verden komentáře u knih
Prečítala som viaceré knihy z tejto série, ale práve Robin na stope je mojou najobľúbenejšou, možno preto, že to bol prvý príbeh o Penny a jej dvoch psoch, ktorý sa ku mne dostal. Pamätám si, aká som bola očarená prostredím, v ktorom Penny žila a ako veľmi som túžila mať takých skvelých psíkov. Vlastne by som sa tuším s Penny hneď aj vymenila, keby to bolo možné :))) Sú to ozaj pekné detské knihy plné priateľstva, odvahy a lásky ku zvieratám.
Nemôžem povedať, že by tá kniha vo mne nič nevyvolala, no nezanechala vo mne nič príjemné. V podstate mi všetky postavy boli od začiatku do konca vrcholne nesympatické a jediný, pre ktorého som mala pochopenie, bol chudák Wilson.
Knihu som čítala o niečo staršia ako je cieľová skupina čitateľov, napriek tomu ma však veľmi bavila. Príjemná atmosféra konca školského roku a prázdnin počas základnej školy sa miesi s neznámom a pátraním po tom, čo spája hlavných hrdinov a čo ich zároveň odlišuje od ostatných. Naozaj vydarená slovenská fantasy :)
Prvá Nesbø-ovka, ktorá sa ku mne dostala a hoci už viem, že to nie je tak úplne "on", musím sa priznať, že ma odradila natoľko, že som po žiadnej ďalšej jeho knihe zatiaľ nesiahla.
Neviem, či to bolo tým, že som pôvodnú trilógiu čítala po česky a tento štvrtý diel po slovensky, či tým, že to písal iný autor alebo jednoducho tým, že som vedela, že to písal iný autor :), tak či tak som sa párkrát pozastavila nad tým, že toto alebo toto by táto postava neurobila/nepomyslela si/nepovedala. Pre mňa to postrádalo taký ten "millenniovský" nádych, vnímala som to len ako jednu z mnohých škandinávskych kriminálok
(SPOILER) Ech, no mňa to teda nepresvedčilo. Chápem, na čo sa chcela táto kniha hrať, ale povedzme si pravdu, na Elizabethinom mieste by som z Ivana mala na základe jeho správania a rečí skôr strach ako že by som sa doňho zamilovala. Tiež som prekvapená, že nikto (a najmä Benjamin) nepovažoval Elizabeth za psychotickú. Jasné, veď halucinácie sú vlastne prejavom zmyslu pre humor!
Toto bolo čo?! Obsahovo, aj jazykovo zlé, zlé, zlé, neviem sa rozhodnúť, či to po večeroch písala 80 ročná babička alebo cez prestávky do zošita čmáral 15 ročný výrastok. Prečo toto, prepánakráľa, niekto vydal?!
Za mňa super, čítalo sa to takmer samo. Oceňujem tiež, že Absynt sa nebojí používať autentický jazyk mladých, vďaka tomuto je Čistá asi prvá YA, ktorá mi v slovenčine po jazykovej stránke nepripadala neskutočne umelá.
Priznám sa, naivne som čakala niečo na štýl Love, Simon zo Slovenska, ale dostalo sa mi... ja ani neviem.
Vyjadrovacími prostriedkami a celkovo štýlom to pôsobilo veľmi autenticky, asi ako denník 15 ročného chlapca. No čo ma nenormálne rozčuľovalo, bola rozporuplnosť jednotlivých postáv. Ani nie tak v tom, že niečo iné hovorili a opak robili, to zas nie je nič výnimočné, ale koľkokrát si odporovali aj ich vyjadrenia a činy navzájom.
Adama som mala chuť fackať asi na každej strane. Ži tak, ako chceš, len aby si bol šťastný vs. nebuď gej, nájdi si babu. A do toho ho bez problémov kefoval :D
Mama veľmi podobne. Pred všetkým ťa chcem chrániť vs. je ok, že máš 15 rokov a ostaneš cez noc bohviekde s bohviekým.
Pri pasážach z Pokecu som vyslovene trpela.
K záveru sa radšej ani nevyjadrujem.
Celý tento počin mi príde ako keby mal spisovateľ naozaj 15 rokov, ten pubertálny pohľad na život, egocentrizmus, stratenosť vo svete aj v sebe samom atď. boli veľmi autentické, ale charaktery postáv totálne nezvládnuté, vyjadrovanie a mnohokrát aj správanie dospelých bolo vekovo na úrovni hlavného hrdinu.
S tematikou skúmania vlastnej identity, sexuality a sebaprijatia nájdete oveľa kvalitnejšie knihy. Táto za mňa proste nie.
Celkom dobre napísaný, príbehovo ničím neoriginálny survival thriller. Neočarí, neurazí.
Jedna z najlepších absyntoviek, ktoré som čítala.
"Štyri víťazné štáty sa zhodnú, že nacisti musia čeliť spravodlivosti. Ale chcú sa pomstiť? Získať kompenzáciu? Zaistiť mier? Nielen to; chcú tiež upriamiť pozornosť na niektoré udalosti a odhliadnuť od iných, zastaviť sa aj pokračovať, a to všetko naraz.
Príbeh o vojne ešte nikto nenapísal.
...
Svet sa buduje na močiari zabudnutia."
Nie som milovník poviedok, nikdy ma to k nim neťahalo a kebyže viem, že mám v rukách knihu poviedok, možno by som ju ani neotvorila.
Našťastie som to nevedela a tým pádom som sama seba nepripravila o nevšedný zážitok. Modrá strana obsahuje trochu morbídne príbehy s ťaživou atmosférou, hnedá zas mravoučné báje zo zašlých časov.
Na druhej strane som si z oboch strán vychutnala :)
Lenku si vážim ako odborníčku na detský spánok, je to jediná spánková poradkyňa široko-ďaleko, ktorá naozaj rozumie deťom, aj ich rodičom. Obe jej odborné knihy sú toho úžasným a láskavým dôkazom.
Bohužiaľ, z kníh určených pre deti som ostala sklamaná. Rozprávky sa mi nepáčili ani obsahovo, ani štylisticky- prekáža mi najmä obrovské množstvo zdrobnených slov, keďže sa s deťmi takto nerozprávame. Samozrejme, že pri čítaní nie je problém slová pozmeniť, ale popravde, Rozprávkovanie absolútne nezaujalo ani môjho knihožrúta.
Za nás teda neodporúčam.
Toto bola rozhodne najhoršia kniha, ktorú som v poslednom čase čítala. Všetko, všetko bolo zlé, od neskutočne pompézneho štýlu, ktorým bola napísaná, cez postavy pôsobiace, ako keby mali nie o jedno, ale minimálne o tri kolieska menej, až po neskutočne dlhé rozohrávanie pred, ehm "veľkým" finále, ktoré zďaleka nebolo také veľké, ako si asi autorka priala. Vďaka trom stovkám stránok takmer o ničom verím, že každý, kto knihu čítal, vopred odhalil ak nie všetko, tak určite väčšiu časť toho, čo nám bolo na záver naservírované.
Napriek ústrednej téme, ktorá prepája všetky kapitoly, mi kniha Nesmrteľní priniesla veľmi príjemné chvíle. Čítanie som si užívala, no miestami mi zážitok kazil trochu kostrbatý preklad.
Modrá sa mi z Majiných dosiaľ vydaných kníh klimatického kvarteta páčila najmenej, čo ale nič nemení na tom, že ju považujem za veľmi dobrú knihu. Všetko, od jazyka a štýlu písania, cez spôsobu, akým plynul dej, že bola viac opisná ako dynamická, tomu príbehu dodávalo takú tu správnu atmosféru a dôležitosť. Pripomínalo mi to... vodu :))
Osobne som mala radšej líniu so Signe, bola mi nejako sympatickejšia a bližšia ako David. Poslednú kapitolu, teda, poslednú časť poslednej kapitoly, som preplakala predstavujúc si, že takúto hru hrám so svojím synom vediac, že je to naozaj len hra, len predstava, len prianie, ktoré by sme udržiavali až do konca...
(SPOILER) Strašne ma to bavilo zhruba do doby, kým Sarah a Tracy naložili do dodávky. Odvtedy ma každé ďalšie odhalenie len viac a viac sklamalo.
(Pre istotu upozorňujem na SPOILER, aj keď si myslím, že to spoiler vlastne ani nie je...)
"That's it. It's done. I've killed. I've killed Elisha."
Prelet Montessori prístupom pre najmenšie detičky. Niekoľko myšlienok ma fakt zaujalo.
Za mňa nic-moc. Napriek tomu, že okrem hlavnej dejovej línie sa nám predstavujú aj ďalšie príbehy niekoľkých postáv, som mala pocit, že sa v knihe vlastne nič poriadne nedeje. Celá bola strašne rozvláčna a posledných asi 100 strán by som s úplne čistým svedomím proste vyškrtla.