Recidivista Recidivista komentáře u knih

☰ menu

Antiturista Antiturista Are Kalvø

Po dlhej dobe ma môj rokmi vytrénovaný knižný inštinkt zradil. Podľa anotácii to vyzeralo na skvelú knihu, to by však musela mať o dve tretiny menej. A úplne najlepšie si viem túto tému predstaviť ako longread článok. Je až neuveriteľné, ako môže byť 320-stranová kniha zhrnutá do štvorminútového hudobného videa - trailerom k tejto knihe by mohla byť pieseň „V lese“ od Jána Pokorného alias Pokáča. Mimochodom, pieseň vznikla skôr ako kniha. Suma sumárum, práve som Vám ušetril 10 hodín čítania, ktorý môžete stráviť zmysluplnejšie. Napríklad pobytom v prírode.

Are Kalvo je stand-up komik, čo je počas celého čítania cítiť, no v knižnej forme to jednoducho nebolo ono. Dokonca by som povedal, že miestami to bolo až iritujúce. Som si istý, že ako stand-up vystúpenie s pauzami na správnych miestach, s využitím mimiky a gestikulácie a najmä so spätnou väzbou od divákov, by to fungovalo omnoho lepšie. Zdá sa mi tiež, akoby istá časť humoru bola stratená v preklade. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale keď hneď tretia veta na prvej strane je preložená tak, že nedáva žiadny zmysel, asi to nebude najlepšia vizitka pre vydavateľa (čítal som SK vydanie). No knihu zráža najmä jej rozsah a neustále sa opakujúce vtipy na tú istú tému. Čítanie sa mi strašne vlieklo, bolo to ako počítať do sto štýlom 1 Mississippi, 2 Mississippi, 3 Mississippi...

Aby som nebol len negatívny, niektoré prirovnania a postrehy autora sú naozaj vtipné a ironické. No vzhľadom na rozsah knihy je tam toho ako šafranu. Neverím napríklad, že existuje človek, ktorý by si povedal, že idem si tú knihu prečítať ešte raz. Jednou z najťažších vecí pre mňa je zbaviť sa nejakej knihy zo svojej osobnej knižnice. Takže tou najhoršou vizitkou pre knihu je, ak ju bez akýchkoľvek výčitiek svedomia po prečítaní dokážem posunúť ďalej. To je žiaľ aj tento prípad.

4/10

25.11.2020 2 z 5


Farářova dcera Farářova dcera George Orwell (p)

Tak toto mohla byť fakt výborná kniha. Žial nie je. Celý problém spočíva v tom, že vcelku zaujímavé témy, o ktorých sa tu pojednáva sú spracované len ako pozadie beletristického príbehu. Navyše príbehu s umelo vykonštruovanou zápletkou (prepojenie neprepojiteľných prostredí) stojacou na nepravdepodobnej strate pamäti. Z tejto knihy priam kričí, že Orwell mal rozpracovaných niekoľko textov o nesúvisiacich spoločenský problémoch, pričom ako spojivo si zvolil životnú cestu hlavnej hrdinky Dorothy. No toto „lepidlo“ podľa mňa nedrží stránky dostatočne pokope.

Som si však istý, že ak by sa Orwell rozhodol spracovať túto knihu ako esej alebo reportáž, dopadlo by to oveľa lepšie. Mne osobne sa najviac páčili práve tieto publicistické pasáže, v ktorých Orwell vychádza z vlastných životných skúsenosti a v ktorých sa venuje opisom práce zberačov chmelu, problému bezdomovectva, náboženským otázkam, či systému súkromného školstva („škola je od slova školné“ a nie naopak). Chápem presne, čo nám Orwell ku každej z týchto tém hovorí, ale kvôli forme, ktorú na to zvolil, ho „nepočujem“ dobre. Ako keby bol jeho odkaz prehlušený šumom z priemerného príbehu. Farárova dcéra je tak knihou, ktorá neurazí ani nenadchne.

Pri čítaní som si však uvedomil jednu vec. A to, ako veľmi sme v dôsledku neustáleho omieľania a presadzovania politickej korektnosti vystavený vplyvom autocenzúry. Človeka pomaly začnú prepadať výčitky a pocit viny už len pri čítaní o niečom, čo sa vymyká v súčasnosti vštepovaným vzorcom správania. Orwell opisuje cigánov napríklad takto: „V ich neotesaných orientálnych tvárach sa skrýva výraz divokého, i keď apatického zvieraťa, výraz tupej hlúposti zmiešaný s neskrotnou prehnanosťou.“ No necítite sa pri čítaní tohto opisu trochu ako školák, ktorého počas prestávky prichytia pri fajčení na záchodoch? Najviac ma však pobavila zmienka o tom, že ak by ste v notoricky známej trinástej kapitole 1. listu sv. Pavla Korinťanom (tzv. hymnus na lásku) napísali do každého veršu namiesto slova „láska“ slovo „peniaze“, bude mať toto posolstvo desaťnásobnú výpovednú hodnotu. True, true. Tak v Orwellových časoch (rok vydania knihy je 1935) a ešte viac dnes. Však si to skúste.

6/10

10.08.2020 3 z 5


Sykes Sykes Pierre Dubois

Sykes je nadpriemerná westernová „jednohubka“ so zaujímavým scenárom a peknou kresbou. Je tam všetko, čo má dobrý western mať, vrátane fazule s údeným. No ani milovníci fazule sa nemusia báť, že pri čítaní dostanú chuť na jedlo, na to je tam príliš veľa mŕtvol a krvi. Viem si predstaviť, že niektoré panely z komiksu by mohli zarámované visieť v obývačke u Tarantinovcov. Popri tradičných klišé (hlavný hrdina so záhadnou minulosťou) sa dočkáme aj niekoľkých originálnych nápadov (hlavný hrdina so záľubou v kvalitnej literatúre).

Prekvapilo ma, že najdôležitejšie momenty boli vybavené expresne a bez zbytočných rečí, na druhej strane to pridávalo na reálnosti, pretože takto to v živote chodí. Hádam neprezradím veľa, ak napíšem, že to nie je príbeh odohrávajúci sa v priebehu pár dní, ako by sa to v prvých dvoch tretinách knihy mohlo zdať. V záverečnej časti dochádza ku fragmentácii príbehu a lineárne pomaly plynúci dej sa začína odohrávať skokovo. Mal som pocit, akoby som zrazu čítal iný komiks, čo je môj jediný malý prejav nespokojnosti v súvislosti s týmto literárnym dielom. Inak, môžem len a len odporúčať.

8,5/10

08.07.2020 4 z 5


Vojna: Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 - 1918 Vojna: Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 - 1918 Samuel Činčurák

Toto bol ukážkový príklad „klamania telom“. Rozmery modlitebnej knižky (mám 2.vyd.) vyvolávali dojem, že to budem mať prečítané raz-dva. No bola to rovnako mylná predstava, s akou išla celá Európa do prvej svetovej vojny. Do zimy bude hotovo, hovorili si. Príčinou pomalého čítania boli jednak dobový jazyk a pomerne bohatý poznámkový aparát, ale najmä snaha vychutnať si text naplno. Už len pre ten jazykový prejav sa to oplatí. Čítanie Činčurákovho svedectva by som prirovnal k exkurzii po vyše 100-ročnej dvojpodlažnej budove, kde na prízemí sa nachádza múzeum Veľkej vojny a na poschodí je expozícia jazykovedného ústavu na tému dejiny slovenského jazyka na začiatku 20.storočia.

Autor bol rovný a čestný chlap so slušnými spôsobmi, ktorý sa riadil kresťanskou morálkou, čo mu však na vojne skôr priťažilo. Len ťažko mohol byť obľúbený v kolektíve, keď sa stránil alkoholu, smilstvu, z nakradnutého jedla si nikdy nevzal a mal zásadu hovoriť vždy pravdu, aj keď to znamenalo vyzradiť prehrešky, ktorých sa dopustil niektorý z jeho spolubojovníkov. Činčurákovi sa taktiež nedá uprieť pozorovací talent, zaujímal sa o dianie okolo seba, mal výborné postrehy, aj keď z dnešného pohľadu možno niekedy zaťažené predsudkami. Ale taká bola vtedy doba.

Úplne najhoršie z jeho rozprávania vyšli Maďari, počas celej knihy im autor riadne nakladal, až sa mi chce povedať, že od neho dostali világoš. Druhé miesto obsadili Židia a potom dlho, dlho nič až rebríček uzatvárajú Nemci. Najmä maďarských vojakov spomína výlučne v negatívnych súvislostiach, akoby medzi sebou súťažili, kto z nich poruší viac prikázaní z Desatora. Jedno šťastie, že túto knihu zatiaľ neobjavil nikto z našich národniarov v SNS a ĽSNS, tí by si z toho povyťahovali svoje „hrozienka hnevu“, ktorými by potom v podobe statusov na sociálnych sieťach rozdúchavali vášne voči národnostným menšinám.

8,5/10

02.07.2020 4 z 5


Přítel mraků Přítel mraků František Fajtl

Přítel mraku je knihou krátkych poviedok o československých letcoch v Británii. Označenie kniha môže pôsobiť zavádzajúco, dokonca aj zdrobneniny ako knižôčka či knižtička sú ešte stále zveličením skutočnosti. Jedná sa však pravdepodobne o najvhodnejšieho kandidáta na prvotné oboznámenie sa s pomerne rozsiahlym literárnym dielom Františka Fajtla. Prvé vydanie sa datuje do roku 1947 a je to pri čítaní cítiť (myslené v dobrom). Zastarané výrazy a slovné obraty dodávajú textu hodnovernosť a zároveň sa vďaka tomu čitateľ veľmi ľahko a rýchlo prenesie do popisovaného obdobia 2. svetovej vojny. Ja osobne som si už dávno tak dobre nezastrieľal.

Zaujímalo by ma, čo by si asi František Fajtl a spol. mysleli o vyznávačoch chemtrails teórie, veľa však môže naznačiť citát v jednej z poviedok: „Dnes se cítim opravdu oráčem nebes. Letěl jsem přímo pod Roseho strojem a byl jsem svědkem velkolepého divadla. Všechny tři stroje rozrývaly svými čely čistou pudu Božího statku a zanechávaly za sebou širokou stříbrnou brázdu. Bíla ornice se hrnula pod těly letadel jako pod ruchadly. Vy, lidé na zemi, jste se možná zastavili a dívali na naše kouzla. Viděli jste bíle šmouhy na modrém nebi a snad jste se jim obdivovali. Ale to je všechno. Nevidíte zblízka hrnutí stříbrných hrudek jednu přes druhou, necítíte panenskost mraku a ani zdaleka si neuvědomujete blízkost a duležitost těch obrovských lánu, ktoré čekají na zorání. Nerozumíte tomu prostě. Nemužete rozumět, zrovna tak jako mešťák nerozumí venkovanu.“

Takto o 70 rokov neskôr vo vyspelom svete plnom nových poznatkov, vedeckých a technologických objavov, vo svete s ľahko dostupným vzdelaním, sa stále nájdu jedinci, ktorí tomu nielenže nerozumejú, ale dokážu o jave spojenom s kondenzačnými stopami rozširovať konšpiračné teórie. Prefackania hodné.

7/10

17.06.2020 4 z 5


Konec světa se prý nekonal Konec světa se prý nekonal Patrik Ouředník

Zmiešané pocity. Ouředníkovú Europeanu radím medzi svoje obľúbené, čítal som ju viackrát a veľmi sa mi páči štýl, akým je napísaná. Zo začiatku to aj tu vyzeralo nádejne, no neskôr sa tých pár ironických pančlajnov rozplynulo aj v tomto riedkom texte.

Bezprostredne po dočítaní mi je ťažké vôbec povedať, o čom tá kniha je. Sú tam židia, je tam Hilter a dosť veľa uťahovania si z náboženstiev, ale inak? Pripadalo mi to trochu samoúčelné, taký knižný exhibicionizmus. No a dobre vieme, že všetky slová na ex- sú nepríjemné. Exkrement, explózia, exhumácia, exmanželka, exekútor... Tak dobre, nie všetky, dať si pivo na ex je fajn. Výnimka potvrdzuje pravidlo.

V knihe som nakoniec našiel aspoň skvelý popis vývoja slovenskej politickej scény za posledné roky: „Řečníci, nad jejichž blbostí by roztály ledovce v Antarktidě, kráčeli světem ve vší beztrestnosti. Byli si vědomi svého vítězství: tak dlouho brali lidi za idioty, až se lidé stali idioty.“

5/10

10.03.2024 3 z 5


Halič: Putovanie po stratenom svete Halič: Putovanie po stratenom svete Martin Pollack

Lonely Planet a súčasne interrailový sprievodca po Haliči a Bukovine okolo roku 1900. Pollackov fiktívny cestopis robí zaujímavým aj to, že je doplnený o úryvky z dobovej tlače, bedekrov, či memoárov a próz spisovateľov - rodákov z tohto regiónu. Niekoľko „zastávok“ z knihy určite stojí za hlbšie preštudovanie (napr. ropné polia v Drohobyči, mesto Černovice). Moja jediná výčitka smeruje k tomu, že v knihe nie je ucelená mapka s vyznačením precestovanej trasy. Pred každou kapitolou sú síce nejaké menšie náhľady na mapku daného mesta a okolia, ale chýba tomu širší rámec.

Dnes tu máme nacionalistické tendencie, ktoré za najväčší problém považujú migráciu, globalizáciu a miešanie kultúr, inými slovami „cudzie nechceme, svoje si nedáme“. Tvária sa, že situácia v posledných rokoch ohrozuje niečo, čo tu bolo odjakživa. Ale práve na príklade tejto knihy môžeme vidieť, že dokonca aj v bohom zabudnutej krajine ako Halič bol v minulosti kozmopolitný svet s pestrou zmesou etník, náboženstiev, jazykov a kultúr.

Od autora som čítal aj Amerického cisára, ale Halič ma bavila ešte o trochu viac.

9/10

10.03.2024 5 z 5


Zóna Zóna Daniel Majling

Prečítané na dva záťahy, bavilo ma to a stránky sa rýchle míňali. Hneď sa núka porovnanie s Rudom: štýl kresby je rovnaký, no tentokrát prišiel Majling s uceleným príbehom, navyše s detektívnou zápletkou; naopak ubudol prvoplánový humor, aj keď stále sa dalo dobre zasmiať na rôznych intelektuálnych vtípkoch s popkultúrnymi odkazmi a najmä na "milostnom" živote hlavného hrdinu (úvodzovky sú fakt na mieste), tam je Majling podobne silný ako v Rudovi. Na záver sa to všetko poprepájalo a potvrdilo sa, že odpovede na najdôležitejšie otázky vesmíru treba hľadať na Gemeri.

8/10

26.08.2023 4 z 5


Rudo Rudo Daniel Majling

Moje prvé stretnutie s Majlingom dopadlo vcelku dobre. Prvá tretina knihy bola fakt výborná, aj keď som mal občas chuť zakričať: Rudo, človeče, prejav trochu súcitu! No, ale potom by to už nebola taká sranda. Zhruba od epizódy s bradavkami a neskôr s Ježišom, moje výbuchy smiechu postupne ustávali a ku koncu to bolo už iba občasné uchechtnutie. Neviem, možno sa mi len časom zunovala X-tá variácia vtipu o tom, že s Rudom môže žena stráviť noc, iba keď pri ňom zaspí od nudy.

Mám rád cynický humor plný sarkazmu a absurdnosti a v miestach, keď to bolo ako-tak vyvážené, tak to na mňa aj fungovalo. Časti knihy, kde sa to preklápalo viac na stranu absurdna, ma až tak nebavili. Treba uznať, že táto kniha je veľmi originálna, neviem, kde na tie nápady autor chodil, ale dokonca aj otrepané vtipy a frázy, boli zapracované veľmi originálne.

Jedná sa o komiks, tak pridám aj pár slov ku výtvarnej stránke. Kresba nie je tým, čo by tento komiks ťahalo na vyššiu úroveň, ale to človek zistí už pri zbežnom prelistovaní pred kúpou. Aj tu sa však dajú nájsť veci, z ktorých sa je možné potešiť - za pozornosť stoja napríklad výrazy postáv pri doznievaní vtipov a Rudov punchable face, čo budem považovať za autorský zámer, keďže Majling je typ človeka, ktorý si zo seba dokáže urobiť srandu.

8/10

20.08.2023 4 z 5


Stručné dejiny Ruska od Zlatej hordy cez Napoleona, Stalina až k Putinovi Stručné dejiny Ruska od Zlatej hordy cez Napoleona, Stalina až k Putinovi Petr Koubský

V posledných mesiacoch má takmer každý človek nejaký názor na Rusko a všetci sa už pomaly cítime byť odborníkmi na veci s ním súvisiace. Aby sme zostali pri zemi je užitočné prečítať si túto publikáciu, ktorá je prierezom dejinami Ruského medveďa a ktorá pomôže vytvoriť si historický kontext pre to, čo sa deje dnes na Ukrajine.

Na to, že ľudia v Rusku vypadávajú z okien častejšie ako inde vo svete sme si už zvykli, ale keď asi pred mesiacom ruské úrady o smrti plukovníka s piatimi strelnými ranami na hrudi hovorili ako o samovražde, tak to mi pripadá už trochu priveľa aj na Rusko. Uvidíme, čoho sa v tejto krajine neobmedzených možností ešte dočkáme.

V porovnaní s predošlým textom o Ukrajine je moje hodnotenie trochu nižšie, pretože posledná tretina (zhruba od smrti Stalina) sa mi čítala ťažšie a bola dosť nezáživná. Aj keď toto asi nebude vina autora, ale samotných ruských dejín.

8/10

31.12.2022 4 z 5


Ako sa mozog s nami zahráva Ako sa mozog s nami zahráva Albert Moukheiber

Stručný prierez staršími aj novšími poznatkami o fungovaní mozgu, kniha vysvetľuje prečo sa správame pod stresom a vplyvom emócií inak, alebo ako je to s našim myslením a rozhodovaním. Je to zrozumiteľne napísané, číta sa to naozaj ľahko. Určite sa väčšina ľudí s časťou informácií už stretla, ale prednosťou knihy je, že je to tu ucelene zhrnuté.

Pri čítaní budete možno žasnúť, aký je ľudský mozog intrigán, poťahuje nitky v zákulisí, donúti nás k určitému konaniu a ešte nás aj presvedčí, že to bol náš nápad a všetko je tak ako sme chceli my sami.

Kniha splnila presne to, čo som od nej očakával, preto dávam plné hodnotenie. Samozrejme, ak niekto čaká odbornú publikáciu, ktorá ide do hĺbky, tak bude asi mierne sklamaný.

9/10

30.08.2022 5 z 5


Křižovatky Křižovatky Jack Ketchum (p)

Minimalistický príbeh ohlodaný na kosť ponúka krátky, ale o to intenzívnejší zážitok. Tam, kde si mnohí autori musia vymýšľať neexistujúce príšery a netvorov, aby vydesili čitateľa, Ketchum si vystačí s ľuďmi. Opisované veci sa v histórii naozaj diali, také boli a žiaľ ešte stále sú dejiny ľudstva - kruté a plné ľudí bez zábran. Nečakajte žiadnu romantizovanú predstavu divokého Západu, práve naopak, niektoré pasáže sú vhodné len pre ľudí so silným žalúdkom.

Akurát včera som rozmýšľal, že už dlho sa mi nič nesnívalo a po zatvorení knihy dúfam, že sa mi ani dlho nebude. Za zmienku stoja zaujímavé ilustrácie od čiernohorského ilustrátora Kostiča, ktoré sa nesú v rovnakom minimalistickom duchu ako celá kniha.

Otázka znie: chcem to čítať znovu?

8/10

27.08.2022 4 z 5


Ako Island zmenil svet Ako Island zmenil svet Egill Bjarnason

Po príšernom úvode, ktorý bol napísaný takým tým vtieravo-vtipným štýlom, akým niektorí blogeri písali články na začiatku milénia, som si myslel, že kniha je horúcim kandidátom na to, aby som ju nedočítal. Našťastie v ďalších kapitolách tie pokusy o humor už neboli tak časté a otravné, ako v úvode, alebo som si na to jednoducho zvykol.

Názov „Ako Island zmenil svet“ je verím, že iba nadnesený, a to v duchu, akým je písaná celá kniha. Lebo popravde, skôr by sa hodil názov „Ako sa Islandu stalo, že zmenil svet“. Island je tu niečo ako Forrest Gump medzi štátmi, lebo vo väčšine spomenutých príkladov je Island pasívny a veci sa akosi dejú samé bez jeho pričinenia. Predstavte si napríklad, že na Slovensko by dopadol nejaký meteorit, ktorý by poskytol dôkaz o živote na Venuši a nazvali by sme to, že „Slovensko zmenilo Slnečnú sústavu“.

Aby som nebol len negatívny, informačne je to celkom hodnotná kniha, sú tam veci známe aj menej známe, častokrát pospájané do nových súvislostí. Je tam dosť zaujímavostí z rôznych oblastí, takže každý si nájde to svoje. Celkove je to tak na 3,5 hviezdičky, ale keďže oceňujem všetko, čo sa objaví s tematikou Islandu, tak zaokrúhľujem nahor.

7/10

31.07.2022 4 z 5


Život na našej planéte Život na našej planéte David Attenborough

Kniha je naliehavou výzvou na okamžité riešenie ekologických problémov sveta. Autor ukazuje ako v prírode všetko so všetkým súvisí a varuje nás pred tým, čo sa môže stať, ak nezačneme ihneď konať. Biodiverzita, trvalo udržateľný rozvoj, zalesňovanie a obnova divočiny sú len časťou veľkého puzzle, ktorého všetky časti musia do seba zapadnúť, aby sme zachránili túto planétu pre budúce generácie. Kniha ponúka pohľad do minulosti, analyzuje súčasné problémy a zároveň načrtáva možné scenáre v budúcnosti. A práve s tou poslednou časťou mám trochu problém – navrhované riešenia mi pripadajú veľmi nereálne a naivné.

„Súčasné nebezpečenstvá ohrozujú Zem na globálnej úrovni a dokážeme sa s nimi popasovať jedine pod podmienkou, že jednotlivé národy prekonajú rozdiely medzi sebou a zjednotia sa v spoločných aktivitách na globálnej úrovni.“

Obávam sa, že toto sa nikdy nestane. Predstavte si napríklad také Rusko, ktoré sa v záujme celej planéty vzdá exportu ropy, uhlia a plynu, čiže surovín, ktoré sú základom jeho ekonomiky a ktoré sú v tejto knihe považované za ekologické peklo. Čistá utópia. Ako pravdepodobnejšie mi pripadá, že Rusko použitím jadrových zbraní prispeje k akcelerácii záhuby Zeme. Alebo si zoberme našich dezolátov, ktorí mali problém pri úplne jasných otázkach (COVID, vojna) - ako ich chceme presvedčiť, že sa majú vzdať časti svojho komfortu pre nejakú abstraktnú záchranu planéty?

Long story short: „Tak a jsme v pérdeli, pane hrábě.“

9/10

15.05.2022 5 z 5


Vlk. Strážca lesa Vlk. Strážca lesa Todd Fuller

Veľký formát ponúka krásne fotografie vlkov doplnené o stručné informácie z ich života. Kniha je delená do logických kapitol, texty sú však veľmi stručné, vhodné tak na zoznámenie sa s problematikou. Obrazová stránka teda výrazne dominuje nad textovou, a to čo do rozsahu aj kvality.

Čitateľa nadchne už aj zbežné prelistovanie knihy, čiže celkový dojem je určite pozitívny, avšak chýbala mi tu nejaká pridaná hodnota samotného autora, cítiť, že je to profesor na univerzite a nie environmentalista z terénu. Jedná sa totiž o kompiláciu cudzích fotografií z Getty images a Shutterstock a po texty sa tiež nechodilo ďaleko od wikipedie.

8/10

03.05.2022 4 z 5


Povídky a jedna báseň Povídky a jedna báseň Zdeněk Svěrák

Moja tretia tohtoročná poviedková kniha od pána Svěráka a opäť s rovnakým výsledkom. Vzhľadom na to, ako dlho pôsobí v umeleckej sfére bude znieť divne, čo teraz napíšem, ale je to môj tohtoročný objav. Znovu sa mi potvrdilo, že jeho knihy majú na mňa ukľudňujúci účinok, sú akousi antistresovou pomôckou v dnešnom uponáhľanom svete, bezpečným prístavom po plavbe na mori každodenného zhonu. Mohol by som pridať ešte zopár podobných patetických prirovnaní, ale načo zbytočne veľa slov, veď ani pán Svěrák nimi neplytvá. Práve naopak, pri čítaní máte pocit, že v jeho príbehoch nie je nijaké slovo navyše.

Tentoraz žiadna z poviedok nevyčnievala z radu, ale ak by som mal vybrať tri, ktoré sa mi páčili najviac, tak sú to tieto: Řeky (najdramatickejšia), Krása (najdojemnejšia) a Ruina (najvtipnejšia). Podobne ako v predošlých dvoch zbierkach, aj tu vystupujú normálni ľudia, ktorí žijú svoje normálne životy, ako najlepšie vedia. Jednoducho ak máte radi autorov, ktorí sa snažia za každú cenu šokovať a prinášať kontroverzné témy, ste na nesprávnej adrese.

Svěrákov jazykový štýl a vety ako napríklad tieto ma asi nikdy neprestanú baviť: „Podle dochovaných vysvědčení se učila výborně. Mezi krasopisně psanými jedničkami se jen občas vyskytla dvojka jako labuť, která doplula do toho rákosí omylem.“

9/10

30.12.2021 5 z 5


Generácia apokalypsy Generácia apokalypsy Juraj Mesík

Je možné čítať faktografickú knihu s vedomím, že jej autor podlieha hoaxom (očkovanie) a má teda zjavne problém vyhodnocovať fakty? Ako sa potom dá veriť tomu, že vo svojej knihe čerpal z dôveryhodných zdrojov? Toto som mal pri čítaní po celý čas v podvedomí a občas mi tam zablikal výkričník, niekedy otáznik, ale väčšinou tri bodky, ako priestor na zamyslenie.

Kniha je napísaná naozaj pútavo a najmä v prvej polovici je prudko čitateľná. Rešerš o histórií apokalýps bola zaujímavým čítaním, napr. globálny blackout, či erupcia supervulkánu sú celkom reálne veci. Škoda, že autor len úplne okrajovo spomenul topku v mojom súkromnom rebríčku a to je topenie permafrostu a uvoľnovanie metánu. Potiaľ to mal teda autor ako-tak odzdrojované, často však iba z wiki. No len čo prešiel na opis hypotetických budúcich hrozieb (život, vesmír a vôbec), ako keby stratil pôdu pod nohami a štýl pripomínal viac slohovú prácu - text bol príliš esejistický a všeobecný, no stále hodný zamyslenia.

V každom prípade som rád, že som knihu nepredal bez jej prečítania, ako som pôvodne zamýšľal (dôvod viď. úvod recenzie). Chválim autora za jeho alarmistický postoj pri klimatických otázkach, či pri prvej vlne COVIDu na Slovensku. Objektívne je to skôr na 3 hviezdy, ale už len za to, že takáto kniha u nás doteraz chýbala, dávam 4. Generáciu apokalypsy odporúčam prečítať každému, komu nie je budúcnosť ľahostajná. Pesimisti si pri čítaní budú hovieť, budú si to užívať, súhlasne pokyvovať hlavou s občasným výkrikom: „No nehovoril som to!?“. Čo na prečítanie hovoria optimisti sa spýtajte niekoho iného. Tu sme pri konci sveta, tak neotravujte.

7/10

28.11.2021 4 z 5


Rozhovor s dejinami: Ivan Kamenec o cestách slovenskej histórie s Miroslavom Michelom Rozhovor s dejinami: Ivan Kamenec o cestách slovenskej histórie s Miroslavom Michelom Ivan Kamenec

Kniha vo forme rozhovoru je žáner, ktorý nemusí sedieť každému. V mojej momentálnej situácii, spojenej s pracovnou vyťaženosťou a nedostatkom času na čítanie, mi tento formát maximálne vyhovuje. Číta sa to rýchlo, ľahko a dá sa to dávkovať v malých množstvách. Navyše človek môže bližšie spoznať zaujímavé osobnosti, ako je tomu aj v prípade tejto knihy. Pána Kamenca som doteraz evidoval len skrz ponuku kníhkupectiev, kde sa predáva niekoľko jeho kníh a tiež vďaka jednej diskusii, na ktorej som sa minulý rok osobne zúčastnil. Preto som rád, že tento text mi pomohol trochu viac nazrieť do jeho súkromného a najmä profesného života.

Holokaust a obdobie tzv. Slovenského štátu boli životnou témou Ivana Kamenca. Mal však smolu na načasovanie, lebo v období keď chcel svoju rozsiahlu prácu publikovať prišla normalizácia a komunisti témy spojené so židovstvom potláčali do úzadia. O viac ako 20 rokov neskôr sa konečne dočkal vydania svojej knihy, no jej prijatie bolo rozpačité. Samozrejme historická obec a odborníci jeho knihu prijali s uznaním, horšie to už bolo so širokou verejnosťou, ktorá si v polovici 90-tych rokov prechádzala vlnou silného národného cítenia a velebenia Tisovho režimu. A tak sa p. Kamencovi ako jednému z mála ľudí pošťastilo dostať list od dr. Tisa zo záhrobia (list od „fanúšika“, ktorý sa takto podpísal).

Žiaľ podobnej korešpondencie sa mu dostáva ešte aj dnes, len zmenila formu z papierovej na virtuálnu. Stačí si pozrieť recenzie a hodnotenia jeho kníh na rôznych stránkach kníhkupectiev. Je zaujímavé, že kým v 90-tych rokoch by sa tieto reakcie ľudí dali pripísať a čiastočne ospravedlniť nedostatkom informácií, dnes je situácia presne opačná, na vine je až príliš veľa informácií (konšpiračné stránky, hoaxy, fake news). Našťastie sme sa ako spoločnosť kamsi posunuli a pre týchto ľudí, ktorí si myslia, že sú národovci a vlastenci, máme už správne pomenovanie - pravicoví extrémisti.

Jediným ťažšie čitateľným miestom knihy sú opisy zákulisia historického ústavu SAV, kde je spomínaných mnoho historikov, ktorých mená mi nič nehovoria. Vydavateľ to však vyriešil poznámkovým aparátom, takže vďaka za to.

8,5/10

18.04.2021 4 z 5


Telesná výchova Telesná výchova Martin Šimečka

Súbor krátkych úvah (dumiek) o tele a mysli, športe a talente, zdraví, starnutí a mnohom ďalšom. Po prečítaní anotácie som naozaj nevedel, čo mám od knihy očakávať, ale vzhľadom na meno autora som akosi tušil, že to nemôže dopadnúť zle. Konečný výsledok potešil, páčili sa mi najmä úvahy o vplyve športu nielen na fyzickú stránku človeka, ale aj šport ako nástroj na „vyčistenie“ hlavy a prostriedok sebapoznávania.

Odporúčam čítať večer pri pohári dobrého vína a dávkovať radšej v malých množstvách. Najmä to víno. Viem, o čom hovorím. A ešte jedno upozornenie: buďte pripravení na to, že kniha aj u mimoriadne pohodlných ľudí vyvoláva chuť ísť si zabehať, zaplávať alebo zahrať tenis. Uvidíme, či mi to ostane do rána, alebo sa ozve skôr to víno.

8,5/10

19.03.2021 4 z 5


Kdo ví, kde budu zítra Kdo ví, kde budu zítra Jindřich Šídlo

Kniha rozhovorov je žáner, ktorý sa číta veľmi ľahko a má niečo do seba, najmä ak je tam fungujúca chémia medzi oboma účastníkmi rozhovoru a ak respondent nie je úplne nudný suchár, čo v tomto prípade nehrozí. Priznám sa, že o Tomášovi Etzlerovi som toho pred čítaním knihy veľa nevedel, český mediálny trh až tak nesledujem. O to viac som bol touto knihou nadšený, pretože všetko v nej pre mňa bolo nové (samozrejme mimo spoločenský a historický kontext). Ani trochu som sa pri čítaní nenudil a teším sa uz na toľko avizovanú novú knihu.

Tak ako v posledných rokoch pokrylo vydavateľstvo Absynt jednu z posledných dier na česko-slovenskom knižnom trhu (reportážna literatúra), mám pocit, že podobný boom momentálne zažívajú knihy rozhovorov. Aj na Slovensku ich už vyšlo niekoľko zaujímavých. Ja osobne vidím dieru na trhu už iba v oblasti biografie a memoárov, v slovenčine toho vychádza naozaj žalostne málo. Sú tu nejaké lastovičky, ale stále to nemôžeme nazvať kŕdeľ. V porovnaní s Českom sú to naozaj len odrobinky, problémom je predpokladám otázka rentability. Knihy o športovcoch a hercoch by ešte ako tak mohli byť komerčne úspešné, ale predávala by sa rovnako dobre aj kniha o významnom doktorovi, úspešnom podnikateľovi alebo nádejnom vedcovi? Chce to asi vydavateľa, ktorý by bol podobne odvážny a vytrvalý v ceste za svojim cieľom, ako bol Tomáš Etzler, najmä vo svojich začiatkoch v USA.

9/10

23.12.2020 5 z 5