netopýr088 komentáře u knih

Myslel som, že to bude o šeptuchách, ale ono nie, tak nadmieru ľudské dielko z takej netušenej strany som naozaj neočakával. Milujem takétohľa knihy, aj k slzám sa priznám.

takéto knihy by som rád písal, keby som bol spisovateľom. A keďže ním nie som, tak si ich aspoň užívam... pekné, múdre a ľudské dielko. Dakde som zachytil prirovnanie autorky k Narine Abgarian, a viem že nie som etalón všeobecne správneho čitateľa, ale toto sa mi páčilo viac ako Abgarianovej knihy. Možno to robí vyhlásená nemecká štylistika, hoci tá ruská je na tom podobne...

čítal som v češtine, pred pätnástimi rokmi a teraz som sa k tejto dnes už klasike vrátil, a skúsenejší musím povedať, že je to stále výnimočná kniha, aj keď český preklad už trošičku zastaral... skúsim si to pozrieť po slovensky.

Kniha pre deti, pri ktorej sa ubaví aj dospelák...

myšlienkový konštrukt nie je pravdou ani nesmie byť za ňu považovaný, k rovnakým záverom dôjdem s kamarátmi pri debatách o ničom, ale nebudem to písať a vydávať. Najlepší na tejto knihe bol koniec, nie preto, že by sa tam niečo vysvetlilo, ale že to bol koniec.

Knihu som čítal znovu hádam po dvadsiatich rokoch a ani ten čas jej nič neubral na kráse a význame, a opäť som si uvedomil, aké dôležité je čítať knihy opätovne. Jedná sa o najpríťažlivejší Márquezov román, ale takýchto kníh je niekoľko, avšak Sto rokov samoty je kniha tak ojedinelá a originálna, že túto nemôžem považovať za jeho najlepšiu.

čítané znova po rokoch mi už táto kniha nepriniesla také očarenie, ale stále je to orignálny literárny počin. Nenazval by som to magický, ale symbolický realizmus, pretože tu každý magický prvok má svoje miesto a význam, a je ich tam toľko, že sa v nich čitateľ stráca ako v bludisku, aby sa opäť našiel. A je to krásne, a presné vety a metafory tomu dodávajú hlbokú atmosféru! paráda!

Vždy, keď sa mi kniha dobre číta a nemôžem sa od nej odtrhnúť, zbystrím pozornosť, či náhodou nejde o trik na čitateľa, ale v prípade NBS som nič také nenašiel. Je to poctivé spisovateľské remeslo, a v mnohom mi pripomína J. Irvinga, alebo S. Barryho a jeho Utajené svedectvo. Do takých citových hĺbok ma už dlho žiadna kniha nezaviedla. Dosť často sa stretávam s názorom, že Íri a Slováci majú podobnú mentalitu, tak dúfam, že aj nám sa v budúcnosti podarí zbaviť sa dogiem, bigotnosti a predsudkov voči menšinám (hoci nie všetci sme takí), a že tá budúcnosť nie je ďaleko. Inak pre slovenských čitateľov tento román môže byť tým správnym zrkadlom. Ďakujem spisovateľovi, prekladateľovi i vydavateľstvu za krásny počin! Už sa teším na autorovu novú knihu Putovanie k bránam múdrosti.

Inu, kniha dokonale overená časom. Perfektný román, hoci slovenský preklad mi príde už bradatejší ako autor, chcelo by to nový, bo tento má už neuveriteľných 60 rokov. Niektoré reálie už by pre neskúsenejšieho čitateľa bolo treba opatriť poznámkovým aparátom, ale celkovo chápem prečo je AK považovaná za jeden z najlepších románov, hoci príbeh Anny je otrepaný ako zaprášené triko. Takéto salónne romány nemusím, ale tento je naozaj dobrý, aj keď som len v polovici. A ku tomu všetkému tá notoricky známa prvá veta. super, 4 a pol hviezdy...

Román v pravom zmysle slova americký, pojednáva totiž o hľadaní vlastnej identity, ako to v americkej literatúre často býva. Autor takzvane šustí papierom, ale robí to veľkolepo a štylisticky bravúrne. Za mňa plný počet hviezd.

Malý veľký človek, ten Mevlut... prijíma s nevinnosťou a skromne všetko, čo mu osud prichystá, ale neustále bojuje o svoje miesto v živote. Mevlut miluje Istanbul, ktorý rovnako ako on ostáva v strede medzi dvoma pomyseľnými mlynskými kameňmi, medzi tradíciou a moderným spôsobom žitia, medzi náboženstvom a sekularizmom, medzi pólmi politického spektra, medzi Európou a Áziou a pritom túži len milovať a byť milovaný.
Nádherné...ako všetky Pamukove knihy.

Pekný, dobre napísaný román. Nemá veľmi zmysel, rozoberať knihu vzhľadom na prvý diel, ale Zasľúbené zeme bez znalosti Klubu nenapraviteľných optimistov, ako samostatné dielo neobstoja, takže tomu v komentároch nižšie, rozumiem.

Aj keď je román písaný z pohľadu androida Kláry, rozpráva o tom aké hlboké môže byť prežívanie človečieho života, s neustálou prítomnosťou smrti na pozadí. Klára si všíma takú bohatosť výrazov a emócií, až si kladiem otázku, či som dosť ľudský a empatický. Geniálne. Odkedy som na DatabazeKnih, prečítal som 399 kníh, táto bola vyvolená za jubilejnú knihu č. 400. Výborná voľba.

súhlasím s úžívateľom 3497299.
Niekto by mal napísať Davidovi Mitchellovi, čo sa deje s jeho knihami. Mám jedného kamaráta, s ktorým poväčšinou vedieme vtipné reči o ničom, ako by to vyzeralo v románe, toho je názornou ukážkou táto kniha, lenže tu to ani vtipné nie je. Ani v origináli to asi nie je najlepšia autorova kniha, avšak podporené zmrveným prekladom, toto vydanie z nej robí takmer nečitateľný blábol.
Chápem, že názvy diel by sa mali prekladať, ale robiť tak pri vlastných menách, je grc! Najmä keď zažité názvy ako Beatles, Blowin' In The Wind, a iné, nám hneď v hlave rezonujú, v preklade to nefunguje. Vrchol podľa mňa je Třetí kámen ze slunce, 3rd Stone from the Sun je predsa niečo iné, pričom by stačilo vymeniť predložku.
Jasper v knihe zažíva flashe s tabuľou návestidla Utopia Avenue, a predsa sa kapela volá Cesta do Tramtárie, to ako má čitateľ pochopiť, že reč je o tom istom mene?
A to by som mohol pokračovať do nekonečna. Pani Martínková preložila mnohé z kníh mojich obľúbených autorov (P. Auster, A. Smith... za čo jej patrí moja chvála), ale tu predviedla zbytočnú nadprácu. Túto knihu nielen nikomu neodporúčam čítať, ale navrhujem, že všetci, čo si knihu kúpili (vrátane mňa) by dokonca mali požadovať vrátenie peňazí aj keď druhá polovica knihy nám tie investície čiastočne kompenzuje.

Po dlhých rokoch som opäť siahol po knihe Margaret Atwoodovej a po rovnako dlhej dobe som opäť očarený. Je čas oprášiť staré lásky a k tejto autorke sa vrátiť a prečítať si ďalšie jej diela, ktorých mám doma neprečítaných niekoľko. táto je naozaj dobrá, 9/10

moja prvá kniha od Austera (odvtedy som ich čítal všetky, postupne sa k nim hodlám vrátiť), a asi jediná kniha, ktorú som kedy začal čítať hneď po zakúpení v kníhkupectve, väčšinou sa nejaký čas teším z kníh na poličke. Musím povedať, že po tých rokoch som čítal úplne inú knihu, úplne iný pocit z nej mám, ale stále je to ten starý známy Auster. Dva životy v dvoch časových rovinách rozprávané postupmi známymi z pokleslých žánrov, chvíľami je to thriler, chvíľu detektívka, porno, gangsterka, ale takto napísať to dokáže iba tento autor. Paul Auster je môj spisovateľ č.1.

niektorí tvrdia, že je to najlepšia kniha na svete, za mňa vravím, že neviem, dekel mi to nevystrelilo... aj keď náboje to malo. Ale aspoň som si splnil jeden z najväčších dlhov svetovej literatúre.

MOŽNÝ SPOILER!
Knihu som si zaželal pod stromček na lanské Vianoce, ale som ju na prvýkrát nedočítal, pretože vtedy (február) som
asi nemal obdobie vhodné na čítanie kníh. Druhý pokus bol úspešnejší, nakoniec som
ani nebol sklamaný, ako koncom zimy. Už prvá kapitola, mimo epilóg, je napísaná famózne, autor nám v nej predstavil niekoľko
postáv vo vzájomných interakciách, a na tejto malej ploche dokázal obsiahnuť neuveriteľné množstvo emócií a urobil to nevtieravo a bez pátosu
a sentimentu. Dokonca aj postavu Richarda, ktorý sa na kúpe kvetov nezúčastní a aj tak si vieme predstaviť, aký má vzťah s Clarissou a ostatnými postavami v tejto kapitole vs knihe. Bravo!
Príbehy v knihe takmer absentujú, avšak Cunningham z toho mála vytrieskal maximum. Napríklad v jednej torte hodenej do koša,
dokázal zachytiť výchovu dieťaťa, pocit menejcennosti manželky v domácnosti, chuť zavďačiť sa manželovi, pocit nekontroly nad svojím životom, i túžbu po zmene. Už tu nám dal nahliadnuť akoby do budúcnosti...náznak, že toto manželstvo skončí rozvodom. Neskôr v knihe nám to potvrdí, a to iba tak mimochodom.
Pre mňa je to najmä o tom, ako nám knihy (tá, ktorú spisovatelia píšu a tá istá, ktorú čitatelia čítajú) môžu zmeniť život, ale že napriek tomu
zostane naším životom, a my ho musíme cez to všetko prežiť so všetkými prekvapeniami, milými i nepríjemnými.

Poznámka pod čiarou alebo porovnanie seba so sebou samým vtedy a dnes.
Keby som kedysi začal čítať Cunninghamove knihy od Hodín, asi by som si ho neobľúbil, dnes keby som začal od Hodín,
určite by som siahol po ostatných jeho románoch.
Vtedy som chcel čítať (a čítal) všetky, okrem Hodín, pretože tie (Hodiny) mali (pre mňa) odstrašujúcu nálepku bestsellera.
Dnešný Netopýr088 asi dozrel na knihy tohto typu, len ma zaráža,
čo sa to na mne zmenilo od februára?

po dlhej dobe román, od ktorého som sa nevedel odtrhnúť, dokým som ho neprečítal, normálne sa mi vrátila radosť z literatúry....

Súhlasím s užívaleľom/-kou Kniznicerv, tie poviedky vypovedajú viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Až na jednu slabšiu poviedku, boli všetky pre mňa potešením. Inak sú tak rôznorodé, akoby ani nepatrili do jednej knihy, a to ma bavilo tiež, že nikdy neviem, čo môžem čakať za ďalším pomyselným rohom.