Naias komentáře u knih

Autorka nemá ani potuchy o nájomných vrahoch, zlodejoch, soľných baniach, bičovaní, tyranských kráľoch, kapitánoch stráže, dvorskej etikete... v podstate o ničom z toho, čo do tejto knihy vložila. Od YA nečakám zázraky, je mi jasné, že hlavný je milostný trojuholník a ostatné je len krovie, aby to malo vôbec nejaký dej, ale s tak nezrelo spracovanou psychológiou postáv som sa tuším ešte nestretla, a to sa mi dostal do ruky nejeden „skvost“. Dospelí ľudia sa správajú ako pubertiaci, skúsení bojovníci si so sebou nevedia rady, nájomná vrahyňa s výcvikom, ktorý by jej závidela aj Čierna mamba, má nervy zajaca a sebaovládanie lumíka. Postavy sa, vrátane urodzených, veselo dopúšťajú nielen faux pas, ale aj lèse-majesté, bez toho, aby to niekomu prekážalo. A to nespomínam logické chyby, ktorých si autorka spravila celú zbierku. Vraj túto knihu začala písať v šestnástich, čomu rada verím. Nečudujem sa, že vtedy mala predstavy à la Hurvínek, len mi nie je jasné, prečo si po rokoch, keď sa chystala knihu vydať, nenaštudovala to, o čom chce písať, a svoje dielo neprerobila. Nebolo by treba veľa, len od prvej strany po poslednú.

19 06.02.2020

Stačí, aby som si prečítala pár viet z hocijakej stránky tejto knihy a hneď sa začnem usmievať. Ľúte súboje, ktoré vedú svojrázne postavičky s nevyspytateľnými jazykovými pravidlami i medzi sebou navzájom, sú opísané s veľkou porciou vľúdneho humoru a pohody. Kontrast medzi komicky skomolenou a často nelogickou priamou rečou frekventantov večernej školy a vycibrenou kultivovanou nepriamou je proste skvostný. Hotový jazykový koncert! Nemôžem inak, len dueto tvorené autorom a prekladateľom obdivovať.

18 06.06.2019

Pôvabné, poetické, múdre, úsmevné a ľudské. A krásne rozmarné.

11 06.02.2020

Moja milovaná kniha, ktorá je taká plná humoru a pohody, že mi zlepší náladu, nech už sa cítim akokoľvek. Gerald Durrell bol nadšeným prírodovedcom, ale ako sám priznáva, jeho vzdelanie v ostatných oboroch nestálo za veľa. Nedávno som sa v životopise od Douglasa Bottinga dočítala, že Durrell poslal túto knihu pred vydaním na kontrolu Theovi Stephanidesovi, ktorý bol na Korfu jeho mentorom. Theo mu opravil zopár chýb a dodal, nech v opise divadelného predstavenia o bitke pri Termopylách preboha prepíše „Turci“ na „Peržania“, pretože pri Termopylách Turci nebojovali.

10 08.04.2018

Čeština je prekrásny jazyk a mňa neprestáva fascinovať, ako sa s ňou dá pohrať, alebo ak chcete, vyblbnúť. Zamilovala som sa do všadeprítomného „jakož i“ a to nehovorím, ako ma nadchlo „Ó, kterak zatouchám!“ Zmes spisovného a nespisovného jazyka v tejto knihe je jednoducho úžasná. A ten pohľad malého chlapca tiež. Poláčkovi musel zostať v duši kus dieťaťa, inak by to nedokázal napísať tak autenticky. Z predchádzajúcich komentárov som zistila, že kope čitateľov viac vyhovovala prvá časť, snovú cestu do Indie by oželeli. U mňa je to naopak, ja dávam prednosť onomu dada výletu. Je taký krásne absurdný! V spojení s uchvacujúcim jazykom je to ako maškrtiť čokoládu. Proste mňam.

10 10.01.2018

Jedna z Frýbovej najlepších kníh, psychologický román s výborne vykreslenými charaktermi a presvedčivo opisujúci manželské i mimomanželské peripetie, ktoré napokon vedú k vražde. Nejde o detektívku - tie Frýbová kritizuje ako psychologicky nevierohodné - vraha pozná čitateľ od začiatku, pátranie po ňom nehrá prvé husle, autorka sa sústredí na opis toho, ako táto tragédia pôsobí na vraha, jeho rodinu, na tých, ktorých sa priamo i nepriamo dotýka, aké to má pre nich následky, aký postoj zaujímajú, či berú na seba časť viny s tým, že bez ich prispenia by sa to nestalo, alebo ju alibisticky odmietajú, či myslia na druhých alebo predovšetkým na seba... Ale aj to je len časť knihy, k vražde dôjde, až keď autorka čitateľovi dôkladne predstaví vnútorný svet postáv, aby ich dôverne spoznal a mohol si vychutnať ich postupný a uveriteľný vývoj. A to všetko je popísané pútavou a vtipnou formou. Keby ma mali deložovať na pustý ostrov, zaručene by som si nezabudla pribaliť Falošných hráčov.

9 02.12.2022

Som rada, že táto hravá a roztomilá knižka vyšla s pôvodnými ilustráciami E. H. Sheparda. Ako dieťa som mala Púa spojeného s Nesselmanovými kresbami, ktoré sa mi páčili. Ale na Shepardových ilustráciách milujem práve to, že nevyzerajú ako skutočné zvieratá, ale ako hračky, živé, chodiace a rozprávajúce hračky. Ak by sa stala nehoda iným rozprávkovým postavám, veruže by ste ich nemohli dať do poriadku pomocou kladiva a klincov. Ale u Milna to možné je. Jeho postavy na jednej strane jedia, smejú sa alebo sa boja a na druhej strane ich môžete ťahať po schodoch hlavou dole bez obavy, že im ublížite. Milne so samozrejmou ľahkosťou skáče z reality do predstavy a späť. Práve to ma tak okúzľuje, tá absurdita, ktorá je pritom dôverne známa. Umocňuje to môj pocit, že som sa ocitla v detskom svete, imaginárnom a pritom reálnom. Moje hračky tiež hovorili a chodili a pokojne zniesli, keď som im bez anestézie obyčajnou ihlou prišívala natrhnuté uško. A presne to Shepard vystihol.

Nemám rada vojnové romány. Nemôžem sa vymaniť z reality, stále myslím na to, že to sa skutočne dialo skutočným ľuďom, že naozaj žili také ľudské beštie a ešte to kope z nich aj prešlo. Mám z toho hrozný pocit. A som ním taká zahltená, že už mi nezostáva kapacita na iné. Preto bola pre mňa ideálna Guernseyská literárna a koláčová spoločnosť, keďže to bolo podané tak, že človek si mohol vydýchnuť a zamerať sa na humorné situácie a predsa to plne vnímal, tú hrôzu, bezmoc, zničené životy, zvôľu "nadľudí" a hrdinstvo ich obetí.

9 10.10.2017

To blaho, keď som túto knihu našla pod stromčekom! Čoskoro sa kvôli opakovanému čítaniu stal z knihy šalát, ale bol to milovaný šalát.

9 13.09.2014

Úžasný a inšpirujúci človek. Mimoriadne inteligentný, vedomý si svojich predností aj slabostí, sebavedomý, ale nie nafúkaný. To, ako miloval vedu a život, a ako si oboje dokázal užiť, je obdivuhodné a závideniahodné. Musel to byť skvelý učiteľ, takého by som brala všetkými desiatimi. Túto knihu som čítala pred rokmi, ale doteraz si pamätám, ako som kvôli nej v kúpeľni potme drvila kliešťami kocky cukru. Já obdivuji, ako povedala slečna Mitnicková.

8 23.02.2020

Túto knihu by jedným dychom neprečítala ani Trnkova veľryba. Najlepšie je čítať ju pomaly, vstrebávať a vychutnávať. Autor totiž nielen zhromaždil značný objem informácií o tom, čo a ako človek počas svojej existencie v rôznych vedných oboroch dosiahol (a nemá úzky záber, pri výklade si berie na pomoc aj poéziu, divadelnú hru či operu), ale predchol celé dielo svojou obrovskou láskou k vede a hrdosťou na ľudskú vynaliezavosť a vytrvalosť. Čo sa mi páčilo najviac, bola absencia pýchy.
„Ať jsme, co jsme, musíme především mít demokracii intelektu, nesmíme zahynout na propast mezi lidem a vládou, mezi lidem a mocí, jako už na to zahynul Babylón, Egypt i Řím. Taková propast může být přemostěna jedině tehdy, vzkvétá-li vědění v domovech a hlavách lidí bez ctižádosti ovládat jiné, nikoli v osamělých sídlech moci.“

8 07.01.2018

„Vážené Alšovo knihkupectví, chtěla bych knížku, nevím, kdo ji napsal a jak se jmenuje, ale je to prý moc čtivý a je tam od půlky o zklamané lásce, ale sousedka, co mi to říkala, neví, jak to dopadne, protože si ji nečekaně vzal švagr...“

- Já bych nutně potřeboval nějakou přehlednou knihu o výtvarném umění.
- Tak to zrovna nic nemáme. Ale máme ještě tu novou Christie...
- No vidíte, to je vono, tu mi dejte!

- Jsou v tom atlasu lokomotiv taky parníky?

BARVA nebo barevný tisk je to, co knize přidává lákavosti a technickým redaktorům vrásky na čelo. Neboť vytisknout krásně barevnou knížku, zejména pro nejmenší čtenáře, je úkol těžký, odpovědný a často – jak předvádějí výlohy knihkupectví – neuskutečnitelný...

- Nemáte, prosím, atlas léčivých hub?

„Poslali jste mi knihu a nejsou v ní stránky. Tak si stěžuji u vašeho orgánu. Jeho adresu si zjistím. Určitě to kontroluje a on s vámi zatočí! A kdybyste zkusili moji adresu použít proti mně, tak vám to nebude příliš příjemné, protože mám známé, kteří by vám už ukázali...“

- Od Švejka nic nemáte?

- Prosím vás, na Slovensku vyšla kniha Výšivky. Máte ji?
- Ne, je vyprodaná. Zkuste se zeptat naproti ve Slovenské knize.
- Tam mají taky slovenské knihy?

BIBLIOGRAFIE aneb seznam pramenů, z kterých bylo pro sestavení knihy čerpáno, se nalézá v závěru knihy. Je to jakýsi dík autora jeho předchůdcům za práci, kterou za něho vykonali...

- Máte Švagra? No přece toho mafiána!

- Dobrý den. Není tu ještě náhodou Jana Eyrová?
- Ne. Ta měla dneska dopolední.

POZNÁMKA nebo vysvětlivka se nazývá ona drobounkým písmem vysazená větička v dolní části stránky, ke které nás obvykle navádí jedna či několik hvězdiček v textu. Obvykle se zde ke svému úžasu dozvídáme, že „hergot = německá kletba“ apod.

- Přišel vám už Střapec a moře?

„Chtěl jsem Romaneta, a poslali jste mně Maneta. Tak už mně nic neposílejte, protože místo Bechera byste mohli poslat becherovku...“

- Prosila bych jednu Christie, bohužel, autora neznám...

8 17.06.2014

Príjemné čítanie, nie že by som bola oslnená, ale má to príjemnú atmosféru. Hoci záhadu som si moc neužila, keďže vraha som odhalila okamžite, presne pre to, prečo ho odhalil rabín. Zato židovská tematika je plus. Aj to nevrstvenie komplikácií a zvyšovanie psychologického dopadu a nutnosti nájsť vinníka, spomenuté v jednom z komentárov, som chápala ako klad. Bolo zaujímavé čítať detektívku, kde autor nepovažuje za potrebné zahltiť čitateľa, aby nevedel, čí je, ale ukazuje, aký má zločin vplyv na ľudí, ktorých sa hoci len okrajovo týka. A toto ma nadchlo: „Jste zvyklý na to, že musíte číst mezi řádky a že se musíte dohadovat, co si lidé opravdu myslí. Ale napadlo vás někdy, že rabín neříká nic mezi řádky a že říká opravdu jen to, co si myslí?“

7 09.10.2020

Rozprávkové príbehy mávajú na konci morálne ponaučenie, no tento je ponaučením od prvej strany po poslednú, že je bezpodmienečne nutné tupo poslúchať, bez premýšľania a bez ohľadu na vlastné pocity a túžby. Knižka má určitý starosvetský pôvab, ale ten spôsob uvažovania ma desí.

7 23.12.2019

Hanblivá kráska vedome komunikujúca so svojím podvedomím (to by Freud čumel), bohatý sexy zvrhlík nebezpečný ako moje papuče, sex okorenený nechceným humorom a riadna kopa táranín. Rozmýšľala som nad odpadom, ale autorka si zaslúži aspoň jednu hviezdu za to, že dokázala napísať šesťsto (!) strán prakticky o ničom.

7 11.04.2018

Jan Vrba k môjmu srdcu prenikol ľahko, nijako sa nebránilo. Borovicu som si zamilovala veľmi rýchlo. Cítila som s ňou, keď trpela, tešila som sa, keď sa radovala a zdesila som sa, keď sa priblížila záhuba. A keď ju mládenec nazval mrzákom, urazila som sa. Pre mňa čítať túto knihu znamená kochať sa. Kochať sa autorovým jazykom, kochať sa jeho vrúcnou láskou k prírode, pútavým a zároveň poetickým opisom dramatického boja borovice o svoje miesto na slnku.
Iba jedno ma mrzí – že som sa o Borovici dozvedela v tomto ročnom období, takže som ju musela čítať pod strechou. Ale na jar, až sa oteplí, vezmem túto knihu, pôjdem do lesa, sadnem si pod borovicu a budem sa znovu kochať...

„Zaradovala se proto borovička nemálo, když kteréhosi jitra spatřila nad sebou blednoucí hvězdy a na východě v modru zrůžovělý vějíř, který hlásal sluneční blížení. Její radost však trvala právě jenom několik vteřin, neboť vzápětí ucítila v celém těle ostré bodání a svědění – a zároveň poznala, že ji země ocelivě svírá na kořenném krčku – tam, kde její útlý kmínek přicházel ve styk s půdou a proměňoval se v kořen. A jak rostlo denní světlo, bylo neustále hůře a hůře. Všecko kolem bylo podivně proměněné – traviny, křoviny i vysoké stromy, stojící kolem mýtě, byly podivně zšedlé, a když vyšlo slunce, vzhořela celá mýť čarovnou hrou rudých, zelených, modrých i žlutých jisker, které se všelijak barevně proměňovaly, jak slunce vystupovalo do výše i jak lehký vítr mírně pohyboval stromy, křovinami i trávou.
Borovička sama byla také všecka pokryta takovou jiskrnou nádherou, která však nebyla příjemná, poněvadž svědila a pálila. Nebyla každá ta jiskra nic jiného než drobná jehlička – a borovička sama nemohla při nejlepší vůli povědět, odkud, z čeho nebo jak se jí dostalo podivného nadělení. A ještě jedno bylo překvapující. Všechny kalužinky, kterých bylo kolem na zemi plno a které se v posledních dnech neustále chvěly pod údery dešťových kapek, byly nyní nejen strnule nehybné, nýbrž i pokryty podivnými kresbami všelijak se protínajících čar…“

7 03.11.2014

Nepodarená fanfiction s Mary Sue, zvanou Frodina, v hlavnej úlohe. Škoda, začiatok bol fajn, postavy sa správali uveriteľne, závisť a ostrakizácia medzi slúžkami boli pekne vykreslené, aj popis koní sa mi páčil, robilo to na mňa dojem, že autorka vie, čo píše. Ale akonáhle sa zjavili na scény Tolkienove postavy, všetko šlo od desiatich k piatim. „Posílení romantické linie“, ako sa píše v anotácii, bol mimoriadne zlý nápad. Vznikla z toho akási antičervená knižnica, kde všetky postavy boli nešťastne zamilované a happyendu sa nedočkali. Zmena genderu slúžila očividne len na to, aby sa hlavnou hrdinkou mohla stať Mary Sue, objekt všeobecnej túžby a obdivu, ktorá sa aj obávaného mocného prsteňa dokáže zbaviť takpovediac ľavou zadnou. Koniec koncov, prím nehrala ani tak snaha odolávať zlu, ako skôr liečenie zlomených sŕdc (aj pomocou sexu). Úryvky z Pána prsteňov si tiež mohla autorka odpustiť, pretože len zdôrazňovali nebotyčný kontrast medzi jej vlastnou tvorbou a majstrovstvom Tolkiena. Ani neviem, či je horšia prvá časť knihy, zahŕňajúca udalosti, ktoré sa odohrali v Pánovi prsteňov, alebo druhá, akýsi sequel. Žiaľ, autorka si odhryzla priveľké sústo, toto nemalo vyjsť knižne, malo to zostať tam, kam fanfikcie patria.

6 30.10.2023

Hans-Ulrich Rudel bol muž so železnou vôľou, veľkou odvahou a čiernobielym videním sveta. Svoje idey si rozhodne nenechal vziať, ideu, že nemecký národ je vyvolený, aby zachránil Európu, ideu, že nemecký národ je dokonalý a tie ostatné necnosť sama, ideu, že jediná preliata krv, na ktorej záleží, je nemecká. I keď to akosi nekorešponduje s opakovane zdôrazňovanou snahou o záchranu európskej slobody. A jeho prístup, zápal a vôľa dopomohli k smrti stovkám ľudí, ktorí bránili svoju vlasť pred agresorom a ktorí pomohli oslobodiť aj našu vlasť. Motivačná kniha? Možno pre tých, ktorí pevne veria v svoju nadradenosť, nikdy nezapochybujú o svojej pravde a nerobí im problém ísť cez mŕtvoly, a to doslova. Ja ju teda viackrát čítať nebudem, pri každom zásahu, ktoré mu spôsobovali takú radosť, mi pred očami defilovali zábery z dokumentárnych filmov o druhej svetovej vojne a nedokázala som si nepredstavovať tú hrôzu, ktorú museli bombardovaní vojaci cítiť. A to napriek tomu, že kniha je napísaná suchým, strohým štýlom s minimom emócií a občas dokonca s humornou príhodou.
O podradnosti neárijských rás sa Rudel nezmienil ani raz, ale medzi riadkami je aj tak dobre poznať, že jediný národ, ktorý mal v jeho očiach cenu, bol nemecký. Privádzala ho do zúrivosti predstava, koľko nemeckých žien a detí zahynulo vinou Rusov, ale koľko civilného obyvateľstva po celom kontinente povraždili Nemci, o tom ani slovo, ani len tieň pochybností o ich vine, zverstvá, ktoré popáchali, bagatelizoval či popieral. Nedá sa povedať, že by mal pokrivený názor na Stalina, keď ho opisoval ako číre zlo, ale vôbec nepripustil, že ruskí vojaci nemuseli tak urputne bojovať práve preto, že boli fanaticky oddaní Stalinovi, ale trebárs preto, lebo bránili svoju domovinu, svoje rodiny. Na protivníkoch videl len zlé vlastnosti, pripisoval im zbabelosť, zradu, neschopnosť, krutosť, zato svojich krajanov opakovane ospevoval. Každý národ má na hlave väčšiu či menšiu hrudu masla, ale Rudel bol typický príklad človeka, ktorý vidí len smietku v cudzom oku, ale nie brvno vo svojom. Ak ruskí vojaci bojovali o každý centimeter, bojovali fanaticky, ak takto bojovali nemeckí vojaci, bojovali hrdinsky. O padlých spolubojovníkoch vravel, že zomreli v presvedčení, že na konci všetkých útrap bude slobodná Európa a to sa ťahá knihou ako červená niť.
„Bolševizmus musíme porazit my, protože se jinak svět zřítí do strašného chaosu bez východiska. Proto musí bolševizmus ztroskotat na nás, i když nyní západní Spojenci nechtějí pochopit, jakou pro sebe a ostatní svět nešťastnou politiku vedou.“
„Zbraně vydáme z rukou teprve tehdy, až nám to přikáže naše velení. Žádá to naše přísaha vlajce. Vyžaduje si to hrozící strašný osud, když budeme bezpodmínečně kapitulovat, jak žádá protivník. Je to i náš úděl, který nás postavil do srdce Evropy a po staletí nás nutil, abychom byli ochrannou hrází proti východu. Zda to Evropa chápe a přeje si to, anebo nám odpovídá fatální nevšímavostí nebo dokonce protivenstvím, nic nemění na našich povinnostech vůči Evropě! Chceme nosit hlavy vůči dějinám tohoto kontinentu právě v nadcházejících nebezpečných dobách hrdě vztyčené.“
Až by človek dojatím plakal. No ja za tú obetavú obranu pred boľševizmom, za to mučeníctvo, akosi necítim žiadnu vďačnosť, aj keď nás napokon prevalcoval. Ani Rudelovi tie šľachetné dôvody neverím. Zrejme to bude tým, že skloňuje vo všetkých pádoch pojmy „slobodné Nemecko“ a „slobodná Európa“, ale slobodu inej krajiny nikdy nespomenie. Asi to preňho boli synonymá. Na konci vojny neprišlo vytriezvenie, dezilúzia, pokiaľ nerátam to, čo Rudel nazýva prebudením, teda pohľad na francúzske obyvateľstvo, ktoré hádzalo na nemeckých vojakov kamene, čo chápal ako nevďak. Mohol to byť skvelý vojak, ale určite nebol skvelý človek.

Autor v úvode poznamenal, že sa snažil o čo najjasnejší výklad, čo sa mu podarilo hádam až príliš. Niekedy sa dosť opakuje, čo môže byť otravné, ale na druhej strane je to lepšie, než keby hýril termínmi, ktorým normálny smrteľník neporozumie. Napokon, vďaka opakovaniu si toho človek viac zapamätá. Rozhodne Lieberman píše veľmi zaujímavo a občas aj vtipne. Krásne vysvetľuje väzby a súvislosti, napríklad prečo mám po strese takú chuť na čokoládu a vôbec prečo sme takí leniví a žraví. (Môže za to evolúcia!) Dobré je prejsť si aj poznámky na konci knihy. Väčšinu síce tvoria odkazy na literatúru (to sa dá ľahko preskákať), ale občas sa tam nájde ďalšia zaujímavá perlička. Čítanie tejto knihy som si užila, ale ponaučenie z nej je neradostné: najlepšia prevencia je viac sa hýbať a menej sa pchať. Ach jaj... no dobre, tak kam som to dala tú mrkvu?

6 14.04.2019

Takto si predstavujem popularizovanie vedy. Množstvo fascinujúcich informácií, komplexný pohľad na mikrobióm s kladmi aj zápormi, všetko krásne zdôvodnené s uvedením rôznych výskumov, vysvetlené tak, že som ako úplný laik nemala problém rozumieť, i keď som musela čítať na etapy, pretože chvíľami som bola tými poznatkami zahltená. A servírované je to s nadšením.

6 03.02.2019