S. Sincilery komentáře u knih

Celú knihu som ešte nečítal (chystám sa), časť jej obsahu mi ale dala odpoveď na jednu moju otázku, čo som si položil po zoznámení sa s príbehom románu Pán múch od Williama Goldinga. Pre tých, ktorí ho nepoznajú: Pán múch hovorí o skupine chlapcov, ktorí stroskotali na opustenom ostrove, zo začiatku si navzájom pomáhajú a snažia sa spoločnými silami prekonávať nové a nové prekážky, ktorým musia čeliť, no postupom času sa rozdelia na dvoje skupiny, až sa napokon obrátia proti sebe a to s fatálnymi následkami. Román Pán múch sa snaží tváriť realisticky, ale ja som si spomenul na iný román, iný príbeh o skupine chlapcov, čo takisto stroskotali na opustenom ostrove, ktorý mi prišiel vo vykreslení ich správania oveľa realistickejší, a síce román Dva roky prázdnin od Julesa Verna.
A práve kniha Ľudskosť okrem iného opisuje prípad stroskotania skupiny šiestich chlapcov z ostrova Tonga na ostrove ´Ata (ktorého začiatok má mimochodom podobné rysy okolností ako začiatok románu Dva roky prázdnin), kde strávili 15 mesiacov, kým ich neobjavil a nezachránil kapitán Peter Warner. Počas celého obdobia na ostrove skupina šiestich chlapcov stále držala spolu, zaviedla si pravidlá, ktoré dodržiavala, a aj keď sa nevyhnutne niekedy museli navzájom pohádať, zakaždým sa udobrili. To mi potvrdilo môj názor na "realitu" románu Pán múch a nadčasovosť ďalšieho románu Julesa Verna - akurát že tentokrát nie v oblasti techniky (teda ako je uňho zvykom), avšak (trochu prekvapivo) v oblasti psychológie (román Dva roky prázdnin vyšiel v roku 1888, Pán múch v roku 1954, pričom ku skutočnej udalosti, stroskotaniu skupiny šiestich chlapcov z ostrova Tonga, došlo v rokoch 1965-1966).

Zaujímavý článok s podrobnejšími informáciami o skutočnej udalosti opisovanej v knihe Ľudskosť a spomínanej v komentári vyššie: https://dennikn.sk/2134690/skutocny-pan-much-co-sa-stalo-ked-sest-chlapcov-na-15-mesiacov-stroskotalo-na-pustom-ostrove

Román sa mi čítal až do predposlednej kapitoly veľmi dobre. V deji nebolo nič zbytočné, príbeh primerane zaujímavý, kniha mala spád, ktorému pomáhali aj prevažne krátke kapitoly. Bohužiaľ, záver toho dosť pokazil. Pri ňom totiž vysvitlo, že román Vražda vo Wildshotte je ten typ detektívky, o ktorej sa hovorí, že autor v riešení prípadu vyťahuje pred čitateľom králiky z klobúka. Nevravím, že čitateľ nemal možnosť uhádnuť páchateľa. Určité indície mu k tomu predložené boli. Lenže hlavný problém spočíva podľa mňa v tom, že indície tvorili určité udalosti (popis príhod), nie fyzické predmety, z ktorých sa vykľuli kľúčové dôkazy - tie boli pred čitateľom prakticky utajené - pričom spomínané udalosti v konečnom dôsledku tvorili príliš veľké náhodné zoskúpenie. A tiež som po prečítaní knihy vôbec nepochopil, aký bol vlastne zmysel striedania kapitol písaných v prvej osobe z pohľadu jednej z hlavných postáv príbehu, s kapitolami písanými v tretej osobe (tzv. oko kamery). Nehodnotím a čitateľom detektívok, ktorí sú v žánri za fair play prístup autora, neodporúčam.

Kingsley Amis bol prvý pokračovateľ knižnej série o Jamesovi Bondovi a zároveň zo všetkých pokračovateľov najpovolanejší. Osobne sa poznal s Ianom Flemingom a ešte pred Plukovníkom Sunom, vydaným v roku 1968, napísal vôbec prvého literárneho sprievodcu príbehmi Jamesa Bonda, ktorý vyšiel v roku 1965 pod výstižným názvom The James Bond Dossier, pričom jeho obsah stihol schváliť tesne pred smrťou samotný Fleming. Okrem uvedeného sa sčasti podieľal aj na revízii rukopisu Flemingovho posledného románu Muž se zlatou zbraní, ktorý už za Flemingovho života nevyšiel, preto mal nepochybne o svete Jamesa Bonda pestré znalosti a bohaté skúsenosti. A tie veľmi dobre zužitkoval pri písaní románu Plukovník Sun.

Samotnému románu predchádza krátky predhovor Kingsleyho Amisa, napísaného dodatočne v roku 1991, v ktorom popisuje okolnosti, za ktorých bol prizvaný k napísaniu nového príbehu Jamesa Bonda, ako postupoval pri vytváraní zápletky, upozorňuje na menšie odlišnosti svojho Bonda oproti Flemingovmu a v súvislosti s nimi sa tiež v závere pomerne kriticky vyjadruje aj k rozdielom medzi knižným a filmovým Bondom.

Román nasledujúci po predhovore je možné rozdeliť do štyroch pomyselných častí - 1. časť, odohrávajúcu sa v Anglicku a kde hlavnou scénou bol únos M, šéfa britskej tajnej služby, ktorého je Bond následne poverený vyslobodiť; 2. časť, v ktorej sa Bond presunul do Grécka a zažíva niekoľko vypätých chvíľ v uliciach Atén (no dôjde aj k neodmysliteľným príjemným chvíľkam s gréckou špiónkou v službách ruskej tajnej služby Ariadnou Alexandrouvou); 3. časť, zahŕňajúcu plavbu Bonda a Ariadni na jachte Altair z Atén na ostrov Vrakonisi (Amisov fiktívny ostrov - je súčasťou súostrovia Kyklady), počas ktorej musia čeliť viacerým rôznym nástrahám nepriateľov; a 4. časť, odohrávajúcu sa na Vrakonisi, ktorá vrcholí desivou tortúrou Jamesa Bonda plukovníkom Sunom (popis mučenia so sprevádzajúcim dialógom, respektíve výstižnejšie je napísať monológom plukovníka Suna k Jamesovi Bondovi je nezabudnuteľný a mrazivý) a ich následným posledným stretom.

Úvodná časť, v ktorej unesú M, je perfektná, ihneď vás pohltí a vy prakticky zabudnete, že nečítate bondovku od Fleminga. V aténskej časti tempo trochu opadlo (a to aj napriek tomu, že sa stále niečo dialo) a vyskytlo sa zopár detailov, ktoré ma mierne iritovali, najviac to, že pomaly každý ruský špión bol vykreslený ako homosexuál - nemôžem si pomôcť, ale vidím to ako dôsledok Brežnevových bozkov, o ktorých sa v dobe napísania románu dosť hovorilo :) Po suchšej aténskej časti nasledovala osviežujúca časť s plavbou na Altairu a tempo zase rýchlo dostalo svoj predošlý drajv - najmä vďaka scéne s prepadnutím Altairu, ktorá bola napísaná veľmi prehľadne a najmä reálne. Záverečná časť (celkovo tvorí približne druhú polovicu románu) je však najlepšia. Tempo sa stále viac a viac stupňuje a po dočítaní knihy zastávam názor, že plukovník Sun bol zrejme druhým najdiabolskejším zloduchom (po Blofeldovi), proti ktorému James Bond stál a celkovo zaraďujem román medzi tie najlepšie bondovky od Iana Fleminga.

Na tomto mieste chcem ešte poďakovať českému vydavateľstvu - jednak za to, že sa odhodlalo tento román vydať; a jednak za prvotriedne odvedenú prácu na vydaní - výborný preklad Ladislava Šenkyříka a za kvalitnú pevnú väzbu s prebalom a záložkou z čiernej stužky. A budem dúfať, že časom hádam dôjde na vydanie aj nejakých ďalších bondoviek - ak tento komentár náhodou bude čítať niekto z vydavateľstva, mohol by napríklad navrhnúť na vydanie posledné dve bondovky od známeho britského spisovateľa a scenáristu Anthonyho Horowitza, ktorý ich napísal s využitím dovtedy nepublikovaného materiálu Iana Fleminga. Spomínanými dvoma bondovkami sú romány s názvami Trigger Mortis, ktorý vyšiel v roku 2015 a chronologicky patrí za Goldfingera, a Forever and a Day, ktorý vyšiel v roku 2018 a je prequelom ku Casinu Royale.

Na záver ešte nejde nespomenúť filmové bondovky, pretože asi žiadna iná literárna a filmová séria nie je tak navzájom prepojená ako knižná séria s Jamesom Bondom s nemenej slávnou (ak nie viac) filmovou sériou (mimochodom najdlhšou sériou v dejinách filmografie). A to platí aj pre román Plukovník Sun - v čitateľovi tejto knihy totiž môže niekoľkokrát vzniknúť pocit déjà vu.

Môže tomu tak byť v prípade motívu únosu M (spolu s motívom upraveného priebehu a spôsobu tortúry Jamesa Bonda), ktorým sa inšpiroval film Jeden svět nestačí z roku 1997 s Piercom Brosnanom; a v prípade mena plukovníka Suna (Sun Liang-tan), ktorým sa inšpiroval film Dnes neumírej z roku 2002 s Piercom Brosnanom a to v pravom, skutočnom mene hlavného zloducha (Tan-Sun Moon). Špeciálnym prípadom je scéna tortúry Jamesa Bonda a sprevádzajúceho monológu plukovníka Suna, ktorá bola pomerne verne adaptovaná vo filme Spectre z roku 2015 s Danielom Craigom - akurát namiesto plukovníka Suna predniesol spomínaný monológ iný zloduch a to Blofeld - pričom vo filme bolo v záverečných titulkoch uvedené aj meno Kingsleyho Amisa. Ten sa tak stal jediným spomedzi všetkých pokračovateľov knižnej série, ktorého bondovka, teda jej časť, bola adaptovaná v rámci filmovej série, pričom v nej bol aj oficiálne uvedený, čo tiež svedčí o kvalitách románu Plukovník Sun.

V zhode so zavedenou zvyklosťou vo svete bondoviek ostáva napísať už jediné:

JAMES BOND WILL RETURN

7 03.09.2019

Príbehy Léa Maleta s Nestorom Burmou sú v Čechách a na Slovensku pomerne veľkou vzácnosťou, pretože v češtine a slovenčine vyšlo celkovo len sedem románov - jeden (a to prvý diel) zo série Nestor Burma, zvyšné zo série Nové tajnosti parížske (z ktorej vôbec za najlepší román považujem Krysy z Montsouris - vyšiel práve po románe Mlha na mostě Tolbiac).

Preto keď som zistil, že po dlhých rokoch vyšiel v češtine ďalší príbeh s Nestorom Burmou vo forme komiksu podľa románu Léa Maleta, ktorý nebol doteraz preložený (a navyše zo série Nové tajnosti parížske), mal som radosť, no zároveň som mal aj trochu obavy zo sklamania, pretože komiks som naposledy čítal asi keď som mal desať rokov - nebolo to nič iné ako Káčer Donald :) - takže som nevedel, aký budem mať z knihy celkový dojem. Našiel som si preto dostupnú ukážku a keďže na mňa zapôsobila celkom priaznivo, tak som sa rozhodol, že si knihu ešte ten deň zakúpim a pustím sa hneď do čítania. Čo sa aj stalo.

Kniha začína príhovorom tvorcu Nestora Burmy, Léa Maleta, ktorý v ňom stručne a vtipne popisuje okolnosti vzniku románu Mlha na mostě Tolbiac a tiež jej neskoršej komiksovej adaptácie od Jacquesa Tardiho, známeho francúzskeho ilustrátora (český a slovenský čitateľ sa už mohol s jeho ilustračnou tvorbou stretnúť napríklad aj u dvoch posmrtne vydaných tituloch Julesa Verna - románu Kněz v roce 1839 a zbierky San Carlos). Príhovor zároveň dopĺňajú rôzne Tardiho ilustrácie s mostom Tolbiac (vrátane pôvodnej verzie obálky ku komiksu a Maletovho portrétu) a dobová fotografia mostu Tolbiac, ktorá ukazuje, ako verne Tardi zachycoval prostredie Paríža.

Po krátkom príhovore nasleduje samotný komiks, ktorý tvorí celkovo 67 listov. Na základe znalosti niekoľkých iných príbehov Nestora Burmy si dovolím napísať, že Mlha na mostě Tolbiac je vernou adaptáciou diela Léa Maleta, ktorá zahŕňa všetky typické prvky charakteristické pre romány (vrátane mapy XIII. obvodu s krátkymi poznámkami, ktoré popisujú dôležité miesta a udalosti príbehu, tú som ja osobne veľmi ocenil a je škoda, že žiadne predošlé české vydania románov Léa Maleta - narozdiel od slovenských - tieto mapy neprevzalo). Čo sa týka ilustrácii, tie som si pomerne rýchlo obľúbil pre ich atmosféru, ktorá z nich vyžarovala, a zmysel pre detaily, akými boli zachytené parížske uličky (verím, že Tardi kvôli ním vyrazil priamo do terénu XIII. obvodu). Takže prečo nakoniec dávam komiksu 80%? Bude to tým, že som po jeho dočítaní mal pocit, že Tardi mohol príbeh adaptovať trochu podrobnejšie - pridal by som viac textu, komiks pokojne mohol mať o cca päť listov viac. Každopádne celkovo výrazne prevažovala spokojnosť a nadšenie a ja som rád, že som mal príležitosť sa oboznámiť s ďalším príbehom Nestora Burmy.

Po dočítaní knihy som sa ešte pustil do menšieho internetového prieskumu a našiel som, že Jacques Tardi je autorom štyroch ďalších komiksov s Nestorom Burmou - troch adaptácii románov Léa Maleta (120, rue de la gare, 1988; Casse-pipe à la Nation, 1996; M'as-tu vu en cadavre?, 2000) a jedného podľa svojho vlastného vymysleného príbehu (Une Gueule de bois en plomb, 1990). Súčasne som zistil, že celkovo existuje trinásť komiksov s Nestorom Burmou - zvyšných osem adaptovali podľa Tardiho vzoru Emmanuel Moynot a Nicolas Barral, tí už však, ako som skonštatoval po porovnaní ich ilustrácii s Tardiho, nedokázali úplne vložiť do svojich komiksových obrázkov tú správnu atmosféru parížskych uličiek, čo asi bude tým, že tieto sú - na rozdiel od Tardiho - farebné a nie čiernobiele. Pokiaľ teda náhodou bude niekto z Egmontu čítať tento môj komentár, odporúčal by som im zostať u Tardiho.

2 26.03.2019

Výborná záležitosť najmä pre fajnšmekrov klasickej detektívky. Na svoje si prídu hlavne tí čitatelia, ktorí k detektívkam pristupujú ako k rébusom a snažia sa prípady opisované v knihách vyriešiť spolu s Veľkým detektívom.

Kniha je vytvorená formou akéhosi policajného spisu o prípade vraždy Roberta Prentica - obsahuje niekoľko dopisov (vo forme samostatných príloh v pôvodnom anglickom znení s nasledujúcim prekladovým prepisom), fotografií (účastníkov prípadu, z miesta činu a niektorých stôp), obsiahlé novinové články, útržok železničného lístku a belgickú poštovnú známku. Čo sa týka samotnej zápletky prípadu, tá mi štýlom pripomínala kombináciu Agathy Christie a F. W. Croftsa.

Knihu otvára predhovor Jaroslava Podroužeka, v ktorom českých čitateľov oboznamuje, ako majú pri čítaní knihy postupovať. Následuje krátky novinový článok, v ktorom je britská verejnosť informovaná, že Scotland Yard uvítal na stanici Waterloo skupinu siedmych policajných vyšetrovateľov zo Spojených štátov, ktorí boli pozvaní za účelom oboznámenia sa s tamojšími najnovšími vyšetrovacími metódami. Jedným z pozvaných amerických detektívov je poručík Hallows, na ktorého sa po príchode do Anglicka obráti listom manželka po zavraždenom Robertovi Prenticovi so žiadosťou, aby sa on sám pokúsil vyriešiť vraždu, ktorú nedokázala objasniť britská polícia. Poručík Hallows (a s ním aj čitateľ) sa preto postupne začne oboznamovať s okolnosťami prípadu a nájdenými stopami...

Riešenie prípadu ma značne prekvapilo (takže sa mi ho vyriešiť nepodarilo :) ) a dôkaz, ktorý vraha usvedčil, mal v sebe značnú osudovosť.

Na záver jedna poznámka pre prípadných budúcich čitateľov: odporúčam zohnať si vydanie s pevnou väzbou (kvôli lepšej manipulácii s knihou počas skúmania jednotlivých "dôkazových materiálov") a hlavne výtlačok so všetkými prílohami (odporúčam nechať si predávajúcim prekontrolovať).

27.09.2018

Knihu, antológiu, hodnotím ako celok a to aj napriek tomu, že som nečítal úplne všetky poviedky.

Čo treba napísať hneď na začiatok je fakt, že v podstate takmer všetky poviedky v tejto antológii sú paródie; seriózne pastiše (avizované v obsahu slovenského vydania) som ja sám prakticky nenašiel (so svetlou výnimkou poviedky Colina Dextera - Případ zaměněné totožnosti, aj keď v nej sa tiež hlavne v závere vyskytuje úsmevné pomrkávanie na čitateľa). Ak by som mal zhodnotiť prácu Otta Penzlera z hľadiska výberu jednotlivých poviedok, nemohol by som sa vyjadriť príliš pochválne, pretože mnohé poviedky od starších autorov už vyšli v roku 1944 v rámci antológie The Misadventures of Sherlock Holmes zostavenej Ellery Queenom a myslím si, že si Otto Penzler pri zostavovaní svojej antológii touto antológiou Elleryho Queena vypomohol. A čo sa týka poviedok novodobejších a súčasných autorov, pátranie po nich pri zostavovaní antológie bolo nepochybne oveľa ľahšie ako pri poviedkach starších autorov. Celkovo mohol byť výber reprezentatívnejší a rozhodne kvalitnejší - kameň úrazu totiž vidím práve v zameraní sa na paródie na Sherlocka Holmesa.

Obecne proti paródiam nič nemám, pokiaľ sú napísané inteligente a nenásilne. Bohužiaľ je úroveň poviedok v tejto antológii po obsahovej stránke vo väčšine prípadov slabá až mizerná. Už dávnejšie som získal pri paródiach na Sherlocka Holmesa dojem, že dotyční autori si takýmto spôsobom riešili svoje komplexy z tejto postavy, či závisť, ktorú pociťovali voči A. C. Doylovi. Ukážkovým príkladom je A. A. Milne, ktorý svoju dvojstranovú (!) poviedku Uloupený Sherlock (čítal som ju pod názvom Vyšetření Sherlocka Holmese v rámci antológie Šílení rytíři) posielal so zarytou vytrvalosťou anglického buldoga do mnohých britských časopisov (ktoré mu ju všetky odmietali publikovať) a až naveľa naveľa mu ju konečne jeden z nich vydal. No absolutným vrcholom bola Carolyn Wells, ktorá si vo svojej krátkej poviedke Dobrodružství s prádelní šňůrou (ako spisovateľka ma ňou veľmi sklamala, pretože jej romány s Fleming Stoneom sa mi páčili) vybíjala komplexy nielen na Sherlockovi Holmesovi, ale snáď na všetkých vtedajších známych detektívoch (boli medzi nimi - okrem iných -, ak sa dobre pamätám: Dupin, Lecoq, inspektor Gryce, doktor Thorndyke, Rouletabille, Myslíci stroj).

Vzhľadom na vyššie uvedené si preto myslím, že nemá príliš veľkú cenu antológiou čítať a ak si ju predsa len budete chcieť prečítať, netreba ju kupovať, postačí si ju požičať v nejakej knižnici, pretože cenu 999 Kč (40 eur), či dokonca (!) 69 eur (1800 Kč), táto kniha nemá.

1 24.09.2018

Dosť dlho som premýšľal nad tým, čo som to čítal. Zrejme spočiatku naivnú detektívku s veľmi chatrnou zápletkou, čo prešla do akéhosi tuctového westernu. Nedočítané. Jedno z najväčších sklamaní mojich očakávaní, ktoré som vkladal do románu z tzv. zlatého veku detektívky. Škoda.

Jeden z najlepších detektívnych románov zo starej školy za posledné obdobie, ktorý som čítal, a to paródie veľmi nemusím, no táto je napísaná inteligentne, vážne a zároveň s úsmevom, uťahuje si zo známych veľkých detektívov, no zároveň ich neponižuje, nevyvršuje sa na nich. A komentár na pitaval.cz (ktorý je zároveň akousi krátkou, no veľmi výstižnou literárnou analýzou) od užívateľa tomts k tomuto titulu pokladám zase za jeden z najlepších a najkrajšie napísaných komentárov (respektíve recenzii), ktoré som čítal, preto sa ani sám nebudem snažiť ohľadom deja knihy niečo viac napísať :) Namiesto toho spomeniem malú pikošku.

Jedinou záhadnou neznámou, čo som si z knihy odniesol, pre mňa ostáva český preklad od Heřmana Hankla a Karla Černého vydaného u Plzáka (1940) a to, prečo meno parodovaného "Hercula Poirota" bolo preložené ako Amarante, keď originál obsahuje meno Amer Picon. Ako som pozeral v preklade Zdeňky Wattersonej - prvého českého vydania románu - v Lidových novinách (1937), tak ten sa drží originálnej verzii mena francúzskeho detektíva. Ale to je len taká malá drobnosť, ktorá našťastie nepôsobí v románe nijak rušivo. Čo ľutujem je, že ďalšie z prípadov seržanta Beefa už v češtine nevyšli, rád by som si ešte nejaký prečítal.

1 03.03.2018

Toto bol presne ten druh detektívneho románu, o ktorom sa dá povedať, že neurazí ani nenadchne. Žiadnu "vyššiu literatúru" v ňom preto určite nehľadajte.

1 02.03.2018

Priznávam, že som mal asi až neprimerané očakávania podmienené skutočnosťou, že šlo o posledný v češtine vydaný román s Herculom Poirotom, ktorého časť (teda dialógy) napísala Agatha Christie. Charles Osborne odviedol v tomto prípade celkom kvalitnú prácu – novelizoval divadelné poznámky pôvodnej hry Čierna káva a čo dosť oceňujem je fakt, že sa nebál ešte na začiatok pridať akýsi vlastný prológ k prípadu (První kapitola), v ktorom sa na chvíľu mihla postava Poirotovho sluhu Georga, známeho z iných románov. Za mínus pokladám skutočnosť, že aj keď v knihe vystupuje postava kapitána Hastingsa, nie je príbeh rozprávaný z jeho uhlu pohľadu, teda tak ako tomu bývalo v ostatných prípadoch – určite sa to dalo riešiť podobným spôsobom ako pri románoch Vraždy podľa abecedy alebo Nemý svedok. Najväčším sklamaním však bola Agatha Christie, nakoľko jedna z hlavných a kľúčových zložiek zápletky je recykláciou už použitého nápadu (konkrétne z prvého románu s Poirotom, Záhada na zámku Styles), čo je bohužiaľ v diele Agathy Christie pomerne častý zjav, takže veľká časť prekvapenia sa nekonala, nakoľko tá vec hneď udrela do očí. Našťastie samotné dialógy nie sú vôbec naťahované (keďže ide o dialógy pôvodne napísané do divadelnej hry), ako tomu bohužiaľ bolo pri novelizovaných hrách Neočekávaný host a Pavučina, kde bolo tej slovnej vaty skutočne hodne. Summa summarum ide o celkom slušný Agathin priemer a kniha, ktorá je podstate prvým pokračovaním série s Poirotom po smrti Agathy Christie (podstate ide o 38. diel série), určite nesklame tak ako sklamú knihy od Sophie Hannah.

03.08.2017

!!!POZOR, KOMENTÁR OBSAHUJE SPOILERY!!! Pozrite si najprv film Šestý smysl (1999) a potom film Ti druzí (2001). Následne si prečítate knihu alebo pozrite film Prokletý ostrov (2003/2010) a sami zistíte, ako asi vznikla kľúčová zápletka či lepšie povedané riešenie románu - totiž spojením scenárov dvoch vyššie spomínaných filmov s jedinou úpravou - presunutím z nadprirodzenej roviny do reálnej. Inakšie povedané, kniha trochu zaváňa po vykrádaní. Podobným prípadom je aj film Dům snů (2011), ktorý sa natočil len rok po filme Prokletý ostrov a vykráda už všetko do jedného.

Anthony Horowitz je výborný scenárista. Podieľal sa na seriáloch ako Robin of Sherwood, Agatha Christie: Poirot a vytvoril seriál Vraždy v Midsomeru (najprv adaptoval romány Caroliny Grahamovej a potom vytvoril aj pôvodné scenáre). Preto som bol trochu zvedavý na jeho nový príbeh so Sherlockom Holmesom. Bohužiaľ veľké sklamanie kvôli neznalosti predlohy. Len tak som sa začítal niekde do prostriedku prvej kapitoly a narazil som tam na časť, v ktorej Sherlock Holmes chváli detektíva Dupina (viď E. A. Poe). Nuž pokladám za trapný paradox, že prvý román Anthonyho Horowitza je, čo sa Holmesovho zmýšľania o detektívovi Dupinovi týka, v protichodnom postavení s Holmesovým zmýšľaním v prvom románe Arthura Conana Doyla (Štúdia v červenom: II. kapitola - Dedukčná metóda). Možno si poviete, že je to drobný detail, lenže práve na takýchto detailoch by mali stáť pokračovania pôvodných sérií (podobný prípad neznalosti predlohy: Hercule Poirot od Sophie Hannah). V mojich očiach preto veľké sklamanie.