Recidivista komentáře u knih

Zhruba do strany 20 som mal kvôli stredovekej fádnej móde v postavách dosť zmätok, potom to však už bola jedna skvelá jazda bez hluchých miest. A na konci som lapal po dychu, akoby som pod vodou a na jeden nádych práve preplával celý bazén. Scenár a aj detailná kresba sú na jednotku. Jediná drobná výhrada je k zvolenému typu písma, niekedy sa to čítalo horšie.

Tento komiks nie je pre slabé povahy, krvi je tam viac ako na bežnej transfúznej stanici, pričom červená farba silne kontrastovala so všadeprítomnou zasneženou krajinou (Tarantino approves). Dúfam, že moje deti túto knihu tak skoro neobjavia.

Príbeh má aj jednu nezabudnuteľnú „horolezeckú“ bojovú scénu a aj vďaka nej nemôžem dať inak, ako za plný počet.

10/10

7 11.10.2021

Najväčšou výhodou a zároveň nevýhodou tejto knihy je to, že je spracovaná vo forme rozhovoru. Výhoda je to preto, že sa to číta veľmi ľahko a rýchlo. Nevýhoda spočíva v obmedzeniach tohto formátu, najmä, že autori nejdú do hĺbky a niekedy skáču z témy na tému. Dalo by sa povedať, že kniha je súhrnom najnovších poznatkov a všeobecných rád z oblasti zdravej životosprávy.

Ak chodíte po svete s otvorenými očami a nastraženými ušami a sledujete aspoň názvy článkov o zdravej výžive, tak v knihe zas tak veľa nového nenájdete, možno okrem časti o dopingu a stravovaní profesionálnych športovcov. Napriek tomu stojí za prečítanie. Svoje hodnotenie nakoniec zaokrúhľujem na 4 hviezdy a to hlavne kvôli vtipnému predslovu od Sama Trnku, čítal som ho už trikrát a určite nie naposledy.

Kto čaká, že po prečítaní tejto knihy zvládne 10-dňovú diétu za pár hodín, bude sklamaný. Žiadna skratka k zdravej životospráve neexistuje, je potrebné si to odmakať. Boj so sladkosťami a všetkými ďalšími lákadlami, ktoré na nás číhajú na každom kroku, má od férovky ďaleko. Pokušení je jednoducho priveľa a treba sa zmieriť s tým, že tento zápas väčšina ľudí nikdy nevyhrá, môžu prinajlepšom remizovať. Mne sa zatiaľ nedarí ani len to.

7/10

10.10.2021

Moja druhá zbierka poviedok od p. Svěráka v krátkom slede a opäť to bol príjemne strávený čas. Nebudem sa opakovať, platí zhruba to, čo som písal pri jeho predošlej knihe. Čo na jeho poviedkach obdivujem najviac je, že sú nasiaknuté človečinou.

Neviem ako to autor robí, ale takmer vo všetkých poviedkach som bol namotaný hneď po pár vetách. Tempo príbehov je pomalé, v texte je všadeprítomný jeho jemný humor, ktorý čas od času graduje do výbuchov smiechu. Nie sú to síce také silné explózie ako napríklad pri „Konec hlášení v ruském jazyce“, ale stále je to veľmi kvalitná munícia. A som rád, že p. Sveřák ešte nevystrieľal celý zásobník - viď. jeho najnovšia kniha poviedok vydaná v tomto roku, na ktorú sa veľmi teším.

Najlepšie poviedky: Betlémské světlo, Sraz naší třídy, Dubnová povídka, Ujetá láska.

9/10

6 01.09.2021

Téma kolonializmu v Afrike ma zaujíma už dlhšie, no toto je moja prvá beletristická kniha zaoberajúca sa týmto úsekom dejín. Príbeh nie je nijako strhujúci, plynie pomaly, podobne ako pokojná rieka Kongo. Občas by však deju prospel nejaký ten vodopád. Čaro knihy spočíva v niečom inom, a to je Conradov jedinečný štýl. Pre vyšší čitateľský zážitok odporúčam čítanie na jeden, dva záťahy. Chvíľu totiž trvá kým sa naladíte na autorovu strunu, preto je škoda to prerušovať. Na knihe ma najviac prekvapilo, že je vtipná, to som absolútne nečakal. Do polovice knihy som si myslel, že to len zle chápem a to čo som čítal nemalo byť humorné, možno len v preklade to tak vyznelo. Ale potom som si všimol, že autor tie svoje ironické a satirické narážky v texte perfektne maskuje a do konca knihy to už bola hra na schovávačku. Podľa iných recenzií na túto knihu si začínam myslieť, že ostatní čitatelia hrali nejakú inú hru.

S knihou sa v posledných desaťročiach spája značná kontroverzia, mnohí ju totiž považujú za rasistickú. A ja si kladiem otázku: ako môžu byť na jednu vec dva úplne odlišné názory? Toto nie je o tom, či vidím pohár poloplný alebo poloprázdny, toto je o tom, že prázdny pohár vyhlásim za plný a plný za prázdny. Ja osobne som v knihe žiadny rasizmus nepostrehol, práve naopak knihu vnímam ako kritiku kolonializmu, no najmä ako ponor do duše jednotlivca a do jej temných zákutí. Hľadanie rasizmu v tejto knihe je len ďalšia ukážka nezmyselnosti tzv. cancel culture. Na veci treba nazerať v historickom kontexte a nie súčasnými očami.

Vyššie spomínané sa rozoberá v doslove Kristíny Kállay, ktorý je inak zaujímavý a obohacujúci, čo nebýva v doslovoch pravidlom. Veľkým plusom slovenského vydania od BRAKu je príloha so skvelými ilustráciami Jindřicha Janíčeka, jedného z mojich najobľúbenejších súčasných česko-slovenských ilustrátorov. Samotný príbeh je za štyri, ale jedna hviezda navyše práve za ilustrácie a celkovo za vydarené slovenské vydanie.

„Iba o vlások som unikol chvíli, keď som mal predniesť svoje posledné slová, a so zahanbením som zistil, že by som asi nemal čo povedať.“

9/10

Zdeňka Svěráka mám veľmi rád, ale musím sa priznať, že s výnimkou niekoľkých Cimrmanových hier (v textovej podobe), je toto moje prvé stretnutie s jeho literárnou tvorbou. Na vlne pozitívnych emócií, ktoré vo mne zostali po prečítaní poviedok Sergeja Dovlatova, som opäť siahol do tejto „poličky“. A znovu s veľkým úspechom. Určite tomu pomohlo aj to, že som si v hlavných mužských postavách predstavoval samotného autora a zároveň som pri čítaní mal v ušiach jeho hlas, môj mozog si z toho spravil vlastnú audioknihu. Inak, aj ja ako Slovák vnímam, že tá čeština v podaní Svěráka je akási malebnejšia a poetickejšia.

Z väčšiny textov bolo cítiť typický svěrákovský humor. Všetky poviedky boli výborné vypointované, aj keď v dvoch prípadoch sa mi zdalo, že zvrat, ktorý mal vyšperkovať pointu, poviedkam skôr uškodil. Nemusím písať, že silnou stránkou autora ako skúseného scenáristu sú dialógy, ale mne sa páči najmä ľudskosť, ktorá vyžaruje z jeho postáv. Dá sa povedať, že úplne kontra-intuitívne mi boli tým viac sympatické, čím viac autor písal o ich chybách a nedostatkoch. No a na základe tejto malej vzorky si dovolím tvrdiť, že najviac to autorovi sedí v poviedkach, ktorých dej sa odohráva v minulom režime.

Top poviedky: Vltava, Ivanka a Lenin, Tetřev, Podvodník.

9/10

6 01.06.2021

Môj pamätník je kniha, ktorá vznikla zo zápiskov obyčajného vojaka najmä z obdobia tesne pred a najmä počas prvej svetovej vojny. Jozef Mach nebol žiadny hrdina, ktorý by sa významným činom zapísal do dejín tejto vojny. Práve naopak, bol to obyčajný vojak, neskôr nižší dôstojník. Inými slovami, Jozef Mach, človek milión. A keď už sme pri slovných hračkách, tiež treba napísať, že nie je Mach ako Mach, radšej do diel nabíjať pušný prach (Jozef), ako Židov zabíjať a byť vrah (Šaňo). Ale to už je iná vojna a iný príbeh.

Spoločná téma a vydavateľ automaticky zvádzajú na porovnávanie s knihou Vojna od Samuela Činčuráka. Tá sa mi videla o dosť osobnejšia. Činčurák vložil do textu viac svojich pocitov, názorov a myslím, že na texte je cítiť, že bol okrem iného aj spisovateľom. Naproti tomu texty Macha majú denníkový charakter a teda sú skratkovité a vecné, autor málokedy pridáva svoj politický komentár alebo kritiku vojny ako takej (až na povzdychy, kedy už konečne skončí toto zabíjanie a že Taliani sú zradcovia). Avšak čo sa týka autentickosti, oba texty sú rovnocenné a na čitateľa pôsobia celou svojou silou.

Na prvej svetovej vojne ma fascinuje mnoho vecí, napríklad aj to, ako dokonale fungovala vo vojne poľná pošta, a to všetko pri presúvajúcich sa frontoch a vojakoch. Nestrácali sa veľmi dokonca ani peňažné zásielky posielané poštou. Zvláštne, že o vyše 100 rokov neskôr, v dobe internetu a mobilov, máme občas problém zladiť sa s kuriérom alebo nerozčúliť sa pri tete za okienkom.

7/10

2 30.05.2021

Chce sa mi zvolať KONEČNE! Konečne super poviedková kniha! Ja a poviedky máme totiž taký love-hate relationship poznačený mnohými rozchodmi a radikálnymi prehláseniam typu: „Už nikdy viac ťa nechcem vidieť.“ No aj tak si nakoniec vždy dáme druhú šancu a po čase sa k sebe vrátime. Väčšinou to dopadne tak, že natrafím na knihu, ktorá popri dobrých poviedkach obsahuje aj slabšie kúsky, preto sa moje hodnotenie obvykle pohybuje niekde okolo priemeru. Naozaj len výnimočne sa mi podarí prečítať zbierku poviedok, ktorá by ma bavila od začiatku do konca a kde by všetky poviedky mali rovnako vysokú kvalitu. Kniha Kufor je práve takouto výnimkou.

Všetky poviedky sú písané v prvej osobe, majú autobiografický základ, pričom rozprávačom je samotný autor. Možno práve to je dôvod, prečo som pri čítaní týchto často bizarných príbehov nemal pocit, že čítam poviedky, ale skôr že počúvam nejakého svojho známeho rozprávať vtipné príhody, ktoré zažil. Sebaironický typ humoru, aký používa Dovlatov mi je veľmi blízky a naozaj si nespomínam, kedy naposledy bolo moje čítanie sprevádzané toľkými hlasnými výbuchmi smiechu. Autor opisuje život bežného sovietského človeka v 60. a 70. rokoch s takým láskavým humorom, až by sa mohlo zdať, že to bola ideálna doba a miesto na pokojný život. Ibaže by nie. Dĺžka poviedok bola presne tak akurát, len škoda, že ich tam nebolo viac.

Za najväčší paradox považujem, že knihu vydal v slovenskom preklade Absynt, ktorý sa tomuto literárnemu žánru vôbec nevenuje. Veľká vďaka za toto literárne prekvapenie.

10/10

6 28.05.2021

Urobím výnimku a prvýkrát budem hodnotiť knihu, ktorú som neprečítal celú. Dôvod je prostý, toto je kniha textov o filmoch, pričom má zmysel prečítať si najmä eseje týkajúce sa filmov, ktoré mám napozerané. Bez poznania filmu sa totiž znižuje nielen hodnota prečítaného textu, ale samozrejme aj pôžitok z filmu, pretože texty obsahujú mnoho spoilerov. Zatiaľ mám za sebou časti o filmoch, ktoré som videl a knihu plánujem ďalej priebežne čítať vždy, keď si pozriem niektorý z filmov v nej obsiahnutých. Je však veľmi pravdepodobné, že ju nikdy nedočítam celú.

Princíp knihy je jednoduchý, jeden z autorov navrhne nejaký zo svojich obľúbených filmov, ten druhý si ho pozrie a potom obaja napíšu svoj pohľad na film. Páčili sa mi skôr komentáre od Juraja Malíčka, ktoré mi pripadali čitateľsky prístupnejšie a nebude asi náhoda, že väčšinu filmov, ktoré vybral on ako svoje obľúbené, mám tiež veľmi rád. Podľa môjho názoru, na to aby človek čítal túto knihu nemusí byť ani tak filmový fanúšik, ako skôr fanúšik kníh, pretože toto nie je kniha pre klasických „popcornových“ milovníkov filmu, tí by ju zavreli po pár stranách a ďalej nečítali.

Možno je problém v mantineloch môjho obmedzeného intelektu, ale niekedy bolo v knihe na môj vkus priveľa filozofovania a prehnaná snaha ponúknuť, čo možno najzaujímavejšiu významovú interpretáciu filmu. Ale ako sa hovorí, kto hľadá nájde. Podobne ako v dobre známom prípade, keď v galérii vystavili exkrement a skúmali, koľko významových rovín v tom dokážu návštevníci nájsť. Na knihe mi ešte trochu vadilo nadužívanie cudzích slov, je to samé ontologický sem, ontologický tam.

Ale nad všetko vyššie spomenuté sa viem ako čitateľ povzniesť, pretože toto je na slovenské pomery jedinečná kniha a asi aj jediná svojho druhu. Vlastním druhé rozšírené vydanie a naozaj veľká vďaka SFÚ za jej vydanie a vďaka aj obom autorom za námahu, niektoré texty boli dokonca lepšie ako samotný film.

9/10

5 19.05.2021

Ako to tí Islanďania robia? Opäť raz skvelá vec z tejto krajiny. Už od čias, keď v TV bežal seriál Nonni a Manni, som týmto kúskom sveta fascinovaný. Mám rád ich literatúru, väčšinou aj hudbu, držím palce ich futbalistom a samozrejme som očarený ich prírodou. Zdá sa mi, že ako introvert rozumiem ich mentálnemu nastaveniu, no akosi v podvedomí tuším, že žiť by som tam nevydržal. Pri islandských autoroch mám pocit, akoby som stále čítal tú istú knihu. Aj Gyrdir Eliasson zvolil pomalé tempo, dej je jednoduchý, príbeh bol všetko len nie strhujúci a azda najväčším momentom prekvapenia bolo, keď hlavná postava zistila, že miestne „kino“ už nepremieta. A napriek tomu všetkému to bolo skvelé čítanie. Aj keď zároveň chápem, prečo sa mnohým ľuďom tento typ literatúry nemusí páčiť.

Je to jedna z tých kníh, ktoré môžete kľudne odložiť 10 strán pred koncom a dočítať ich na druhý deň. Dokonca postupné dávkovanie textu odporúčam. V knihe sa vlastne nič zvláštne nedeje, avšak pri opise toho NIČ používa autor skvelé obrazy a myšlienky. Jeho veľkou prednosťou je, že maličkosti každodenného života dokáže vykresliť tak zaujímavo, že ich chcete zažiť na vlastnej koži. Ja som pri čítaní okrem iného dostal chuť kúpiť si písací stroj značky Olivetti, nájsť miesto, kde hniezdia havrany a oslovovať ich všetkých menom Edgar, či skúšať dešifrovať morzeovku z kvapiek dažďa dopadajúcich na plechovú strechu (bývam v bytovke, tak toto zatiaľ odkladám).

Inak, uvedomil som si, že všetky mne známe knihy, ktorých názov obsahuje svetovú stranu, majú mimoriadnu kvalitu. Na východ od raja; Na západe nič nového; Na juh od hraníc, na západ od slnka; Dobytie severného pólu; Úzka cesta na ďaleký sever; Pošta na juh. Pravdepodobne sa jedná o náhodu, ale začínam si myslieť, že naozaj neexistuje zlá kniha s týmto geografickým termínom v názve. Aj keď priznávam, že knihu Haliny Pawlowskej – Veľká žena z Východu som zatiaľ nečítal.

„Kdosi prohlásil, že malíři tvořili mistrovská díla, až když oslepli. Třeba spisovatelé dosahují uměleckého vrcholu, když slova rukopisu přestávají být vidět.“

„Máloco ohrožuje spisovatele tolik jako vysoký počet prodaných výtisku.“

8,5/10

4 14.05.2021

Môže v boji zla proti zlu zvíťaziť dobro? To nie je spoiler, ale rečnícka otázka nasledovaná povzdychom: kiežby tak ako v matematike platilo, že mínus krát mínus je plus. Tento komiks totiž zobrazuje zlo v čírej podobe: lov na ľudí, bezdôvodné vraždenie, pomstu a iné „dobroty“. Väčšina postáv na oboch stranách sú vrahovia, za nič sa neskrývajú a na nič sa nehrajú. Napríklad taký hlavný hrdina Zarov koná zlo bez zjavnej príčiny. Jednoducho ho to baví. Preto čo sa sympatií týka, postavy z tohto komiksu nemajú ďaleko od väčšiny predstaviteľov na slovenskej politickej scéne. A to je tak trochu aj problém tohto komiksu, lebo tým, že človek tam veľmi nemá komu fandiť, príbeh nedokáže v čitateľovi prebudiť také tie „plnokrvné“ emócie.

Samotné prevedenie komiksu je vynikajúce, kresba je podrobná, farebná a oku lahodiaca, obrazy sú do detailov premyslené. Je tu však jedno ALE. A to sú črty tváre, ktoré pri určitých postavách a v istých situáciách pôsobili dosť divne a nepresvedčivo. Najmä stvárnenie detských hrdinov vnímam problematicky, mal som pocit, že tie deti vyzerajú na každom komiksovom paneli inak. Raz by som im tipoval 7 rokov, inokedy pripomínajú dospelákov a väčšinou sa sami na seba nepodobajú. Vrcholom bolo to, keď v jednom momente dcéra pôsobila staršie ako jej matka. Spomeniem ešte jedno negatívum - postavy záporákov sú málo odlíšiteľné a zlievajú sa do jednej šedej masy v oblekoch a košeliach. Áno, zločinci v tomto komikse majú štýl.

Viem si predstaviť, že pôvodná poviedka a film museli v 30. rokoch spôsobiť značný rozruch, dokonca aj dnes pôsobí táto téma kontroverzne. Záverom, kúpu tejto knihy neľutujem, ani čas strávený jej čítaním. Bolo to dobré, vtiahlo ma to rýchlo do deja a zdolal som to na dva záťahy. Slovo zdolal však hovorí samo za seba. Takže priznávam, že som čakal možno trochu viac.

7/10

4 08.05.2021

Táto stručná koláž o konflikte na Balkáne je tvorená príbehmi žien – manželiek, matiek, dcér, ktoré vo vojne stratili to najcennejšie. Popisované príbehy väčšinou spolu nesúvisia, ale majú spoločného menovateľa, a tým je vyrovnávanie sa s minulosťou. Vojnové spomienky bránia ľuďom žiť šťastne v súčasnosti. A šťastie je naozaj relatívny pojem. „Jasna je jediná matka, ktorá prežila... Iné matky mali viacej šťastia. Zahynuli spolu s deťmi.“

Tochmanov štýl je špecifický, používa krátke vety, čím dodáva textu údernosť a silu. A aj napriek tomu, že sú vety ohlodané na kosť, vyvolávajú v čitateľovi prudký nával emócie. Určite k tomu prispieva aj rozprávanie reportéra v prvej osobe množného čísla, čitateľ je tak chtiac-nechtiac vtiahnutý do deja. Opäť je to prípad z kategórie: výborná kniha, o ktorej však nikto príčetný nemôže prehlásiť, že sa mu páčila.

Pri čítaní kníh o 2. svetovej vojne, mám pocit, že čítam o dávnej histórii, ktorá sa ma netýka. Moji rodičia ešte vtedy neboli na svete. Je to pre mňa podobné, ako keď čítam napríklad o križiackych výpravách v stredoveku. Rozdiel medzi 80 a 800 ročnou históriou je v tomto ponímaní nepatrný. Avšak vždy keď príde reč na vojnu v Juhoslávii, prebehne mi mráz po chrbte. Toto sa naozaj udialo v deväťdesiatych rokoch neďaleko od nás, zatiaľ čo ja som prežíval bezstarostné detstvo na základnej škole? Ale nejedná sa len o vojnový konflikt samotný, tie sa dejú aj v súčasnosti. Čo mi nejde do hlavy sú neľudské činy spáchané obyčajnými ľuďmi na svojich susedoch: rabovanie, znásilňovanie, hromadné vraždy civilov. Genocída! Niektorí ľudia na Balkáne majú dodnes s týmto slovom problém a pre opis čiernej farby hľadajú rôzne odtiene šedej. Ako sa po skončení vojny ukázalo, všetci preživší srbskí vojaci boli počas vojny kuchármi. Tak určite. Stále sa sám seba musím pýtať, že ak sa toto stalo pred 30 rokmi, nemôže sa to zopakovať znovu aj dnes? Moja viera v to, že svet by v súčasnosti niečo podobné nepripustil dostáva v posledných rokoch riadne trhliny (Ukrajina, Náhorný Karabach, Ujguri).

10/10

5 02.05.2021

Tento ilustrovaný sprievodca vlajkami celého sveta mi už niekoľko dní robí veľkú radosť. Listujem si ním každý večer pred spaním a je to výborný relax. Nejde o vyčerpávajúci zoznam vlajok, na to slúžia iné tituly encyklopedickej povahy. Okrem toho vlajky tu nie sú usporiadané podľa kontinentov ako to býva zvykom, ale autor si vybral ako kritérium triedenia do skupín určité spoločné charakteristiky (trikolóry, kríže, hviezdy atď.). A tak sa niekoľkokrát môžeme stretnúť s tými istými vlajkami na viacerých miestach knihy (napr. AUS, NZ kríž aj hviezda).

Jediné, čo možno knihe vytknúť sú občasné chyby napríklad už tradične chybný preklad Latvia/Litva, či Laos uvedený ako ostrovný štát. Naopak, chválim, že niekto rozmýšľal a uviedol správny názov Macedónska, ktoré sa v čase medzi vydaním originálu a prekladom obohatilo o prídavné meno Severné.

Pekné veľké ilustrácie a minimum textu podsúva knihu detskému čitateľovi, ktorému je vlastne aj primárne určená. Odhadujem to na samostatné čítanie pre školáka na prelome prvého a druhého stupňa ZŠ, no na zbežné prelistovanie alebo spoločné čítanie v doprovode rodiča je vhodná kľudne aj skôr. Vždy keď som ju otvoril v prítomnosti detí, zhŕkli sa okolo mňa. Takže funguje. Po pexese z vlajok môže kniha poslúžiť ako ďalší prostriedok k tomu, ako si doma vychovať malého vexilológa.

Ešte sem hodím 5 mojich najobľúbenejších vlajok a končím: Marshallove ostrovy, Uganda, Severné Macedónsko, Sv. Lucia, Východný Timor, Keňa, Kiribati, Panama, Bhután, ...

9/10

4 30.04.2021

Kniha vo forme rozhovoru je žáner, ktorý nemusí sedieť každému. V mojej momentálnej situácii, spojenej s pracovnou vyťaženosťou a nedostatkom času na čítanie, mi tento formát maximálne vyhovuje. Číta sa to rýchlo, ľahko a dá sa to dávkovať v malých množstvách. Navyše človek môže bližšie spoznať zaujímavé osobnosti, ako je tomu aj v prípade tejto knihy. Pána Kamenca som doteraz evidoval len skrz ponuku kníhkupectiev, kde sa predáva niekoľko jeho kníh a tiež vďaka jednej diskusii, na ktorej som sa minulý rok osobne zúčastnil. Preto som rád, že tento text mi pomohol trochu viac nazrieť do jeho súkromného a najmä profesného života.

Holokaust a obdobie tzv. Slovenského štátu boli životnou témou Ivana Kamenca. Mal však smolu na načasovanie, lebo v období keď chcel svoju rozsiahlu prácu publikovať prišla normalizácia a komunisti témy spojené so židovstvom potláčali do úzadia. O viac ako 20 rokov neskôr sa konečne dočkal vydania svojej knihy, no jej prijatie bolo rozpačité. Samozrejme historická obec a odborníci jeho knihu prijali s uznaním, horšie to už bolo so širokou verejnosťou, ktorá si v polovici 90-tych rokov prechádzala vlnou silného národného cítenia a velebenia Tisovho režimu. A tak sa p. Kamencovi ako jednému z mála ľudí pošťastilo dostať list od dr. Tisa zo záhrobia (list od „fanúšika“, ktorý sa takto podpísal).

Žiaľ podobnej korešpondencie sa mu dostáva ešte aj dnes, len zmenila formu z papierovej na virtuálnu. Stačí si pozrieť recenzie a hodnotenia jeho kníh na rôznych stránkach kníhkupectiev. Je zaujímavé, že kým v 90-tych rokoch by sa tieto reakcie ľudí dali pripísať a čiastočne ospravedlniť nedostatkom informácií, dnes je situácia presne opačná, na vine je až príliš veľa informácií (konšpiračné stránky, hoaxy, fake news). Našťastie sme sa ako spoločnosť kamsi posunuli a pre týchto ľudí, ktorí si myslia, že sú národovci a vlastenci, máme už správne pomenovanie - pravicoví extrémisti.

Jediným ťažšie čitateľným miestom knihy sú opisy zákulisia historického ústavu SAV, kde je spomínaných mnoho historikov, ktorých mená mi nič nehovoria. Vydavateľ to však vyriešil poznámkovým aparátom, takže vďaka za to.

8,5/10

2 18.04.2021

Erik Baláž má skvelý dar rozprávať a písať o prírode zaujímavo a navyše takým uvoľneným spôsobom, že čitateľ má pocit, akoby sa s autorom poznal celé roky a že len pokračujú v rozhovore, ktorý ukončili pri ich poslednom stretnutí. Nielen obsahom, ale aj svojim štýlom písania vzbudzuje v ľuďoch záujem o prírodu a vedie ich k tomu, aby si ju začali viac vážiť. Využíva presný opak mentorského prístupu, ktorý je často charakteristický pre podobný typ kníh.

Tieto krátke eseje a úvahy o „obyčajnej“ vode pútavo vysvetľujú princípy fungovania vody v prírode a ďalšie veci s tým spojené. Niektoré informácie ste už možno čítali inde alebo ste aspoň tušili, že takto nejako to funguje, ale pridaná hodnota knihy je práve v tom, že tieto veci sú tu spojené do logických súvislostí a zasadené do celkového kontextu. Okrem iného mi kniha pomohla zodpovedať na jednu zo zásadných otázok života a smrti, ktoré ma už dlhodobo trápia, a to je dilema bobor vs. strom. Aktuálne teda prestupujem do tímu bobrov. Zostáva tak už iba zistiť, či bolo skôr vajce alebo sliepka.

V neposlednom rade, je to jedna z tých kníh, pri ktorých sa teším na to, keď si ju v budúcnosti prečítajú aj moje deti a budeme o tom spolu diskutovať. A najbližší rodinný výlet bude určite do okolia Liptovskej Kokavy alebo na Belianske lúky.

10/10

5 15.04.2021

Vývin mojich výtvarných zručností sa zastavil kdesi medzi 1. a 2. stupňom ZŠ, postavy kreslím odvtedy stále rovnako. Napriek tomuto hendikepu dokážem rozpoznať kvalitu českých ilustrátorov, ktorých intuitívne a bez nejakého hlbšieho skúmania, radím medzi svetovú špičku. Som veľmi rád, že pán Prokop sa v posledných rokoch podujal venovať samostatné knihy na priblíženie osudov a práce viacerých českých ilustrátorov.

Jiří Wowk (alebo Jurij Vovk) je osobnosť so záhadnou minulosťou, táto biografia napriek usilovnej práci autora nedokázala odhaliť celý jeho život. Takže v niektorých pasážach kniha pripomína skôr detektívku a ponúka viac otázok ako odpovedí. Páčilo sa mi však ako si s tým autor poradil, ako opatrne pracoval s domnienkami a teóriou pravdepodobnosti.

Ako laikovi mi najviac imponujú Wowkove kresby perom a tušom, pričom diela zhotovené touto technikou sú aj v odbornej verejnosti považované za jeho najvydarenejšie. Najzaujímavejšie na knihe boli citácie z korešpondencie s vydavateľmi, poslúžilo to na dotvorenie obrazu, ako to v období prvej republiky chodilo v tejto branži, už vtedy sa riešil marketing, aj keď to slovo vzniklo omnoho neskôr. Jeden príklad z listu vydavateľa adresovaného Wowkovi: „... Nyní Vás bohužel musíme opět prositi o předěláni jednoho obrázku. (...) levý výjev – jak Tarzan vyráží v skrčené pozici vítězný skřek, je nepěkný. S tím skřekem je to vubec nehezké a nesympatické, proto bude lépe, když vykreslíte Tarzana při zápase, v přirozenější pozici. (...) Při tom Vás zároveň prosíme, abyste Tarzanovu tvář kreslil trochu sympatičteji, aby byl krásnější...“.

Pre mňa osobne mala táto kniha ešte jeden rozmer súvisiaci s pôsobením Wowka na východe Slovenska. Ako človeka z tohto kraja ma to teraz láka do Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, kde sú vystavené mnohé jeho práce. Počet dôvodov, prečo navštíviť Svidník týmto rapídne vzrástol. Z nuly na jeden.

9/10

2 04.04.2021

Opäť raz zvíťazil Dávid nad Goliášom. Áno, táto útla kniha, s ktorou som viac ako mesiac zvádzal urputný boj, mi dala celkom zabrať. Nakoniec som ju síce dočítal, ale radím sa na stranu porazených. Knihu som po pár stranách vždy odložil, do čítania som sa musel veľakrát nútiť, takže čítanie som mal rozkúskované asi ako developer parcely v satelitnej zástavbe. Možno bol problém v samotnom formáte novinových stĺpčekov, keďže kniha je ich zbierkou a ja mám permanentný problém objaviť čaro krátkych textov.

Kvalita jednotlivých úvah bola kolísavá, veľa záviselo samozrejme od toho, do akej miery má rozoberaná téma zaujímala. Niektoré texty sa mi teda páčili viac (Smiech, Dcéry, Výkričník, alebo všeobecne o knihách a filmoch), iné menej a niektoré vôbec – rozumej všetky feministické, ktoré mali niekedy od toľko požadovanej rovnoprávnosti naozaj ďaleko (žena - režisérka má pri sfilmovaní knihy od Ferrante voľnú ruku, môže si ju adaptovať ako chce; zatiaľ, čo muž - režisér sa musí striktne držať predlohy).

Stále sa v knižnej komunite nájdu ľudia (čau Ľubo), ktorí si myslia, že za pseudonymom Elena Ferrante sa skrýva muž, no myslím, že po prečítaní týchto úvah by zmenili názor. Neviem si predstaviť, že Ferrante ako muž by takto skvele dokázal „zmiasť nepriateľa“. Musím pre objektívnosť podotknúť, že vopred som vedel, že asi nebudem cieľová skupina tejto knihy, čo sa po jej prečítaní plne potvrdilo. Pozitívum na záver: na knihe veľmi oceňujem vydarené a trefné ilustrácie Andreu Uciniho (je ich tam vyše 50), ktorého tvorbu som vďaka tomu začal podrobne sledovať. Preto sa nakoniec prikláňam k trom hviezdičkám.

5/10

2 31.03.2021

Kniha je písaná vo forme rozhovoru a je akýmsi prierezom ekologickými problémami a kauzami u nás za obdobie posledných 20 rokov. Pokus o zmenu v existujúcom systéme (ne)fungovania štátnych inštitúcií alebo v legislatíve samotnej môže niekedy pripomínať boj s veternými mlynmi. Tu platí staré známe, že každá, aj tá najdlhšia cesta, sa začína prvým krokom. Táto cesta je navyše kamenistá, do kopca, plná prekážok a po celý čas tu fúka protivietor. Našťastie sa nájdu ľudia ako autor, ktorí to napriek tomu nevzdávajú a za to im patrí veľká vďaka.

Erik Baláž je človek mnohých povolaní - ochranca prírody, aktivista, filmár, spisovateľ a najnovšie už aj politik. V istej životnej fáze totiž pochopil, že ak chce niečo zmeniť, musí aktívne vstúpiť do politiky. A tak sa stal prvým a zatiaľ jediným politikom, ktorému som ochotný uveriť každé slovo. Postupom času zistil, že zmeny je možné robiť iba ak má na svojej strane verejnú mienku. Svojimi filmami, knihami, protestnými akciami a rôznymi kampaňami sa snaží zvyšovať environmentálne povedomie a myslím, že sa mu to aj darí. Slováci si stále prechádzajú cestou od postoja „Tu je bičík Vaša milosť, len smelo do toho!“ smerom k uvedomelej občianskej spoločnosti a v posledných rokoch to zdá sa začína platiť aj na oblasť ekológie a prírody.

9/10

5 28.03.2021

Súbor krátkych úvah (dumiek) o tele a mysli, športe a talente, zdraví, starnutí a mnohom ďalšom. Po prečítaní anotácie som naozaj nevedel, čo mám od knihy očakávať, ale vzhľadom na meno autora som akosi tušil, že to nemôže dopadnúť zle. Konečný výsledok potešil, páčili sa mi najmä úvahy o vplyve športu nielen na fyzickú stránku človeka, ale aj šport ako nástroj na „vyčistenie“ hlavy a prostriedok sebapoznávania.

Odporúčam čítať večer pri pohári dobrého vína a dávkovať radšej v malých množstvách. Najmä to víno. Viem, o čom hovorím. A ešte jedno upozornenie: buďte pripravení na to, že kniha aj u mimoriadne pohodlných ľudí vyvoláva chuť ísť si zabehať, zaplávať alebo zahrať tenis. Uvidíme, či mi to ostane do rána, alebo sa ozve skôr to víno.

8,5/10

3 19.03.2021

Jednou vetou: ide o komiks, v ktorom sa spája krásny a nápaditý štýl kresby s nadpriemerným príbehom a ktorý si vďaka originálnemu spracovaniu nezaslúži nič iné ako plné hodnotenie.

A teraz obšírnejšie. Začiatok vyhajpoval moje očakávania, začínal som veriť, že práve čítam niečo non plus ultra. Žiaľ, potom prišli aj miesta, kde mi nelogické správanie sa niektorých postáv a určité situácie párkrát nadvihli obočie. V každom prípade minimálne v dvoch veciach je tento komiks neprekonateľný. Vyjadrené v reči kinematografie sú to STRIH a KAMERA. Strihom myslím najmä plynulý a hladký prechod medzi jednotlivými scénami s rôznymi postavami (postavy sa medzi sebou bavia, zrazu sú len v diaľke ako dve malé čiarky, pričom vpredu na obrázku nastupujú nové postavy, ktoré v ďalšom okne dostávajú priestor). Ale úplne najlepšie sú jedinečné uhly záberov, vzďaľovanie a približovanie „kamery“, striedanie strán, z ktorých sú postavy „snímané“. Je to premyslené do posledného detailu a keď si to začnete všímať, tak sa vám môže stať to, čo mne, že sa tešíte na každú stranu nielen pre posun v deji, ale tiež kvôli ďalším nezvyčajným záberom, ktoré si na Vás autori nachystali.

Scenár, aj napriek zvláštnej motivácii niektorých postáv, je veľmi dobre prepracovaný. Chýbajú tu síce klasické duo klaďas/záporák, ale musím autora pochváliť za nepredvídateľnosť deja, čo je v žánri western ozaj niečo málo vídané. Autor sa doslova zahráva s čitateľom, na začiatok vám predhodí niekoľko klišé ako sú budovanie železnice, kovboji prichádzajúci o prácu, lopotenie farmárov a hlavne fazuľa už na ôsmej strane! Myslíte si, že sa už do toho dostávate, príbeh máte prekuknutý, sebaisto si v duchu hovoríte, že takýchto vecí v bledomodrom ste videli už na stovky a takto učičíkaný si vychutnávate klasické stereotypy, ktoré vás na westernoch bavia zo všetkého najviac. A potom jeden chlapec vo výklade obchodu zbadá ružový dáždnik, ktorý si dokonca kúpi (áno, wtf) a vy sa nestačíte čudovať, ako sa veci začnú vyvíjať, vaše čitateľské ego schytáva jednu facku za druhou, až si nakoniec nadávate, ako ste mohli byť taký naivný trtko.

9/10

5 13.03.2021

Najväčší problém motivačných kníh je ten, že abstrahujú od ľudskej rozmanitosti. Totiž, to čo zaberá u jedného, nemusí fungovať u druhého. Na toto autori, ako keby často zabúdali a myslia si, že ich úspešný recept je univerzálne platný. Preto si aj môžeme všimnúť, že knihy tohto typu sú u čitateľov prijímané rozporuplne a ich hodnotenia sa pohybujú od označenia „odpad“ až po „najlepšia kniha môjho života“. Myslím si, že ak by niekto napísal knihu s presne opačnými radami ako dáva Jakub Ptačin, stále by sa našla skupina ľudí, ktorým by to dávalo zmysel. Dokonca aj sám autor spomína ako urobil názorovú otočku, keď kedysi presviedčal ľudí, aby speňažili svoje záľuby a premenili ich na biznis a dnes ich vyzýva chrániť si záľuby, aby sa z nich nikdy nestala práca.

Takže pasce, ktoré na nás číhajú pri čítaní kníh o osobnom rozvoji máme zadefinované, môžeme prejsť k hodnoteniu tejto konkrétnej knihy. Pred čítaním som od nej nemal žiadne očakávania, no celkom milo ma prekvapil najmä ľahký štýl, akým je písaná. Našiel som tu veľa zaujímavých myšlienok, rád a tiež tipov na dobré čítanie. Špeciálne v esejách venovaných bežnému životu je niekoľko odporúčaní, ktoré by som chcel aplikovať aj sám na sebe. Horšie to už bolo s časťami knihy, ktoré sa vzťahujú na pracovný život, tie sú venované tak 5% ľudí, ktorí majú to šťastie, že sú sami sebe šéfom, alebo pracujú na pozíciách či vo firmách, v ktorých je zamestnancom dopriata istá dávka slobody. Drvivá väčšina zamestnancov sa však môže rozhodovať akurát tak o tom, či si dajú 5 minútovú prestávku na kávu teraz alebo až o pol hodinu.

Pokiaľ ide o cieľové publikum, myslím si, že kniha môže dať najviac dvadsiatnikom, ktorí po škole zvažujú ako ďalej naložiť so svojimi životmi. Ľudia so záväzkami (deti, hypotéka atď.) sa pri niektorých radách môžu akurát tak pousmiať. A ešte jedna vec, zvykol som si už na to, že pokiaľ ide o názvy kníh v tomto žánri, latka je nastavená veľmi nízko, ale použitie číslovky v názve a dovetok „ako byť lepší“ je čisté peklo. Pri tomto sa asi kreativitou zbytočne neplytvalo. Navyše možno medzi mladými dizajnérmi a marketérmi je cool narušovať všetko tradičné a zaužívané, ale dať bodku za nadpisom sa mi zdá až priveľká rebélia.

7/10

2 24.01.2021