Shindo komentáře u knih

Skôr, než o tipy a triky na zvládanie kríz tu ide o popis práce s jednotlivými typmi krízy. Ako tu už odznelo, kniha je určená skôr terapeutom (v čom ale nevidím problém).

Len tej tvorivosti tam bolo nejak málo a občas som sa strácal v tom, čo je ešte krízová intervencia a čo už terapia.

Za tú KastOVÚ by ale prekladateľke mali zlomiť ruky.

Nedá sa vyhnúť porovnávaniu s Klubem. Kniha je jeho pokračovaním a na viacerých miestach naň aj odkazuje.

Táto kniha je však narozdiel od predošlej usadenejšia a je v nej o dosť viac politiky. Hoci politiku v knihách nemusím, toto mi paradoxne nevadilo.

Miestami pre mňa však bolo náročné zorientovať sa v jednotlivých líniách a obdobiach. Kým v Klube bola každá kapitola nadpísaná obdobím a miestom, kde sa odohrávala, tu to bolo v celej knihe možno dvakrát. Nehovoriac o niektorých nedotiahnutých dejových líniách. A že ich bolo.

Zasľúbená zem je iba utópia. Bez ohľadu na to, akými legendami je opradená.

So smrťou som roky mal tú česť v práci, hoci nepriamo. Pre ľudí, s ktorými som pracoval, bola reálnou hrozbou a niektorých od nej delili mesiace, dokonca týždne.
Sám som mal v rodine prípad samovraždy po ťažkej farmakorezistentnej depresii a hoci to už sú roky, občas si kladiem otázku "čo by bolo, keby".

Som rád za túto knihu. Autor so slušnou dávkou suchého čierneho humoru a pritom zrozumiteľne a ľudsky otvára tému, o ktorej sa aj dnes mnohí boja hovoriť a pritom sa tomuto okamihu nikto z nás nevyhne. Okrem podrobného popisu procesov, ktoré sa v človeku (a s človekom) dejú po smrti píše aj o častej neschopnosti / neochote polície zaoberať sa úmrtím, vyvracia mýty spojené s pohrebníctvom a zdieľa vlastnú skúsenosť s rokmi práce v tejto oblasti. Úprimne obdivujem jeho aj jeho ženu.

Dozvedel som sa aj nové veci, dodnes som napríklad netušil, že existuje teramácia alebo akvamácia.

Zaujímali by ma rozdiely v pohrebníctve v Nórsku a na Slovensku / v Čechách.

Autor síce má aj Instagram, ale pokiaľ neviete nórsky (čo je napríklad aj môj prípad), veľa z neho asi nevyťažíte.

Čítané v angličtine.

Spozornel som už pri troch stranách pochvalných ód z rôznych bulvárnych plátkov vynášajúcich autorku a jej dielo do nebies. Než som dostal odporúčanie na túto knihu, nemal som o existencii nejakej Ottessy Moshfegh ani poňatia. Myslím, že som o nič neprišiel. Ani ten toľkokrát vychvaľovaný čierny humor som v knihe nenašiel.

Bezmenná hlavná hrdinka má všetko. Je mladá, krásna, privilegovaná, s obrovským dedičstvom po rodičoch, titulom z prestížnej univerzity, bytom v snobskej štvrti, prácou v snobskej galérii (ten typ, v ktorom je hovno rozmazané na plátne exponátom za niekoľko tisíc dolárov).
Pritom sa utápa v depresii, ktorú sa rozhodne riešiť úplne neortodoxným spôsobom za pomoci šialenej psychiatričky. Je nesympatická, miestami až odporná a motá sa vo vzťahu - nevzťahu s toxickým idiotom. Z tých pár momentov, kedy sa v knihe spomínajú jej rodičia je vidieť, že boli empatickí a podporujúci asi ako Hitler.

Psychiatrička je vykreslená ako konšpiračný ezo šialenec, ktorý do nej sype lieky ako lentilky. Neviem, ako to v Amerike majú, ale ak niekde vo filme / knihe vidím nejakého psychiatra, je to buď studený psí čumák v obleku a s pracovňou právnika alebo úplný magor.

Práca s ľuďmi s psychickými poruchami je môj denný chleba, takže téma knihy ma nerozhodila. Zjavne ale nie som cieľovka tejto veci.

Nemám vo zvyku čítať cudziu korešpondenciu. Často si vravím, prečo by som vôbec mal a čo mi to dáva.

Tolkien je ale výnimka. Môj vzťah k nemu nesmelo začal ešte v období začínajúcej puberty, kedy som dostal ako darček Spoločenstvo prsteňa z dnes už neexistujúceho kníhkupectva (dokonca aj ten obchodný dom, v ktorom bolo, už dávno zrovnali so zemou) a od tej doby ma nepustil.

"Dopisy" predstavujú Tolkiena nielen ako spisovateľa, ale ako otca, manžela, vedca, hlboko veriaceho katolíka a ako človeka vôbec. Od párodstavcových výňatkov až po dopisy o desiatkach strán, často okorenenené suchým sarkastickým humorom britského gentlemana. Nemal rád alegórie, neváhal sa pustiť do ľudí, ktorí preklad jeho kníh zmršili (keby videl, čo dnes Amazon urobil s jeho tvorbou, asi by dostal mŕtvicu) a aj pri tak veľkolepom diele ako Pán prsteňov bol neistý.

Aj napriek tomu, že sa v mnohých prípadoch jedná o skrátené verzie a výňatky z dopisov, dostávame prepracovanú knihu so stovkou strán poznámok a registrov.

Boha jeho.

K Malazskej knihe padlých som sa dostal cez hudbu Caladan Brood. Po knihe som pokukoval rok, ak nie viac. Odradzovali ma referencie na jej autora. Vraj je to magor, píše ako chce; akoby neočakával, že bude knihu čítať niekto iný okrem neho...

Mám rád Tolkiena. Všetko má prešpekulované do najmenších detailov, vysvetlené, veci do seba zapadajú a dávajú zmysel. Eriksonove Měsiční zahrady sú naproti tomu totálne chaotické. Namiesto vysvetľovania čohokoľvek autor hodí čitateľa priamo do deja a milý čitateľ, pojeb sa a poraď si sám. Autor vŕši jednu postavu a dejovú líniu cez druhú. Mágie je tu viac, než výbuchov vo filmoch Michaela Baya a rieši sa ňou všetko. Worldbuilding je jeden veľký bordel. Bohovia sa dajú zabiť a tu a tam nejaký niekoho posadne. Mnoho vecí som si musel dohľadať na internete. Nepomohlo ani to, že mnohé postavy sa v českom preklade volali inak, než v origináli (kto mal tušiť, že napr. taký Kvítko Berka je Crocus Younghand).

Z rádoby drsňáckeho doslovu od Borisa Hokra (ktorý znie dosť pateticky) sa stotožňujem iba s jednou vecou: Steven Erikson je zmrd.

No nič, druhá kniha hádam bude lepšie napísaná. Pri tejto mi trvalo polovicu knihy, kým som si na autorov štýl zvykol.

(SPOILER) Uf. Tieseň v názve knihy bola prítomná od prvej stránky a bolo to čím ďalej, tým horšie.

Podľa všetkého traumatizovaná hlavná hrdinka žije v rodine, ktorá by sa rozhodne nedala označiť za harmonickú a kde sa v duchu rodinnej tradície problémy potláčajú už v zárodku. O smrti brata sa nehovorí, hoci je prítomná počas celého príbehu. Otec je náboženský fanatik, ktorého viac, než vlastná rodina zaujímajú jeho kravy a ktorý zavolá veterinára ešte aj k dieťaťu. Matka sa po smrti syna prepadá do čoraz hlbšej depresie. Brat je sadistický úchyl a deviant. Ani najmladšia sestra nie je úplne v poriadku.

Hoci som knihu zvládol za dva dni, nepríjemný pocit z nej asi zostane ešte pekne dlho.

Knihu som dostal ako darček od priateľky, ktorá ju vyhrala v súťaži. Prečítané za dva dni v bezčasí medzi Štedrým dňom a Novým rokom, ideálna doba na zastavenie.

Ku knihe som najprv pristupoval skepticky. Názvom aj vizuálom mi pripomínala inú knihu o mníchovi, ktorý predal svoje športové auto.

Narozdiel od dotyčnej knihy, ktorá mala jalový príbeh a "múdrosti" vykradnuté z iných new age kníh, vyznieva Lindebladova kniha úplne inak. Začína priam ukážkovo (a v podstate rovnako): Vzdelaný západniar z vyspelej zeme s nalinkovanou budúcnosťou pochopí, že nie je šťastný, tak odíde do kláštora. Lindeblad tu ale namiesto rozprávok popisuje reálnu a často drsnú skúsenosť z iného kultúrneho prostredia, rozdiely medzi životom v kláštoroch naprieč krajinami (Thajsko, Barma, Anglicko, Švajčiarsko), obdobie depresií a hľadania samého seba po odložení rúcha a to, ako mu nadobudnutá meditačná prax pomohla zvládať úmrtie otca a svoju vlastnú diagnózu ALS.

Krása.
Japonskú kultúru mám rád, ukiyoe ma zaujímajú, ale o histórii jeho zberateľstva v ČR som veľa nevedel (teda okrem Hlouchy, aj to len okrajovo). Prekvapil fakt, že Čapek vlastnil niekoľko drevorezov; Štefánik sa zaslúžil o vybudovanie diplomatických vzťahov s Japonskom a jeden z najväčších zberateľov bol benediktínsky mních.

Zaujímavou časťou knihy je chemicko-technologická analýza vybraných diel.

Výber textov o mahajáne zoradených chronologicky od Buddhu až po súčasných autorov. Dobré pre inšpiráciu aj pripomenutie.

Prekvapilo ma, že hoci ide o mahajánové texty, v knihe nebola jediná zmienka o zene. DharmaGaia ho asi ako mahajánový smer neuznáva.

Bizár, ale dobrý. O to väčší, že Junji sám pôsobí ako zlatíčko.
Po netflixovskom Junji Ito: Maniac som tak nejak vedel, do čoho idem, pár momentov znechutenia a WTF ale aj tak bolo. Podobne ako DraculasLady som aj ja napriek absurdite a hnusu pokračoval v čítaní zvedavý, kam ma to dostane.
Žraloka s nožičkami len tak z hlavy nedostanem.

Boha by do Beatles nikdy nevzali.

Nie som fanúšikom Beatles, ale mám rád Island a Jóna Kalmana som si zamiloval už pri jeho predošlej knižnej trilógii.

Moje žlutá ponorka je drsná, smutná, pritom plná nádeje. Hlavný hrdina to nemá ľahké. Smrť matky; otec troska, ktorý zlyhal; vytrhnutie z koreňov a vyrastanie na samote medzi ľuďmi "vytesanými z hôr a ticha" a mŕtvi rozprávajúci svoje príbehy, aby sa na nich nezabudlo.

Boh je sociopat a kresťanstvo vám nedá odpovede.

Veľmi dobre a zrozumiteľne spracovaná kniha. Sám mám ROR kurz vychádzajúci z Exnerovho systému signovania, rozhodne ale nemám pocit, že metódu ovládam dokonale (to možno tak po pár stovkách protokolov). Niektoré veci som si po prečítaní knihy pripomenul, v iných rozšíril obzory.

Aspoň základné povedomie o ROR je nutnosť, inak sa v knihe stratíte. Oceňujem ale napríklad paralely medzi R-PAS a Exnerovym CS.

Inak súhlasím so všetkým, čo napísala liskapolarni. Dodnes si spomínam, ako nám kedysi na gymnáziu učiteľ spoločenských vied priniesol na hodinu jednu (!) ROR tabuľu, vraj máme napísať, čo na nej vidíme a on to potom pošle vyhodnotiť kamarátovi psychológovi. Už sú to roky, ale pevne dúfam, že mu kamarát psychológ vysvetlil, že ROR takto skrátka nefunguje.

Ku knihe som sa konečne dostal až po filmovej adaptácii od Del Tora (ktorá narozdiel od knihy končila v podstate happyendom) a rovnako si aj tu kladiem otázku, kto je vlastne to monštrum.

Frankensteinovo "monštrum" nebolo z princípu zlé, v niektorých ohľadoch možno ľudskejšie, než jeho stvoriteľ. Osamelosť, opakované odmietanie a nepochopenie ale zanechali následky.

Aj napriek malému počtu strán bola kniha hutná a atmosferická.

Smutné a depresívne. Napriek malému počtu strán pocitovo kniha vážila snáď tonu.

Kniha popisuje úpadok šľachty a jej vyrovnávanie sa so vzniknutou situáciou. Hlavná hrdinka Kazuko robí, čo môže aby prežila. Brat je feťák a alkohlolik, aj keď je v knihe neskôr vysvetlené, prečo. Matka je absolútne nepoužiteľná, ale aspoň vie elegantne jesť polievku.

Z celej knihy cítiť únavu, vyčerpanosť a autorov odovzdaný depresívny postoj k životu a svojim spôsobom mi prišla autobiografická.

Krása.

V Japonsku som strávil dva týždne a určite sa tam plánujem vrátiť. Hoci samozrejme viem, že je obrovský rozdiel byť tam ako turista a žiť tam ako miestny, už za tak krátky čas som mohol ochutnať japonskú mentalitu.

Čítať však príbeh z Japonska z dôb, kedy moji rodičia ešte len ťahali káčera, bola silná skúsenosť. Autor, v tej dobe dvadsaťročný študent, si sám zažil zrážku s realitou a okrem japonskej mentality aj tú americkú. Jeho lásku k Japonsku (a Japonkám) je cítiť z každej stránky knihy.

O to desivejší bol kontrast medzi moderným (a predsa tradičným) Japonskom a Československom pod nadvládou ruského medveďa. Rusko je agresívny teroristický štát, ako nám dokazuje už celé storočia a nikto môj názor nezmení.

Zaujímavý je aj doslov, z ktorého je vidieť obrovský rozdiel medzi Japonskom v 60. rokoch a dnes.

Rovnako silné ako predošlá kniha a opäť kúpené v rámci kampane.

Kniha prináša ďalšie ľudské osudy a príbehy z krajiny, v ktorej sloboda neexistuje, zákony sú iba naoko a človeka môžu poslať na smrť v podstate pre čokoľvek a neochráni ho ani pôvod.

Z posledného rozhovoru som mal zmiešané pocity a v porovnaní so severokórejským zdravotníctvom je to slovenské na špičkovej úrovni.

S francúzskou literatúrou nemám bohvieaké skúsenosti, pokiaľ teda nepočítam povinné čítanie, vďaka ktorému sa mi nadmieru nudný Balzac znechutil na roky.

Klub je veľmi silná a vrstevnatá kniha, v ktorej sa pomaly a postupne odkrývajú bolestivé a často zaujímavé osudy ľudí, s ktorými sa život nemaznal. Uprostred toho sa odvíja príbeh hlavného hrdinu vyrastajúceho v dysfunkčnej rodine s psychicky labilnou matkou a dvomi znepriatelenými rodmi. Sám príde o niekoľkých dôležitých ľudí, ktorí buď zmiznú bez udania dôvodu alebo v tom zohrá úlohu až fanatické náboženské myslenie.

K autorovi sa určite vrátim.

Po Paní jezera a Bouřkové sezóně som mal z Rozcestí obavy. Po dočítaní sa pridávam na stranu tých, ktorí nechápu hype okolo tejto knihy. O malú trošku lepšia Bouřková sezóna, rozhodne by som ju ale neoznačil za "knihu roka" ako niektorí nižšie. Naopak, opakovane som mal pocit, že Sapkowski už je unavený a písanie ho nebaví.

Hromada šermiarskej terminológie išla úplne mimo mňa a na môj vkus tam bolo aj priveľa latinčiny.

Narozdiel od prvých dielov Rozcestí nemalo tú energiu, vtip a švih. Niektoré dialógy vyzerali, akoby ich písala AI. K tomu hromada vedľajších postáv, ktoré sa objavili len na chvíľu, ničím nezaujali a po pár stranách sa po nich zľahla zem. Odfláknutý záver bol fakt blbý vtip.

Silná kniha. Zvlášť pri posledných 50 stranách som mal miestami takmer slzy v očiach.

Iste, spočiatku som mal tendenciu prirovnávať ju k Domu Páně. Časom som si ale uvedomil, že knihy vznikli v rozmedzí takmer 40 rokov a každá je svojím spôsobom skvelá a je vidieť, že autor už je niekde inde (čo sa nedá povedať o Čtvrté, tá bola vážne slabá).

Pribeh o hľadaní samého seba, nevyriešených veciach a vyrovnávaní sa s beznádejou. Akurát Celestina mi pripomínala slabšiu verziu Berry (a ten jej wannabe new age buddhizmus ma fakt vytáčal) a Milt s Henrym boli kolosálni zmrdi.

Zaujímalo by ma, či je Jeffrey Liebowski nenápadná referencia alebo zhoda náhod.