zipporah komentáře u knih

Toto bol sobotný deň v Lisabone. Komorná klasická oddychovka z vojnových čias, ktorá mi veľmi dobre padla. Pamätám si, ako som týždeň chodila po byte v zúfalstve po prečítaní Cesta späť, pokračovanie knihy Na západe nič nového. Táto Remarqueova "romanca" nemá podobný účinok, hoci zanechá v človeku smútok decentných rozmerov. Aj možno túžbu byť tiež takto vypočutý, lebo si myslím, že nejeden človek by rád vyrozprával svoj príbeh niekomu úplne cudziemu, niekde ďaleko v zahraničí bez strachu a pocitu, že ho za to budú súdiť. Prečo si nedoprajeme ten luxus, skúšajú to iba starí ľudia, neraz sa mi stalo, že ma zastavil starký/starká a spustil tirádu o svojom živote. Keby to spravil mladší človek, okamžite sa mu pripíšu pofidérne motívy, či je to muž alebo žena.

2 02.04.2022

Spočiatku sa mi zdalo, že je to celkom prijateľné čítanie, časom sa zjavili mračná. Ku koncu už len „konečne je koniec, aj keď dosť trápny“. Táto kniha má pár dobrých postrehov, autor určite nie je „úplne mimo“ v niektorých názoroch, ktoré sedia na dnešnú situáciu (orientácia Maďarska na východ, Čína vs Tchaj-wan – kniha je písaná pred rokom 2014). Preto o to viac ma prekvapili jeho už menej trefné a tým pádom bizarné vety, ako napríklad „Rusko by si malo skúsiť, aké je to byť slabším partnerom, aby sa oslobodilo od predsudkov a predstáv z minulosti“, no zároveň inde sa zmieňuje o tom, ako sa Rusko snažilo presvedčiť európske krajiny v minulosti, že to nie je iba krajina barbarov a môže sa stať ich rovnocenný partnerom. Ďalej, pripúšťa povestný pocit menejcennosti zakorenený v Rusoch. Ako som ich vytrhla z kontextu, takto podobne pôsobia na stránkach ako nečakané „odveci“ hlášky. V knihe sa autor orientuje skôr na ideové bláboly, samá ideológia, ak sa teda chceme dozvedieť viac o Ivanovi Iljinovi, prípadne o Duginovi, Danilevskom, Leonťjevovi, toto je tá pravá kniha na to určená, v tomto smere splnila svoju jedinú a vcelku dobrú informačnú funkciu, za ktorú si zasluhuje hviezdičku. Ak by mi autor nepotvrdil niekoľkokrát dobrými postrehmi, že má istý prehľad, označila by som knihu fakticky za odpad. Má však prehľad skôr ako celoživotný divák Ruska, čo-to vie, ale prakticky ako keby v živote v tom Rusku nebol, resp. ignoroval dobré charakteristiky a pozitíva. Keby som si neprečítala Borisovu knihu, ani by som si to nevšimla.. teda túto knihu možno zaradiť medzi tie pesimistické, rusofóbne, prozápadné. A písané Židom. Hoci by nebol na obálke autorov životopis, po stých stranách by som predpokladala, že autor je židovského pôvodu. Nezaprú sa... Strana bez pripomienky na antisemitizmus, slovo žid v rôznych pádoch, taká strana nestojí za nič, však... Už je to naozaj otravné celá ich paranoja, chamtivosť a uchyláctvo ustavične pripomínať svoj pôvod. Na to sa pripravme, na povestný trik židov pripomínať svoj pôvod všade, kde sa dá. Popisuje konfabuláciu a nedostatok vitamínu B1, ktorým podľa mňa práve trpí tento národ a trpel ním dávno pred Hitlerom... Sorry všetkým, čo ste tohto pôvodu, prečítajte si Umberta Eca. Bude dobre. No komu by už napadlo písať o „zásobe“ ruských žien?, pýtať sa na strategický prospech BRICSu pre Rusko?, niekoľkokrát opísať ceny ropy a barelov na úkor tragédie v Beslane, Dubravke, Kursku či čečenských konfliktov????, to je málo zaujímavé (zrejme nepadol jediný Žid? a predsa už sa o tom veľa píše prakticky v každej jednej knihe, no v tejto sa radšej pripravte na ceny ropy, zemného plynu, Duginove idey a autorovu prelomovú poznámku o tom, že mladá generácia Rusov sa zaujíma o hmotu, peniaze, biznis viac, než o politiku... ťažký to ruský hriech, lebo inde tomu tak nie je, inde všetkých zaujíma len sloboda, demokracia, jednorožce a pasú krokodíly, dokonca aj v Dubaji. Veškerá komparatívnosť v tejto knihe pochopiteľne chýba... Ako aj geografia, geomorfológia, táto kniha teda vôbec nie je geopoliticky ladená. No a na záver, dozvieme sa, že Putin ako „popredný antiamerikanista“ mal vlastne iba veeeľke šťastie. Celý jeho prezidentský úspech nespočíval v obnaženej hrudi a bozkávaní sa s rybou, ale v náraste cien za ropu a plyn. Toto je celé jeho šťastie úspešnej kariéry. To je najviac, čo sa o Putinovi dozviete v tejto knihe. Zvyšok je bábel (až na pár dobrých postrehov vrátane znepokojivého nárastu obhajoby Stalina - nie však Putinom!) a čo stojí za to prečítať si, je text o tých ideológoch. Začiatočníci v čítaní o ruskej politike – nenaleťte tejto knihe. Vo viacerých iných sa totiž píše, že ruská politika nie je postavená na ideológii. S výnimkou 20.storočia ruská politika nemala a momentálne tiež nemá idey, ako to my Európania chápeme z našej histórie. Nemyslím tým ideu nacionalizmu, ktorú má snáď každá krajina. V Rusku nebolo povolené vyjadrovať sa verejne k politike prakticky do 20. storočia. Ak boli idey, boli skryté v salónikoch a symboloch v knižkách. Veľmi ma preto prekvapuje, že napriek celkovému prehľadu autora, zanedbal takúto skutočnosť a napísal čosi o pasivite ľudí, ktorá je skrátka vyústením týchto historických faktov. Ani v ideologickom ZSSR ešte nebolo možné nahlas papuľovať a myslieť si niečo. Rozčuľuje ma takisto, že tento autor si dovolil citovať môjho milovaného spisovateľa, ktorý by zaplakal nad tým, ako zneuctili jeho prekrásne dielo Mŕtve duše s Čičikovom na odporné osobné zámery, najmä v závere tak totálne odveci pripomínané dielo Mŕtve duše, že sa musím kriesiť z toho ešte pol roka najbližší. Toto nie je fér. Toto si Gogoľ nezaslúžil. Čičikov je podvodníček, no žiadneho pasažiera, ani ľudí okolo by nezahlušil, neublížil by ani muche, to za prvé a za druhé, on cieľ mal, za tretie Mŕtve duše poukazujú na obyčajný život a atmošku v Rusku, nie je to IDEOLOGICKY A POLITICKY ladené dielo, a Nikolaj časť diela spálil pre presne takéto typy ľudí, akým je tento autor. Grrrrrr! Kiežby mali niektorí ľudia s nedostatkom vitamínu B1 polovicu tej sebakritiky, akú majú v sebe obyčajní ruskí ľudia!

2 01.02.2022

Šikovná príručka pre dospelého človeka, ako posilniť svoju rezilienciu. Systematicky napísaná. Netvári sa odborne, nezaťaží teóriou, je to poctivá motivačná literatúra napísaná dvoma odborníkmi, ktorí sa na nič nehrajú, pridlho nemudrujú a ako sa vraví, idú k veci. Kopec rôznych modelových situácií, v ktorých sa podľa mňa všetci nájdeme aspoň v jednej. Kniha nakopne v dobrom slova zmysle.

Zachytila som aj takú dobrú poznámku o tom, že môžeme na život odpovedať dvoma spôsobmi: reakciou (teda život prežívame a reagujeme len na to, čo sa deje v okolí) a akciou (teda ideme niečo sami od seba uskutočniť, zrealizovať svoje rozhodnutie bez ohľadu na to, čo sa deje v okolí). Je v tom super rozdiel, a je super nepríjemné si uvedomiť, že väčšina z nás má vlastne tie váhy naklonené smerom k reakciám, samozrejme, vrátane mňa.
Ťažkú situáciu zobrať ako skutočnosť, mať cit pre realitu... a naopak, ťažkú situáciu vnímať ako zlú, či dobrú, rozjímať nad tým, či moje riešenie je dobré alebo zlé, to je pre sne to, čo už som raz čítala od iného človeka. "Nezáleží na tom, či si myslíme, že je to dobré alebo zlé, ale je to realita."
Myslím, že kto pochopí tento rozdiel, pochopí mnoho javov v živote tak, že jeho názor bude jeden zo sto iným, a kto ten rozdiel aj prekoná a začne tak konať, dotiahne to v živote veľmi ďaleko...

2 28.12.2021

Dokument som videla skôr, napriek tomu je skvelé si prečítať aj knihu, dávno som tak nehltala niečo, naposledy asi Rozruch na onkológii:D VP pôsobí občas samoľúbo, môže si to dovoliť. Miestami som mala dojem, že VP v dôsledku povinnej diplomatickej reči zakrýva, alebo skôr neberie do úvahy niektoré veci, "nepatrilo by sa". Trochu mi chýbalo viac vysvetliviek, preto je stále Zygarova kniha top v dôslednosti informovať čitateľa. Tu sa ukazuje aj vzdelanosť a politická kultúra VP, pohotovosť v odpovediach je obdivuhodná aj v prípade, keby vopred poznal otázky. Geografické znalosti mám biedne, takže som sa dozvedela, že Čukotka je krajinou vychádzajúceho slnka.

"Lesy sú pľúcami našej planéty." V. Putin

2 27.09.2021

Na svete sú tri typy ľudí: tí, ktorí vedia rátať a takí, ktorí nevedia.
:D
;) Vtipom začínam príspevok a je to jediný, ktorý si pamätám ešte od slovenského moderátora. Kniha je fajn zhrnutie, dokonca na strane 74 sa zjavuje popis duševného ochorenia nedávneho slovenského premiéra. Ľudia s psychickými poruchami sa prejavujú "nechceným humorom" a tak trochu politicky nekorektným. Šťastie, že Ukrajincom je zhovievavosť bližšia než tomuto indivíduu.
Trochu mi na knihe vadí miestami nedôslednosť. Predsa len netuším, kto je to pán Pinel zo strany 130... a zaujíma ma to! Potom som si, žiaľ, oneskorene všimla, že niektoré citované publikácie nie sú v zozname literatúry, a spoliehala som sa, že tam bude všetko. Určite mám v pláne si ďalej rozširovať poznatky v tejto téme, takže zdroje v závere knihy potešia. Humor milujem, vďaka knihe a google pictures som si nostalgicky pripomenula Roháča, skvelý časopis! Ako decko mi mama dovoľovala požičiavať si aspoň jeden dva takéto roháčske časáky, dodnes poznám celý ten priestor a cestu v čitárni, ako som s nadšením bežala k poličke po nové dávky vtipu. Nemala som ani desať rokov! Nedávno som našla svoje staré poznámky, kde sa pasujem s cytológiou spred mnohých rokov, názvy kapitol boli v zmysle: Nová bunka, Golgiho aparát vracia úder, Návrat bunkového jadra, Skrytá cytoplazmatická membrána, Útok hormónov, Pomsta leukocytov.... asi som mala ambície spísať bunkovú ságu na úrovni vesmírneho tkaniva, ehhh:D Celkom ma to šokovalo, ako aj humor má prekvapiť, lebo v tom čase som ani netušila, že vlastne budem na tomto odbore fungovať. Stratené proroctvo bolo nájdené... Za smiech som dostala aj poznámku od katechetky, smiech u mňa bol rozhodne obranným mechanizmom, ale aj prejavom istej zaostalosti, keďže mi mozog dozrieval iba pomaly a často som smiechom zakrývala neschopnosť argumentovať, alebo slovne reagovať až na "ha ha ha" :D :D :D Okrem populárneho slovenského klauna som si vybavila aj pár ľudí z okolia, ktorí sedia na popisy, aj to je švanda. Za seba priznávam, že mám rada okrem reflektívneho humorného štýlu, aj zemitý humor, a teda asi ten skatologický (záchodový:D), ktorý autor akosi zabudol zadefinovať, ale môj mozog si asi vie predstaviť, že hej, zipporah, je to ten humor, na ktorom sa najviac rehoceš:D a potom milujem humor Umberta Eca.... "Chodíte na univerzitu, alebo študujete?" Rovnako obľubujem humor, ktorý informuje. Voľakedy som sa pasovala s predmetom imunológia, na zbláznenie, tak som to vzala s humorom a napísala uletený blog o procese zápalu v komiksovom štýle. Pravdaže, káčer Donald je topka, večne nezamestnaný káčer, a vôbec, Káčerovo a život v ňom perfektne reflektuje realitu, večná škoda, že s Roháčom zanikli na SVK. Absurdný humor Hlavy XXII je taký, že po operácii mandlí neodporúčam čítať, bola to vlastná zrada, umučenie smiechom. Napokon Gogoľov Revízor je unikátna vzorka humoru, ako aj rozoberanie humoru ako takom v Meno ruže.

Aj z tejto knihy som si zapamätala skvelý vtip, ktorý sa pokúsim na skúšku zreprodukovať vl. slovami:
Manželka vraví manželovi: "Budeme oslavovať 25te výročie svadby!"
Manžel: "Počkajme ešte 5 rokov a môžeme osláviť tridsaťročnú vojnu!"

2 17.04.2021

Áno, táto je v slovenčine, dokonca je tam preklad jednej básne od Štefana Krčméryho a potom od toho prekladateľa celej knihy, v spolupráci s pani Zuzanou H. Mne sa práve páči práca tejto dvojky, knihy mám 4 a sú prekladané od dvoch Slovákov. No tak táto zbierka mi samozrejme dáva spomienky na tie jediné poetické knihy, čo som kedy čítala, a to od Puškina, Jesenina, Lermontova (ktorý je však skôr prozaikom) od slovenského R. Dilonga. Korzár je nepochybne vynikajúce dielko, jeden z tých klenotov v literatúre. No darmo, čo si odžijeme, to je nám srdcu najbližšie a mozog si to zachytí. V tejto knihe sa tak stalo dva razy. Prvý raz, keď som si prečítala rozlúčkovú báseň pre Byronovu životnú lásku Mary (Stance... pri odchode z Anglicka), kde každá strofa končí v zmysle "ju jedinú mám rád. No tak kto bol beznádejné zaľúbený do niekoho, určite ním táto báseň zatrasie. Až závidím takým, ktorým to nepohne, nezažili... lebo to nie je až taká "výhra". Druhý raz vo verše "... v obavách, že čas z pochýb hrôzu spraví..." (Korzár), tak mi prebleslo hlavou v tom momente, že som vyrastala v prostredí, ktoré pohŕda až priam nenávidí ruský východ. Deň pred odletom v prázdnom pražskom byte, som sa utápala v tomto verši, pretože sa vo mne bili o prvenstvo radosť z toho, že idem do Ruska s hrôzou, ktorá sa zlepila všetkými pochybnosťami, nasýtená nimi rokmi. A potom tá nekončiaca trojtýždňová obnažená hanba z toho, že realita zo mňa strhla všetku hrôzu, zostala fakt iba hanba. Už som sa toľkokrát presvedčila o tom, že je treba mať rád ľudí, ale s ich názormi treba narábať v hlave opatrne. Ale skúste tie tlaky názorov prežiť v ignorácii, to sa nedá, ako sa nedá vystúpiť z času.

Na záver zveršovaná spomienka na Orwellovu budúcu 1984tku:):D

Takto to bolo vždy, i bude, zdá sa,
že na jedného musí robiť masa.
Je to súd prírody – kto lopotí,
nezožne korisť, iba trampoty.
(Korzár spev prvý, VIII)

2 29.11.2020

Hodnotím inú verziu knihu, slovenské vydanie, bilingválne z roku 1999. vydavateľstvo Dilema... poézia je najväčšia oddychovka v četbe:D, a je to príjemná zmena, keď som zvyknutá čítať siahodlhe, informačne nabité knihy. Ja poéziu určite neviem hodnotiť, ale táto zbierka je pre takých ako ja. Podobne ako Puškin zrozumiteľné veršíky a kus času strávený v biblickom oceáne príbehov...

Melancholická hviezda, slnko nespavých
tvoj lúč je plný sĺz a žiari z diaľavy,
len ukazuješ tmu, čo nikdy nerozptýliš,
ach, podobáš sa nezabudnuteľnej chvíli!
Tak žiari minulosť, to svetlo iných dní,
čo svieti bez tepla, jej lúč je bezmocný,
ten prísvit smútku bdie, chce sliediť po zemi,
má tvár, aj v tme – má svit, no aký je studený.
(Slnko nespavých)

2 29.11.2020

Ja vlastne neviem, či písať, hodnotiť túto knihu... Príde mi to úplne neadekvátne voči dojmom, ktoré sa vo mne nahrnuli počas čítania, pričom to "pekne" graduje ku koncu a poslednú stovku strán som už čítala s mokrou tvárou. Neadekvátne vzhľadom na to, že sa nejedná o vymyslený príbeh. A kto to drží v hlave od prvého riadka až po samotný záver tejto knihy, nebude sa mu jednoducho čítať. Niežeby som nevedela, o čom je vojna, ale toto je veľmi ťažké čítanie. Je mi na nič.. každý nech si to sám prečíta, pochopí, zamyslí sa nad tým, o čom číta.

Ja si tak za seba dovolím len na záver spomenúť jednu pasáž, ktorá ma dosť dojala a pre ktorú som mala aj problém zaspať. Ide o moment, keď šéflekár Grande Armé barón Larrey sa potreboval vrátiť po svoj materiál, aby mohol pokračovať v zachraňovaní stoviek životov. Na krehkom moste na rieke Berezina sa medzičasom vytvorila nová zápcha a jemu hrozila smrť. Predstavte si teraz, ako si čítate o tom, ako dennodennne umierajú ľudia, strácajú ľudskosť, ohľaduplnosť, myslia na seba, sťahujú oblečenie z umierajúcich druhov. Predstavte si, že títo ľudia trpia neznesiteľným hladom, niekto si odrezáva z vlastných nôh, aby prežil, je svojho druha, trpí snežnou slepotou, mučí ich hmyz, prichádzajú o končatiny, buď v bitke alebo vďaka ukrutnej zime. Už viete, že títo ľudia idú dopredu len zo zotrvačnosti, zakopávajú o hrobky svojich druhov, ktorým náhrobok vyrobil padajúci sneh, a rovnako ako oni viete, že ešte mnohí z nich umrú, dokým sa dostaneme z čísla cca 680 000 na cca 93 000 (a to sa jedná iba o počet vojakov Grande Armé). A teraz si predstavte, ako čítate, že práve títo ľudia, strácajúci v živote všetko a častokrát samotný život, v sebe dokázali v jedinom okamihu niečo prelomiť a uvoľniť cestu Larreyovi.... "Byl bych v davu zahynul, pak mě ale naštěstí poznali a hned nato se všichni předháněli, aby mi pomohli. Vojáci si mě podávali z ruky do ruky a já byl za okamžik v naprostém údivu na mostě. Oddanost, kterou mi dali v těch chvílích najevo, mi pomohla hned zapomenout na všechna přetrpená nebezpečí i na předchozí ztrátu zavazadel."

Myslím, že v tomto okamihu je zachytená celá podstata toho javu, ktorý nás oddeľuje od zvyšku živočíšnej ríši a zachycuje samotnú "ľudskosť". Ďakujem.

"Kdo vnímá skutečnou velikost, k níž se štěstí obrátilo zády, zapomene na vlastní bolest a utrpení." Faber du Faur

2 31.10.2020

Príjemné čítanie o povestiach z Košického a Prešovského kraja, kde žijem...

V noci sa mesiac napije vody a nad ránom ju vypúšťa ako rosu, to sú slzy zory, posvätná, nebeská vlaha.
Márna láska podmorského boha

2 24.10.2020

Dala som si námahu a prečítala si na wikipedii stručný autorkin životopis, aby som sa uistila, že som si opätovne prečítala osobné skúsenosti jednej zo slečien Bronteových, a je to tak. Anne robila guvernantku a pri čítaní o správaní sa anglických deciek v 19. storočí si na jednej strane pomyslíte, že to vôbec nemôže byť pravda, ale z psychologického hľadiska a základného deskriptu výchovy v tomto období sa vlastne nemusíme až tak čudovať a zostávať v takom šoku ako ja v okamihu, keď dávam 5 hviezdičiek tomuto krásnemu príbehu plného osobných autorkiných zážitkov, ktoré končia v jednom zážitku s nádhernou atmosférou na septembrový víkend:) Zdá sa, že Anne nezaostáva za sestrami a tiež sa rozhodla sumarizovať vlastné skúsenosti, takže toto trio je skutočne čarovné a Agnes Grey sa mi dokonca páči v niečom viac než Emma či Pýcha a predsudok. Možno je to tým, že mi pripomína vlastné skúsenosti z opatrovania detí a z toho, ako sa taká opatrovateľka v cudzej rodine môže cítiť. Žila som v troch rodinách. Tri odlišné príbehy. Po dočítaní príbehu som bola trochu smutná z posledných stránok, prečo vlastne autorka už omnoho menej podrobne popisuje scény Agnes a Edwarda, ale možno je to naozaj tou svedomitou prácou držať sa v písaní toho, čo som prežila a podľa životopisu Anne Bronte, aj s mojou ľútosťou sa dá predpokladať, že pán Weston bol Annin vysnívaný a nedosiahnuteľný cieľ v jej kratučkom živote. Čitateľom takto môže "prekážať" strohosť a stručnosť v "zamilovaných" scénach... Napriek tomu zanechala po sebe krásny, nežný, dojemný príbeh.

Bohatstvo je síce príťažlivé, ale pre také neskúsené dievča, akým som bola ja, ani chudoba nepredstavuje nič hrôzostrašné.

„To najväčšie šťastie už mám,“ „odvetil, moc a vôľu byť užitočný.“ Pán Weston

2 27.09.2020

Česi majú skvelého historika! Pri čítaní som si neraz pomyslela: Takhle se to dělá! V zmysle, takto by sa mali písať dejiny. Viem, že to nie je jednoduché a záleží na téme. Autor je absolútnym a triezvym nadšencom, a keď sa občas v texte „uvoľní“, je to úplne na vhodnom mieste a už máte pocit, že s ním sedíte niekde pri káve, pive, a počúvate jeho myšlienkové pochody o Napoleonových pochodoch. Pokiaľ ide o samotný obsah, otvorili sa mi oči a vyprázdnila peňaženka:D Už čakám na posledný diel, ktorý doplní tetralógiu od pána Kovaříka, a budem ju čítať pravdepodobne do konca roka. Na jednej strane sa neviem dočkať, teším sa, na druhej strane mi je ale dosť ťažko z čítania niektorých pasáží. Celkom ma zasiahol osud Barclaya, ktorý nám môže byť vzorom človeka s absolútnou sebakontrolou aj v najhorších situáciách (ak je naozaj pravda to, čo píše autor, osobne o tom nemám pochybnosti). Irituje ma teraz, že som sa nadchýnala nad Kutuzovom. Obdivujem ho naďalej, no už nie je „Najjasnejším“, iba Jasným spolu s Barclayom. Bitka pri Borodine ma dostala úplne. Na začiatku Francúzi si pomaly balili so sebou mapu Indie, že ju dosiahnu, v nadšení sa vrhli na východ, v závere už čítame, ako prichádzali o končatiny a kričali o vodu či kus jedla. Pre mňa hrozný moment, horší než černobyľská tragédia. Opäť, ľudia, uvedomme si jednu vec a buďme za to nesmierne vďační (hlavne novodobí kolobežkári a hipsteri:D): Nemáme Vojnu! Nemáme Hlad! Lebo ak sa v našom svete nedá dokázať Čas, tak všetci dobre vieme, že našim druhým Pánom je Hlad a tu už máme, bohužiaľ, enormné množstvo dôkazov na to. Práve knihy tohto druhu považujem za najťažšie knihy.
Na záver asi najlepší a najvýstižnejší citát, aký som kedy čítala o Rusku: „Domnívam se, že jen Rusko múže vést s Ruskem válku!“ Kapitán Leclerc (1812)
Napoleone, Napoleone, proč jsi tam šel!

2 16.09.2020

Klasiku čítam fakt rada, toto je ale pre mňa maximálne nestráviteľná kniha, ktorá nie je na tom tak zle, aby sa nedala prečítať celá, pravda, ale už asi len pre vyvolených. Ja som to vzdala pri druhej časti, strana 150 a preskočila Hansov "čas" v priestore zhruba tristo strán. Aj tak som na tom dobre, len tak tak som prečítala celý prvý diel, za to si zaslúžim cenu čitateľa:D Množstvo kníh je písaných rozprávacím štýlom ako táto, no zväčša je to dynamický dej a obsahovo nielen o filozofii a teóriách... Asi by som siahla na inú knihu od autora.

2 12.08.2020

Čo človek, to mozog... Ja len dúfam, že sa nedožijem situácie, kedy človek prestane vnímať priebeh času + oklame evolúciu. Môže/nemusí to byť budúcnosť. Kniha je skvelá z informačného hľadiska... Keď sa človek trochu otrasie z informácií a porozmýšľa nad ďalšími problematikami na úrovni "vedomia" Zeme, triedi jeden problém za druhým, fakty, tak mne pri umývaní zubov trebárs napadlo, že je tu stále prevažujúci počet ľudí, pre ktorých tieto neurovedy a ich ciele nikdy nebudú spásou ľudstva, ani ničím nápomocné. Sám autor napísal zmienku o potrebe vzdelania. K vzdelaniu sa nedostane ani v budúcnosti polka ľudstva, alebo ak dostane, tak nebude mať ten človek vlohy na učenie, pretože nie každý má automaticky vzťah k vzdelávaniu... Mnohí majú väčšie problémy než vzdelanie, ktoré sa vzťahujú na každodenný život... Takže opäť je to len budúcnosť vyvolených, rozprávka s pokračujúcou kapitolou príbehu "Túžba po rozlúčke človeka s prírodou" a pri čítaní tak trochu smiech cez slzy:D No na udržanie veľkolepých vedeckých projektov to postačí:D No a keď svoj mozog prepneme do obyčajných prozaických povinností a starostí, máme aspoň dobrý pocit, že sme sa niečo dozvedeli o svojom orgáne schovanom pod lebkou a môžeme pokračovať v boji o život. Ale mimo kremíkovej budúcnosti a kremíkových snov... je super, že dnes dokáže človek odobrať polku mozgu decku a tým mu zachrániť život, ktorý si môže užiť.. v tom vidím asi najväčší zmysel neurovedy:)

2 06.05.2020

Tak ja si ukradnem tých 5 bodov týmto príspevkom:D Ide o úryvok z poslednej časti na konci, s ktorým úplne súhlasím, žiaľ, mnohí filozofi akoby pohŕdali a nechápali podstatu tohto výroku, pretože im pomaly vytierajú zadky ich rodinní príslušníci a ďalší otroci, aby si mohli zafilozofovať... Stručne povedané:

"Hlad, milý priateľu, je zlá vec, ten zničí aj tú najlepšiu filozofiu."

Takže pozor, aby sme nezakopli o hlad, ten strihne hrebienok aj tým najpyšnejším.

2 20.03.2020

Keď som po prvý raz zahliadla Sagradu Famíliu z auta, bol to krátky okamih ako prelet nad drozdím hniezdom, vyhŕkli mi slzy. Toto je rozprávka, toto bude láska, pomyslela som si. Nebola som ďaleko od pravdy, pretože v tejto knihe Gaudí vraví: "Práca je výsledkom spolupráce, a spolupráca je možná len na základe lásky." Les stĺpov vo vnútri na vás čaká, ale je potrebné si týždeň/dva vopred zabookovať tikety. Táto bazilika zrejme s jedinými anjelmi na svete bez krídel, nie je dokončená, ako mnohé ďalšie stavby katalánskeho architekta, no mne osobne sa to páči. Nedokončené Mŕtve duše.. Takéto diela podporujú budúcnosť, majú v sebe niečo ako prísľub, naša fantázia môže pracovať... A čo je vôbec "koniec"? Je Stredozemné more dokončeným dielom? Je naša Zem hotovým obrazom? Život je pohyb, môže pohyb "skončiť"? Trošku filozofie:D Gaudí dokázal, že architektúra nemusí byť statická, žije v pohybe a Casa Battló, Casa Millá sú morské vlny, dračia brána chrlí oheň, strechy sa hýbu ako chrbty jašterov... Dokázal, že Barcelona skutočne žije priestorom a svetlom... že kameň môže klíčiť v palmu a stĺp sa vetviť ako strom. Gaudí je bezpochyby génius. Civiem na obyčajný stolík so zrkadlom a myslím si: ty si génius. Toto zrkadlo sa topí pod mojím pohľadom, jeho rám sa topí... Civiem na tie komíny, ktoré vyfukujú dych zvlnených domov ako korpulentné dámy na plese fučiace od tanca a myslím si: mala som ísť študovať architektúru, ha ha:D. Viac nájdete v knihe, ale... asi je lepšie mesto navštíviť. Precestovala som toho celkom dosť, nie som si istá, či sa nejaké mesto na svete môže hrdiť podobným človekom.

Moje oko citlivé na "čas" už postrehlo, ako si Barcelončania vážia čas. Nepochybujte o tom, že Antoni Gaudí je pravý katalánsky génius s úctou k prírode. Prečo nedal skoliť strom počas stavby schodov a necha ich viesť okolo neho? "Schody sa postavia rýchlo, a strom potrebuje k rastu omnoho viac času."

2 18.06.2019

Výborné čítanie cez veľkonočné sviatky s jarou v rozpuku a vonnými olejmi doma. Keby napísal knihu o vôni Marcel Proust, bola by to dvojnásobne silná kniha, pretože zatiaľ čo Proustov štýl je intímny, téma Parfumu je tiež osobná, takže by bol z toho zaujímavý siahodlhý román storočia:D Pri čítaní Parfumu sa ponoríme aj do vlastnej histórie vôní, ktoré nás v živote oslovili a zanechali stopu v spomienke. Je pravda, že vôňa prechádza až do srdca, ktoré sa rozhodne, či bude pôvodcu vône milovať alebo nenávidieť, bude mu naklonený alebo ním pohrdne.

2 22.04.2019

Som v miernych rozpakoch. Asi mal ten scenár zostať v rukách divadla, kniha je nedosiahnutým cieľom... Bolo by príjemné po celotýždennej šichte sa vyvaliť v divadle na komorné predstavenie s Harrym Potterom, komorné, pretože pre diváka, ktorý Harryho Pottera nečítal, by to bola pekná nuda vidieť. Len si na chvíľu predstame, že nepoznáme príbeh čarodejníka. Táto kniha by bola bľabotom a besom vo forme drámy, ktorej pravidlá pekne dodržali, má to grády, ale popravde, ak by som bola neznalcom HP, ani tie grády by nepomohli. Prekliate dieťa je britký britský výstrelok.

2 17.02.2019

Vidieť Chopina sedieť na somárikovi počas prechádzky... Táto kniha ma priviedla k myšlienke pokračovať v čítaní životopisov hudobníkov. Ďalší bude Freddie Mercury a Mozart, ak čosi také nájdem. Je to vždy riziko čítať literatúru od historikov a politológov, týmto dvom skupinám verím asi najmenej. Ťažko zistiť, čo všetko je pravda a čo nie (preto možno nedávam adekvátne hodnotenie v podobe vesmírnych hviezdičiek), ale páči sa mi, že tento autor rozjímal aj nad vlastnosťami osôb, prihadzoval im epitetony, ktoré ma nútili rozmýšľať. Najmä pasáž o povahových črtách Chopina, s ktorými mám, bohužiaľ, skúsenosť. Jeho dobrá výchova, spôsoby, zdvorilosť proti "útočníkom" na jeho súkromie, zachovať dekórum stoj čo stoj, smrteľná/krutá ľahostajnosť... kristaboha s takýmto druhom človeka. Aby toho nebolo málo, všetko preklenuté do vzťahu s Aurorou George Sandovou. To je už riadny kristus z boha z vedľajšieho vesmíru?! Škoda, že táto kniha neponúka riešenie resp. rady, ako prežiť v spoločnosti tohto druhu, lebo osobne mám so Sandovou málo spoločného. Nič, jednoducho asi najlepšie, čo sa dá spraviť, je zachovať sa rovnako ako toto čudo, osvojiť si sladkokyslý ostrovtip a napodobniť dekórum a zdvorilosť voči tomuto druhu, napokon sám Chopin sa preslávil aj tým, že napodobňoval správanie druhých.

2 03.02.2019

Pokračovanie aj v komentovaní Proustovho opusu...

Najdôležitejší moment v tomto pokračovaní je určite aj rozhovor s Crataegus oxyacantha, teda s hlohom, ktorý by som v dvanástich rokoch praktizovala asi aj ja, ale je to tiež tento okamih v miernej úprave: "Hrozné tušení, že... nejsem postaven mimo čas, nýbrž podléhám jeho zákonum docela jako ty románové postavy, které mě právě tím tolik rozesmutňovaly, když jsem v Combray ve své proutěné budce četl o jejich životech."

Keď už čítam tento príbeh, rozpamätávam sa aj na vlastné spomienky, môžem povedať ako Proust, že ten môj okamih pocítenia sily času, ale aj priestoru, presvetlil celý môj život ale s naozaj krásnou dávkou veselosti, bol to kopanec od časopriestoru, ktorý ma rozveselil, kopanec Dôvtipu, stojí aj za blog. V podstate som sa pod vplyvom úžasu rozplývala nad plastickosťou času, že sa dá ohýbať, ešte neuvedomujúc si, že je to nezmysel a čas ako taký sa nedá dokázať, plastický bol iba ten priestor.. Proust bol silne orientovaný na seba aj v tomto okamihu, čas spojil so svojou osobou, mne to dochádzalo za iných okolností a tak trochu v dlhšom procese, ktorý nechutný život ponúka. Sme absolútne nahraditeľnými bytosťami a nenahraditeľnou resp. nadčasovou osobou sa stávame iba v krátkosti životov členov našich rodín. Udalosti, ktoré nám to dokážu, sú pekné štípance a chce to slušnú dávku krému, aby sa nás v budúcnosti menej a menej dotýkali protivenstvá.

A pridávam sa do fanklubu amatérskych kritikov literatúry:D tie stránky popisovania dievčat prechádzajúcich sa po hrádzi je vskutku nezabudnuteľný, ako pochmúrnejší, ale rovnako silný príklad Hugovho popisu obesenca, ktorého v snežnej fujavici zahliadne chlapec Gwynplaine v Človek, ktorý sa smeje... to sú momenty v beletrii, z ktorých právom chodíme po byte/dome ako omráčené prízraky:D:)

PS: inak je príšerným poznaním, ako Proust dokazuje existenciu mužov, ktorí "skúšajú".. stará známa vec, ale skľučujúca

2 06.01.2019

Najsilnejším prostriedkom na odpútanie sa od nudy, nerestí a blbých myšlienok je práca. Zvyšok "dorobí" čas. (upravené:))

2 28.12.2017