Garik komentáře u knih

Nuž, môj prvý stret s Chestertonovou tvorbou dopadol vcelku dobre. Píšem „vcelku“, pretože miestami formuloval svoje myšlienky trochu ťažkopádne, neusporiadane, občas doslova celé pasáže zaváňali nudou. Vtedy ma prepadalo podozrenie, že to snáď po sebe naozaj ani nečítal (str. 9 – „Napísal som knihu, ale nič na svete ma nepresvedčí, aby som si ju prečítal.“ – som však toho názoru, že mal na mysli knihu už hotovú, vydanú). Preto aj moje nižšie hodnotenie.
Napriek tomu môžem túto knihu s čistým svedomím odporučiť. Chesterton mi tu otvoril pre mňa nový a úžasný pohľad na svet. Jeho podanie agnosticizmu, moderného ateizmu, kresťanstva a niektorých ďalších veľkých náboženstiev a tiež spôsoby, akými ich porovnáva, sú naozaj podnetné, zaujímavé a obohacujúce.

9 19.09.2011

Autor si tu pripravil sústo, ktoré zjavne nezvládol (ako aj ja neobozretnú kúpu oboch dielov naraz!). Dej zasadil do značne obsiahleho časového rámca, doň potom príliš veľa vstupov. Natoľko sa sústredil na svoj prvoplánový nápad (existencia proroctva, ktoré si aktéri v kľúčovom dejinnom okamihu v závere diela zle vyložia), že všetko ostatné šlo bokom. Postavy vstupujúce do deja čisto účelovo nie sú dôležité, ich charaktery sú plytké, so žiadnou z nich nie je možné sa akokoľvek stotožniť. Treba mu síce uznať, že si dôkladne naštudoval najnovšie poznatky o spôsobe života v opisovaných dobách, ale to je asi všetko.
Celkovému dojmu nepomohli ani dosť ťažkopádna stavba viet (možno preklad?), slovník (žeby už Rimania a starí Briti hovorili svojim mešcom „portmonky“?, napríklad) a vyjadrovanie sa postáv (sedliačka nemá problém rozprávať o situácii ako rímsky generál).
Ach jaj. Vyhodené peniaze, zabitý čas a sklamanie.

9 30.11.-0001

Úžasná kniha! Často si robím poznámky a výpisky, keď v knihe narazím na niečo dobré, zaujímavé, hodnotné, či už sa jedná o myšlienky, informácie alebo len vtipné postrehy a „hlášky“. Robiť to v tomto prípade nemalo zmysel – zrejme by som opísal 95% textu; a aj stručných poznámok k tomu, kde sa čo hodné povšimnutia v texte nachádza, by bolo príliš veľa. Zato som mnoho času strávil premýšľaním a som rád, že som sa s autorom mohol takmer vo všetkom plne stotožniť. Okrem mnohých iných myšlienok dielo tiež obsahuje veľa zaujímavých a podnetných (a nepochybujem, že hlboko pravdivých) interpretácií biblických príbehov. Timothy Keller mi týmto dielom poriadne rozšíril obzory a nesmierne ma obohatil, a aj keď nie všetky jeho myšlienky a postrehy boli pre mňa nové, ich podanie a výklad boli priam dokonalé.

8 27.03.2019

Príbeh dvoch profesionálnych vrahov (tu by to chcelo trochu poopraviť, ale to by som zbytočne prezrádzal), ich zamestnávateľa a ich zamýšľanej obete. Zaujímavé sú postrehy z mocensko-politického zákulisia postsovietskych republík (hm…, často sa mi vybavil súčasný ukrajinský prezident – demokrat a priateľ Západu).
Čítalo sa to dobre, no v porovnaní s predošlými naozaj drsnými autorovými románmi sa jedná len o taký slabší odvar, navyše mierne presladený.

8 15.11.2018

Druhá kniha série Vzostup Mantichory od Davida Webera, Timothyho Zahna a Thomasa Popa. Po nej už nepochybujem, že aj táto dejová a časová línia bude pre mňa rovnako zaujímavá, ako tie z doby Honor Harringtonovej.
Od chvíle, ako som ju vzal do rúk, sadol si a začal čítať, bolo jasné, že mám veľký problém. Bokom šlo všetko – plánované činnosti, akékoľvek povinnosti, fajčiarska náruživosť, potreba spánku, darmo sa žalúdok dožadoval jedla a vyprahnuté hrdlo pitia. Bolo nesmierne ťažké sa zopárkrát odtrhnúť a uspokojiť aspoň niektoré najzákladnejšie potreby mojej telesnej schránky.
Táto kniha rozhodne patrí medzi tie, ktoré nenechávajú priestor pochybnostiam o tvrdení, že čítanie môže byť skutočnou závislosťou.

„… alebo Dobrodružstvá mladého Ingoldsbyho v boji so strašným Turkom“
Aj takto dajako by bolo možné doplniť názov tejto knihy.
Výčiny mladého Nicholasa Ingoldsbyho učinili z tohto historického románu aleju utrpenia. Mal som čo robiť, aby som si nekmásal vlasy. Šestnásťročný mladík, ešte pred pár týždňami ponevierajúci sa po hnojisku, nevediac, za ktorý koniec uchopiť meč, sa behom niekoľko málo týždňov mení v neuveriteľne výkonnú vražednú mašinu, pričom bratia johaniti môžu len čumieť s ovisnutými sánkami a ticho závidieť. Tak na toto legenda o šľachtickom ľavobočkovi nestačí. To by chcelo skôr pôvod podobnejší tomu Herkulovmu.

8 02.03.2018

Podľa môjho názoru vynikajúca práca obnažujúca slabosť a nedôslednosť súčasného (novovekého) západného myslenia, ktoré kvôli svojmu ignorovaniu či dokonca popieraniu metafyziky, nie je schopné plne a do dôsledkov obhájiť svoju koncepciu ľudských práv. Navyše sa toto dielo vyznačuje stručnosťou (S. Sousedík ide bez zbytočných odbočiek priamo ku koreňu veci) a zrozumiteľnosťou aj pre laického čitateľa.

„… Bůh stvořil člověka, aby byl jeho obrazem, stvořil ho, aby byl obrazem Božím, muže a ženu je stvořil. …“
„Jaká je v křesťanském náboženství v těchto zákonech základní myšlenka, svědčící ve prospěch lidských práv? Tato základní myšlenka plyne z výše uvedeného úryvku Písma a jeho tradičního výkladu: je-li každý člověk dík svému lidství určen k tomu, aby se vztahoval bezprostředně k Bohu, nesmí nikdy sloužit druhému člověku za pouhý nástroj k uspokojování jeho vlastních potřeb.“

„Někdy se zdá, že jediným kritériem pro rozpoznání lidského práva je v naší společnosti již jen skutečnost, že nějaký požadavek zvětšuje prostor mravně ničím neomezené lidské svobody hraničící v tomto případě až se svévolí. To je ovšem povážlivé a má to, bohužel, nepříznivé důsledky pro vážnost lidských práv. Idea lidských práv se totiž sice dosud ze setrvačnosti těší ve sdělovacích prostředcích, a tím i v širších kruzích veřejnosti, jisté popularitě a přízni, ale v odborných kruzích, jak se zdá, začíná být přijímána s rozpaky.“

„Tak jako šíření křesťanské víry však neprobíhá všude zároveň, nýbrž v různých končinách země různě, tak ani k cíli vývoje nespějí podle emancipačních příběhů všechny kulturní okruhy stejně rychle, některé oblasti stojí v popředí, jiné se opožďují. Tyto rozdíly nemění nic na skutečnosti, že cíl dějinného pohybu je jeden jediný a všem civilizacím společný. Odtud, mimochodem řečeno, pochází populární názor, že islámské národy žijí dosud ve „středověku“ a že je třeba vyčkat, až dosáhnou stadia „osvícenství“ (jako by všechny civilizace musely sledovat tutéž předem danou vývojovou cestu!).“

8 31.12.2017

Je len dobre, že sa Tibor Eliot Rostas rozhodol vydať tento súbor esejí knižne a aj takouto formou oboznámiť verejnosť so svojimi myšlienkami. Keď ich pravidelne prezentoval vo vysielaní jedného slovenského rádia, uvádzané príjemným, kultivovaným hlasom, zneli často tak rozumne, presvedčivo... Hodené na papier a takto zbavené hypnotického kúzla dávajú čitateľovi možnosť pristaviť sa, dopriať si čas na nejakú tú kritickú úvahu, utvoriť si názor vlastný, nie pod podmanivou silou hlasu z rádia preberať cudzí.
Táto kniha plná vzletných slov a kvetnatých fráz, občas až takmer ezoterického charakteru, odhaľuje, ako človek, ktorý sa začne príliš zaoberať konšpiračnými teóriami, napokon môže uveriť, že dokázal nahliadnuť kamsi „za oponu“. Stráca kontakt s realitou, začína sa ponárať do tých najfantastickejších bludov a potom, čo neveril už pomaly ničomu, sa dostáva k bodu obratu, za ktorým uverí takmer čomukoľvek, až ostáva úplne dezorientovaný. Preto ani niet divu, že si autor vo svojich tvrdeniach tak často odporuje.
Nechtiac odhaľuje vzorec myslenia, ktorý mu umožňuje vytvárať zdanlivo zložité hypotézy, pričom sa v skutočnosti jedná o šablóny plné najhrubších zjednodušení.

„Mlčanie“ má skôr literárnu hodnotu, keďže informačná hodnota je temer nulová aj vzhľadom k už spomínaným protirečeniam, zjednodušeniam a až príliš častým nepodloženým tvrdeniam uvádzaným ako fakty. Zrejmá je tiež autorova veľmi povrchná znalosť dejín, na ktoré sa tak často odvoláva a ktorými sa snaží podopierať svoje tézy a ktoré až svojvoľne (dez)interpretuje podľa toho, ako sa mu to v danej chvíli hodí. Napriek tomu sa iste dočká nadšeného súhlasu tých, ktorí už beztak súhlasia a sami sa už nejakú dobu pohybujú v tomto Rostasovom názorovom svete.

Nepochybujem, že autor publikoval tieto eseje s tým najlepším úmyslom a iste nemusí byť na škodu veci sa nad načrtnutými myšlienkami a otázkami zamýšľať. No čitateľ tu musí byť obozretný, kritický a radšej byť skeptický, ako podľahnúť prekvapeniu a fascinácii, ktoré v takomto prípade môžu človeka ľahko doviesť do bludného kruhu konšpiračných teórii.

V neposlednom rade môže byť knižka podnetom k zamysleniu sa nad tým, ako vlastne rozmýšľajú ľudia ponorení do sveta týchto teórií.

8 08.08.2015

Patrick DeWitt na príbehu dvoch bratov – hoci v podstate slušných (a ohľaduplných) ľudí, no predsa zabijakov (je zvláštne, ako takéto konštatovanie znie) – vykresľuje, aké márne je ľudské pachtenie sa za bohatstvom a mocou.
Charlie je agresívny jedinec, ktorý si svoj hnev, čo v ňom zanechal jeho otec, vybíja v nezmyselných konfrontáciách spravidla končiacich smrťou jeho protivníkov. Eli, jeho mladší brat, sa z lásky a vernosti k Charliemu necháva do týchto konfliktov zatiahnuť. Časom títo dvaja obávaní zabijaci začnú vraždiť za plat. Čitateľ je do deja uvedený v momente, keď sa vydávajú splniť ďalšiu z úloh, ktorými ich poveruje Komodor – ich zamestnávateľ. To ešte netušia, že táto misia bude ich osudnou. Cesta za ich obeťou sa im čoraz viac komplikuje. Eliho, okrem problémov s jeho koňom Bucom, prenasledujú rôzne zdravotné komplikácie, zatiaľ čo Charlie si rád vypije tak, že nasledujúceho dňa nie je schopný ďalšej cesty. Na svojej púti sa stretávajú aj s rôznymi podivnými príhodami, ktoré neraz vyznejú do stratena, pretože, ako to už v reálnom živote neraz býva, sa nedopátrajú žiadnej príčiny ani sa nedočkajú rozuzlenia.
Prečítanie tohto románu rozhodne nepovažujem za stratený čas, veľmi sa mi páčil aj vynikajúci preklad Martina Kubuša a musím tiež oceniť, že kniha obsahuje naozaj minimum chýb (Artforum 2012), čo rozhodne nebýva samozrejmosťou.
Podtrhnuté, sčítané – plný počet.

Je jasné, že cieľom autora nebolo predložiť vyčerpávajúci výklad dejín západnej civilizácie. Táto kniha je určená širokej laickej verejnosti a vzhľadom k jej – z tohto určenia vyplývajúcej a žiadanej – stručnosti a ľahkej pochopiteľnosti sa zjednodušeniam jednoducho nemohla vyhnúť. Vlastne všetko, čo chcel autor povedať, musel v maximálnej miere zjednodušiť. Absencia hlbších zdôvodnení autorom predkladaných názorov či tvrdení by, pravdaže, mohla viesť až k podozreniam z demagógie, no práve preto, že dejiny nie sú jednoduché, treba sa na ich obraz vedieť pozerať z viacerých uhlov pohľadu a práve k tomuto táto kniha prispieva. Pre záujemcov pravdaže existujú (mnohé aj v českom a slovenskom jazyku) ďaleko rozsiahlejšie a fundovanejšie práce (od tých „populárnych“ až k tým odborného či vyslovene vedeckého charakteru) venujúce sa zvlášť, a náležite podrobnejšie čo do šírky tak do hĺbky, každej z tém tak stručne spomenutých v tomto diele T. E. Woodsa.
Ja osobne som s touto publikáciou spokojný a to nie iba preto, že – vzhľadom k mojim doteraz nadobudnutým (pozor!, netvrdím, že aj správnym) znalostiam a vytvoreným názorom – s Woodsom predkladanými tvrdeniami súhlasím, ale hlavne preto, že práve týmto stručným, zjednodušeným a zjednodušujúcim dielom ukazuje ľuďom skutočnosť, že dejiny nie sú fenoménom jednoduchým a upozorňuje ich aj na iný pohľad na ne a na ich inú možnú interpretáciu. A práve toto, žiaľ, treba asi najviac nám, ľuďom, ktorí prešli systémom európskeho školstva (nie iba komunisti učili ľudí tomu, čo sa im hodilo). Práve toto je jedna z tých kníh, ktoré môžu dokázať to, že nám otvoria oči, že budeme schopní aspoň o niektorých veciach začať premýšľať aj inak, než sme boli naučení.

Kniha „Mým marodům“ je z prevažnej časti súborom článkov uverejnených v rozpätí niekoľkých rokov v dennej tlači a periodikách. Osobne by som dal prednosť úprave do kompaktného celku, čím by sa autor mohol vyhnúť častému a zbytočnému opakovaniu tém a myšlienok.
Usporiadanie článkov spôsobilo, že moje priebežné hodnotenie či skôr dojem z knihy sa stávali čoraz negatívnejšími. Spočiatku je kniha venovaná témam medicíny, zdravotníctva, farmaceutického priemyslu, zdravia, chorôb a uzdravovania. Neskôr autor prechádza k problémom politicko-spoločenským až prechádza k politike samotnej a v súvislosti s ňou neobchádza ani tému „globálneho otepľovania“. Stáva sa politickým komentátorom.
Jan Hnízdil si zoradením článkov od tém, ktoré priamo alebo veľmi úzko súvisia s jeho (širšie ponímanou) odbornosťou lekára, pripravil pôdu k tomu, aby sa, po tom, čo sa v očiach čitateľa etabluje ako autorita, v poslednej časti knihy s takto nadobudnutým „image“ mohol s rozmachom venovať záležitostiam, v ktorých v skutočnosti nie je o nič väčším odborníkom než väčšina čitateľov tejto knihy. Teda sa ustanoví do pozície autority, ktorou v daných otázkach nie je, aby sa potom z tejto pozície vyjadroval k problematike ekonomiky, politiky, životného prostredia atď.
Začne hartusiť proti „psychopatom“ v českej politike (no napr. o tých v Bruseli ani nezavadí). Kritizuje najmä Václava Klausa za to, že sa vyjadruje k veciam, ktorým podľa neho nerozumie (a aby ho znemožnil, predkladá parodovanú verziu jeho prejavu pred americkými senátormi), zároveň sa sám neváha vyjadrovať k tomu istému, pričom sám má ešte slabšie predpoklady porozumieť danej problematike. Pritom V. Klaus predsa predkladá svoje názory na problematiku environmentalizmu a klimatických zmien z pohľadu ekonóma (samu problematiku životného prostredia nijako nespochybňuje) a inak sa odvoláva na literatúru iných odborníkov, na čo vždy upozorní. J. Hnízdil žiaden problém s nedostatkom vlastnej odbornosti v týchto oblastiach, a z neho vyplývajúcich obmedzení, proste nemá – názory mainstreamu sú preňho písmom svätým, nediskutuje o nich, nedôvodí, proste tomu tak je, zrejme iba preto, že on tomu verí a to predsa stačí. Kto odporuje jeho vžitým názorom týkajúcich sa oblastí ekonómie a politiky (demokracia anglosaského sveta vs. občianska spoločnosť), teórie príčin klimatických zmien a holistického videnia vesmíru, je skrátka psychopat. On sám nemá potrebu svoje postoje obhajovať, tie proste správne sú.
Ak už sa odvoláva na iné autority, potom najmä z oblasti psychiatrie. Zaujímavé je, že zatiaľ čo je schopný vidieť a kritizovať neustále zmeny postojov vedy napr. v oblasti zdravia, výživy, liečby a farmácie, vôbec ho tento fenomén netrápi v oblasti psychológie a psychiatrie, kde nemá problém odvolávať sa na kdejaké výskumy (zdá sa, že predovšetkým na tie, ktoré mu vyhovujú).
U svojej osoby tiež hravo prehliada práve tie sklony, ktoré ho u protivníkov, ktorých si vybral, toľko iritujú a to sú hlavne isté prvky narcizmu. Aj úvod začína ako nejaký guru (či skôr zneuznaný génius) svoj životný príbeh. Prehliadne máju zastierajúcu zrak, uvidí veci aké sú a keď začne upriamovať pozornosť svojho okolia na skutočnosti tohto sveta a ponúkať riešenia, všade jeho géniom opovrhnú, takmer nikto preňho nemá kúsok porozumenia. Rád dáva najavo svoju sčítanosť, všeobecnú rozhľadenosť, znalosť rozličných štúdií (aj mimo svojho odboru), svoje bohaté skúsenosti etc., etc. Ku koncu knihy venuje jej značnú časť opäť svojej osobe, ktorej štylizáciu do roly obete mediálnych atentátov strieda s vlastnými útokmi na svojich protivníkov. Vôbec mu nevadí, že v predošlých článkoch niekoľkokrát spomenul, že by sa mal takýmto reakciám vyhýbať, no zrejme neodolal možnosti vysvetliť, ako mu bolo ubližované.
V mojich očiach týmto knihu ako celok značne znehodnotil.

8 15.03.2015

Z jednej strany: (SPOILER!) Komorný príbeh odohrávajúci sa na jednom jazere a jeho brehoch kdesi v ešte takmer nedotknutých kútoch Ameriky osemnásteho storočia, plný opisov prekrásnych prírodných scenérií. Hlavní aktéri, ktorí sa tu vzácnou náhodou tak pekne zišli, striedavo upadajú do indiánskeho zajatia, aby z neho mohli za dramatických okolností unikať. Podlí červenokožci zo zlého kmeňa (z pohľadu Francúzov však kmeňa dobrého), ktorí si nenechajú bielymi mužmi vziať svoje skalpy (ani skalp svojej zajatkyne unesenej z dobrého kmeňa) – naopak, v zhode so svojou divošskou prirodzenosťou sa rozhodnú, že si vezmú skalpy oných bielych mužov (ktorí s tým však napodiv nesúhlasia a asi aj preto jednostaj červeným mužom unikajú) – za všetku svoju prefíkanú ukrutnosť ťažko zaplatia. Po tom, čo zúčastnení zložia tejto romanticko-dobrodružnej zápletke svoju krvavú daň, duo hlavných hrdinov, teraz už mladých bojovníkov, spokojné odchádza do svojich lesov v ústrety sláve a ďalším dobrodružstvám v nadchádzajúcom vojnovom konflikte. Odchádzajú aj ostatné preživšie postavy, avšak tie, ako sa zdá, v ústrety zabudnutiu. V knihe siahodlho a nespočetnekrát opisované dielo ľudských rúk autor ponecháva napospas divokej prírode a zmaru. Samotný záver vyznieva (aspoň pre dnešného čitateľa) dosť zmätene, keďže hlavný hrdina celej série sa vôbec nezachová romanticky, teda „správne“ romanticky (i keď súčasníci p. Coopera boli zrejme spokojní).

Z druhej strany: Takéto knihy by sa mali zakázať, jestvujúce výtlačky zabaviť, zrecyklovať, dávno zosnulého autora morálne odsúdiť a meno jeho hodiť na nejakú čiernu listinu! Ťažko uveriť, že je ešte možné, aby v časoch a ovzduší našej modernej euroatlantickej civilizácie, tobôž na území zaručene slobodnej a tolerantnej EÚ, ktorá prvá prináša svetlo všetkých osvieteneckých ideálov ubolenému svetu, mohol niekto prechovávať či dokonca šíriť čosi také! Že je možné, aby takéto diela mohli obyvatelia Únie stále voľne nachádzať vo svojich verejných knižniciach! Lež som optimistom a nestrácajúc nádej pevne verím, že sa dajakí aktivisti spamätajú, nejaké akčné MVO sa pustia do boja a za pomoci bruselských súdruhov urobia poriadky s touto neúnosnou situáciou a konečne presadia ideologickú čistotu literárneho sveta!
Táto príšerná kniha z barbarských čias, keď sa naša civilizácia iba začínala z dôb temna predierať ku svetlejším zajtrajškom, je plná nezakrývaných sexistických narážok, schvaľovania rodovej nerovnosti, urážok pôvodných obyvateľov amerického kontinentu, podnecovania rasovej nenávisti (či aspoň neznášanlivosti), predsudkov a vojnového štváčstva! Obsah knihy prestupuje všetky hranice politickej korektnosti!
Navyše sú v nej vyzdvihované akési cnosti, ktoré už nielenže dávno vyšli z módy, ale dnešná mládež by o nich radšej nemala mať ani poňatia!
Snáď jediní, ktorí by mohli mať z textu aký-taký osoh a potešenie, sú milovníci prírody, ktorí by mohli nájsť zaľúbenie v romantických opisoch divokej krajiny a prírodných scenérií za všetkých svetelných podmienok. Pravdaže, iba ak by dobrá ruka dohliadajúceho komisára najčiernejším tušom začiernila všetky tie vyššie spomenuté ohavnosti.

(Tie ironické poznámky som si skrátka nedokázal odoprieť.)

8 22.01.2014

Mám zato, že nejeden človek pôvodne vychovávaný vo viere v Boha sa od nej a od Neho vzdialil práve kvôli nesprávne pochopenému Desatoru, keď ho ešte v detstve začal vnímať ako príliš prísne a zväzujúce. Mnohým už nadobro ostala v mysli takáto mylná predstava, ktorá nielen spôsobila ich postupný odklon od viery, keď dali prednosť „slobode“ agnosticizmu či ateizmu, ale dodnes im v kombinácii s predstavami o „vedeckých poznatkoch“ získanými na školách a z médií bráni v akejkoľvek snahe skutočne porozumieť kresťanskej vierouke.

Táto útla kniha môže otvoriť iný uhol pohľadu na Desatoro Božích prikázaní a môže pomôcť lepšie pochopiť podstatu kresťanskej viery.

8 30.10.2012

Prežiť môže iba jeden! King sa tu trochu pohral s myšlienkou, že aj takejto nejakej reality show by sme sa jedného dňa mohli dožiť a možno aj takto dajako by mohla vyzerať (alebo aj úplne inak – o jej konkrétnu podobu tu predsa vôbec nejde). Je na zamyslenie, či naša moderná „kultúra“ môže zájsť (slovo dospieť sa tu asi nehodí) až do takýchto extrémov, takto ďaleko. Myslím, že môže. Stále zadlženejší, zbedačenejší, hladnejší a čoraz otrlejší plebs bude treba voľajako zabaviť, nech nerebeluje a poslušne čučí na obrazovky (pre tých, ktorí už po návšteve exekútora nebudú mať do čoho, nainštalujeme na námestíčko veľkoplošné). A na všetko odhodlaných jedincov by sa možno už aj dnes našlo dosť. Že prečo to ja takto škaredo vidím? Pretože veď totoť, oné, lebo stále sa tu serkáme s nejakými právami pre také či onaké skupinky, oháňame sa celým ľudstvom a myslíme na budúce generácie, no život jedinca má čoraz menšiu a menšiu hodnotu. Tak toľko krátke zamyslenie.
Kniha, aj keď sa čítala ľahko, bola dlhá až dosť. Prásk, prásk, prásk; bum („poštovní pytel“), a než to príde znova, pár porcií bolesti a bohato zaliať dialógovou omáčkou, nech máme aj niečo psychológie. Napokon záver bez pointy vyznievajúci kamsi do stratena a skorého zabudnutia. Na Kinga dosť slabé. Toto „zbuchnúť“ mu mohlo trvať možno len o čosi viac, než mne prečítať to po ňom. Och..., ale čo ja to tu vlastne píšem – veď on to má (viď autorov úvod) na svedomí Bachman!

/Ej, ale nedá mi! Môcť tak poslať zakaždým, po tom ich rabovaní, na pochod aspoň tú 100-večku zo 150-tich poslancov nášho slovutného parlamentu... Ale to, pravdaže, nemyslím vážne! To viete – chcel som to iba málinko roztiahnuť, ešte trošičku toho natrepať, nech vás tu udržím o čosi dlhšie, no a vôbec – mám už v nohách mnoho míľ, sprostú hlavu ešte sprostejšiu a vlastne som to ani nepísal ja, ale kýsi ďas z čiernych hlbín mojej, inak nežnej, duše./

8 25.10.2012

Dve nosné tézy:
Boh neexistuje!
Rímskokatolícka cirkev je zločinecká organizácia, ktorú treba odstrániť z tváre Zeme!

Na úvod záruka objektivity a nepredpojatosti (str. 13):
„Jeden fakt lze ale pokládat za nezvratný. Že všechna konstatování a popisy božích vlastností jsou lživá, protože nelze popsat to, co nikdo neviděl. A tuto skutečnost budeme mít na paměti při studiu Bible.“

Jeden príklad autorovej predstavivosti (str. 66):
„17. I uslyšel Bůh hlas dítěte; a anjel boží s nebe zavolal na Agar...

O vlastnostech a schopnostech andělů jsme se již bavili. Tady se přidává schopnost hovořit hebrejsky a potvrzuje se obava, že se dopouštějí trestného činu. Je zde potvrzeno, že se nacházejí v nebi. Nebe je prostor nad našimi hlavami, ve kterém se nepřetržitě pohybují tisíce letadel. Andělé v nebi přímo ohrožují bezpečnost letového provozu a životy statisíců pasažérů! Jak se k této otázce postaví církev? Připustí raději fakt, že andělé jsou vymyšlená fikce, aby neriskovala trestní stíhání pro trestný čin obecného ohrožení?“

Pán Vaněk na stránkach svojej knihy tvrdí, že Bibliu prečítal päťkrát. No, prečítať si nejaký text, a pochopiť prečítané, v tom môže byť podstatný rozdiel.

Týmto „akčňákom“ som s pánom Hetešom náš vzťah autor-čitateľ začal a zároveň aj nadobro ukončil. Márnosť nad márnosť (a trápnosť nad trápnosť).
Chcel som nejakú nenáročnú akciu aspoň vzdialene pripomínajúcu Kulhánkove svetlejšie okamžiky, ale – „smolka“ – v tomto prípade som natrafil na akési presladené a neuveriteľne naivné čudo z červenej knižnice, maskované ako sci-fi thriller. Všetka vtipnosť situácií a dialógov vyšumela už v úvode, ktorému realizačný tím tajného projektu, zložený zrejme zo samých komikov, dodáva atmosféru lacného sitcomu. Nasledovalo už len čoraz väčšie utrpenie. Charaktery postáv (vrátane tých hlavných) boli až neskutočne ploché. Hlavný aktér Larry? Čistý debil, akého možno stretnúť hocikedy niekde na ulici. Ale ako postava agenta v elitnom tíme supertajného projektu NSA…? K tomu len ťažko uveriteľné kulisy – na jednej strane megapolis budúcnosti, na druhej technológie, ktoré už dnes zastarávajú.
Z celkom zaujímavého (i keď nie nového) nápadu so značným potenciálom sa autorovi podarilo vyrobiť úplnú katastrofu. Podarilo sa mi to dočítať iba kvôli tej zvedavosti, ako Petr Heteša z tohto autorského „priekaku“ vybŕdne (nevybŕdol – ani ten koniec to nijako nezachránil, priam naopak).

7 08.12.2018

Je tomu už mnoho rokov, čo som čítal toto dielo, spomienky už vybledli a akiste odvtedy prešli zmenou aj mnohé moje názory, ale dodnes som sa nezbavil dojmu, ktorý vtedy táto kniha vo mne zanechala, a to, že autor začal tam, kde mal končiť (toto nebudem rozoberať, no tí, ktorí čítali, snáď pochopia). Taktiež som sa nemohol zbaviť pocitu, že ide o jednu z tých prác, u ktorých prianie bolo otcom myšlienky.

Ako skonštatoval sám autor – je to rozprávka pre dospelých. Jej posolstvo je jasné a jednoduché.

Celé state takmer nekonečného útrpného úvodu som napokon začal preskakovať. Nemal som už trpezlivosť stále sa ponárať do toho nekončiaceho prúdu sebaoslavných aj sebamrskačských výlevov nahádzaných na papier s maniakálnou svereposťou starej zatrpknutej intelektuálky, ktorá sa sťažuje na všetko možné-nemožné. Keď vymenovala snáď všetkých známych aj menej známych talianskych hrdinných vlastencov 19. a 20. storočia, pričom svoj osud exulanta neustále prirovnávala k ich osudom, to som mal už naozaj dosť.

Fallaciová je, či presnejšie bola, taká typická radikálna (až militantná) intelektuálka – plné ústa lásky k ľudstvu, pričom sa rýchlo ukazuje, že tým vlastne myslí iba jeho malilinkú časť, pretože tú ostatnú, tú ďaleko-ďaleko väčšiu, príšerne nenávidí. Potom sa ešte ukáže, že aj na tej milovanej má vlastne rada hlavne jej kultúru. A naostatok vypláva na povrch, že viac ako na ľudských životoch jej záleží na kultúrnych pamiatkach (resp. na tom, čo ona za ne považuje). Na pomaľovaných plátnach, otesaných šutroch, kusoch šrotu (napr. kovových konštrukciách ani nie storočných mostov)… To všetko je pre ňu zrejme dôležitejšie než duchovné základy našej civilizácie a zjavne dôležitejšie ako nejaké životy (ona sa viac, než všetkých tých chemických, biologických a iných zbraní, bojí o kdejaké pamätníky našej civilizácie; alebo ešte inak – veci samej si cení viac, ako samotného jej tvorcu).
Zatrpknutá, stará a rakovinou postihnutá žena, ktorá v živote nenašla skutočné naplnenie (a na svoje diela preto zhliada ako na svoje deti), ktorá sa bije o svoj život zubami-nechtami. Ktorá sa aj z obáv pred fatwou utiahla do exilu, pretože aj napriek všetkým deklaráciám má o svoj nenaplnený život predsalen strach. Táto žena ale nezaváha, keď môže z pohodlia svojho newyorského bytu donkichotsky, veľkohubo a teatrálne vyhlasovať vojnu celému moslimskému svetu.
Fallaciová bola novinárka, vojnová korešpondentka. Hm… A napriek tomu – nie sú pre ňu dôležité a potrebné nejaké dôkazy (ono vlastne v skutočnosti u týchto povolaní zrejme ani tak nejde o nejakú pravdu, skôr o propagandu, ako to ostatne máme možnosť denno-denne vidieť). Dôležitejšie sú jej dojmy a ciele. Pri presviedčaní čitateľov sú prostriedky vedľajšie. Saddáma Husajna (napr.) obviní z výroby a držania všetkého, na čo si len dokáže spomenúť. Stačia jej k tomu špekulácie politikov (resp. výplody spravodajských služieb ako prostriedky v ich hrách) a novinové titulky.
Text je tiež prostý akýchkoľvek „tvrdých‟ čísiel, miesto toho sa čitateľovi dostáva nepretržitý prúd emotívnych (miestami až hysterických) výlevov plných nenávisti a chorobnej zloby. Okiadza (teraz neriešim, či právom alebo neprávom) kde-koho (pretože ona má s kde-kým nevybavené účty), každých pár strán niekomu „pľuje do tváre“. A všetku, hocakú, nespravodlivosť sveta berie osobne, akoby práve ona bola akýmsi univerzálnym svedomím ľudstva. Akékoľvek utrpenie predošlých generácií vzťahuje aj na seba. Čo je zaujímavé – chyby už nie.
Je to veľmi ťažké a smutné čítanie, táto kniha. Fallaciová akoby sťa sopka chrlila svoj desaťročia zbieraný hnev do výšin a všetkých strán, snažiac sa ním zasiahnuť celý svet. A 11. september 2001 nie je dôvodom, ani akýmsi ventilom – stal sa jej iba krycou zámienkou pre vypľutie všetkého toho jedu.

Viem – omnoho viac sa v tomto komentári zaoberám osobnosťou autorky, než knihou samotnou. Nedá mi inak, pretože toto je jedna z tých kníh, ktoré omnoho viac vypovedajú o svojom autorovi, než o témach, ktorým sa venujú.
„… Konečně proto, že se vždy řídím příkladem svého slavného krajana. Naprostého vyhnance Danta Alighieriho, který říkal: ‚… Nestarej se o ně, jen se podívej a jdi dál.‘ Jsem v tom mnohem důslednější než on: jdu dál, aniž bych se vůbec dívala.
Teď se však chci zabývat jistou výjimkou. Mám na mysli jednu konkrétní cikádu, jejíž jméno, pohlaví a identitu ignoruji a která mne nařkla… Ale ne, vážený pane, paní, nebo něco mezi tím. Nikoli, má vzteklá pijavice, můj ubohý posle chudoby…“

Predsa z tejto knihy možno získať hlbokú (a varovnú!) skúsenosť. Oriana Fallaciová tu totiž na sebe samej , i keď určite nechtiac, demonštruje čitateľovi odstrašujúci príklad toho, čo to s človekom urobí a kam ho to dovedie, keď v sebe necháva celé roky bujnieť zatrpknutosť, nenávisť a hnev. A ktoré k ich rastu kŕmi svojou dušou.

7 07.07.2018

Autor nás vedie k lepšiemu chápaniu toho, ako prežívať našu vieru, prečo je také dôležité jej rozumové poznanie a ako v nej duchovne rásť. Zároveň upozorňuje na mnohé úskalia, s ktorými sa na našej ceste musíme potýkať.
Určené najmä ľuďom, ktorí prežívajú svoj život vo viere sami, mimo spoločenstva, alebo iba v malých charizmatických spoločenstvách a ktorí nerozumejú tomu, prečo by sa mali opierať aj o Cirkev. Brožúrka by mohla byť prínosnou aj pre všetkých tých, ktorí síce túžia po nejakom duchovnom živote, ale majú problém s akceptovaním autority a Desatoro vnímajú iba ako systém príkazov a zákazov; pre všetkých, čo chcú Ježiša, ale odmietajú Krista. Nevynecháva ani veriacich, síce žijúcich v spoločenstve, účastných sviatostí a života farnosti, no vnímajúcich vieru a úkony s ňou spojené formálne.
V neposlednom rade môže jej prečítanie byť k osohu aj skalným ateistom, ktorí dokážu byť tak suverénni vo svojom presvedčení, že oni predsa tomu náboženstvu tak rozumejú a toľko o ňom vedia (veď sa s ním stretli v detstve, súdružka im v škole povedala, na výške ich osvietilo, a dokonca videli Bibliu!) a preto ho chápu ako prostriedok moci, ktorý si vyžaduje zaslepenosť, až tuposť podriadenej masy, a že viera nemôže mať so zdravým rozumom nič spoločné. Je to iba nejakých 40 strán textu a s trochou pokory (problém?) – a s mysľou otvorenou pre pochopenie druhého – sa to dá zvládnuť.

„… Zákon totiž nebol daný preto, aby nás obmedzoval a trápil, ale preto, aby nám ukazoval cestu k Pánovi. Nie je teda cieľom dodržiavať zákon, ale vďaka dodržiavaniu zákona napredovať na ceste spásy. Zákon je totiž prostriedok, nie cieľ.“

7 04.04.2018