Torgal komentáře u knih

Legendárna Duna, ktorú som dve dekády dozadu spoznával prostredníctvom stratégii od Westwoodu na počítači sa mi konečne dostala do ruky vo svojej pôvodnej – knižnej – podobe. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše – aj polstoročie od prvého vydania je to pecka. Klasický príbeh o nezmieriteľnom nepriateľstve dvoch rodov je vyšperkovaný o fascinujúcu atmosféru neľútostného púštneho sveta Arrakisu a množstvo filozofických a náboženských presahov. Miestami mi síce prílišná spirituálnosť a obradnosť začínala prekážať, ale celá rada mimoriadne silných scén (nechcem spoilerovať) prebila akékoľvek drobné výhrady. Po dlhšom čase kniha, ktorá vo mne naplno zarezonovala. 9/10

6 09.05.2016

„Keď sa prebudíte v deň, o ktorom náhodou viete, že je to streda, a všetko okolo pripomína nedeľu, začnete tušiť, že niečo nie je v poriadku.“ Touto legendárnou vetou začína táto slávna sci-fi klasika a hneď čitateľa naladí na tiesnivú atmosféru post apokalyptického sveta, ktorý po katastrofickom prelete kométy oslepol. Viac než o titulných trifidoch je kniha o vyrovnávaní sa ľudstva s touto strašnou skutočnosťou a stavia spoločnosť pred mnohé desivé rozhodnutia, ktoré treba vykonať pre prežitie ľudského rodu. Trifidi sú tu ako katalyzátor týchto obáv a memento toho, ako môžu naše vlastné výtvory spôsobiť našu skazu. Zásadná výčitka smeruje len na značnú nedotiahnutosť načrtnutých motívov do plných dôsledkov a veľmi zbrklý záver. Kniha tak pôsobí dojmom dlhšej poviedky. 8+/10

Už dávno som nemal taký problém začítať sa do knihy ako v prípade Meča z kameňa. V prvej tretine som sa strácal v neznámom prostredí a ani mi nebolo jasné, okolo akej zápletky je vôbec príbeh vystavaný. V týchto fázach bolo čítanie veľmi úmorné, našťastie neskôr sa veci vykryštalizovali a boli pochopiteľnejšie. Potom mi už prostredie Búrlivej hradby prišlo veľmi atraktívne a ocenil som aj sústredenie sa na menší počet postáv a dejových línii ako je zvykom u Eriksona. Uvítal som aj komornejšie finále oproti prepálenému záveru Návratu rudej gardy, hoci záverečné odhalenie ohľadom „Paní“ bolo z kategórie wtf a nijak mi nezapadá do vízie malazu predostretom v MKP. Príbeh ako celok ma ale príliš nezaujal (priveľa mašírovania armád), pričom minimálne línia Kisky bola pre knihu totálne zbytočná a plná absurdných okamihov. 6/10

1 20.04.2016

Veľké finále série je tu, všetky otázky budú konečne zodpovedané a všetky diely skladačky zapadnú na svoje miesto. Alebo aj nie. Každopádne aspoň príbeh Lovcov kostí dôjde do svojho cieľa, pred masívnym niekoľko fázovým bojom v závere si ale užijeme ešte veľa pochodovania a zamýšľania sa nad nesmrteľnosťou chrobáka. Ale pekne poporiadku.

Chromý boh začína tam, kde Prach snov skončil. Tavorine armády zdĺhavo postupujú každá svojou cestou smerom do Kolanse, kde budú čeliť „spravodlivosti“. Áno, hlavným antagonistom série nie je Chromý boh ako to vyzeralo až do konca siedmeho dielu (a ktorý odvtedy absolvoval zvláštny obrat o 180°), ale niekto, kto doteraz v deji vôbec nefiguroval a bol len na pár miestach zmienený v kryptických náznakoch. Tento krok nevnímam ako veľmi šťastný, ale budiž. Vedľajšou líniou knihy je třasská obrana Charkanas pred vpádom Tiste Liosan. Vskutku heroický boj pri Svetlopáde je jasným highlightom knihy optimálne kombinujúcim pátos s epickými scénami sebaobetovania.

Naprieč knihou je jasne viditeľná snaha autora uzavrieť čo najviac dejových línii, čo je ale vzhľadom na rozsah série a množstvo zapojených postáv sizyfovská práca. Vysvetľuje sa veľa, no chápe sa stále primálo, lebo príbeh je aj naďalej prekombinovaný a neprehľadný. Väčšina postáv dostane svojich päť minút slávy, no častokrát len zažiaria a zmiznú, ako by len ospravedlňovali svoju prítomnosť v knihe (napr. Badalle, Sinn, Draconus... celý zoznam by bol pridlhý). Na konci som aj tak dostal odpoveď len na zlomok pálčivých otázok a o množstve postáv opustených v predošlých knihách neviem absolútne nič (jeden príklad za všetky – kde ostal trčať Leoman?). Skrátka samotné finále funguje dobre ako záver knihy, ale ako zakončenie série ma neuspokojilo (napr. línie z Dane pro ohaře neboli ani len spomenuté). 7/10

PS: Asi som nepochopil genialitu plánu Tavore, ktorá už ako dieťa porážala v taktike a stratégii ostrieľaných generálov, lebo jej samovražedný pochod púšťou mi prišiel absolútne nezmyselný. A ani na konci som nechápal prečo za ňou jej armáda išla a spojenci sa len hrnuli.

2 01.04.2016

Po Štiavnici a Prahe prišla na rad konečne aj metropola Uhorska, čiže Prešporok a Stein s Barbaričom majú opäť plné ruky práce. Tentokrát sú na stope únoscu mladých panien a pátranie ich zavedie až na hradný vrch. Kniha sa opäť číta jedným dychom, každá kapitola ponúka nové odhalenia a mŕtvoly sa len hromadia. Väčší počet strán sa pozitívne prejavil na košatosti zápletky a prekreslení charakterov, ktoré od Pekelného vrchu ušli pekný kus cesty. Rozuzlenie ale nie je tak neočakávané ako v prípade Krvi prvorodených, no poteší cameom našej svetoznámej grófky. Epilóg bol oproti zvyšku knihy veľmi uponáhľaný, dojem z výborne gradovanej historickej detektívky skalil ale iba minimálne. 8-/10

5 31.03.2016

Tri poviedky zasadené do malazského sveta, ktoré ale náladou, reáliami aj zákonitosťami sveta nemajú so sériou Malazská kniha padlých skoro nič spoločné. Dominujúcim znakom je čierny až morbídny humor v službách priamočiarych príbehov plných démonov, mŕtvych aj nemŕtvych. Kvalita príbehov postupne vzrastá, od nepríliš zaujímavých Potokov krve, cez samoúčelne zábavný masaker Klidných vod Přejdesmíchu až k jasne najlepším Zdravým mrtvým, ktorý ale tiež nenaplnili potenciál svojho skvelého námetu. 7-/10

1 20.03.2016

Výborné odpočinkové čítanie, pri ktorom sa pobavíte aj poučíte. Miera zábavnosti aj zaujímavosti sa mení v závislosti od položenej otázky, ale odľahčený tón, všadeprítomné popkultúrne narážky a vydarené karikatúry zaručujú, že knihu zhltnete ako malinu. 8+/10

3 16.03.2016

Na Lederskom kontinente sa schyľuje k finálnej konfrontácii série a jednotlivý hráči sa presúvajú (pochopiteľne) na východ, kde sa má rozhodnúť o osude sveta. Kto alebo čo je ich arcinepriateľom ale stále ostáva zahalené rúškom tajomstva (i keď z jedného dialógu vyplýva, že by ním mohla byť „spravodlivosť“, nech už je tým myslené čokoľvek).

Priznanou slabinou knihy je rozdelenie zakončenia ságy na dva zväzky, pričom v Prachu snov sa toho okrem putovania jednotlivcov i armád o mnoho viac neudeje. Pravda, u Barghastov sa odohrajú zaujímavé (a riadne drsné) veci a v závere nie sme ukrátený ani o tradičné epické vyvrcholenie. To tentokrát pôsobí ako by bolo šité horúcou ihlou – bez adekvátnej dejovej výstavby a budiace dojem náhodného stretnutia, len aby bol na konci knihy poriadny showdown. Nechýbajú ani nezáživné a zmätené dejové línie, u ktorých má človek pochybnosti o ich význame a potrebnosti pre dej (had, Třasi, Taxilanov trip).

Štýl knihy je riadne rozháraný. V jednej chvíli balansuje na hrane frašky a paródie (všetko na Teholovom dvore), inokedy je zas pochmúrne tragický (Barghasti) alebo "eriksonovsky" militaristický. Skoro neustále je popritom ale zádumčivo filozofický, i keď znesiteľnejším spôsobom ako v Dani pro ohaře.

Prehľadnosti a tempu knihy neprospieva ani množstvo zapojených postáv, ale to je v prípade Eriksona už v podstate trademark. Negatívne vnímam aj to, že veľa z nich sa chová v rozpore s obrazom, aký som si o nich v minulých knihách vytvoril (napr. Pores, Banaschar, Blistig). Nechýba ani tradičné vŕšenie nových motívov, hoci s blížiacim sa záverom série by som čakal skôr opak.

Podčiarknuté, sčítané – Priemerný príspevok do série nesúci so sebou všetky klady a zápory svojich predchodcov, ktorý trpí predovšetkým na celkovú neuzavrenosť a prekomplikovanosť. 6+/10

3 18.02.2016

Tretí krát vstupujeme do tej istej rieky a nedejovosť knihy už je problém, nad ktorým nejde mávnuť rukou. Družina sa stále len bezcieľne potĺka krajinou, deje sa toho len málo zaujímavého a aj to málo sú iba izolované miniepizódky. Druhý príbeh je v tomto ohľade svetlá výnimka a výprava na hradisko zamorené harpyjami aspoň dýcha pravou "dračákovskou" atmosférou. Bohužiaľ záverečná epizóda opäť skĺzne do bezradnosti a nezáživnosti tej úvodnej. Skrátka bez poriadneho dejového základu nemá pre autora ani pre čitateľov zmysel v tejto sérii pokračovať, unikátny jazyk a nádych zemitej fantasy po troch knihách nie sú samospasiteľné. 5-/10

03.02.2016

Návrat Rudej gardy najviac zo všetkého pôsobí ako Esslemontova úporná snaha vykročiť z tieňa Stevena Eriksona a dokázať sebe i svetu, že dokáže písať minimálne na rovnakej úrovni ako on. A tak podľa jeho vzoru servíruje obrovský počet dejových línii osadený záľahami postáv, ktoré sa v závere pretnú v najepickejšom finále plnom mágie a hrdinských skutkov.

Realita je ale taká, že ani zďaleka nie je tak dobrý rozprávač ako jeho slávnejší kolega. Sloh ako taký je celkom na úrovni, ale v podaní príbehu má Esslemont veľké medzery. Zorientovať sa v tej záplave mien a nejasných motivácii mi trvalo skoro polovicu knihy. Postáv je tiež síce hromada, ale sú neuveriteľne ploché a navzájom zameniteľné a v konečnom dôsledku mi ich osud bol úplne ľahostajný. Knihe tiež neprospelo ani to, že autor toho do nej s elánom napchal neskutočne veľa, v podstate všetko čo svet Malazu ponúka. Vznikol tak miestami neprehľadný guláš, ktorý je ešte navyše často v rozpore s tým, ako čo už napísal Erikson.

Veľkolepé finále je kapitola sama o sebe. Pri jeho čítaní som sa cítil ako pri sledovaní posledného dielu Transformers – neustále niečo vybuchovalo, megalomanské scény sa striedali ako na bežiacom páse, až som z nich bol nakoniec úplne otupený a znudený. Chýbal tomu osobný rozmer, len som odovzdane sledoval akú ďalšiu neuveriteľnú vec si na mňa autor pripraví nabudúce.

Nájdu sa samozrejme aj podarené pasáže (hlavne Li Heng), ale ako celok je hlavným prínosom knihy zaplnenie bielych miest v príbehu, na ktoré Eriksonovi v „hlavnej“ sérii nevyšiel čas. 6-/10

2 17.01.2016

Veľmi rozporuplná kniha, ale v konečnom dôsledku natoľko zaujímavá, že ju radím k vrcholom série. A to i napriek tomu, že polovica knihy je totálne o ničom a bez váhania by som ju vyškrtol. Aby som bol konkrétnejší, hovorím o všetkom čo sa deje mimo Darúdžhistanu, špeciálne Čierny Korál zaplnený skľúčenými Tiste Andii rozjímajúcimi nad časmi minulými ma prudko nebavil. Línia s Umierajúcim bohom a Vykupiteľom potom pôsobila ako ďalšia zbytočná komplikácia príbehu, ktorý by sa bez nej bez problémov obišiel (identita Umierajúceho boha mi navyše príde značne idiotská a vycucaná z prstu). Všetky tieto pasáže sú navyše zamorené prázdnym filozofovaním, ktoré je len zriedka obohacujúce a väčšinou sú len mlátením prázdnej slamy.

Darúdžhistan, to je ale iná káva. Erikson si očividne začal veriť natoľko, že sa odvážil experimentovať a z Kruppeho urobil komentátora príbehu. Jeho ústami nám tak pomaly skladá mozaiku príbehov známych (ktorých je našťastie väčšina) aj nových postáv. Riešia sa hlavne malé, osobné príbehy, ktoré sú pre "veľký" dej naprieč sériou bezvýznamné, ale veľmi dobre sa čítajú, obzvlášť Murilliovu záchrannú výpravu považujem za to najlepšie čo Erikson napísal. V závere sa už tradične všetky linky pretnú v pôsobivom finále, ktoré je skutočne úžasná epická jazda plná osudovosti a veľkých skutkov. Opäť v ňom ale pri bližšom pohľade vidím aj mnoho prehreškov voči logike chovania postáv a výhrady mám aj k prepálenému pátosu a spôsobu, akým do seba jednotlivé dejové línie zapadnú. Za prejavenú odvahu, bohatý jazyk a ojedinelý čitateľský zážitok si ale tie štyri hviezdy kniha určite zaslúži. 7+/10

PS: Mantra fanúšikov série na malazanempire.com "timeline is not important" bola postavami mladého Harrla a Karsových dcér povýšená na úplne nový level. Erikson tok času fakt nezvláda.

V Lederskej ríši sa zbiehajú príbehové línie Polnočných vĺn a Lovcov kostí a je z toho doteraz s prehľadom najslabší príspevok do série (ale možno je to spôsobené aj mojou únavou zo sveta Malazu, z ktorého som skoro nevyšiel už vyše pol roka).

Knihu by so rozdelil do dvoch častí. V prvej, ktorá má približne sedemsto strán sa jednotlivé postavy pomaly dostávajú do východiskových pozícii pre druhú časť, kde sa medzi nimi na zvyšných stranách strhne riadna mela. Keďže tu ale figurujú takmer všetky postavy predchádzajúcich dvoch kníh spolu s nošou nových postáv (len zoznam vojakov malazskej armády je na dve a pol strany!), tak sa za tú prvú trištvrtinu knihy toho veľa zaujímavého nestihne. Ak teda za zaujímavé nepokladáte všadeprítomné zamyslenia postáv nad svetom alebo bezvýznamné epizódy z vojenského života (a neustále vrhanie práskaviek a svietiviek).

Navyše keďže Erikson aj naďalej pridáva ďalšie vrstvy zápletky, ja už s ním jednoducho nestíham držať krok a súvislosti sa mi strácajú v hmlách. V závere sa síce všetky linky epicky pretnú, no chovanie mnohých postáv mi nedávalo zmysel (Silchasova skupina po prejdení portálom, Bloud), očakávané strety skončili neuspokojím antiklimaxom (dračie sestry, Rhulad, Silchas v Lederas, záver Icariovej linky) a prítomnosť Oulanskej (a čiastočne aj Třasskej) línie knihy sa ukázala byť absolútne zbytočnou. A to ani nehovorím o Eriksonovom trademarku vyhrávania bitiek pomocou nečakaného supersilného magického zásahu, popr. náhleho objavenia sa pomoci „z ničoho“.

TL;DR verzia: Prvú trištvrtinu knihy som sa nudil/nechytal a nad záverom som krútil hlavou. Nechápem nadšené komentáre naokolo, ja som nič zo spomínaných kladov nezaznamenal. 6-/10

PS: Som zvedavý, ako sa vysvetlí prečo vlastne Tavore do Lederu išla, lebo za celú knihu mi autor neposkytol jediný seriózny dôvod, prečo by tam pre ňu malo ísť umierať desať tisíc vojakov, ktorí k nej ani nevzhliadajú.

3 14.11.2015

Nepamätám sa, kedy som sa naposledy tak bavil čítaním knihy. Mark Watney je obrovský sympaťák a hoci to miestami s tým podrobným vysvetľovaním technických postupov trochu preháňal, držal som mu palce ako už dávno nikomu. Z celej knihy sála pozitívna energia, keď sa celé ľudstvo spojí pre záchranu jedného človeka bojujúceho o prežitie na inej planéte ako novodobý Robinson Crusoe. V záverečnej tretine už začala kniha skĺzať do repetetívnosti, ale strhujúce finále všetko zachránilo. Prečo teda nedávam plných päť hviezd? Asi kvôli podvedomému dojmu, že sa jedná len o ľahkú literatúru "do vlaku". Inak je to veľmi zábavná, napínavá, ale i poučná kniha, ktorú doporučujem prečítať každému fanúšikovi chytrej sci-fi. 8+/10

5 04.10.2015

Po dočítaní druhých letopisov musím konštatovať, že na pripomenutie si čara Dračího Doupěte bohato stačil prvý diel. Táto kniha je totiž stále len o prežívaní zo dňa na deň a prekonávaní problémov, do ktorých družinu (obzvlášť v poslednom príbehu) zlomyseľný Pán jaskyne s obľubou hádže. Pochváliť ale musím atmosféru knihy - autorov zmysel pre detail a bohatý jazyk maľuje pred očami obraz dýchajúcej dedinskej fantasy. Bez poriadneho príbehu ale v druhej polovici moja pozornosť postupne upadala. A tak, aj keď sa sloh zlepšil, musím ísť s hodnotením o kúsok nižšie ako pri mojej prvej výprave do Vukogvazdu. 6/10

04.10.2015

Po výlete na Leder sa v Lovcoch kostí vraciame do Sedmiměstí, pričom hlavnou témou je ťaženie pobočnice Tavore za zničením posledného vojska apokalypsy. Samozrejme nechýbajú ani ostatní hrdinovia z Dómu řetezů a v priebehu knihy sa do deja zapojí aj celá rada nových tvárí.

A tu by som aj začal s kritikou. Postáv je jednoducho priveľa, bez preháňania tucty, pričom majú veľmi nerovnomerne rozdelený priestor a mnoho z nich je bezvýznamných. Napríklad v obrovskom množstve vojakov štrnástej armády sa veľmi ťažko orientuje a ich nestále prekáračky a vojenský humor dej nikam neposúvajú. Iné postavy, menovite Cudrn a Telorast, sú tu vyslovene len pre pobavenie a neskôr z knihy úplne vymiznú bez toho, aby čokoľvek vykonali (v ďalších knihách možno budú dôležité, ja však hodnotím Lovcov kostí). Veľa postáv sa navyše chová v priamom rozpore s tým, čo o nich vieme z predchádzajúcich častí série (hlavne Leoman a Corabb).

Najväčší problém som mal ale s neexistenciou motivácii konania zúčastnených. U väčšiny postáv som nielenže nevedel, čo chcú svojím konaním dosiahnuť (lebo Erikson je opäť tajomnejší ako hrad v Karpatoch a zámerne necháva čitateľa tápať), ale ani dôvody, ktoré ich nútia vydávať sa na nebezpečné výpravy do neznáma (zdravím Karsu a Samar Dev). Do toho je kniha priam zamorená náhodnými stretnutiami (najočividnejší príklad zo všetkých – Paran a Jaghutka), deus ex machinami (špeciálne na tomto mieste chcem spomenúť Kotiliona, ten chlapík sa pravidelne zjavuje pri každom, kto sa potrebuje dostať zo šlamastiky) a nelogickým rozhodnutiami (hlavne Laseen). Ako novinku Lovci kostí priniesli aj neustále teleportovanie na ľubovoľné vzdialenosti, cestovanie chodbami je už zjavne prežitok.

Aby som ale nebol len negatívny, tak sa vďaka vyššie spomenutým nedostatkom neustále niečo deje (i keď to nemusí vždy dávať zmysel), dej je nepredvídateľný (lebo Erikson si zakaždým vymyslí niečo nové) a nuda pri čítaní na rozdiel od Dómu řetezů nehrozí. Na poriadnu akciu človek ani nemusí čakať až do konca knihy, prvý vrchol v Y’Ghatane príde už v jej tretine. Po ňom sa síce rozprávanie rozpadne do bezcieľneho potulovania po kontinente, ale záver v Malaze (ktorý v mnohom pripomína finále Domu mrtvých) a pri Prvom tróne je opäť patrične krvavý a bohatý na akciu (a ďalšie náhodné stretnutia a výpadky logiky).

Vo výsledku na mňa teda táto kniha najviac zo všetkých v sérii pôsobila dojmom spotrebnej fantasy pre pobavenie, útočiaca na prvú signálnu a bez vnútornej súdržnosti, čo síce zvládla veľmi dobre, ale na viac ako priemerné hodnotenie mi to nestačí. 6+/10

1 20.09.2015

Piaty príbeh Malazskej knihy padlých je opäť resetom a novým začiatkom na úplne inom mieste a dokonca čase Eriksonovho sveta. Tentokrát som už bol na ďalšiu zmenu kulís a postáv dopredu pripravený a tak z toho nebola ďalšia nepríjemná facka ako kedysi, keď som prvý krát čítal Dóm řetezů.

Naopak, úprimne si myslím, že ak by toto bola samostatná kniha, bez napojení na už tak prekomplikovaný zvyšok série, tak by som ju ocenil ešte oveľa viac. Príbeh o konflikte medzi kmeňovým spoločenstvom Edurov a nenásytným trhovým hospodárstvom Lederu, spolu s machináciami na jeho pozadí je totiž dostatočne pútavý a prepracovaný aj sám o sebe.

Polnočné vlny som si nakoniec užil doteraz najviac z celej série a to hlavne z dvoch dôvodov – prvým je Tehol a druhým Bugg. Humor, ktorý do knihy priniesli mi neskutočne sadol a užíval som si každý okamih s nimi. Celkovo sú postavy nečakane silnou devízou tejto knihy a nájsť si svojich favoritov je veľmi ľahké (i keď napr. taký Harlest alebo Ublala Pung sú tu len kvôli svojmu zábavnému potenciálu). Na opačnej strane spektra sa nachádza Udinaas, jeho pasáže zosobňujú všetko čo mi na Eriksonovom štýle nesedí – siahodlhé filozofické zamyslenia, výpravy do snových svetov a hromadenie nejasne podaných nových pravidiel a premenných sveta Malazu.

V druhej polovici knihy, keď sa opäť rozpútalo ďalšie vojenské ťaženie, začal môj záujem upadať, ale napínavé a dramatické finále výsledný dojem opäť nakoplo k výšinám. Len škoda, že mnoho dejových zákrut bolo príliš plytkých (boh džhekov, Seregahlovia), zbytočných (Seren Pedak), neukončených (Teholova agenda), alebo utnutých (Gerun, Hull). Nakoniec je to aj tak veľmi spokojných 8+/10.

PS: Neviem akým spôsobom Erikson spätne kontroluje čo napísal, ale keď si nevie postrážiť ani len roky kedy sa jeho knihy odohrávajú, mám silné pochybnosti o konzistentnosti jeho vízie. (Na vysvetlenie – jeden z hrdinov piatej knihy, by podľa prológu k Dómu řetezů mal byť už dva roky prikovaný ku skale za veci, čo vykonal práve v piatej knihe.)

1 01.09.2015

Pred rokmi, keď som Malazskú knihu padlých čítal prvý krát, bola štvrtá kniha mojou konečnou stanicou. Nedostal som sa ani cez prvých sto strán, lebo ďalšia náhla zmena prostredia a nástup nových hrdinov – nadutých indiánov na ceste za vraždením detí - ma definitívne odradila.

Teraz, keď už som vedel do čoho idem, som si práve prvú štvrtinu knihy užil najviac. Karsova sebavedomá výprava do nížin a následná tvrdá facka od civilizácie má spád a je to veľká pocta Conanovi.

Po skončení Karsovej retrospektívy ale moje nadšenie veľmi rýchlo opadlo. Hlavnou témou zvyšku knihy je očakávaný stret medzi Tavore a ša‘ïk, pričom veľa priestoru dostane aj množstvo ďalších vedľajších línii. Postáv je jednoducho priveľa a niektoré z nich dej len zbytočne spomaľujú. Navyše je toto už tretia kniha za sebou, v ktorej sa významná časť knihy odohráva na pochode armády, ale počas ktorého sa nič zaujímavé nedeje a tak musí prísť aj na zbytočné ozvláštnenia typu aréna škorpiónov.

Pri čítaní som si ale uvedomil môj hlavný problém s Eriksonovým štýlom písania, ktorý už asi nezmizne. Je ním to, že autor čitateľa neustále bombarduje novými informáciami o svojom svete. Očakával som, že po troch knihách už budú karty rozdané a ďalšie premenné do rovnice budú pridávané len pomaly a po kúskoch. Chyba lávky. Erikson chŕli nové fakty o svojom svete v každej kapitole a ja už tieto informácie nestíham spracovávať. Fakticky mi bráni vytvoriť si nejakú predstavu o svete Malazu, lebo sústavne dopĺňa ďalšie vrstvy a, čo je horšie, výnimky z pravidiel fungovania svojho sveta (napríklad mágia funguje na sto spôsobov). Sedí mi na toto jedna veta, ktorú som niekedy v súvislosti s Eriksonom čítal – mať priveľa pravidiel je rovnako zlé ako nemať pravidlá žiadne - v oboch prípadoch sa môže stať čokoľvek čo autora momentálne napadne bez ohľadu na to, ako je jeho svet postavený. A Erikson očividne nevydrží ani dvadsať strán bez toho, aby neprišiel s niečím novým, ako by nedokázal napísať zaujímavý príbeh len z tým hutným základom, čo si už stihol vytvoriť.

Napísané je to samozrejme čtivo a človek sa aj pobaví, ale k postavám si stále nedokážem vytvoriť vzťah (snáď z výnimkou Šumařa), na druhú stranu tentokrát chýba bombastické finále. Rozuzlenie je také obyčajné, množstvo príbehových línii nie je uzavretých a niektoré z nich dokonca ani nestihnú odhaliť svoj význam (hlavne Kvítkova). U mňa teda prevláda sklamanie a do ďalšej knihy sa púšťam hlavne zo zvedavosti, kam sa to všetko ešte zvrhne a nie z fanúšikovského zápalu. 6/10

3 09.08.2015

Hlavným prínosom Noci nožov je osvetlenie niektorých dejinných súvislostí Malazského sveta (nečakane osud Prvého meča ríše je zaujímavejší ako hlavná téma knihy). Novým čitateľom, ktorý Eriksonovu ságu nepoznajú, by som ale radil sa do nej nepúšťať, utopili by sa pod prílivom neznámych pojmov a mien. Dokonca aj starý harcovník bude mať problémy, lebo kniha je napísaná dosť kostrbato vo veľmi nevyrovnanom tempe a hlavne ku koncu značne neprehľadne.

Mne osobne sa čítala veľmi ťažko a to i napriek tomu, že je veľmi útla. V zásade jednoduchý dej bol spomaľovaný veľmi popisným štýlom písania a neustále prerušovaný výletmi do iných dimenzii, flashbackmi a náhodnými stretnutiami. K hlavným postavám som si vzťah nevybudoval, motivácie ich chovania boli veľmi nepresvedčivé. Nechýbali ani problémy s nadväznosťou na udalosti v Malazskej knihe padlých.

Čítanie vyslovene len pre fanúšikov Malazu, ktoré nemôže byť za fanfiction označené len kvôli posväteniu od Eriksona. Ak by tu ale nebolo toto previazanie, tak by som bol v hodnotení ešte prísnejší. 5+/10

1 15.07.2015

Treťou knihou série sa konečne začína odhaľovať (pravdepodobne) hlavný konflikt Eriksonovej megalomanskej ságy. Prvý ťah robí pannionské domínium a postaviť sa mu môžu len Dujek a Chmur, spojení v krehkej aliancií. A pritom je pannionský veštec len jednou figúrkou nepriateľa, pred ktorým sa trasú aj bohovia...

Už od prológu sa roztáčajú kolesá mohutného príbehu s koreňmi v pradávnej histórii. V prvých dvesto stranách sa rozdajú karty postačujúce pre veľmi hutnú zápletku. Vrstvenie motívov ale pokračuje ďalej a na môj vkus knihu neuveriteľne brzdia. Nasledujúcich štyristo strán je z dejového hľadiska prázdnych, väčšinu priestoru zaberajú rozhovory postáv o týchto podzápletkách a ich nezáživné filozofické úvahy nad vlastným osudom (obzvlášť Mhybe v tejto disciplíne vyniká).

Boj v Capustane je svetlou výnimkou, ale autorove sklony k vytváraniu vojenských legiend (najprv Paliči mostov, potom Coltain, teraz Šedé meče) a opisy bojov v štýle antických eposov (kde sa bojiskami tiež preháňajú nepremožiteľný šampióni bohov a hrdinovia bežne porážajú mnohonásobnú presilu) mi veľmi nesedí. Problematický je už samotný nepriateľ – pannionské domínium je len jednorozmerná ríša čistého zla, dokonca s vlastnou skřeťou armádou v podobe tenescowri. Jej ťaženie proti všetkému živému nevzbudzuje ani sympatie, ani pochopenie.

Medzi Capustanom a epickým vyvrcholením knihy v Korále si ešte užijeme ďalšie kolo nudných rozhovorov (a Dujekových zvláštnych taktických rozhodnutí), ale od strany osemsto sa začína kolotoč silných okamihov a príbehových odhalení v takom tempe, až som takmer zabudol na to, že dovtedy ma kniha bavila najmenej z celej série. 8-/10

3 08.07.2015

Druhý zväzok Eriksonovej ságy čitateľa privádza na úplne nový kontinent a zoznamuje ho s množstvom nových postáv (hoci je tu hrsť hrdinov predošlej knihy). Čo sa dávkovania informácii týka, opäť sme hodený do hlbokej vody bez záchranného kolesa a tak je prvých sto strán kým si človek zvykne na všetky nové tváre a pojmy celkom záhul.

Dej je tentokrát prehľadnejší, u každej zo štyroch hlavných dejových línii knihy je celkom jasné o čo v nich ide a bohovia tentokrát do deja vôbec neprehovárajú. Pochvalu si zaslúži atmosféra knihy – zachytáva kontinent rozorvaný zničujúcim povstaním, ktoré sa neštíti žiadnych ukrutností, ľudia zomierajú po (desať)tisícoch, deti končia umučené na krížoch a novorodenci dokonca na ražňoch. V každej línii príbehu sa neustále niečo deje, dochádza k nečakaným stretnutiam a zvratom, ľudským tragédiám i skutkom veľkého hrdinstva. Záver knihy veľmi silne graduje a ukrýva niekoľko emocionálnych bômb a strhujúcich okamihov.

Lenže... táto minca má dve strany. To, že je všetko tak efektné a cool je vykúpené neskutočným množstvom deus ex machina, neustálym pridávaním nových pravidiel sveta a popieraním logického konania postáv. Príkladov kedy to bije do očí je tak veľa, že vymenúvať jednotlivé prípady nemá zmysel, deje sa to neustále pričom väčšinou platí priama úmera medzi efektnosťou scény a veľkosťou náhody/počtom es ktoré Erikson vytiahne z rukávu. Osobná poznámka ku Coltainovmu ťaženiu – nechápem, prečo je táto dejová línia tak ospevovaná, Coltain mal za celé jeho trvanie jeden dobrý taktický nápad (pri prechode cez prvú rieku), o zvyšok sa postarala mágia, množstvo šťastných náhod a hlavne nepochopiteľná neporaziteľnosť a skalopevná morálka jeho vojska.

Navyše čo sa prenikania do sveta Malazu týka, ešte stále sme v prológu a táto kniha len neustále vrství nové otázky na ktoré neposkytuje odpovede. A všeobecný názor o úžasnej prepracovanosti toho sveta podkopáva sám autor veľmi nepresnou mapou Sedmiměstí (vzdialenosť medzi Hissarom a Vatharom je na mape cca rovnaká ako medzi Vatharom a Arenom, pričom v texte trvalo absolvovanie prvej polovice cesty vyše pol roka a druhej odhadom tri týždne) a hlavne absolútne nepresným počítaním času (všetky línie príbehu prebiehajú súčasne, na čom príbeh celkom zásadne stojí, ale v jednej uplynú mesiace kým v ostatných najviac týždne).

Zážitok je to každopádne lepší ako pri čítaní prvého dielu, ale na rozdiel od ostatných komentujúcich vám radím – ak si chcete knihu užiť, veľmi o nej nepremýšľajte, množstvo nájdených logických dier vám môže výrazne skaliť zážitok. 7/10

3 17.06.2015