netopýr088 komentáře u knih
s týmto som sa dokázal spojiť. Kniha je Obrazom, nie nadarmo je v knihe opísaná návšteva Galérie Tate, kde sú obrazy W. Turnera, ktorý miloval lode. Komunita ľudí na okraji, aj keď žije na hlavnej tepne Londýna, ďaleko od mora, a predsa sa hojdá v rytme prílivov a odlivov, spolu sa potápa aj vstáva z dna, bez ohľadu na pôvod alebo technický stav lode. Ich sny a vzťahy sú zobrazené zámerne akoby zahalené v hmle. Pekné, a ani slovo tu nie je navyše. Pani Fitzgeraldovú si dávam do obľúbených.
príbeh človeka, ktorý neznáša všetkých a všetko (okrem svojho psa a sexuálnej bábiky) a ešte si aj pomýlil úprimnosť s vulgárnosťou... tá kniha je hnusná a nevkusná. Ak ľudskosť znamená nikomu nič neodpustiť a všetkých osočovať z vlastných chýb, tak asi žijeme najľudskejšiu dobu. A po prečítaní knihy Nad propastí byla tma od A. A. Ólafsdóttir, ktorá v origináli vyšla päť rokov pred Dažďovníkmi, som nadobudol dojem, že pán Aramburu túto spisovateľku doslova vykradol. Strhávam ďalšiu hviezdičku.
Tak toto bola parádička, dobre napísané, aj keď deja tam vlastne nie je mnoho, ale to dobrá kniha ani nepotrebuje, aspoň pre mňa.
za mňa nadhodnotené, s výnimkou prvej a posledných dvoch kapitol.
Groteska to síce je, ale vtipná táto kniha veľmi nie je, v podstate je to hyperbola o tom, akí vrahovia sa dokázali zakopať do akých funkcií (čo tam po holičovi)...
P.S. pri písaní tejto knihy nebolo znásilnené ani jedno bábätko
mnohoznačný filozofický román o rozpoltenosti v sebe aj voči svetu, tak ho chápem ja, nie je to jednoduché čítanie a niekedy až fyzicky bolí... ale treba na to rozhľad, ktorý mi zjavne chýba, aby som toto dielo mohol v úplnosti doceniť.
Ak poznáte Karpaty, po prečítaní tejto knihy ich budete poznať hlbšie, ak ich milujete, budete ich milovať vrúcnejšie. Ak ani jedno z toho, po tejto knihe ich budete túžiť spoznať a zamilovať si ich. Podľa mňa sú to najkrajšie hory (áno nech sa Liptáci smejú, sú to Hory, na Záhorí sa chodzí do Hor). Ján Púček vykonal podobnú anabázu ako ja len v opačnom garde, z Liptova do Karpát...takže rozumiem tomu mostu, ktorým sa pomenoval, a smelo som po ňom vykročil. Milujem Karpaty!
tento román má všetko, čo má dobrý román mať. Konanie postáv nie je vždy sympatické, ale budete ich milovať, radovať sa i smútiť s nimi. Páčil sa vám Pán múch? To je totálny výmysel, pravdivý obraz partie pätnásťnásťročných dospelých (priznávam, nie izolovaných od okolia, ale odpozorovaných priamo spisovateľom) napísal sedemnásť rokov pred Goldingom J. Amado. Jeho postavy sú rovnako archetypálne, ale neprechádzajú všetky len vývojom smerom k väčšiemu zlu.
Čo by som k tejto zbierke poviedok mohol povedať, zaznie už v anotácii, pre mňa silné a ťaživé, ale nie bez východísk. Počuli a čítali sme o tom stokrát, a stále nás ľudské osudy počas Druhej svetovej neprestanú udivovať, aj keď sú si podobné, predsa sú jedinečné.
Pravda první. Havraní maso se dá jíst, zatímco maso kavek nikoliv.
Pravda druhá. Z klíšťat žádný užitek není, zatímco ze vší ano. Vši se dají na plech nad plechovku s vařící vodou a vyškvařený tuk s ponořeným knotem pak slouží jako petrolejka.
Pravda třetí. Získávání potravy je důležitá věc, to jistě, ale stejně důležitá je práce trávícího traktu. Především proto, že na vyprázdnění máš pět minut.
Pravda čtvrtá. Nesmíš si znepřátelit zločince.
...
aká hrozná musí byť skutočnosť tábora ( v tomto prípade nie koncentračného, ale gulagu ), keď dôjdete k takto nepredstaviteľným pravdám.
keby Terry Gilliam napísal knihu, asi by sa veľmi neodlišovala od tohto tu, to je asi všetko, čo som k tomu v tejto chvíli schopný povedať...môj pocit. Zdržím sa hodnotenia
Kniha bludisko, ale s klbkom nite Vás ním autor prevedie... múdra a pravdivá kniha. Viacero hlasov v tomto postmodernom románe(?) sa zlievajú do jednej histórie...Jeden z najlepších autorov svojej generácie, na svete myslím a objektívne. Odporúčam
ťažko sa verí, že autor už počas písania trpel nejakým typom kognitívnej disfunkcie, pretože toto dielko je svojbytné a obstojí medzi súčasnou produkciou i medzi autorovými ostatnými knihami. Bolo by naozaj škoda toto dielko nepublikovať, ako pre milovníkov Márquezovej tvorby, tak i pre literatúru všeobecne. Trochu som sa obával, že mi kniha pokazí dojem z autora, ale obavy boli zbytočné. Pekná kniha.
s výnimkou jedinej slabšej poviedky sa jedná o výborný výber, de Mello Andresenová je predovšetkým poetka, ale aj v poviedkach je silná, imaginatívna. krásna kniha
napísané je to naozaj dobre, ale všetko čo sa tu deje, je ľahko predvídateľné, vydržal som 150 strán, ale nakoniec som to s touto knihou vzdal...
Toto je aká krása? výborná kniha o tom, čo znamená byť iný, čo musíme obetovať , aby sme splynuli s ostatnými, aj o tom, že cesta ku šťastiu vedie cez prijatie samého seba. Odporúčam.
Pekný, dobre napísaný román. Nemá veľmi zmysel, rozoberať knihu vzhľadom na prvý diel, ale Zasľúbené zeme bez znalosti Klubu nenapraviteľných optimistov, ako samostatné dielo neobstoja, takže tomu v komentároch nižšie, rozumiem.
Všetky postavy v románe majú svoj vývoj, svoje napätie a svoje tragédie. A je tu zachytený celý ľudský život. Jednoznačne patrí medzi desať najlepších kníh, ktoré som kedy čítal...
útle, ale mnohovrstevnaté dielko.
o žene, ktorá sa po páde do vodopádu zobudí v Kareninom doráňanom tele, v dome s domnelým manželom-spisovateľom, ktorý otvorene prizná, že si ju zobral pre peniaze, ktoré má zdediť. Ana Teresa Pereira stavia na mystériu straty pamäti a necháva na čitateľovi, aký príbeh číta. Za mňa jedna pasáž, ktorá mi celú vec objasnila. v prvej a poslednej kapitole nám ATP premieta film Biele noci takto: ...pak závěrečný zápas mezi mladou ženou v bílém habitu a mladou ženou v červených šatech...Kdysi jsem si myslela, že všechny příběhy jsou jeden jediný, zápas mezi dobrým a padlým andělem, a vždycky na pokraji propasti. Ale byl tu i druhý příběh, o dívce, která se zamiluje do muže v domě prostoupeném stínem jiné ženy.
Karen je tak výsledkom boja. A ktovie, čo sa vlastne prihodilo pri vodopáde? A možno je ten vodopád len alegóriou svadobného závoja, a strata pamäti inotají iné straty? A prečo Karen miluje práve červenú? Ktohovie?