aquarius555 komentáře u knih

Neskutočne dobré zakončenie. Plakal som.

2 18.03.2024

Tieto Trnky Brnky si strč vieškam, ja chcem ďalšiu Studenú vlnu.

05.01.2024

A a a a a a a a a a a a to můj muž bude takto písať furt?

13.07.2023

Tento Pád ríše rím-, pardon, galaktickej, je v podstate len séria rozhovorov, kde každá (zameniteľná) postava hovorí tým istým hlasom, napriek tomu že majú rozdielne názory, pozadie, pochádzajú z rôznych planét a podobne (len pohlavie majú všetci rovnaké). Prekvapuje ma, že kniha nebola pôvodne zamýšľaná ako rozhlasová hra. Všetky opisy v Nadácii by sa zmestili na dve strany. Pričom práve opisy sú podľa mňa jednou z devíz sci-fi, keďže aj obyčajný opis oblečenia, budovy, vozidla atď. sa v tomto žánri môže stať niečím nečakaným a zaujímavým. Staré brakové jednostránkové comicsové stripy ako Flash Gordon a Buck Rodgers, ktoré môže Nadácia svojou ekonomickou úspornosťou trochu pripomínať, mali aspoň silnú, imaginatívnu vizuálnu stránku. Táto kniha je sivá ako jej obálka.

6 22.04.2023

Kniha sa do rozdeliť na tri časti. Prvých cca 100 strán, kedy čitateľ nevie koľká bije a nechá sa unášať snovou atmosférou ako zo surreálne fantazijných malieb sa mi páčila najviac. Kniha ma fascinovala, akoby opisovala moje zabudnuté sny, akoby čerpala z nášho kolektívneho podvedomia äalebo nevedomia?). Potom nasleduje zhruba rovnako dlhá časť vysvetlovacia, kedy zisťujeme, čo sa to vlastne deje, a bohužiaľ, aj keď je to vysvetlenie uspokojivé, je dosť banálne a každé ďalšie odhalenie je čoraz predvídateľnejšie. A je to všetko až moc doslovné. Kde sa podeli sny? Mal som pocit akoby som čítal literárne spracovanie nejakej celkom dobrej epizódy z Doctora Who. Ostatne na doktorovho dlhoročného autora Stevena Moffata a jeho asi najlepšiu epizódu Don't blink autorka priamo odkazuje. Ale potom nasleduje záver a krásny melancholický horkosladký epilóg, ktorý to našťastie trochu zachraňuje. No po geniálnom Jonathanovi Strangeovi a prihliadnuc k tomu ako dlho sme na ďalšiu knihu autorky čakali sa nedokážem ubrániť sklamaniu.

4 13.09.2021

Veľké sklamanie, kniha má z hladiska obsahu úroveň propagačného Behind the Scenes videa na youtube. Keby že z nej odstránite všetky superlatívy, ktoré na Lynchovu adresu odznejú z úst jeho spolupracovníkov (u ktorých je z nejakého dôvodu strašne dôležité uvádzať, z akého štátu alebo mesta pochádzajú), má tá kniha 300 strán. Odporúčam siahnuť radšej po staršom titule Lynch: Temné stránky duše.

08.11.2020

Sugestívny popis bombardovania, ktorý začína na strane 89, je jedna z najlepšie napísaných akčných scén akú som kedy čítal.

29.08.2020

Swift, tak trochu Houellebecq svojej doby, napísal knihu pre dospelých v ktorej obviňuje celé ľudstvo a angličanov obzvlášť zo všetkých možných nečestností a podlostí. Bohužiaľ, Jahuovská blbosť nepozná hraníc a knihu zaradila pod kolónku detská literatúra, často ju cenzuruje a posledné dve časti pre istotu ignoruje. Možno je to aj dobre, lebo Swiftove názory mi v mnohom pripomínali istú nemenovanú zelenú stranu, a nie nemám na mysli ekológov. Ťažko však môžete byť mizantrop v 18 storočí a nezaradiť do svojej všeobjímajúcej nenávisti aj ženy, homosexuálov, domorodcov alebo intelektuálov, všakže. Každopádne výborná vec, ktorú som zhltol za štyri dni a ktorá je dodnes aktuálna, obzvlášť tretia a štvrtá časť.

5 04.06.2020

"Tohle špatný místo, panééé. Vy šílený nebo co vykračovat tady sám." - Spolu so Sorokinovými Srdciami štyroch asi najšialenejšia kniha akú som kedy čítal, a to sú šialené knihy tak trochu moja špecializácia - Vždy keď si vravíte, že horšie to už byť nemôže, Burroughs pritvrdí - Jeho predošlá a najznámejšia kniha "Nahý obed" - ktorého text je tu často citovaný a, povedal by som, permutovaný (Poznámka:: v skutočnosti však iba obe knihy čerpajú z rovnakého, nevydaného rukopisu) - je oproti "Mašinke" také celkom normálne letné čtivo s pár zvláštnymi časťami - "Mašinka" sú len tie zvláštne časti, rozsekané na slovný prach, zmiešané, "náhodne" vyberané z plsteného klobúku -

"Mašinka" vlastne neobsahuje takmer žiaden priamy text (česť výnimkám ako je kapitola "Mayský fígl"), všetko je koláž opakujúcich sa zhlukov slov - to, čím bola v "Obede" ektoplazma zametaná chrchlajúcim starým feťákom v absťákovom ráne, tým je v "Mašinke" rektálny sliz a karbolové mydlo - Mnoho ľudí hovorí, že pri Burroughsovi treba vypnúť mozog a nechať text len tak voľne pôsobiť. Ja s tým nesúhlasím. Odporúčam čítať čo možno najpozornejšie a snažiť sa zapamätať si každé slovo, listovať späť, náhodne otvárať Nahý oběd a hľadať podobnosti. Lebo asi najväčšie potešenie, ktoré táto kniha ponúka, je rozpoznávanie tých opakovaných fráz a slov až po hranicu, kedy sa to už nedá, čitateľ stráca kontrolu, jeho myseľ vypne a začne sa rozpúšťať v slovnom prachu, ktorý je rozprášený na veternej ulici Minraudu.

2 16.03.2019

Ten najgýčovitejší príbeh všetkých čias - muž spozná pravú lásku a tá ho primäje k obetavému činu - tiež známy pod kódovým označením Casablanca - je zasadený do prostredia tak vzdialeného tomu nášmu, že by sa kľudne mohol odohrávať v dystopickej budúcnosti alebo na inej planéte.

Celá kniha je prerozprávaná zvnútra tohto prostredia a jeho konvencií, je to ako príbeh z koncentračného tábora očami dieťaťa, ktoré nikdy nepoznalo nič iné, a preto v knihe absentuje postava, s ktorou by sa divák mohol ľahko stotožniť. Hlavná postava je naopak zvláštne rozdvojená, najskôr sa volá Džun-Do (t.j. John Doe, meno pre neidentifikovanú mŕtvolu), neskôr Ka (v originály je to síce Ga, ale aj tak si nemôžem nespomenúť na Kafkove postavy) a obe mená niesu jeho pravými.

Krásny štýl, akoby v zlatom strede medzi barokovou opisnosťou a strohým naznačovaním a nedopovedaním. Netradičné poňatie rozprávania v druhej časti presne zapadá do charakteru tohto cudzieho prostredia, kde všetci neustále klamú a kde príbehy nikdy niesu pravdivé (do akej miery to charakterizuje skutočnú Severnú Kóreu je vec druhá).

Ťažko uveriteľný zvrat na začiatku druhej časti, kde ľudia akosi bez problémov akceptujú, že z jedného človeka sa stane druhý (surreálny moment ako z Lynchovho Lost Highway), vysvetľuje na konci hlavná postava: "Ka mu chcel najskôr pripomenúť, že žijú v krajine, kde sú ľudia vycvičení, aby prijali každú realitu, ktorú im predstavia. Chcel mu povedať, že za spochybňovanie reality je len jeden trest, ten najvyšší, že občan je v ohrození, len čo si všimne, že realita sa zmenila."

Adam Johnson ukazuje, že ľudia sú schopní zvyknúť si na všetko, aj na život v pekle. Dúfam že od neho ešte nejakú knihu preložia.

1 24.02.2019

Kniha absencie. Bez identity, bez titulkov a dátumov, takmer aj bez autora a možno aj bez čitateľa, ktorý ani tak nebude mať problém knihu dočítať, ale skôr si ju akýmkoľvek spôsobom užiť. Skôr než o tom, čo v knihe je, ma bavilo premýšľať čo v nej chýba a prečo. Napríklad komentár; skôr než mienkotvorný deník to pripomínalo agentúrne správy a rubrika Komentáre úplne absentuje. O tom ako dobre sa Levému podarilo napodobniť novinový štýl vypovedá to, že až v polovici knihy mi došlo že sa jedná o vymyslené správy. Dovtedy som si myslel že iba vybral skutočné články z novín a prepísal ich bez vlastných mien a podobných identifikačných prvkov. I keď párkrát som pochytil nejaký zámer - spoločensko-ekonomická kritika, veľmi suchý humor, ktorý párkrát prebleskne, svetská sláva, poľná tráva (hlavne v rubrike Šport a Kultúra) - pointa väčšiny článkov mi zostáva nejasná. Skôr než o prózu sa jedná o akúsi konceptuálnu poéziu. Ak je väčšina literatúry hudobnou nahrávkou, táto kniha je hudobným nástrojom - a zahrať na ňom musí čitateľ.

2 26.12.2018

Skôr než kniha čakania mi to prišlo ako opis onoho metaforického väzenia, ktorým je život. Dobre utajený vývojový článok medzi Kafkom a nouveau romanom Alaina Robbe-Grilleta, Zama, ten proto-incel, sa ani tak nesnaží dosiahnuť nejakého konkrétneho Zámku, ako skôr utiecť sám pred sebou a hlavne pred svojou, údajne čestnou a hrdinskou, minulosťou, ktorá stojí v ostrom kontraste s jeho terajším zlyhaním a pasivitou.
Asi každý človek sa občas v živote dopustil niečoho, na čo nebol hrdý, a sú to práve opisy psychických stavov človeka, čo opakovane zlyháva a koná nečestné skutky, ktoré tvoria jeden z vrcholov románu. Druhým je krásny, striedavo naturalistický a lyrický štýl a potom celková štruktúra románu, ktorý akoby sa ku koncu zrýchloval (v poslednej tretine Benedetto čoraz častejšie začína vetu s novým odstavcom, až to občas pripomína báseň v próze), no súčasne koniec zrkadlí začiatok románu (podobne krátke kapitoly a návrat postavy, ktorá sa objavila na začiatku a potom z príbehu zmizla), čo naznačuje cyklickosť, bludný kruh. Ten ostatne potvrdí aj odzbrojujúci záver.

___________________


"Bylo šero, světlo jen stěží pronikalo nezvykle nízkými chuchvalci mraků, jež nestřežili nebe, nýbrž zemi. Palmy drželi smutek splývavě spuštěnou zelení. Modř ustoupila bez boje žíravé infiltraci šedí. Vlhkostí prosycené ovzduší si přivlstnilo a zrušilo život. V nehybných vodách zakotvená loď trčela v tichu, jež nemá paměť."

23.12.2018

Brankár - páchateľ. Útočník čo kope penaltu - vyšetrovatelia. Je zvláštne sledovať brankára keď všetci sledujú loptu. A záleží vôbec na výsledku? Veď je to len hra. Kniha skvelo opisuje posunuté vnímanie a paranoiu človeka, ktorý vykonal trestný čin a teraz už len čaká a čaká. Pocit neskutočna.

01.12.2018

Jediná dobrá poviedka je tá o hovne, tie ostatné zaň stoja.

2 22.07.2018

Sládkovič ma nebavil, ale toto bolo super. Slovenčina mi vždy prišla ako trochu chudobnejší jazyk oproti češtine alebo angličtine, no Hviezdoslavova verzia je úchvatná, bohatá, je to taký slovenský James Joyce. Dielo má prepracované metafory ktoré skĺbujú realistický dej s opismi prírody a ľudovými popevkami. Pieseň o tom ako chceli neúspešne "zoťať horu" teda, pozotínať stromy v hore, predchádza neúspešnú snahu Artuša zviesť Hanku. Poľovnícke piesne predchádzajú zákernému zvádzaniu Hanky, poľovaniu na ňu. Vďaka tejto knihe budem nabudúce pozornejšie sledovať texty ľudoviek, lebo si teraz uvedomujem, že za ich textom sa môže ukrývať realistický a dospelý príbeh (tu: pokus o znásilnenie a vražda).

PS: knihu som čítal prvý krát ako 31 ročný. Aj to som musel mať neustále otvorený internetový slovník pravopisu a vyhľadávať význam slov pomaly na každej stránke. Neviem si predstaviť ako by som ju chápal pred piatimi rokmi, nieto ešte ako stredoškolák. Povinné čítanie podľa mňa len znechucuje vzťah mladých ľudí k literatúre.

1 31.03.2018

V druhej polovici sa to autorovi úplne rozpadne, akoby mu došiel dych, kapitoly pôsobia len ako sumáre, zhrnutia deja, nie ako plynulé rozprávanie. Teda ono to tak bolo aj predtým, ale keďže táto časť bola do veľkej miery spomienková, nevadilo to. Navyše ten príšerný štýl... Mieville nevie napísať: "prešli sme okolo vysokého stromu", on to musí napísať "prešli sme okolo čohosi mohutného, vysokého: strom". Táto kniha strašne koktá. Ináč myšlienkovo veľmi podnetné.

2 02.01.2018

Kniha vyhodená potom čo boli indie rockové kapely označené za "indické". Slovenský prekladateľ zasa top of the game ako vidím.

Ak existuje literárny ekvivalent filmov Davida Lyncha, tak je to táto kniha.

2 21.10.2017

Síce som od Pynchona čítal aj lepšie knihy (V, Duha gravitace), s jeho politickými názormi často nesúhlasím, konšpiračné teórie považujem za kraviny a pri tridsiatom použití slova jupík sa mi otvárala kudla v kapse, no aj tak sa jedná o skvelú paranoidnú cyberpunkovú (HLUBINEX je ako niečo z Williama Gybsona) komédiu s neskutočne pedantným výberom slov (obzvlášť v dlhších vetách je to veľký pôžitok) a dokonalým prekladom, ktorý je miestami vtipnejší než originál. Na konci sa však natíska otázka: A čo? Povedala tá knižka vôbec niečo? Alebo sa aspoň niečo dôležité opýtala? Ani moc nie. To že sedemdesiatnik píše o Doomovi, Quakeovi a Deus Ex tak, že to vyzerá, že vie o čom hovorí, je však celkom šok.

2 04.10.2017

Jan Pohunek alias Přebral z Okouna kombinuje to najlepšie z Prachetta a Douglasa Adamsa. (audiokniha)

07.11.2016