1947
Elisabeth Åsbrink
Píše sa rok 1947. Pred dvoma rokmi sa skončila najväčšia katastrofa v ľudských dejinách – Druhá svetová vojna. Svet je v troskách a otázkou dňa je, ako sa to všetko podarí napraviť. Elisabeth Åsbrink napísala fascinujúcu knihu, ktorej hlavným hrdinom je rok 1947. Vznikla tak mozaika najrôznejších udalostí, ktoré ovplyvňovali a ešte stále ovplyvňujú celý svet. Karty sú rozdané.... celý text
Literatura faktu Literatura naučná Historie
Vydáno: 2018 , AbsyntOriginální název:
1947 , 2016
více info...
Přidat komentář
Na 1947 som sa tešila veľmi dlho, potom som počula od jednej osoby, ktorej čitateľský vkus si veľmi cením, rozporuplné reakcie na túto knihu a tak som ju nechala dozrievať v knižnici a veruže som mala po nej siahnuť skôr a kašľať na vkus dotyčnej! 1947, 2 roky po vojne, hoci jej následky ešte stále plynú. Mnoho miest, mnoho ľudí a vidíte tú nepredstaviteľnú prepojenosť a súvislosti. Kým v NY začínajú zakladať OSN, tak v Európe riešia procesy s nacistami, Británia, USA a ďalšie mocnosti okrem židovskej otázky riešia začínajúcu železnú oponu, do toho si Simone de Beauvoir nachádza milenca a ešte nejaký farmár vidí prvýkrát lietajúce taniere, tzv. UFO. Dajme tam ešte utekajúcich zločincov do Južnej Ameriky (kto vie koľko mojich juhoamerických známych má nacistických prededkov, ktorí tam utiekli) a aj Orwella, ktorý v lete 1947 žije so svojím malým synom na ostrove, kde každý deň chodí zbierať vajíčka od svojich sliepok. Oh, a aby som nezabudla! Začína písať svoj najznámejší román... V knihe je všetko a predsa tak málo, pretože napísať celú ľudskú pavučinu vzťahov, udalostí, ľudí je priam nemožné. Ja som bola uveličená, opäť premýšľam nad dejinami inak a ďakujem autorke i Absyntu za sprostredkovanie tohto zážitku! Ak by som bola nejednoznačná, tak vám knihu jednoznačne odporúčam!
Jedna z najlepších absyntoviek, ktoré som čítala.
"Štyri víťazné štáty sa zhodnú, že nacisti musia čeliť spravodlivosti. Ale chcú sa pomstiť? Získať kompenzáciu? Zaistiť mier? Nielen to; chcú tiež upriamiť pozornosť na niektoré udalosti a odhliadnuť od iných, zastaviť sa aj pokračovať, a to všetko naraz.
Príbeh o vojne ešte nikto nenapísal.
...
Svet sa buduje na močiari zabudnutia."
Jedna z ďalších kníh, pri ktorej čítaní si človek uvedomuje, ako málo vie, koľko súvislostí mu uniká, a predovšetkým, ako rýchlo ľudia zabúdajú. Dalo by sa to nazvať až akousi civilizačnou amnéziou. Netreba ani hovoriť o storočiach, či dekádach. Stačí jedno volebné obdobie a ľudia sú vygumovaní ako novorodenci. Mali by sme viac čítať. A snažiť sa prebúdzať záujem o históriu či čítanie celkovo u detí a mladistvých.
Měsíc po měsíci roku 1947 a události či osobnosti s přesahem dějin. Velmi čtivě uspořádaná historická fakta, o nichž ani běžně neslýcháme včetně rodinného příběhu samotné autorky.
Opět skvělá absyntovka. Pohled na jeden rok. Mnoho událostí, známých i neznámých. Dokument, ale hodně čtivý.
Štítky knihy
20. století švédská literatura 50. léta 20. století poválečná doba rok 1947
Kniha 1947 je v
| Právě čtených | 1x |
| Přečtených | 37x |
| Čtenářské výzvě | 3x |
| Doporučených | 5x |
| Knihotéce | 63x |
| Chystám se číst | 40x |
| Chci si koupit | 14x |
| dalších seznamech | 1x |
Kniha, pri ktorej platí, že obsah si našiel svoju formu – originálnu a v podstate neopakovateľnú. Osobne si však myslím, že nápad sa rýchlo vyčerpal a to, čo bolo sprvu objavné, sa po čase stalo skôr únavné. Možno je to tým, že jednotlivým kapitolám či úryvkom chýbala väčšia kauzalita. Áno, ak to celé zastrešíme pojmom „mozaika“, je to celkom výstižné, no zároveň sa nemôžem zbaviť dojmu, že čítanie tejto knihy je ako sledovanie televíznych správ – akurát namiesto bloku toho, čo (poväčšine negatívne) sa stalo v jeden deň tu máme spektrum celého roka; no a to je vlastne asi všetko. Informácia za informáciou, udalosť za udalosťou, všetko rámcované autorkou vybraným časovým úsekom – ale čo ďalej? OK, tak sme sa dozvedeli, prípadne si zrekapitulovali, čo viac i menej kľúčové sa stalo v roku 1947. Pridanou hodnotou je, že autorkin štýl je pútavý a jazyk pomerne poetický, stále však platí – čo ďalej? Asi by som ocenila, keby ma v tomto prípade autorka viac viedla za ručičku, obávam sa však, že ani ona sama nevedela, kam vlastne chce čitateľa priviesť; jednoducho ho chce previesť. Áno, aj to môže byť niekedy samo osebe hodnotné – v tomto prípade sa mi to však naozaj zdalo porovnateľné so zmienenými televíznymi správami, kde sa jednoducho kopí informácia za informáciou, nešťastie za nešťastím, sem-tam sa to preriedi aj menej dramatickou, odľahčenou správou, ale vo výsledku má recipient jedine pocit trpkosti či otupenosti z toľkej koncentrácie ľudského zla a nešťastia. Nuž a to sa mi zdá (nielen v prípade tejto knihy) málo.
Ďalšia vec, ktorá ma trochu rušila, bol žánrový prienik medzi reportážou a popularizačným dielom o histórii. Na reportáž tam bolo primálo novinárčiny (ukameňujte ma, ale reportáž sa podľa mňa robí v teréne, nie v archívoch – sorry, Martin Pollack), na historické dielo priveľa subjektivity. Určite však musím oceniť, že autorka sa neváhala podeliť o zdroje, z ktorých čerpala, a že z udalostí roka 1947 sa pokúsila zachytiť čo najväčší záber. No a (aspoň pre mňa) osviežujúcou (a mnoho vyjasňujúcou) bola nečakaná vsuvka o osudoch jej starého otca a iných členoch rodiny, z ktorej sa dalo aspoň čiastočne vyčítať, prečo je pre autorku téma dôležitá a prečo niektoré veci vníma tak, ako ich vníma (a prezentuje).
Summa summarum, ako jednorazový novinársko-literárno-dejepisný experiment dielo 1947 obstojí, ale tá pachuť experimentu je tam (aspoň pre mňa) až príliš dominujúca.