Martin-M komentáře u knih

Matěj Hořava pokračuje po PÁLENKE vo svojom životnom putovaní (či úteku pred sebou samým ?) na stále podivnejšie miesta a v živom, rušnom hlavnom meste Gruzínska je rovnako melancholický ako v zapadnutých banátskych dedinkách... len, zdá sa, pije ešte omnoho viac než v Rumunsku... Impresie a silné ľudské príbehy, ktoré podáva a sprostredkováva, dýchajú človečinou a autentickosťou... ale z literárneho hľadiska je pre mňa poetika o dosť slabšia ako v jeho prvotine. Skôr to vnímam ako posun od úvahy a hlbokej poézie k náladovému záznamu a reportáži..

04.04.2024

Majstrovské literárne miniatúry, magické a pretekajúce melanchóliou. Štylisticky vybrúsená literárna lahôdka s celkom oprávneným ocenením, portrét svojského kraja a odraz jedného naozaj zaujímavého života. K dielu - alebo minimálne jeho názvu - mám len jednu výtku. Tieto poviedky nie sú zas tak veľmi o Banáte, ako skôr o autorovi samotnom. To on premieta do všetkého svoj nostalgicky posmutnelý pohľad na svet a život. Pretože nech mi nikto nehovorí, že pálenka na Balkáne je len o tomto...!

04.04.2024

Triumf novej štúrovskej slovenčiny, slovenskej poézie obdobia romantizmu a konkrétneho ľúbostného citu. Óda na lásku vo všetkých (alebo aspoň mnohých) podobách, samozrejme s jednou konkrétnou dámou v popredí, pretože čo iné by mladého poetu dohnalo k 2900 veršom jednej skladby... Vďaka tejto nenaplnenej láske má Slovensko jeden z mála ozajstných svetových rekordov a nešťastne alebo aj šťastne zamilovaní možnosť takmer nekonečne dlho čítať jedinú báseň. Sládkovičov básnický jazyk je úžasný, aj po dvoch storočiach stále neuveriteľne živý, ale môžeme poznamenať aj to, že ako málokde inde je práve v tomto prípade vhodné povedať, že menej je niekedy viac - pretože tej ľúbosti už je tam niekedy naozaj príliš veľa. Lenže vieme samozrejme aj to, že lásky nikdy nie je príliš veľa.

18.03.2024

V dejinách slovenskej literatúry zakladateľská, ale aj v celkovom jej kontexte ojedinelá záležitosť. Ostatne podobne ako jej kontroverzný autor. Jednak talentovaný a veľmi ambiciózny chlapík, ktorý chcel ako prvý robiť rýdzo slovenskú literatúru v rýdzo slovenskom jazyku, no keď mu to vrchnosť zarazila, stal sa z neho značne zatrpknutý týpek, ktorý hrubo a hádavo osočoval bernolákovcov, ktorí sa snažili o to isté, čo on... Tak typicky slovensky - je nás málo, čo sa o niečo snažíme, ale rozhádame sa aj na tom... No ale späť k Bajzovi, respektíve jeho románu, prvému slovenskému dielu tohto typu. Napísal ho dosť mladý a musí sa mu nechať, že s literatúrou začal hneď vo veľkom štýle. Románom. A v jazyku, ktorým sa nepísalo. V prvom rade nutno uviesť, že pozostáva z dvoch častí, ktoré spolu absolútne nesúvisia - okrem hlavného hrdinu. Vymyslené to mal dobre - najprv čitateľa nalákať exotickým dobrodružstvom! Paradoxne pre dnešného čitateľa je skôr prvý diel ťažko čitateľný, tak veľmi klasické (či skôr klasicistické) a teda zastaralé je toto zapletené a pritom naivné putovanie po mohamedánskych krajinách s ťažkopádnym štýlom a sentimentálnym a ešte naivnejším ľúbostným príbehom. Druhý diel, hlavne tá jeho časť, ktorá sa odohráva na Slovensku (René mládenec totiž nie je Slovák, ako som si vždy myslel, ale zrejme Benátčan, ktorý k nám doputuje) je o dosť živším obrazom neutešených miestnych pomerov, vyobrazených chvíľami s veľkým humorom, až groteskne, ale neprestajne rúbajúcim do všeobecne rozšírených nešvarov, zadubenosti ľudu a ich zneužívania vrchnosťou svetskou aj cirkevnou. Táto kritika je taká ostrá, akú sa dovtedy a ani dlho potom nikto uverejniť neodvážil - a druhý diel Reného na to aj doplatil, keď bol sčasti protiprávne zhabaný cirkevnými cenzormi ešte v tlačiarni (takže ho dnes poznáme len vďaka zachovaným dvom exemplárom). Moje hodnotenie vyjadruje skôr úctu k Bajzovej odvahe, odhodlanosti a priekopníctvu než že by som si tak užil knihu ako dielo - dnes je to predsa len už záležitosť len pre vážnych záujemcov o dejiny literatúry alebo tých naozaj zvedavých, čo že je to ten "prvý slovenský román" vlastne zač.

18.02.2024

Pokračovanie MAFIE V PRAZE. Z oboch tých kníh je evidentné, že Viewegh je nahnevaný... ale v tejto sa navyše zdá, že stratil všetky zábrany a chce si knihou vyrovnať účty so všetkým a všetkými, čo mu ležia v žalúdku.. Dokáže to všetko splácať do zmysluplného celku, konšpiračného a bohužiaľ zrejme aj do značnej miery pravdivého - ale konkrétne deje a obvinenia v tejto jeho mozaike sú jednoducho trápne. Je síce absolútne pochopiteľné, že ho dráždi stav českej spoločnosti a chce sa k nej vyjadriť jediným spôsobom, ktorý mu je dostupný, ale politický thriller sa tu definitívne zmenil na totálny bulvár. Uznám mu aj to, že keď proti všetkým tým politikom a kmotrom nemôže už urobiť nič iného, aspoň ich zosmiešni... ale potom je vyslovene nedôstojné, keď sa ten istý človek súdi kvôli tomu, čo o ňom napísali bulvárne médiá!!

1 22.01.2024

V potrebe vyjadriť sa k neutešenej českej súčasnosti sa Michal Viewegh uchýlil k žánru politthrilleru - v tom by problém nebol. V čom ale problém vidím je, že ho napísal tak isto ako všetko ostatné - po wieveghovsky. A to sa k tomuto žánru zúfalo nehodí! Úplne si viem predstaviť, že aj keby napísal historický román alebo sci-fi, bude to bez ohľadu na dej štylisticky aj jazykovo vyzerať stále tak isto...

2 22.01.2024

(SPOILER) To, čo je najväčším prínosom a kvalitou tejto knihy, je súčasne aj jej najväčšou nevýhodou a slabinou, nech už to znie akokoľvek zvláštne. Patrick Ness totiž v záplave populárnej young adult fantasy literatúry, ku ktorej aj sám prispel svojou trilógiou CHAOS, išiel v niektorých svojich ďalších knihách úplne proti prúdu a MY OSTATNÍ SI TU LEN TAK ŽIJEME je toho asi úplný vrchol. Je to trochu žánrový experiment, trochu provokácia čitateľa a trochu terapia pre tápajúce duše mladších čitateľov. Príbeh sa síce odohráva v našom svete čeliacemu rôznym nadprirodzeným hrozbám - a ako to už v tejto literatúre býva, čelia mu skupiny výnimočnými schopnosťami obdarených tínedžerov, ale kniha sleduje osudy skupiny maturantov, ktorí do tohoto deja nezasiahnu - alebo len veľmi (ale naozaj veľmi) okrajovo. Nie sú to proste tí "správni" "vyvolení", ktorí tvoria 99,99 % hrdinov tohto typu knižiek. V tom práve spočíva tá psychologická funkcia, teoreticky zásadná pre mladého čitateľa - že aj keď tu nie sme na to, aby sme spasili svet, už len zvládnuť každodenné city, starosti a povinnosti stredoškoláka je dostatočne veľká vec. Že urobiť maturitu alebo pobozkať dievča/chlapca svojich snov je rovnako veľká výzva a úspech, ako poraziť démonov požierajúcich ľudské duše. A že dobrým veciam sa dá zásadne pomôcť aj maličkosťami - či už ide o zlepšenie vzťahov so svojim okolím alebo záchranu sveta pred nesmrteľnými z inej dimenzie... Čo však môže čitateľa dráždiť a to tak, že veľmi, je skutočnosť, že autor tento svoj prístup udržiava naozaj dôsledne až do konca a že sa dve línie jeho knihy (významovo aj proporcionálne vymenené) nikdy naozaj poriadne nepretnú - a že vlastne teda v podstate číta len bežný mládežnícky príbeh, v ktorého pozadí sa dejú akési, nikdy poriadne neosvetlené, veľké veci. Tento mládežnícky príbeh je ale dobre vykreslený, hlavne čo sa postáv týka, pútavý, dojímavý aj vtipný - pritom ale tak dobre klame telom a mätie očakávania, že by sa dal vnímať aj ako výborný literárny žartík či výsmech čitateľovi.

10.01.2024

Hoci je to ťažko aj predstaviť si, tretia časť Torakovej Kroniky temného dávnoveku je v súlade so svojim názvom ešte temnejšia, krutejšia a beznádejnejšia ako prvé dve... čo príjemne prekvapuje s ohľadom na to, že ide predsa len o mládežnícku sériu. Okrem toho je to od začiatku do konca, od prvej strany po poslednú, jediný akčný a nezastaviteľne sa valiaci príbeh, ktorý sa nedá prestať čítať, nie je ho kde prerušiť a odložiť na neskôr. Hoci som nepredpokladal, že by som neprečítal všetky časti, až pri tejto jazde mrazivou pustatinou a horúcim podzemím som začal byť naozaj nedočkavý ohľadom ďalších dielov, s čím ešte autorka príde a kam to dokáže ďalej posunúť...

19.10.2023

V druhej časti Torakovej ságy sa autorka po uponáhľanom závere prvej knihy akosi upokojila a dopriala si rozlet, kniha je dlhšia, popisnejšia, dej sa vetví a môžeme si viac užiť Torakovho sveta v Lese aj na Mori. To nie je na škodu, práve naopak - mňa vyslovene bavia tie opisy mimo hlavného deja, reálne vlastnosti a podoby prírody, charaktery zvierat a spôsob života pravekých Európanov - lebo je to niečo úplne iné ako čítať piate cez deviate nacápané fantazmagorické beštiáre štandardnej fantasy literatúry pre mládež. Že je tu všetko rozpísanejšie a vyváženejšie ako v prvej časti a že sa informácie nevalia, ale dávkujú, však neznamená, že by bol príbeh menej akčný a napínavý - práve naopak.

19.10.2023

Parádna mládežnícka séria, ktorá na rozdiel od celého radu všemožných fantasy blbostí dokáže aj niečomu naučiť... - a pritom nepostráda štandardné prvky tohoto žánru vrátane mnou naozaj neobľúbeného aspektu "vyvoleného". Porovnanie s Harrym Potterom a pod. vôbec nie je nevhodné - aj tu bojuje výnimočne obdarený chlapec, čo prišiel o rodičov, so silným Zlom, ktoré ohrozuje celý jeho svet. Iba že sa to odohráva v reáliách pravekej Európy, ktorá je zachytená úžasne presvedčivo. Popri nadprirodzene tak musia hrdinovia bojovať o prežitie aj s prírodou - a tu je najlepším spôsobom život v súlade s ňou - obe vrstvy sú však vzájomne poprepletané do jemného a neoddeliteľného pradiva. Kniha, resp. celá sága obsahuje množstvo autentických detailov o živej aj neživej prírode a spôsobe života našich predkov, ktoré okamžite vťahujú do prostredia deja. Nie sú tu pritom žiadne veľké opisy, všetko sa dozvedáme v rámci neprestajne a dynamicky plynúceho deja. Príbeh už začína priamo v akcií a čitateľ môjho typu si chvíľami až praje zastaviť to a vychutnať tú vo všetkej stručnosti nádherne vystihnutú krásu prírody. Zobrazenie života našich predkov v nej pôsobí v konfrontácií s našou civilizovanou pohodlnosťou osviežujúco drsne a hoci je Torakova sága určená mladším čitateľom, chvíľami dokáže byť už na začiatku prekvapivo krutá, takže kombinácia všetkých týchto prvkov ma nesklamala ani ako dospelého čitateľa.

19.10.2023

Dôverne známe prostredie, zbytočne rýchly a prehrotený dej, jednoduchý a priamočiary jazyk, to sú tri komponenty príbehu, do ktorého autor nepochybne vložil skúsenosti svojej vlastnej mladosti. Problém je v tom, že je to "len tak", rýchlo za sebou nasúkané udalosti pre rýchle prečítanie pri pive alebo v autobuse, ale bez nejakej výraznej pridanej hodnoty. Z literárneho hľadiska je to konzumná kniha, z výpovedného je problém v tom, že ten príbeh sa naozaj nestal, hoci jeho komponenty sa dejú denne v tisícerých variáciách, z ktorých si autor poskladal vlastnú, akúsi kvázi generačnú výpoveď. Z tohoto pohľadu je to kniha zo starých, aj keď nie vždy zlatých časov dospievania na malomeste, kedy sa ešte chodilo naozaj von, všetci sa poznali, krčmy, ulice a parky boli plné, existovali diskotéky a dali sa na nich baliť baby. Dnes je tento svet na pokraji vymretia a určite by si zaslúžil aj rozpracovanejší testament. Pretože inak prečo sa vracať k starému raušu, keď si môžeme spraviť nový... a ak tie časy prežívame negatívne alebo sa dokonca zvrhnú do takých nenapraviteľných katastrof ako v tejto knihe, tak prečo na ne spomínať s nostalgiou...?

1 16.10.2023

Od Neila Gaimana, zručného spisovateľa s obdivuhodnou imagináciou by som očakával, keď už sa rozhodol pre takýto projekt, čosi viac ako len popisný prepis najznámejších príbehov známych z toľkých iných zdrojov a verzií. Je to dobré na zoznámenie sa s mytológiou starých Severanov, zopakovanie alebo nenáročný prehľad, ale kto už ten základ pozná, čítanie mu neprinesie nijakú veľkú pridanú hodnotu. Iba málokde prebleskne čriepok Gaimanovho rozprávačského majstrovstva.

2 08.06.2023

Podobne ako Slovenský poker veľmi nevyrovnaná zbierka, ktorej na rozhádzanosti ešte pridáva, že ponúka poviedky z rozličných období autorovej tvorby. Takže je to piate cez deviate... Nájdeme tu aj fajn, jemne vyšinuté až surrealistické poviedky z každodenného života, ale aj úplné úlety, nedotiahnuto pôsobiace experimenty, rozličné polovičaté formy, mystifikácie o svojich vlastných starších dielach (!)... Na všetkom z toho sa dá aspoň slušne pobaviť, ale vždy to začne byť vyslovene otravné, keď začne Mitana bláboliť o náboženstve. Pristupuje k tomu síce moderne, ironicky, chvíľami to pôsobí až kacírsky, že si sám robí srandu z vlastného príklonu k náboženskej viere, ale s ohľadom na jeho súbežnú "románovú" tvorbu je evidentné, ako ho to postupne stravovalo.

1 09.04.2023

U tejto knihy chýba sekcia "Časti diela". Tak dopĺňam: Viki a Kiki, Keď kvitli šibenice (balada), Poľahčujúce okolnosti, Cesta za bratom (metodologická poviedka), Slovenský poker, Boží hod, Prievan a tí druhí, V neznámom jazyku, Začínajúci evanjelista, Terra incognita. Plus Predslov alebo O ovciach a vlkoch a O teórií prózy (Doslov). Celé je to poriadne uletené, niekedy až príliš a tradičných poviedok ako takých tu nie je ani polovica. Prečítaš to ľahko a rýchlo, ale že by ma to nejako oslovilo, nemôžem povedať. Mitanovi nový, slobodnejší svet neprospel. Jeho osobitý vyšinutý humor a jemná hra s absurditou sa v šialenom svete kapitalizmu 90. rokov úplne vymkol spod kontroly. Síce to u neho možno až tak priamo nesúviselo s pádom komunizmu, ale každopádne pre jeho tvorbu tiež platí, že to, čo napísal za socíku, bolo o dosť zaujímavejšie ako väčšina toho, čo stvoril potom.

09.04.2023

Druhá Mitanova poviedková zbierka sa síce nesie v podobnom duchu ako Psie dni, ale už to nie je taká pecka. Autor dospel, oženil a rozmnožil sa, musel začať pracovať a živiť rodinu a tak aj jeho hrdinovia, minimálne v polovici príbehov. A tento príklon k všednosti negatívne poznamenáva aj imaginárnu sféru a to dokonca aj z opačného konca, pretože príbehy, v ktorých figuruje žena a deti, sú vyvážené tými, ktoré ulietajú k úplnému bláznovstvu a absurdite. Oba tieto trendy potom už v jeho tvorbe konštantne zostali, navyše sa k ním neskôr pridali ešte aj náboženské témy a prvá, svieža a netradičná, zbierka tak zostala naveky neprekonaná...

1 09.04.2023

V poslednej časti autobiografickej trilógie pôsobí Hrabalovo písanie z pozície jeho ženy ešte neprístojnejšie ako v prípade predchádzajúcom (Vita Nuova). Je to totiž tá perióda jeho života, kedy je už známy a vydáva knihy, cestuje a stretáva sa so slávnymi ľuďmi... a pritom stále akoby to rozprávala Pipsi, ktorá často pri popisovaných dejoch ani nie je prítomná! Vypomáha si teda tým, že akože rozpráva, ako jej niečo, čo zažil, rozprával. Navyše nielenže tu jej ústami rozpráva o sebe, ako v predchádzajúcich častiach, on tu dokonca posudzuje svoje vlastné písanie! Pravdaže má na to ako zavedený autor právo, ale v takejto podobe mi to už zaváňa až nejakým budovaním vlastnej legendy na spôsob beatnikov. Potom ma vyslovene rozčuľovala proporcionalita, v ktorej sa venuje polovicu jednej kapitoly svojim zahraničným cestám, kde vybral pár historiek a vzápätí pokračuje vo svojom obvyklom nekonečnom žvatlaní o hospodách a zabíjačke, pive a koťátkach. Premrháva tým obrovský potenciál nových tém, aby ma ubíjal desiatkami riadkov o triviálnostiach, ktoré kedysi dokázal zachytiť v nevšednom svetle a silnej poézií, ale ktoré už omlel toľkokrát, že ma iba vytáčajú, zvlášť v takto nudne popisnom, prozaickom podaní. O Hrabalovi sa vie, že veľa a rád cestoval, ale v celom jeho diele o tom nie je viac ako pár zmienok! K dobru naopak pripočítavam, že sa tu konečne opäť, aj keď iba tak opatrne a svojsky, vyjadruje k politickým dejom, tentokrát normalizačných časov, hoci ako obvykle nezaujme nijaké jasné a vyhranené stanovisko. Je mi trochu ľúto značne premrhaného potenciálu Proluk, ktoré sa venovali Hrabalovým perom (teda písacím strojom) dovtedy nespracovanej dobe a neveľmi či vôbec dotknutých tém zahraničných ciest, dobových otrasov, potýkania s režimom a jeho premenami, zažívania slávy a úspechov, ako aj zákazov a cenzúry. Toto všetko tam samozrejme bolo a urobilo mi to veľkú radosť, ale nebol by to Hrabal, aby polovicu rozsahu nevenoval svojim milovaným témam, teda kráse krčmy a chlastu, zabíjačiek a mačiek... Škoda.

1 04.04.2023

Vita Nuova je omnoho viac než prvá časť tejto jeho autobiografickej trilógie (Svatby v domě) štandardným Hrabalom. Žiadny vrchol jeho tvorby, ako sa kdesi, tuším na obálke, písalo, ale proste stále to isté, len trochu inak. Jediná zásadná zmena je v tom, že tie svoje historky teraz rozpráva ústami svojej ženy, čo mu umožňuje vyjadrovať sa viac o sebe. A tak na seba chvíľu kydá a chvíľu sa chvastá, a ten ostatok sú tie jeho obvyklosti, chvíľu banálne, chvíľu zásadné, chvíľu nudné, chvíľu vzrušujúce, chvíľu zábavné, chvíľu otravné, chvíľu nadnesená poézia a chvíľu prízemná popisnosť. Keďže to nie sú skutočné spomienky osoby, ktorá ich akože rozpráva/píše, na mňa to pôsobí tak dosť nesympaticky a sebastredne. Nie aby on písal svoje spomienky na svoju ženu, ale píše JEJ spomienky na SEBA (čo na mňa pôsobí neúprimne a odpudivo) a svojich kamarátov, o ktorých on sám, svojimi ústami a svojim perom rozprával a písal už až-až na desiatkach a stovkách strán (čo na mňa pôsobí neoriginálne a otravne). K tomu premiera zdrobnelín a každá druhá veta začínajúca na to jeho "a" sú tu vyslovene na nervy. Kniha pravdaže obsahuje množstvo kúzelných momentov, ako literárnych (štylistických), tak aj životných (formálnych), ale aj veľkú spústu užvanenosti. A samotná Eliška sa v tom stráca... - väčšinu času vystupuje iba ako ten, čo musí trpieť manželove eskapády a/alebo neustále, vytrvalo, oddane a pokorne rešpektovať jeho výnimočnosť, jedno či už v pozitívnom alebo negatívnom duchu.

1 04.04.2023

Hrabal v tomto "dívčím románku" spláca dlh svojej žene Pipsi, ktorá to s ním tak dlho ťahala a ktorej napriek extrémnej autobiografickosti celej svojej tvorby nikdy nevenoval text. Spomenul si na ňu až vo svojej starobe a takmer na prahu jej smrti, po všetkých tých hospodských kamošoch a príbuzných, spomienkach z detstva a zo svojich zamestnaní, ktorými sa zapodieval vo svojich predchádzajúcich knihách. Hovorí akoby jej hlasom - o nej aj o sebe samom, a pre mňa je pri tom najzaujímavejšia otázka autenticity a vierohodnosti... - Čo z toho napísaného by potvrdila a podpísala ona sama, ktorá údajne jeho texty ani nečítala ? Čím (a či vôbec) by sa ona takto nadchýňala a nad čím by smutnila, ako ona vnímala popísané udalosti a čo by ona hodnotila tak, ako je napísané na stránkach knihy (a dvoch ďalších), tak ako to robí on v jej mene ? Jasné - kto iný ako jej celoživotný partner a taký náruživý spisovateľ má mať na to licenciu..? Nanešťastie - štýl, forma aj témy písania tejto pseudo-Pipsi sú tie isté ako jej manžela. Takže sú tu úžasné pasáže, až geniálne postrehy, provokatívne zamyslenia, humor a irónia, ale najviac toho typicky hrabalovského človečenstva, čara života a poézie, niekedy aj nudy, každodennosti. Neprekvapí pritom, že najlepšie a súčasne najmenej prekvapivé pasáže sa odohrávajú na návšteve v Zberných surovinách s Hanťom a v Nymburku u rodičov a strýca Pepina... Popri zaujímavom priblížení rodinného pozadia Pipsi a zamyslení sa nad osudom množstva iných, ktorí vinou dvoch totalít prišli o (takmer) všetko, teda "typický" Hrabal. Až na veľké množstvo priestoru venovaného sebe samotnému = Bohumilu Hrabalovi v očiach svojej budúcej manželky, dovtedy sa viac skrývajúcemu za svoje diela. Ale - a opäť je tu tá otázka - videl sa tak on sám alebo ho takto vnímala ona ?

1 04.04.2023

Kniha, či skôr knižka, okolo ktorej vznikol minulý rok na Slovensku veľký rozruch, skoro až senzácia. Odrazu sa o nej všade hovorilo. Prečo ? No, po prečítaní sa už vôbec nečudujem, že to všetci teraz tak žerú. Je to dostatočne krátke a kontroverzné, ešte k tomu sexuálne kontroverzné, čo môže byť lákavejšie. K tomu je IZBA fyzická, telesná až naturalisticky, odpudzujúca, ale pritom doslova surrealisticky poetická, s naozaj originálnymi, surovými metaforami. Je to dielo ozaj mladé, moderné a pritom teenagerské, také že ako asi naozaj vidí svoju situáciu taká vyspelá neplnoletá, čo spí so starším chlapom a vníma to citlivo, že túži po láske, čo je jej nie že nedostupná, ale vlastne zakázaná. Takže je drsná a súčasne ublížená. Ale mňa to dosť často aj rozčuľovalo, boli tam momenty naozaj od veci alebo zbytočne nechutné a keď už v aj tak malom objeme slov x-tý krát odniekiaľ trčal chlp, aj tie metafory sa prejedli. Príliš rýchlo. A ten skutočný príbeh a emócie za tým sú napokon v podstate odbyté, rozprávanie je príliš krátke, chcelo by to viac rozviesť, aspoň ku koncu, keď už má sedemnásť, osemnásť a kedy to vlastne (literárne) úplne púšťa.
Takže oceňujem to ako nápadité vypísanie sa z vlastného života, ktoré tuto u nás trafilo nie že dieru na trhu, ale skôr také vzduchoprázdno po autentickom a nápaditom písaní o veciach, o ktorých sa tu nehovorí. Hochholcerová vlastne svojim debutom hodila na verejnosť umelecky veľmi suverénne spracovanú jednu z minima ešte stále tabuizovaných tém, navyše nevnímaných čiernobielo, ako nejaký vyhranený, jednoznačný, ale pritom vzdialený, neosobný, v podstate politický postoj.. že toto je zlé, treba proti tomu bojovať, alebo dobré alebo že to škodí takto a takto...
Keby to neboli jej osobné skúsenosti, tak je to póza.
V tomto prípade ide zase vlastne s kožou na trh... - a v tom je to silné. ale ona je si toho vedomá a buduje na tom. Ktovie akú verziu udalostí by poskytol ten starší chlapík...

2 03.02.2023

Dobré písanie, to sa nedá poprieť, ale také príliš ľahké a roztratené, ironizujúce až posmeškujúce, bezcieľne... To ten starší (respektíve mladší) Balla, ktorého som síce nikdy nepochopil, tým aspoň fascinoval... Vtedy bol aspoň svoj, čudesný, špecificky temný, ozaj surrealistický. Dnes namiesto svojej ranej literárnej mysterióznosti prešiel k anekdotickému rozprávaniu. Či už pod vplyvom novej frajerky alebo čoho sa vzopäl k novej tvorbe, ktorá sa tvári, že naozaj o niečom strašne vypovedá. No a v zmysle osobnej, autentickej výpovedi, to aj vyšlo – je to tvorba tatíkovská. Ironický nadhľad nad stredným vekom bez skutočne zaujímavého literárneho nápadu alebo imaginácie, len také glosovanie... veľmi trefné a dostatočne vtipné, ale na míle vzdialené od avantgardnosti jeho skorších kníh. Ani tie som si neobľľúbil, nutno povedať, ale nikdy ma neprestali provokovať... a toto ľahké, až svetácky rozpustilé konštatovanie bezcieľnosti a úbohosti, bez snahy do niečoho sa poriadne zavŕtať, ma v niečom až odpudzovalo...

03.02.2023