S. Sincilery
přečtené 40
Plukovník Sun
2019,
Robert Markham (p)
Kingsley Amis bol prvý pokračovateľ knižnej série o Jamesovi Bondovi a zároveň zo všetkých pokračovateľov najpovolanejší. Osobne sa poznal s Ianom Flemingom a ešte pred Plukovníkom Sunom, vydaným v roku 1968, napísal vôbec prvého literárneho sprievodcu príbehmi Jamesa Bonda, ktorý vyšiel v roku 1965 pod výstižným názvom The James Bond Dossier, pričom jeho obsah stihol schváliť tesne pred smrťou samotný Fleming. Okrem uvedeného sa sčasti podieľal aj na revízii rukopisu Flemingovho posledného románu Muž se zlatou zbraní, ktorý už za Flemingovho života nevyšiel, preto mal nepochybne o svete Jamesa Bonda pestré znalosti a bohaté skúsenosti. A tie veľmi dobre zužitkoval pri písaní románu Plukovník Sun. Samotnému románu predchádza krátky predhovor Kingsleyho Amisa, napísaného dodatočne v roku 1991, v ktorom popisuje okolnosti, za ktorých bol prizvaný k napísaniu nového príbehu Jamesa Bonda, ako postupoval pri vytváraní zápletky, upozorňuje na menšie odlišnosti svojho Bonda oproti Flemingovmu a v súvislosti s nimi sa tiež v závere pomerne kriticky vyjadruje aj k rozdielom medzi knižným a filmovým Bondom. Román nasledujúci po predhovore je možné rozdeliť do štyroch pomyselných častí - 1. časť, odohrávajúcu sa v Anglicku a kde hlavnou scénou bol únos M, šéfa britskej tajnej služby, ktorého je Bond následne poverený vyslobodiť; 2. časť, v ktorej sa Bond presunul do Grécka a zažíva niekoľko vypätých chvíľ v uliciach Atén (no dôjde aj k neodmysliteľným príjemným chvíľkam s gréckou špiónkou v službách ruskej tajnej služby Ariadnou Alexandrouvou); 3. časť, zahŕňajúcu plavbu Bonda a Ariadni na jachte Altair z Atén na ostrov Vrakonisi (Amisov fiktívny ostrov - je súčasťou súostrovia Kyklady), počas ktorej musia čeliť viacerým rôznym nástrahám nepriateľov; a 4. časť, odohrávajúcu sa na Vrakonisi, ktorá vrcholí desivou tortúrou Jamesa Bonda plukovníkom Sunom (popis mučenia so sprevádzajúcim dialógom, respektíve výstižnejšie je napísať monológom plukovníka Suna k Jamesovi Bondovi je nezabudnuteľný a mrazivý) a ich následným posledným stretom. Úvodná časť, v ktorej unesú M, je perfektná, ihneď vás pohltí a vy prakticky zabudnete, že nečítate bondovku od Fleminga. V aténskej časti tempo trochu opadlo (a to aj napriek tomu, že sa stále niečo dialo) a vyskytlo sa zopár detailov, ktoré ma mierne iritovali, najviac to, že pomaly každý ruský špión bol vykreslený ako homosexuál - nemôžem si pomôcť, ale vidím to ako dôsledok Brežnevových bozkov, o ktorých sa v dobe napísania románu dosť hovorilo :) Po suchšej aténskej časti nasledovala osviežujúca časť s plavbou na Altairu a tempo zase rýchlo dostalo svoj predošlý drajv - najmä vďaka scéne s prepadnutím Altairu, ktorá bola napísaná veľmi prehľadne a najmä reálne. Záverečná časť (celkovo tvorí približne druhú polovicu románu) je však najlepšia. Tempo sa stále viac a viac stupňuje a po dočítaní knihy zastávam názor, že plukovník Sun bol zrejme druhým najdiabolskejším zloduchom (po Blofeldovi), proti ktorému James Bond stál a celkovo zaraďujem román medzi tie najlepšie bondovky od Iana Fleminga. Na tomto mieste chcem ešte poďakovať českému vydavateľstvu - jednak za to, že sa odhodlalo tento román vydať; a jednak za prvotriedne odvedenú prácu na vydaní - výborný preklad Ladislava Šenkyříka a za kvalitnú pevnú väzbu s prebalom a záložkou z čiernej stužky. A budem dúfať, že časom hádam dôjde na vydanie aj nejakých ďalších bondoviek - ak tento komentár náhodou bude čítať niekto z vydavateľstva, mohol by napríklad navrhnúť na vydanie posledné dve bondovky od známeho britského spisovateľa a scenáristu Anthonyho Horowitza, ktorý ich napísal s využitím dovtedy nepublikovaného materiálu Iana Fleminga. Spomínanými dvoma bondovkami sú romány s názvami Trigger Mortis, ktorý vyšiel v roku 2015 a chronologicky patrí za Goldfingera, a Forever and a Day, ktorý vyšiel v roku 2018 a je prequelom ku Casinu Royale. Na záver ešte nejde nespomenúť filmové bondovky, pretože asi žiadna iná literárna a filmová séria nie je tak navzájom prepojená ako knižná séria s Jamesom Bondom s nemenej slávnou (ak nie viac) filmovou sériou (mimochodom najdlhšou sériou v dejinách filmografie). A to platí aj pre román Plukovník Sun - v čitateľovi tejto knihy totiž môže niekoľkokrát vzniknúť pocit déjà vu. Môže tomu tak byť v prípade motívu únosu M (spolu s motívom upraveného priebehu a spôsobu tortúry Jamesa Bonda), ktorým sa inšpiroval film Jeden svět nestačí z roku 1997 s Piercom Brosnanom; a v prípade mena plukovníka Suna (Sun Liang-tan), ktorým sa inšpiroval film Dnes neumírej z roku 2002 s Piercom Brosnanom a to v pravom, skutočnom mene hlavného zloducha (Tan-Sun Moon). Špeciálnym prípadom je scéna tortúry Jamesa Bonda a sprevádzajúceho monológu plukovníka Suna, ktorá bola pomerne verne adaptovaná vo filme Spectre z roku 2015 s Danielom Craigom - akurát namiesto plukovníka Suna predniesol spomínaný monológ iný zloduch a to Blofeld - pričom vo filme bolo v záverečných titulkoch uvedené aj meno Kingsleyho Amisa. Ten sa tak stal jediným spomedzi všetkých pokračovateľov knižnej série, ktorého bondovka, teda jej časť, bola adaptovaná v rámci filmovej série, pričom v nej bol aj oficiálne uvedený, čo tiež svedčí o kvalitách románu Plukovník Sun. V zhode so zavedenou zvyklosťou vo svete bondoviek ostáva napísať už jediné: JAMES BOND WILL RETURN... celý text
Mlha na mostě Tolbiac (komiks)
2019,
Léo Malet
Príbehy Léa Maleta s Nestorom Burmou sú v Čechách a na Slovensku pomerne veľkou vzácnosťou, pretože v češtine a slovenčine vyšlo celkovo len sedem románov - jeden (a to prvý diel) zo série Nestor Burma, zvyšné zo série Nové tajnosti parížske (z ktorej vôbec za najlepší román považujem Krysy z Montsouris - vyšiel práve po románe Mlha na mostě Tolbiac). Preto keď som zistil, že po dlhých rokoch vyšiel v češtine ďalší príbeh s Nestorom Burmou vo forme komiksu podľa románu Léa Maleta, ktorý nebol doteraz preložený (a navyše zo série Nové tajnosti parížske), mal som radosť, no zároveň som mal aj trochu obavy zo sklamania, pretože komiks som naposledy čítal asi keď som mal desať rokov - nebolo to nič iné ako Káčer Donald :) - takže som nevedel, aký budem mať z knihy celkový dojem. Našiel som si preto dostupnú ukážku a keďže na mňa zapôsobila celkom priaznivo, tak som sa rozhodol, že si knihu ešte ten deň zakúpim a pustím sa hneď do čítania. Čo sa aj stalo. Kniha začína príhovorom tvorcu Nestora Burmy, Léa Maleta, ktorý v ňom stručne a vtipne popisuje okolnosti vzniku románu Mlha na mostě Tolbiac a tiež jej neskoršej komiksovej adaptácie od Jacquesa Tardiho, známeho francúzskeho ilustrátora (český a slovenský čitateľ sa už mohol s jeho ilustračnou tvorbou stretnúť napríklad aj u dvoch posmrtne vydaných tituloch Julesa Verna - románu Kněz v roce 1839 a zbierky San Carlos). Príhovor zároveň dopĺňajú rôzne Tardiho ilustrácie s mostom Tolbiac (vrátane pôvodnej verzie obálky ku komiksu a Maletovho portrétu) a dobová fotografia mostu Tolbiac, ktorá ukazuje, ako verne Tardi zachycoval prostredie Paríža. Po krátkom príhovore nasleduje samotný komiks, ktorý tvorí celkovo 67 listov. Na základe znalosti niekoľkých iných príbehov Nestora Burmy si dovolím napísať, že Mlha na mostě Tolbiac je vernou adaptáciou diela Léa Maleta, ktorá zahŕňa všetky typické prvky charakteristické pre romány (vrátane mapy XIII. obvodu s krátkymi poznámkami, ktoré popisujú dôležité miesta a udalosti príbehu, tú som ja osobne veľmi ocenil a je škoda, že žiadne predošlé české vydania románov Léa Maleta - narozdiel od slovenských - tieto mapy neprevzalo). Čo sa týka ilustrácii, tie som si pomerne rýchlo obľúbil pre ich atmosféru, ktorá z nich vyžarovala, a zmysel pre detaily, akými boli zachytené parížske uličky (verím, že Tardi kvôli ním vyrazil priamo do terénu XIII. obvodu). Takže prečo nakoniec dávam komiksu 80%? Bude to tým, že som po jeho dočítaní mal pocit, že Tardi mohol príbeh adaptovať trochu podrobnejšie - pridal by som viac textu, komiks pokojne mohol mať o cca päť listov viac. Každopádne celkovo výrazne prevažovala spokojnosť a nadšenie a ja som rád, že som mal príležitosť sa oboznámiť s ďalším príbehom Nestora Burmy. Po dočítaní knihy som sa ešte pustil do menšieho internetového prieskumu a našiel som, že Jacques Tardi je autorom štyroch ďalších komiksov s Nestorom Burmou - troch adaptácii románov Léa Maleta (120, rue de la gare, 1988; Casse-pipe à la Nation, 1996; M'as-tu vu en cadavre?, 2000) a jedného podľa svojho vlastného vymysleného príbehu (Une Gueule de bois en plomb, 1990). Súčasne som zistil, že celkovo existuje trinásť komiksov s Nestorom Burmou - zvyšných osem adaptovali podľa Tardiho vzoru Emmanuel Moynot a Nicolas Barral, tí už však, ako som skonštatoval po porovnaní ich ilustrácii s Tardiho, nedokázali úplne vložiť do svojich komiksových obrázkov tú správnu atmosféru parížskych uličiek, čo asi bude tým, že tieto sú - na rozdiel od Tardiho - farebné a nie čiernobiele. Pokiaľ teda náhodou bude niekto z Egmontu čítať tento môj komentár, odporúčal by som im zostať u Tardiho.... celý text
