, jeho podanie vám však poriadne zamotá hlavu. Je potrebné rozmýšľať takmer nad každou vetou, príbeh treba z textu doslova vydolovať, poskladať ho ako skladačku. Je experimentom, v ktorom sa prelína skutočnosť, spomienky a sny do takej miery, že neviete čo je realita a čo len blúznenie. Všetko sa zlieva do jednej masy, namiesto objasnenia sa vynára nekonečné množstvo ďalších otázok. Príbeh pôsobí ako fantastická halucinácia, už neviete kto je kým, či ide stále o tú istú osobu a ako je niečo také vôbec možné, či je rozprávačov viac a rozprávajú naraz. Hranice logiky, času a priestoru sú narušené. V atmosfére románu je od prvého momentu čosi silne znepokojivé. Historické pozadie a úvahy venované zmyslu ľudskej existencie, osobnej identite, úlohe ľudskej pamäti tento pocit ešte zvýrazňujú. Sotva dvesto stranový román ma zamestnal natoľko, že som o príbehu, ktorý rozpráva a jeho význame musela premýšľať ešte aj vtedy, keď som ho práve nedržala v rukách a venovala sa niečomu celkom inému. V jeho závere som mala podobný pocit ako samotný rozprávač, že zmysel príbehu sa pomaly vynára odniekiaľ z môjho podvedomia a že mu dokonca rozumiem:

„Keď Branly zopakoval dlhé rozprávanie Huga Herediu z Xochicalka v predvečer Všechsvätých, trvalo chvíľu, kým konečný zmysel príbehu klesol na dno môjho vedomia, tak ako zdrap papiera hodený do mora; musel nasiaknuť vodou a slnkom, výparmi jódu, soli a všetkým, čo spôsobuje, že sa vyslovené mení na obsah vedomia a to zasa na čosi viac: na osudové určenie, ktoré v sebe zahŕňa každé slovo, ale zároveň ho aj prorocky ohláša.“

Obávam sa však, že to tak celkom nie je. Musím ale priznať, že v prípade tejto knihy mi to vôbec nevadí. Samotný zážitok z prečítaného je silnejší, než túžba odhaliť zámer autora do najmenších podrobností. Ak vás táto predstava nedesí, pustite sa do čítania. Špeciálne odporúčam milovníkom magického realizmu, najmä toho latinskoamerického.

6 29.07.2013

S každou ďalšou prečítanou knihou od izraelských autorov, najmä z tzv. novodobej izraelskej literatúry (Meir Shalev, Amos Oz, David Grossman), sa utvrdzujem, že knihy týchto autorov sú ak už nie skvelým čítaním, tak minimálne čítaním, ktoré nemožno označiť za stratu času. Avrahama B. Jehošuu k ním zaraďujem tiež.

Príbeh rodiny Mani, alegória na najdôležitejšie historické míľniky židovských dejín, vyniká zvláštnou formou – až na krátke uvedenie do situácie pozostáva výlučne z dialógov, kde pasáž jedného z účastníkov je zámerne vynechaná. Z dialógu sa tak stáva monológ, akási súkromná spoveď. Autor musel „monológ“ prispôsobiť tak aby dával zmysel, výsledkom čoho je mnoho segmentov, ktoré spomaľujú dej. Aby toho nebolo málo, história tejto zvláštnej, tajomstvom opradenej rodiny je podaná doslova naruby. Čitateľ je oboznámený so záverom a následne má možnosť prostredníctvom jednotlivých rozprávačov – ľudí rôzneho spoločenského postavenia, vierovyznania, štátnej príslušnosti, ovplyvnených inou ideológiou, žijúcich na rôznych miestach a v odlišnom čase – dopátrať sa pôvodu tohto tajomna, tragična. Život rozprávajúceho sa z rozličných dôvodov na kratšiu či dlhšiu chvíľu pretne so životom niektorého z charizmatických príslušníkov mužskej línie rodiny Mani, ktorý na rozprávača pôsobí aj proti jeho vôli fascinujúco. Spočiatku, ak patríte k ľuďom ako ja, ktorí nikdy dopredu nečítajú recenzie a málokedy si prečítajú celé anotácie v snahe vyhnúť sa predčasnému vyzradeniu deja, sa vám môže zdať, pokiaľ to datovanie v knihe dovolí, že ide o jednu a tú istú postavu, až neskôr pochopíte, že zmieňovaný pán Mani je vždy iný príslušník tej istej rodiny.

Okrem spomínaných segmentov spomaľujúcich dej, čo na mňa niekedy pôsobilo trochu zdržujúco, až otravne, nemám ku knihe iné výhrady a určite odporúčam prečítať.

6 14.05.2013

Dědictví ztráty je presne ten typ knihy, v ktorej je síce veľa vecí napísaných priamo, ale ešte viac je ich skrytých medzi riadkami. Čitatelia, ktorí pôjdu výlučne po dejovej rovine príbehu budú sklamaní, keďže táto je silne potlačená na úkor ústrednej myšlienky. Dej sa obmedzuje iba na časovo nie príliš dlhý úsek života viacerých, hlavných i vedľajších postáv, pričom retrospektívne sa dozvedáme súvislosti podstatné pre prítomnosť, avšak uspokojivého zavŕšenia príbehu sa nedočkáme.

Zaujala ma ústredná myšlienka románu, sčasti odlišná oproti ostatným knihám indických spisovateľov, resp. spisovateľov, ktorí sa vo svojej tvorbe venujú dejinám Indie (generálne možno povedať – konfrontácii dejín akéhokoľvek štátu a súčasného diania v ňom). Obvyklé témy ako boj starého tradičného indického a nového moderného západného, pozostatky britskej koloniálnej nadvlády v Indii, rasové, náboženské, triedne rozdiely, kastovný systém, nádej na lepší život, túžba splniť si svoj „americký sen“, biedny život indických ilegálnych emigrantov v cudzine, sú tu doplnené o myšlienku súčasných novodobých generácií Indov, ktorých dedičstvom je pocit vykorenenosti, nie len v cudzine, ale aj v rodnej krajine, vedomie, že na svete niet miesta, ktoré by mohli nazvať domovom, neschopnosť zaradiť sa do spoločenského života, strata národnej identity, strata minulosti i budúcnosti, pomyselné zamrznutie vo vzduchoprázdne na pomedzí odlišných svetov, kultúr. Pocit, že sen, ktorému sa zapredali nemá nádej na naplnenie a cesta späť nie je možná. Nikto nemôže mať všetko. Je správne zaprieť rodinu, kultúru, odhodiť morálne zábrany, prispôsobiť sa novým pomerom v záujme prežitia, keď kompromisy neprichádzajú do úvahy? Zostáva len pýtať sa, tak ako to robí jedna z kľúčových postáv príbehu, Sai: „Je možné, aby uspokojení přineslo stejně intenzivní prožitek, jako stráta?“

6 14.05.2013

Táto kniha je nádherná, doslova balzam na dušu. Daniela Wallaceho budem mať odteraz zafixovaného ako autora s ohromným rozprávačským talentom, ktorý vie podať ťaživú tému s neuveriteľnou ľahkosťou, dokonca veselo, so šarmom, vtipom, pútavo, vie sa hrať s príbehom, naplno uplatniť fantáziu. Veľká ryba rozpráva nevšedný príbeh o dysfunkčnom vzťahu medzi otcom a synom, ktorí si nikdy nerozumeli a nenašli si cestu k sebe. Otec v snahe zlepšiť vzťah so synom prežil život vymýšľaním fantastických hrdinských príbehov o svojej osobe, ktoré tvoria gro knihy, zatvárajúc tak oči pred osobným zlyhaním a tejto filozofie sa drží aj na smrteľnej posteli. Veľká ryba je tiež príbeh o túžbe zblížiť sa, pochopiť, odpustiť, ale aj o zistení, že skutočnosť vlastne nie je dôležitá, lebo v mysli syna zostane jeho otec navždy taký, ako chcel byť videný – William si navždy bude otca pamätať prostredníctvom jeho príbehov.

„Pamätať si príbehy iného znamená robiť ho nesmrteľným, vedel si to?“

6 14.05.2013

Prečítala som si Moje meno je Červená a bola som nadšená. Nasledovalo Múzeum nevinnosti a vytrženie mierne pohaslo, aj keď o sklamaní rozhodne nemohla byť reč. Istú dobu som si myslela, že latku, ktorú Pamuk nastavil prvým menovaným románom, už len tak ľahko nepreskočí. Opak je pravdou, Nový život je mojím novým osobným favoritom Pamukovej tvorby.

Hoci nosnou myšlienkou Nového života je, presne ako naznačuje už samotný názov románu, hľadanie nového života, alebo ak chcete hľadanie zmyslu života, podstaty existencie, miesta vo svete, nebol by to Pamuk, keby súčasne nerozvinul alebo aspoň nenačrtol množstvo ďalších myšlienok. Samozrejme, tak ako je Pamukovým zvykom, ani v tomto diele sa nevyhýba téme, ktorá dominuje celej jeho tvorbe - rozporu medzi tradičným tureckým a moderným západným. Nový život je doslova „všehochuť“ všetkého možného - je to detektívka, romanca, filozofický román a aby toho nebolo málo, tomu všetkému dodáva neodolateľnú melancholickú, nostalgickú a niekedy až absurdnú príchuť - magický realizmus. Mne osobne sa najviac páčila práve atmosféra prvej tretiny knihy, kde je vplyv magického realizmu najbadateľnejší - všetko to tajomno, príjemný chaos, kedy do seba nič nezapadá a všetko je ponechané len na fantáziu čitateľa. A pritom všetko so všetkým súvisí, každé slovo má svoj význam až žasnete nad rafinovanosťou, s akou je dielo napísané. Ten kto má rád prvky magického realizmu, nepotrebuje mať vo všetkom jasno ani po dočítaní knihy, má rád myšlienky, ktoré sa dajú interpretovať nespočetným množstvom spôsobov a nad ktorými sa dá rozmýšľať ešte niekoľko týždňov, bude určite rovnako nadšený ako ja. Nový život je jednou z tých kníh, ktoré vyžadujú pri čítaní zvýšenú pozornosť a čítajú sa opätovne, v snahe nájsť ďalšie súvislosti, nový uhol pohľadu.

Musím tiež pochváliť úžasný a citlivý slovenský preklad tejto knihy od Xénie Celnárovej, ktorý je (na rozdiel od iných Pamukových kníh prekladaných nie z originálu, ale z angličtiny do slovenčiny), prekladom priamo z turečtiny do slovenčiny a zrejme aj to prispelo k neopakovateľnej atmosfére Nového života, jedinečnej stavbe viet a pre mňa osobne k pocitu, že čítam úplne iného, lepšieho Pamuka, než na akého som zvyknutá.

A na záver, jedna z mnohých pasáží, ktorá ma dostala a ktoré môžete nájsť v knihe:

„Láska,“ chystal som sa hovoriť aj o nej, a tak som vstal a pozrel tým smerom, kde sedela Ďžanan, obklopená učiteľkami a staršími ženami, ktoré ju zahŕňali otázkami. No sadol som si a pokračoval: „Čas to je nehoda, následkom jednej takej nehody sme teraz tu. Rovnako je to aj s naším jestvovaním vo svete.“ Zavolali akého farmára v koženom saku a povedali: „Teraz si vypočuj jeho.“ Nebol veľmi starý, ale keď z vnútorného vrecka svojho saka vyťahoval svoj „skromný“ objav, ustavične vzdychal: Boli to vreckové hodinky, ktoré boli citlivé na šťastné chvíle, a vtedy samy od seba zastali a šťastie človeka sa predlžovalo donekonečna. Vo chvíľach, keď človek nebol šťastný, malá ručička naháňala veľkú a on si vravel, ej, ako rýchlo ten čas ubehol, a tak aj jeho starosti pominuli, akoby bičom plesol. Keď potom v noci pokojne spal a hodinky ležali vedľa neho, tá malá vecička, ktorá trpezlivo tikala vo farmárovej otvorenej dlani, sama od seba nastavila čas tak, aby človek ráno vstal spolu s ostatnými.“

6 14.05.2013

Ako naznačuje už samotný názov, dej románu sa nesie v znamení viacnásobnej voľby. Do života pätnásťročného Reuvena Maltera a rovnako starého Dannyho Saundersa vstupujeme v okamihu, keď si „vyvolia“ jeden druhého za kamarátov. Toto rozhodnutie nikdy neoľutujú, napriek tomu, že ich priateľstvo musí prejsť mnohými prekážkami. Nie je ľahké vyrastať v New Yorku v 40tych rokoch 20teho storočia ako židovské dieťa a už vôbec nie ak ste vy a váš priateľ príslušníkmi rôznych židovských komunít. Opäť ako v iných Potokových knihách, aj román Vyvolení obsahuje plno faktov a podrobností o judaizme, opisuje život a dodržiavanie tradícií, rozpory medzi prísnou židovskou a voľnejšou americkou výchovou, ale tiež rozpory vo vnútri samého judaizmu, tentoraz na pozadí udalostí druhej svetovej vojny. Veľmi reálne je tu vykreslený pohľad, reakcie, zmýšľanie jednotlivých amerických židovských komunít na to, čo sa deje v Európe - na samotnú vojnu, holocaust, je tu spomenutá smrť prezidenta Franklina Delano Roosevelta, rozvíjajúce sa sionistické hnutie, budovanie a vznik štátu Izrael a následné konflikty v ňom. To všetko poznamená aj priateľstvo medzi Reuvenom a Dannym a ich ďalšie životné voľby, za ktoré budú musieť bojovať a niesť následky. Cítiť však, že je to jedna z Potokových prvotín. V porovnaní s neskoršími dielami, prevažná časť deja je tu postavená na dialógoch. Neskôr uberá z dialógov a pridáva na „ pocitovej stránke“, čo sa v jeho prípade mne osobne páči viac. Staršie diela sú viac vybrúsené, vidieť v nich posun autora vpred.

6 13.05.2013

Po dlhej dobe konečne kniha, kvôli ktorej sa oplatilo ponocovať! Podobne ako v Dejinách lásky, aj tu je fabula príbehu postavená na prelínaní času, ide o rozprávanie, resp. spomienky štyroch rôznych postáv - dvoch mužov a dvoch žien, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia, no postupne sa vzťahy medzi nimi vyjasňujú a jednotlivé príbehy do seba začínajú zapadať ako dieliky v puzzle. No na rozdiel od Dejín lásky, kde sa po prečítaní záverečných stránok odstránili všetky nejasnosti, vo Veľkom dome zostáva mnoho nedoriešeného. Po dočítaní mám v hlave viac otázok, ako odpovedí a množstvo teórii ohľadne vzťahov medzi postavami, čo mi určite nedá pokoja ešte minimálne pár dní. To bol pravdepodobne autorkin zámer, ale aj tak mám chuť hneď teraz začať čítať knihu ešte raz a pokúsiť sa nájsť chýbajúce časti skladačky, aby som sa presvedčila, či mi nejaká podstatná súvislosť neunikla. A tiež mi nedá nepochváliť skvelý preklad Otta Havrilu, ktorým sa blysol už v Dejinách lásky ale aj v iných knihách.

6 13.05.2013

Čo sa mi u Markusa Zusaka strašne ráta, je to, že nie je jednotvárny ako väčšina autorov. Čo kniha, to iný charakter postáv, prostredie, zápletka, problematika. Aj v tejto knihe sa mu podarilo vyjadriť zaujímavú myšlienku: Život robia úžasným prosté maličkosti. Každý z nás môže niekomu kto to potrebuje jednoduchým gestom rozjasniť pochmúrny deň, zmeniť život. Niekedy stačí taká maličkosť ako vypočuť, objať, dodať odvahu, povzbudiť... Každý z nás môže byť Poslom. Komu sa páčila Zusakova Zlodejka kníh, pravdepodobne sa mu bude páčiť i táto kniha, ak sa vyvaruje ich zbytočnému porovnávaniu a tiež zoberie do úvahy fakt, že ide o knihu spadajúcu skôr do kategórie "pre mládež".

6 13.05.2013

Coetzeeho svet vnútorných monológov ma očarúva stále viac a viac. Jeden z hŕstky autorov, ktorí si vystačia s minimálnou dejovou líniou a takmer žiadnymi dialógmi a napriek tomu jeho dielam nič nechýba. Pre mňa zatiaľ najlepšia z jeho kníh, aj keď čítala som len tie kde Coetzee vykresľuje ženský pohľad, preto som zvedavá na tie ostatné, ktoré píše z pohľadu muža.

6 13.05.2013

Jesmyn Ward spôsobom písania nielenže pripomína, ale čo je nemenej dôležité, aj dosahuje kvalitu výborných próz Faulknera, Morrisonovej, J. Baldwina, R. Ellisona. Veľmi evokatívne a skutočne inteligentne napísané. Stačí sotva päťdesiat strán a pred vami sa už stihol rozvinúť hutný, plnokrvný príbeh, ktorý akoby zavisol v akejsi bezčasovosti, je potrebné nechať sa ním pohltiť, nechať sa unášať jeho takmer až filmovou atmosférou, precítiť tiaž minulosti a v nej - a tiež v SEBE SAMOM - hľadať kľúč k súvislostiam a problémom dneška. Som milo potešená, že sa ešte stále nájdu autori, ktorí majú záujem písať takto a vedia písať takto; že "faulknerovská tradícia" ešte žije.

5 29.11.2019

Veľmi dobré! Písané jednoducho, ale nie hlúpo, jazyk je tu v dokonalej zhode s témou, prostredím a mentalitou, ktoré autor popisuje, perfektne dotvára atmosféru. Staviarskeho talent rozprávača príjemne prekvapil, atmosféra, ktorú sa mu podarilo vykúzliť, je neskutočne silná! Zvlášť jedna scéna - predstava rušných ulíc prebúdzajúceho sa košického centra, nad ktorými sa ako sen vznášajú tóny vyludzované saxofónom, v kontraste s pokojom panujúcim na slnkom zaliatej streche, okupovanej len večne prítomnými holubmi a samozrejme pôvodcom oných hudobných variácií, slepým Karolkom, s ktorým sa možno zoznámiť, len ak nájdete tajné dvere ukryté v skrini - mi uviazla v pamäti s nečakanou silou. Namotala som sa na porovnávanie s Kusturicom a rozhodne nie som sklamaná. Nesmierne ľahké pero, KOMICKÁ TRAGÉDIA/TRAGICKÁ KOMÉDIA s priam až filmovým kusturicovským feelingom, podmanivé rozprávačské nadanie pánov Pankovčína či Balka, do toho trochu východniarčiny, trochu rómštiny, trochu vyvanulej atmosféry známeho prostredia, ktorá je nenávratne preč. Táto kniha je rozhodne viac, než len dobrá oddychovka.

5 05.05.2019