bondula komentáře u knih

Mám rád tieto staršie postapo/scifi knižky. Oproti vlne, ktorá je v móde dnes majú aj hlbšiu myšlienku a podnecujú na filozofické úvahy. Nestoja len na brutalite a kurióznych gadgetoch. Den trifidu je jednou z tých najlepších. Je to nadčasová knižka, má čo povedať aj dnešnému čitateľovi.

17 17.05.2018

Svet je popretkávaný cestami a cestičkami. Tam, kde ich vedie iba zopár, či dokonca len jediná, stane sa táto legendárnou. Route 66, Cesta Trollov, Great Ocean Road, Transsaharská či Karakoramská diaľnica. Tieto cesty majú svoj príbeh, silnú históriu, prechádzajú zvyčajne krásnou, ale ťažko dostupnou krajinou, obývanou ľuďmi, ktorých život je zvyčajne s cestou veľmi úzko spätý. Medzi tieto Cesty dozaista patrí i Kolymská trasa, po ktorej sa Jacek Hugo – Bader stopom vydal.
Jeho Kolymské denníky možno chytiť z rôznych koncov. Možno ich brať ako pátranie po histórií a pozostatkoch Kolymského gulagu. Ako sondu do hláv obyvateľov tohto zabudnutého, či vlastne nikdy neobjaveného kusa planéty. Ako svedectvo o živote na periférií dnešnej Ruskej federácie. Alebo ako cestopis. Práve tento uhol pohľadu zaujal mňa. Nie je to suchý geograficko –zážitkový text, aký si bežný čitateľ pod pojmom cestopis predstaví. Je to akýsi cestopis s presahom, obsahuje vklad skúseného reportážneho novinára. Znalca Ruska, ktorý si na cestu vzal len ruksak, priepustku z Ministerstva vnútra a literárneho sprievodcu – Varlama Šalamova.
Viac ako dvetisíc kilometrov zmrznutou tajgou, litre preliatej vodky a hektolitre nafty. Umierajúce sovietske mestá a jesenná, na zimu sa ukladajúca Sibírska príroda. Množstvo zážitkov no i kopec nudy a čakania. A najmä stretnutia s najroztodivnejším panoptikom ľudkov, obývajúcich svet pozdĺž Cesty. Rozprávanie plynie rýchlo, ako vody divokej Indigirky. Je to super. Vážne. Na prvý pohľad som sa trocha čudoval, prečo sa autor vybral na cestu v protismere, to jest od mora do vnútrozemia. Časom som pochopil, povedal som si wow. Veď v protismere som ja! A ktovie, ako je to s názormi mnohých Hugo-Baderovych poputčikov, na prvý pohľad často úplne pritiahnutými za vlasy? Kto je v skutočnosti v protismere? Oni, alebo ja?

16 28.02.2017

Štyridsať dní na Damlajiku s obyvateľmi siedmych arménskych dedín bolo krušných. Ide o dielo z čias, keď ľudia ešte nemali televízory a po večeroch čítali. Preto si autor mohol dovoliť na mnohých miestach byť rozvláčnejší, než by sa mi niekedy páčilo. Niekoľko ráz som unavený knihu zavrel, niekoľko ráz som sa musel nútiť, aby som sa medzi hrdinských obrancov Mojžišovej hory vrátil. Nechcel som ten príbeh prestať čítať, chcel som si len občas na chvíľu vydýchnuť, prečítať niečo ľahšie, možno veselšie. Ale svoj boj som dobojoval statočne.

Knižka mala niekoľko pre mňa veľmi zaujímavých momentov. Autor zdokumentoval celý mechanizmus vyháňania a vyvražďovania Arménov, ako to presne prebiehalo, čo si ľudia asi mysleli. Je to história, ale nie ten suchý dejepis - roky a udalosti. Mnoho pasaží je zrejme popísaných podľa skutočných udalostí (Zeitun a.i.), ktorým Werfel pridáva nádych ľudskosti. Z arménskych utečencov sa stávajú konkrétne osoby, s ktorými čitateľ môže prejsť to, čo si prešli oni sami. Nedelí šablónovito na zlých Turkov a dobrých Arménov, v oboch táboroch sú ľudia takí aj takí. Nejako takto citlivo by sa podľa mňa dejiny mali vykladať.

Ďalšou vecou, ktorá ma upútala bola akási premena charakterov viacerých postáv v knihe, alebo lepšie povedané zmena môjho postoja k nim. Autor na začiatku vykreslí celkom pozitívnu postavu a neskôr ju nechá robiť také veci, že ju proste prestanem mať rád. V takejto miere, ako v tejto knižke, som sa s týmto javom ešte nestretol.

Niektoré časti diela mi hodne pripomínali Merleho Malevil - katastrofa a následný pokus o nové usporiadanie, o nový život. Akurát, že toto nepôsobilo tak celkom ako fikcia. Aj keď s takmer storočným časovým odstupom, popisované udalosti mi zrazu pripadali úplne živé. Že z tohto ešte žiaden režisér nenatočil parádny veľkofilm?!?

Čo by som odporučil pre potenciálneho čitateľa? Zbežne pozrieť na skutočné dejinné okolnosti a pár fotografií z tej doby. Mne veľmi pomohli pri čítaní predstaviť si, ako asi vyzerali popisované arménske dediny, oblečenie a výzor ľudí tej doby a oblasti atď. Silne neodporúčam otáčať stránky dopredu, názvy kapitol čo to prezradia a vedieť vopred čo sa stane, je v práve v tomto príbehu obzvlášť škoda. A vyhradiť si na čítanie dostatok času.

Až knižku ešte trochu strávim, vezmem sviečku a odnesiem ju zapáliť ku arménskemu chačkaru na nábreží Dunaja, ktorý nám tu dnes pripomína pohnuté udalosti, ktoré Franz Werfel tak majstrovsky sprístupnil vo svojom diele.

14 13.05.2013

Tu, len dva komentáre podo mnou, knižku pekne zhrnula iná užívateľka: "nesrozumitelne, neprehladne, mistama az chaoticke, kdyz jsem preskocila par stran, tak se vlastne nic nestalo". A on Golem taký vážne je! Ale práve to je na ňom to super.
Je mi jasné, že z Meyrinkovej symboliky som nepochopil možno ani desatinu. Vlastne som iba tak kĺzal po povrchu, ale aj tak sa mi Golem nemierne páčil. Postavy, obrazy starej Prahy, mystické vízie. A všetko sa to odohráva akoby za vrstvou prachu a hmly.
Knižku som čítal počas návštevy Prahy, v tichom byte starého pavlačového domu na Břevnově. A toto prostredie mne, cudzincovi v Prahe výsledný dojem z Golema zvýšilo na päť hviezd.

13 27.02.2017

Úrad pre uvádzanie románov na pravú mieru by si mal vziať na mušku román Saturnin! Nie je predsa možné, aby také ničím nevýrazné nemehlo, ako rozprávač v tejto knihe čo i len dúfal, že kedy môže získať srdce tak úžasnej ženy ako slečna Barbora! Jasný omyl, či dokonca úmyselná lož. Navyše, s odvolaním sa na boj doktora Vlacha proti ženským románom musím konštatovať, že táto kniha dáva neopodstatnené nádeje mužom priemerným a podpriemerným (ako napríklad ja), že raz aj oni získajú dokonalú ženu. A že je to teda nezdravé takto zavádzať čítajúcu verejnosť!
Skrátený komentár: hahaha! Saturnin je veľmi milý román, z toho najlepšieho v rámci českej humoristickej tradície.

12 02.01.2017

Každý rok si zvyknem prečítať aspoň jedno z klasických tučných diel veľkej ruskej literatúry. Je tam určitá istota, že nebudem sklamaný, aj keď čitateľský zážitok je často vykúpený poriadnou makačkou. Vojna a mier je čo do rozsahu jedným z najväčších diel z tejto škatuľky.
Už dávnejšie som zistil, že kdesi okolo polovice 19.teho storočia leží akási imaginárna hranica, za ktorou píšuci starí autori sú mi myšlienkovo už tak vzdialení, že ich svet veľmi pochopiť nedokážem. Podobne to dopadlo aj s Levom Nikolajevičom. Našťastie sa tento problém objavil iba pri jeho filozofických pasážach, ktoré (miestami možno trochu nasilu) vkomponoval do svojho epického veľdiela.
Zato príbeh – ten bol famózny. Nemá zmysel to tu celé rozpitvávať, za všetko len jedno malé poučenie. Dnes je zvykom mladým ľuďom hovorievať, že kedysi ich predkovia dospievali oveľa skôr, oveľa skôr sa púšťali na svoju samostatnú životnú púť a už od skorej mladosti niesli za svoje činy zodpovednosť. A tak to bolo i v románe Vojna a mier. Ale ako tí mladí riešili svoje životné úskalia? Áno, brali zodpovednosť za svoje činy, boli samostatní už v skorom veku, ale správali sa pri tom ako deti! Iste by toľko hlúpostí nenarobili, keby ich do tridsiatky živil mamahotel! Ale zas... potom by sme prišli o mnohé zápletky Mojny a mieru, všakže.
Na záver teda len krátke zhrnutie. Nechajte mladých dospieť a prečítajte si Vojnu a mier. Aspoň raz za život...

12 28.12.2016

Veľmi dobré čítanie! Mám rád, keď sa literatúra faktu číta ľahko a príjemne. Americký císař je skvelou ukážkou takejto takmer beletrizovanej faktografickej knižky. Sleduje osudy niekoľkých jednotlivcov a rodín z Haliča, hľadajúcich cestu z biedy doma, pripomína to klasické literárne rodové ságy. Vyšetrovanie únikov mužov vo vojenskom veku a únosov dievok, spracované z policajných záznamov je zas perfektne detektívne. A policajný záťah na prevádzačov v Osvienčime až thrillerovo napínavý.
Pollack ukazuje situáciu v najchudobnejších častiach Rakúsko-Uhorskej monarchie, ktorá viedla k vysťahovaleckej vlne. Popisuje mechanizmus práce agentov lodných spoločností a cestu, ktorú absolvovali vysťahovalci. Detailne, so všetkými obtiažami. Ako boli klamaní a neskôr spravidla sklamaní. A nakoniec že „Americký sen“ ostal pre väčšinu z nich navždy iba snom.

Musím sa ešte zmieniť o jednej veci. Ako veľmi sa mi knižka páčila, tak moc ma vytáčajú „fundovaní“ recenzenti, publikujúci svoje ideologicky podfarbené názory k nej. Každá z tunajších recenzií prirovnáva popisovanú migračnú vlnu k dnešnej situácií v Európe, niekde som dokonca zachytil, že Americký císař je najlepšou knihou o súčasnej migračnej kríze. Je skutočne zaujímavé sledovať mnohé paralely, ktoré sa tu sami ponúkajú. A áno, jedna i druhá migračná vlna sú si v mnohom podobné. Ale ako v mnohých tendenčných novinových článkoch o súčasnej situácií, aj títo recenzenti povedia A, ale na B už zabudnú. Buď knižku čítali selektívne (čo sa dialo v mužmi opustenom Haliči s množstvom nezadaných mladých žien, či ako situácia s haličskými migrantami vstupovala do eskalácie vzťahov so židovským obyvateľstvom), alebo si nevšímajú, či neuvedomujú kontext (Amerika na prelome storočí väčšinou v konjunktúre vs. dnešná Európa v kríze a recesií, pokles miezd, stávky a protesty odborov v Amerike pre príliv lacnej pracovnej sily, atď.). Pre mňa v tomto ohľade Americký císař ukazuje hlavne to, že ľuďom v núdzi nepomôže žiadna vysnená Amerika ani Brazília a že jedinou možnosťou, ako vysťahovalcom efektívne pomôcť je zlepšiť pomery v krajoch, odkiaľ odchádzajú. A že ako vtedy, tak aj dnes, jediní, čo z tejto situácie skutočne profitujú sú podvodní predajcovia klamstiev a lacných sľubov, prevádzači, skorumpovaní úradníci a ostatné svine priživujúce sa na ľudskej tragédií a obyčajnej túžbe po šťastí.

12 13.05.2016

Čapek nepotrebuje na dobrý kriminálny príbeh stovky strán. Na malom priestore dokáže rozohrať úžasne zamotaný dej. A to je iba jedna rovina týchto jeho mikropoviedok. Každá z nich má i hlbší rozmer , stále sa dotýkajúci kriminálneho prostredia - úvahy o vine a spravodlivom treste, pomsta, zodpovednosť pred sebou samým a pred zákonom, atď. Ďalším úchvatným dielikom, ktorý prispieva k skladačke celkovému dojmu z poviedok je kolorit postáv a postavičiek, vskutku čapkovských. Jedinečné charaktery, ktoré i keď ich stretnete len na pár stránkach, v pamäti Vám utkvejú. A že nie všetky príbehy sú vysvetlené, alebo dorozprávané dokonca? No a? Ako dobrý vyšetrovateľ, i čitateľ si musí vedieť čo to domyslieť. A naučiť sa žiť s vedomím, že existujú veci, ktoré sa nikdy nedozvie...

12 29.09.2014

Tichý Don nik tak ľahko neprehliadne. Jednak pre jeho hrúbku a priestor, ktorý zaberá v poličke, no ani pre silný príbeh, ktorý ukrýva vo vnútri. Mám rád knihy, ktoré suplujú dejepisárky, ktoré ma v mladosti učili a nedoučili. Doplniť si historické vedomosti tak príjemnou cestou, akou je čítanie tohto Šolochovovho diela, znamená ako sa vraví - spojiť príjemné s užitočným. A to ani zďaleka nie je všetko.
Tichý Don má všetky atribúty veľkého diela, on je vlastne veľkým dielom v pravom zmysle.

Veľký rozsah, ktorý sám o sebe núti meniť stratégiu čítania, na akú som zvyknutý - nemá význam tešiť sa na rozuzlenie a záver, tam sa neprehryziem za večer, ani za dva, ani do konca týždňa. O to viac to núti užívať si pomaly plynúci dej, tešiť sa malými radosťami knižných hrdinov, smútiť pri ich žiaľoch či triasť sa spolu s nimi neistotou počas búrlivých rokov ruskej občianskej vojny. Podonské stepy, ktoré už oddávna križujú slobodný kozáci, možno ja nich jazdiť dlhé dni a koniec i tak nevidíš, inšpirujú i Šolochova, ktorý si nedáva žiadne limity, čo do šírky záberu a dĺžky príbehu.

Veľké množstvo postáv, sympaťákov aj čistých záporákov. Niektorí rýchlo umierajú, iní idú zatiaľ ďalej, no sú i takí, ktorí vstupujú do deja neskôr, strávite v ich spoločnosti niekoľko večerov, len aby čoskoro niekde biedne zahynuli. Plejáda ruských mien a otčestiev, môže pôsobiť na prvý pohľad chaos, no stačí pozorne čítať, trpezlivo lúskať stránku za stránkou a v spoločnosti donských kozákov sa čitateľ časom zabýva a naučí sa rozlišovať, kto je kto.

Veľký príbeh. Pohnuté osudy, láska a rodina, narodenie a smrť, vojna a všetko to s ňou súvisiace svinstvo. Bohatá úroda obilia na kozáckych poliach i žeň mŕtvych na poliach bojových. Popisy ťažkostí a biedy malých vojačkov v zákopoch i strategické debaty generálov na mapami. Turbulencie na politickej scéne a ich odraz v živote jednotlivcov z kozáckych staníc na Done.
Kniha, ktorá zanecháva nezmazateľnú stopu. A to je za mnou ešte stále len prvá polovica...

11 12.01.2015

Drsné poviedky z drsného lágrového sveta. Krátke príbehy, ktoré často nijak nekončia a ak aj končia, určite nie šťastne. Nepríde k žiadnej katarzií, trpiaci hrdina nenájde zadosťučinenie... Pri čítaní som čím ďalej tým viac vnímal najmä umeleckú zložku textov. Vcítenie sa do pocitov hrdinov, pochopenie, alebo vnímanie sveta ich očami prakticky nie je možné. Lágrový život sa možno na základe farbistých popisov dá zhruba predstaviť, ale celé je to v akejsi akademickej rovine „áno, bolo to hrozné“. Žiaľ, teda vlastne nešťastie, nedokážem posúdiť, čo skutočne znamená kopať permafrost. Dvanásť hodín denne, celé roky. Prakticky hladný. Nedostatočne oblečený. Pri -40 stupňoch. A s vedomím, že to celé trápenie zrejme nikdy neskončí.

10 19.04.2017

Zrejme som totálne mimo cieľovej skupiny čitateľov, pre ktorú autorka Atlasovu vzpouru písala. Myslel som si, že keď oddelím filozofickú stránku tohto diela od príbehu, aspoň ten si dokážem užiť. No nepodarilo sa. A keby aj, ako sa baviť na príbehu, kde nie je žiadna, čo i len trochu sympatická postava? Kde záporní hrdinovia nemajú ani jednu pozitívnu vlastnosť, ich konanie je absolútne nepochopiteľné a neodvôvodniteľné. Čo je to za životný postoj, schválne škodiť iným? Neuveriteľné a prvoplánovo nastavené záporácky. Navyše mi akosi moc pripomínali do dokonalosti dovedené absurdnosti z dielne dnešnej EU.
A tí „akože kladní“ hrdinovia? Žijú mottom „Přísahám na svuj život a svou lásku k němu, že nebudu nikdy žít pro druhé, ani žádať, aby oni žili pro mně“. Mám blízkeho človeka, ktorý v istých životných obdobiach fungoval v „Reardenovskom režime“, kde práci obetoval všetok čas a úsilie. A z prvej ruky som videl, že reálne takto fungovať nejde a ani ten najlepší vynález a tisíce vyrobených ton toho najlepšieho kovu za to v skutočnosti nestoja. Že život je o inom.

Ale tieto „kladné“ postavy autorka vedie ešte ďalej, k domnelej dokonalosti. Mal by som sa pri nich cítiť previnilo, svojou pracovnou morálkou a životnými hodnotami mám od nich rovnako ďaleko, ako od zlosynov z toho diela. Ale necítil som sa. Žeby trochu? Po dlhej dobe som si upratal pracovný stôl... Ale inak boli pre mňa rovnako odpudiví ako ich nepriatelia. Práca, dobre vykonaná je najvyššou hodnotou. Všetko dokážu, všetko zariadia, nič nie je problém. Supermanov v literatúre som stretol už mnoho, ale doteraz každý z nich robil hrdinské činy pre niekoho a dávalo to zmysel. Hrdinovia Atlasovej vzpoury sa chovajú hrdinsky pre zisk. Pre mňa je to úplne cudzia hodnota.
A keď už príde k niečomu ľudskejšiemu, konkrétne trochu obskúrnej romantickej linke, hrdina to celé zabije vrúcnym vyznaním svojej milovanej:
„Miluji tě jako stejnou hodnotu, jakou vyjádřuje moje práce... jako miluji svou ocelárnu, svuj kov, své hodiny strávené za pracovním stolem... jako miluji pochody své mysli při řešení chemické rovnice...“ Sic! Dámy, ktorá z Vás by dokázala odolať takémuto romantikovi?

Už som možno starý a zbavený ideálov. Neviem možno posúdiť, čo svet potrebuje a čo ho ťahá ku dnu. Ale filozovia, ktorú predkladá autorka v Atlasovej vzpoure je jednoznačne slepou uličkou. Veď keby jej rodičia konali len v mene vlastného prospechu, bez jediného nezištného skutku, bez toho, aby mali zo svojej „práce“ zisk, nebola by na svete ani Ayn Randová a nemohla by napísať túto čudnú knihu.

10 13.06.2016

Román o širokej ruskej duši. Alebo ľudskej? Každý z bratov Karamazovcov dostal do vienka byť prototypom, akýmsi zobecnením všetkých ľudských vlastností. Žiaden z nich nie je čierno – biely a tak sú každý jeden rovnako sympatický i odpudivý.
Román o vzťahu rodičov a detí, alebo lepšie otcov a synov. Karamazovci a ich sága, ich pokryvené rodinné vzťahy, dostávajú možno nevýrazný, ale pre mňa o to silnejší protiklad v príbehu penzionovaného kapitána Snegirjova a jeho Iljušu.
A konečne román o nespravodlivosti života. Nespravodlivosti, hoci vnímanej cez prizmu ruských reálií druhej polovice 19.teho storočia, ale nespravodlivosti stále existujúcej, existujúcej pokiaľ bude existovať ľudstvo samé.

Dielo ohromné ako rozsahom, tak i myšlienkami. Keďže toto bol môj prvý Dostojevskij, je možné, že Karamazovcov neviem dostatočne doceniť. Niektorí autori dokážu na desiatkach strán opísať obrázok krajiny, miesta, či len prázdnej izby. Dostojevskij takto dokáže rozoberať myšlienky. Musím úprimne povedať, že som si na túto miestami až prílišnú rozvláčnosť ani do konca knihy nedokázal zvyknúť. Iste, myšlienky to boli zvyčajne hlboké a podnetné, len toho na mňa bolo proste veľa.
A to ma privádza k malej úvahe o hodnotení. Toto dielo si päť hviezd jednoznačne zaslúži. Ale či je každá kniha v tejto päťhviezdičkovej kategórií, pre mňa rovnako prínosná a hodnotná? Najskôr nie... Výlučnosť Bratov Karamazovcov preverilo už tých takmer 150 rokov od ich napísania. Možno raz, keď aj ja budem taký starý, dokážem ich pochopiť a zhodnotiť tak, ako si snáď naozaj zaslúžia.

10 30.12.2015

Furt tam žerú! Skutočne, keby sa vyškrtali všetky jedálne lístky reštaurácií, ktoré postavy navštívia, všetky recepty a všetky jedácke fantázie a reči, ktoré medzi sebou vedú, kniha by bola o štvrtinu tenšia. Nie že by mi to vadilo, ale moje časté návštevy chladničky počas čítania veľmi spomaľovali plynulosť a spád deja. Mimochodom, dosť mi to pripomínalo Stančíkov Mlýn na mumie (alebo naopak?).
Inak je Pražský cintorín vcelku krutým, miestami až veselým osobným útokom na každého pravoverného hltača konšpiračných teórií. Židia, slobodomurári, svetovláda, to teraz letí! Obávam sa však, že tí, ktorých sa táto satyra dotýka, môžu pochopiť Pražský cintorín iba ako ďalšie veľké odhalenie zamlčiavanej pravdy...

10 25.11.2015

Aby Peter May vytvoril dobrú detektívku, nepotrebuje hektolitre krvi, úchylných psychopatických maniakov, ani perfektne vybavené analytické laboratória. Miesto divokých naháňačiek, dramatických prestreliek a kopy mŕtvol sa v jeho príbehu preháňa studený atlantický vietor po hebridských plážach, dážď bubnuje na okenné tabule a celé vyšetrovanie je vlastne odkrývaním minulosti niekoho blízkeho.
Práve akási nadstavba, doplňujúca hlavnú dejovú líniu robí pre mňa jeho diela zaujímavými. Muž z ostrova Lewis má však tohto obalu akosi menej. V porovnaní so Skálou je viac priamočiarou detektívkou. Pre niekoho možno plus, no mne by tam viac dažďa, vetra, minulosti a súčasnosti Vonkajších Hebríd vôbec neprekážalo.
Tretí diel lewiskej triológie si napriek tomu v žiadnom prípade ujsť nenechám.

10 07.04.2014

Už prvá časť, jednoduché rozprávanie o životnej ceste všedného železničného úradníka je v Čapkovom podaní úžasná. Už to by mi stačilo, aby som knižku považoval za perfektnú. A potom autor zadrie hlbšie pod kožu, hlbšie, až na dreň...

Diela často posudzujem podľa toho, ako sa dokážem stotožniť s autorovým pohľadom na preberanú tému. V Obyčajnom živote som sa našiel. Čapkova analýza jednotlivých stránok ľudskej povahy je neskutočne úprimná, až intímna. Toto som vážne nečakal. Predpokladám, že čerpal z rozboru vlastného života, no aj tak je pre mňa záhadou, ako prišiel k tomu, že záležitosti natoľko osobné, môžu byť tak univerzálne. Krásne napísané, hlboko (pre mňa) múdre. Zrejme ešte dlho budem odtiaľto čerpať námety na zamyslenie. Jedno z najsilnejších diel, aké som kedy čítal.

10 30.09.2013

Toto! Lebedev v rozsahu ani nie tristo stránok dokázal popísať históriu Ruska a blízkeho zahraničia od prvej revolúcie v r. 1905 až po druhú čečenskú vojnu. Dokázal tam vpratať a farbisto popísať geografiu obrovského ZSSR, od Dorohobyča s rakúsko-uhorským šmrncom po stepi a púšte Kazachstanu. Od hrebeňa Kaukazu po brehy Severného ľadového oceánu. Napchal tam totálne hutný, priam až detektívno-thrillerový príbeh. Týmto všetkým orámoval charakteristiku dnešného ruského človeka. A zachytil nástup Vladimíra Putina, okolnosti ktoré k nemu viedli a okolnosti, ktoré z neho vyplývajú.

„Tak my máme zkušenosti s vraždením, zradami, zříkáním se nejbližších členu rodiny, jenže tahle zkušenost jakoby se nikoho netýkala... nikto neprohlédl a neřekl: Bože, na mých rukou je krev, to jsem byl já, to je má vina.“

V tej knihe nie je zbytočné ani jediné slovo, ani jediné. Občas sa dejom mihne bezvýznamná postava, nastane situácia, ktorá zdanlivo s ničím nesúvisí, príde popis miesta či udalosti akoby vytrhnutý z kontextu. V rámci modernej literatúry a toho, že už mám za sebou Lebedevove Hranice zapomění, neprikladal som tomu nijaký význam. Ale ono v tej knihe všetko význam má! Nenašiel som jedinú začatú linku, ktorú by autor nevyužil a neukončil. Treba čítať naozaj pozorne. Tak čitateľ môže viesť pátranie po rozprávačovom stratenom predkovi. A už toto by stačilo, aby z toho bola fantastická kniha. Ale kdeže! To sme tak v tretinke rozsahu! Autor začne posúvať rozprávača po šachovnici divokých deväťdesiatych rokov, v každej kapitole sa dostáva na nové miesto, do úplne nových prekvapujúcich situácií. Rozprávač „dospieva“, doba sa mení. Aby sa na konci všetko otočilo naruby a vrátilo sa na začiatok.

„Minulost se vrátila a nám nezbývá než v ní žít.“

Čítanie Dětí srpna bol pre mňa zážitok. Regulárny silný zážitok, porovnateľný s výletom do hory, či skokom na bunjee. Proste šupa! Fantastická moderná forma, vynikajúci preklad, našlapaný dej. Treba však povedať, že kniha sa nebude páčiť každému. Vyžaduje aspoň základnú znalosť ruských reálií a modernej histórie. Verím, že je kľudne možné napríklad nepochopiť záver - autor tu spracúva reálne udalosti z konca milénia. Nevedieť o čom hovorí, pričom on o tom nehovorí, len jasne naznačuje, sila záveru mi unikne. Úplne. Nebudem teda písať, že Děti srpna sú úžasná kniha, to totiž nedokážem posúdiť. Je to však kniha, z ktorej mám pocit, že bola písaná pre mňa. Ďakujem Sergej! Budem na ňu spomínať ešte dlho. A teraz sa musím vrhnúť znova na Hranice zapomění, pri prvom čítaní pred rokmi mi zjavne čosi podstatné uniklo.

9 22.03.2017

„Ruský človek... ti môže aj poslednú košeľu dať. Ale občas ti tvoju poslednú ukradne. Ruskému človeku sa nechce žiť len tak, chce žiť pre niečo. Skôr u nás nájdeš svätého, ako čestného a úspešného.“

Od Časov zo second-handu som čakal že nazriem pod pokrievku, do hrnca sovietskeho človeka. Dostal som desať porcí ľudských osudov, vždy nejak spojených s prevratom a pádom ZSSR. A ako druhé jedlo ďalších desať porcií človeka, ktorého život ovplyvnili neskoršie roky. Do toho, na zahryznutie, hrniec krátkych myšlienok a názorov. Všetka táto solídna strava mala spoločné jedno – základné ingrediencie sa vypestovali ešte v časoch sovietskeho impéria.
Čo som si vlastne od tejto na prvý pohľad opulentnej hostiny, ovenčenej navyše nobelovou cenou, sľuboval? Relikty socializmu vidím u nás. Všade okolo seba aj v hlavách ľudí. Všeobecný názor, ktorý u nás prevláda (aspoň si myslím) je ten, že dnes nám je konečne lepšie. Alexijevičová však z priestoru na východ od nás prináša skúsenosť presne opačnú. Prekvapilo ma to a prekvapilo ma to o to viac, že táto skúsenosť sa vinie naprieč (takmer) všetkými sociálnymi a vekovými skupinami, naprieč všetkými zväzovými republikami. Zachádza až do takej krajnosti, že za životom v ZSSR plačú aj potomkovia väzňov preživších sovietske gulagy.
Len hlúpa nostalgia? Nemyslím si to. Ľudia vymenili „istoty“ za salámu, takto to vidí aj mnoho ľudí u nás. Akurát v postZSSR priestore si nemajú tú salámu za čo kúpiť. A tak ostali s holými zadkami... To už síce autorka explicinte neuvádza, ale tu niekde zrejme možno sledovať vznik dnešných znepokojivých trendov v Rusku. Tým ľudom akosi chýba to staré „keď Vlasť prikáže, sadnem aj na ježa.“ Nožnice medzi bohatými a chudobnými sa na východe rozovreli až príliž, tí, čo vtedy mali málo, alebo nič, majú to isté aj dnes. Navyše bez väčších nádejí na zmenu. I heslo „sloboda je neprítomnosť strachu“ akosi stráca na aktuálnosti pri Alexijovovičovej rozhovoroch s matkou policajtky zabitej v Groznom, či s tadžickými robotníkmi v pivniciach pod Moskvou.

„Ruský sen, to je kufor do ruky a odísť z Ruska do riti.“

Nejako mi to ale celé nepasuje s nobelovou cenou pre autorku. Na dielo som mal zálusk ešte skôr, ako cenu dostala. Práve to, že bola takto ocenená, dvihlo latku mojich očakávaní veľmi vysoko. A trochu som ostal sklamaný. Dielo je viac menej suchým reportážnym textom, niekedy je to zaujímavé, inokedy menej. Keď ho porovnám povedzme s knihami R. Kapuscinskeho, chýba mi tu nejaká umelecká hodnota, možno tam teda je, len ja ju nevidím. Ok, ďalej by sa dalo argumentovať, že autorka pochádza v krajiny, kde dodnes prežíva akási reliktná socialistická diktatúra a je treba oceniť Alexijevičovej boj proti neslobode. No i táto myšlienka v diele nejak zaniká, snáď práve okrem kapitoly o protilukašenkovských demonštráciách z Minska sa v knihe nenájde viac menej nič, čo by nejak výrazne vystupovalo na obranu ideálov slobody. Text je reportáž, autorka popisuje a popísané nijak nekomentuje ani nehodnotí... Rozhodne nespochybňujem rozhodnutie o udelení ceny, v skutočnosti toho nemám načítaného až tak veľa a nemám ani iné potrebné znalosti, aby som to dokázal fundovane zhodnotiť, no ako laik musím konštatovať, že hoci sú Časy zo second-handu knihou dobrou, nie sú nijak výrazne výnimočné. Za prečítanie však rozhodne stoja.

9 01.07.2016

Literatúra faktu, ale neuveriteľne krásne beletristicky spracovaná.
Kapuscinski sa narodil v Pinsku v Bielorusku, jeho kontakt so sovietskym impériom bol teda doslova osobný. Bol skúseným reportérom, ktorému sa podarilo dostať na také miesta a v takých momentoch, kde by sa to iným nepodarilo. A vynikajúcim spisovateľom, ktorý tieto zážitky dokázal spracovať, dať súvislostí a esteticky podať.
Sovietsky zväz poznal naozaj dobre, cestoval od Kišineva až po Magadan, od Vorkuty po Jerevan. Podarilo sa mu skvele zachytiť nie len geografické a kultúrne odlišnosti jednotlivých regiónov ZSSR, ale najmä ich premenu v čase.
Na knihe trochu cítiť, že bola písaná v inej dobe, pre trochu iné publikum. To je však údel reportáží. Nič to však nemení na fakte, že Kapuscinského Impérium ešte i dnes stojí za prečítanie.

9 23.03.2016

Táto kniha je jedinečná. Jedinečná v pohľade z našej doby na stredovekého človeka a jedinečná v pohľade stredovekého človeka na seba samého. Hoci autor skúma len obyvateľov jednej malej dedinky, v relatívne krátkom časovom úseku, mnohé jeho zistenia sa dajú aplikovať oveľa všeobecnejšie. Najmä v diskusiách s názormi začínajúcimi mnohoznačným: Naši predkovia kedysi...
Život v dedinkách pod Pyrenejami začiatkom 14teho storočia bol úplne iný, ako si o tom období väčšina z nás myslí. Trebárs rebríček hodnôt vtedajších ľudí (spása a rodina), ich vnímanie Boha a viery, alebo ich vzťah k práci a majetku (makať od svitu do mrku na poli, aby sa ušetrilo? Hoho! Tak to prrr.)
Záznamy vychádzajú z poctivo spracovaných inkvizičných zápiskov. Ale nie je to ešte tá známa inkvizícia, ktorá vypočúva na mučidlách a aj tak každý uhorí na hranici. Nie sú tu žiadne lízania kozých zadkov ani nič podobné. Iba dedinské klebety, udania jednej tetky na druhú. A upálenie skutočne iba ako najkrajnejší trest.

Le Roy Ladurie otvára obraz priam bukolického života v celej jeho šírke. Techtle mechtle za stodolou, kravy na susedovom poli či iné protisusedské intrigy. Portfólio dedinských charakterov tvorí až beletristicky zaujímavé prostredie. Súčasne s Montaillou som čítal aj Labyrint od Kate Mosseovej, no musím popravde povedať, že skutočné osudy niekdajších obyvateľov Montaillou boli častokrát štipľavejšie a napínavejšie ako plnokrvný súčasný thriller.

9 27.10.2015

Zaprášený klenotík zo zabudnutej poličky. Autor pre mňa neznámy, staré vydanie ničím neupúta. Ale to, čo je vo vnútri prekvapí. V dobrom. Zaujímavo vymyslená zápletka, skvelý popis medzivojnového Poľska, keď ešte nik nevedel, ako to o pár rokov skončí... Úžasné postavičky, krásny prierez celým sociálnym spektrom spoločnosti.
A odveké dilemy. Konať nezištne, či pre vlastné dobro? Riadiť sa vlastným svedomím, či verejnou mienkou a zákonom? Ako nájsť a uchovať to, čo je v živote skutočne dôležité?
Keď som sa začítal, nedokázal som sa odtrhnúť. Nie, Mastičkár nebol nijak napínavý, no nepopieram, že majstrovsky napísaný. Bolo tam ešte niečo, akýsi pocit toho ľudského čo je v nás, solidarita s hlavnými hrdinami a skutočný záujem o ich osudy, ktorý vo mne autor prebudil, či ešte možno aj čosi iné, čo ma prinútilo knižku nezavrieť skôr, ako na poslednej strane. Mastičkár jednoznačne stál za to.

9 08.12.2014