Recidivista komentáře u knih

Slovutný pán prezident je kniha zaoberajúca sa tzv. malými dejinami popisujúca osud židovských žiadateľov o udelenie prezidentskej výnimky. Častokrát dokážu práve životné príbehy obyčajných ľudí zapôsobiť omnoho viac ako informácie a čísla vzťahujúce sa k nejakej anonymnej mase ľudí. Ťažká téma je v tomto prípade písaná ľahkým perom, k čomu určite dopomohla aj zvolená forma dokumentárnych poviedok. To, že sa nejedná o čistú literatúru faktu možno prispieva k ľahšej stráviteľnosti prečítaného. Zvolený štýl (beletrizácia) akoby rozrieďoval skľučujúce pocity, ktoré na čitateľa doliehajú pri čítaní samotných úryvkov z listov.

Názov knihy je mimoriadne vhodne zvolený, nie je prvoplánový a vyvoláva silné emócie. Neviem si predstaviť názov, ktorý by bol výstižnejší. No a keďže dnes už vieme ako dopadla drvivá väčšina žiadostí poslaných Tisovi, tak v oslovení „slovutný“ môžeme nájsť aj istú dávku irónie.

Vzhľadom na vývoj v posledných rokoch na Slovensku je kniha s touto tematikou mimoriadne aktuálna. Problém je, že k cieľovej skupine sa pravdepodobne nedostane. Okrem možnosti prepašovať ju do učebných osnov hodín dejepisu mi napadol ešte jeden spôsob, ako distribuovať texty z tejto knihy k dnešnej mládeži. Tak ako existuje antispamová ochrana captcha, ktorá núti používateľa internetu dokázať, že nie je robot, mohlo by podobné okno „vyskočiť“ aj pri každej návšteve konšpiračných internetových stránok s pochybným obsahom. No namiesto vyklikania obrázkov semaforov, či priechodov pre chodcov, by tam bol krátky úryvok textu z tejto knihy plus kontrolná otázka. Dokazovanie, že „nie som robot“, ale citlivá ľudská bytosť, by tak dostalo druhý rozmer.

10/10

3 19.08.2020

Podľa dátumu vydania originálu (1934) je toto v poradí druhá Orwellova kniha. Vzhľadom na autorovu povesť angažovaného ľavičiara som očakával, že kniha bude plná politiky, ale mýlil som sa. Aj keď samozrejme cez postavu hlavného hrdinu je možné vnímať autorov názor napríklad na rasizmus alebo na negatívny vplyv britského kolonializmu na domáce obyvateľstvo. Jediné, čo by som privítal by bolo možno viac informácií z histórie Barmy.

Kniha si vyžaduje trpezlivého čitateľa, pretože má pomalý rozbeh a zo začiatku sa dosť vliekla, no napriek tomu nedá sa povedať, že by vyslovene nudila. Našťastie zhruba od polovice začal dej odsýpať jedna radosť. Vyzdvihujem najmä uveriteľné dialógy, na to, že ide o románový debut sú fakt skvelé. Naopak, opisy prírody boli podľa mňa trochu kostrbaté a strácal som sa v nich, ale možno je na vine moja čeština a najmä barmská fauna a flóra. V knihe sa nachádza viacero skvelých myšlienok, ktoré akoby len tak medzi rečou, vyskočia na čitateľa, niektoré citáty už spomenuli užívatelia predo mnou.

Často krát sa stretávam s negatívnym vnímaním kníh, v ktorých sú všetky postavy vykreslené ako nesympatickí antihrdinovia. Ľudia sú totiž radšej, ak sa môžu s niekým stotožniť a majú komu fandiť. Toto je presne ten typ knihy, kde také niečo nie je možné. Postavy belochov sa pohybovali na škále od „neznesiteľný“ po „mimoriadne neznesiteľný“. Navyše mám pocit, akoby si Orwell zo svojich postáv uťahoval, na viacerých miestach boli citeľné jemné náznaky satiry a irónie. Špeciálne na svojich anglických hrdinoch nenechal nitku suchú. A to aj doslovne, keďže väčšiu časť knihy sa potia v úmorných horúčavách a na konci moknú v lejakoch, ktoré so sebou prinieslo obdobie dažďov. Jedno sa však anglickým džentlmenom musí uznať: piť whisky bez ľadu je naozaj ako za trest. „Sluho, kolik nám zbylo ledu? - Asi dvacet liber pane, do zítřka, bohužel, asi nevydrží. V tomhle období mi dělá problémy ho uchovat. – Jak to sakra mluvíš? ,Děla mi problémy uchovat!´. Spolkls slovník, nebo co? ,Prosím, pane nemužu zítra led neuchová´– tak máš mluvit.“

8/10

3 27.06.2020

Je tomu presne 15 rokov, čo som v kine pri sledovaní filmu Hotel Rwanda nechápal, na čo sa to vlastne pozerám. Naozaj sa toto mohlo stať? Téma genocídy v Rwande ma odvtedy pohltila a v nasledujúcich rokoch som sa TO celé snažil pochopiť cez ďalšie filmy, dokumenty, články a neskôr aj prostredníctvom kníh, ktorých v českom a slovenskom preklade začalo pribúdať. Toto je však moja prvá beletristická kniha o tejto problematike. A hneď takáto čitateľská bomba. Je zaujímavé, že kniha vlastne nie je priamo o genocíde a neodohráva sa v Rwande, ale v susednom Burundi. No ako už poznamenal Ryszard Kapuscinski, tieto dve krajiny sú ako blížence a fungujú na systéme spojených nádob. To, čo sa udeje v Rwande má vplyv na Burundi a naopak.

Nielen zvolená téma a prostredie samotné robia túto knihu takou čitateľsky úspešnou. Text stojí na skvelo vykreslených postavách a ešte lepších dialógoch. Detskí hrdinovia vám rýchlo prirastú k srdcu, napríklad dvojičky hneď potom, ako prvýkrát otvoria ústa. Je to kniha na jeden, dva záťahy. Nutkanie pustiť sa okamžite po jej dočítaní do opakovaného čítania je veľmi silné (knižná recidíva, chápete). Je to zatiaľ jediný Fayeho literárny počin, zostáva veriť, že nie posledný. Keď sme už pri autorovi, ten toho stihol viac na poli hudby (3 albumy), konkrétne v žánri rap. Nikdy by som neveril, že raz budem tak „namäkko“ z knihy napísanej raperom. Viem, sú to z mojej strany ťažké predsudky, ale akosi sa mi doteraz zdalo, že mentálny svet raperov a ten môj nemôže mať žiadny spoločný prienik. Aby som napravil toto moje obmedzené vnímanie sveta a aby som dokázal, že som človek otvorenej mysle, som ochotný podrobiť stereotypy a šablónovitosť môjho myslenia nasledovnému testu: idem si na youtube vyhľadať a vypočuť niečo z Fayeho hudobnej tvorby...

...Som späť. Tak nič. Niežeby to bolo úplne nanič, ale celé to z môjho pohľadu zachraňuje jedine tá francúzština. Tento jazyk je snáď predurčený pre potešenie ľudských uší. Som si istý, že vo francúzštine by som si dokázal bez prerušenia pozrieť aj celý prejav amerického prezidenta. Samozrejme, dokázal by som to len preto, že po francúzsky rozumiem iba fráze „moje meno je“... Je m´appelle Donald Trump. Ako vám to znie?

Záverečné hodnotenie: 9,5/10

3 26.04.2020

Už si presne nepamätám, čo bola pohnútka, ktorá ma minulý rok viedla ku kúpe tejto knihy, keďže tento typ literatúry čítavam iba sporadicky. Pravdepodobne išlo o kombináciu dobrých recenzií a milého videa s fúzatým astronautom hrajúcim na gitare, ktoré mi utkvelo v pamäti po tom, ako pred pár rokmi preletelo médiami po celom svete. Nie je to biografia, nazvem to, európskeho typu, naopak štýl je typický americký, navyše so silným presahom k motivačnej literatúre. A toto už vôbec nie je žáner, ktorý by som vyhľadával. Podobný problém som mal aj pri toľko vychvaľovanej knihe Hillbilly Elegy od D. Vanceho, ktorá mi prišla úplne priemerná a dokonca nebola ani tou sociologickou sondou, ktorá by mi pomohla pochopiť, ako je možné, že Trump zvíťazil v prezidentských voľbách.

Na rozdiel od autora knihy, ktorý bol od deviatich rokov presvedčený, že sa stane astronautom a bude sa raz na svet pozerať z výšky hviezd, moje ambície v tomto veku siahali iba do výšky kabíny smetiarskeho auta, ktorého šoférom som sa chcel stať. Takže mi určite neprináleží hodnotiť život tak úspešného a rešpektovaného človeka, akým je Chris Hadfield. Čo však môžem hodnotiť je kniha samotná, keďže som ju nakoniec dokázal prečítať celú aj napriek silnému nutkaniu preskakovať nudné pasáže, ktorých bolo najmä na prvých 200 stranách viacero. V podstate by sa dala zhrnúť do reťazca slov: trénuj – nevzdávaj sa – sústreď sa – trénuj - dbaj na detaily – neustále sa uč – opäť trénuj - buď pripravený na všetko a to stále dokola v miernych obmenách.

Chápem, že mnohým sa kniha páčila a určite sa nájdu ľudia, ktorých motivovala k splneniu ich cieľov a snov. Na mňa však takéto motivačné rečičky pôsobia skôr kontraproduktívne, zjavne nie som cieľová skupina podobných kníh, čo malo na moje hodnotenie výrazný vplyv. Toto Chris Hadfield pri písaní knihy nemohol veľmi ovplyvniť, možno iba tým, že by sa viac snažil, aby napísaný text nepôsobil tak umelo, strojene a chválenkársky, ale zvolil by ľudskejší prístup, ktorý by skôr viedol k získaniu čitateľových sympatií. Najsmutnejšie (pri každej knihe bez rozdielu) je, keď v nej absentuje jazyková korektúra. Ako je možné, že v slovenskom vydaní takmer na každej strane nájdeme preklepy, poprehadzované písmena a celé chýbajúce slová, ak podľa obálky tú knihu pred zaslaním do tlače čítali minimálne dvaja prekladatelia, redaktor, korektor a možno aj technická korektorka?

Mojim najobľúbenejším Hadfieldom tak aj po prečítaní tejto knihy naďalej zostáva James Hetfield zo skupiny Metallica.

Záverečné hodnotenie: 6/10

3 13.04.2020

Pútava kniha o zaujímavej téme. Kvôli časovej zaneprázdnenosti som to čítal skoro 3 týždne. Takéto kúskovanie väčšinou pokazí dojem z čítania, ale nie v tomto prípade. Mohol som sa cítiť ako Fawcett na expedícii! Tak ako on sa pomaličky predieral amazonskou džungľou, ja som pomaly postupoval stránku po stránke. Tu všetka podobnosť končí.

Muselo to byť naozaj vzrušujúce žiť v dobe, kedy sa prekresľovali mapy a oblasti „Hic sunt dracones“ sa postupne zmenšovali. V súčasnosti nám zostal už len nekonečný vesmír a ešte naša fantázia. Knihe nie je veľmi čo vytknúť, k úplnej dokonalosti chýbalo len veľmi málo (napr. viac fotiek, mapiek a pod.).

Nedávno som videl aj film, no nepáčil sa mi. Kým pri filme nakrútenom na základe beletristickej knihy sa zmeny v deji dajú odpustiť, v prípade príbehu podľa non-fiction knihy mi to pripadá ako spreneverenie sa histórii. Čo ma škrie najviac je vykreslenie osobnosti Fawcetta – predstava o ňom ako o človeku, ktorú som si vytvoril pri čítaní knihy bola úplne iná, preto mi bola postava z filmu cudzia.

9/10

2 20.04.2024

Čo poviedka, to iná balkánska krajina. Pár dní po dočítaní sa mi už pletú mená postáv a ich príbehy, strácajú sa detaily, kde sa udialo toto a kde zase tamto. Až by sa dalo povedať, že v mojej hlave prebieha znovuzjednotenie Juhoslávie. Tito... pardon, preklep... Tieto poviedky majú v sebe akúsi atmosféru nepokoja, ktorej sa nejde zbaviť. A to je dôležité, podrobnosti mám síce rozmazané, ale pocity z čítania pretrvávajú.

Ak to z vyššie uvedeného nie je jasné, tak sedem obrazov, ktoré autorka v tejto knihe „namaľovala slovami“ na mňa silne zapôsobili. Až sa mi nechce veriť, že sa jedná o debut. Niekto by mohol povedať, že poviedky sú príliš krátke, ja hovorím, že priestor bol dokonale využitý a nie je tu ani slovo navyše. Niekto by mohol povedať, že príbehy sú neukončené, ja hovorím, že im to viac pomohlo, ako uškodilo. Niekto by mohol byť už ticho.

Dlho som hľadal vhodné prídavné meno aj pre ilustrácie, asi najpresnejšie to vystihuje slovo podmanivé.

9/10

2 15.03.2024

Geopolitická plavba dejinami námorníctva za posledných cca 500 rokov. Jednotlivé historické udalosti a míľniky námorníctva sú tu pútavo a nenásilné pospájané do súvislosti. Je to naozaj informáciami nabitá kniha, ale nie v štýle „Všetko, čo ste chceli vedieť o námorníctve, ale báli ste sa opýtať“, pretože garantujem, že o mnohých veciach tu popísaných, ste nemali ani tušenie.

Zaujímavo je vyriešený poznámkový aparát zabudovaný priamo do textu. Sú tu aj slušne spracované mapky a infografiky, takže knihe nie je čo vytknúť. Ak ste čítali niečo od Tima Marshalla, tak máte zhruba predstavu, akým štýlom je kniha písaná.

Námořní slepota je oči otvárajúca kniha (najmä nám suchozemcom), takže názov je trefný. Ale keďže veľmi rád vymýšľam alternatívne názvy k už existujúcim knihám, nemôžem si pomôcť, ale táto kniha sa mala volať: Kde bolo, tam bolo, more.

10/10

2 18.02.2024

Podobne ako pri knihách od lekárov bez hraníc, ani v tomto prípade nemôže byť hodnotená literárna kvalita textu, pretože obsah je v tomto prípade dôležitejší ako forma. Sila knihy pramení zo šoku, ktorý vyvoláva čítanie výpovedi svedkov a páchateľov masových vrážd. Hovorí sa, že deti prestávajú byť deťmi v momente, keď obídu mláku na chodníku. Neplatilo to pre Balkán v 90-tych rokoch, tam sa obchádzali mŕtvoly. Žiaľ, podobné knihy môžeme o pár rokov očakávať z diania na Ukrajine (Buče, Izium, ...) a opäť sa budeme neveriacky diviť, ako je niečo také v súčasnosti možné.

Text je nabitý informáciami najmä o fungovaní Medzinárodného trestného tribunálu a o riešení zločinov spáchaných Srbmi na Chorvátoch. Jednou z mála vecí, ktorú by som vytkol, bol občasný chronologický chaos. Anotácia neklamala, naozaj som sa najmä v prvej polovici knihy od toho nevedel odtrhnúť, bolo to napínavé ako thriller a viackrát som si hovoril, že je to námet pre Hollywood. Film sa síce nekoná, ale dobrá správa je, že o pár dní vychádza komiks na motíve tejto knihy (prípad Dokmanovič) a podľa zverejnených ukážok to vyzerá famózne.

Nechcem sa nikoho dotknúť, lebo rodina je rodina, ale tá obálka je rovnako príšerná ako boli veci, ktoré sa diali na Balkáne v 90-tych rokoch.

A ešte nepravidelná rubrika - okienko športového fanatika s OCD poruchou: štadión Maracana je v Rio de Janeiro, nie v Buenos Aires.

9/10

2 18.09.2022

Pri hororoch existuje tenká čiara medzi tým, keď príbeh funguje a čitateľa desí a tým, keď prevládne rozčarovanie a často aj rozčúlenie z nelogického chovania postáv, čo väčšinou dokáže celý zážitok z hororu pochovať. Našťastie kniha Sacculina sa takmer celý čas pohybuje na správnej strane tejto hranice. Aj keď... Som síce len občasný čitateľ tohto žánru a na motorovom člne som v živote nebol, ale musím povedať, že mnohé veci mi napadli omnoho skôr ako hrdinom z knihy, vrátane skúseného kapitána.

Autor pre tvorbu atmosféry využíval skôr postavy, lebo samotný - keďže nechcem spoilovať tak to nazvime - „hororový prvok“ nebol až tak desivý. Na to „bol“ príliš pomalý a treba povedať, že tri postavy „mu“ svojím konaním situáciu značne uľahčili. Celkove je to však veľmi dobre spracovaná jednohubka.

Ako športový fanúšik si nemôžem odpustiť pozdrav prekladateľovi, lebo spojiť tieto tri veci: hokejový klub LA Kings, zápas delený na štvrtiny a touchdown... hm, tak to mi nevychádza.

7/10

2 23.07.2022

Prvé vydanie aj dotlač tejto knihy sa beznádejne rozpredali, ja som bol však v kľude. Vedel som, že pod stromčekom ma čaká Radostná správa. Aj keď tých niekoľko týždňov do Štedrého dňa bolo ako Čakanie na Godota. Veľmi oceňujem originálny nápad a samotnú formu prevedenia, ako aj podarenú kresbu, vďaka ktorej trojica hlavných hrdinov (na Kornyho nezabúdajme!) už na prvý pohľad vzbudzuje u čitateľov sympatie. Čiernobiely formát tomuto komiksu neuveriteľne sadol, vo farbe by to bolo paradoxne iba polovičaté.

Táto kniha je vhodná nielen pre staršie generácie, ktoré si pamätajú Lasicu a Satinského zo živých, či televíznych vystúpení. Ale dovolím si tvrdiť, že vďaka zvolenej forme komiksu, resp. grafického románu si na svoje prídu aj mladšie ročníky, ktorým L+S veľa nehovorí. Čo zároveň znamená, že mnoho ľudí zo staršej generácie zažije vďaka tejto knihe svoje prvé zoznámenie s komiksom.

Na tento počin vydavateľstva Monokel a samozrejme oboch autorov sa dajú písať iba superlatívy. Je to naozaj fantastická záležitosť, v závere sa spomína, že čitatelia po skončení knihy netlieskajú, no ja som mal silné nutkanie na potlesk v stoji, čo by však vzhľadom na fakt, že som to čítal na návšteve, mohlo viesť k určitým nedorozumeniam. Ja osobne sa určite k Radostnej správe budem opakovane vracať, možno si z toho urobím takú vianočnú tradíciu. A hlavne verím, že neostane len pri tejto knihe, lebo záver si priam pýta pokračovanie.

10/10

2 26.12.2021

Môj pamätník je kniha, ktorá vznikla zo zápiskov obyčajného vojaka najmä z obdobia tesne pred a najmä počas prvej svetovej vojny. Jozef Mach nebol žiadny hrdina, ktorý by sa významným činom zapísal do dejín tejto vojny. Práve naopak, bol to obyčajný vojak, neskôr nižší dôstojník. Inými slovami, Jozef Mach, človek milión. A keď už sme pri slovných hračkách, tiež treba napísať, že nie je Mach ako Mach, radšej do diel nabíjať pušný prach (Jozef), ako Židov zabíjať a byť vrah (Šaňo). Ale to už je iná vojna a iný príbeh.

Spoločná téma a vydavateľ automaticky zvádzajú na porovnávanie s knihou Vojna od Samuela Činčuráka. Tá sa mi videla o dosť osobnejšia. Činčurák vložil do textu viac svojich pocitov, názorov a myslím, že na texte je cítiť, že bol okrem iného aj spisovateľom. Naproti tomu texty Macha majú denníkový charakter a teda sú skratkovité a vecné, autor málokedy pridáva svoj politický komentár alebo kritiku vojny ako takej (až na povzdychy, kedy už konečne skončí toto zabíjanie a že Taliani sú zradcovia). Avšak čo sa týka autentickosti, oba texty sú rovnocenné a na čitateľa pôsobia celou svojou silou.

Na prvej svetovej vojne ma fascinuje mnoho vecí, napríklad aj to, ako dokonale fungovala vo vojne poľná pošta, a to všetko pri presúvajúcich sa frontoch a vojakoch. Nestrácali sa veľmi dokonca ani peňažné zásielky posielané poštou. Zvláštne, že o vyše 100 rokov neskôr, v dobe internetu a mobilov, máme občas problém zladiť sa s kuriérom alebo nerozčúliť sa pri tete za okienkom.

7/10

2 30.05.2021

Vývin mojich výtvarných zručností sa zastavil kdesi medzi 1. a 2. stupňom ZŠ, postavy kreslím odvtedy stále rovnako. Napriek tomuto hendikepu dokážem rozpoznať kvalitu českých ilustrátorov, ktorých intuitívne a bez nejakého hlbšieho skúmania, radím medzi svetovú špičku. Som veľmi rád, že pán Prokop sa v posledných rokoch podujal venovať samostatné knihy na priblíženie osudov a práce viacerých českých ilustrátorov.

Jiří Wowk (alebo Jurij Vovk) je osobnosť so záhadnou minulosťou, táto biografia napriek usilovnej práci autora nedokázala odhaliť celý jeho život. Takže v niektorých pasážach kniha pripomína skôr detektívku a ponúka viac otázok ako odpovedí. Páčilo sa mi však ako si s tým autor poradil, ako opatrne pracoval s domnienkami a teóriou pravdepodobnosti.

Ako laikovi mi najviac imponujú Wowkove kresby perom a tušom, pričom diela zhotovené touto technikou sú aj v odbornej verejnosti považované za jeho najvydarenejšie. Najzaujímavejšie na knihe boli citácie z korešpondencie s vydavateľmi, poslúžilo to na dotvorenie obrazu, ako to v období prvej republiky chodilo v tejto branži, už vtedy sa riešil marketing, aj keď to slovo vzniklo omnoho neskôr. Jeden príklad z listu vydavateľa adresovaného Wowkovi: „... Nyní Vás bohužel musíme opět prositi o předěláni jednoho obrázku. (...) levý výjev – jak Tarzan vyráží v skrčené pozici vítězný skřek, je nepěkný. S tím skřekem je to vubec nehezké a nesympatické, proto bude lépe, když vykreslíte Tarzana při zápase, v přirozenější pozici. (...) Při tom Vás zároveň prosíme, abyste Tarzanovu tvář kreslil trochu sympatičteji, aby byl krásnější...“.

Pre mňa osobne mala táto kniha ešte jeden rozmer súvisiaci s pôsobením Wowka na východe Slovenska. Ako človeka z tohto kraja ma to teraz láka do Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, kde sú vystavené mnohé jeho práce. Počet dôvodov, prečo navštíviť Svidník týmto rapídne vzrástol. Z nuly na jeden.

9/10

2 04.04.2021

Opäť raz zvíťazil Dávid nad Goliášom. Áno, táto útla kniha, s ktorou som viac ako mesiac zvádzal urputný boj, mi dala celkom zabrať. Nakoniec som ju síce dočítal, ale radím sa na stranu porazených. Knihu som po pár stranách vždy odložil, do čítania som sa musel veľakrát nútiť, takže čítanie som mal rozkúskované asi ako developer parcely v satelitnej zástavbe. Možno bol problém v samotnom formáte novinových stĺpčekov, keďže kniha je ich zbierkou a ja mám permanentný problém objaviť čaro krátkych textov.

Kvalita jednotlivých úvah bola kolísavá, veľa záviselo samozrejme od toho, do akej miery má rozoberaná téma zaujímala. Niektoré texty sa mi teda páčili viac (Smiech, Dcéry, Výkričník, alebo všeobecne o knihách a filmoch), iné menej a niektoré vôbec – rozumej všetky feministické, ktoré mali niekedy od toľko požadovanej rovnoprávnosti naozaj ďaleko (žena - režisérka má pri sfilmovaní knihy od Ferrante voľnú ruku, môže si ju adaptovať ako chce; zatiaľ, čo muž - režisér sa musí striktne držať predlohy).

Stále sa v knižnej komunite nájdu ľudia (čau Ľubo), ktorí si myslia, že za pseudonymom Elena Ferrante sa skrýva muž, no myslím, že po prečítaní týchto úvah by zmenili názor. Neviem si predstaviť, že Ferrante ako muž by takto skvele dokázal „zmiasť nepriateľa“. Musím pre objektívnosť podotknúť, že vopred som vedel, že asi nebudem cieľová skupina tejto knihy, čo sa po jej prečítaní plne potvrdilo. Pozitívum na záver: na knihe veľmi oceňujem vydarené a trefné ilustrácie Andreu Uciniho (je ich tam vyše 50), ktorého tvorbu som vďaka tomu začal podrobne sledovať. Preto sa nakoniec prikláňam k trom hviezdičkám.

5/10

2 31.03.2021

Najväčší problém motivačných kníh je ten, že abstrahujú od ľudskej rozmanitosti. Totiž, to čo zaberá u jedného, nemusí fungovať u druhého. Na toto autori, ako keby často zabúdali a myslia si, že ich úspešný recept je univerzálne platný. Preto si aj môžeme všimnúť, že knihy tohto typu sú u čitateľov prijímané rozporuplne a ich hodnotenia sa pohybujú od označenia „odpad“ až po „najlepšia kniha môjho života“. Myslím si, že ak by niekto napísal knihu s presne opačnými radami ako dáva Jakub Ptačin, stále by sa našla skupina ľudí, ktorým by to dávalo zmysel. Dokonca aj sám autor spomína ako urobil názorovú otočku, keď kedysi presviedčal ľudí, aby speňažili svoje záľuby a premenili ich na biznis a dnes ich vyzýva chrániť si záľuby, aby sa z nich nikdy nestala práca.

Takže pasce, ktoré na nás číhajú pri čítaní kníh o osobnom rozvoji máme zadefinované, môžeme prejsť k hodnoteniu tejto konkrétnej knihy. Pred čítaním som od nej nemal žiadne očakávania, no celkom milo ma prekvapil najmä ľahký štýl, akým je písaná. Našiel som tu veľa zaujímavých myšlienok, rád a tiež tipov na dobré čítanie. Špeciálne v esejách venovaných bežnému životu je niekoľko odporúčaní, ktoré by som chcel aplikovať aj sám na sebe. Horšie to už bolo s časťami knihy, ktoré sa vzťahujú na pracovný život, tie sú venované tak 5% ľudí, ktorí majú to šťastie, že sú sami sebe šéfom, alebo pracujú na pozíciách či vo firmách, v ktorých je zamestnancom dopriata istá dávka slobody. Drvivá väčšina zamestnancov sa však môže rozhodovať akurát tak o tom, či si dajú 5 minútovú prestávku na kávu teraz alebo až o pol hodinu.

Pokiaľ ide o cieľové publikum, myslím si, že kniha môže dať najviac dvadsiatnikom, ktorí po škole zvažujú ako ďalej naložiť so svojimi životmi. Ľudia so záväzkami (deti, hypotéka atď.) sa pri niektorých radách môžu akurát tak pousmiať. A ešte jedna vec, zvykol som si už na to, že pokiaľ ide o názvy kníh v tomto žánri, latka je nastavená veľmi nízko, ale použitie číslovky v názve a dovetok „ako byť lepší“ je čisté peklo. Pri tomto sa asi kreativitou zbytočne neplytvalo. Navyše možno medzi mladými dizajnérmi a marketérmi je cool narušovať všetko tradičné a zaužívané, ale dať bodku za nadpisom sa mi zdá až priveľká rebélia.

7/10

2 24.01.2021

Pohľad pastiera je neobyčajná kniha o kedysi tak obyčajnej veci, akou je život na vidieckej farme. Je to koláž fotografií a krátkych textov, niekde sa dokonca uvádza esejí, s čím sa ale celkom nestotožňujem. Autorom je pastier a farmár James Rebanks z anglickej dedinky Matterdale, nachádzajúcej sa podľa všetkého niekde na polceste medzi Nikde v Anglicku a Ktoviekde v Škótsku. Ale humor bokom. Pre mňa osobne má táto kniha špeciálnu hodnotu, pretože som takmer rok života strávil v podobne vyzerajúcej dedinke, ležiacej len 30 km od autorovej farmy. K národnému parku Lake District sa mi viažu krásne spomienky, aj keď je pravda, že to nebola láska na prvý pohľad (anglické počasie, všakže). No podmanivé prírodné scenérie islandského typu, s holinami a s minimom stromov, si ma postupne získali, až sa zo mňa stal nadšený fanúšik výletov do okolitých hôr.

Názov knihy v tomto prípade neklame. Naozaj sa jedná o pohľad pastiera na život vo svojom milovanom kraji. A čo je najlepšie, robí to bez toho, aby nás presviedčal, že jeho pohľad je tým jediným správnym. Po literárnej stránke sú to vo väčšine prípadov jednoduché texty okorenené anglickým humorom a pojednávajúce najmä o tom, čo so sebou prináša „dedičstvo“ vo forme vášne pre chov oviec. Určite nečakajte žiadne filozofické traktáty o živote ľudí v harmónii s prírodou, ani poetiku Williama Wordswortha. Napriek tomu z knihy sála pokoj, je napísaná takým tým prirodzeným, nenúteným spôsobom. Bude to znieť možno ako klišé, ale ideálnymi partnermi k listovaniu v tejto knihe sú: teplý čaj, károvaná deka a dážď za oknom.

Ak by som nemal osobnú skúsenosť s popisovanými miestami, moje hodnotenie by bolo pravdepodobne o čosi nižšie. Nostalgia a spomienkový optimizmus urobili svoje. Píšem to len preto, aby sa od tohto diela neočakávali zázraky. No som rád, že okrem môjho pohľadu turistu a cezpoľného privandrovalca som s odstupom rokov mohol na tento kraj pozrieť aj očami miestneho pastiera a viaceré veci tak dodatočne pochopiť.

9/10

2 21.06.2020

Salám Alejkum!

Táto rozsahom útla kniha predstavuje výbornú sondu do života izraelských Arabov na začiatku tretieho milénia. Autor naozaj vyťažil z minima maximum, keď dokázal na malom priestore rozvinúť zaujímavý príbeh obyvateľov bezmenného mestečka obkľúčeného izraelskou armádou a odrezaného od okolitého sveta. Pútavý štýl, uveriteľné postavy a skvelé vykreslené vzťahy medzi nimi, autentické dialógy, či správne vystupňovaná atmosféra, to všetko prispieva k výnimočnému čitateľskému zážitku.

Napriek značným kultúrnym, náboženským a spoločenským odlišnostiam medzi Blízkym východom a Európou si viem predstaviť, že by sa tento príbeh v mierne obmenenej podobe mohol kľudne odohrávať aj v našich končinách napríklad v čase sovietskej okupácie. Rozmýšľam, či by som knihu odporúčal aj niekomu, pre koho sú pojmy ako západný breh Jordánu, pásmo Gazy alebo prvá a druhá intifáda úplnou španielskou dedinou a odpoveď je jednoznačne áno. Možno by niektoré súvislosti a udalosti zostali nepochopené, ale celkový dojem z prečítaného by bol stále nadpriemerne vysoký.

Poďakovanie patrí aj vydavateľstvu Pistorius & Olšanská, ktoré na tému izraelsko-palestínskych vzťahov prinieslo už viacero zaujímavých titulov a tento rozhodne stojí za prečítanie.

Záverečné hodnotenie: 9/10

2 22.03.2020

Kniha je určená všetkým tým, pre ktorých bola v škole geografia obľúbeným predmetom, najmä tej podskupine ľudí, ktorí mali záľubu učiť sa naspamäť vlajky štátov sveta (prípadne aj hlavné mestá), aby potom mohli ohurovať svojimi vedomosťami rodinných známych alebo kamarátov. Keďže rovnakým postihnutím som v detstve trpel aj ja, prečítanie knihy, ktorej hlavnými hrdinami sú vlajky, a to dokonca v slovenčine, bolo pre mňa milou povinnosťou. Edícia Civilizácia z vydavateľstva Premedia opäť raz nesklamala.

Pre mňa osobne sa dobrá kniha z oblasti literatúry faktu prejavuje aj tým, že je človek v priebehu jej čítania nútený často googliť. V prípade knihy Zomrieť pre vlajku bol počet zaujímavosti, o ktorých som sa chcel dozvedieť viac podrobností mimoriadne vysoký, preto som sa odvážil knihu otvárať iba na miestach s pokrytím WiFi signálu.

Na knihe ma trochu zaskočilo, že autor otvorene pridáva svoje politické komentáre na rôzne témy (Putin, Kadáffi, Kimovci atď.), ktoré však s hlavným poslaním knihy (vlajky) súviseli v niektorých prípadoch len okrajovo. To je podľa mňa aj dôvod relatívne nízkeho hodnotenia tejto knihy vo všeobecnosti. Na rozdiel od iných si nemyslím, že prezentovanie subjektívnych politických názorov v tomto type knihy znižujú jej faktografickú hodnotu ako celku. Veď samotný Marshall nikdy neprezentoval svoju knihu ako vedecko-odbornú publikáciu, ale ako populárno-náučný text. Na druhej strane v niektorých prípadoch autor používa iróniu a humor trochu nadmerne. U mňa osobne ma napríklad malé mínus za uťahovanie si z mojej obľúbenej vlajky Ugandy, ktorú prirovnal k obalu od cukríkov.

Jednou z mála slabých stránok knihy bolo zaradenie dvoch kapitol o nenárodných vlajkách. Tu si myslím, že oveľa zaujímavejšie ako vlajky strachu a vlajky medzinárodných organizácií by bolo uvedenie ďalších národných vlajok, ktoré boli v knihe opomenuté, ako sú vlajky Španielska, Belgicka, zakaukazkých, či pobaltských štátov (napr. taká vlajka Litvy sa svojim farebným prevedením hodí skôr do Afriky ako do Európy).

Neviem sa rozhodnúť medzi 4 a 5 hviezdičkami, nakoniec nedávam plné hodnotenie, ale to preto, že Marshallova kniha V zajatí geografie bola ešte o niečo lepšia.

Záverečný verdikt: 8,5/10

2 07.01.2020

Veľmi vydarené pokračovanie prvej knihy. Autori sa zahrabali do archívov a to čo našli pospájali do zmysluplného príbehu, ktorý má hlavu a pätu a „funguje“ na výbornú. Navyše kresba je rovnako podarená ako text.

Od detstva som mal radšej Lasicu, ale už dlhšie sa mi zdá, že prínos Satinského bol vo všeobecnosti nedocenený. A táto kniha to podľa mňa len potvrdila.

V spoločnosti tejto dvojice chcem ešte chvíľu zostať, takže sa asi rovno pustím do čítania ich hier.
Hodnotím rovnako ako prvú časť.

10/10

1 20.05.2024

Kniha vychádza z verejne dostupných informácií, rozhovorov a citátov, pričom samotný Tarantino sa na nej nijako nepodieľal. V rozprávaní prevažujú zaujímavosťi o castingoch do filmov, zážitky z natáčania, spomínajú sa tu popkultúrne odkazy v jeho filmoch a zacyklené skryté odkazy na jeho vlastné filmy. Áno, všetko toto už fanúšikovia Tarantina poznajú z ČSFD alebo iných zdrojov. Lenže tu to bolo spracované do chronologického komiksového príbehu, v skvelom grafickom prevedení, s neustále sa meniacim štýlom kresby, čo treba oceniť, lebo 230 monotónne nakreslených strán by asi bola nuda.

Na komiks to bolo dosť „ukecané“, ale to sú aj všetky Tarantinove filmy, takže autor má odpustené. Určite čitateľskému zážitku pomôže znalosť Tarantinovej filmografie, ak by som to čítal bez toho, aby som jeho filmy poznal, asi by ma to veľmi nebavilo. Tarantino je majster dialógov a preto odporúčam pozerať jeho filmy v originále. Vyhnete sa napríklad takým prekladateľským skvostom ako vo filme Hateful Eight, kde hláška „Cut my legs off and call me Shorty“ bola nadabovaná ako „Mňa asi picne“. Tak mňa asi tiež.

Dilema na záver: správne je Tarantino o Quentinovi (CZ verzia) alebo Quentin o Tarantinovi (SK verzia)?

10/10

1 16.05.2024

V knihe je ako základný slohový útvar použité lineárne rozprávanie, čo prispelo k ľahkému a rýchlemu čítaniu. Väčšina príhod je zábavná a medzi riadkami je cítiť konštantne prítomný jemný satirický humor. Veľká literatúra sa síce nekoná, ale príjemné strávený čas rozhodne áno.

Kniha vo mne okrem iného vzbudila záujem o doteraz pre mňa neznáme Yukonské teritórium (rozloha 10-krát väčšia, ale počet obyvateľov 150-krát menší ako SR!). Ja som už za zenitom, ale pre mladšie ročníky môže byť kniha inšpiráciou, ako ísť za splnením svojho sna. V autorovom prípade bola tým snom sezónna otrocká práca v nehostinnom prostredí blízko polárneho kruhu. Nám ostatným sa môže "tento způsob léta zdát poněkud nešťastným", ale každý máme iné sny a tak je to v poriadku.

Z prečítaného nemám dosť informácií, aby som vedel zhodnotiť, aký dobrý bol Martin Šós ako wrangler. Avšak môžem potvrdiť, že je určite najlepší „spisovateľ“ spomedzi slovenských wranglerov v kanadskom Yukone.

8/10

1 01.04.2024