Sigmund Freud

rakouská, 1856 - 1939

Populární knihy

/ všech 46 knih

Nové komentáře u autorových knih

Psychoanalytické chorobopisy Psychoanalytické chorobopisy

Sigmund Freud je akiste najznámejší psychiater v dejinách. dokonca podľa mňa je notoricky známy natoľko, že jeho meno pozná – alebo minimálne sa s tým stretla – drvivá väčšina ľudí. Napríklad o Oidipovom komplexe – ktorý sa snaží ozrejmiť lásku dieťaťa k svojmu rodičovi (nie tú rodičovskú lásku) - som počul ešte pred prvou prednáškou o Freudovi. V rámci základov psychológie a predmetu teórie sociálnej práce, som mal Freuda zaradeného v osnovách, avšak som doteraz od neho neprečítal ani jeden celý spis, či knihu. Je to prekvapivé, keďže javy psychopatológie ma odjakživa zaujímali, dokonca, povedal by som, až fascinovali (sadismus, masochizmus, schizofrénia atď), no nie natoľko, že by sa som tejto disciplíne venoval aktívne/odborne. Psychoanalytické chorobopisy sú prvou knihu, ktorú som si od tohto vychýreného psychiatra prečítal, a hoci som mal približnú predstavu o tom, čo bude obsahom týchto chorobopisov, zostal som aj tak milo prekvapený. Tu je niekoľko postrehov. Neviem či to je prekladom alebo samotným Freudom, ale text je viac než len zrozumiteľný. Je písaný jednoducho a tam kde sa nachádzajú odborné výrazy alebo myšlienky, ktoré by sa patrilo pre laikov opísať, tak sú patrične opísané. Freud tu neprezentuje iba úlohu vedca, ale aj profesora. Preto by som túto knihu – z hľadiska náročnosti – odporučil v podstate hocikomu, kto sa zaujíma o podobné témy. Nebudem prezrádzať obsah a osudy, ktoré sa nachádzajú v samotných chorobopisov, keďže to by potenciálneho čitateľa rozhodne nepotešilo, no môžem prezradiť toľko, že Freud je vskutku veľmi pragmatický bádateľ, a tie – z nášho pohľadu – úchylné/patologické javy vysvetľuje vedecky, popisuje metodológiu ako sa k zisteniam dopátral, a dokonca v textoch upozorňuje, ako eticky by sa mal taký psychiater/psychoanalytik správať, a ako by mal viesť sedenia s pacientom bez toho, aby ho morálne poučoval - aj keď mu pacient prezradí také veci, z ktorých ho môže (doslova) napínať. V tomto má text obrovskú silu a posolstvo. Hoci ako laika/skeptika ma vo všetkých jeho teóriách a metódach - toho, ako dokáže z nevedomia dostať také spomienky, ktoré sa neskoršie pretavili do nejakej formy patológie - úplne nepresvedčil, boli tu miesta, ktoré ma naopak úplne pohltili. Ako napríklad, že sny o nás a o našom bdelom živote hovoria viac, ako som to pred touto knihou predpokladal, a dokonca, že za určitých okolností dokážu odzrkadliť obsah nevedomia. Druhý bod, ktorý zmenil moje nazeranie na určité veci, sú udalosti a situácie, ktoré sa nám odohrali v detstve, a podľa Freuda nás ovplyvňujú viac, než by sme si priznali. To, že nás detstvo ovplyvňuje, nie je asi pre nikoho žiadna novinka, avšak tá miera, ktorú opisuje Freud, ma až zarazila. Presvedčil ma, že to môže mať oveľa vážnejšie dôsledky, než som si hocikedy pripúšťal. Ak som jeho myšlienku správne pochopil, tak Freud tento fenomén vysvetľuje nasledovným spôsobom. Človek od narodenia zbiera skúsenosti, a tie kladie ako keby na seba. Predstavme si ich ako tehličky, ktoré, jednu po druhej, ukladáme na seba. V detstve vytvárame základ nášho domčeka a keď ten základ nie je úplne v poriadku - a na to nie úplne v poriadku ukladáme ďalšiu vrstvu,- viac menej budú horné vrstvy vychýlené, a čím nižšie je tá patologická vrstva, je ťažšie sa k nej dostať- teda ju odhaliť,- keďže jej prvky už mohli prejsť do nevedomia. Umenie psychoanalytika tkvie v tom, dostať tento materiál – ktorý je príčinou patológie - z nevedomia na povrch. Táto myšlienka, tento myšlienkový prúd, je to najcennejšie, čo si z tejto knihy odnášam. Z textu, mám pocit, že Freud bol skôr vtipný, zásadový a profesionál – možno si ho idealizujem ale, zdá sa mi, že ide o typ človeka, s ktorým by som si rád sadol na jedno pivo ale… rozhodne by som sa s ním nebavil o mojom súkromnom živote, keďže som si takmer na 100% istý, že bol pracovne deformovaný. Po psychoanalytických chorobopisoch siahnem určite aj po iných jeho dielach.... celý text
JohnMiller


Totem a tabu Totem a tabu

Celkem krátké a pochopitelně napsané základy Freudových "totemistických představ", na kterých vysvětloval svou teorii o vzniku náboženství. Pro nezasvěceného člověka by se mohlo jednat o fajn úvod do problematiky.... celý text
Kronika1


Výklad snů Výklad snů

Knihu jsem nepřečetl celou. Poctivě jsem četl zhruba první třetinu, zbylé dvě jsem již spíš prolétl. Odhadem jsem se mohl v součtu dostat tak na polovinu stran. Přeskakoval jsem především pasáže, kde mi některé teorie nedávaly ve srovnání s nynějšími poznatky smysl. Když pak byla teorie podpírána několika sny, ty jsem přeskočil. I tak jsem v knize nalezl mnoho pro mne pozoruhodných myšlenek, které mi nasadily brouka do hlavy. Vysoké hodnocení dávám především z úcty k autorovi. Kdo jsem, abych lékaři, který na základě svých poznatků převrátil hned několik oborů vzhůru nohama, označil jeho dílo jinak než plným počtem?... celý text
vinnetou500



Totem a tabu Totem a tabu

Čtení malinko složitější, musí se číst po částech. Ale práce s tabu je hodně zajímavá. Některé myšlenky už možná nejsou aktuální, ale to dílu ani moc neubližuje.... celý text
Emik87


Přednášky k úvodu do psychoanalýzy Přednášky k úvodu do psychoanalýzy

Pri psychoanalýze si vždy spomeniem na slová nášho bývalého pána docenta: "Freud si postavil svoju teóriu na piatich ľuďoch a všetci mu to doteraz žerú". V snahe o lepšie pochopenie psychoanalýzy, ktorej teórie som často považoval za pritiahnuté za vlasy, som si vybral túto údajne najzrozumiteľnejšiu Sigiho knihu (čítal som ich viacero, bolo to utrpenie). Bola síce zrozumiteľnejšia, než ostatné a pomohlo mi jej vnímanie ako historického dokumentu, bolo to ale smutné čítanie. Samozrejme, ide o vyše storočnú knihu zloženú z prednášok v prudérnej Viedni začiatku 20. storočia, ktorá zrejme na svoju dobu šokovala. Ale dnes... Výklad snov doslovný, sexom, penismi a vagínami sa to len hemžilo. Myšlienky, pri ktorých mi zostával rozum stáť (napr. stihomam ako snaha vyrovnať sa s vlastnými homosexuálnymi tendenciami). Kniha, resp. zbierka prednášok, má určite historický prínos. Mňa však nepresvedčila, aj naďalej zostávam voči psychoanalýze skeptický a držím sa iného smeru. Koniec koncov, hádam každý zakladateľ nejakého významného psychoterapeutického smeru sa nejak vymedzil voči Freudovi alebo ho rovno nasral. Na margo Holubovho doslovu velebiaceho Freuda: Sigiho knihy má dnes určite zmysel čítať, avšak ako dobovú a historickú literatúru. Navyše, skúsenosť, že ho niekto počúva, môže klient získať aj v akejkoľvek inej terapii, nielen v psychoanalýze. Záleží to aj od toho, či natrafí na dobrého terapeuta a prístup, ktorý mu sadne. Rozumiem ale tomu, že ak niekto investuje státisíce korún už len do vlastnej analýzy a nechá sa v nej rozosierať niekoľkokrát týždenne, potrebuje si to nejako obhájiť.... celý text
Shindo