zipporah
přečtené 749
Putin: Nezkreslená zpráva o mocném muži a jeho zemi
2015,
Veronika Sušová - Salminen
Zatiaľ najlepšiu "spoveď" prináša Všichni muži Kremlu od Michala Zygara. Vy, čo trpíte zvedavosťou, hľadaním korektného zdroja, alebo nejakou inou frustráciou, ktorú môže vyliečiť iba poznanie:D, odporúčam začať ním. Avšak kniha od Salminen je takým úvodom k nej, píše trochu všeobecnejšie (pri takom počte zdrojov sa inak ani nedá) a ako niekto spomenul, trochu pripomína širšiu prácu z akademickej pôdy, čo ja vnímam skôr ako pridanú hodnotu. Kníh s osobnými postojmi autorov je viac než dosť a preto si viac cením knihy podobné Salminenovej. Z tejto sa prehľadne dozvieme ako predkrm, čo vyžerieme v Zygarovej knihe a Máme se bát Ruska?. Kvality autorky podporujú jej postrehy, ktoré sa dnes po niekoľkých rokoch, len potvrdzujú. BRICS ma celkom zaujal, táto šikovná multikulti kooperácia mi nejako unikla pri čítaní iných kníh, a bude zaujímavé sledovať naďalej pokles americkej hegemónie a osud BRICS. USA speje k morálnemu pádu napríklad svojimi farebnými ambíciami, ktoré sa usiluje presadzovať aj tam, kde už chodí každý sám a bez svedkov. V Silicon Valley sa rieši, či sa v budúcnosti bude používať emoji tehotného muža, v britskej knižnici vystupoval pred deťmi človek v prezlečení farebnej opice s penisom a ženskými prsiami, propaganda lobogotómie metastázuje do filmovej kultúry, kde zasahuje formáty takých kultov ako je Star Wars, klasické diela ako Anna zo Zeleného domu, alebo táto propaganda vreští ako blicujúci nedorastenec na futbalovom štadióne a ja rozmýšľam nad tým, nech to vlastne pokračuje a silnie. Pretože táto amatérska dúhová morálka sa nakoniec stane osudovou len pre USA a tie štáty, ktoré nerešpektujú históriu a rozdielnosť národov, svoju vlastnú spoločnosť, jej potreby a pod. Pre USA vždy budeme iba pôda pre ich obchody a záujmy, ich nezaujíma, či sme alebo nie sme rasisti, nezaujímajú ich ľudské práva homosexuálov, zaujímajú ich len peniaze, zisk, konzum, a zvyšok je iba politické divadlo. Chamtivosť ich hecuje generovať stále nové a nové produkty, no myslím, že v budúcnosti im už nepomôže ani netflix. Farbičkami ofarbili ťažko budovaný soft power v podobe technológií a konzumu (film, seriál, matéria, žrádlo) za posledných dvadsať rokov a otravujú s tým svet bez rešpektu. Politika je fakt zhubnosť a je umením ju robiť tak, aby bola čo najmenej zhubnou. Spomínam si, ako prof. Žaloudík spomínal niečo v zmysle toho, že politiku nakoniec medicína vždy prevalcuje, a má najmenší vplyv na túto oblasť. Závislosť medicíny na politike začína a končí len pri jej financovaní, ale inak je to v réžii lekárov, lebo jeden výborný lekár chirurg takého ťažko môžete vyhostiť z krajiny, a ak sa ho zbavíte, do ďalšieho rána sa mu ozve desať nemocníc. Pozrime sa teraz, čo však robí politika, keď sa mieša do medicíny v súvislosti s covidom. Znižuje kredit ľudí v medicíne a vede, len nedávno už ľudia začali aj verejne posielať neslušné pozdravy medikom a vedcom, ale myslím, že to je iba zhubný výsledok toho, že si politika priveľmi ochočila covida za posledný rok a neponechala vírus v rukách odborníkov. Je Putin očkovaný alebo nie? Pozrime sa na to, čo spravil. Po mesiacoch len tak ledabolo sa zmienil o tom, že sa zaočkoval už v marci. Potreboval k tomu zahrať divadlo ako iní politici, ktorí sa v priamom prenose očkovali? Miešanie politiky s medicínou... Kvitujem všetky vlastnosti ruského postoja (nič nie je dokonalé, sklamanie z niekoľkostoročného pokrytectva Západu...), kvitujem Putinove Rusko, autokratívnu demokraciu, ani táto kniha ma nepresvedčila o tom, aby som zmenila názor a pridala sa k všetkým neznalcom na SVK, ktorí prd vedia o Rusku. Ešte som totiž nestretla človeka, ktorý by niečo vedel viac o Rusku, ako než z mediálnych útržkov. Putin je osobnosť, gosudar, svoj život obetoval Rusku, je veľmi dôležité, aby našiel človeka, ktorý bude ako on a Rusko, jeho záujmy budú vždy na prvom mieste.... celý text
Jak jsem se mýlil v politice
2005,
Miloš Zeman
Pamatuji si, a proto jsem. MZ Čítanie, ktoré nemôžeme hodnotiť ako strata času (už len z toho dôvodu, že... ak je aj pre niekoho neprijateľným (alebo v Zemanovej reči blbcom)... o intelekte tohto človeka môže pochybovať iba skutočný idiot). V apríli som ani nepoznala meno českého prezidenta, dostala som sa k tejto politickej osobnosti len nedávno, takže som neovplyvnená názormi. Preto ma pobavili negatívne reakcie mojich známych českých kolegov v Brne, keď som im ukázala, koho knihu čítam:D Okrem niekoľkých pomenovaní, padlo aj pomenovanie "ruský špion":D Zdá sa, že vzdelanejší ľudia asi nebudú mať radi svojho prezidenta. Nie som tak dobre zorientovaná v českej politike, takže je to domnienka. V konečnom dôsledku je to problém nespokojných Čechov, môj záujem sa orientuje na autora. Ak by som si odmyslela, že ešte žije a je prezident, ktorý dennodenne "raní" ľudí, a je teda vďačným terčom "ranených", ako to už býva pri ešte žijúcich ľuďoch, viem si predstaviť, že by jeho popularita vzrástla, pretože ako praví Umberto Eco, mŕtvi spisovatelia sú najvďačnejší priatelia, ktorí už nemôžu sklamať. Kniha je plná fajn postrehov z politického života, vtipne označuje malé strany za prostitútky s vysokým vydieračským potenciálom, ktorému sa eufemisticky hovorí potenciál koaličný:D, a že najprv sa treba radiť so stromami, až potom s ľuďmi. Možno tak predísť aj rečiam v afekte. Čítala som nižšie názory a v jednom sa zjavuje Zemanova definícia blbca druhého stupňa: blbec, ktorému akosi prekáža, že niekto často cituje. Mám podobné skúsenosti zo života s týmito blbcami, keďže rovnako často citujem. Ako Zeman. Ako Umberto Eco. Ako mnohí filozofi, spisovatelia, politici, vedci, a menší blbci, ktorí v sebe objavili schopnosť prejaviť úctu k autoritám a nevidia nič zlé na tom, aby ich odcitovali, pretože vždy sa nájdu podobní menší blbci, ktorí sú zvedaví a majú radi veci s uvedenými zdrojmi. A je to aj otázka vlastníctva, ktoré my - blbové - chceme ponechať pôvodcovi. Politika a život v nej je naozaj plný paradoxov, chýb, zakopnutí, slová sa rinú, na druhý deň už nevie, čo povedal. V závere píše o tom, ako nestúpiť dvakrát do rieky, a teda už do politiky - drogy nevstúpi. A predsa sa stal prezidentom. Nuž, ako na začiatku knihy píše, "individuálne osudy sú na rozdiel od osudov vyšších celkov nepredvídateľné", tak sa aj stalo a vstúpil druhý krát do rieky. Na Zemanovi oceňujem určite to, že má vlastný rozum, rozmýšľa nad tým, čo hovorí, a to je dnes medzi politickými prostitútkami dosť vzácne. Okázalá je jeho samoľúbosť, vyplývajúca zo samotnej povahy človeka v zmeske s jeho vzdelaním, určite netrpí skromnosťou Umberta Eca. Ja viem, mnohým to vadí. Ja sa aspoň pobavím.... celý text
Peter Veľký
1989,
Viktor Ivanovič Buganov
Mladé, mladučké Rusko... mužnelo s géniom Petra (Puškin). Výstižné od mladého básnického génia, ktorého Rusko oslavuje v Petrohrade-Petroraji na každom rohu domu, v tieni stromu a na námestí. Pokiaľ ide o samotného autora, táto kniha je písaná "oslavne", áno, nie je objektívna, chýba tomu ešte veľa, aby človek získal lepší obraz, ale ak je čitateľ dosť skúsený, kniha ho bude baviť a preželie aj otravný autorov sarkazmus ku švédskemu kráľovi Karolovi XII, pri ktorom mi asi uniká niečo, netuším čo, okrem toho, že teda asi Peter ho považoval za svojho "nepriateľa číslo jedna". Autor pripomína tiež, že týždeň má sedem dní, prosím pekne, aj číslom 7 dní: "nútil robotovať sedliakov na pánskom nie tri, ale štyri dni v týždni; a naopak, na prácu na vlastnom poli im zostávali nie štyri, ale len tri dni." Čiže, záver je taký, že sedem dní tvorí týždeň. Ale späť k Piterovi. No cipana, vlastne som si uvedomila, že už presne viem, s kým by som sa chcela stretnúť z histórie. Bolo by skvelé dať si partiu šachu s Napoleonom, cestovať s ním kade-tade, ale život riadia hormóny, takže by bolo ešte viac a najviac úplne skvelé spoznať tohto ruského príťažlivého duchom i telom gosudara. Jediná vec, ktorá sa ťažko hryzie, je záver s jeho synom, a z tejto knihy som už pomaly čakala, že bude autor obhajovať aj tento ohavný Petrov skutok, čo sa nestalo, ale aj tak pristupoval k tejto udalosti pofidérne, ako keby stál na strane panovníka. Trest smrti za kácanie stromkov + daň za bradu sa mi páči, zaviedla by som to aj dnes + zdanila by som objekty všeho druhu, ktoré vykazujú viac než päť farieb s podozrením na podobnosť s dúhou.... celý text
Ludvík XIV. - Život, doba a války krále Slunce
2013,
Jiří Kovařík
"Sire, daleko od vás se člověk stává nejen nešťastným, ale i směšným!" rytier de Vardes V období "válek v krajkách" ste ako pán vedúci svojej armády dostal zmrzlinu od pána vedúceho protivníka... Niekedy žasnem nad historickými okamihmi a generujem nové predstavy, ako Kutuzov posiela pelendreky Napoleonovi a ták. Táto kniha je plná príkladov. Gastrointestinálny trakt mi úplne cúvol pred množstvom publika pri raňajšej toalete Kráľa Slnka. Predčítača by som ešte zvážila, ale pokladník??? Sekretári? A ktovie koľko komorných, služobných? Radšej budem súčasníkom a smiešne vyzerajúcim:D Žiť vo Versailles bolo ako za trest:) a to divadlo, ktoré museli hrať... Shakespeare by asi našiel množstvo inšpirácií nielen v travičskej afére. Francúzi ako prví na svete začali publikovať vedecké periodikum Journal des savants. Stále mi však vŕta v hlave, aké magické schopnosti pripisovali "liečitelia" červenému koralu:D Hoci sme v medicíne pokročili odvtedy, ako vidím, stále naša doba nezaostáva za minulosťou: niektoré hodnoty človeka, či pravidlá spoločnosti platia dodnes. Polka sveta je "versailles", koľko pracovísk na svete musí fungovať podľa versailles pravidiel, a teraz nehovorím o nutnom močení na verejných chodbách, tam sme pokročili a vybudovali si WC. Nech žije "pokrok"! "Aby bol človek, musel byť videný, aby bol viditeľný, musel mať, aby mal, musel sa zapáčiť." (Petitfils)... celý text
Humor
2019,
Anton Heretik
Na svete sú tri typy ľudí: tí, ktorí vedia rátať a takí, ktorí nevedia. :D ;) Vtipom začínam príspevok a je to jediný, ktorý si pamätám ešte od slovenského moderátora. Kniha je fajn zhrnutie, dokonca na strane 74 sa zjavuje popis duševného ochorenia nedávneho slovenského premiéra. Ľudia s psychickými poruchami sa prejavujú "nechceným humorom" a tak trochu politicky nekorektným. Šťastie, že Ukrajincom je zhovievavosť bližšia než tomuto indivíduu. Trochu mi na knihe vadí miestami nedôslednosť. Predsa len netuším, kto je to pán Pinel zo strany 130... a zaujíma ma to! Potom som si, žiaľ, oneskorene všimla, že niektoré citované publikácie nie sú v zozname literatúry, a spoliehala som sa, že tam bude všetko. Určite mám v pláne si ďalej rozširovať poznatky v tejto téme, takže zdroje v závere knihy potešia. Humor milujem, vďaka knihe a google pictures som si nostalgicky pripomenula Roháča, skvelý časopis! Ako decko mi mama dovoľovala požičiavať si aspoň jeden dva takéto roháčske časáky, dodnes poznám celý ten priestor a cestu v čitárni, ako som s nadšením bežala k poličke po nové dávky vtipu. Nemala som ani desať rokov! Nedávno som našla svoje staré poznámky, kde sa pasujem s cytológiou spred mnohých rokov, názvy kapitol boli v zmysle: Nová bunka, Golgiho aparát vracia úder, Návrat bunkového jadra, Skrytá cytoplazmatická membrána, Útok hormónov, Pomsta leukocytov.... asi som mala ambície spísať bunkovú ságu na úrovni vesmírneho tkaniva, ehhh:D Celkom ma to šokovalo, ako aj humor má prekvapiť, lebo v tom čase som ani netušila, že vlastne budem na tomto odbore fungovať. Stratené proroctvo bolo nájdené... Za smiech som dostala aj poznámku od katechetky, smiech u mňa bol rozhodne obranným mechanizmom, ale aj prejavom istej zaostalosti, keďže mi mozog dozrieval iba pomaly a často som smiechom zakrývala neschopnosť argumentovať, alebo slovne reagovať až na "ha ha ha" :D :D :D Okrem populárneho slovenského klauna som si vybavila aj pár ľudí z okolia, ktorí sedia na popisy, aj to je švanda. Za seba priznávam, že mám rada okrem reflektívneho humorného štýlu, aj zemitý humor, a teda asi ten skatologický (záchodový:D), ktorý autor akosi zabudol zadefinovať, ale môj mozog si asi vie predstaviť, že hej, zipporah, je to ten humor, na ktorom sa najviac rehoceš:D a potom milujem humor Umberta Eca.... "Chodíte na univerzitu, alebo študujete?" Rovnako obľubujem humor, ktorý informuje. Voľakedy som sa pasovala s predmetom imunológia, na zbláznenie, tak som to vzala s humorom a napísala uletený blog o procese zápalu v komiksovom štýle. Pravdaže, káčer Donald je topka, večne nezamestnaný káčer, a vôbec, Káčerovo a život v ňom perfektne reflektuje realitu, večná škoda, že s Roháčom zanikli na SVK. Absurdný humor Hlavy XXII je taký, že po operácii mandlí neodporúčam čítať, bola to vlastná zrada, umučenie smiechom. Napokon Gogoľov Revízor je unikátna vzorka humoru, ako aj rozoberanie humoru ako takom v Meno ruže. Aj z tejto knihy som si zapamätala skvelý vtip, ktorý sa pokúsim na skúšku zreprodukovať vl. slovami: Manželka vraví manželovi: "Budeme oslavovať 25te výročie svadby!" Manžel: "Počkajme ešte 5 rokov a môžeme osláviť tridsaťročnú vojnu!"... celý text
Svůdná zajatkyně
2019,
Cathy Williams
Pekný výrok aj z takejto oddychovečky: "Pokud chtěl člověk udělat kariéru, nesmělo na něm být nic znát." (Hneď mi napadol Putin:D)
Rozruch na onkológii
1987,
Neven Orhel
No téda:) Tak hneď na začiatok stručne ručne je to výborná oddychovka! Taká emotívne autentická, nie je to emotívna autentickosť sugestívneho Marcela Prousta, pravda, ale oddychová verzia autentickosti:D, situačnosť, naliehavosť, veľmi sa mi ľúbi podtrhnutie !časového! aspektu pri nádorovom ochorení (tak napríklad: "Čas odmeriavaný počtom zhubných delení, sa vznášal nad ňou ako nemilosrdný nepriateľ..."), takže JE to príbeh písaný veľmi sugestívne. Jednoduché vety, veľmi zrozumiteľne písaný príbeh a niekedy som mala pocit, že vety sú ako z knihy pre deti a mládež, hlavne takých prvých sto strán, potom už ani nie. Ale vlastne je to jedno, príbeh je fakt oddychovka, ktorá niečo naučí, sú tam celkom dobre popísané veci z medicíny. Niekedy som sa pobavila. Koho by ešte zaujímali príbehy z oblasti onkológie, veľmi dobrá je aj Rakovina od Solženicyna. K samotnému obsahu. Rozpísala by som sa na niekoľko A4. Medzi kardiovaskulárnymi a nádorovými ochoreniami je jeden zásadný rozdiel: vo väčšine prípadov kardiovaskulárnych ochorení, ktoré figurujú už roky na prvom mieste v príčine smrti, DÁ SA predísť, zatiaľ čo na druhom mieste figurujúce nádory sú skutočnými nepriateľmi, pred ktorými sa často nedá uniknúť. Celým príbehom som tak túžila povedať si, joj, keby to takto mohlo fungovať! Prosím! Aj som čakala, kedy príde tá nezmyselná skladba slov "liek proti rakovine". Mám tu "česť" pracovať s nádorovými bunkami a koho to zaujíma, tak je to ešte stále science fiction. Dnes poznáme aj, že si nielen zdravé, ale aj nádorové bunky produkujú subpopuláciu kmeňových buniek. Doménou týchto buniek je, že sú akoby "v dormancii" (konkrétne sú v Gnula fáze bunkového cyklu), a môžu si takto "spať" v tele aj niekoľko rokov. Predpokladá sa, že práve za recidívu nádorového ochorenia sú zodpovedné tieto kmeňové bunky. :(. Maličkou dovrou správou je, že si podobne ako zdravé bunky nádorové bunky tiež produkujú tzv. biomarkery, vďaka ktorým môžeme rýchlo zistiť stav pacienta. Preto aj úspešne vyliečení onkopacienti musia byť sledovaní prakticky aj po celý život. Nie som ešte stále v tom úplne doma a dlho nebudem, pretože výskum nádorov je s najvyššou pravdepodobnosťou ten najväčší challenge ľudstva, ale je fakt dôležité, aby sa vedci venovali skôr biológii nádorov, ako nádory fungujú, mechanizmy ich obrany, prežitia, ich "veku", v ktorom prebiehajú ich zmeny, a nezameriavali sa iba na vývoj nových a nových liečiv. Čím dlhšie s tým robím, tým mám silnejší pocit, že cesta farmaceutického priemyslu nie je riešením. Naopak, riešením v budúcnosti môže byť v medicíne rozvíjaná individuálna terapia. A teraz si predstavte, individuálna terapia niekoľko miliónov ľudí. Uffff... Preto je to challenge. Čo sa mi veľmi, ale že veľmi ľúbi na tejto knihe, je dôkaz toho, ako sme si veci skomplikovali. Nielenže musíme my, bežní pacienti stretávať "arogantných doktorov", akých autor zahŕňa v príbehu, ale vymysleli sme si tucty byrokratických, etických a kadejakých iných zákonov, ktoré nás brzdia. Táto kniha je toho svedectvom a je to pretavené do zúfalstva nielen hlavnej hrdinky Any, je to zúfalstvo prakticky každého z nás, pretože realita je tá, že na svete chodí vzácny počet ľudí, ktorým v rodine či v blízkom okolí nezomrel niekto na nádorové ochorenie. A týmto aj chcem všetkých, ktorí tieto moje litánie dočítali do tohto riadka, prosiť ako úbohý polovičný molekulárny biológ (ešte som neodštátnicovala:D) a bývalá "profesionálna" opatrovateľka, snažte sa žiť v preventívnom duchu a nepodceňujte, prosím, problematiku nádorov. Najviac, čo môžete urobiť, je PREVENCIA, ak neviete ako, píšte mi do správy. Je to však jednoduché: pohyb, čo najmenej trieskať do seba liekov, pohyb, slnko, pohyb, ovocie a zelenina, pohyb, sadenie stromov, pohyb, pochybnosť - návšteva lekára, preventívne prehliadky, pohyb, nemyslieť na najhoršie, pohyb... Pamätajme, že na rozdiel od kardiovaskulárnych ochorení je prevencia to jediné, čo máme ako zbraň proti nádorom. Nemusíte sa obávať, organizmus je dômyselný a má vysoké regeneračné a reparačné schopnosti, ale dôležité je si uvedomiť, že svojmu organizmu musíme k tomu dopomôcť. A s každým pribúdajúcim rokom života je to násobne väčšia pravda. Všetko sa dá obhájiť, kým to zostáva v oblasti teórie! Dr. Cerinski... celý text
Príručka zdravého rozumu - Ako nepodľahnúť medicínskym nezmyslom a hoaxom
2019,
Roland Oravský
Knihu som dostala do daru, musím sa predsa pochváliť hneď na začiatok.-/.-D aj s pekným venovaním a podpismi autorov vrátane ich ilustrátora. To poteší!!! Ináč by som sa asi ku knihe nedostala:D nie je to úplne šálka mojej kávy, pokiaľ mám motiváciu prejsť si vybranú problematiku v odbornej literatúre, ale ako oddychovka, navyše venovaná, je to fajn kniha a človek sa niečo predsa aj dozvie:) Prečo to tak je?, skrátka som si zvykla čítať suchopárne knihy bez osobných ambícií, motivácií okrem tej jedinej a to je informačná motivácia autora, teda tie osobné výlevy mi trošku tu vadili. Náhodou ten vitamín C hoci ho v nadmernom množstve vylúčime močom, si aj tak musím zabezpečiť, lebo mám pocit, že ten prísun v mojich stravovacích návykoch je mizerný tak či tak:D pri čítaní o tomto vitamíne som si hlboko vstúpila do svedomia v otázke mojej averzie k ovociu, a ako moje telo musí trpieť roky, čo sa prejavilo v poslednom týždni predlžovaním sa mojej ruky po paradajkách - jediné, čo dokážem jesť asi ako čipsy. A varím si ich! Vraj lykopén obsiahnuty v rajčinkách sa lepšie vstrebe v organizme po ich uvarení, takže do tej paradajkovej si hádžte aj tie červené guľľľľeeeee:D Na akupunktúru som chodievala rok, a ak mi to aj nedalo "vyzdravenie", dalo mi to posilnenie voči injekciám, ktoré ma vôbec nebolia ani u zubára, a tiež skvelú ročnú spoločnosť skvelej kamošky, zažili sme kopec zábavy tam aj po meste, ako sme korzovali, takže akupunktúra môže byť dobrá aj na interakcie s ľuďmi.-P Mám skúsenosť aj s homeopatikami, a žiaľ, negatívnu, nielenže za to ešte v tisíckorunáčkach mamka vysolila kopec peňazí, taktiež bolo to asi prvé "liečivo" vo fľaštičkách, ktoré na mňa pôsobilo emeticky. Za mňa určite homeopatia nie, ale v konečnom dôsledku beriem všetko tak, že nech si každý hľadá svoju nádej v čomkoľvek, ak mu to pomôže, budiš. A tí, čo klamú, presviedčajú s motiváciou len zarobiť, nútia ľudí kupovať produkty, ktoré neliečia a ich primárnou úlohou je len "neuškodiť", tak nech si spytujú svedomie, alebo... asi sa tak nestane. No možno raz niekto príde s prípravkom na privolanie svedomia:)... celý text
Jedna noc nestačí
2015,
Jana Benková
Oddychová kniha Janky Benkovej + trojhodinová lesná prechádzka = stopercentný detox psychiky; v tej nekonečnej mandelbrotovej fraktalizácii, ktorej výsledkom je neznesiteľný fraktál budovanými neznesiteľnými myšlienkami vlečúceho sa života, je takýto detox blaženým vykúpením!!... celý text
Súostrovie Gulag. 1. zv.
1991,
Alexandr Isajevič Solženicyn
Solženicyn píše o "zatýkacej pandémii", z ktorej sa naozaj zatočí hlava čitateľovi. Je to kniha, ktorú je zbytočne radiť medzi hodnotiace knihy aj napriek tomu, že pravdepodobne si čo-to autor "vyfantazíroval". Fantázia z ničoho nevzniká, z niečoho sa vybudovať musí ("kto nebol tam, ešte tam bude, kto bol, ten nezabudne") a kniha je dostatočne autentická na to, aby sme nespochybňovali základnú podstatu gulagov, ktorú tvorí číre ľudské zlo. Solženicynova nezvyčajná ostrosť, irónia, až naliehavosť dramatizovať, sa dá bez osobnej ujmy prejsť bez povšimnutia. Pri čítaní "nie je čas" na autorove citové vibrácie. Druhá kapitola o dôvodoch zatýkania bola celkom silným kafé, priebežne tak ale pôsobí celá kniha a dávam tak 15 % fantázie, zvyšok som presvedčená o tom, že sa veci udiali tak, ako to napísal... ako napísali mnohí autori zo skorších dejín. Výrok "Beda porazeným!" od Brennusa je tiež spotrebným materiálom na výstavbu gulág. Kto si ešte otvorí hubu po vydaní trestu? Tak mu bude pridané... Hladomor? Beda porazeným! "... no genialita politika spočíva v tom, že by aj z nešťastia, čo postihlo ľud, vytĺkol úspech." Aj to sa Otcovi podarilo na výbornú. Na jazyk si bolo treba dávať pozor do takej mieri, že som si pri čítaní neraz pomyslela, smrť je vykúpením. (A to mám za sebou zápisky seržanta Bourgogneho! Kde zlo páchali ľudia, ale bol tu ešte väčší nepriateľ a to príroda! Príroda a jej zlo stále ponúka nádej, ale ľudia a ich zlo presvedčí človeka, aby chcel zomrieť, a skutočné zlo spočíva aj v tom, zabrániť človeku túžiacemu po smrti, aby sa zabil... aj o tom sú Gulagy). "Iný bol osud roľníka so šiestimi deťmi. Pre týchto šesť krkov sa nešetril pri kolchoznej práci, jednostaj sa usiloval niečo nadobudnúť. A naozaj, dostal – rad. Odovzdávali mu ho na schôdzi, zneli prejavy. Pri odpovedi sa roľník rozcítil a povedal: „Ach, keby mi tak namiesto tohto radu dali pud múky! Nešlo by to?“ Schôdza sa rozrehotala vlčím smiechom a roľník aj so svojimi šiestimi hladnými krkmi sa pobral do vyhnanstva." Solženicyn nemoralizuje, v závere iba v skratke pripomína priamočiaro, za čo by sme mali byť vďační a čoho/koho si všímať. Tituly, uniformy, či v modernej dobe ajpedy, autá, domy neznamenajú nič, cestou na Gulagy nič z toho si neodnesiete a budete len nešťastní, že vás postupne okradli a pri prvej sťažnosti... Beda porazeným aj dnes! Poráža nás nielen vírus, zatiahli sa do tejto porážky aj politici, aby nás viacnásobne porážali. Dôležitá je len pamäť. V kontexte nešťastných ľudí, ktorí cestou na súostrovie prichádzali o svoje kufre, jedlo, oblečenie... autor píše: "Človek by mal mať len to, čo si vždy môže ponechať: mal by poznať jazyky, krajiny, ľudí. Nech vrecom, čo si človek berie na cestu, je pamäť. Vštepuj si do pamäti, človeče! Vštepuj si všetko do pamäti!"... celý text
Pozývam ťa na večeru
2018,
Jana Benková
Parádna oddychovka, asi zatim najlepšia od tejto autorky. Celkom som sa nasmiala, čo už v tejto dobe je vzácnosť, na Janke Benkovej je super to, že vie, že ide napísať knižku na prozaický účel a to oddych, zimný či letný, a preto sa v knihe nehrá na pseudokvalitné romantické žvásty, navyše prihadzuje zážitky z reality a to človeku dobre padne čítať. Trebárs ako neškodná veta: "Vždy sa nedá nosiť v kabelke pripravené domáce jedlo." :D S týmto bojujem každý pracovný deň :D Ono keby sa spravila zbierka jej brožúrkových príbehov, kus sa upravili, pre rok 2100 je to ľahké čítanie o obraze života v BA, lebo atmosféra prostredia je celkom autentická!!... celý text
Nikdykde
2006,
Neil Gaiman
Od prečítania tejto knihy už nič nebude ako predtým. Pri každom umývaní zubov budem myslieť na to, že si umývam maličké záchodíky, pretože tie drobné organizmy usadené v puse, deti a dospelí, okupujú naše zuby, urobili si z nich záchodíky, a hádajte čo! Nesplachujú po sebe! Bez ohľadu na to, či je tam... po smrti... tam alebo nie tam, a ak je tam, a je chladno, teplo, nič, všetko, polovica, štvrtina ničoho alebo čohosi, sláva matematike, tak bez ohľadu na to mne stále zostáva nádej, že niečo po smrti bude a bude to hoci aj ako v Nikdykde. Tu medzi živými v mojom srdci zostávaš a nič viac mi nemohlo pripomenúť tvoj lásky a knihyplný humor ako táto kniha, ktorú si mi kedysi odporúčala a ja viem prečo. Píšem tento komentár, aby som ho mohla v závere venovať mojej milej spriaznenej duše, Lucii.... celý text
Dělníci moře
1969,
Victor Hugo
Prišla som na to, že aj mňa by mohli volať Talíř polévky honem sem:D ako Ninfielda Scotta. Hugo nesklamal, pokiaľ ide o jazykový štýl, je to proste klasické dielo, rýdza hugovčina so všetkými jeho pravidlami. No zrejme som neprečítala tento príbeh v najlepšom období, pretože ma celkom slušne rozladil záver, ale nebudem prezrádzať nič. Pre môj osobný pocit by som ale Hugovi veľmi krivdila, takže u mňa za štyri hviezdy, a keby neskritizoval tak chobotnicu, moju obľúbenú zver:D, tak aj za päť. Ale ba. Stále by to bolo za 4, pretože jeho najlepším literárnym skvostom u mňa zostáva Chrám Matky Božej v Paríži a Človek, ktorý sa smeje. Chudák všetky chobotnice na svete. Veď majú krásnu formu a určite aj dobre chutia... Na záver Hugova suspenzia typických jazykových prejavov: More je v spojení s vetrom skladiskom síl. Loď je skladiskom strojov. Sily sú stroje pôsobiace do nekonečna, stroje sú sily, ktorých pôsobenie je obmedzené. Medzi týmito dvoma organizmami, z ktorých prvý je nevyčerpateľný a druhý riadený rozumom, nastáva zápas, ktorému sa vraví plavba. Voda je poddajná, protože je nestlačitelná. Uniká pod každým tlakem. Přitisknuta z jedné strany, druhou vyklouzne. Takovým zpúsobem tvoří voda vlnu. Vlna je projevem její svobody. Sen je akváriem noci. Mysliaci chce, snívajúci znáša.... celý text
Seržant Bourgogne: Válka s ohněm a zimou
2017,
Jiří Kovařík
Toto by som dala za povinné čítanie a to z dvoch prozaických dôvodov: kniha je slovom teenagera "tenká, a ľahko čitateľná. Ťažko hodnotiť utrpenie človeka, samozrejme, ale pět hvězdných komét zaslúžene patrí neskutočne dobrému Kovaříkovi. Opäť je to kniha, ktorú nečítame, ale prežívame a kto nevníma ešte ten rozdiel, skúste si prečítať hororovú poviedku od Stephena Kinga a potom zápisky seržantove. Nič proti kráľovi hororových príbehov, skrátka niečo sa vymyslí a niečo sa udeje. Je na nás, koľko toho "zvládneme" prečítať skutočného, alebo sa uchýlime k beletrizovanej podobe utrpenia v Hre o tróny:P Chceme čítať pravdu naobliekanú prvkami beletrie do toľkých vrstiev jak Francúz utekajúci z Moskvy, že pravdu ani nevidíme a v diaľke beží medveď, alebo skutočnú pravdu... Je to otázka výberu. Seržantove zápisky sú také dobré ľadové facky pre tých, ktorí si nevážia hlavne to jedlo (ak teda majú v sebe kus sebareflexie a nesebectvo). Majme na pamäti vetu "nemáme hlad, nemáme vojnu", ktorá sa môže aj v kladne forme vyjadriť inak, ako mi to napadlo pri čítaní tejto knihy: Máme slnko, máme chleba. Tak si to, prosím, vážme a nevyhadzujme jedlo len tak. To je asi jeden z najväčších odkazov tejto knihy. Takmer na každej strane, vrátane bramborového príbehu, ktorý ešte aj smutne skončil v mrazivom závere. "Na chléb se nicméně muselo čekat až do večera; nejedl jsem ho už padesát dní. Zdálo se mi, že když ho dostanu, zapomenu rázem na všechnu bídu světa." Bourgogne Pobavilo ma a mierne rozčúlilo:D, že Židia dokážu aj v kríze myslieť len na to, čo sa leskne a čo má nejakú cenu. A čo sú ochotní spraviť pre cennú vec. Hrozné, hrozné:) Nedá sa to prehliadnuť v knižke a silne pochybujem o tom, že by bol tento seržantík protižidovsky založený, ten bol rád, že je občas rád a že prežil po toľkých príležitostiach stretnúť sa so smrťou. To je až neskutočné čítať, ako do poslednej chvíle bojoval o život (ešte aj s dákou ženskou, ktorá vyzerala ako kozák:D), tu niekto niekomu dačo ukradol, tam umrel, jeden sa začal smiať smiechom skoro mŕtveho, henten toho otrávil, tamten sa plazí, ďalší kričí, Ney strieľa, aby popohnal opozdilcov... apropo kriku si čitateľ "užije" dosť, ako aj posledných slov toho a toho. Kniha obsahuje aj zaujímavé informácie pre zvieratkofilov, tak napríklad o psíkoch, ktorí pôsobili v armáde, či Melet, ktorý si svojho jednorožca opatroval v niekoľkých bitkách NB, vrátane tých v ruskej kampani. Time to be horse. No. Time to eat horse:/ Naopak, menej pozitívne vyzerajú scény, kde hladný Francúz je polosurovú koninu a druhou rukou páli na Rusov... Tých zvláštnych scén je veľa... Rozhodne odporúčam!!!!!!!!!!!! Najlepšie je prečítať si túto knižku po knihách Napoleon v Rusku I a II, alebo paralelne s nimi!!!! Česť pamiatke seržanta, ktorý ešte po tých hrôzach dokázal ako tak žiť, a nestrelil si do hlavy, ako to riešili poniektorí po príchode do Francúzska a ja ich aj so Schopenhauerom chápem. „Kamaráde, prosím vás, ježto jste, stejně jako já, od císařské gardy, pomozte mi, podejte mi ruku, zachráníte mi život!“ „Jak bych vám já mohl podat ruku? Žádnou už nemám!“ opáčil. Po téhle odpovědi jsem se málem z ledovce sesunul. „Nicméně,“ dodal on, „když se vám povede chytit cípu mého pláště, pokusím se vás odtamtud vytáhnout!“ Nato se sklonil a já popadl plášť za cíp. Dokonce jsem se do něj i zuby zakousl a takhle se dostal nahoru na cestu.... celý text