booklovertina komentáře u knih

Nie je to tak dávno, čo som skladala nadšené ódy na Steinbeckovu knihu Neznámemu Bohu, no ak som pri nej hovorila o úžase, prekonaných očakávaniach či priam neskutočnom spôsobe, akým autor dokázal zachytiť dychberúce scenérie, nebolo to nič v porovnaní s románom Na východ od raja, ktorý (ako som mala možnosť presvedčiť sa) je za Steinbeckov magnum opus označovaný celkom oprávnene.

Generačný román, rodinná sága, modernejšie prerozprávanie jedného z najznámejších biblických príbehov či možno z každého čosi – na tom, ako Na východ od raja označíme, až tak nezáleží, dôležitejšie je, že je to vskutku majstrovské dielo americkej literatúry. Príbehy Traskovcov a Hamiltonovcov totiž nie sú len príbehmi daných rodín, nie sú len kúskom popísaného papiera, ale sú príbehmi nás všetkých.

Steinbeck sa so svojimi postavami nemaznal, z generácie na generáciu z nich doslova žmýkal dušu, obnažoval ich v celom ich hneve a bolesti, no čas od času im doprial aj závan príjemných chvíľ. Vychádzať s nimi nebolo vždy ľahké, no tvárou v tvár ich nedokonalostiam si uvedomíte jedno – Steinbeckove postavy sú až bolestivo ľudské.

Balansovanie na hranici dobra a zla, putovanie po známych chodníčkoch i hľadanie si vlastnej cesty, nenávisť, zatracovanie aj odpúšťanie. Cnosť a hriech či možnosť voľby, ktorá nám bola daná. Steinbeck život v Salinaskom údolí ani zďaleka nevykreslil len čierno-bielo, práve naopak, dal nám možnosť uvedomiť si, že i dobrota v sebe ukrýva kúsok zla (a naopak), respektíve že svetlo bez tmy existovať nemôže.

Možno sa pri prvom strete s románom zháčite, možno vás jeho hrúbka privedie na pochyby, no nenechajte sa odradiť, Na východ od raja za ten čas stojí. Výborné, výborné a ešte raz výborné.

16 10.04.2022

Vynikajúce, úžasné, dokonalé... Superlatívov na označenie Majstra a Margaréty by som mohla vymýšľať donekonečna a stále by ich nebolo dosť, stále by to nestačilo na zachytenie tej geniálnej absurdity či absurdnej geniality, ktorou sa román vyznačuje. Na prvý pohľad sa vám môže javiť len ako nejaká švihnutá rozprávka (a ak ju tak chcete vnímať, kľudne to urobte), no ak prebudíte svoju fantáziu a necháte ju žiť vlastným životom, ak načriete pod povrch o čosi hlbšie a popredierate sa jednotlivými vrstvami, dostanete oveľa, oveľa viac ako len niečo bláznivé či fantastické.

Tu na vás vyskočia viacdimenzionálne kontrasty dobra a zla, tam na vás budú mávať početné alúzie, nevyhnete sa zosmiešňovaniu spoločnosti a systému či nadľahčenému vyobrazeniu hriechov a nakoniec zistíte, že diabol je v podstate sympaťák. Trochu filozofie, kúsok histórie, štipka mravouky a tak akurát grotesky, aby ste dostali chuť preháňať sa na metle nočnou Moskvou len v Evinom rúchu.

Jednoducho geniálne. Takéto fantazmagorické, absurdné chobotiny, ktoré pod nánosom poriadnej dávky bizarnosti ukrývajú niečo hlbšie, ja môžem. Slovami ani neviem opísať, ako veľmi som si tento príbeh užila, no ak ste Majstra a Margarétu ešte nečítali, hovorím vám, napravte to, rozhodne neoľutujete.

16 01.06.2021

Hoci sa povinná literatúra v školách zavádzala s cieľom oboznámiť deti s najvýznamnejšími dielami svetovej tvorby a motivovať ich k čítaniu, prívlastok „povinná“ sa jej v mnohom vypomstil a na študentov mal skôr opačný vplyv. Raz za čas sa však aj medzi tými „nanútenými“ objavil autor, ktorý si získal srdcia mladých čitateľov – zaujal, dojal, opantal.

Z takých bol aj Remarque, ktorý si mnohých (vrátane mňa) získal kultovým románom Na západe nič nové a hoci som si dlho myslela, že ten už nijako neprekoná, paradoxne ma s každou ďalšou prečítanou presviedča o opaku.

Ach, Remarque, čo si mi to urobil? Naľahko zbalená som nasadla do auta očakávajúc pokojný výlet – cestu  lemovanú prekrásnym výhľadom, kde-tu náznak dobrodružstva – no už po pár stranách či kilometroch som sa ocitla tvárou v tvár nečakanému zrázu, ktorý ma vymrštil priamo do srdca turbulentného závodu. Doslovného aj metaforického.

Horský vzduch a zdanlivo pokojná atmosféra vyvolaná takmer nedotknutou prírodou sa postupne, spolu s „oťukávaním si“ okolia a spoznávaním postáv, menila z ležérnej na búrlivú, z nedotknuteľnej na emočný vodopád. Zo švajčiarskych hôr do Paríža, z Paríža do Ríma, z Ríma do Benátok. Trpkosladké precitnutie, paradox života...

Ľúbostné príbehy veľmi nemusím, no Nebo nepozná obľúbencov si ma získalo. Zrejme preto, že v ňom nešlo ani tak o lásku romantickú (hoci tá sa v príbehu mihla tiež), ale skôr o lásku k životu. O vášeň prameniacu zo života na hrane, o túžbu vychutnať každučký okamih a s tým spojenú obavu, že času nie je nazvyš.

Podmanivý príbeh Remarque okorenil jedinečným štýlom a myšlienkami na zamyslenie, čím vytvoril čosi nezabudnuteľné, čosi, čo si vás k sebe pripúta a nedovolí vám "vystúpiť", pokým neprefrčíte cieľovou rovinou. Či už Remarque píše o vojne, o láske alebo o živote (a umieraní), získa si vás ako nikto iný.

13 03.11.2021

Nie, nie a ešte raz NIE! Som z generácie, ktorá na Harrym Potterovi vyrastala, už od decka som hltala knihy jednu za druhou, len čo sa objavili na pultoch kníhkupectiev (ani nemusím hovoriť, že som ich prečítala nie raz, ale neskutočne veľakrát), zbožňovala som filmy a repliky som vedela recitovať spolu s hercami, ale toto NIE! Prekliate dieťa som prečítala po dlhom váhaní, počula som na to pozitívne aj negatívne ohlasy a bola som dosť skeptická pustiť sa do toho. Predsa len, kúzelný svet Harryho Pottera bol už roky "uzavretý", Rowlingová vytvorila niečo, za čo môže byť právom hrdá, a tak som váhala, či si chcem "rozšíriť" tento príbeh o najnovší diel. Môžem len povedať, že prečítanie tohoto odpadu ľutujem, vidím v tom len nepodarený pokus o obnovenie slávy, vytlčenie financií z verných fanúšikov. Keby som mohla zabudnúť, že niečo ako Prekliate dieťa existuje, tak to urobím. ALe aspoň som sa rozhodla, že existenciu tejto knihy budem ignorovať, akoby sa to ani nestalo, HP má pre mňa navždy 7 dielov.

Moja prvá "mornštajnovka" a musím povedať, že som nebola vôbec sklamaná. Zo začiatku som bola síce mierne zmätená, kto-čo-ako, no ako som čítala ďalej, všetko do seba začalo pekne zapadať. Určite sa chystám aj na iné knihy od autorky

10 02.03.2020

Myšlienka na ďaleké svety a mimozemské civilizácie dokáže vzbudiť pozornosť a úžas nejedného z nás – možno aj preto sa sci-fi literatúra teší takej obľube. Neznáme planéty, ktorých zákonitostiam nerozumieme, medziplanetárne lety, skafandre, tajomné oceány podivnej konzistencie či zdanlivo nikam nevedúca snaha o pochopenie. Výpočty, vynálezy, nekonečné pokusy, sem-tam nešťastné úmrtia. Stanisław Lem to v Solarise všetko kĺbi, pridáva štipku dobrodružstva a ešte čosi navyše.

Napriek veľavravnému názvu i samotnému prostrediu, kde sa dej knihy odohráva, totiž Solaris neponúka to pravé orechové len milovníkom vedecko-fantastických príbehov – na svoje si prídu aj tí, ktorých fascinuje ľudská psychika. V jeho rozbúrenom vnútri, tam kdesi uprostred neustále sa meniacich vĺn, sa totiž ukrýva aj poriadna dávka psychológie.

Autor na pozadí výskumnej misie (a s ňou spojenými komplikáciami) načrtáva problematiku ľudskej nátury – polemizuje o našich najtajnejších túžbach či obavách, dotýka sa otázky svedomia a tvárou v tvár nečakanému nezáujmu či otvorenej ignorácii poukazuje na neschopnosť, nevôľu (alebo možno dokonca strach) človeka akceptovať skutočnosť, že nie je stredobodom vesmíru.

V Solarise sa tak na jednej strane stretávame s poriadne vyšperkovaným, sci-fi terminológiou nasýteným opisom planéty, pričom spoznávame nie len jej súčasnú podobu, ale i históriu, na druhej strane sa prostredníctvom nepochopiteľnej a poriadne mentálne vyčerpávajúcej situácii, do ktorej sa dostávame spolu s výskumníkmi, ocitáme pred zdanlivo neriešiteľným problémom rozhodovania. Čo je morálne správne či únosné a ako by sme sa v danej situácii zachovali my?

Na sci-fi si veľmi nepotrpím, no čosi na psychologickom aspekte knihy v spojení s Lemovým vycibreným štýlom, vďaka ktorému som mala pocit, že sledujem poriadne prepracovaný film, ma totálne dostalo. Solaris je ako fascinujúca halucinácia hraničiaca s nočnou morou, z ktorej sa nedá prebudiť – vyvolá bezmocnosť, dezorientuje a zanechá plno nezodpovedaných otázok, no zároveň absolútne pohltí a očarí. Jednoducho wau!

9 03.11.2021

Hoci sa Pýcha a predsudok už dlhé roky radí k nesmrteľným klasikám, ja som sa jej až donedávna vyhýbala ako čert krížu a ani za nič na svete som si nedokázala predstaviť, že by ma niekedy zlákala si ju prečítať. Dobová romantika priam prekypujúca mizogýnnym, respektíve patriarchálnym zmýšľaním, ktoré bolo pre to obdobie dejín príznačné? Ech, nie, vďaka. Ako sa však hovorí, "človek mieni, Pán Boh mení", a tak sa aj v mojom prípade nepredstaviteľné stalo skutočnosťou a ja som po nej (síce s poriadnou dávkou predsudkov) predsa len siahla... a ostala som milo prekvapená

Štýlovo si ma Austenová podmanila od prvých stránok, získala si ma mimoriadne príjemným, no zároveň sofistikovaným prejavom so štipkou svojského humoru (hoci ťažko povedať, do akej miery za to mohla sama autorka a do akej zase preklad či dobová aktualizácia), zato príbehu samotnému i toľko ospevovaným postavám to istý čas trvalo. Dobrú polovicu knihy mi pripadali viac-menej triviálne - do istej miery sympatické (i nesympatické), no nie prehnane zaujímavé - a ja som stále čakala na nejaký zlomový bod, moment, kedy konečne pochopím, prečo sa Pýcha a predsudok stala nezabudnuteľným príbehom lásky. 

Nuž popravde, nijaký taký konkrétny okamih nenastal, Pán Darcy a slečna Benettová (ich príbeh a príbeh ľudí ich srdcu drahých) sa mi do priazne votreli len tak akoby náhodou, celkom nenápadne, no zrazu ma mali, držali ma a nechceli pustiť. A ja som aj napriek tomu, že už som vopred vedela, ako to celé skončí (nevýhoda nesmrteľných príbehov), hltala stránku za stránkou (no nie nenásytne, ale elegantne, s istou pózou vyhovujúcou spoločenskému dekóru). 

Austenová mimoriadne trefne zachytila pravú tvár vtedajších sociálnych pomerov i problémov, ktoré z nich vyplývali (spoločenské očakávania, triedne rozdiely, manželstvá z rozumu či dobiedzaví príbuzní) a hoci sa ani toto dobrodružstvo neobišlo bez zádrheľov v podobe mimoriadne otravných vedľajších postáv, musím konštatovať, že Pýcha a predsudok si ma predsa len získala. Príjemný príbeh, ktorý ma presvedčil, že po knihách Jane Austenovej musím niekedy siahnuť znova.

8 10.04.2022

Opäť raz som nahliadla do Remarqueových kníh a opäť raz som ostala očarená jeho rozprávačským umením, vďaka ktorému aj na pozadí nezávideniahodnej, neútešnej situácie, akú prinieslo medzivojnové obdobie a s ním súvisiaca hospodárska kríza, dokázal vykresliť nádherný príbeh o sile priateľstva a výnimočnej láske, ktorá prišla nečakane a aj napriek počiatočnej opatrnosti sa postupne vplížila do sŕdc oboch zainteresovaných. Láske, ktorá ich povzniesla do výšin a svojimi pestrými farbami premaľovala ošumelé zátišie zmierenia sa s neschopnosťou opätovne sa vrátiť do normálneho života, len aby ich život opäť zrazil na zem, tak ako to vie len on.

Troch na prvý pohľad odlišných kamarátov, ktorí spolu prežili vojnu a navzájom sa neustále podporujú a neraz dobromyseľne prekárajú, si jednoducho nemožno nezamilovať. Každý jeden z nich má na život trochu odlišný pohľad a nie vždy sa zhodnú, no keď príde na lámanie chleba, držia spolu. Spolu pracujú, zabávajú sa, delia sa o financie i jedlo. Jednoducho kamarátstvo až za hrob. Remarque vykreslil sympatické, nesmierne ľudské postavy, ktoré síce nie sú dokonalé, o to autentickejšie a prijatľnejšie však na čitateľa pôsobia.

Mnohé nádherné myšlienky z knihy, nad ktorými sa oplatí pozastaviť, zamyslieť sa a precítiť ich, sú aktuálne ešte aj dnes a už tak nádhernemu príbehu dodávajú ešte väčší šmrnc. Nuž, nadčasovosť Remarqueovi rozhodne uprieť nemôžeme. Oplatí sa prečítať.

7 01.06.2021

Ako tak čítam komentáre (najmä tie negatívne), tak mám pocit, že čitatelia, ktorí z knihy neboli až takí nadšení, ju čítali len s vidinou humoru, zasmiatia sa. O tom ale tá kniha nebola. Samozrejme, boli tam aj vtipné momenty, no skôr sa zameriavala na psychológiu človeka (ako spôsob života rodičov vplyvňuje deti a celý ich život), na vzťah medzi rodičom a dieťaťom, ktorý je nie vždy ideálny (pretože aj ten je poznačený výchovou a správaním rodičov) a či chceme alebo nie, nie vždy si s mamou či otcom máme čo povedať a potom to tak vyzerá - rozhovory o ničom, vata na vyplnenie ticha. Tá kniha nemá byť len vtipným, autentickým zobrazením vzťahu rodič - dieťa, ale analýzou človeka. Aspoň podľa mňa. Od Hakla to bola prvá kniha, ktorú som čítala a určite ešte siahnem po ďalšje od neho.

7 04.01.2020

Klobúk na hlavu, hviezda na prsia, mauserka za opasok... Peng! Pre niekoho outfit ako na maškarný večierok, pre Kalmanna priam povinná výbava – akási výzbroj, ochranný štít vo svete, ktorý mu pridelil nálepku čudáka. On však nie je čudný, je len iný. Občas roztržitý, detsky naivný a dôverčivý, inokedy zadumaný, ponorený do seba. Chvíľami krotký ako baránok, inokedy zmietaný deštrukčnými vlnami nekontrolovateľného hnevu.

Napriek odlišnosti je však jeho život pomerne všedný, dokonca repetetívny – návštevy starého otca, zaspávanie pred telkou, poľovačka či lov žralokov. Návnady, hákarl, Nói... a občas túžobná myšlienka na ženu, ktorá by mu robila spoločnosť. Malebná príroda, pravidelné sťažnosti okolia, postupne klesajúci počet obyvateľstva – deň ako deň, týždeň ako týždeň. A zrazu toľko krvi... Chaos, pátranie. Vražda či útok ľadového medveďa?

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Schmidt ponúka len ďalší, ničím nevýnimočný kriminálny román, že na pozadí panorámy odľahlej islandskej dedinky vykresľuje len to desivo-vtipné či záhadné, no od pravdy by to nemohlo byť ďalej.

S Kalmannom je to ako s lovom žralokov. Ak sa spolu s loďkou ostaneme kolísať na rozbúrenej hladine, dostane sa nám síce dávka vtipného príbehu s nečakaným plot twistom, no to dôležité nám ostane skryté. Ak sa však spolu s návnadami vrhneme o čosi nižšie, ak sa ponoríme až na samé dno tej temnej hlbočiny, pochopíme, že raufarhöfnský šerif toho ponúka oveľa viac.

Prostredníctvom rozprávania slaboduchého hrdinu Schmidt poukazuje na závažnejšie spoločenské problémy, akými sú náboženská nevraživosť, nedôvera voči prisťahovalcom, ekologicky motivovaný systém kvót či pokútne kšeftovanie. Nie, Kalmann nie je len krimi chuťovkou, je aj zrkadlom sociálno-politickej situácie a sondou uzavretej, postupne zanikajúcej spoločnosti. Kĺbi v sebe všetko a ešte o čosi viac.

Skvelá kniha, výborný preklad, krásna obálka... Že Kalmannovmu dôverčivému šarmu odoláte? Bez šance.

6 10.04.2022

Dávna múdrosť hovorí "nesúď knihu podľa obalu", no buďme k sebe úprimní, prepracovaný dizajn či dychberúce ilustrácie nám predsa len čas od času dokážu poriadne popliesť hlavu. Pridajme k tomu zaujímavo znejúcu anotáciu či zvučné meno autora a ani sa nenazdáme, "problém" v podobe ďalšej knihy na nočnom stolíku je na svete. Niekedy tak šliapneme vedľa, no v prípade Londonovho Tuláka po hviezdach, ktorý týmto spôsobom zlákal mňa, to našťastie neplatí. 

Fantastické dobrodružstvo v podobe príbehu na doživotie odsúdeného väzňa, ktorý sa pod vplyvom krivého obvinenia ocitá na čakačke trestu smrti, deň čo deň čelí barbarskému zaobchádzaniu hraničiacemu s mučením a sladké vykúpenie (či útechu) nachádza v akomsi odosobnení (respektíve astrálnom cestovaní), ponúka zážitok kdesi na pomedzí halucinácie a duchovnej reinkarnácie. 

Roky utrpenia strávené v obkľúčení väzenských stien, v pevnom zovretí zvieracej kazajky či rozjímaním na samotke, sa prelínajú so zážitkami tisícich životov (so skákaním v priestore a čase), prostredníctvom ktorých London reflektuje silu ľudského ducha, akúsi filozofiu v zmysle "mind over matter", i pokrivenú morálku a etické hodnoty tiahnuce sa naprieč ľudskou históriou,

Darrell či Guillaume, Jesse či Adam... Nech už sa ocitáme v Jeruzaleme, USA, Kórei či Ríme (miesto, postavy ani samotné príbehy nezavážia), London zakaždým spoľahlivo nachádza spôsob, ako vykresliť obraz ľudstva. Zabŕda do problematiky spoločenskej zodpovednosti, kritizuje zhýralosť justičného systému, koketuje s náboženstvom i s ideou minulých životov, polemizuje nad odlišnými definíciami slobody (sloboda ducha vs. sloboda tela) a v neposlednom rade sa zamýšľa aj nad zmyslom života.

Tak ako je náš odsúdenec Darrell Standing mužom mnohých životov, tak je Londonov Tulák románom mnohých tvárí. Do istej miery spoločenský, do istej miery fantastický. Dobrodružný aj filozofický, existenciálny aj psychologický. Zasahujúci do času i priestoru, pohrávajúci sa s ľudskou fantáziou a ponúkajúci množstvo otázok i odpovedí, ktoré vyvolávajú ďalšie otázky.

6 10.04.2022

Keď som sa začítala, hneď po prvých stránkach, po "teste" som mala pocit, že som totálne "vymletá" a knihu som chcela odložiť, lebo som sa obávala toho, čo príde, čo sa dozviem. Neurobila som to, práve naopak, pokračovala som v čítaní a rozhodne som urobila dobre. Rosling v 10 kapitolách priblížil základné inštinkty, ktoré ľudí nútia vidieť svet v horšom stave, v akom v skutočnosti je, inštinkty, vďaka ktorým často nedokážeme odlíšiť fakty od výmyslov. Vysvetlil ich na príkladoch aj vlastných skúsenostiach a pútavým spôsobom upozorňoval na veci, ktoré by sme si mali všímať, aby sme pravdivo dokázali vnímať realitu. Určite je to kniha, ktorú sa oplatí prečítať a už teraz viem, že po nej v budúcnosti ešte siahnem.

6 22.03.2020

„Ženy milujú hry hádam ešte viac ako muži. A odvážim sa tvrdiť, že sú v nich aj omnoho šikovnejšie. My, príslušníci škaredšej polovice ľudstva, si často ani neuvedomujeme, že sme iba pešiakmi na ich šachovniciach.“

Aj keď sa detektívne príbehy väčšine z nás spájajú skôr pochmúrno-sivastým jesenným obdobím verne kopírujúcim ich ponurú, smrťou, tajomnom či strachom opradenú atmosféru, siahať po Červenákovi láka snáď v ktoromkoľvek ročnom období.

Jeho rozprávačský um, svojské a predsa sympatické postavy či živé, vtipom i štipľavou britkosťou okorenené dialógy a autenticky pôsobiace dobové pozadie bez problémov vťahujú do deja, a nech už je zamračená jeseň, horúce leto či treskúca zima, dopiavajú náležitú dávku hrôzy i akéhosi temného vzrušenia.

Inak to nie je ani v prípade Lovca čertov, zatiaľ poslednej knihy z Červenákovej historicko-detektívnej série Stein/Barbarič, sledujúcej tentokrát osamelé, no i tak rovnako dobrodružné, mŕtvolami či krvou poznačené potulky tak trochu záhadného seržanta Bohdana Jaroša.

V spoločnosti jeho tichej, miestami až znepokojivo hĺbavej maličkosti nasávame zahovnenú atmosféru na prvý pohľad cnostnej, pod povrchom však predsa len prehnitej Trnavy a okolitých dedín či mestečiek, a ako to už v červenákovkách býva, tvárou v tvár istému nebezpečenstvu dúfame, že bez ujmy prežijeme a vzniknuté problémy úspešne vyriešime.

Z grófskych dvorov cez nevestince až do Turkami vypálených dedín, z pohodlných obydlí na nebezpečné paluby otrokárskych lodí či do prekérneho zajatia.

Červenák opäť raz rozohráva príbeh plný otázok i dobrodružstva a hoci priznávam, že mi aj tu, podobne ako v ostatných "sólovkách", trošičku chýbal cveng steinovsko-barbaričovsko-jarošovskej akčnosti a vzájomnej dynamiky, ten zdieľaný nádych hnevu, rozčarovania či ostrého, no predsa len dobre mieneného prekárania a podpichovania, čítanie som si vo veľkej miere užila.

Nuž, Jaroš je Jaroš, napriek jeho povahe (alebo možno práve vďaka nej) ho nemožno nemilovať, no buďme úprimní naše trio má čosi do seba

Odklady platieb, posedenia so zamestnancami či počúvnutie vlastného svedomia i napriek kritike či ostentatívnym pohľadom okolia, z ktorých priam kričí nesúhlas... V komunite zmietanej narastajúcim úbytkom pracovných miest a prehlbujúcou sa chudobou i malé gestá či skutky môžu znamenať veľa. Láskavá, hoci tichá gazdiná môže byť nádejou pre nešťastné dievča, ktoré sa v očiach rodiny dopustilo neslýchaného prešľapu, podarované polienko môže spríjemniť deň tým najchudobnejším... A správne rozhodnutie (nehľadiac na predpokladané nepríjemnosti) môže niekomu zachrániť život.

Práve drobné ústupky, nepatrné maličkosti, v detstve uchránili Billa Furlonga pred biedou a živorením a vštepili mu hodnoty, ktorých sa i v dospelosti skalopevne drží. Nemá veľa, no vždy pomôže. Neúnavne pracuje, no nikdy sa nesťažuje. Je dobrý manžel, otec, kresťan... O to väčšie a nepríjemnejšie je prekvapenie, ktoré naňho jedného dňa vykukne z kôlne neďalekého kláštora. Mladá žena. Trasúca sa zimou. Bosá, neupravená, sporo odetá.... Neviestka? Prostá nešťastnica? Či dievčina, ktorú rodina jednoducho zavrhla?

Keegan na pozadí príbehu dobráka Furlonga vykreslila hrôzostrašnú existenciu Magdalénskych práčovní a nechutných praktík, ktoré v nich cirkev uplatňovala, no zároveň poukázala i na kolektívnu ignoráciu problému tvárou v tvár „mocnejšiemu nepriateľovi“ či na prehnitosť inštitúcie, ktorá by mala ísť ľuďom príkladom. Prevýchova v podobe hladovky či fyzických trestov, odnímanie detí, tvrdá práca...

Novela Všetky tie maličkosti je krásnym, no zároveň odporným svedectvom temnej histórie Írska –dojemnou obžalobou morálne skrachovanej katolíckej cirkvi a krutého odsudzovania dievčat či žien, ktorých jediným previnením bolo, že v si v nábožensky založenej komunite „dovolili“ otehotnieť mimo manželstva.

Útla, no rozhodne nie chudobná – práve naopak – i v rámci tých pár stránok má čo ponúknuť.

5 10.04.2022

Rukami mi tento rok prešla nejedna MM-ka, každá svojsky jedinečná, každá pútavá a obohacujúca, no ako sa hovorí, to najlepšie prichádza na koniec a Kolibrík je toho žiarivým dôkazom. Spoločenský román skrz-naskrz prešpikovaný úzkosťou? Áno, prosím.

Nenaplnená láska, narušené vzťahy, naštrbené putá, k tomu psychické problémy, psychoanalýza, nekonečné pády či sklamania a veľa, veľa smrti v tých najrôznejších podobách... Oceňovaný autor Sandro Veronesi prostredníctvom Marca Carreru, očného lekára zdanlivo ustrnutého v priestore a čase, vykreslil tragédiu jednej rodiny v priebehu niekoľkých desaťročí, no hoci si Marco (i ďalší rodinný príslušníci) užili drámy a depresívnych chvíľok viac než dosť, Kolibrík ani zďaleka nie je len o tom zlom či drastickom. V príbehu sa tvárou v tvár fackám, ktoré protagonistom uštedril život, stretávame i s nemalou rezistenciou, odporom či vnútornou silou, spolu s Marcom padáme, no opäť vstávame, bojujeme.

Do istej miery spoločenský, do istej miery psychologický, miestami až filozofický román však neočarí len pestrou paletou neľahkých tém, ktorých sa na svojich stránkach dotýka, ale ohúri i samotnou formou. Nelineárna štruktúra, skákanie v čase, prúd myšlienok či striedavé rozprávanie prekladané mailovou a listovou korešpondenciou, Veronesi svoju kreativitu na uzde rozhodne nedržal. Pohral sa s úsekmi i slovami, behal z miesta na miesto, no i tak nám prostredníctvom útržkov poskytol komplexný obraz neľahkého života.

K záveru sa príbeh síce trochu zopsul, zakopol o polienko sentimentálnej patetickosti, no tých pár strán mu dokážem odpustiť – veď prižmúriť očko kvôli zvyšku románu, ktorý pokryl celú škálu tém, zosobnil toľko emócií a zachytil život v tých najkrajších i najhorších okamihoch, nie je vôbec problém. Nečakajte nijaký akciou preplnený dej – tú vám Kolibrík skutočne neponúkne – no ak túžite po troške drámy, existenčnej úzkosti či štipke filozofie zaobalenej do jedinečnej mozaikovitej štruktúry, potom je to román ako stvorený pre vás. Je drsný i dojímavý, kreatívny, miestami ironický. Slovom – úžasný.

5 10.04.2022

Problematika dlhodobo dominujúceho trendu odevného priemyslu, známeho aj ako „fast fashion“, sa do mojej pozornosti po prvýkrát výraznejšie pretlačila pred niekoľkými rokmi na strednej škole prostredníctvom dokumentárneho filmu, ktorý behom okamihu rozpučil blaženú bublinu nevedomosti (alebo možno nezáujmu), ktorá ma dovtedy obklopovala. Farbenie textílií, pieskovanie či práca s chemikáliami prakticky s nulovou ochranou. Mizerný plat. Šialené výrobné tempo, nekonečné nadčasy.

Už vtedy som sa zhrozila nad podmienkami, v ktorých (nie len že) vznikalo „naše“ oblečenie, ale čo je dôležitejšie, v ktorých dreli zúfalí ľudia túžiaci si privyrobiť aspoň na tie najzákladnejšie životné potreby, a Marek Rabij svojou reportážou už len doklepol klinec do rakvy. V Živote na míru na pozadí bangládéšskej tragédie, pri ktorej sa pri požiari zrútila budova fabriky a „pochovala“ tak viac než tisíc ľudí, autor jednoduchým, no neústupčivým štýlom ilustruje ohavnú realitu odevného priemyslu. Ázijského, amerického, európskeho. Jednoducho celosvetového.

Rabij sa však v reportáži nedotýka len samotnej tragédie (či skorších alebo neskorších obdobných nešťastí), ale pozornosť tiež upriamuje na nekalé praktiky majiteľov fabrík či zástupcov svetoznámych značiek, prostredníctvom rozhovorov s prostými ľuďmi – bývalými či súčasnými zamestnancami jednotlivých tovární, preživšími i samotnými majiteľmi – zároveň približuje spoločenské či socio-ekonomické podmienky panujúce v Bangladéši a v neposlednom rade nastoľuje otázku súvisiacu s morálnou dilemou vhodnosti/nevhodnosti detskej práce či nadčasov z pohľadu miestnych a západniarov.

Útla reportáž s ťaživou témou by už sama o sebe mala byť vnímaná ako potrebná, no fakt, že svetlo sveta uzrela ešte v roku 2016 a fast fashion ani dnes, po piatich rokoch, nie je na ústupe, jej potrebnosť ešte podčiarkuje.   

5 03.11.2021

Zbaliť si batoh, opustiť príjemné teplo rodinného kozuba, vyraziť do neznáma – cestovať z miesta na miesto, nocovať v karavanoch, naplno sa oddať nomádskemu životu... Predstava, ku ktorej sa, opantaný túžbou po dobrodružstve a zážitkoch z neznámych krajín či kultúr, neraz utiekal nejeden z nás. Nezávislosť, sloboda, len my a nekonečná cesta.
Predstava priam snová, no realita je, žiaľ, niekde inde. Hoci o tom totiž mnohí dychtiví dobrodruhovia netušia, veľkú časť kočovníkov netvoria road-tripoví nadšenci, ale ľudia, ktorých z domovov vyhnala núdza. Teda minimálne v Amerike.

Práve na tých, ktorých do stiesnených priestorov „príbytkov na kolesách“ vyhnala finančná situácia či naštrbeným zdravím vzniknuté nezávideniahodné okolnosti, sa zamerala Jessica Bruder, ktorá v dvoch vzájomne prepletených rozprávačských líniách vykreslila život pomerne rozmernej, no napriek tomu vcelku neznámej subkultúry.

Na pozadí príbehu dôchodkyne Lindy Mayovej (i ďalších nomádov), ktorá si aj napriek vynútenej situácii zachovala mladícky elán a pozitívny prístup k životu, autorka vykreslila podobu kočovného života. Občas radostného, naplneného novými priateľstvami, inokedy nesmierne náročného. Drina v kempoch či fabrikách aj napriek pokročilému veku, žiadna zdravotná starostlivosť, neexistujúca vyhliadka zaslúžených dní odpočinku.

Príbehy jednotlivých kočovníkov, ich útrapy, radosti či zážitky z rôznych sezónnych prác Bruder doplnila vlastnými skúsenosťami zo života nomádky. Neistota a počiatočný strach z prespávania na verejných priestranstvách vystriedala pohoda prameniaca zo zabehnutej rutiny, no i napriek trom rokom stráveným mimo domova a nadobudnutým znalostiam, ju utešovala najmä predstava, že sa kedykoľvek môže vrátiť domov.

Země nomádů je zaujímavé, miestami šokujúce čítanie, ktoré v čitateľoch vyvolá nie len zvedavosť, ale aj hlboký zármutok a donúti vás zamyslieť sa nad spoločnosťou či „istotami“, ktoré ponúka.

5 03.11.2021

Viacvrstvové spoločenské romány, ktoré v sebe kĺbia sociálne problémy s problémami jednotlivca a vykresľujú úpadok vo všakovakých podobách, ja veru môžem – keď sa navyše problematiky chopí autor s takým jedinečným štýlom, aký má Pál Závada, o výbornú knihu je postarané a Jadvigin vankúšik je toho dôkazom.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že kniha ponúkne len ďalší, na pozadí vojny vznikajúci, všedný ľúbostný trojuholník, no veru nie je to tak. Autor prostredníctvom denníkových zápiskov ilustruje príbeh rozpadávajúcej sa rodiny i rozpadajúcej sa krajiny, príbeh plný naštrbených, kostrbatých vzťahov, trpkých i vášnivých priznaní a splnených aj nesplnených túžob.

Vďaka subjektívnemu rozprávaniu troch rozličných postáv má čitateľ možnosť udalosti a dôležité míľniky ovplyvňujúce život rodiny sledovať z rôznych uhlov, čím postupne odhaľuje obraz zložitých emocionálnych vzťahov, na pozadí ktorých sa odkrýva spoločenská situácia panujúca v 20. storočí v pohraničných oblastiach Maďarska.

Aj napriek nie vždy sympatickým postavám je Jadvigin vankúšik príjemnou, krásne nezvyčajnou knihou, ktorú však rozhodne nemožno zaradiť medzi „ľahké“ čítanie. Práve naopak. Či už je na vine samotná denníková forma, v ktorej emocionalita miestami vytláča chronológiu do úzadia, početné využívanie kombinovaného jazyka maďarských Slovákov či s tým súvisiace digresie v podobe vysvetliviek, každý moment si vyžaduje plnú pozornosť čitateľa.

Ak však radi siahate aj po knihách náročnejších na pozornosť, prípadne sa radíte k lingvistickým fajnšmekrom, ktorí sú ochotní akceptovať, že ľudia nie sú neomylní, Jadvigin vankúšik si určite nenechajte ujsť.

5 03.11.2021

Poznáte ten pocit, keď sa po čase opäť stretnete s dávnymi priateľmi, pohodlne usadení okolo stola popíjate víno, prechádzate z témy na tému, hodiny plynú a zrazu bez ostychu spomínate na chvíle už takmer zabudnuté, pochované kdesi v najhlbších zákutiach vašej mysle? Odrazu sa vo vás spustí akýsi vypínač, kolečká sa rozkrútia a keby ste aspoň na moment zatvorili oči, spomienky by splynuli do šialeného filmu tých najrozmanitejších a najneuveriteľnejších udalostí, neraz prepojených len tenučkou nitkou prchavého pocitu, osobou či miestom, kde sa odohrali.

Presne taký dojem vo vás zanechajú Dovlatovove autobiograficky ladené poviedky, v ktorých prostredníctvom závažných tém, akými sú nezamestnanosť, alkoholizmus, udavačstvo, antisemitizmus či emigrácia, poukazuje na fraškovitosť režimu v Sovietskom zväze. Z kufra, ako z pomyselného fotoalbumu, vyťahuje predmet za predmetom, jediné pozostatky, ktoré ho spájajú so životom v starej vlasti, a rozpráva príbeh obyčajného človeka - manžela, spisovateľa, disidenta, alkoholika, emigranta... Príbeh na jednej strane neskutočný a jedinečný, na druhej až smutne univerzálny.

Jeho štýl je ekonomický, vyhýba sa prehnanej opisnosti a radšej za pomoci vrtošivého vtipu prechádza priamo k veci – občas humornej, inokedy pochybnej či temnej (núdzou o variáciu najvšakovakejších zážitkov rozhodne netrpí). Nebadať uňho spomienkový optimizmus, práve naopak, realitu 70. rokov v ZSSR vykresľuje bez zbytočných prikrášlení, úprimne, no zároveň i s istou dávkou bizarnosti.

Útly, no príjemný náhľad do nedávnej minulosti, pri ktorom sa ani nenazdáte, žmurknete a ste na konci.

5 06.06.2021

Otvorene priznávam, že hoci si knihy od slovenských autorov zväčša starostlivo vyberám, pri tejto ma zlákal dizajn a anotáciu som veľmi neriešila, no už od prvej strany mi bolo jasné, že som trafila klinec po hlavičke a čaká ma úžasná jazda.

Autor v trinástich poviedkach trefne a pritom úplne jednoducho zobrazuje bežnú realitu mnohých rodín i jednotlivcov, každodenné patálie medziľudských vzťahov - zaucho sem, klamstvá, nadávky či nevera tam, rutinný pohárik na dobrú náladu (alebo na utopenie žiaľu), problémy s dlhmi... Svoje postavy rozhodne nešetrí, neraz sa s nimi kruto zahráva (koniec koncov ako sám život), hádže ich z kaluže do blata a necháva ich svojvoľne plávať (a topiť sa).

Jedincov zachytáva v tých najprimitívnejších a najzraniteľnejších okamihoch, postupne z nich zvlieka vrstvu po vrstve, odhadzuje zvršky až ostávame konfrontovaní s holou podstatou ľudskej nátury. Pár príbehov, ani nie dvesto strán, no aj to stačilo na to, aby som si pána Pupalu absolútne zamilovala a zaradila ho medzi slovenských obľúbencov.

5 01.06.2021